Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/47/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112207327 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1112207327.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci maloletého dieťaťa: F. F. V., U.. XX.XX.XXXX, štátne občianstvo Francúzskej republiky a Slovenskej republiky, zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny so sídlom Bratislava, Vazovova 7/A, dieťa rodičov: matky - Stanislava Jankurová, nar. 09.11.1980, bytom Bratislava, Hríbová 6, štátna občianka Slovenskej republiky, zastúpená AK Niku & partners, s.r.o., so sídlom Prokopa Veľkého 51, Bratislava, a otca - F. V., U.. XX.XX.XXXX, R. A. N. R. XX, U., W. A., Š. O. W.E. A., zastúpený JUDr. Jozef Herbulák, advokát, so sídlom Brnianska 1K, Trenčín, o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, na odvolanie otca proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I, č.k. 3P 21/2012-812 zo dňa 13.09.2013, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0), takto r o z h o d o l : Uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 13.09.2013, č.k. 3P 21/2012-812 návrat maloletého F. F. V., U.. XX.XX.XXXX na územie W. republiky nenariadil. Štátu náhradu trov konania nepriznal, odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil článkom 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, článkom 1, 3, 4, článkom 13 písm. b/ Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25.10.1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z.z. ( ďalej len Dohovor ) a článkom 2 bod 11, článkom 11 ods. 4, článkom 21 Nariadenia Rady ( ES ) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností ( ďalej len Nariadenie Rady ), pričom s poukazom na citované zákonné ustanovenia a najmä doplnené dokazovanie v intenciách zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.01.2013, č.k. 11CoP 624/12-476 dospel k záveru o neopodstatnenosti návrhu otca na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu. Pokiaľ ide o opatrovnícke práva otca, z vykonaného dokazovania mal preukázané, že maloletý sa narodil 16.03.2011 v U. H. W. z mimomanželského vzťahu rodičov, kde bol aj oboma rodičmi ešte pred narodením dňa 15.02.2011 uznaný. Osobnú starostlivosť o dieťa po jeho narodení vykonávala počas pracovnej zaneprázdnenosti matka v domácnosti otca. Vo vzťahu k rodičovských právam rodičov ustálil, že tieto vykonávali rodičia spoločne, čo v konaní nakoniec sporné nebolo. Následne súd v konaní zisťoval a najmä vyhodnocoval matkou tvrdený úmysel žiť iba na území Slovenskej republiky, pričom na základe vykonaného a najmä doplneného dokazovania dospel k záveru, že matka v konaní úmysel žiť trvale na území Slovenskej republiky nepreukázala. S obranou matky, že jej trvalý pobyt je nepretržite registrovaný na území Slovenskej republiky v R., na T. Z.. Č.. X sa nestotožnil, nakoľko na účely daného konania je rozhodujúci obvyklý pobyt, ktorý sa v zmysle medzinárodného práva a judikatúry Európskeho súdneho dvora posudzuje podľa odlišných kritérií. Za nedôvodnú považoval aj obranu matky ohľadne miesta obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, ktorý ustálil na území W. republiky. Pri svojom závere vychádzal aj z rozhodnutia W. odvolacieho súdu zo dňa 02.07.2013, ktorý ako príslušný súd rozhodoval o opatrovníctve k maloletému so záverom, že dieťa bude mať trvalý pobyt u svojej matky. V nadväznosti na určenie miesta obvyklého pobytu maloletého dieťaťa riešil otázku neoprávneného premiestnenia maloletého, resp. jeho zadržania na území Slovenskej republiky konštatujúc, že premiestnenie maloletého na územie Slovenskej republiky prebehlo síce so súhlasom otca, avšak iba v čase od 05.07. do 31.07.2011, kedy mala matka zakúpenú spiatočnú letenku. Potom ako sa matka s maloletým nevrátila a otec postupne začal vyvíjať právne kroky, vrátane podania predmetného návrhu na nariadenie návratu maloletého prijal záver, že otec nikdy nedal súhlas s nevrátením dieťaťa do W. a jeho zotrvaním na území Slovenska a ani sa s nevrátením dieťaťa nikdy nezmieril. Ako novou skutočnosťou ktorou sa súd prvého stupňa pri rozhodovaní zaoberal bolo, že od posledného rozhodnutia o návrate bolo W. súdom ako súdom posledného obvyklého pobytu maloletého dieťaťa rozhodnuté o opatrovníckom práve k maloletému. Z rozhodnutia odvolacieho súdu v K. Y. D. X,E. V. Q. N. X. C. XXXX, Č.. V. XXXX/XXX, v rámci súhrnu dokazovania vyplynulo, že dieťa bude mať miesto trvalého pobytu u svojej matky, otcovi bolo upravené právo na styk s maloletým na dobu 8 mesiacov prostredníctvom strediska UNICEF s tým, že po uplynutí tejto doby pokiaľ sa strany nedohodnú inak, právo otca na návštevy a ubytovanie voči maloletému bude upravené súdom príslušným podľa miesta bydliska dieťaťa. Na základe uvedenej novej skutočnosti súd prvého stupňa ustálil, že v čase pred opätovným rozhodnutím súdu o návrate maloletého do krajiny obvyklého pobytu, ktorým bolo v danom prípade územie W. republiky bolo rozhodnuté súdom príslušným na konanie vo veciach úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému, ktorý ako vyplynulo z odôvodnenia rozhodnutia zohľadnil, že dieťa od júla 2011 žije so svojou matkou a svojho otca videlo len veľmi málo vzhľadom na vzdialenosť miesta pobytu a nákladov na dopravu, že ide o dieťa veľmi malé, ktoré potrebuje materinskú starostlivosť v prostredí, ktoré pozná už dva roky, z dôvodov ktorých určil miesto trvalého pobytu dieťaťa u jeho matky. Vo vzťahu k uvedenému rozhodnutiu poukázal na článok 21 Nariadenia rady o jeho uznaní na území Slovenskej republiky, v súvislosti s čím uzavrel, že v danom prípade pominuli dôvody pre nariadenie návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu a to z dôvodu, že súd obvyklého pobytu dieťaťa svojim rozhodnutím upravil opatrovnícke práva rodičov k dieťaťu a rozhodol, že dieťa má bydlisko u svojej matky, v súvislosti s čím súd prvého stupňa ustálil, že na základe tejto právnej skutočnosti došlo k zmene miesta pobytu maloletého, ktorým je v zmysle rozhodnutia príslušného súdu bydlisko matky nachádzajúce sa na území Slovenskej republiky, čo nesporne vyplýva okrem iného aj z úpravy práva návštev otca prostredníctvom strediska UNICEF. Tým, že súd prvého stupňa vo veci priebežne konal, v čase predtým ako bolo rozhodnuté o opatrovníctve k maloletému W. súdom, posudzoval v konaní aj možnosť aplikácie článku 13 písm. b/ Dohovoru a vo vzťahu k nemu aj článok 11 ods. 4 Nariadenia. K skúmaniu primeraných opatrení pristúpil najmä s prihliadnutím na čas a obdobie, ktoré maloletý strávil od jeho premiestnenia na Slovensku, jeho útly vek, citovú a fyzickú naviazanosť na svoju matku a vybudovanie si citových väzieb na sociálne a rodinné zázemie na Slovensku. V tomto kontexte zdôraznil povinnosť súdov v konaniach týkajúcich sa maloletého dieťaťa sledovať najlepší záujem maloletého dieťaťa ako hlavné kritérium, ktoré môže prevážiť nad záujmami rodičov. Vychádzajúc z najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa podľa názoru súdu nebolo možné v danej veci prijať iný záver ako ten, že ak by súd nariadil návrat maloletého do W. republiky napriek tomu, že W. súd rozhodol, že jeho bydliskom je bydlisko matky, nerešpektoval by tak najlepší záujem maloletého, ktorým je vzhľadom na jeho nízky vek stabilita výchovného prostredia a bezprostredná blízkosť matky v známom prostredí. Pre úplnosť vo vzťahu k preukázaniu primeraných opatrení považoval za potrebné uviesť, že v konaní nemal dostatočne preukázanú ani tú skutočnosť, že W. ústredný orgán, prípadne iné príslušné štátne orgány W. pre prípad nariadenia návratu maloletého do W. prijali opatrenia na ochranu maloletého, ktoré by boli dostatočne konkrétnymi, určitými, jednoznačne špecifikovanými a zároveň garantovanými tak pre dieťa, ako i matku. Odpoveď francúzskeho ústredného vyhodnotil za príliš všeobecnú na to, aby mal s čo najvyššou možnou mierou pravdepodobnosti vylúčené, že dieťa sa prikázaním návratu nedostane do nebezpečenstva fyzickej alebo duševnej ujmy, prípadne do neznesiteľnej situácie. Vzhľadom k vykonanému dokazovaniu po vyhodnotení jednotlivých dôkazov samostatne aj vo vzájomných súvislostiach ustálil, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre nariadenie návratu maloletého a preto návrat maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu - W. republiky nenariadil. O trovách štátu rozhodol podľa 148 ods. 1 O.s.p., o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Proti tomuto uzneseniu prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu podal odvolanie otec maloletého, ktorý navrhol napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmeniť, návrhu vyhovieť v súlade so špecifikáciou petitu návrhu zo dňa 14.05.2013. Súčasne žiadal priamo vo výrokovej časti uznesenia zaviazať ho k vykonaniu primeraných opatrení, alternatívne navrhol uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Mal za to, že súd prvého stupňa na rozdiel od svojho predchádzajúceho rozhodnutia na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu skutkovému záveru, že krajinou obvyklého pobytu maloletého dieťaťa je W., rovnako skutkový záver súdu prvého stupňa o spoločne vykonávanom opatrovníckom práve rodičov má oporu vo vykonanom dokazovaní. Nesúhlasil však s postupom súdu prvého stupňa, keď tento po oboznámení sa s textom rozhodnutia W. odvolacieho súdu, ktoré naviac v čase rozhodnutia súdu prvého stupňa nebolo právoplatné dospel k záveru, že predmetným rozhodnutím francúzskeho súdu došlo k zmene krajiny obvyklého pobytu maloletého, ktorá skutočnosť predstavuje prekážku nariadenia návratu. Takýto záver podľa jeho názoru z predmetného rozhodnutia francúzskeho súdu nevyplýva, keďže tento súd rozhodol o opatrovníckom práve k dieťaťu tak, že obaja rodičia budú vykonávať rodičovské práva spoločne a že dieťa bude mať miesto trvalého pobytu u svojej matky. Takýmto spôsobom sa podľa W. právneho poriadku rieši zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov a je prirodzené, že W. súdy používajú odlišnú terminológiu ako slovenské súdy, teda pokiaľ W. súd rozhodne, že dieťa bude mať miesto trvalého pobytu u matky, ide o ekvivalent rozhodnutia slovenského súdu, ktorým by dieťa bolo zverené do osobnej starostlivosti matky. Na tom nemení nič ani ďalšia úprava obsiahnutá v rozhodnutí W. odvolacieho súdu ohľadne platenia výživného, vychádzajúca zo skutočnosti, že v čase vydania rozhodnutia francúzskeho odvolacieho súdu sa matka fakticky zdržiavala na území Slovenska. V prospech záveru, že rozhodnutie W. odvolacieho súdu je potrebné považovať za rozhodnutie o zverení dieťaťa matke svedčí i to, že W.Q. odvolací súd nevyhovel časti návrhu matky domáhajúcej sa určenia, že k 03.01.2013 bol obvyklý pobyt maloletého na Slovensku. W. odvolací súd správne podľa článku 8 až 13 Nariadenia Brusel II bis odôvodnil svoju právomoc a vo výrokovej časti svojho rozhodnutia neuviedol, že krajinou obvyklého pobytu dieťaťa je Slovensko. Pokiaľ W. súdy rozhodli o tom, že dieťa sa zveruje matke, znamená to, že v prípade nariadenia návratu do W. by sa matka i naďalej o dieťa starala. Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy, že pokiaľ rozhodnutie W.Ú. odvolacieho súdu znamená, že dieťa je zverené do výchovy matke, ide o právnu skutočnosť svedčiacu v prospech nariadenia návratu, pretože rozhodnutie zabezpečuje, že matka sa bude o dieťa po návrate do W. osobne starať, že nehrozí odtrhnutie dieťaťa od matky. Z hľadiska právneho upozornil na to, že zo žiadneho z ustanovení Dohovoru alebo Nariadenia Brusel II bis nevyplýva možnosť o neoprávnenom premiestení alebo zadržaní dieťaťa dodatočne súdnym rozhodnutím vydaným v krajine pôvodu zhojiť protiprávne konanie rodiča únosu, keďže najmä Dohovor vychádza z toho, že pri posudzovaní okolností únosu dieťaťa sa vychádza zo stavu v čase premiestnenia alebo zadržania a dodatočné rozhodnutia súdov vydané v krajine pôvodu nemajú vplyv na posúdenie, či premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa bolo alebo nebolo oprávnené ( článok 3 písm. a/, b/ Dohovoru ). Taktiež článok 13 Dohovoru taxatívne vymenúvava dôvody nenariadenia návratu dieťaťa, medzi ktorými sa dodatočné rozhodnutie súdu štátu pôvodu nenachádza. Z opatrnosti pre prípad, ak by sa odvolací súd s jeho právnym názorom nestotožnil a napadnuté uznesenie by potvrdil, navrhol aby podľa § 239 ods. 2 písm. / O.s.p. pripustil proti potvrdzujúcemu uzneseniu dovolanie, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, pričom predmetom dovolacieho konania bude zodpovedanie otázky, či môže poručenský súd v krajine obvyklého pobytu dieťaťa svojim rozhodnutím dodatočne konvalidovať neoprávnené zadržanie dieťaťa jedným z rodičov. Vo vzťahu k aplikácii článku 13 písm. b/ Dohovoru uviedol, že toto predpokladá existenciu vážneho nebezpečenstva, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Vo vzťahu k uvedenému konštatoval, že v konaní zo strany matky neboli produkované žiadne dôkazy preukazujúce aká konkrétna ujma by dieťaťu hrozila, pokiaľ by súd návrat nariadil. Dôvody na nenariadenie návratu podľa článku 13 písm. d/ Dohovoru je potrebné vykladať reštriktívne a v žiadnom prípade ich nemožno odôvodniť iba naviazanosťou dieťaťa na sociálne a príbuzenské väzby na Slovensku. Na podporu správnosti právneho názoru poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Strassbourgu zo dňa 18.01.2011 vo veci sťažnosti č. XXXXX/ XXXX a rozhodnutie zo dňa 27.04.2010, č. sťažnosti 7354/2010. Odhliadnuc od skutočnosti, že v konaní nebolo preukázané vážne nebezpečenstvo hroziacej ujmy podľa článku 13 písm. b/ Dohovoru mal za to, že v konaní ponúkol dostatočné opatrenia v zmysle článku 11 ods. 4 Nariadenia rady, zamerané na zabezpečenie bezproblémového návratu dieťaťa spolu s matkou, ako aj na hmotné zabezpečenie potrieb dieťaťa a na vyriešenie otázky bývania. Matke a maloletému sa zviazal na vlastné náklady zabezpečiť leteckú dopravu do W., poskytnúť matke s dieťaťom bezplatné bývanie v jeho trojizbovom byte po dobu 12 mesiacov, rovnako sa zaviazal prispievať na výživu dieťaťa sumou XXX € mesačne. Bez povšimnutia nemôže zostať ani tá skutočnosť, že matka vo W. poberá sociálny príspevok vo výške XXX €, na účte sa aktuálne nachádza suma viac ako X.XXX €. S účtom môže nakladať iba matka, nehrozí teda, že by sa po návrate do W. ocitla bez finančných prostriedkov. Nad rámec ním navrhnutých primeraných opatrení sa v spise nachádzajú i vyjadrenia francúzskeho ústredného orgánu o tom, že v prípade potreby jej môže byť bezplatne poskytnuté sociálne a psychologické poradenstvo a pokiaľ by matke z akýchkoľvek dôvodov nevyhovovalo bývanie zabezpečené v jeho byte, W. orgány deklarovali ochotu pomôcť pri zabezpečení bývania. Pokiaľ súd prvého stupňa vykonané primerané opatrenia obsiahnuté v správach francúzskych úradov považoval za príliš všeobecné, je potrebné mu vytknúť, že neuviedol, čo konkrétne v navrhovaných primeraných opatreniach považoval za nedostatočné. Pokiaľ súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí posudzoval najlepší záujem dieťaťa, súhlasil s tým, že je povinnosťou súdu sledovať najlepší záujem dieťaťa ako hlavné kritérium, ktoré môže prevážiť nad záujmami rodičov. Nestotožnil sa však s dôvodmi, ktoré viedli súd prvého stupňa k záveru, že nariadenie návratu dieťaťa by bolo v rozpore s jeho oprávnenými záujmami. Nie je správny názor súdu prvého stupňa, ktorý stabilitu výchovného prostredia povýšil nad záujem dieťaťa na rovnocennom kontakte s oboma rodičmi. Súd prvého stupňa si zrejme dostatočne neuvedomil, že deti vo veku maloletého F. sa veľmi ľahko dokážu adaptovať na nové prostredie, nie je dôležité v akej krajine sa nachádzajú, omnoho dôležitejšia je prítomnosť oboch rodičov, ktorí dávajú dieťaťu pocit istoty. Súd prvého stupňa navyše nechal bez povšimnutia i ten zásadný fakt, že súčasný stav spôsobila matka neoprávneným zadržaním dieťaťa na Slovensku. Haagsky Dohovor vychádza zo zásady, že je v najlepšom záujme dieťaťa, aby bolo čo najskôr vrátené do krajiny jeho obvyklého pobytu, rozhodnutie o nariadení návratu nemožno stotožňovať s rozhodnutím o opatrovníckom práve a posúdenie najlepšieho záujmu dieťaťa v kontexte jeho zverenia do osobnej starostlivosti jedného z rodičov je vo výlučnej právomoci súdu v krajine obvyklého pobytu. Súd konajúci o návrate dieťaťa v prípade, ak sú splnené predpoklady podľa Dohovoru a ak boli vykonané primerané opatrenia podľa článku 11 ods. 4 Nariadenia Brusel II bis, nemá inú možnosť ako návrat nariadiť a v žiadnom prípade nemá oporu v Dohovore a v Nariadení Brusel II bis odmietnutie návratu v prípade, ak by súd bol toho názoru, že návrat nie je v záujme dieťaťa. Súd môže odmietnuť návrat iba z dôvodov uvedených v článku 12 a 13 Dohovoru, ktoré nemožno úvahou súdu rozširovať o ďalšie dôvody. K odvolaniu otca sa písomne vyjadril kolízny opatrovník maloletého, ktorý navrhol uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť, pridržiavajúc sa vyjadrení prednesených v rámci konania, ako aj listinných dôkazov založených do súdneho spisu, so záverom, že návrat dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu nie je v záujme maloletého dieťaťa. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s vereným vyhlásením rozhodnutia podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné. V danej veci predmetom ktorej je návrh otca na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, súd prvého stupňa v intenciách zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.01.2013, č.k. 11CoP 624/2012-476 doplnil dokazovanie smerujúce k ustáleniu ako obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, tak aj k zisteniu, či došlo k jeho neoprávnenému premiestneniu, resp. zadržiavaniu na území Slovenskej republiky, pričom vo vzťahu k uvedeným nastoleným otázkam sa odvolací súd s jeho právnym záverom vysloveným v písomnom odôvodnení rozhodnutia stotožnil. V konaní nebolo sporné, že pred premiestením opatrovnícke práva k maloletému vykonávali rodičia spoločne, a to v domácnosti otca v U. H. W., z ktorej skutočnosti možno vyvodiť záver, že obvyklý pobyt maloletého dieťaťa v čase jeho premiestnenia na územie Slovenskej republiky bola W. republika. Uvedený záver podporilo aj rozsiahle dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa podrobne uvedené v napadnutom uznesení, na ktoré odvolací súd poukazuje. Po ustálení obvyklého pobytu maloletého dieťaťa a konštatovaní, že dňom 31.07.2011, t.j. po uplynutí doby, na ktorú dal otec súhlas matke s vycestovaním dieťaťa došlo k neoprávnenému zadržiavaniu maloletého na území Slovenskej republiky, správne súd prvého stupňa v konaní zisťoval možnosť aplikácie článku 13 písm. b/ Dohovoru, kedže obrana matky v konaní smerovala k preukázaniu, že dieťa by návratom bolo vystavené nebezpečenstvu fyzickej i psychickej ujmy a v tomto kontexte posudzoval vo vzťahu k článku 13 písm. b/ Dohovoru aj aplikáciu článku 11 ods. 4 Nariadenia. Pri formulovaní svojho právneho záveru vychádzal z vykonaného dokazovania, vykonané dôkazy posudzoval v kontexte s najlepším záujmom maloletého dieťaťa, na ktoré kritérium keďže ide o konanie týkajúce sa ochrany práv maloletého dieťaťa je potrebné aj v návratovom konaní prihliadať. Keďže ide o kritérium najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa treba uviesť, že napriek účelu Dohovoru, ktorým je okamžité navrátenie maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu, t.j. do prostredia z ktorého bolo vytrhnuté, v dôsledku čoho boli porušené už vytvorené väzby dieťaťa na prostredie v ktorom žilo ( sociálne, rodinné väzby ), treba každý prípad posudzovať individuálne. Individuálnym posudzovaním danej prejednávanej veci odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že ide o špecifický prípad v tom, že dieťa v čase jeho neoprávneného premiestenia, resp. zadržania na území Slovenskej republiky malo 3 a pol mesiaca, z čoho jednoznačne vyplýva, že žiadne väzby okrem fyzickej prítomnosti rodičov nemalo vo W. vytvorené a väzby, ktoré si postupne svojim vlastným vnímaním vytváralo, sa viažu iba na územie Slovenskej republiky. Dieťa za svoj domov považuje bydlisko matky v Bratislave, keďže iný domov nepozná, rozpráva iba po slovensky a je v každom smere fixované a plne odkázané na osobu matky žijúcu na území Slovenskej republiky, ktorá mu od jeho narodenia poskytuje riadnu starostlivosť, dieťa má vytvorené väzby k priateľom, známym, príbuzným iba na území Slovenskej republiky. Pokiaľ by nešlo o neoprávnené zadržanie maloletého dieťaťa, charakteristika začlenenie dieťaťa na Slovensku prakticky od jeho narodenia by spĺňala všetky atribúty pojmu „ obvyklý pobyt “, tak ako je charakterizovaný v zmysle medzinárodného práva, Dohovoru, ako aj ustálenej judikatúry týkajúcej sa návratových konaní. Vychádzajúc zo špecifickosti danej konkrétnej veci, s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa, ktorý aj v návratových konaniach nie je možné opomenúť, odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrat dieťaťa aj keď do krajiny jeho obvyklého pobytu by predstavoval pre dieťa nebezpečenstvo hroziacej ujmy, nakoľko nariadením návratu by došlo k tak zásadným a závažným zmenám v živote dieťaťa, ktoré vo vysokej miere osvedčujú riziko ohrozenia práv dieťaťa, tak ako ich charakterizuje článok 13 písm. b/ Dohovoru. Je pravdou, že článok 13 písm. b/ Dohovoru treba posudzovať a vyhodnocovať vo vzťahu k dieťaťu, nie k rodičovi únoscovi, v danej veci k matke, pokiaľ však ide o tak malé dieťa ako F. ( v čase zadržania 3 a pol mesiaca, v čase rozhodovania vo veku 3 rokov ), ktoré je v každom smere plne odkázané a fixované na osobu matky, nie je možné pri posudzovaní dôvodov uvedených v článku 13 písm. b/ Dohovoru jednoznačne oddeliť osobu matky od dieťaťa. V danej veci možno ako nesporný fakt konštatovať, že návrat dieťaťa bez matky je vylúčený a aj návrat dieťaťa s matkou by predstavoval ako pre dieťa, tak aj pre matku nebezpečenstvo ujmy. Pre dieťa z dôvodu, že v krajine obvyklého pobytu nemá vytvorené žiadne väzby, ako aj z dôvodu výraznej zmeny prostredia, neovládania jazyka, nemožnosti umiestniť ho v kolektívnom zariadení, pre matku z dôvodu výrazne horších životných podmienok týkajúcich sa bývania, najmä však finančného zabezpečenia, ktoré skutočnosti by mali priamy dopad na maloleté dieťa v každej oblasti jeho života. Uvedený záver podporuje aj súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie v rámci preukázania primeraných opatrení ( článok 11 ods. 4 Nariadenia vo vzťahu k článku 13 písm. b/ Dohovoru ), ponúknutých v konaní otcom a garantovaných príslušnými orgánmi vo W. republike na žiadosť súdu prvého stupňa. Z obsahu spisu je nesporné, že ani jeden z rodičov nemá záujem na obnovení spolužitia, čo vylučuje aj vzhľadom na konfliktné vzťahy rodičov, bývanie matky v byte otca za podmienok predložených otcom na dobu určitú ( 12 mesiacov od právoplatnosti rozsudku o nariadení návratu ), pričom ani alternatívne možnosti bývania matky s dieťaťom v sociálnej ubytovaní ( taktiež iba dočasne ), nemožno posúdiť za zabezpečenie bývania charakterizujúceho ako vyhovujúce pre dieťa vo veku maloletého F.. Pokiaľ ide o finančné zabezpečenie, toto by matke a dieťaťu bolo zabezpečené len zo strany štátu, keď podľa vyjadrenia príslušného francúzskeho úradu príjem matky bude predstavovať suma XXX €, skladajúca sa so sumy XXX € ako sociálneho príspevku na maloletého F. a zo sumy XXX € výživného zo strany otca určeného príslušným francúzskym súdom. Otec požiadavku matky prednesenú v konaní na zloženie sumy X.XXX € na preklenutie nepriaznivej finančnej situácie, najmä do času vybavenia sociálnych dávok, prípadne zamestnania sa v prípade návratu odmietol zložiť s odôvodnením, že nemá na to finančné prostriedky. V neprospech otca svedčí aj jeho konanie, keď z účtu v banke vo W. vedeného na matku, kde od júla 2011 sú poukazované sociálne dávky pre maloletého vo výške XXX €, vybral cca sumu X.XXX €, nie však pre potreby dieťaťa. Rovnako v neprospech otca treba vyhodnotiť aj jeho samotné plnenie vyživovacej povinnosti k maloletému, keď od júla 2011 na výživu maloletého neprispieva, pričom jeho obrana, že pokiaľ matka neoprávnene zadržiava dieťa, nebude naň platiť, nemožno z pohľadu záujmu maloletého dieťaťa a krytia jeho odôvodnených potrieb prijať. Z tohto pohľadu prísľub otca daný v konaní, že bude na výživu maloletého prispievať sumou XXX € mesačne sa javí ako účelový, naviac keď otec ani výživné vo výške XXX € mesačne určené W. súdom maloletému nezasiela, ale určenú sumu zasiela na účet matky vo W., ku ktorému matka po odchode na Slovensko nemá prístup. Pokiaľ ide o odvolanie otca smerujúce k výhrade vysloveného právneho názoru súdom prvého stupňa o zmene obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, založeného na rozhodnutí W. odvolacieho súdu, s touto výhradou otca sa odvolací súd nestotožnil. Konanie o návrat maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu a konanie o opatrovníckych právach v štáte obvyklého pobytu maloletého dieťaťa sú dve samostatné konania, čo však neznamená, že súdy v rámci hodnotenia dôkazov v tom ktorom konaní by nemohli poukázať, zohľadniť, alebo zvýrazniť niektoré zistené aspekty, či zistené skutočnosti a ako na jeden z dôkazov na ne prihliadať. V zmysle uvedeného v danej veci postupoval aj súd prvého stupňa, pričom z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie o nenariadení návratu maloletého založil na štyroch aspektoch ku ktorým dospel na základe vykonaného dokazovania, a to 1/ že návrat by dieťa vystavil nebezpečenstvu fyzickej a duševnej ujmy, 2/ prihliadol, že v prípade nariadenia návratu neboli prijaté primerané opatrenia v zmysle článku 11 ods. 4 Nariadenia, 3/ prihliadol na rozsudok francúzskeho odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o opatrovníckych právach k maloletému, 4/ vo vzťahu k uvedeným zisteniam vyhodnotil najlepší záujem maloletého dieťaťa. Pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého uznesenia, z tohto napriek námietkam otca nevyplýva právny záver, že došlo k zmene obvyklého pobytu maloletého dieťaťa. Súd prvého stupňa s poukazom na článok 3 Dohovoru iba uzavrel, že v čase rozhodovania o návrate maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu neboli splnené podmienky pre nariadenie návratu s poukazom na rozhodnutie W.o odvolacieho súdu, ktorý vyslovil, že bydliskom dieťaťa je bydlisko matky nachádzajúce sa na území Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o konkrétne rozhodnutie W. odvolacieho súdu v K. Y. D. X, E. V. Q. N. X. C. XXXX, Č.. V. XXXX/XXX, toto citoval vo svojom rozhodnutí, keďže ho považoval za významné z dôvodu, že išlo o rozhodnutie štátu obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, ktorým boli upravené opatrovnícke práva, pričom právne závery W. odvolacieho súdu „ že dieťa bude mať miesto trvalého pobytu u svojej matky z dôvodu, že ide o dieťa veľmi malé, ktoré potrebuje materinskú starostlivosť v prostredí ktoré pozná už 2 roky “, použil na podporu svojho právneho záveru. Tým, že ho hodnotil ako jeden z dôkazov, skutočnosť, že rozhodnutie W. odvolacieho súdu v čase rozhodovania súdu prvého stupňa nebolo právoplatné, ale iba vykonateľné, neznamenalo takú prekážku, ktorá by vylučovala možnosť použiť predmetný rozsudok ako dôkazný prostriedok. Na právnom hodnotení rovnako nemení nič ani skutočnosť, že otec podal proti rozsudku W. odvolacieho súdu dovolanie, ktoré nemá odkladný účinok. Súd prvého stupňa rozhodnutie W. odvolacieho súdu použil najmä na podporu svojej argumentácie vo vzťahu k najlepšiemu záujmu dieťaťa, keďže aj W. odvolací súd určením bydliska dieťaťa u matky vyslovil svoj názor na to, čo je v najlepšom záujme maloletého dieťaťa. S poukazom na uvedené, keďže výsledky vykonaného dokazovania odôvodňujú právny záver súdu prvého stupňa o nevrátení maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, s prihliadnutím na v napadnutom uznesení citované a aplikované články 13 písm. b/ Dohovoru a článok 11 ods. 4 Nariadenia Rady Brusel II bis, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Odvolací súd v danej veci na žiadosť otca nepripustil dovolanie z dôvodu, že ako súd prvého stupňa, tak aj odvolací súd nepovažoval rozhodnutie W. odvolacieho súdu o opatrovníckych právach za konvalidáciu neoprávneného zadržiavania maloletého na území Slovenskej republiky v danom konaní. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., v spojení s ust. § 146 ods. 1 psím. a/ O.s.p. ( analogické použitie ) majúc za to, že konanie o nariadení návratu je treba v súvislosti s posudzovaním náhrady trov konania vzniknutých účastníkom chápať ako konanie nesporové. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.