Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/333/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244725 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 07. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111244725.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu JUDr. Edita Szabová a JUDr. Branislava Krála v právnej veci navrhovateľa: S. K.J., R.. XX.X.XXXX D. C. W. Č.. XX, XXX XX C. W., zastúpený: FUTEJ & Partners, s.r.o., so sídlom Radlinského 2, Bratislava, IČO: 35 955 341 proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša 1, Bratislava v konaní o náhradu škody vo výške 540,- eur s príslušenstvom, o návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 24.03.2014, č. k. 10C/200/2011 - 517, a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.5.2014, č. k. 10C/200/2011 - 533 a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I v Bratislave, zo dňa 12.5.2014, č. k. 10C/200/2011 - 535 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave, zo dňa 24.3.2014, č. k. 10C/200/2011 - 517 v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 12.5.2014, č. k. 10C/200/2011 - 533 p o t v r d z u j e . Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 12.5.2014, č. k. 10C/200/2011 - 535 p o t v r d z u j e. Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na začatie prejudiciálneho konania pred súdnym dvorom Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v právnej veci 10C/200/2011 a zároveň zamietol návrh navrhovateľa vo veci samej, ktorým sa navrhovateľ proti odporcovi domáhal zaplatenia sumy 540,- eur s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom odporcu pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou Podielového Družstva Slovenskej Investície (ďalej len „PDSI“) a obchodníka s cennými papiermi (ďalej len „obchodník s CP“). Odporcovi súd prvého stupňa náhradu trov prvostupňového konania nepriznal. Pokiaľ sa týka zamietnutého návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom konania Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie súd, prvého stupňa tento návrh zamietol s odôvodnením, že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná smernicou EU 2003/71/EES - smernicou o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov, alebo ich prijatie na obchodovanie o zmene a doplnení smernice 2001/34/EES, na ktorú sa navrhovateľ odvolával v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré je možné zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt, začala v rámci EU regulovať až smernica Európskeho parlamentu a rady 2011/61/EU z 8.6.2011 o správcoch a alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/EES a 2009/65/EES a nariadením EES č. 1060/2009, 1095/2010. Súd prvého stupňa mal za to, že rozhodnutie súdneho dvora Európskej únie o odložených otázkach nie je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci a z tohto dôvodu sa neobrátil na súdny dvor Európskej Únie. Prvostupňový súd nie je súdom proti rozhodnutiu, ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva a z tohto dôvodu mu povinnosť obrátiť sa na súdny dvor Európskej únie nevyplýva. K nároku navrhovateľa vo veci samej, ktorý súd prvého stupňa zamietol súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania zistil, že navrhovateľovi zaniklo členstvo v družstve ku dňu 30.3.2011 a vznikol mu nárok na vyplatenie vyrovnávacieho podielu vo výške 540,- eur, ktorý bol splatný ku dňu 30.9.2011. Navrhovateľovi bola vystavená zmenka v sume 540,- eur, ktorá však družstvom vyplatená nebola. Navrhovateľovi pri vstupovaní do družstva bolo povedané, že nad činnosťou družstva vykonáva dohľad NBS, čo bolo kritérium navrhovateľa, že sa rozhodol investovať finančné prostriedky do družstva. Navrhovateľ sa svojho nároku domáha titulu náhrady škody voči štátu, spôsobenej nesprávnym úradným postupom NBS, ktorá nepostupovala v súlade so zákonom č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách (zákon o cenných papieroch), ako aj zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Navrhovateľ výšku uplatnenej škody odvodzuje od skutočnosti, že na základe prihlášky do družstva sa stal členom podielového družstva v Slovenskej Investícii a vlastníkom členského vkladu. Navrhovateľ si prihlásil pohľadávku v konkurze, ktorý bol na družstve vyhlásený uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 11.4.2011, pričom prvá schôdza veriteľov bola prerušená a jej pokračovanie bolo dňa 7.12.2012. Následne prihlásená pohľadávka navrhovateľa bola správcom konkurznej podstaty popretá a navrhovateľ podal incidenčnú žalobu, pričom konanie v tejto veci nie je doposiaľ ukončené. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že investíciami vloženými do Družstva, ktoré tvorili vklady členov Družstva mal právo disponovať výhradne CAPITAL INVEST, o.c.p., na základe zmluvy o riadení portfólia, z ktorej vyplývali práva a povinnosti zmluvných strán uzatvorenej medzi Obchodníkom s CP a Družstvom. Zmluva bola ukončená zo strany Obchodníka s CP výpoveďou zo dňa 30.03.2010. Po zániku záväzkového vzťahu medzi Družstvom a Obchodníkom s CP, sa Družstvo domáhalo svojich nárokov vyplývajúcich zo zmluvy voči Obchodníkovi s CP rôznymi žiadosťami a výzvami na zaplatenie dlžných súm. Družstvo sa svojich nárokov voči Obchodníkovi s CP nedomáhalo súdnou cestou. Družstvo finančné prostriedky, ktoré získalo od svojich členov neposkytovalo Obchodníkovi s CP na základe zmluvy, kde by bola špecifikovaná výška poskytnutej sumy, ale zamestnanci Obchodníka s CP priamo disponovali s peniazmi Družstva na základe udeleného súhlasu Družstva. S finančnými prostriedkami na účte Družstva boli oprávnené disponovať zamestnankyne Obchodníka s CP pani I., T., R. O. K.. Družstvo malo účty v Slovenskej sporiteľni a.s., v Československej obchodnej banke a.s. a Všeobecnej úverovej banke, a.s. Podľa ustanovenia § 127 ods. 2, § 128 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení kedy Úrad pre finančný trh schválil pre družstvo prospekt investície Prospekt investície schvaľuje úrad na žiadosť právnickej osoby alebo fyzickej osoby uskutočňujúcej verejnú ponuku majetkových hodnôt podľa § 126 (ďalej len "vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt"). Úrad pre finančný trh schválil prospekt investície podľa ustanovenia § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. s poukazom na ustanovenia § 125 ods. 7 zákona č. 566/2001 Z.z., nakoľko podľa ustanovenia § 128 zákona č. 566/2001 Z.z. obsahoval zákonom špecifikované náležitosti. Na základe schváleného prospektu investície Úradom pre finančný trh UTF -002/2002/ SPI, zo dňa 21.03.2002, právoplatným dňa 28.03.2002 /č.l. spisu 122/ bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky 10 rokov. Prospekt investície bol informačným dokumentom, z obsahu ktorého investori získavali informácie pre ich investičné rozhodnutie. Z listinného dôkazu a to Zmluvy o zriadení portfólia zo dňa 02.06.2008 mal súd preukázané založenie zmluvného vzťahu medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými papiermi CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. Predmetná zmluva bola Obchodníkom s cennými papiermi vypovedaná listom zo dňa 30.03.2010 súčinnosťou od 01.05.2010. Po tomto úkone Družstvo listom zo dňa 15.04.2010 doručeného NBS požiadalo NBS o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. V tomto čase Družstvo však nepodalo žalobu voči Obchodníkovi s cennými papiermi o náhradu škody na príslušný súd , ale žiadalo NBS, aby situáciu riešila. Na základe zisteného skutkového stavu do 01.06.2010 NBS ako aj jej právny predchodca Úrad pre finančný trh v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) postupovali správne vo vzťahu k Družstvu, ktoré bolo NBS povinné predkladať polročné správy o svojom hospodárení, z obsahu ktorých nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácií Družstva predovšetkým po tom, čo bolo vedené rokovanie so štatutárom Družstva ako aj s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností družstva a NBS dňa 24.08.2007. Obsah prerokovaných skutkových okolností o činnosti Družstva mal súd preukázaný z obsahu listinného dôkazu a to zápisu z prerokovania problémov a nezrovnalostí v činnosti družstiev zo dňa 24.08.2007. Rokovanie bolo uskutočnené v priestoroch NBS. Družstvo NBS dňa 10.10.2007 doručilo písomnú odpoveď v ktorej predovšetkým zdôraznilo, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov investícií schválených Úradom pre finančný trh z dôvodov v odpovedi špecifikovaných. Družstvo sa v odpovedi taktiež vyjadrilo k systému fungovania družstiev vzhľadom na ich investičnú stratégiu, že vtedajší stav zodpovedal dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami CI HOLDINGU, a.s., jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami. Podľa názoru Družstva narušenie tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody ako aj na druhej strane náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi. Družstvu a jeho dcérskym spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné nástroje, ako nástroje, ktorých emitentmi boli spoločnosti v rámci finančného skupiny CI HOLDING, a.s. V odpovedi bolo zdôraznené, že dlhodobé vysoké výnosy členov družstiev boli zabezpečené najmä dobrou investičnou stratégiou družstiev, pričom bola vyslovená obava, že jej zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu, resp. narušeniu dôveryhodnosti družstiev, ak by nebolo naďalej zo strany ich členov možné, aby jednotlivé družstvá boli naďalej schopné plniť svoje záväzky. V odpovedi bolo na záver taktiež zdôraznené, že za vyše päťročné obdobie pôsobenia družstiev na slovenskom finančnom trhu nebola evidovaná ani jedna sťažnosť zo strany členov družstiev a taktiež družstvám nebolo zrejmé, že by NBS disponovala nejakou sťažnosťou voči jednotlivým družstvám. Tak ako súd uviedol vyššie Družstvo až listom doručeným NBS dňa 15.04.2010 požiadalo NBS o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. potom čo mu Obchodník CP vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. Z obsahu listinných dôkazov ,ako aj z obsahu výpovede splnomocneného zástupcu odporcu mal súd preukázané, že NBS vykonala v období od 20.04.2010 do 06.05.2010 u obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste. NBS v tomto období vyzvala aj Družstvo listom zo dňa 20.04.2010, aby predlžilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície tak, aby Družstvo mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže NBS zistila, že podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna. Z obsahu listinných dôkazov ako aj z vyjadrenia splnomocneného zástupcu odporcu mal súd preukázané, že Družstvo NBS predložilo dňa 28.04.2010 Žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície. Podaním žiadosti bolo začaté konanie OPK-5664/1/2010, ktoré však bolo podľa ustanovenia § 21 ods. 1, písmeno a/ zákona č.747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov prerušené rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010 zo dňa 10.05.2010 na čas, po ktorý Družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadosti nedostatky žiadosti neodstránilo, v dôsledku čoho NBS rozhodnutím OPK-5664/1-5/2010 zo dňa 26.08.2010 konanie vo veci žiadosti zastavila. Rozhodnutie bolo potvrdené Bankovou radou NBS číslo GUV-1744/2010, zo dňa 08.12.2010, právoplatným dňa 16.12.2010. NBS súbežne začala voči Družstvu konanie o uložení sankcie podľa ustanovenia § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov /ZoCP/ za porušenie ustanovenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods.1 písmeno b/ c/ h/ ZoCP a ustanovenia § 125c ods. 1 v spojení s ustanovením § 127 ods. 4 ZoCP. Rozhodnutím ODT -10890-4/2010, zo dňa 30.05.2011, právoplatným dňa 18.07.2011 NBS Družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt. Týmto rozhodnutím však NBS nezakázala Družstvu vykonávať inú činnosť, keďže NBS takéto kompetencie voči Družstvu ako podnikateľskému subjektu nemala. Súd dodáva, že NBS na základe získaných poznatkov činnosti Družstva ako aj Obchodníka s CP dňa 27.07.2010 orgánom činným v trestnom konaní podala oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu. Podľa uznesenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii č. k. ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010 zo dňa 16.11.2010 bolo dňa 10.08.2010 začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. Súd vznik škody titulom nesprávneho úradného potupu posudzoval v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľ v konaní bol povinný preukázať súdu všetky tri podmienky vzniku zodpovednosti odporcu za vznik škody, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone dohľadu nad Družstvom, ktorého bol navrhovateľ členom, ktoré musia byť splnené kumulatívne bez ohľadu na zavinenie, nakoľko ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť, ak sú všetky tri podmienky kumulatívne splnené. Ak nie je splnená čo len jedna z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za vznik škody, nie je možné nárok na náhradu škody priznať. V prípade zodpovednosti štátu za vznik škody spôsobenej nesprávnym úradným postup musí navrhovateľ v konaní nesprávny úradný postu orgánu štátu spoľahlivo preukázať, taktiež musí preukázať tak ako súd uviedol vyššie, že mu škoda vznikla v príčinnej súvislosť s neprávnym úradným postupom štátneho orgánu. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by NBS vo vzťahu k Družstvu nesprávne úradne postupovala. Práve naopak v konaní bolo preukázané, že NBS až od účinnosti zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch od 01.06.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt- Družstvo dodržiava schválený prospekt investície. NBS nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v rozpore s ustanovenia zákona č. 566/1992 Zb. O Národnej banke Slovenska, so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov ako aj zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Súd návrh navrhovateľa zamietol predovšetkým, že nepreukázal jednu z troch podmienok vzniku zodpovednosti za škodu a to nesprávny úradný postup NBS, preto súd sa už v konaní ani nezaoberal správnosťou vyčíslenej výšky škody. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na tú skutočnosť, že činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt je zákonom o cenných papieroch regulovaná len čiastočne v ustanovení § 126 až § 130 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Alternatívne investičné možnosti začala v rámci Európskej únie regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 08.06.2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení ES č. 1060/2009 a EÚ č.1095/2010, ktorú podľa jej článku 66 ods.1 majú členské štáty EÚ vrátane Slovenskej republiky prevziať do svojich právnych poriadkov do 22.07.2013. Prevzatie smernice sa má vykonať na základe vládneho návrhu novely zákona č. 203/2011 Z.z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších prepisov a zákona č. 566/2001 o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Súd návrh navrhovateľa zamietol aj z dôvodu, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak nemôže poškodený dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý mu je povinný plniť. Navrhovateľ si svoj nárok na náhradu škody uplatnil v konkurznom konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I sp.zn. 3K 95/2010 voči úpadcovi - Družstvu, ktorého členom bol čo znamená, že v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nevymožiteľnosti pohľadávky poškodeného - navrhovateľa ako predpokladu vzniku škody spôsobenej štátom odvíja až odo dňa, keď pominú účinky vyhláseného konkurzu alebo až vtedy, keď nebude nárok navrhovateľa na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu uspokojený. Pohľadávka navrhovateľa bola síce správcom konkurznej podstaty popretá /čo však neznamená, že počas incidenčného konania pohľadávku navrhovateľa neuzná/, navrhovateľ si uplatnil pohľadávku na tunajšom súde incidenčnou žalobou. Súd doposiaľ o incidenčnej žalobe navrhovateľa nerozhodol a konkurz nie je ukončený, preto nie je možné ustáliť výšku škody, ktorá navrhovateľovi vznikla a návrhy na začatie konania o zaplatenie škody je možné považovať za predčasne podané. Súd návrh navrhovateľa zamietol aj z dôvodu, že ako bývalý člen Družstva, ktorý sa stane v dôsledku nevyplatených finančných prostriedkov Družstvom veriteľom Družstva si svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť v zmysle ustanovenia § 243 a ods. 4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva Družstva alebo členom kontrolnej komisie Družstva podľa ustanovenia § 244 Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník v § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 explicitne zakotvuje, že každý člen družstva je oprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu škody proti členovi predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu, ďalej zakotvuje, že každý veriteľ družstva môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky družstva na náhradu škody proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ družstva nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku družstva, ale taktiež zakotvuje, že ak je na majetok družstva vyhlásený konkurz, nároky veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie družstva môže uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom predstavenstva družstva ,ktorý ak porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie sú zodpovední spoločne a nerozdielne za škodu, ktorú tým družstvu spôsobili. Podľa názoru súdu v danom prípade je právne relevantným prípadný nesprávny úradný postup, ktorého by sa mohla NBS dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k dohliadanému subjektu, ktorým je Družstvo. Len v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by prichádzalo do úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom by navrhovateľovi vznikla škoda. Navrhovateľ poukazoval na to, že mu vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu zo strany NBS nad činnosťou Obchodníka s CP. Samotný navrhovateľ pritom poukazoval na to, že Družstvo poskytovalo finančné prostriedky potom, ako ich získalo od navrhovateľa Obchodníkovi s CP na základe zmluvy o riadení portfólia. Medzi Družstvom a Obchodníkom s CP tak vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť si z uzavretej zmluvy. Ak Družstvo zistilo, že Obchodník s CP si svoje povinnosti, vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok. Len v prípade, ak by sa Družstvo svojej pohľadávky nedomohlo voči Obchodníkovi s CP titulom nároku vyplývajúcemu zo zmluvy, bolo by možné /teoreticky/ dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s CP. V priamej príčinnej súvislosti s prípadným preukázaným nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným subjektom - Obchodníkom s CP mohla vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je však subjekt odlišný od navrhovateľa. Podľa názoru súdu z hore uvedených dôvodov je prípadný nesprávny úradný postup NBS vyplývajúci z dohľadu nad Obchodníkom s CP v danom prípade právne irelevantný, pretože na strane navrhovateľa nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu na Obchodníkom s CP, preto sa súd takýmto prípadným nesprávnym úradným postupom ani nezaoberal. Odporca podľa názoru súdu v konaní preukázal, že NBS dohľad nad dohliadaným subjektom - Družstvom nezanedbala. Súd sa priklonil k názoru odporcu, že Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu /dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt/ v súlade s ustanoveniami § 125 až § 128 ZoCP. V súlade s uvedenými stanoveniami Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície, pričom posudzoval len jeho úplnosť /§ 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 ZoCP/, posudzoval, či obsahuje všetky údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v Prospekte investície zodpovedali príslušné orgány Družstva. Odporca tiež preukázal, že nebolo v právomoci NBS schvaľovať zmluvu o riadení /alebo správe/ portfólia. Prospekt investície mal podľa zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje /podstatná náležitosť podľa § 128 ods. 1 písm. a/ bodu 10 ZoCP. NBS nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu jeho kompetencií. NBS až od 01.06.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt investície. Súd na záver dodáva, že štát (Slovenská republika) nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má Družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy Družstva sa spravovali v danom čase stanovami Družstva, ustanoveniami Obchodného zákonníka. Navrhovateľ ako člen Družstva (t.j. podnikateľského subjektu) neinvestoval predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemal žiaden vplyv, ale práve naopak členská schôdza je najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva v jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov Družstva . Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že počas členstva v Družstve realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce mu z členstva tak, že by aktívne zasiahol do činnosti Družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov Družstva. Súd o náhrade trov konania rozhodol v súlade s ustanovením, §142 ods.1 O.s.p. v zmysle zásady úspechu účastníka v konaní, avšak úspešný odporca si v konaní náhradu trov konania voči navrhovateľovi, ktorý v konaní úspech nemal neuplatnil, nakoľko mu trovy konania v súvislosti s prejednávanou vecou nevznikli. Preto súd rozhodol tak, že nepriznáva odporcovi náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a to v časti napadnutého druhého výroku, ktorým zamietol návrh na zaplatenie sumy 540,- eur s príslušenstvom, z titulu náhrady škody spôsobenej NBS, resp. aby, ak sú dané dôvody odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Mal za to, že súd pri rozhodovaní nezohľadnil, že odporca nepostupoval v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty; základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s Ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu sp. zn. 3.US341/07, ako aj Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.US243/07 a Nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. PL.US21/96. Uviedol, že odporcov argument, že upozornil družstvo, že odporca vykonáva dohľad nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z. ale nie dohľad nad celkovou činnosťou družstva, je úplne irelevantný, ak navrhovateľ nemohol o takto zúženom dohľade orgánu dohľadu vedieť. Zákon č. 566/2001 Z.z. v ustanovení nepoužíva rozlíšenie medzi činnosťou a celkovou činnosťou dohliadaného subjektu, pričom takéto rozlíšenie neobsahovalo ustanovenie § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z. ani v čase, keď odporca schválil prospekt investície (2002) a družstvo sa stalo dohliadaným subjektom, ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt. Uviedol, že nie je pravda, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou navrhovateľa a porušením zákonných povinností odporcom, spočívajúce v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z.z., pričom konštatovanie súdu prvého stupňa, že navrhovateľ sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady, že „právo patrí bdelím“ považoval za obzvlášť nepochopiteľné, pretože ku škode navrhovateľa došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti odporcu, vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že navrhovateľ nebol bdelý. Uviedol, že povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 ZCP je a bolo zisťovania a vyhodnocovanie informácii a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí už od 1.5.2007, družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany NBS, hoci odporca tvrdil celý čas v konaní opak. Podľa § 135 ods. 2 zákona o cenných papieroch mal odporca zisťovať, čo však v prípade družstva neurobil, všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS družstvu a obchodníkovi, pričom podľa § 135 ods. 2 je povinný zákonný dohľad zo strany NBS koncipovaný dokonca tak široko, že NBS má zisťovať informácie a podklady a je o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty v rámci nich aj družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov, dokonca klientov dohliadaných subjektov, teda v tomto prípade samotného navrhovateľa. Navrhovateľ zároveň poukázal na skutkovo a právne totožné konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011, na vykonané výpovede svedka Ing. Zdenka Juricu Csc., z ktorej výpovede svedka vyplýva, že NBS už v roku 2007 pri kontrole družstva zistila, že družstvo má z hľadiska rizikovosti portfólia nedostatočne rozložené portfólio, t. j., že družstvo malo všetky peňažné prostriedky získané od navrhovateľov investované v subjekte personálne, majetkovo prepojenom s obchodníkom a družstvom. Navyše vtedajší hlavný inšpektor NBS Ing. Fursa sa vyjadril, že rizikovosť rozloženie portfólia je jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré NBS pri výkone dohľadu má sledovať a ktorý sleduje. V vyššie uvedenom konaní sa zistilo, že NBS sa po takomto zistení o rizikovosti portfólia uspokojilo s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo následne rozložené na miesto jednej do troch zmeniek a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING, a.s., CI Reality s.r.o, a GLOBAL Production, s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100% dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol či už členom predstavenstva, alebo konateľom Ing. Libor Červenka, vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. T. j. NBS aj naďalej akceptovala stav, že celé portfólio družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a.s. a obchodníkom. Týmto podcenením situácie NBS umožnila ďalšiu činnosť družstva aj obchodníka, čo vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti navrhovateľom vložených prostriedkov do družstva, pričom NBS svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám, zapríčinila tiež to, že navrhovateľ už skôr nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto investíciu mu NBS svojim zanedbaným dohľadom NBS ani v minimálnej možnej miere neochránila. Družstvo zhromažďovalo peňažné prostriedky a zabezpečovalo ich zhodnocovanie v zmysle zákona o CP na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt v zmysle § 126 zákona o CP a to na základe zverejneného prospektu investície, ktorý schválila NBS. Následne NBS rozhodnutím zo dňa 30.5.2011 pod č. ODT-10890-4/2010, ktorý bol vydaný v rámci výkonu dohľadu nad družstvom, zakázala predaj družstvu majetkových hodnôt (ďalej len rozhodnutie o zákaze činnosti) z dôvodu neaktuálnosti prospektu vzhľadom k tomu, že sa zmenili skutočnosti v ňom uvedené. Práve tieto skutočnosti sa potvrdili a z dôkazov o predkladaných navrhovateľom v tomto konaní vyplýva, že údaje zahrnuté do prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom roku 2010 a táto neaktuálnosť siahala až spätne k 31.12.2006, kedy malo dôjsť v sídle NBS dňa 27.8.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva družstva Ing. Zdenkom Juricom a Ing. Marekom Paričim za účelom prerokovania nezrovnalosti a problémov činnosti družstva - ďalej len prerokovanie nedostatkov. Z tohto vyplynulo, že družstvo svojim konaním porušovalo ustanovenia § 129 ods. 3, v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b), písm. c) a písm. h) a ustanovenia § 125c odsek 1 v spojení s ustanovením § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch už od roku 31.12.2006, avšak NBS voči družstvu úradne zasiahla až v máji roku 2011, kedy mu vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti konečne zakázala činnosť. Navrhovateľ poukázal tiež na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky 29 Cdo 4968/2009 zo dňa 11.4.2012, ktorý judikoval, že existujúce konkurzné konanie samo o sebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorí si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti štátu a nerobí žalobu predčasnou, pretože súd má v konaní o náhradu škody povinnosť skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľa, ako veriteľa v konkurznom konaní, a ak áno, v akom rozsahu, pričom pri tomto vyhodnotení súd dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu, ale je povinný už zohľadniť správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Dodal, že žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania žaloby. Tiež zákon č. 514/2003 Z.z. v platnom znení, o ktorý navrhovateľ opiera svoj návrh neustanovuje, nevyžaduje a nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromno - právnych vzťahov, ale naopak pripúšťa regresnú náhradu. Ak škoda predstavuje majetkovú ujmu v podobe skrátenia majetkového stavu poškodeného, nedá sa vznik škody bez ďalšieho spojiť s formálnym ukončením konkurzného konania tak, ako to tvrdí odporca pokiaľ by sa pripustil názor, že prebiehajúce konkurzné konanie vylučuje podanie občiansko - právnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len zákon o konkurze) fakticky suspendoval Občiansky zákonník, prípadne Zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon to by znamenalo, že občiansko - právna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestno-právna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Takýto záver je neprijateľný a scestný. Zároveň navrhovateľ poukázal na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20.8.2013, z ktorého vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky preto, aktuálny stav konkurzu je taký, že objektívne vylučuje možnosť navrhovateľa ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu sp. zn. 3K/95/2010. Tiež navrhovateľ v odvolaní napádal, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy predložené účastníkmi konania, prípadne vyžiadané prvostupňovým súdom v značnom počte a rozsahu neboli riadne vykonané spôsobom ustanovením v § 129 ods. 1 O.s.p., keď v zápisniciach nie je uvedené, že boli prečítané určité, presne označené listiny, alebo ich presne označené časti. Zároveň v súvislosti s touto skutočnosťou poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo/11/2010 zo dňa 31.1.2012, okrem iného v tomto rozhodnutí Najvyšší súd vyslovil, že pokiaľ v zápisniciach nie je uvedené, že boli prečítané určité presné označené listiny, alebo ich presne označené časti, ani z nich nevyplýva, že sudca oznámil ich obsah, tak skutkové zistenia vyvodené z takto nesprávne vykonaných a resp. nevykonaných dôkazov, nemôžu byť pre súd prvého stupňa podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku. K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadril odporca, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, ako vecne a právne správny potvrdil. Odporca mal za to, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie, riadne zistil skutkový stav, pričom prvostupňovému súdu boli z jeho činnosti známe aj iné dôležité skutočnosti v zmysle ustanovenia § 121 O.s.p., pretože na prvostupňovom súde už od 2. júla 2012 pravidelne prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach. Neobstojí tvrdenie navrhovateľa, že súd musí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania. V tejto súvislosti odporca poukázal na konštantú judikatúru Ústavného súdu SR pod sp. zn. 4US115/03, 3.US209/04, 1.US241/07, ako i napríklad na uznesenie Najvyššieho súdu 4Cdo/58/2012. Vytkol navrhovateľovi, že tento nevyužil všetky možnosti na uplatnenie, na vymoženie svojho nároku, keď nepožiadal, nepodal žiaden návrh voči členom predstavenstva, ani členom kontrolnej komisie Podielového Družstva Slovenskej Investície, ktorí boli zodpovední v zmysle obchodného zákonníka aj stanov družstva PDSI za riadenie družstva a tiež za hospodárenie a nakladanie s majetkom družstva. Pokiaľ navrhovateľ bol neznalý právnych predpisov, mohol požiadať odporcu o vyjadrenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom, pričom navrhovateľovi zrejme muselo byť známe, že s jeho investíciou je spojené aj riziko a doterajší propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov budúcich výnosov. V ďalšom odporca poukázal na svoje písomné vyjadrenia. Odporca zdôraznil, že až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch (zákon č. 566/2001 Z.z.) - ďalej len ZoCP, teda až od 1.6.2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Až od vtedy mohol odporca - NBS dohliadať či družstvo dodržiava schválený prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať prospekt investície podľa § 125c ods. 1, v spojení s § 127 ods. 4 ZoCP bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1.1.2009 na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 ZoCP, v znení zákona č. 558/2008 Z.z., avšak počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície v zmysle § 128 ods. 1 písm. h) ZoCP. Žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt - ani družstvu žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík, ani krytia rizík na rozdiel od iných dohliadacích subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie a niektorých ďalších dohliadaných subjektov a preto údajné povinnosti družstva nemohol odporca kontrolovať. Tiež vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa § 129 ods. 1 písm. b) ZoCP, ktorá spočívala v tom, že zverejnené, alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko doterajší, alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Uviedol, že za činnosť družstva celkovo zodpovedá a v mene družstva PDSI, koná predstavenstvo družstva, ako štatutárny a výkonný orgán družstva, ktorý riadi činnosť družstva a rozhoduje o všetkých záležitostiach družstva, pokiaľ nie sú zákonom stanovami a rozhodnutím členskej schôdze vyhradené inému orgánu družstva. Taktiež za dodržiavanie prospektu investície PDSI bolo aj voči členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo PDSI, ako štatutárny orgán bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola, lebo nebola osobitne uložená v Zákone o cenných papieroch. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na rozsudok Najvyššieho ČR 29Cdo/4968/2009 zo dňa 11.4.2012 a tvrdí, že existujúce konkurzné konanie samo o sebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorí si prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti štátu a nerobí žalobu predčasnou, odporca mal za to, že takéto tvrdenie navrhovateľa je zavádzajúce a nezodpovedá skutočnosti. Uviedol, že tento rozsudok Najvyššieho súdu ČR primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov, ako štátu a iba sekundárne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci. Navyše Najvyšší súd ČR výslovne judikoval, čo však navrhovateľ tendenčne zamlčal, že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci, s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní - teda českého zákona č. 328/1991 Sb. o konkurzu a vyrovnání. Predmetný rozsudok sa zaoberal náhradou škody, ktorej sa navrhovatelia domáhali proti členom štatutárneho orgánu istej obchodnej spoločnosti (teda nie proti štátu) preto, lebo členovia štatutárneho orgánu si oneskorene splnili povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok danej obchodnej spoločnosti, pričom sa navrhovatelia nedomáhali náhrady celej výšky škody a tiež sa nedomáhali náhrady škody proti štátu. Rozdiel medzi zodpovednosťou štátu a zodpovednosťou členov štatutárneho orgánu spočíva aj v tom, že zodpovednosť členov štatutárneho orgánu je všeobecnou občiansko - právnou zodpovednosťou za škodu a je založená na prezumcii zavinenia. Posúdenie otázky vzniku škody je v prípade týchto subjektov (členov štatutárneho orgánu) zodpovedných za škodu úplne odlišné ako posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu a nemožno ich navzájom zmiešavať. Preto posúdenie tejto otázky musí byť iné z dôvodu, že zodpovednosť štátu - ak existuje iný dlžník, teda v danom prípade Družstvo PDSI a zodpovední členovia jeho orgánov je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť. Preto musia byť využité najskôr všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne musí byť preukázaná zodpovednosť za škodu, ako aj všetky tri predpoklady zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené súčasne. Zároveň uviedol, že skutočná existencia pohľadávok navrhovateľa a ich výška voči družstvu PDSI sa bude zisťovať v rámci incidenčných súdnych konaní a až následne, ak pohľadávka navrhovateľa voči dlžníkovi teda voči družstvu PDSI nebude uspokojená v rámci konkurzu, až vtedy môže navrhovateľovi vzniknúť škoda. Táto škoda nevzniká v okamihu splatnosti pohľadávky ani v okamihu omeškania dlžníka (teda družstva PDSI), ale mohla by vzniknúť až okamihom, keď sa právo veriteľa teda navrhovateľa na plnenie voči dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným. Pokiaľ navrhovateľ zavádzajúco tvrdil, že listinné dôkazy neboli riadne vykonané podľa § 129 ods. 1 O.s.p., odporca poukázal na zápisnicu prvostupňového súdu z pojednávania, v ktorej síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny, alebo ich presne označené časti, ale z tejto zápisnice jasne vyplýva, že súd oboznámil jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v spise, presne ich špecifikoval. Poukázal na tú skutočnosť, že na súde prvého stupňa je podaných cca 800 žalôb na rovnakom skutkovom a právnom základe, pričom od 2.7.2012 sa uskutočnili stovky pojednávaní skutkovo a právne identických veciach s totožnými listinnými dôkazmi a preto poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/283/2006 z 27.2.2008 a teda s poukazom na ustanovenie § 121 O.s.p. nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe, alebo známe súdu z jeho činnosti. Mal za to, že dôkazy za ktoré navrhovateľ dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože navrhovateľ viedol desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, tak že dokazovanie nebolo potrebné vykonať. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Mcdo/11/2010 podľa ktorého uznesenia je nedostatkom pokiaľ v zápisniciach nie je uvedené, že boli prečítané určité presne označené listiny, alebo ich presne označené časti, mal za to, že navrhovateľ vytýka súdu nedostatky na základe manipulatívneho vytrhnutia kúskov judikatúry z kontextu, keď zavádzajúco poukazuje na tú časť judikatúry Najvyššieho súdu SR podľa ktorej je nedostatkom, „pokiaľ v zápisniciach nie je uvedené“, že boli prečítané určité presne označené listiny, alebo ich presne označené časti“, zároveň však navrhovateľ tendenčne zamlčiava tú časť judikatúry Najvyššieho súdu podľa ktorej nevyhnutným kumulatívnym predpokladom pre nedostatok je aj to, že „ani z nich nevyplýva, že sudca oznámil ich obsah“. Uviedol, že zo zápisníc súdu prvého stupňa jasne vyplýva, že súd oboznámil, t.j. vykonal jednotlivé listinné dôkazy, ktoré sa doteraz nachádzajú v súdnom spise. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie navrhovateľa v súlade s ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, v spojení s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie, vec správne právne posúdil a preto sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva. Vzhľadom na dostatočne vykonané dokazovanie a riadne a podrobné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku. Nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Teda až od 1. 6. 2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1, v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1. 1. 2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z.z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov / napr. správcovské spoločnosti pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobca. NBS mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z.z. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že žalobca si musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22. 7. 2013). Ak si toho žalobca vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemal vedomosť. Z uvedeného je zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazoval žalobca, žalobca tento rozsudok interpretoval nesprávne a zavádzajúco. Predovšetkým tento rozsudok sa týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým, že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho, Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu odvíja odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok sp. zn. 29 Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič. Inými slovami, z uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu, 2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty, preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky navrhovateľa nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvého stupňa, že žaloba bola podaná predčasne. Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba o náhradu škody, vecne správny a preto ho odvolací súd v tejto časti potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Výrok, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. Napadnutým uznesením zo dňa 12.5.2014 , č. k. 10C/200/2011 - 533 súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi, aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20,- eur podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov k zákonu č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a konanie o vyrúbení súdneho poplatku zastavil. Uviedol, že predmetom konania vo veci samej je náhrada škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v platnom znení, pričom podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch, účinného do 30.9.2012 od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobené nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a jeho nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ namietal, uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, ktoré sa začalo do 30. septembra 2012 a na ktoré sa s poukazom na § 18ca zákona o súdnych poplatkoch vzťahuje neobmedzené vecné oslobodenie od platenia súdneho poplatku ex lege, ktoré sa týka všetkých položiek sadzobníka zákona o súdnych poplatkoch. Mal za to, že uvedené vecné oslobodenie od platenia súdneho poplatku smeruje k vecnému oslobodeniu akýchkoľvek súdnych poplatkov, uvedených v sadzobníku zákona o súdnych poplatkoch, účinného do 30.9.2012, teda aj poplatku uvedeného v položke 7a. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb., vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. 10. 2012. Súčasne bol touto novelou do zák. č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nebolo do 30. 9. 2012 uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov. Napriek tomu je žalobkyňa povinná zaplatiť poplatok za odvolanie. Totiž podľa § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. To znamená, že žalobkyňa by nebola povinná zaplatiť poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by odvolanie podala pred 30. septembrom 2012. Odvolanie však podala dňa 27. 2. 2014. Odvolacie konanie sa teda začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb., v znení zák. č. 286/2012 Z.z., preto je žalobkyňa povinná zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov vo výške 20 eur. Zákonom č. 286/2012 Z.z. bolo zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené ust. § 4 ods. 1 písm. k/, podľa ktorého bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdnych poplatkov. To znamená, že toto konanie nie je od 1. 10. 2012 oslobodené od súdnych poplatkov. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Napadnutým uznesením zo dňa 12.5.2014, č. k. 10C/200/2011 - 535 súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi, aby v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, ktorý je 21,24 eur podľa položky 20a sadzobníka súdneho poplatku zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Proti uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ a žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa a konanie o vyrúbení súdneho poplatku zastavil. Navrhovateľ namietal uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu podania urobeného elektronickými prostriedkami, keď mal za to, že takýto poplatok nie je povinný zaplatiť s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch účinného do 30.9.2012 v zmysle, ktorého od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že zákonom č. 286/2012 Z.z. bolo zo zákona o súdnych poplatkoch vypustené predmetné ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k), zároveň bol týmto zákonom do zákona o súdnych poplatkoch vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danej veci ide o nárok navrhovateľa na náhradu škody proti SR, zastúpenej Národnou bankou Slovenska podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktoré začalo do 30. septembra 2012 a na ktoré sa vzťahuje neobmedzené vecné oslobodenie od platenia súdneho poplatku ex lege, ktoré sa týka všetkých položiek sadzobníka zákona o súdnych poplatkov. Zároveň navrhovateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, pod sp. zn. 5 M Cdo 20/2010, zo dňa 9. augusta 2011, ktorý riešil rozsah osobného oslobodenia správcu konkurznej podstaty od platenia poplatku vedeného v položke 20a zákona o súdnych poplatkoch tak, že vyhovel právnemu názoru Generálneho prokurátora SR, podľa ktorého osobné oslobodenie správcu konkurznej podstaty zakladá, zároveň oslobodenie od všetkých poplatkov uvedených v sadzobníku zákona o súdnych poplatkoch, tiež poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co/313/2012, kde ide o konanie právne a skutkovo identické s predmetom konania, pričom v tomto konaní odvolací súd sa s dôvodmi uvedenými navrhovateľom v odvolaní stotožnil a rozhodol o zrušení napadnutého uznesenia. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Položka 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb., vykonanou zákonom č. 273/2007 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.7.2007. Zákonom č. 286/2012 Z.z. bolo zo zák. č. 71/1992 Zb. vypustené ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k), podľa ktorého bolo od poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Zároveň bol týmto zákonom do zákona č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Z toho vyplýva, že toto konanie nie je od 1. 10. 2012 oslobodené od súdnych poplatkov. Posudzovaný poplatok nie je poplatkom za konanie, ale za úkon súdu, ktorým je vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní. Iba ak by sa poplatok vyberal za konanie súdu, tak by sa jeho sadzba týkala konania na jednom stupni (§ 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb.). Keďže v danom prípade išlo o poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, oslobodenie od jeho platenia sa s poukazom na § 18ca vzťahuje len na úkony navrhnuté do 30.9.2012. Vychádzajúc teda z názoru Najvyššieho súdu prezentovaného v jeho rozhodnutí sp. zn. 5 M Cdo 20/2010 je navrhovateľ oslobodený od všetkých poplatkov uvedených v Sadzobníku súdnych poplatkov, avšak len za úkony navrhnuté do 30. 9. 2012. V prejednávanej veci bol poplatok vyrúbený za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, ktoré boli súdu prvého stupňa doručené v roku 2013, teda po termíne 30. 9. 2012. Preto je žalobkyňa povinná zaplatiť súdny poplatok v zmysle pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.