Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2To/138/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112010358 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikuš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1112010358.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Mikuša a členov senátu JUDr. Ľudmily Králikovej a JUDr. Denisy Mészárosovej, v trestnej veci obžalovaného J. P. pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. b/ Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2T/25/2012 zo dňa 06.09.2013, na verejnom zasadnutí konanom dňa 23.01.2014 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. poriadku sa odvolanie obžalovaného J. P., nar. XX.XX.XXXX z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2T/25/2012 zo dňa 06.09.2013 bol obžalovaný J. P. uznaný za vinného z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. b/ Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že dňa 14.03.2011 v čase okolo 20.40hod. v Q. na M. armádneho generála C. P., pred vchodom do objektu B. W., D. U., teda na mieste verejnosti prístupnom, po nasadnutí poškodeného A. P. do motorového vozidla L. Q., striebornej farby, V.: BA XXX RB, v evidentnom zámere z miesta činu odísť, pažbou pištole značky P. P., model U kaliber 9 mm C., ktorú držal v ruke, niekoľko krát udrel na sklenenú výplň okna ľavých predných dverí a po rozjazde vozidla smerom k hlavnej ceste vedúcej do centra mesta, s touto pištoľou najmenej trikrát za vozidlom poškodeného vystrelil. Za to bol obžalovanému podľa § 364 ods. 2 Tr. zákona, § 36 písm. a/, § 38 ods. 3 Tr. zákona, § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona uložený peňažný trest vo výmere 3.500,- Eur. Podľa § 57 ods. 2 Tr. zákona súd rozhodlo, že zaplatená suma peňažného trestu pripadá štátu. Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona bol obžalovanému pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu uložený náhradný trest odňatia slobody vo výmere šesť mesiacov. Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona súd uložil obžalovanému trest prepadnutia veci a to pištole značky P. P., model U kaliber X mm C., výrobného čísla B XXXXXX, L XXXXXXXXX zo zásobníkom, ktorá bola použitá na spáchanie trestného činu. Podľa § 60 ods. 6 Tr. zákona sa vlastníkom prepadnutej veci stáva štát. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote v zmysle § 309 ods. 1 Tr. poriadku odvolanie obžalovaný J. P.. V dôvodoch podaného odvolania, ktoré podľa obsahu smeruje tak proti výroku o vine ako aj treste, vyjadril obžalovaný nesúhlas s rozhodnutím súdu prvého stupňa. Vytýka okresnému súdu, že nesprávne hmotnoprávne posúdil skutkové okolnosti, keď v odsudzujúcom rozsudku kvalifikoval skutok ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1, písm. a/, ods. 2 písm. b/ Tr. zákona a to napriek tomu, že bolo preukázané konanie za podmienok nutnej obrany. Pri právnom posúdení skutku neriešil okresný súd otázku trestnoprávnej zodpovednosti z hľadiska všetkých hmotnoprávnych podmienok trestnosti, predovšetkým neskúmal existenciu okolnosti vylučujúcej trestnú zodpovednosť za splnenia podmienok nutnej obrany podľa § 25 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona. Odvolateľ pri svojej argumentácii poukazuje na obdobnú situáciu, ktorú riešil vo svojom rozhodnutí Najvyšší súd SR v konaní 4To 66/2006-V. Išlo v tomto prípade o aplikáciu ustanovenia § 25 ods. 3 Tr. zákona o nutnej obrane s prihliadnutím na silné rozrušenie spôsobené útokom, ktoré ospravedlňuje obrancu a odôvodňuje jeho beztrestnosť podľa § 25 ods. 3 Tr. zákona. Ako ďalej vyplýva z podaného odvolania, stretnutie v kritický deň inicioval sám poškodený, napriek tomu, že otec obžalovaného nemal oň záujem. Išlo už o pokročilý večerný čas, kedy sa rodina obžalovaného stretla so svojimi priateľmi. Z konania poškodeného P. je zrejmé, že mal evidentný záujem provokovať, keďže sám potvrdil, že otcovi obžalovaného zacvakol ľavú ruku do ľavého bočného okna auta a takto sa s autom pohol. Okresný súd sa podľa obžalovaného vôbec nevysporiadal so znaleckým posudkom a výpoveďou znalca z odboru psychológie U.. R. P. a nebral vôbec do úvahy pri svojom rozhodovaní závery tohto znaleckého posudku. Obhajoba už v prípravnom konaní poukazovala na to, že ide o konanie obvineného v rámci § 25 ods. 3 Tr. zákona a preto navrhovala posúdiť túto otázku príslušným odborníkom. Návrh obhajoby bol však vyšetrovateľom aj prokurátorom zamietnutý. Obhajoba si preto musela dať vypracovať znalecký posudok a predložiť ho súdu. Znalec okrem iného k reakciám obžalovaného uviedol, že správanie poškodeného bolo v čase skutku pre neho nezrozumiteľné, nepochopiteľné. Mohol ho vnímať ako agresora, ktorý zaútočil na jeho otca a na neho. Automobil použil ako prostriedok násilia, ohrozenia a ako zbraň. Obžalovaný bol podľa znalca aj napriek dobrej psychosomatickej kondícii v stave silného emočného rozrušenia. V súvislosti so závermi spomenutého znaleckého posudku, súd prvého stupňa nepovažoval za podstatnú skutočnosť, že obžalovaný konal za situácie, keď bol ohrozený úmyselným konaním poškodeného život a zdravie jeho otca, ako aj jeho samotného. V posudzovanej veci nebolo ničím vyvrátené, že zo strany poškodeného skutočne došlo k útoku na otca obžalovaného tým, že mu do okna zasekol ruku, ktorú nevedel vytiahnuť. Žiadnym z dôkazov nebola vyvrátená výpoveď obžalovaného, podľa ktorej auto A. P. bolo v pohybe a jeho otec mal ruku zakliesnená do okna auta a auto sa blížilo k nemu. Obžalovaný bežal proti autu, a to ho nabralo na kapotu. Obžalovaný sa v dôvodoch svojho odvolania opiera aj o všeobecne dodržiavanú zásadu, že v trestnom konaní nie je potrebné potvrdiť obhajobné tvrdenia obžalovaného, ale dôkazmi vykonanými v súlade s Trestným poriadkom jeho obhajobu vyvrátiť tak, aby o dokazovanej skutočnosti neboli žiadne pochybnosti. V ďalšej časti dôvodov svojho odvolania zdôrazňuje, že poškodený A. P. úmyselne a zámerne zamlčal dôležitú skutočnosť, že nabral obžalovaného na kapotu svojho auta a klamal keď na priamu otázku uvádzal, že neposielal obžalovanému žiadne výhražné SMS správy. V kontexte týchto správ vyhodnotil obžalovaný situáciu a správanie poškodeného ako priamu hrozbu smerovanú voči jeho otcovi a nemu samému. Za dôležité považuje obžalovaný aj tú skutočnosť, že v období pred týmto incidentom boli vzťahy medzi poškodeným a ich rodinou veľmi dobré a obžalovaný mal k poškodenému vždy dobrý vzťah, poznal ho od svojho detstva. V závere obžalovaný vytýka okresnému súdu, že pri hodnotení dôkazov vôbec nebral do úvahy fakt o prebiehajúcom trestnom stíhaní vedenom proti poškodenému A. P. pre prečin vydierania, v ktorom je poškodený práve otec obžalovaného I.. P. P.. Za správne považuje odvolateľ to, že súd vypočul na hlavnom pojednávaní znalca z odboru psychológie, oboznámil sa so závermi jeho posudku, voči ktorým nemal žiadne výhrady ani prokurátor, avšak nevysvetlil, prečo na tento znalecký posudok neprihliadal a nezistil právne významnú skutočnosť podľa § 25 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona. Napriek tomu na silné citové rozrušenie podľa § 36 písm. a/ Tr. zákona ako na poľahčujúcu okolnosť prihliadal. S poukazom na uvedené dôvody navrhol obžalovaný zrušiť rozsudok Okresného súdu Bratislava I a oslobodiť obžalovaného spod obžaloby postupom podľa § 285 písm. b/ Tr. poriadku. K odvolaniu obžalovaného zaslala svoje písomné stanovisko aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky a vyplýva z neho, že sa s rozhodnutím súdu prvého stupňa stotožňuje. Dokazovanie bolo vykonané v potrebnom rozsahu, pričom okresný súd vyvodil na jeho podklade správne skutkové aj právne závery a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Zo všetkými námietkami uvedenými v odvolaní sa okresný súd v odôvodnení rozsudku zaoberal. Peňažný trest uložený vo výmere 3.500,-Eur považuje prokurátor za trest skôr mierny, napriek tomu nenapadol tento výrok odvolaním. Odvolanie obžalovaného navrhol ako nedôvodné zamietnuť. Verejné zasadnutie o odvolaní bolo uskutočnené v súlade s ustanovením § 293 ods. 6 Tr. poriadku v neprítomnosti obžalovaného, vzhľadom k tomu, že obžalovaný J. P. písomným podaním doručeným Krajskému súdu v Bratislave dňa 10.01.2014 požiadal o konanie verejného zasadnutia v neprítomnosti. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného zotrval na dôvodoch podaného odvolania a navrhol, aby odvolací súd s použitím § 25 Tr. zákona obžalovaného spod obžaloby oslobodil v celom rozsahu. Zástupca Generálnej prokuratúry SR navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť, vzhľadom na správnosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku. Krajský súd v Bratislave v intenciách § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadal len za predpokladu, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku. Podľa § 2 ods. 10 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Podľa § 2 ods. 19 Tr. poriadku pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, na verejnom zasadnutí alebo na neverejnom zasadnutí smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak. Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal všetky dostupné dôkazy, tieto zákonným spôsobom vyhodnotil a následne dospel k správnym záverom tak v otázke viny, ako aj v otázke právnej kvalifikácie. Odvolací súd preto konštatuje, že napadnutý rozsudok je výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie veci. Súd prvého stupňa v posudzovanej trestnej veci vykonal okrem výsluchu obžalovaného ďalšie rozhodujúce dôkazy, o ktoré prokurátor oprel svoju obžalobu. Ide najmä o výsluchy poškodeného A. P., svedkov I.. P. P., J. Y., L. P., A. T., L. P., znalcov I.. L. B. a U.. R. P.. So súhlasom strán súd prečítal výpovede svedkov A. Q., U. L., P. L., L. D., T. Q. L., N. F., B. W., T. U. a J. Q.. Čítaním sa oboznámil s listinnými dôkazmi obsiahnutými v spisovom materiáli a záznamami bezpečnostnej kamery hotela B.. Z napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva teda, o ktoré dôkazy oprel súd svoje skutkové závery a je tiež zrejmé, ako sa súd vysporiadal aj s obranou obžalovaného. Na podklade vykonaného dokazovania, ktoré bolo vykonané vo vyčerpávajúcom rozsahu, nemá ani odvolací súd žiadne pochybnosti o skutkových zisteniach uvedených v prvostupňovom rozsudku. Vychádzajúc z vymenovaných dôkazov, možno bezpečne ustáliť priebeh skutkového deja a dospieť k záveru, že pred vchodom do hotela B. a na prístupovej ceste vedúcej ku vchodu, došlo k incidentu medzi poškodeným A. P., I.. P. P. a obžalovaným J. P.. Čo sa týka priebehu tohto incidentu, je nutné zdôrazniť, že jeho jednotliví aktéri poskytujú odlišné verzie, ktoré sa navzájom vylučujú. Okrem ich výpovedí mal však súd k dispozícii výpovede nestranných nezainteresovaných svedkov, predovšetkým L. P., A. T. a L. P.. Podľa zhodných výpovedí prišiel poškodený A. P. dňa 14.03.2011 k hotelu Kempinski a čakal na P. P.. V momente príchodu P. P. sedel na kapote auta, no po niekoľkých vetách do auta nasadol a chcel odísť, v čom mu bránili pred vchodom zaparkované autá. Počas toho, ako sa s autom posúval mu P. P. búchal na okno auta na jeho dverách a chcel si niečo vyjasniť. Podľa výpovede poškodeného, tento s ním nemienil komunikovať, zatváral pred ním okno, avšak do okna sa mu zachytila ruka, ktorú nevedel vytiahnuť, preto poškodený stiahol okno a vtedy si P. P. ruku uvoľnil. Znovu mu však udieral do okna a v tomto momente vyšiel z hotela obžalovaný. Oprel sa rukou o prednú kapotu auta a začal vyťahovať zbraň. Keď ju poškodený zbadal, vedel, že to nedopadne dobre a snažil sa z miesta odísť, v čom mu bránili iné vozidlá. Pred ním stojacu limuzínu obišiel po trávniku, avšak kvôli ďalším autám musel zabrzdiť. V tom začul streľbu, prikrčil sa a nakoľko sa auta začali posúvať, využil medzeru a unikol smerom na F. nábrežie. Poškodený vo svojich výpovediach trval jednoznačne na tom, že P. P. určite nespadol po tom, čo mu uvoľnil ruku zachytenú v okne auta. Pravou príčinou zakliesnenia jeho ruky bolo to, že sa mu do priestoru medzi sklenenou výplňou a rámom okna zakliesnila vetrovka alebo kabát a z toho dôvodu sa mu nedarilo ruku uvoľniť. Odlišne popisuje kontakt s poškodeným svedok I.. P. P., ktorý uvádza, že sa s poškodeným stretol pred vchodom do hotela, avšak už na začiatku stretnutia mu poškodený nechcel podať ruku, iba mu odovzdal zalepenú obálku a povedal, že sa nemajú o čom rozprávať. Odmietal komunikáciu a chcel hneď odísť. Svedok mu zabúchal na bočné okno v snahe presvedčiť ho, aby s ním komunikoval. Poškodený zatváral okno v momente, keď bol svedok naklonený dnu a zachytila sa mu do okna ruka. Potom, čo zabrzdil, ruka sa svedkovi uvoľnila a spadol. Vtedy videl svojho syna so zbraňou v ruke, ktorý adresoval poškodenému vulgárne gestá a jeho sa pýtal, či je v poriadku. Poškodený sa stále snažil odísť, pričom ohrozoval iné autá a ľudí v okolí. Pritom prešiel obžalovanému po nohe. Keď už bol s vozidlom pred vchodom, začal prudko cúvať a vtedy obžalovaný trikrát vystrelil zo zbrane. Obdobným spôsobom popisuje priebeh konfliktu aj sám obžalovaný, ktorý vychádzal zo vstupnej haly hotela smerom von a uvidel vozidlo poškodeného, ktoré bolo v pohybe a videl tiež otca, ktorý mal zakliesnenú ruku do okna auta. Auto sa blížilo k obžalovanému, on mu vbehol oproti, auto ho nabralo na kapotu. Vtedy poškodený zabrzdil a otec vypadol z okna. Medzitým vybral obžalovaný zbraň v snahe čeliť ďalšiemu útoku autom. Keďže mal poškodený zablokovaný výjazd, začal cúvať, preto obžalovaný strieľal do vzduchu. Bolo to iba preto, aby P. tak prudko necúval. Popisovaný konflikt, ktorý sa odohral na prístupovej ceste ku vchodu hotela, vnímali aj ďalšie osoby, ktoré sa nachádzali vo vstupnej hale, alebo boli vodičmi ostatných vozidiel. Svedok L. P. zaregistroval L. striebornej farby, ktorý prudko vyštartoval, čo bolo nápadné, pretože v týchto priestoroch sa takto autá nepohybujú. Keď toto auto odchádzalo, bežal za ním nejaký mladý muž a vzápätí svedok začul tri alebo štyri výstrely. Taktiež zaregistroval, že auto prešlo cez sadové úpravy a pred vchodom na hlavnú cestu muselo prudko zabrzdiť. V čase, keď on vnímal pohyb vozidla, toto necúvalo. Situáciu pred vstupom do hotela vnímal ako vodič hotelovej limuzíny aj svedok A. T.. Stál na výjazde od hotela a dával prednosť autám idúcim po hlavnej ceste. Z ľavej strany ho minul strieborný L. a z pravej strany bežal muž, ktorý strieľal smerom na unikajúce auto. Medzi strelcom a unikajúcim autom bola vtedy krátka vzdialenosť, možno 10 - 15 metrov. Obdobným spôsobom vnímal situáciu pred vstupom do hotela aj svedok A. Q., ktorého výpoveď bola so súhlasom strán prečítaná na hlavnom pojednávaní. Svedok pracoval v W. B. ako šofér. Všimol si pri prechode vchodovými dverami, že za ním ide muž v bielej mikine. Svedok nastúpil do svojho vozidla a čakal, keď ho zozadu obehol hotelový D. D. a vzápätí si všimol strieborný L., ktorý rýchlo vyštartoval, pričom za ním sa rozbehol mladý muž, ktorý s ním vychádzal z hotela a v behu začal za autom strieľať. Počul asi tri výstrely, inštinktívne sa prikrčil za volantom a o niekoľko sekúnd videl, že strelec stále držal v ruke zbraň. Nasadil si na hlavu kapucňu a odišiel smerom k tunelu. Zo vstupnej haly hotela vnímal priebeh konfliktu aj svedok L. P. a všimol si, že muž, ktorý sa pokúšal zastaviť odchádzajúci L. bol tak trochu nabratý na kapotu, ďalej sa za autom rozbehol a strieľal na odchádzajúci L.. Nevidel, že by mal L. niekoho ťahať po ceste, videl iba osobu, ktorá búchala po kapote auta a bola to tá istá osoba, ktorá za L. strieľala, žiadne cúvanie tohto vozidla nevidel. Verziu svedka P. P. potvrdzuje svojou výpoveďou svedok J. Y., ktorý pri východe z hotela videl, ako P. kľačí pri okne vodiča, v ktorom mal zakliesnenú ruku a videl, že J. búcha na okno vodiča. Auto sa pohlo smerom na hlavnú cestu, prešlo popred vchod, kde boli aj iní ľudia a vodič začal cúvať. J. búchal po zadnej kapote a asi 2-3 krát vystrelil do vzduchu. Okrem výpovedi svedkov, ktorí boli priamo prítomní na mieste činu, sa súd opieral aj o výpoveď znalca z odboru balistiky a závery jeho posudku, ktoré nepriamo dokumentujú udalosti, ktoré sa na mieste činu odohrali. Na jednom z diskov vozidla poškodeného boli zaistené úlomky strely, ktorými bývajú laborované náboje kalibru 9 mm. Porovnaním úlomkov strely so strelami získanými skúšobnou streľbou z predloženej zbrane bola zistená iba druhová zhodnosť. Nábojnice, ktoré boli nájdené na zemi v blízkosti miesta činu a boli predložené na skúmanie, tieto podľa znalca pochádzali z predloženej zbrane. Pri streľbe boli použité štandardné ostré náboje. Podporne sa súd prvého stupňa odvoláva vo svojom rozhodnutí aj na obrazové záznamy bezpečnostnej kamery W. B. zo dňa 14.03.2011. Je na nich vidieť, že osoba mužského pohlavia s natiahnutou rukou uteká za odchádzajúcich vozidlom. Po zhrnutí týchto dôkazov, krajský súd vyjadruje súhlas s rozhodnutím okresného súdu, ktorý mal za preukázané, že skutok sa stal spôsobom, ktorý je opísaný vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Postupoval pritom správne, keď neuveril verzii, ktorú ponúkol v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom, obžalovaný J. P.. Jeho verziu síce potvrdzujú výpovede svedkov I.. P. P. a J. Y., avšak takýto priebeh skutku je v rozpore so všetkými ostatnými vykonanými dôkazmi. Svedkovia, ktorí neboli do konfliktu s poškodeným vôbec zainteresovaní a iba náhodou sa nachádzali vo vstupnej hale hotela, resp. v priestore pred vstupom do hotela, zhodne popierajú, že by zaregistrovali strieborný L. tak, že by za sebou ťahal osobu, ktorá má do bočného okna zakliesnenú ruku, nikto z týchto osôb nevidel žiadnu osobu na zemi v blízkosti tohto vozidla a takisto nikto z osôb, ktoré v bezprostrednej vzdialenosti situáciu sledovali, nepotvrdil, že by strieborný L. cúval a ohrozoval muža, ktorý neskôr za vozidlom strieľal. Absencia akýchkoľvek zranení vylučuje možnosť, že by zostala ruka P. P. skutočne zakliesnená v bočnom okne dverí vodiča, resp. že by toto vozidlo mohlo prejsť obžalovanému po nohe tak, ako to tvrdí vo svojej výpovedí svedok P. P.. Naopak ako reálna a logicky poškodeným zdôvodnená vyznieva jeho verzia o zachytení rukáva do priestoru medzi vnútornou výplňou okna a jeho rámom, ku ktorému došlo pri zatváraní bočného okna. Vzhľadom na technické parametre a systém, ktorým sú vybavené vozidlá kategórie, do ktorej patrí aj vozidlo poškodeného (okno sa neuzavrie, ak mu v tom bráni prekážka), iné vysvetlenie ako je to, ktoré ponúka poškodený, prakticky nepripadá do úvahy. Svedkovia, ktorí sledovali pohyb obžalovaného od momentu opustenia hlavného východu z hotela však potvrdzujú, že pri východe z hotela prešiel najskôr popred vozidlo poškodeného a to tak, že ho obchádzal v tesnej blízkosti vozidla a bol v kontakte s prednou kapotou auta poškodeného. Pokúšal sa stále vozidlo L. zastaviť, búchal po kapote vozidla a keď sa vozidlu podarilo rôznymi manévrami prekľučkovať pomedzi ostatné autá až k východu na hlavnú cestu, vtedy začal smerom za autom strieľať. Čo sa týka námietky obžalovaného uvedenej v dôvodoch odvolania, že súd prvého stupňa nevenoval náležitú pozornosť prebiehajúcemu trestnému stíhaniu, ktoré je vedené proti poškodenému A. P. pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zákona, je potrebné uviesť, že táto okolnosť nemá žiaden vplyv na posudzovanie konania obžalovaného J. P.. Medzi konaním obžalovaného a konaním poškodeného, ktoré je vymedzené skutkovou vetou obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava I, podanej dňa 28.12.2012, nie je podľa názoru odvolacieho súdu priama súvislosť. Konanie, ktorým malo dôjsť k spáchaniu trestného činu vydierania sa opiera výlučne o obsah listu, s ktorým sa P. P. a ostatní prítomní členovia jeho rodiny vrátane obžalovaného oboznámili až potom, čo poškodený miesto činu opustil a oni sa vrátili naspäť do hotela. Obsahom listu a vyhrážkami, ktoré sa v ňom majú nachádzať, nemohlo byť konanie obžalovaného podmienené. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu konania obžalovaného krajský súd uvádza, že vykonané dokazovanie bez akýchkoľvek pochybností umožňuje prijať záver o naplnení všetkých znakov skutkovej podstaty prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. b/ Tr. zákona. Tak, ako to správne konštatuje súd prvého stupňa, k napadnutiu poškodeného A. P. došlo na prístupovej ceste a v priestore pred vchodom do hotela, pričom z hľadiska využitia tohto priestoru ide nepochybne o miesto verejnosti prístupné. Obžalovaný použil proti poškodenému, ktorý sa mu vzďaľoval v odchádzajúcom vozidle, legálne držanú strelnú zbraň a niekoľkokrát v tesnej blízkosti ostatných prítomných osôb za vozidlom poškodeného vystrelil. Týmto jeho konaním došlo k naplneniu kvalifikovanej skutkovej podstaty uvedeného prečinu, nakoľko sa skutku dopustil závažnejším spôsobom konania v zmysle § 138 písm. a/ Tr. zákona - spáchal trestný čin so zbraňou. V súvislosti s právnym posúdením konania obžalovaného vystupuje do popredia aj otázka skúmania, či došlo jeho konaním k naplneniu podmienok nutnej obrany v zmysle § 25 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona. Je potrebné pripomenúť, že na existencii tejto okolnosti vylučujúcej protiprávnosť stavia obžalovaný svoje odvolanie. Situáciu, ktorá nastala bezprostredne pred streľbou, pritom porovnáva so skutkovými okolnosťami, ktoré sú podrobne rozobraté v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4To 66/2006-V. K argumentom uvedeným v dôvodoch odvolania je potrebné v prvom rade uviesť, že základným predpokladom konania v nutnej obrane je odvracanie priamo hroziaceho alebo trvajúceho útoku. Zo strany poškodeného však žiaden trvajúci, ani priamo hroziaci útok voči poškodenému nesmeroval. Podľa zhodných výpovedí svedkov P., T., P., ktoré sú v zhode s výpoveďou poškodeného, obžalovaný vybral zbraň bezprostredne potom, čo vyšiel pred hotel, kde sa dostal do stretu s odchádzajúcim vozidlo poškodeného, udieral ňou do vozidla a strieľal v čase, keď vozidlo unikalo preč, čo potvrdzujú všetci vypočutí svedkovia. Nikto zo svedkov nepotvrdil, že by vozidlo cúvalo, preto je vylúčené, že by bol obžalovaný nútený chrániť sa pred autom tak, ako to sám popisuje. Naopak dôkazy jednoznačne potvrdzujú použitie zbrane obžalovaným tým spôsobom, že strieľal po odchádzajúcom vozidle. Takto ustálená dôkazná situácia bráni akýmkoľvek ďalším úvahám o útoku zo strany poškodeného. Nakoľko nie je splnená základná podmienka vyplývajúca z ustanovenia § 25 ods. 1 Tr. zákona, je nadbytočné venovať bližšiu pozornosť, či obžalovaný konal v silnom rozrušení spôsobenom útokom, v dôsledku strachu, zmätku, či zľaknutia. Aj pri tomto osobitnom prípade nutnej obrany, ktorý nastáva vtedy, keď je obrana „celkom zjavne neprimeraná“ útoku, musí byť splnená podmienka stanovená v § 25 ods. 1 Tr. zákona (priamo hroziaci, či trvajúci útok). Okresný súd nepochybil ani pri úvahách súvisiacich s výrokom o treste a prihliadol na zásady ukladania trestov (§ 34 Tr. zákona) a v odôvodnení rozsudku sa dôsledne vyrovnal najmä s kritériami uvedenými v § 34 ods. 4 a 5 Tr. zákona. Je potrebné súhlasiť so záverom okresného súdu, že u obžalovaného bola zistená jedna poľahčujúca okolnosť v zmysle § 36 písm. a/ Tr. zákona, ktorej existenciu odvíja od záverov spomenutého znaleckého posudku z odboru psychológie. Pri uznaní tejto poľahčujúcej okolnosti sa súd opiera o závery znaleckého posudku U.. R. P., ktorý bol predložený obhajobou a znalec svoje závery prezentoval aj v rámci výsluchu na hlavnom pojednávaní. Vychádzajúc zo záverov tohto znaleckého posudku obžalovaný pod vplyvom vyhrotených vzťahom medzi poškodeným a jeho otcom, ktoré sa prenášali aj do vzťahu medzi ním a poškodeným, mohol vnímať aj konflikt, ktorý sa odohral v tento večer medzi poškodeným a otcom obžalovaného ako ohrozujúci pre neho aj pre jemu blízku osobu. Takéto prežívanie obžalovaného mohlo vyústiť do stavu emočného rozrušenia. Dominoval u neho najmä strach o otca, situácia, ktorú vnímal pôsobila na neho absurdne a zmätočne, čo ovplyvnilo bezprostredne aj jeho reakcie. Rovnako správne súd prvého stupňa konštatoval, že u obžalovaného J. P. nebola zistená žiadna priťažujúca okolnosť. V súlade s ustanovením § 38 ods. 3 Tr. zákona okresný súd konštatoval prevahu poľahčujúcich okolností. Pri rozhodovaní o druhu trestu sa okresný súd opieral aj o zistenie, že prejednávaný prípad je v doterajšom živote obžalovaného iba ojedinelým vybočením inak z bežného, bezkonfliktného, usporiadaného spôsobu života. Za dostatočný preto považoval peňažný trest vo výmere 3.500,- €, ktorý bol obligatórne zabezpečený náhradným trestom odňatia slobody pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu. Rozhodnutie o uložení trestu prepadnutia veci podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona je aj podľa názoru krajského súdu plne opodstatnené, pretože zbraň, ktorú mal obžalovaný v legálnej držbe, použil na spáchanie trestného činu a napriek svojim schopnostiam a skúsenostiam v tejto oblasti, prejavil pri manipuláciu so zbraňou veľkú dávku nezodpovednosti a ľahkovážnosti. Svojim konaním vystavil potenciálnemu nebezpečenstvu z následkov streľby aj ostatné osoby, ktoré sa nachádzali v jeho blízkosti. Krajský súd sa s rozhodnutím súdu prvého stupňa plne stotožňuje a toto rozhodnutie si v celom rozsahu osvojuje. Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd rozhodol o odvolaní obžalovaného J. P. tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti uznesenia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.