Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/409/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111200354 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111200354.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Jany Vlčkovej v právnej veci navrhovateľa: X.. Š. Q., bytom Č. XX, O., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o určenie neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 13. februára 2013, č.k. 12C 1/2011 - 136, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti určenia neplatnosti výpovede p o t v r d z u j e . V napadnutej časti, v ktorej súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi funkčný plat, m e n í tak, že návrh z a m i e t a . V časti zaplatenia súdneho poplatku rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e . Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom zo dňa 13.02.2013 určil súd prvého stupňa, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru daná navrhovateľovi odporcom dňa 10.11.2010 a doručená navrhovateľovi dňa 10.11.2010, je neplatná, odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi funkčný plat v sume 2.719,- € brutto a vo zvyšku návrh zamietol. Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok v sume 262,50 €. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že navrhovateľ má vysokoškolské vzdelanie v odbore právo, pasívne ovláda ruský jazyk a bol v štátnozamestnaneckom pomere s odporcom od 01.01.2004, naposledy vo funkcii hlavný štátny radca - vedúci oddelenia podpory, koordinácie a noriem odboru telekomunikácií sekcie informatiky, telekomunikácií a bezpečnosti MV SR, odbor Doprava, pošty, telekomunikácie, regulácie poštových a telekomunikačných služieb s miestom výkonu štátnej služby Hrobákova 42, Bratislava a s účinnosťou od 01.04.2010 mal určený funkčný plat v platovej triede 10, vo výške 1.359,50 €. Personálnym rozkazom ministra vnútra SR č. 389 zo dňa 23.09.2010 s prílohou - tabuľkou prehľadu zmien sekcie informatiky, telekomunikácií a bezpečnosti MV SR s účinnosťou od 01.01.2011, mal za preukázané, že na základe schváleného procesného zníženia početných stavov štátnych zamestnancov podľa zákona č. 400/2009 Z.z. došlo dňom 01.01.2011 u odporcu k organizačným a systematizačným zmenám vo viacerých útvaroch, okrem iného aj v sekcii informatiky, telekomunikácií a bezpečnosti MV SR, pričom bolo zrušené miesto vedúceho oddelenia podpory, koordinácie a noriem odboru telekomunikácií, zastávané navrhovateľom. Bol teda preukázaný výpovedný dôvod použitý odporcom vo výpovedi zo štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. b/ a § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z. zo dňa 10.11.2010, doručenej navrhovateľovi dňa 10.11.2010. Odporca pred skončením štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľa z organizačných dôvodov navrhovateľovi neponúkol žiadne vhodné štátnozamestnanecké miesto s odôvodnením, že ho nemá, ale na základe zoznamu voľných štátnozamestnaneckých miest odporcu ku dňu 10.11.2010 predloženým odporcom, mal za preukázané, že toto konštatovanie nie je pravdivé, pretože odporca mal ku dňu výpovede danej navrhovateľovi 67 voľných štátnozamestnaneckých miest, z toho 50 v Bratislave, 49 s vyžadovaným vysokoškolským vzdelaním 2. stupňa, 6 s vyžadovaným vysokoškolským vzdelaním 1. stupňa a 11 s vyžadovaným úplným stredoškolským vzdelaním. Z 50 voľných štátnozamestnaneckých miest v Bratislave bolo 45 s vyžadovaným vysokoškolským vzdelaním 2. stupňa, 5 s vyžadovaným úplným stredoškolským vzdelaním, z toho 2 miesta vyžadovali psychologické vysokoškolské vzdelanie 2. stupňa, 1 miesto vyžadovalo znalosť anglického jazyka a 6 miest bolo systemizovaných len do 31.12.2010, t.j. odporca mal k dispozícii 36 štátnozamestnaneckých miest zodpovedajúcich kvalifikácii navrhovateľa a bol povinný ich v zmysle § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z. navrhovateľovi ponúknuť, čo potvrdila vo svojej výpovedi aj svedkyňa Q.. U. J., ktorá uviedla, že ak odporca v uvedenom čase voľné miesta mal, bol povinný ponúknuť ich navrhovateľovi, a to aj štátnozamestnanecké miesta s nižším vzdelaním a funkčným platom. Keďže odporca si túto hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede nesplnil, posúdil výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru danú navrhovateľovi odporcom dňa 10.11.2010 za neplatnú. Keďže navrhovateľ na pojednávaní dňa 30.11.2012 uviedol, že na ďalšom zamestnávaní netrvá, dospel k záveru, že sa skončil jeho štátnozamestnanecký pomer v zmysle § 79 ods. 3 písm. a/ Zákonníka práce účinného v čase skončenia pracovného pomeru navrhovateľa, uplynutím výpovednej doby, t.j. dňa 31.01.2011. Ďalej dospel k záveru, že navrhovateľovi vznikli v zmysle § 56 zákona č. 400/2009 Z.z. nároky ako pri neplatnom okamžitom skončení štátnozamestnaneckého pomeru za použitia § 55 cit. zákona a § 79 ods. 4 Zákonníka práce účinného v čase skončenia pracovného pomeru navrhovateľa, a preto priznal navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške jeho funkčného platu za výpovednú dobu dvoch mesiacov v celkovej sume 2.719,- € brutto a vo zvyšku návrh zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s odôvodnením, že navrhovateľovi, ktorý mal úspech v konaní, trovy nevznikli. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. uložil odporcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok, pretože navrhovateľ bol v konaní od platenia súdneho poplatku oslobodený zo zákona podľa § 4 ods. 2 písm. d/ cit. zákona a súd jeho návrhu vyhovel, a teda prešla povinnosť zaplatiť súdny poplatok na neúspešného odporcu. Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej súd prvého stupňa návrhu navrhovateľa na určenie neplatnosti výpovede a uloženia povinnosti zaplatenia funkčného platu vyhovel, ako aj v časti, v ktorej uložil odporcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť. S poukazom na znenie ust. § 56 a § 55 zákona č. 400/2009 Z.z. a § 79 ods. 3 písm. b/, ods. 4 Zákonníka práce namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď dospel k záveru, že boli splnené zákonné podmienky pre priznanie náhrady funkčného platu navrhovateľovi počas plynutia výpovednej doby podľa § 56, § 55 zákona č. 400/2009 Z.z. a § 79 ods. 4 Zákonníka práce. Namietal, že z ust. § 56 zákona č. 400/2009 Z.z. vyplýva, že sa týka prípadov, ak by došlo k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru so štátnym zamestnancom na základe zákona, v danom prípade však on skončil štátnozamestnanecký pomer s navrhovateľom výpoveďou podľa § 46 ods. 1 písm. b/ a § 47 písm. b/ cit. zákona a nie na základe zákona podľa ust. § 52 cit. zákona, na ktoré poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, a preto podľa jeho názoru nepatrí navrhovateľovi náhrada funkčného platu tak, ako bola priznaná súdom prvého stupňa. Uviedol, že štátnozamestnanecký pomer s navrhovateľom skončil uplynutím výpovednej doby, t.j. dňa 31.01.2011 a navrhovateľ sa domáhal náhrady funkčného platu až za obdobie nasledujúce po uplynutí výpovednej doby, a to odo dňa 01.02.2011 a nie za obdobie odo dňa 01.12.2010 do 31.01.2011, ako mu priznal súd prvého stupňa. Keďže navrhovateľ na pojednávaní dňa 30.11.2012 uviedol, že na ďalšom zamestnávaní netrvá, skončil sa jeho štátnozamestnanecký pomer v súlade s § 79 ods. 3 písm. a/ Zákonníka práce uplynutím výpovednej doby, t.j. dňa 31.01.2011. Ďalej namietal, že preukázal, že nemal pre navrhovateľa iné vhodné štátnozamestnanecké miesto a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď vyhodnotil, že mal k dispozícii 36 štátnozamestnaneckých miest zodpovedajúcich kvalifikácii navrhovateľa. S poukazom na predloženú listinu označenú ako „zoznam voľných štátnozamestnaneckých miest služobného úradu MV SR k 10. novembru 2010“, v ktorej je ku každému štátnozamestnaneckému miestu uvedený dôvod, prečo bolo vyhodnotené ako nevhodné pre navrhovateľa, namietal, že súd prvého stupňa uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku nesprávne počty voľných štátnozamestnaneckých miest, keď v uvedenom zozname sa nachádza celkovo 30 štátnozamestnaneckých miest, z toho 22 s miestom výkonu štátnej služby v Bratislave a 8 s miestom výkonu štátnej služby mimo Bratislavy. Uviedol, že v pôvodne predloženom zozname voľných štátnozamestnaneckých miest boli uvedené aj miesta migračného úradu MV SR, ktoré následne odstránil z listiny z dôvodu, že migračný úrad MV SR je samostatná rozpočtová organizácia zriadená MV SR od 01.11.1993. V zozname miest sa nachádzajú aj štátnozamestnanecké miesta, ktoré boli následne zrušené ku dňu 01.12.2010 a ku dňu 01.01.2011 personálnymi rozkazmi ministra vnútra SR č. 389 zo dňa 23.09.2010 a č. 436 zo dňa 20.10.2010 a č. 479 zo dňa 24.11.2010. Voľné štátnozamestnanecké miesta vyhodnotil služobný úrad tak, že žiadne voľné miesto nebolo vhodné pre navrhovateľa, pričom vhodnosť posudzoval podľa viacerých kritérií, a to splnenie kvalifikačných predpokladov vyžadovaných pre vykonávanie štátnej služby na daných voľných štátnozamestnaneckých miestach, možnosť vykonávania štátnej služby na inom štátnozamestnaneckom mieste vzhľadom na doterajšie činnosti vykonávané štátnym zamestnancom a miesto vykonávania štátnej služby. Pokiaľ ide o miesta pod ID č. 4685 a ID č. 7170 na sekcii ekonomiky, odbore rozpočtu a financovania, oddelení financovania projektov Európskej únie, tieto boli určené na zabezpečenie činnosti pozície finančného manažéra pre projekty, ktoré sú implementované na úrovni rozpočtovej organizácie MV SR zo zdrojov európskeho sociálneho fondu a švajčiarskeho finančného mechanizmu, nie sú finančne kryté zo zdrojov štátneho rozpočtu, nie sú v stálej službe, ale dočasnej štátnej službe a tieto miesta neboli obsadené v roku 2010 a ani v súčasnosti z dôvodu, že predmetný projekt bol pozastavený. Poukázal aj na to, že v zozname voľných miest sa nachádzajú aj niektoré „dočasne uvoľnené miesta“, napr. miesto pod ID č. 124, ID č. 37356 a ID č. 28036. Podľa jeho názoru bol povinný ponúknuť navrhovateľovi iba voľné vhodné štátnozamestnanecké miesto a nie dočasne uvoľnené štátnozamestnanecké miesto. Nesprávne súd prvého stupňa podľa jeho názoru postupoval a j v časti uloženia mu povinnosti zaplatiť súdny poplatok, pretože on je štátnou rozpočtovou organizáciou v zmysle § 21 ods. 1 tretia veta zákona č. 523/2004 Z.z. a § 35 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z., a preto je v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 71/1992 od súdnych poplatkov oslobodený. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Súd prvého stupňa podľa jeho názoru správne rozhodol v predmetnej veci na základe vykonaného dokazovania, rozhodnutie dôsledne odôvodnil a uviedol všetky skutočnosti, ktoré boli zistené výsluchom svedkov, listinnými dôkazmi, jeho ústnymi a písomnými vyjadreniami. Namietal tvrdenia odporcu, že nemal pre neho žiadne vhodné pracovné miesto, keď v konaní bolo preukázané, že odporca mal niekoľko vhodných voľných miest, ktoré sa mu ani nepokúsil ponúknuť, ktorú skutočnosť nevedel na pojednávaní ani právny zástupca odporcu, ani svedkovia - personalisti MV SR zdôvodniť a vysvetliť. Odporca predložil súdu doklad, z ktorého vyplývalo, že v čase keď on dostal výpoveď z organizačných dôvodov, mal odporca viac ako 30 voľných miest, pričom vypočutí svedkovia - personalisti MV SR a ani právna zástupkyňa odporcu nevedeli preukázať a ani vysvetliť, kto vlastne prehodnotil, že z voľných pracovných miest nebolo ani jedno vhodné pre neho, nevedeli vysvetliť ako došlo k takémuto rozhodnutiu a kto konkrétne rozhodol o tom, že sa nehodí ani na jedno voľné pracovné miesto. Poukázal na to, že v tom čase mal 32-ročnú prax v pôsobení na rôznych funkciách - služobných zariadeniach na MV SR ako policajt a po scivilnení jeho pracovného miesta odpracoval ešte 8 rokov v štátnozamestnaneckom pomere. O jeho schopnostiach zastávať akékoľvek voľné miesto svedčí teda jeho prax, ako aj jeho absolvované kurzy a manažérske tréningy, ktoré absolvoval pred danou výpoveďou. Napriek jeho dlhodobej praxi nemal miesto na MV SR, avšak na MV SR prijímali sa osoby bez akejkoľvek praxe z tohto špecifického rezortu. Odvolací súd prejednal vec v napadnutej časti podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti - určenia neplatnosti výpovede danej navrhovateľovi odporcom dňa 10.11.2010, je vecne správny, avšak v časti, v ktorej priznal navrhovateľovi funkčný plat, nie je rozsudok súdu prvého stupňa správny z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 1 ods. 4 zákona č. 400/2009 Z.z. na štátnozamestnanecké vzťahy sa vzťahuje Zákonník práce, len ak to ustanovuje tento zákon. Podľa § 46 ods. 1 písm. b/ cit. zákona štátnozamestnanecký pomer možno skončiť výpoveďou. Podľa § 46 ods. 2 cit. zákona štátnozamestnanecký pomer sa skončí aj na základe zákona. Podľa § 47 písm. b/ cit. zákona služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak sa zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto, služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak. Podľa § 48 ods. 1 cit. zákona ak je daná výpoveď, štátnozamestnanecký pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby. Výpovedná doba je rovnaká pre služobný úrad aj pre štátneho zamestnanca a je dva mesiace. Podľa § 48 ods. 2 cit. zákona výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Ust. § 52 cit. zákona v ods. 1 upravuje dôvody skončenia štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona. Podľa § 52 ods. 3 cit. zákona písomné potvrdenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona, ktoré vydá vedúci úradu, obsahuje údaj o dni a dôvode skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Podľa § 56 cit. zákona ak sa štátny zamestnanec domnieva, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona nedošlo, môže sa obrátiť najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa doručenia písomného potvrdenia podľa § 52 ods. 3. Ak podľa právoplatného rozhodnutia súdu k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona nedošlo, nároky štátneho zamestnanca sa posudzujú ako pri neplatnom okamžitom skončení štátnozamestnaneckého pomeru; na tohto štátneho zamestnanca sa primerane použije aj ust. § 55. Z ust. § 120 cit. zákona vyplýva, že na štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane použijú okrem iného aj ust. § 77 až 80 Zákonníka práce. Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou, môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Podľa § 79 ods. 3 písm. a/ Zákonníka práce ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby. Súd prvého stupňa v prejednávanej veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia neplatnosti rozviazania štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou odporcom, podľa § 46 ods. 1 písm. b/ a § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z. a náhrady mzdy, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p. a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnemu zisteniu, že personálnym rozkazom ministra vnútra SR č. 389 zo dňa 23.09.2010 s prílohou, a to tabuľkou prehľadu zmien sekcie informatiky, telekomunikácií a bezpečnosti MV SR, došlo s účinnosťou od 01.01.2011 u odporcu k organizačným a systematizačným zmenám vo viacerých útvaroch, pričom bolo zrušené aj miesto vedúceho oddelenia podpory, koordinácie a noriem odboru telekomunikácií, ktoré zastával navrhovateľ. Správne preto dospel k záveru, že v danom prípade bol preukázaný výpovedný dôvod použitý odporcom vo výpovedi zo štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. b/ a § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z. zo dňa 10.11.2010, doručenej navrhovateľovi dňa 10.11.2010. Odvolací súd sa ďalej stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v danom prípade nebola splnená ďalšia zákonom stanovená podmienka výpovede podľa § 47 písm. b/ cit. zákona; že služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto; pretože i keď súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol nesprávne počty voľných štátnozamestnaneckých miest vyplývajúcich z odporcom predloženého zoznamu voľných štátnozamestnaneckých miest odporcu k 10.11.2010, bolo uvedeným zoznamom voľných štátnozamestnaneckých miest odporcu preukázané, že v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru s navrhovateľom výpoveďou, mal odporca voľné štátnozamestnanecké miesta, a to v počte 30, z toho 22 miest v Bratislave a 8 miest mimo Bratislavy tak, ako uviedol odporca vo svojom odvolaní. Z predloženého zoznamu odvolací súd ďalej zistil, že z 22 voľných štátnozamestnaneckých miest v Bratislave boli 4 miesta len dočasne uvoľnené, 6 miest bolo zrušených od 01.01.2011, 1 miesto bolo zrušené od 01.12.2010, na 1 miesto bolo vyžadované ako kvalifikačný predpoklad psychologické vzdelanie a 2 voľné miesta boli len v dočasnej štátnej službe. Ostatné voľné štátnozamestnanecké miesta v Bratislave uvedené v predmetnom zozname sú v inom odbore štátnej služby a ako dôvod nevhodnosti týchto miest pre navrhovateľa je pri väčšine týchto miest uvedené len všeobecné konštatovanie, že „z hľadiska kvalifikačného predpokladu a vzhľadom na ním vykonávané činnosti, nebolo uvedené miesto vhodné“. Z predloženého zoznamu však nie je zrejmé, ktorí konkrétni zamestnanci odporcu posudzovali vhodnosť voľných štátnozamestnaneckých miest pre navrhovateľa, nie sú konkrétne uvedené kvalifikačné predpoklady, ktoré navrhovateľ nespĺňal a nie sú konkretizované ani dôvody nevhodnosti voľných miest pre navrhovateľa vzhľadom na ním vykonávané činnosti. Za účelom preukázania tvrdenia odporcu, že voľné štátnozamestnanecké miesta neboli vhodné pre navrhovateľa, vykonal súd prvého stupňa dokazovanie aj výsluchom svedkov Q.. S. I. a V.. Q. X., ktoré sa nevedeli vyjadriť ani ku skutočnosti, či navrhovateľovi bolo ponúknuté voľné pracovné miesto, avšak zhodne vo svojich výpovediach uviedli, že o vhodnosti voľného štátnozamestnaneckého miesta pre prepúšťaného zamestnanca, rozhodovala Q.. U. J., a preto súd vypočul v konaní aj uvedenú svedkyňu Q.. U. J., ktorá uviedla uviedla, že od roku 2007 vykonávala u odporcu funkciu riaditeľa Odboru štátnozamestnaneckého a pracovného pomeru na Sekcii riadenia ľudských zdrojov a k veci uviedla, že v uvedenom období odporca nemal žiadne voľné pracovné miesta a následne po predložení jej na nahliadnutie zoznamu voľných štátnozamestnaneckých miest odporcu uviedla, že si nepamätá, že odporca mal v uvedenom čase takéto voľné miesta a ak by ich mal, bol ich povinný navrhovateľovi ponúknuť. Odvolací súd preto dospel k záveru, že predloženým zoznamom voľných štátnozamestnaneckých miest odporcu k 10.11.2010, v ktorom sú uvedené len všeobecné dôvody nevhodnosti voľných pracovných miest pre navrhovateľa, bez ich bližšej konkretizácie ku konkrétnemu voľnému štátnozamestnaneckému miestu a výpoveďami vypočutých svedkov, nebolo v konaní preukázané spôsobom vylučujúcim akúkoľvek pochybnosť, že odporca v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru s navrhovateľom výpoveďou, skutočne nemal pre navrhovateľa iné vhodné štátnozamestnanecké miesto. Správne preto súd prvého stupňa posúdil výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru danú navrhovateľovi odporcom dňa 10.11.2010 ako neplatnú. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti - určenia neplatnosti výpovede, podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Súd prvého stupňa však nesprávne právne posúdil navrhovateľom uplatnený nárok na zaplatenie funkčného platu v sume 2.719,- €, keď tento nárok navrhovateľa posúdil podľa § 56 zákona č. 400/2009 Z.z., ktoré sa na daný prípad nevzťahuje, pretože upravuje nároky štátneho zamestnanca v prípade, ak k skončeniu jeho štátnozamestnaneckého pomeru nedošlo na základe zákona, ako nároky v osobitných prípadoch. V prejednávanej veci je nesporné, že navrhovateľ na pojednávaní dňa 30.11.2012 uviedol, že na ďalšom zamestnávaní netrvá, a keďže v konaní nebolo preukázané, že by sa so zamestnávateľom dohodol inak, platí podľa § 79 ods. 3 Zákonníka práce, že sa jeho pracovný pomer skončil uplynutím výpovednej doby, t.j. dňom 31.01.2011, keďže mu bola daná neplatná výpoveď. Nesprávne súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške jeho funkčného platu za výpovednú dobu dvoch mesiacov, keď za výpovednú dobu, ktorá v danom prípade začala plynúť dňom 01.12.2010 a uplynula dňom 31.01.2011, si navrhovateľ náhradu funkčného platu neuplatnil, ale svojím návrhom po zmene petitu pripustenej uznesením súdu na pojednávaní dňa 06.06.2012, sa domáhal proti odporcovi zaplatenia náhrady mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 1.394,- € brutto od 01.02.2011 do zaplatenia, t.j. za obdobie po skončení výpovednej doby. Za uplatnené obdobie náhrady mzdy od 01.02.2011 mu však nevzniklo právo na náhradu mzdy, keďže v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou netrval na ďalšom zamestnávaní, v dôsledku čoho skončil jeho štátnozamestnanecký pomer u odporcu uplynutím výpovednej doby dňa 31.01.2011. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti - v ktorej priznal navrhovateľovi funkčný plat, podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že návrh navrhovateľa v tejto časti zamietol. Odvolací súd posúdil ako dôvodné aj námietky odporcu týkajúce sa nesprávnosti rozsudku súdu prvého stupňa v časti, v ktorej mu uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 262,50 €. Podľa § 2 ods. 2 vety prvej zákona č. 71/1992 Zb. ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. V prejednávanej veci je navrhovateľ oslobodený od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. d/ zákona č. 71/1992 Zb., avšak v danej veci aj v prípade vyhovenia jeho návrhu nemožno uložiť povinnosť zaplatiť súdny poplatok alebo jeho pomernú časť odporcovi, keďže odporca je štátnou rozpočtovou organizáciou a vzťahuje sa na neho oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa, v časti zaplatenia súdneho poplatku, podľa § 221 ods. 1 písm. i/ O.s.p. zrušil. O náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 2 O.s.p., pretože navrhovateľ mal vo veci úspech len čiastočný. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.