Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/536/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111215285 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111215285.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľky: T. K., B. A. - Ť., Na O. XX, zastúpená AK JUDr. Renáta Smajdová, Košice, Hutnícka 1, proti odporcovi: Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Bratislava, Štefanovičova 5, o zaplatenie 1.327,76 €, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 7. 11. 2012 č.k. 25C 71/2011 - 63, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporkyni domáhala zaplatenia sumy 1.327,76 €, titulom zostatku na vkladnej knižke, ktorú navrhovateľka uložila na neznáme miesto, a preto ju nemohla predložiť pri uplatňovaní nároku na výplatu náhrady zo zrušeného vkladu na doručiteľa, pričom pred zrušením vkladných knižiek na doručiteľa vkladnú knižku banke nepredložila na výber zostatku, ktorého výplaty sa voči odporcovi domáha. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že navrhovateľka sa v konaní domáhala výplaty zostatku vkladu na zrušenej vkladnej knižke na doručiteľa, a to s poukazom na ust. § 879e a 879i Obč. zák. na základe vyššie uvedených ustanovení Občianskeho zákonníka plynie, že do 31. decembra 2006 boli povinné všetky peňažné ústavy, banky, pobočky zahraničných bánk previesť všetky zostatky zrušených vkladov na vkladných knižkách na doručiteľa, ktoré si buď samotní vkladatelia alebo iné oprávnené osoby neuplatnili a zároveň ani nepreukázali právo na výplatu na štát a okamihom prevodu týchto vkladov zanikli záväzky týchto peňažných ústavov a vznikol záväzok štátu na ich výplatu. Subjektom povinným na výplatu zrušených vkladov bol štát, t.j. Slovenská republika, ktorej priamo zo zákona vznikol taký záväzok voči oprávneným osobám. Navrhovateľka v konaní označila ako účastníka konania vystupujúceho na strane odporcu, a teda ako subjekt povinný na výplatu zostatku vkladu - Ministerstvo financií Slovenskej republiky. Navrhovateľka tak za odporcu označila subjekt odlišný od toho, ktorý bol nositeľom tvrdenej povinnosti, a nie je vo veci pasívne vecne legitimovaný. Prvostupňovému súdu potom neostalo iné ako návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietnuť pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie odporcu v konaní, bez toho, aby sa ďalej zaoberal vecnou stránkou samotnej žaloby a tým aj ostatnými námietkami odporcu voči nároku navrhovateľky. Pre úplnosť ešte prvostupňový súd dodal, že navrhovateľku nemohol poučiť o otázke vecnej legitimácie v konaní, nakoľko táto otázka vyplýva z hmotného práva. V zmysle § 5 ods. 1 O.s.p. súdy poskytujú účastníkom v občianskom súdnom konaní poučenia len o ich procesných právach a povinnostiach, za predpokladu, že účastník nie je zastúpený advokátom. Poučovacia povinnosť sa týka len oblasti procesného práva, poučovanie o hmotnom práve nemôže byť súčasťou obligatórnej a ani fakultatívnej poučovacej povinnosti súdu. Nie je úlohou súdu určovať koho a akým spôsobom má navrhovateľ žalovať, prípadne ho v rozpore so zásadou rovnosti strán navádzať, akým spôsobom má navrhovateľ správne uplatniť svoj nárok. Nesprávne určenie okruhu účastníkov nemožno považovať ani za vadu návrhu zhojiteľnú postupom podľa § 43 O.s.p. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa na základe ust. § 142 ods. 1 O.s.p. V konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko odporca si žiadne trovy neuplatnil, resp. mu v konaní žiadne trovy nevznikli. Uvedený rozsudok napadla v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľka, v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Navrhovateľka vytýkala súdu prvého stupňa, že v konaní došlo kva dám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľka v odvolaní poukazovala na to, že prvostupňový súd vec prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 7. 11. 2012 bez prítomnosti navrhovateľky s poukazom na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. Odporca sa prvýkrát vyjadril na tomto pojednávaní. Navrhovateľka v odvolaní namietala, že súd prvého stupňa nevyhodnotil všetky okolnosti dôsledne. Osobitne nevzal do úvahy vek navrhovateľky - 83 rokov, ani jej majetkovú a finančnú situáciu - keď jej jediným príjmom je starobný dôchodok. Vzdialenosť okresného súdu od bydliska navrhovateľky je dostatočným dôvodom, aby súd prvého stupňa dal navrhovateľke možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu odporcu prednesenému prvýkrát na pojednávaní. S obsahom tohto vyjadrenia však súd navrhovateľku neoboznámil a tak navrhovateľka nemala možnosť sa k nemu vyjadriť, rovnako tak nemala možnosť nevrhnúť ďalšie dôkazy či uviesť iné skutočnosti a napokon nebola žiadnym spôsobom poučená podľa § 120 ods. 4 O.s.p. navrhovateľka uviedla, že nesúhlasí so záverom prvostupňového súdu o tom, že v danom prípade uplatňuje nárok, ktorý smeruje proti Slovenskej republike, pričom podľa prvostupňového súdu odporca a Slovenská republika sú dva odlišné subjekty práva. Rovnako tak nesúhlasila s tvrdením prvostupňového súdu, že nebol daný dôvod na postup podľa § 43 O.s.p. v prípade označenia odporcu. Naopak, zastávala stanovisko, že tým, že súd prvého stupňa nepostupoval podľa § 43 O.s.p., odňal jej možnosť konať pred súdom. Navrhovateľka ďalej poukazovala na to, že v liste Ministerstva financií SR jej bolo oznámené, že „ak disponuje dôkazmi, ktorými preukáže, že jej zostatok zrušeného vkladu na doručiteľa patrí, aj keď vkladnú knižku na doručiteľa stratila, môže sa obrátiť na príslušný súd. v prípade ak súd uzná, že jej zostatok vkladu na doručiteľa prináleží, na základe právoplatného súdneho rozhodnutia má právo na výplatu zostatku.“ Vzhľadom na uvedené sa navrhovateľke javí postup a rozhodnutie súdu prvého stupňa ako procesne chybný a porušujúci základné právo navrhovateľky na súdnu ochranu. Osobitne za stavu, keď Slovenská sporiteľňa, a.s. pobočka Ťahanovce viedla a mala presnú evidenciu majiteľov vkladných knižiek na doručiteľa, pričom práve táto evidencia je priamym dôkazom per stotožnenie a preukázanie vlastníctva navrhovateľky k nárokovaným peňažným prostriedkom zo zaniknutej vkladnej knižky na doručiteľa. Navrhovateľka ešte dodala, že týmto odstraňuje vadu svojho návrhu spočívajúcu v nepresnom označení odporcu a jeho označenie upresňuje tak, že žaluje Slovenskú republiku - Ministerstvo financií SR, Štefánikova 5, Bratislava. Na odvolanie navrhovateľky sa písomne vyjadril odporca tak, že žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Poukazoval na to, že navrhovateľka v odvolaní neuviedla, prečo nesúhlasí s právnym záverom súdu o nedostatku pasívnej legitimácie odporcu. Uvedené tvrdenie preto považuje odporca za účelové, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že navrhovateľka podala dňa 20. 3. 2013 totožný návrh s tým rozdielom, že ako odporcu v ňom označila SR - MF SR. Navrhovateľka tiež vytýkala súdu, že nebral do úvahy jej vek a jej finančnú situáciu. Pokiaľ by však súd tieto skutočnosti vzal do úvahy, bolo by jeho rozhodnutie diskriminačné voči iným účastníkom konania. Úlohou súdu bolo vyhodnotiť splnenie podmienok ohľadom práva na výplatu zostatku zrušeného vkladu a nie je možné pritom posudzovať vek účastníka konania a jeho finančnú situáciu. Tvrdenie, že postup súdu a jeho rozhodnutie je procesne chybné na základe toho, že Slovenská sporiteľňa, a.s. pobočka Ťahanovce viedla a mala presnú evidenciu majiteľov vkladných knižiek na doručiteľa, je rovnako podľa odporcu nesprávne. Takáto evidencia nie je dôkazom, ktorý by preukazoval, že daný vklad patrí konkrétnej osobe, nakoľko môže ísť iba o zhodu mena. S touto otázkou sa už súdy vysporiadali v právoplatne ukončených konaniach o výplatu zostatku zrušeného vkladu, napr. rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. 11. 2010 sp. zn. 4Co 143/2010 - 60 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 6. 2012 sp. zn. 3 Cdo 50/2011. V predmetnej veci sa súdy zhodli, že navrhovateľ v danom prípade nesplnil základnú podmienku stanovenú v § 879d ods. 1 Obč. zák. pre výplatu zrušeného vkladu na doručiteľa, a to predloženie vkladných knižiek alebo ich umorenie. súdy zároveň dospeli k záveru, že navrhovateľ dostatočne nepreukázal, že mu vklady na sporných vkladných knižkách na doručiteľa patria, z ktorého dôvodu navrhovateľa nepovažoval za osobu, na úkor ktorej sa mal odporca bezdôvodne obohatiť. Najvyšší súd SR skonštatoval, že samotný názov vkladnej knižky na doručiteľa znejúci na meno navrhovateľa a ním v žalobe uvedené identifikačné čísla vkladných knižiek totiž ešte nepreukazujú oprávnenosť nároku navrhovateľa na výplatu vkladu. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom ( t.j. v celom ) rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.) a na základe ust. § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. vo veci verejne vyhlásil rozsudok; dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nemožno priznať úspech. Záver prvostupňového súdu o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie odporcu je správny. Pri posudzovaní vecnej legitimácie je nutné brať do úvahy, že vecná legitimácia vychádza z hmotnoprávneho vzťahu účastníka k prejednávanej veci, t.j. svedčí len tým osobám, ktoré sú subjektami sporného hmotnoprávneho vzťahu. V sporovom konaní sa vecná legitimácia rozlišuje podľa postavenia subjektov na aktívnu a pasívnu vecnú legitimáciu. O aktívnu vecnú legitimáciu ide v prípade navrhovateľky, ktorá tvrdí, že jej svedčí určité subjektívne právo z hmotnoprávneho vzťahu; o pasívnu vecnú legitimáciu ide na strane odporcu vtedy, ak mu z tohto hmotnoprávneho vzťahu svedčí nejaká povinnosť. Bolo už uvedené, že navrhovateľka sa voči odporcovi domáha peňažného plnenia 1.327,76 €, titulom zostatku na zrušenej vkladnej knižke na doručiteľa, voči odporcovi, ktorého označila ako Ministerstvo financií Slovenskej republiky. Uloženia tejto povinnosti sa navrhovateľka domáhala na základe ust. § 879e Obč. zák. Prvostupňový súd správne vec posúdil po právnej stránke, keď na prejednávanú právnu vec aplikoval ustanovenia § 879e ods. 5, § 879i ods. 2, § 879i ods. 4 Obč. zák. Súd prvého stupňa správne z dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku návrh zamietol pre nedostatok pasívnej legitimácie odporcu. Bolo už uvedené, že navrhovateľka si uplatňovala svoj nárok na základe ust. § 879e, § 879i, § 879d Obč. zák. ako vyplýva z citovaných zákonných ustanovení, právo na výplatu zostatku zo zrušenej vkladnej knižky na doručiteľa je založené na záväzku štátu ( tj. Slovenskej republiky ) tento zostatok vyplatiť. Túto skutočnosť však navrhovateľka nepremietla do označenia účastníka na strane odporcu, keď žalovala nie štát ( tj Slovenskú republiku ), ale nesprávne priamo Ministerstvo financií SR, ktoré vyplácanie týchto náhrad len zabezpečuje. Preto pokiaľ ako odporcu navrhovateľka označila spomínané ministerstvo, vzhľadom na povahu uplatňovaného nároku žalovala subjekt v tomto konaní bez vecnej pasívnej legitimácie, a teda ňou uplatňovaný nárok na výplatu zostatku uplatňovala voči takému subjektu, ktorému nepatrí povinnosť ( záväzok ) výplaty zostatkov zo zrušených vkladov na doručiteľa - táto povinnosť podľa zákonnej úpravy prináleží štátu ( Slovenskej republike ). Z uvedeného potom plynie, že v konaní je z hľadiska hmotnoprávneho pasívne legitimovaná Slovenská republika a nie navrhovateľkou označený odporca Ministerstvo financií SR, ktorý štát ( Slovenskú republiku ) v konaní len zastupuje. Navrhovateľka teda svoj návrh uplatnila voči vecne pasívne nelegitimovanému subjektu, z ktorého dôvodu - ako na to správne poukázal v rozhodnutí prvostupňový súd - nemohla byť v konaní bez ďalšieho úspešná. Odvolací súd ďalej poznamenáva, že označenie Ministerstva financií SR ako odporcu v konaní nebolo vadou podania, ktorá by si zo strany súdu vyžadovala postup v zmysle ust. § 43 O.s.p., ako namietala v odvolaní navrhovateľka, t.j. prvostupňový súd nebol povinný vyzvať navrhovateľku, aby označenie odporcu opravila. Ministerstvo financií SR, ktoré si navrhovateľka ( nesprávne ) zvolila ako odporcu v konaní, bolo totiž v návrhu inak označené správne ( svojím názvom, sídlom ), nebol teda dôvod na opravu jeho označenia. Navrhovateľkou ( inak správne ) označený odporca však nebol nositeľom tej hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v predmetnej právnej veci ide - t.j. povinnosti vyplatiť navrhovateľke zostatok zo zrušeného vkladu na doručiteľa, a to z dôvodu, že navrhovateľkou označený odporca nie je nositeľom tejto povinnosti, tým je Slovenská republika, ako vyplýva z textu vyššie. Súd prvého stupňa teda navrhovateľke neodňal možnosť konať pred súdom tým, že ju nevyzval na opravu označenia odporcu. Odvolací súd ďalej dodáva, že neobstojí ani námietka navrhovateľky v odvolaní, podľa ktorej prvostupňový súd vec prejednal a aj rozhodol na pojednávaní dňa 7. 11. 2012, v neprítomnosti navrhovateľky, ktorá nemohla reagovať na vyjadrenie odporcu. Spisovom materiáli je písomné podanie navrhovateľky datované dňom 31. 1. 2011 ( č.l. 17 spisu ), z ktorého vyplýva, že navrhovateľka v ňom súhlasila s rozhodnutím o jej návrhu bez nariadenia pojednávania. Navrhovateľke však bolo riadne a včas - a to dňa 1. 10. 2012 ( doručenka pripojená na č.l. 48 spisu ) - doručené predvolanie na termín ústneho pojednávania vo veci vytýčený na deň 7. 11. 2012, spolu s poučením o procesných právach navrhovateľky, vrátane poučenia podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. na ktoré pojednávanie sa navrhovateľka nedostavila. Námietka, že navrhovateľke sa od súdu nedostalo poučenia v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. je tak rovnako nedôvodná. Ani vyšší vek či finančné pomery navrhovateľky nemôžu byť takými okolnosťami, ktoré by mali vplyv na posudzovanie dôvodnosti uplatneného nároku; tento bol súd povinný vyhodnotiť striktne podľa podmienok stanovených zákonom ( ust. § 879e, § 879i Obč. zák. ). Odvolací súd vzhľadom na správny právny záver prvostupňového súdu o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie odporcu v konaní napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil ( § 219 ods. 1 O.s.p. ). Vecne správne rozhodol súd prvého stupňa aj o trovách prvostupňového konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko odporca náhradu trov odvolacieho konania neuplatňoval ( § 151 ods. 1 O.s.p. ), resp. v odvolacom konaní mu žiadne trovy nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.