Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/185/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111236853 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111236853.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľa: K. X., R. XX, L., zastúpený: JUDr. Peter Vačok, advokát, Vazovova 9/A, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 25C/156/2011-75 zo dňa 22. októbra 2012, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e. V časti náhrady trov prvostupňového konania rozsudok súdu prvého stupňa z m e ň u j e tak, že odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania a to trovy právneho zastúpenia vo výške 247,77 € na účet JUDr. Petra Vačoka, advokáta v Bratislave, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.116,36 € a nahradiť mu trovy konania v sume 330,36 € titulom trov právneho zastúpenia navrhovateľa, k rukám právneho zástupcu navrhovateľa, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa návrhom na začatie konania domáhal, aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 1.116,36 € titulom náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Právnym titulom, od ktorého si navrhovateľ vyvodzoval nárok na náhradu škody bolo pritom uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 30.7.2008, ČVS: ORP-567/OVK-B4-2007, ktoré navrhovateľ považoval za nezákonné, keďže uznesením prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava IV zo dňa 21.6.2010, č.k. 1Pv 140/08-38, bolo trestné stíhanie voči jeho osobe zastavené. Navrhovateľ pritom využil právo podať proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 30.7.2008 riadny opravný prostriedok. V dôsledku nezákonného trestného stíhania vznikla navrhovateľovi škoda spočívajúca vo vynaložení nákladov na trovy obhajoby v celkovej výške 1.116,36 €, ktorá skutočnosť vyplývala i z faktúry č. 4510 zo dňa 17.9.2010, znejúcej na danú sumu. Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že vyšetrovateľka Okresného riaditeľstva policajného zboru v Bratislava IV, úradu justičnej a kriminálnej polície, uznesením zo dňa 27.9.2007, ČVS: ORP-567/ OVK-B4-2007, v bode I. odmietla podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku trestné oznámenie P. X. týkajúce sa podozrenia zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť navrhovateľ. V dôsledku podanej sťažnosti prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava IV uznesením zo dňa 30.11.2007, č.k. 1Pn 229/07-16, zrušila napadnuté uznesenie v bode I. a súčasne vyšetrovateľke policajného zboru uložila vo veci znovu konať a rozhodnúť. Vyšetrovateľka policajného zboru uznesením zo dňa 17.1.2008, ČVS: ORP-567/OVK-B4-2007, podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku začala trestné stíhanie pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a uznesením zo dňa 30.7.2008, ČVS: ORP-567/ OVK-B4-2007, začala podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku trestné stíhanie navrhovateľa ako obvineného z tohto zločinu. "Odvolanie" (sťažnosť) navrhovateľa zo dňa 14.8.2008 proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 30.7.2008 prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava IV uznesením zo dňa 11.9.2008, č.k. 1Pv 140/08-12, ako nedôvodné zamietla. Uznesením zo dňa 21.6.2010, č.k. 1Pv 140/08-38, prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava IV postupom podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavila trestné stíhanie navrhovateľa, pretože skutok nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci. O predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody požiadal navrhovateľ listom zo dňa 4.3.2011, na ktorý reagovalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky listom zo dňa 13.9.2011 tak, že žiadosť navrhovateľa považovalo za nedôvodnú. Po právnej stránke posúdil vec v zmysle ust. § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. b/ a písm. f/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 442 ods. 1, § 443 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, § 132 O.s.p. a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný. Primárne sa súd prvého stupňa zaoberal námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu, ktorú vzniesol odporca tvrdiac, že za škodu zodpovedá ako orgán konajúci v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Posúdiac predmetnú námietku z hľadiska obsahu za námietku nesprávneho označenia zástupcu účastníka konania na strane odporcu - Slovenskej republiky, súd prvého stupňa ju s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 194/2010 vyhodnotil ako nedôvodnú. Mal za to, že v rámci úseku trestného konania, ktorý začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšený právoplatnosťou rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní vo veci samej (t.j. vo fáze prípravného konania) spolupôsobia popri sebe viaceré orgány, ktorých zodpovednosť prichádza do úvahy, a to Ministerstvo vnútra SR a Generálna prokuratúra SR. Z hľadiska určenia, ktorý z tých orgánov je orgánom konajúcim v mene štátu, je potom rozhodujúce v zmysle § 4 ods. 1 písm. l) zákona č. 514/2003 Z.z., na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Keďže navrhovateľ požiadal o prerokovanie nároku na náhradu škody listom zo dňa 4.3.2011 Ministerstvo vnútra SR, ktorá žiadosť bola odporcovi preukázateľne doručená, a tento ju ako orgán príslušný i predbežne prerokoval a nepostúpil v zmysle § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. inému orgánu (napr. Generálnej prokuratúre SR) s tvrdením, že nie je príslušný o nej konať, stalo sa Ministerstvo vnútra SR orgánom verejnej moci konajúcim v danom prípade za štát. Následne súd prvého stupňa prikročil k vecnému skúmaniu dôvodnosti nároku navrhovateľa. Argumentoval tým, že predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím ako zodpovednosti objektívnej, je súčasné, t.j. kumulatívne splnenie troch podmienok a to: 1./ existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, 2./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a 3./ príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu a zároveň predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti. Podľa súdu prvého stupňa je pravdou, že uznesenie o vznesení obvinenia voči navrhovateľovi zo dňa 30.7.2008, ČVS: ORP-567/OVK-B4-2007, od ktorého navrhovateľ odvodzuje nárok na náhradu škody - trov obhajoby v trestnom konaní, nebolo zrušené pre nezákonnosť, a to i napriek tomu, že navrhovateľ voči nemu podal riadny opravný prostriedok. Bez ohľadu na túto skutočnosť však súd prvého stupňa uviedol, že zo záverov ustálenej súdnej judikatúry vyplýva, že zastavenie trestného stíhania, ako aj oslobodenie spod obžaloby, majú rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia pre nezákonnosť, ak k nim došlo z dôvodu nenaplnenia predpokladu spáchania trestného činu. Je tomu tak z dôvodu, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo oslobodeniu spod obžaloby z konkrétnych dôvodov a okolností, je zrejmé, že občan trestný čin nespáchal, a teda trestné stíhanie proti nemu nemalo byť ani začaté. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti a zákonnosti začatia a vedenia trestného stíhania je teda neskorší výsledok trestného konania (k tomu uznesenie NS SR z 18.8.2010, sp. zn. 4M Cdo 15/2009, rozsudok NS SR z 28.6.1993, sp. zn. 1Cdo 53/93). Preto ten, voči ktorému bolo trestné stíhanie zastavené alebo bol spod obžaloby oslobodený, ak spĺňa ďalšie zákonné predpoklady, má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že i pokiaľ by nevychádzal zo záverov ustálenej súdnej judikatúry, poukazuje na ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré zakladá oprávnenie navrhovateľa domáhať sa náhrady škody (trov obhajoby), keďže táto mu vznikla v konaní, v ktorom bolo trestné stíhanie voči jeho osobe zastavené. Predmetné zákonné ustanovenie teda zakladá nárok poškodeného, t.j. navrhovateľa na náhradu škody, keďže uznesením prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava IV zo dňa 21.6.2010, č.k 1Pv 140/08-38, bolo trestné stíhanie voči jeho osobe zastavené podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku z dôvodu, že skutok kladený mu za vinu nebol trestným činom a nebol ani dôvod na postúpenie veci. Na túto okolnosť nemá vplyv ani argumentácia odporcu spočívajúca v tom, že vyšetrovateľka policajného zboru v trestnom konaní nijako nepochybila, keďže sa riadila len pokynmi dozorujúcej prokurátorky a v ich súlade vzniesla uznesením zo dňa 30.7.2008 voči navrhovateľovi obvinenie. Je pravdou, že rozhodnutie vyšetrovateľky policajného zboru zo dňa 27.9.2007, ČVS: ORP-567/OVK-B4-2007, ktorým odmietla podozrenie zo spáchania trestného činu navrhovateľom bolo uznesením dozorujúcej prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava IV zo dňa 30.11.2007, č.k. 1Pn 229/2007-16, zrušené a vyšetrovateľke bol daný pokyn na ďalšie konanie, avšak z obsahu predmetného uznesenia dozorujúcej prokurátorky vyplýva, že vyšetrovateľke vytýkala nesprávne vyhodnotenie konania navrhovateľa na základe zhromaždených podkladov, ktoré konanie by mohlo napĺňať skutkovú podstatu trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby, a preto mala za to, že je dôvod na začatie trestného stíhania. Prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava IV tak vyjadrila názor, že konanie popísané poškodenou P. X. by mohlo napĺňať skutkovú podstatu zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, zakladalo dôvod na vydanie uznesenia o začatí trestného stíhania v tejto veci podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku, avšak nie automaticky zakladalo dôvod aj na vznesenie obvinenia voči navrhovateľovi postupom podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku. Pokiaľ išlo o škodu - navrhovateľom uplatňovanú náhradu trov právneho zastúpenia v trestnom konaní vo výške 1.116,36 €, súd prvého stupňa mal za preukázané, že navrhovateľ si v súvislosti s trestným stíhaním vedeným proti jeho osobe zvolil obhajcu na zastupovanie, a to E.. J. Y., ktorému udelil plnú moc a ktorý ho preukázateľne v trestnom konaní zastupoval, a to až do právoplatného skončenia trestného stíhania. Právny zástupca navrhovateľa skutočne vykonal úkony právnej služby špecifikované a uplatnené faktúrou č. 4510 zo dňa 17.9.2010, za ktoré mu navrhovateľ zaplatil. Odporca nerozporoval špecifikáciu, ani výšku vyčíslených trov právneho zastúpenia navrhovateľa, ktoré považoval, rovnako ako aj súd, za súladné s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z., pričom nerozporoval ani úhradu týchto trov navrhovateľom v uplatňovanej sume. Vychádzajúc zo záveru, že škoda uplatňovaná navrhovateľom v konaní nebola medzi účastníkmi konania sporná a táto vznikla v priamej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním navrhovateľa, ktoré bolo ukončené dňa 21.6.2010 vydaním uznesenia o zastavení trestného stíhania, súd prvého stupňa vyhovel návrhu navrhovateľa a zaviazal odporcu na zaplatenie istiny 1.116,36 €. O náhrade trov prvostupňového konania rozhodol súd prvého stupňa v zmysle § 142 ods.1 O.s.p. v spojení s § 149 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľovi, ktorý mal vo veci plný úspech priznal náhradu trov konania voči odporcovi, ktorý vo veci úspech nemal. Trovy konania pritom spočívali v trovách právneho zastúpenia celkom spolu vo výške 330,36 €. Uvedený rozsudok napadol (v celom rozsahu) v zákonom stanovenej lehote odvolaním odporca. Vytýkajúc súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie veci žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh navrhovateľa zamietne. V dôvodoch odvolania opätovne zopakoval svoju argumentáciu uplatňovanú už v priebehu konania pred súdom prvého stupňa, pričom opätovne podrobne uviedol skutkové okolnosti prípadu. Poukázal na to, že právo na náhradu škody v zmysle § 6 zákona o zodpovednosti za škodu sa zakladá na podmienke, že rozhodnutie bolo zrušené ako nezákonné. Zastavenie trestného stíhania je jedným zo zákonných spôsobov ukončenia trestného konania, avšak samotné zastavenie trestného konania neznamená, že uznesenie o vznesení obvinenia vyšetrovateľom bolo nezákonné a celé vyšetrovanie zbytočne vykonané. V tejto súvislosti uviedol, že voči navrhovateľovi bolo vedené trestné konanie za aktívneho dozoru prokurátora ako garanta nad dodržiavaním zákonnosti trestného konania. Podľa odporcu je potrebné dôsledne rozlišovať, ktorý ústredný orgán má konať v mene štátu v konaniach o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vydaným v trestnom konaní. Vzhľadom na skutočnosť, že dozor nad zachovávaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor je zrejmé, že ak prokurátor nezruší rozhodnutie vyšetrovateľa ako nezákonné, resp. zamietne sťažnosť obvineného ako nedôvodnú, nie je podľa názoru odporcu možné, aby za spôsobenú škodu zodpovedal štát zastúpený Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z., teda Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky neprichádza do úvahy ako ústredný orgán štátnej správy, ktorý má konať za Slovenskú republiku podľa § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. Z tohto dôvodu odporca trval na námietke nedostatku pasívnej legitimácie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako orgánu, ktorý má v tomto konaní vystupovať v mene Slovenskej republiky. V prípade vyvodzovania objektívnej zodpovednosti štátu je podľa odporcu príslušná konať za Slovenskú republiku Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Na základe uvedeného odporca opätovne vzniesol námietku nedostatku pasívnej legitimácie odporcu tak ako je označený v žalobnom návrhu navrhovateľa. Podľa odporcu si navrhovateľ nesprávne vykladá ustanovenie § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. Argumentoval tým, že v tomto prípade je predmetným ustanovením bližšie špecifikovaný len jeden z troch predpokladov zodpovednosti - škoda. To však neznamená, že na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, nemusia byť splnené ostatné dva predpoklady (nezákonné rozhodnutie a príčinná súvislosť). Je nepochybné, že aj v takomto prípade musia byť všetky predpoklady splnené kumulatívne. Nakoľko Okresná prokuratúra Bratislava IV vo svojom uznesení zo dňa 11.9.2008 o zamietnutí navrhovateľovej sťažnosti jasne uvádza, že vyšetrovateľ postupoval v súlade so zákonom, keď navrhovateľovi v danom štádiu konania vzniesol obvinenie, nebolo odporcovi známe, na základe akých preukázaných skutočností dospel súd prvého stupňa k záveru, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo nezákonné, keď jeho zákonnosť preskúmal a potvrdil na to príslušný orgán. Preto v súvislosti s § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. v tomto prípade nie sú naplnené podmienky zodpovednosti štátu zastúpeného Ministerstvom vnútra SR podľa § 3 ods. 1 a § 6 ods. 1 uvedeného zákona. Vzhľadom na to, že uznesenie vyšetrovateľky UJKP OR PZ v Bratislave IV nebolo príslušným orgánom zrušené z dôvodu nezákonnosti, nie je možné žiadať náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Záverom odvolania odporca namietol súdom prvého stupňa priznanú odmenu za jeden úkon právnej služby zo dňa 4.3.2011 á 61,41 € plus režijný paušál a 20 % DPH, spolu vo výške 82,59 € a žiadal náhradu trov právneho zastúpenia za tento úkon navrhovateľovi nepriznať. K odvolaniu odporcu sa navrhovateľ písomne nevyjadril. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal vec v napadnutom (t. j. v celom) rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. Postupom na základe ustanovenia § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. vo veci verejne vyhlásil rozsudok, pričom dospel k záveru, že odvolaniu odporcu možno priznať úspech len sčasti (v pomerne nepatrnej), a to v časti náhrady trov prvostupňového konania (v tejto časti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 220 O.s.p. zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia). Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok vo veci samej, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa v tejto časti náležite zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2 a 3 O.s.p.), z dôvodu ktorého odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa v zmysle ustálenej súdnej praxe posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, pričom rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Ak teda došlo k zastaveniu trestného stíhania (tak ako je tomu v prejednávanej veci) tzn. podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo, je potrebné vychádzať z toho, že občan (v danom prípade navrhovateľ) čin nespáchal a trestné stíhanie nemalo byť proti nemu ani začaté. Ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa § 1 až 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zásadne právo na náhradu škody vrátane náhrady nákladov na trovy obhajoby. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Odvolací v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.) účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 183/2009 zo dňa 30.11.2009; obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.08.2010). Odvolacie námietky odporcu týkajúce sa otázky určenia orgánu, ktorý v prípade náhrady škody má resp. mal v danom prípade konať ako orgán verejnej moci v mene štátu, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné, a to z dôvodu nižšie uvedenej právnej argumentácie. V súdenej veci došlo ku škode navrhovateľa v trestnom konaní. Orgány činné v trestnom konaní sú v zmysle zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok policajt a prokurátor. Policajtom sa na účely tohto zákona rozumie aj vyšetrovateľ policajného zboru (pozri bližšie Výklad niektorých pojmov - § 10 Trestného poriadku). Na úseku trestného konania, ktorý začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšený podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ policajného zboru, ako aj prokurátor. Vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna prokuratúra SR. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 194/2010 zo dňa 30.03.2011 je z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v danom prípade orgánom konajúcim v mene štátu, rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ak žiadosť bola podaná na oboch uvedených orgánoch, je príslušným ten z nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý - § 4 ods. 1 písm. 1/ zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, resp. písm. m/ v znení účinnom od 01.01.2013. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podal v predmetnom prípade navrhovateľ na Ministerstve vnútra SR, v dôsledku čoho sa toto ministerstvo stalo orgánom verejnej moci konajúcim v danom prípade za štát. Pokiaľ teda navrhovateľ v návrhu na začatie konania označil ako odporcu štát zastúpený Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky jeho postup bol správny, keďže z hľadiska určenia orgánu konajúceho v mene štátu je rozhodujúca tá skutočnosť, že navrhovateľ podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na Ministerstvo vnútra SR. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd zastáva názor, že odvolaním napadnuté rozhodnutie súd prvého stupňa založil na správnom závere o tom, ktorý orgán koná v preskúmavanej veci za štát. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku odporcu týkajúcu sa výroku o náhrade trov prvostupňového konania, túto odvolací súd vyhodnotil ako dôvodnú, a to vzhľadom na nižšie uvedenú právnu argumentáciu. V dôvodoch odvolania odporca namietal súdom prvého stupňa priznanú odmenu za jeden úkon právnej služby zo dňa 4.3.2011 á 61,41 € plus režijný paušál a 20 % DPH, spolu vo výške 82,59 € a žiadal náhradu trov právneho zastúpenia za tento úkon navrhovateľovi nepriznať. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že súd prvého stupňa priznal odporcovi náhradu trov prvostupňového konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia v celkovej výške 330,36 €, pričom mu priznal odmenu aj za úkon právnej služby - písomné podanie vo veci samej zo dňa 4.3.2011vo výške 82,59 €. Vychádzajúc z obsahu spisu (č. l. 30 spisu), je zrejmé, že ide o písomné podanie - Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., adresované Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky zo dňa 04.03.2011. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru vo veciach zodpovednosti štátu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.03. 1999, sp. zn. 2Cdo 7/99, R 26/2000), v zmysle ktorej právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené, vzniká poškodenému právo na náhradu škody nezákonným rozhodnutím mu spôsobenú. Vzniká mu teda právo na plnenie (pohľadávka). Zodpovednosť štátu za nezákonný postup výkonu štátnej moci, ktorý má za následok škodu je občianskoprávny vzťah. Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (predtým zákon č. 58/1969 Zb.) je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom špeciálnym, preto ak tento špeciálny zákon neobsahuje sám vlastnú úpravu, právne vzťahy sa riadia Občianskym zákonníkom. Z tohto hľadiska pre posúdenie nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody prichádza do úvahy použitie ustanovenia § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ustanovujúceho, že príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Poškodenému vzniká pohľadávka zrušením nezákonného rozhodnutia. Náklady, ktoré mu vzniknú v súvislosti s jej uplatnením, preto tvoria príslušenstvo tejto pohľadávky. Preto náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody nemožno zahrnúť do trov konania, keďže ide o príslušenstvo pohľadávky. Pokiaľ teda súd prvého stupňa priznal odporcovi náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia aj za úkon sporný úkon právnej služby zo dňa 04.03.2011, jeho postup nebol správny, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zmenil tak, že priznal odporcovi náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 247,77 € /330,36 € - 82,59 €/ (tzn. odporcovi náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia za úkon právnej služby zo dňa 04.03.2011 nepriznal). Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil a v časti náhrady trov prvostupňového konania rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 220 O.s.p. zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a v tomto konaní úspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli a absentoval tu v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. návrh na ich priznanie. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.