Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/392/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111224852 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111224852.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľky: P.. T. Z., B. V. B., P. Č.. X, zastúpenej JUDr. Jánom Čarnogurským, advokátom v Bratislave, Dostojevského rad č. 1, proti odporcovi: Slovenská informačná služba, Bratislava, P.O.BOX č. 69, o určenie neplatnosti právneho úkonu, o určenie, že služobný pomer k odporcovi trvá a o zaplatenie 14.720,-€ s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 5C 124/2011-53 zo dňa 4.februára 2013, v pomer hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t vr d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporcovi domáhala určenia, že žiadosť navrhovateľky o skončenie služobného pomeru u odporcu zo dňa 26.1.2010 je neplatná, určenia, že služobný pomer navrhovateľky ku odporcovi trvá a tiež ktorým sa domáhala uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť jej sumu 14.720,-€ s 9% úrokom z omeškania ročne os 1.2.2010 až do zaplatenia a sumy 920,- € mesačne od 1.8.2011 s poplatkom z omeškania 9%. Zároveň prvostupňový súd rozhodol, že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že dokazovaním, ktoré vo veci vykonal zistil, že navrhovateľka dňa 26.1.2010 podala žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru bez udania dôvodu. Podľa navrhovateľky uvedený úkon vykonala na základe neustáleho naliehania a psychického nákladu. Odporca, resp. služobný úrad jej po celý čas prípravnej služby neprideľoval riadne prácu, napriek jej aktivite, v porovnaní z druhým kolegom, ktorý bol prijatý súčasne s ňou, nebola začlenená do práce skupiny. Potom čo si prácu pýtala a sťažovala sa, sa všetko obrátilo proti nej, počas spravodajského kurzu s ňou bolo zaobchádzané inak ako je bežné, keďže osoby pridelené na rozpracovanie nebolo možné rozpracovať, usudzuje tak na základe toho, že je obvyklé, že po skončení služobného pomeru príslušníka sú spisy takýchto osôb pridelené ďalším príslušníkom, pričom spisy pridelené jej išli do depozitu. Postupom času sa situácia stávala pre ňu neprijateľná neznesiteľná, zavažovala podanie žiadosti o uvoľnenie, nakoľko reálne zvážila na základe správania nadriadených, že iná možnosť tu ani nie je, navyše posledné priebežné hodnotenie bolo záporné, z čoho usúdila, že taký bude aj posudok pre prechod do stálej služby. Na základe vyjadrení nadriadeného, že jej môže vypracovať taký posudok, že sa nikde v štátnej službe neuplatní, z čoho mala reálny strach a preto začala byť pod tlakom, že nemá iné východisko a že aj dva platy ako odstupné vo výpovednej dobe sú pre ňu výhodnejšie ako skončenie z negatívnym posudkom, preto nakoniec podala žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru. Z vyjadrenia odporcu vyplynulo, že má za to, že ak navrhovateľka nebola stotožnená zo svojou vôľou, t.j. so žiadosťou o uvoľnenie zo služobného pomeru mohla ju kedykoľvek vziať späť, po jej podaní sa dostala do výhodnejšej pozície v tom smere, že krátko na to bolo vykonané jej služobné hodnotenie po skončení prípravnej služby , ktoré bolo pozitívne, navrhovateľka bola zaradená do stálej štátnej služby, jej služobný pomer stále trval, čiže svoju žiadosť mohla vziať stále späť, pričom sa zmenilo je postavenie, nakoľko zaradením do stálej služby jej patrí vyššia právna ochrana ako v službe prípravnej. Na základe týchto všetkých skutočností nemôže obstáť jej tvrdenie, že žiadosť o uvoľnenie podala zo strachu, že s ňou bude ukončený služobný pomer. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 1,2,3 , § 189 písm. b), § 191 ods. 1,7,8, § 242 ods. 1, § 248 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície, keď zo skutkových okolností prejednávanej veci vyplynulo, že navrhovateľka bola personálnym rozkazom riaditeľa sekcie Slovenskej informačnej služby zo dňa 5.2.2010 dňom 31.3.2010 uvoľnená zo služobného pomeru príslušníka Slovenskej informačnej služby, z dôvodu žiadosti navrhovateľky o uvoľnenie zo služobného pomeru zo dňa 26.1.2010, o ktorej bolo rozhodnuté podľa vyššie uvedeného ustanovenia § 191 ods. 1 zákona č. 73/1998. Voči rozhodnutiu, ako vyplýva z § 242 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. a poučenia rozhodnutia bolo možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho vyhlásenia. Navrhovateľka voči rozhodnutiu odvolanie nepodala, rozhodnutie teda nadobudlo právoplatnosť dňa 21.2.2010. právoplatnosť. Navrhovateľka sa v predmetnej veci dovolávala určenia neplatnosti žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru zo dňa 26.1.2010, doručenej nadriadenému dňa 27.1.2010 (vyplýva z osobného spisu) ako aj určenia, že služobný pomer navrhovateľky ku odporcovi trvá. Ako je z vyššie uvedenej právnej úpravy zrejmé, vo veciach služobného pomeru prebieha osobitné konanie podľa ust. § 231 a nasl. zákona č. 73/1998 Z. z. s tým, že právoplatné rozhodnutie vo veciach služobného pomeru je preskúmateľné súdom v rámci správneho súdnictva (§ 248). Teda na právne vzťahy týkajúce sa skončenia služobného pomeru sa nevzťahuje ani ust. § 77 a nasl. Zákonníka práce, a preto ani určenie neplatnosti úkonov vedúcich k skončeniu služobného pomeru upraveného osobitným právnym prepisom neprináleží súdu preskúmavať podľa tretej časti O.s.p. v občianskom súdnom konaní, keďže nejde o žiaden zo vzťahov občianskoprávnych, pracovnoprávnych, rodinných či obchodných ( § 7 O.s.p.). Služobný pomer navrhovateľky bol skončený právoplatným rozhodnutím príslušného orgánu podľa osobitného predpisu, zákona č. 73/1998 Z.z., preto súd musí z neho v zmysle § 135 O.s.p. vychádzať, v súvislosti s čím mu neprináleží ani posúdiť platnosť skončenia služobného pomeru navrhovateľky ako predbežnú otázku v rámci posúdenia ňou uplatneného nároku zaplatenie žalovanej sumy. Navrhovateľka sa žalobou ani nedomáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia o skončení služobného pomeru, ale určenia neplatnosti jednak žiadosti o uvoľnenie a tiež určenia, že služobný pomer trvá, podľa § 80 písm. c/ O.s.p., a preto sa súd zaoberal otázkou procesnej prípustnosti prejednania žaloby podľa tretej časti O.s.p. z hľadiska existencie naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na určenie neplatnosti skončenia služobného pomeru. Prvostupňový súd sa zaoberal procesnou prípustnosťou určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., ktorého existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je základnou podmienkou prípustnosti meritórneho prejednania určovacej žaloby a dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje navrhovateľa. Určovacou žalobou sa možno domáhať vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je / pozitívne určenie/ alebo tu nie je / negatívne určenie/, pokiaľ má navrhovateľ na takomto určení naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že jeho právne postavenie je bez tohto určenia ohrozené alebo neisté a výrok súdu o určení toto ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení navrhovateľa odstraňuje bez toho, aby ukladal splnenie nejakej povinnosti. Naliehavý právny záujem na určení je potom daný len vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi navrhovateľom a odporcom, ktorý je ohrozením navrhovateľovho postavenia a ktorý možno týmto právnym prostriedkom odstrániť. Ohrozenie či neistota právneho postavenia navrhovateľa znamená, že buď musí ísť u neho o právny vzťah ( právo) už existujúce alebo o takú jeho procesnú prípadne hmotnoprávnu situáciu, v ktorej by objektívne v už existujúcom právnom vzťahu mohol byť ohrozený, prípadne pre neisté svoje postavenie by mohol byť vystavený konkrétnej ujme. Určovací návrh je teda prostriedkom, ktorý umožňuje poskytnutie ochrany právneho postavenia navrhovateľa skôr, než toto jeho postavenie bolo porušené, a preto jeho cieľom je zásadne poskytnutie preventívnej ochrany. Ak však k porušeniu práva došlo a je možné žalovať na splnenie povinnosti, ktorá z porušenia vyplýva, nemá preventívna ochrana poskytovaná podľa § 80 písm. c) O.s.p. žiadny význam a zmysel a navrhovateľ má právny záujem len na odstránení následkov porušenia práva, teda už na plnení. Prvostupňový súd poukázal nato, že o skončení služobného pomeru navrhovateľky bolo právoplatne rozhodnuté, na základe personálneho rozkazu, preto ani prípadné rozhodnutie o neplatnosti žiadosti o uvoľnenie nemôže zvrátiť následky vyvolané právoplatným rozhodnutím o skončení služobného pomeru a privodiť navrhovateľke pre ňu výhodnejšiu zmenu právneho postavenia, a teda možnosť k odporcovi nastúpiť pracovať, a to pre existenciu právoplatného rozhodnutia zo dňa 5.2.2010, ktorým je súd v tomto konaní viazaný a nemôže ho preskúmavať. Naliehavý právny záujem navrhovateľky na požadovanom určení nie je daný ani z dôvodu, že služobný pomer navrhovateľky riadne nevznikol, resp. právoplatným rozhodnutím, ktorým je súd viazaný, zanikol a v súčasnosti ani netrvá, a preto navrhovateľka nemôže mať akýkoľvek záujem na určení neplatnosti úkonu, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a tiež na určení trvania už neexistujúceho, resp. právoplatného zrušenia služobného pomeru. Na základe uvedených právnych záverov prvostupňový súd mal zato, že návrh navrhovateľky je potrebné ako procesne neprípustný pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení zamietnuť bez potreby ďalšieho vecného prejednania podstaty vo veci samej. Pokiaľ ide o návrh navrhovateľky v časti uloženia povinnosti odporcovi peňažného plnenia v žalovanom rozsahu, v tejto časti vzhľadom na predchádzajúce závery súdu rovnako nezostávalo súdu iné ako návrh navrhovateľky ako nedôvodný zamietnuť, s odôvodnením, že o otázke týkajúcej sa služobného pomeru navrhovateľky, teda o jeho skončení bolo rozhodnuté príslušným orgánom (v zmysle zákona š. 73/1998), z ktorého ako vyplýva už z uvedeného ust. § 135 ods. 2 O.s.p. súd vychádza a nemôže ho posúdiť sám. Možnosť posúdiť takúto otázku súdom je daná len vtom prípade, že o nej nebolo vydané rozhodnutie príslušným orgánom, čo v prejednávanom prípade neplatí. Vzhľadom na skutočnosť, že v zmysle právoplatného rozhodnutia príslušného orgánu služobný pomer navrhovateľky zanikol, nevznikol jej ani nárok na priznanie náhrady služobnej odmeny, od času skončenia služobného pomeru, tj odo dňa 31.3.2010. Keďže odporcovi nevznikla povinnosť náhrady služobnej odmeny voči navrhovateľky, nemohol sa odporca s plnením tejto povinnosti ani dostať do omeškania, preto súd nepriznal navrhovateľke ani právo na zaplatenie požadovaného úroku z omeškania. O trovách konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., úspešnému odporcovi právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko odporca si v konaní náhradu trov neuplatnil. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. K neplatnosti žiadosti o prepustenie zo služobného pomeru uviedla, že podľahla som nátlaku a dňa 26.1.2010 podala žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru bez uvedenia dôvodu, keď po podaní žiadosti sa situácia úplne obrátila. Dňa 29. 1. 2010 bola oboznámená so služobným hodnotením, ktoré bolo kladné, a so záverom, že je spôsobilá na zaradenie do stálej štátnej služby, odôvodnené splnením všetkých predpokladov na takéto zariadenie. Tieto skutočnosti sa preukazovali v súdnom konaní a priebežné hodnotenia a služobné hodnotenie preukazujú, že prácu vykonávala dobre a bola spôsobilá na zaradenie do trvalej štátnej služby. Naopak, negatívne priebežné hodnotenie sa úplne vymyká z rámca iných priebežných hodnotení a služobného hodnotenia a jeho vierohodnosť je už týmto spochybnená. Obsah osobného spisu potvrdil, že jej nadriadený pracovník vykonával nátlak a v dôsledku jeho nátlaku je, že žiadosť o prepustenie zo služobného pomeru zo dňa 26. 1. 2010 nebola slobodná, podľa § 250 ods. 1 písm. c) Zák. č. 73/1998 Z.z. bola neplatná. Neplatná žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru nemohla byť základom rozhodnutie o uvoľnení. Rozhodnutie nedostala do rúk, boli jej iba oznámené a prvostupňový súd sa platnosťou žiadosti o prepustenie zo služobného pomeru u odporcu vôbec nezaoberal. Ďalej navrhovateľka namietala, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom,, keď návrh podala podľa III. časti O.s.p., keď predtým podala návrh podľa § 231 a nasl. Zák. č. 73/1998 Z.z. adresovaný ministrovi vnútra. Prvostupňový súd konal vo veci podľa III. hlavy O.s.p. a rovnako vykonával dôkazy. Ak mal súd za to, že návrh mala podať podľa V. časti O.s.p., nebolo potrebné vykonávať dôkazy, tak ako ich súd vykonal. V takom prípade mal súd postupovať podľa § 104a O.s.p., zastaviť konanie a buď vrátiť vec odporcovi na rozhodnutie, ktoré by podliehalo opravným prostriedkom podľa správneho súdnictva, alebo odstúpiť vec miestne a vecne príslušnému súdu podľa správneho súdnictva. Záverom uviedla, že pôvodne podala návrh na vyslovenie neplatnosti uvoľnenia zo služobného pomeru u odporcu dňa 17. 3. 2010 na Ministerstvo vnútra SR. Ministerstvo vnútra odstúpilo návrh odporcovi - Slovenskej informačnej službe. Odstúpenie oznámilo právnemu zástupcovi listom zo dňa 25. 3. 2010 a ako dôvod odstúpenia sa uvádza, že na „základe vecnej príslušnosti“ sa podanie odstupuje na priame vybavenie Slovenskej informačnej službe. Odporca potom odmietol vo veci vydať akékoľvek rozhodnutie. Podanie podala na Ministerstvo vnútra SR podľa § 232 cit. zákona a odporca pri odmietaní rozhodnúť resp. vecne odpovedať na listy môjho právneho zástupcu uvádzal, že „platná zákonní úprava právnych vzťahov služobného pomeru príslušníkov SIS neposkytuje žiadne právne možnosti pre vyhovenie petitu vášho návrhu“. Podľa § 234 ods. 2 cit. zákona podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu. Z podania ministrovi vnútra bolo zrejmé, že sa domáham zrušenia môjho uvoľnenia zo služobného pomeru príslušníka SIS. Rozhodnutie o uvoľnení zo služobného pomeru som nedostala do rúk, minister vnútra SR odstúpil podanie na zrušenie uvoľnenia odporcovi „na základe vecnej príslušnosti“ a odporca odmietol o podaní meritórne rozhodnúť. Ak odporca nemohol rozhodnúť o „petite“ môjho návrhu, bol povinný návrh odstúpiť podľa § 236 cit. zákona príslušnému orgánu, čo neurobil. K odvolaniu navrhovateľky sa vyjadril odporca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Súhlasil názorom súdu prvého stupňa, že navrhovateľka nepreukázala naliehavý právny záujem v konaní. V danej veci nie je objektívne daný stav právnej neistoty, pretože je nesporné, že služobný pomer navrhovateľky skončil, a to na základe meritórneho rozhodnutie odporcu, ktoré je podľa § 191 zákona č. 73/1998 o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov obligatórnym následkom žiadosti navrhovateľky o uvoľnenie zo služobného pomeru. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že odporca bol zo zákona povinný vydať personálny rozkaz, ktorým skončil služobný pomer navrhovateľky. Jedným subjektom, ktorý mal právnu možnosť odvrátiť zákonom ustanovený následok podania žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru, bola navrhovateľka, a top späťvzatím svojej žiadosti. V rozhodujúcom čase však navrhovateľka neurobila žiadny právny úkon, ktorý by smeroval k zachovaniu jej služobného pomeru, z čoho vyplýva navrhovateľkina vôľa skončiť služobný pomer. Ako vyplýva zo súdneho spisu, navrhovateľka opakovane konštatovala, že mala záujem skončiť služobný pomer. Odporca sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľky, že prvostupňový súd nemal vo veci konať, keď tento postupoval podľa návrhu navrhovateľky a ako vecne a miestne príslušný konal v právnej veci, v ktorej sa navrhovateľka dožadovala ochrany svojich práv. K poslednému odvolaciemu dôvodu uviedol, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je vo vzťahu k služobnému pomeru príslušníkov Slovenskej informačnej služby absolútne nepríslušné, a preto žiadosť navrhovateľky postúpil odporcovi. Odporca ako vecne príslušný štátny orgán vo vzťahu k služobnému pomeru príslušníkov Slovenskej informačnej služby konštatoval, že nemá právnu možnosť žiadosti navrhovateľky vyhovieť a nekonal nie z dôvodu vecnej nepríslušnosti, ale z dôvodu právnej nemožnosti konať. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p. v medziach daných odvolaním vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. V prejednávanej veci sa navrhovateľka určovacím návrhom v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. domáhal určenia, že jej žiadosť o skončenie služobného pomeru u odporcu zo dňa 26.1.2010 je neplatná a určenia, že služobný pomer navrhovateľky ku odporcovi trvá. Zároveň sa navrhovateľka domáhala v zmysle § 80 písm. b) O.s.p. uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť jej sumu 14.720,-€ s 9% úrokom z omeškania ročne od 1.2.2010 až do zaplatenia a sumy 920,- € mesačne od 1.8.2011 s poplatkom z omeškania 9% z titulu náhrady jej služobnej odmeny u odporcu odo dňa, kedy podľa tvrdenia odporcu jej služobný pomer skončil t.j. odo dňa 31.3.2010. Podľa § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä, či tu právny vzťah je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Návrh na začatie konania s petitom určovacím je prostriedkom procesnej prevencie. Možno ho podať predovšetkým tak, kde do oprávnených práv a záujmov ešte nebolo zasiahnuté a kde sa podaním návrhu predíde zásahu, alebo sa vytvorí základ pre usporiadanie právneho vzťahu medzi účastníkmi. Tam kde k zásahu došlo je namieste petit iný než určovací. Právny záujem je naliehavý v tom zmysle, že navrhovateľka nemá možnosť domáhať sa ochrany svojich práv a oprávnených záujmov iným procesným prostriedkom a existujúca spornosť z právneho vzťahu medzi účastníkmi môže byť odstránená len podaním návrhu s petitom určovacím. Návrh na začatie konania, ktorý nerieši spornosť vzťahu účastníkov nie je procesne prístupný. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p. Prvostupňový súd vec správne právne posúdil, keď s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 80 písm. c/ O.s.p. návrh navrhovateľky zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, pretože určením, že „žiadosť o skončenie služobného pomeru u odporcu zo dňa 26.1.2010 je neplatná a že služobný pomer navrhovateľky ku odporcovi trvá “ by sa právne postavenie navrhovateľky nezmenilo, spornosť právneho vzťahu by sa nevyriešila, keďže navrhovateľka bola personálnym rozkazom riaditeľa sekcie Slovenskej informačnej služby zo dňa 5.2.2010 dňom 31.3.2010 uvoľnená zo služobného pomeru príslušníka Slovenskej informačnej služby, z dôvodu žiadosti navrhovateľky o uvoľnenie zo služobného pomeru zo dňa 26.1.2010, o ktorej bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 191 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície. Voči rozhodnutiu, ako vyplýva z § 242 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. a poučenia rozhodnutia bolo možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho vyhlásenia, ktoré právo navrhovateľka nevyužila a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 21.2.2010. Ako správne konštatoval súd prvého stupňa vo veciach služobného pomeru príslušníkov Slovenskej informačnej služby prebieha osobitné konanie podľa ust. § 231 a nasl. citovaného zákona č. 73/1998 Z. z. s tým, že právoplatné rozhodnutie vo veciach služobného pomeru je preskúmateľné súdom v rámci správneho súdnictva (§ 248) podľa Piatej časti O.s.p. Ak navrhovateľka nevyužila svoje právo na podanie odvolania proti rozhodnutie o skončení služobného pomeru, resp. na preskúmanie rozhodnutia súdom podľa Piatej časti O.s.p., tak tento nedostatok nie je možné odstrániť určovacím návrhom podľa tretej časti O.s.p. , pretože sa nejedná o prostriedok prevencie, o právnom postavení navrhovateľky už bolo rozhodnuté v konaní vo veciach služobného pomeru podľa § 231 a nasl. citovaného zákona č. 73/1998 Z.z.. Na strane navrhovateľky teda nebola splnená podmienka, pre ktorú by bolo možné návrhu vyhovieť a to podmienka naliehavého právneho záujmu na danom určení . Vzhľadom na vyššie uvedený záver, ktorý bol dôvodom na zamietnutie určovacieho návrhu potom prvostupňový súd správne zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť jej sumu 14.720,-€ a sumy 920,- € s príslušenstvom z titulu náhrady jej služobnej odmeny u odporcu odo dňa 31.3.2010 kedy jej u odporcu služobný pomer skončil lebo ak bol služobný pomer skončený, navrhovateľke nevznikol nárok na priznanie náhrady služobnej odmeny a návrh v tejto časti je bezdôvodný. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa aj patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2, 3 O.s.p.) a odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a k námietkam navrhovateľky uvedených v odvolaní dodáva. Pokým navrhovateľka vo svojom odvolaní poukazovala na okolnosti za ktorých podala žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru a namietala, že prvostupňový súd sa platnosťou žiadosti o prepustenie zo služobného pomeru u odporcu vôbec nezaoberal tak uvedená námietka je právne irelevantná. Pokiaľ totiž súd zamietne návrh na určenie podľa § 80 písm. c) O.s.p. pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na tomto určení, je vylúčené, aby súčasne takýto návrh preskúmal po vecnej stránke / porovnaj Rozsudky NS SR sp. zn. 1 Cdo 91/2006, 2 Cdo 231/2007 ./ a z tohto dôvodu, sa ani odvolací súd nezaoberal s námietkami navrhovateľky uvedenými v závere odvolania. Nedôvodná je aj námietka navrhovateľky, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, z dôvodu, že návrh podala podľa III. časti O.s.p., prvostupňový súd konal vo veci, vykonával dôkazy a ak mal za to, že návrh mala podať podľa V. časti O.s.p., nebolo potrebné vykonávať dôkazy, a prvostupňový súd mal postupovať podľa § 104a O.s.p., zastaviť konanie a buď vrátiť vec odporcovi na rozhodnutie, ktoré by podliehalo opravným prostriedkom podľa správneho súdnictva, alebo odstúpiť vec miestne a vecne príslušnému súdu podľa správneho súdnictva. Odvolací súd poukazuje nato, že v danom prípade postup podľa § 104a O.s.p. neprichádzal do úvahy, keď návrh navrhovateľky je návrhom určovacím a návrhom na splnenie povinnosti v zmysle § 80 písm. b),c) O.s.p. na prejednanie ktorého je v zmysle § 9 ods. 1 O.s.p. vecne príslušný okresný súd. Ani s obsahu samotného návrhu iná skutočnosť nevyplýva, keď v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku musí žaloba, okrem všeobecných náležitostí podania, obsahovať konečný návrh výroku o zrušení napadnutého správneho rozhodnutia a o vrátení veci žalovanému správnemu orgánu, keď návrh navrhovateľky tieto náležitosti neobsahoval . Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v tomto konaní plne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal pretože absentoval v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. návrh na ich priznanie. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.