Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/622/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111222480 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111222480.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Edity Szabovej a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu: I.. A. B., bytom F. E.. Č.. X, F. B., proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Ministerstvom vnútra SR, Pribinova ul. č. 2, Bratislava, o 1 677,50 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo 14. marca 2014 č. k. 19C/113/2011- 67 a na odvolanie žalobcu proti uzneseniu tohto súdu z 18. augusta 2014 č. k. 19C/113/2011- 75, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. Odvolanie proti napadnutému uzneseniu sa o d m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia 177,57 eur s prísl. z titulu doplatenia zníženého funkčného platu a zaplatenia 1 500 eur z titulu nemajetkovej ujmy za diskrimináciu, ku ktorej malo dôjsť počas trvania jeho služobného pomeru. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca bol U. U. S. P.. Žalobca pri výkone služby U. dňa 26.10.2010 vystavil blok na pokutu nezaplatenú na mieste č. J. XXXXXX, ktorým uložil U. Č.G. pokutu vo výške 20 eur za porušenie ust. § 4 ods. 1 písm. b/ zák. č. 372/1990 Zb. Neskôr žalobca tento blok zrušil a vystavil v ten istý deň nový blok na pokutu nezaplatenú na mieste č. J. XXXXXX voči tomuto postupu žalobcu podal U. Č. sťažnosť. KRPZ v Bratislave dňa 19.01.2011 sťažovateľovi oznámilo, že v postupe žalobcu pri udelení blokovej pokuty zistilo porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich predmetnú problematiku a v tejto časti preto sťažnosť uznalo za opodstatnenú. Krajská prokuratúra v Bratislave podala na KRPZ v Bratislave protest prokurátora, v ktorom navrhla, aby bol blok na pokutu nezaplatenú na mieste č. J. XXXXXX zrušený. KRPZ v Bratislave rozhodnutím o proteste prokurátora z 18.04.2011 č. KRP-DI-VS-84-002/2011 zrušilo blok na pokutu nezaplatenú na mieste č. J. XXXXXX, ktorým bola U. Č. uložená pokuta 20 eur. Riaditeľ Krajského dopravného inšpektorátu KRPZ v Bratislave uložil dňa 09.02.2011 žalobcovi disciplinárnym rozkazom č. 2 disciplinárne opatrenie a to zníženie služobného platu o 5 % na dobu 3 mesiacov. Odvolanie žalobcu proti tomuto disciplinárnemu rozkazu KRPZ v Bratislave zamietlo rozhodnutím z 02.05.2011 č. KRP-PK-17/2011. Toto rozhodnutie žalobca nenapadol žalobou podľa Druhej hlavy piatej časti O.s.p.. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Súd prvého stupňa zaujal stanovisko, že žalovanej v spore chýba pasívna vecná legitimácia. V tomto ohľade súd prvého stupňa uviedol, že pasívne vecne legitimovaným subjektom vo veci je v zmysle § 2a ods. 4 zák. č. 73/1998 Z.z. služobný úrad žalobcu, ktorým je Ministerstvo vnútra SR. Súd prvého stupňa súčasne uviedol, že žalobu by bolo treba zamietnuť aj v prípade, ak by žalovanej v spore nechýbala pasívna vecná legitimácia. Súd prvého stupňa poukázal na to, že je viazaný právoplatným rozhodnutím Krajského dopravného inšpektorátu z 09.02.2011 - disciplinárnym rozkazom č. 2, ktorým bolo žalobcovi uložené disciplinárne opatrenie. Preto neprichádza do úvahy vrátenie sumy, o ktorú bol podľa uvedeného právoplatného rozhodnutia znížený plat žalobcu. Pokiaľ ide o žalobcom tvrdenú diskrimináciu, súd prvého stupňa uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že by konaním služobného úradu došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii žalobcu a nebolo tiež preukázané, že by vznikla nemajetková ujma, ktorú žalobca vyčíslil sumou 1 500 eur. Diskrimináciu žalobcu nie je možné vyvodiť z tvrdenia žalobcu, že iní policajti boli za obdobné porušenie potrestaní miernejšie. Súd prvého stupňa sa tiež nestotožnil s tvrdením žalobcu, že služobné orgány vydaním disciplinárneho rozkazu zneužili svoje práva a povinnosti. Žalobca nebol na pracovisku v súvislosti s výkonom služobných povinností prenasledovaný, ani inak postihovaný, resp. obťažovaný. Subjektívny názor žalobcu na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k žalobcovi došlo k diskriminačnému postupu. Napokon súd prvého stupňa uviedol, že žalobcovi nevznikol žiadny nárok ani podľa § 11 a nasl. Obč. zák. (ochrana osobnosti). S poukazom na tieto závery súd prvého stupňa žalobu zamietol. A o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že ak bol súd prvého stupňa toho názoru, že ide o vec, ktorá sa má riešiť v správnom súdnictve, mal postupovať v zmysle § 104a ods. 1, 2 O.s.p.. V súvislosti so záverom súdu prvého stupňa, že žalovanej v spore chýba pasívna vecná legitimácia, žalobca poukázal na to, že žalovaná v konaní nenamietala nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Ďalej žalobca v odvolaní namietol, že v konaní predložil dôkaz o tom, že preukázateľne iný postup bol zvolený proti inému na roveň postavenému príslušníkovi PZ za porovnateľné porušenie právnych predpisov. Z toho podľa žalobcu vyplýva, že došlo k jeho diskriminácii. Čo sa týka záveru súdu prvého stupňa, že žalobca nebol na pracovisku prenasledovaný, inak postihovaný a ani obťažovaný, žalobca v odvolaní doslova uviedol: „Navrhovateľ predpokladá, že uvedené tvrdenie si prejednávajúci súd osvojil na základe vyjadrenia žalovaného k čomu vie uviesť len toľko, že nevie ani nemá vedomosť o tom, a ani sa to nikde nedopátral, že by akýkoľvek zamestnávateľ akokoľvek potvrdil iné zaobchádzanie, postihovanie vlastného zamestnanca v porovnaní s ostatnými, čo v konečnom dôsledku vyplýva aj z písomného stanoviska žalovaného a čo by v konečnom dôsledku vrhlo tieň (špatný pohľad) na samotného zamestnávateľa, čo by mohlo spôsobiť ohrozenie jeho dôveryhodnosti a právnej fundovanosti v očiach verejnosti, a nakoľko sa jedná o štátny orgán majúci zas jedným z prvoradých cieľov chrániť a rešpektovať práva fyzických osôb, je len logické, že by tým utrpela vieryhodnosť a odbornosť zástupcov štátu, ktorí majú chrániť práva všetkých osôb bez ohľadu na ich národnosť, vierovyznanie, vzdelanie, etc. V súvislosti s tým preukázanie finančnej ujmy tak, ako to požadoval súd - chýbajúca dôkazná núdza - logicky vyplýva ako z nemožnosti dosiahnuť za dosiahnuté výsledky zvýšenie služobného príjmu, t. j. na platový postup za vykonanú prácu, nakoľko v rezorte vnútra je zaužívaná prax, že získať zvýšenie osobného príplatku je možné iba v prípade, ak policajt nemá uložený disciplinárny trest ako mu tento nebol zahladený, v čom naopak žalobca vidí dôvod na znevýhodnenie, iný prístup, tak aj z nemožnosti získania prípadnej odmeny, v neposlednom rade aj znížením služobného platu oproti inému na roveň postavenému príslušníkovi totožného služobného úradu, ako aj neadekvátnymi disciplinárnymi a personálnymi opatreniami ohľadom jeho osoby.“ Napokon žalobca v odvolaní uviedol, že „zaplatenie žalovanej sumy sa viaže na nezákonný, resp. nesprávny úradný postup, príp. nečinnosť, ktorého sa dopustil príslušný štátny orgán a zodpovednosť zaň nesie preto podľa zák. č. 514/2003 Z.z. štát.“ Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Zo spisu vyplýva, že žalobca v žalobe poukázal na § 11 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon). Súčasne žalobca v žalobe poukázal na § 420 ods. 1 a nasl. Obč. zák., teda na ustanovenia upravujúce náhradu škody a napokon poukázal aj na ust. § 13 ods. 2 Obč. zák. Zák. č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon) upravuje v § 9 jednotlivé nároky, ktorých sa možno domáhať v prípade porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Ide 1/ o požiadavku, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, 2/ aby napravil protiprávny stav, 3/ aby poskytol primerané zadosťučinenie, 4/ náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce. Súčasne § 9 ods. 4 zák. č. 365/2004 Z.z. stanovuje, že právo na náhradu škody nie je týmto zákonom dotknuté. Z toho vyplýva, že zákon č. 365/2004 Z.z. náhradu škody neupravuje, ale ten, kto bol dotknutý na svojich právach nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, sa môže domáhať náhrady škody, ktorá mu v príčinnej súvislosti s porušením tejto zásady vznikla. Vzhľadom na to je odvolací súd toho názoru, že v prípade zaplatenia sumy 177,57 eur z titulu doplatenia funkčného platu, ide o nárok na náhradu škody. V prípade nároku na zaplatenie sumy 1 500 eur ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 9 ods. 3 zák. č. 365/2004 Z.z., prípadne o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2, 3 Obč. zák.. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalovanej chýba v spore pasívna vecná legitimácia. Nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovanej však nevyplýva z § 2a ods. 4 zák. č. 73/1998 Z.z., ako sa domnieva súd prvého stupňa. Toto ustanovenie totiž zakazuje postihovanie alebo znevýhodňovanie policajta preto, že uplatňuje svoje práva vyplývajúce zo služobného pomeru a o takýto prípad sa v prejednávanej veci nejedná. Zamestnávateľ žalobcu ho totiž žiadnym spôsobom nepostihol kvôli tomu, že žalobca svojou žalobou uplatnil svoje práva vyplývajúce zo služobného pomeru. Nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovanej vo veci vyplýva z toho, že štát môže byť v občianskom súdnom konaní pasívne vecne legitimovaným subjektom iba v prípadoch, kde jeho zodpovednosť vyplýva priamo zo zákona. Ide predovšetkým o zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V prejednávanej veci však predmetom konania nebol nárok na náhradu škody podľa tohto zákona a žalobca to ani v priebehu prvostupňového konania netvrdil. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú porušením zásady rovnakého zaobchádzania a za nemajetkovú ujmu spôsobenú porušením tejto zásady. Pasívne vecne legitimovaným subjektom v prejednávanej veci bol preto služobný úrad žalobcu, ktorým bolo Ministerstvo vnútra SR. Odhliadnuc od toho, že žalovanej v spore chýba pasívna vecná legitimácia, žaloba nie je dôvodná. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa v tom, že v konaní nebolo preukázané, že by zamestnávateľ žalobcu porušil vo vzťahu k žalobcovi zásadu rovnakého zaobchádzania a že by teda žalobcu priamo alebo nepriamo diskriminoval. Za diskrimináciu žalobcu nemožno považovať to, že podľa tvrdenia žalobcu iní policajti boli za obdobné porušenie služobných povinností potrestaní miernejšie. Diskrimináciou môže byť aj neoprávnený postih, ktorý je špecifikovaný v § 2a ods. 8 písm. a/ až c/ zák. č. 365/2004 Z.z. Toto ustanovenie však v prejednávanej veci nemožno použiť, pretože nebola naplnená skutková podstata neoprávneného postihu v ňom obsiahnutá. Keďže teda v konaní nebolo preukázané, že by zamestnávateľ žalobcu porušil vo vzťahu k žalobcovi zásadu rovnakého zaobchádzania, žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 9 ods. 3 zák. č. 365/2004 Z.z.. Riaditeľ Krajského dopravného inšpektorátu KR PZ v Bratislave žalobcovi právoplatným disciplinárnym rozkazom č. 2 z 09.02.2011 uložil disciplinárne opatrenie. Tým nemohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, pretože neoprávneným je iba taký zásah, ktorý je v rozpore s právnym poriadkom. Disciplinárne opatrenie bolo žalobcovi uložené v súlade s právnym poriadkom, konkrétne v súlade s § 55 a nasl. zák. č. 73/1998 Z.z.. Keďže uložením disciplinárneho opatrenia nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, nevznikol mu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák.. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na doplatenie funkčného platu, žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody v zmysle § 420 ods. 1 Obč. zák., keďže tu chýba základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu podľa tohto ustanovenia, ktorým je porušenie právnej povinnosti, teda protiprávny úkon zo strany zamestnávateľa žalobcu. Uloženie disciplinárneho opatrenia v zmysle zákona č. 73/1998 Z.z. nemožno považovať za protiprávny úkon zamestnávateľa žalobcu. K argumentácii žalobcu, že súd prvého stupňa mal vec v zmysle § 104a ods. 2 O.s.p. postúpiť krajskému súdu, ktorý je vecne príslušný na rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov v zmysle § 247 a nasl. O.s.p., odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa by bol povinný takto postupovať iba v prípade, že by sa žalobca svojou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti disciplinárneho rozkazu č. 2 v správnom súdnictve. Zo žaloby je však zrejmé, že žalobca sa nedomáhal preskúmania zákonnosti predmetného disciplinárneho rozkazu č. 2 v zmysle § 247 a nasl. O.s.p.. V žalobe totiž žalobca uviedol, že svoje nároky opiera o zák. č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon), § 13 ods. 2 Obč. zák. (ochrana osobnosti) a o § 420 ods. 1 Obč. zák. (náhrada škody). Okrem toho, žalobca na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 14.03.2014 uviedol, že návrh na preskúmanie disciplinárneho rozkazu č. 2 na príslušný súd nepodal, pretože právnici mu poradili, že „nie je možné z titulu jednej veci súbeh viacerých žalôb, teda nebolo možné domáhať sa preskúmania rozhodnutia KR PZ zo dňa 02.05.2011 na príslušnom krajskom súde a zároveň podať túto diskriminačnú žalobu.“ Žalobca tak sám potvrdil, že sa svojou žalobou nedomáha preskúmania zákonnosti disciplinárneho rozkazu č. 2 v správnom súdnictve. Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie 116 eur do 10 dní od doručenia uznesenia. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Odvolanie odôvodnil tým, konanie je oslobodené od súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 1 písm. k/ zák. č. 71/1992 Zb. a súčasne je osobne oslobodený od súdnych poplatkov podľa ods. 2 písm. k/ tohto ustanovenia. Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie treba odmietnuť. Napadnuté uznesenie bolo žalobcovi doručené dňa 08.09.2014. 15 - dňová lehota na podanie odvolania mu začala plynúť dňa 09.09.2014 a uplynula dňom 23.09.2014, ktorý pripadol na utorok. Žalobca podal odvolanie osobne na súde prvého stupňa až dňa 25.09.2014, teda oneskorene. K tomu odvolací súd dodáva, že k odvolaniu je síce pripojená obálka, na ktorej sa však nenachádza pečiatka pošty a nachádza sa na nej - rovnako ako na samotnom odvolaní - pečiatka súdu prvého stupňa s dátumom 25.09.2014. Z toho vyplýva, že žalobca musel odvolanie podať osobne na súde prvého stupňa dňa 25.09.2014, i keď poznámka „osobne“ sa na pečiatke súdu prvého stupňa nenachádza. Keďže odvolanie bolo podané oneskorene, odvolací súd ho odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p.. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.