Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoE/158/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113203856 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kúšová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1113203856.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v exekučnej veci oprávneného: Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpeného: JUDr. Petrom Pečeným, advokátom, so sídlom Nám. sv. Martina 9, 908 51 Holíč, proti povinnému: M. O., F..Č.. XXXXXXXXXX, Š. XXXX/XX, XXX XX N., Š. P. Z., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Martinom Hermanovským, Exekútorský úrad so sídlom Moskovská 18, 811 08 Bratislava, pod č. EX 79/13, o vymoženie uloženej povinnosti 472,90 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č.k. 1Er/217/2013-17 zo dňa 07.02.2013, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I č.k. 1Er/217/2013-17 zo dňa 07.02.2013 p o t v r d z u j e . Účastníkom sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. PEC-DOB-AP 41/2012 zo dňa 03.10.2012 vydaný rozhodcom JUDr. Radimom Kuchtom. V odôvodnení poukázal na ustanovenie § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Ex. poriadok) a ustanovenie § 45 ods. 1 a § 35 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej ZoRK). Uviedol, že rozoznávame dvojaké účinky právoplatnosti rozhodnutia, tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami. Materiálna právoplatnosť vyjadruje, že medzi účastníkmi sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku je takouto výnimkou ust. § 40 ZoRK o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Takisto ust. § 45 ZoRK zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský tak, ako by materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v ust. § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie exekúcie uvedené v § 57 Ex. poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonať tak, ako keby tu žiaden rozhodcovský rozsudok nebol. Tomuto záveru prisvedčuje aj doslovné znenie ust. § 35 ZoRK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Súd prvého stupňa poukázal na čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/ o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len smernica), podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Európska komisia vo svojich pripomienkach uviedla, že pokiaľ ide o zásadu efektivity, t.j. o požiadavku, aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných právom únie, zdá sa, že pokiaľ sa ust. § 45 ods. 2 ZORK uplatňuje aj na prípady, keď požadované plnenie je v rozpore s právom Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu zastaviť exekučné konanie bez návrhu predstavuje dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto zásady (bod 33 pripomienok EK vo veci C-76/10). Konajúci súd poukázal na rozsudky Súdneho dvora ES vo veci C-240/98 až C-244/98 Oceáno Group editorial a Salvat Editores, vo veci 243/08 Panon GSM, vo veci C-168/05 Mostaza Claro a vo veci C-40/08 Asturcom, v zmysle ktorých systém ochrany zavedený Smernicou Rady 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán je stanovené, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný len pozitívnym vonkajším zásahom k samotným účastníkom zmluvy, pričom je stanovené, že vnútroštátny súd ma ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Z úverovej zmluvy zo dňa 26.01.2009 súd prvého stupňa zistil, že jej neoddeliteľnou súčasťou sú úverové zmluvné podmienky, v zmysle ktorých v hlave 14 § 19 sa zmluvné strany dohodli, že majetkové spory vzniknuté z úverovej zmluvy alebo v súvislosti s ňou, budú rozhodované jediným rozhodcom. Z formy a obsahu tejto zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. formulárovú zmluvu, ktorej predtlač formulára mal oprávnený už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil. V ďalšom súd prvého stupňa poukázal na vývoj právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv, a to podľa zák. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, zák. č. 250/2007 Z.z o ochrane spotrebiteľa a Občianskeho zákonníka s účinnosťou do 31.12.2007 a s účinnosťou od 1.8.2008 (najmä ustanovenie § 52). Konajúci súd dospel k záveru, že oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a teda vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka a je zároveň veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2011 Z.z.. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho považovať za spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a zároveň je spotrebiteľom podľa § 3 ods. 2 zák. č. 258/2011 Z.z.. Keďže predmetnou zmluvou sa zaviazal oprávnený ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi poskytnúť dočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, predmetná zmluva spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z.. Na danú vec súd prvého stupňa aplikoval ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a príslušné ustanovenia zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Súd prvého stupňa poukázal aj na Smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len smernica). Podľa čl. 1 písm. q) prílohy smernice nekalou podmienkou je o.i. neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami, výhradne arbitrážou. Uviedol pri tom, že všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby vkladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc, a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte inkorporované do vnútroštátnych noriem. Predmetná rozhodcovská doložka splýva s ostatnými zmluvnými podmienkami, ale v porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si osud v tak závažnej veci neuvedomuje. V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV. ÚS 55/2011 z 24.02.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl Občianskeho zákonníka za použitia výkladu v súlade so smernicou, tento záver súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a k porušeniu práv sťažovateľa nedošlo. Poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo/1/2012. Súd prvého stupňa teda uzavrel, že rozhodcovská doložka dojednaná v predmetnej úverovej je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou a nebola tak založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal včas odvolanie oprávnený; konštatoval, že je založené na nesprávnom právnom posúdení veci, súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Poukázal tiež na zmätočnosť rozhodovacej praxe súdu prvého stupňa, keď na jednej strane ku dňu 07.02.2013 vydal 198 poverení na vykonanie exekúcie v obdobných veciach a na strane druhej začal žiadosti o udelenie poverenia bez ďalšieho zamietať. Do pozornosti súdu dal aj niektoré rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave (napr. 18CoE/596/2011, 18CoE/667/20111, 19CoE/73/2011), podľa ktorých exekučný súd nedisponuje legitimáciou určovať existenciu, či neexistenciu práva, skúmať podmienky, ktoré predchádzali vzniku exekučného titulu, konštatovať neprijateľnosť zmluvných podmienok, súd prvého stupňa tak v preskúmavanom rozhodnutí činí, čo treba odmietnuť ako neprípustné. K tvrdeniu súdu prvého stupňa, že povinný nemohol obsah úverovej zmluvy ovplyvniť, uviedol, že takýto skutkový záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, nakoľko súd prvého stupňa neskúmal podmienky, za akých bola zmluva uzatvorená, či povinný mal nejaké pripomienky k návrhu zmluvy a či oprávnený tieto podmienky odmietol. Oprávnený v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23 Cdo/1201/2010 zo dňa 26.10.2010 (správne má byť 23 Cdo/1201/2009), v ktorom sa konštatuje, že súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy, a tak aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a nemožno ju chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Oprávnený uviedol, že povinný nemal k návrhu úverovej zmluvy žiadne pripomienky, mohol si zmluvu spolu s jej súčasťami, a teda aj rozhodcovskou doložkou v pokoji prečítať a nechať si čas na rozmyslenie; nebol na neho vyvíjaný žiadny nátlak, v dôsledku ktorého by nemohol pokojne posúdiť, či s oprávneným do právneho vzťahu vstúpi alebo nie. Na základe uvedených skutočností preto treba rozhodcovskú doložku ako súčasť úverovej zmluvy považovať za súladnú s § 4 ods. 1, 2 ZoRK. Podľa tvrdenia oprávneného povinný mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu podľa § 21 ods. 2 ZoRK námietkou nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pri prvom úkone, ktorý mu patrí. Rovnako v súlade s § 9 ZoRK mohol povinný podať námietku predpojatosti rozhodcu a podľa § 37 ZoRK mohol podať žiadosť o preskúmanie rozhodcovského rozsudku iným rozhodcom. Ani jeden z týchto inštitútov povinný nevyužil. Navyše vzhľadom na to, že povinný počas rozhodcovského konania nereagoval na výzvu rozhodcu k poskytnutiu súčinnosti, z jeho správania je zrejmé, že aj keby sa predmetný spor riešil v rámci občianskeho súdneho konania, povinný by ostal nečinný. Oprávnený zdôraznil, že súd prvého stupňa prekročil svoju právomoc, keď ako exekučný súd, ktorý je súdom vykonávacím, nahradil preskúmavanie súdneho rozhodnutia súdom nachádzacím. Porušil svoju nestrannosť, keď substituoval nečinnosť povinného napadnutým uznesením. K otázke použitia smernice pri výklade neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách oprávnený uviedol, že slovenská verzia ustanovenia ods. 1 písm. q) prílohy smernice je odlišná od originálnej verzie. Význam smernice v originálnom znení smeruje k tomu, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov vzniknutých z uzatvorenej zmluvy rozhodcovskému súdu, resp. ich prejednaním osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní uplatňovať hmotnoprávne predpisy. V tomto prípade sa však toto ustanovenie na daný prípad nevzťahuje, nakoľko slovenský právny poriadok upravuje rozhodcovské konanie Zákonom o rozhodcovskom konaní, a preto rozhodcovskú doložku nemožno považovať za neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného napadnuté uznesenie popiera zmysel a účel rozhodcovského konania - odbremenenie všeobecných súdov mimosúdnym riešením sporov - ktoré vyžaduje od členských štátov Smernica č. 2008/48/EHS a odporúčajú aj európske orgány (napr. odporúčanie č. 98/257/ES, 2001/310/ ES alebo Zelená kniha o alternatívnom konaní k odstraňovaniu sporov v civilných a obchodných veciach všeobecne) a poukazuje tiež na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31.07.2008, sp. zn. 32Cdo/2282/2008. Oprávnený v závere konštatuje, že Smernica, o ktorú súd prvého stupňa oprel časť svojho odôvodnenia, nie je priamo aplikovateľná na území SR a nemá relevantnú oporu v slovenských právnych predpisoch. Napadnuté uznesenie preto v konečnom dôsledku považuje za nesprávne a nepreskúmateľné. Podľa jeho názoru je rozhodcovská doložka platne dojednaná a súd by svojím rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia odňal oprávnenému možnosť ďalšieho postupu vo veci vymoženia jeho pohľadávky. Na základe uvedených dôvodov žiadal uznesenie súdu prvého stupňa zmeniť tak, že odvolací súd poverí výkonom exekúcie exekútora JUDr. Marina Hermanovského. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu podľa § 212 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo 10.01.2013 na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, doručeného súdnemu exekútorovi (§ 36 ods. 2 Ex. poriadok); exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok sp. zn. PEC-DOB-AP 41/2012, s vyznačenou právoplatnosťou dňom 16.10.2012 a vykonateľnosťou 22.10.2012. Uvedeným rozsudkom bol povinný s odkazom na Zmluvu o úvere č. 3901053074 zaviazaný na zaplatenie sumy 472,90 eura s prísl.. Podľa názoru odvolateľa je napadnuté uznesenie založené na nesprávnom právnom posúdení veci, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Oprávnený označil skutkové zistenia okresného súdu o tom, že povinný nemohol ovplyvniť obsah úverovej zmluvy, za nesprávne, keďže súd nevykonal žiadne dokazovanie za účelom zistenia, za akých podmienok bola zmluva uzatváraná, či povinný požadoval zmenu niektorých ustanovení zmluvy, resp. či oprávnený jeho návrhy neakceptoval; takýto záver mohol prijať len po preskúmaní konkrétnych okolností uzatvorenia zmluvy. Oprávnený v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo 1201/2010 (správne 23Cdo 1201/2009 zo dňa 29.6.2010), v ktorom konštatoval, že súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy s tým, že i ochrana spotrebiteľa má svoje medze. V uvedenom konaní však žalobkyňa nenamietala neplatnosť rozhodcovskej doložky, zakotvenej do sprostredkovateľskej zmluvy, ktorú dovolací súd nevyhodnotil ako typickú adhéznu zmluvu, pre ktorú je charakteristické, že jej obsah nie je výsledkom dohody zmluvných strán, ale bol vopred určený stranou v postavení dodávateľa, v ktorej druhá strana v postavení objednávateľa nemá možnosť nič ovplyvniť, pre ktorú je typický dlhý neprehľadný text, písaný miniatúrnym a obtiažne čitateľným písmom alebo dokonca len odkazuje na obchodné podmienky, ale že v danej veci ide o individuálne dojednanú zmluvu, aj keď boli obchodné podmienky zakomponované do textu zmluvy v 14-tich bodoch drobnejším, ale dobre čitateľným písmom, v ktorých kľúčové slová boli zvýraznené väčším štandardným písmom a tučne. Rozhodcovská doložka bola v texte zmluvy označená samostatným bodom, v ktorej bol zvýraznený text „prípadné spory“ a podpis spotrebiteľa sa nachádzal o riadok nižšie. Najvyšší súd Českej republiky vyhodnotil, že vysokoškolsky vzdelaná žalobkyňa v postavení priemerného spotrebiteľa pri náležitej opatrnosti si musela všimnúť, že uzatvára aj rozhodcovskú doložku. K tomuto záveru dospel dovolací súd aj po zistení, že žalobkyňa pred súdmi nižších stupňov nenamietala, že o rozhodcovskej doložke uvedenej v ňou podpísanom texte vôbec nevedela a skutočnosť, že rozhodcovskú doložku podpísala nevedomky, nenamietala ani v dovolaní. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo 1201/2009 - i keď naň poukázal odvolateľ - je vlastne na podporu správnosti rozhodnutia okresného súdu, ktorý vyhodnotil, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a prijal skutkové závery z listinných dôkazov predložených oprávneným (úverovej zmluvy spolu s úverovými zmluvnými podmienkami). Na potvrdenie správnosti právneho posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky odvolací súd konštatuje, že úverová zmluva č. 3901053074 zo dňa 26.01.2009 medzi spoločnosťou HOME CREDIT SLOVAKIA, a.s. a povinným, je typická adhézna zmluva o úvere poskytnutom spotrebiteľovi, ktorá má všetky vyššie uvedené charakteristické črty, teda že jej obsah nie je výsledkom dohody zmluvných strán, ale bol vopred určený stranou v postavení dodávateľa, v ktorej druhá strana v postavení spotrebiteľa nemá možnosť nič ovplyvniť, pre ktorú je typický dlhý neprehľadný text, písaný miniatúrnym a obtiažne čitateľným písmom. Pre tento záver bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy a nebolo potrebné osobitne skúmať, či povinný pri jej uzatváraní k obsahu zmluvy vzniesol nejaké pripomienky. Z obsahu a formy vyhotovenia zmluvy je už na prvý pohľad zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, v ktorej sú aj základné údaje napísané drobným, ťažko čitateľným písmom. Svojím rozsahom (tri husto popísané strany), neprehľadnou štruktúrou a voľbou miniatúrneho písma je aj text pripojených Úverových zmluvných podmienok ťažko čitateľný a málo zrozumiteľný. Už zo samej popísanej konštrukcie zmluvy a zo skutočnosti, že povinný podpisoval iba prvú stranu zmluvy, dôvodne vyplýva záver, že povinný - v postavení priemerného spotrebiteľa - nemohol dostatočne dobre vedieť, že okrem neprehľadných a ťažko zrozumiteľných úverových podmienok súčasne podpisuje aj rozhodcovskú doložku, rovnako neprehľadne zakomponovanú do textu Úverových zmluvných podmienok a tiež aký je jej obsah a zmysel. Na rozdiel od prípadu riešeného Najvyšším súdom Českej republiky v rozhodnutí 23Cdo/1201/2009, prejednávanej veci sa rozhodcovská doložka zakotvená v hlave 13 § 19 Úverových zmluvných podmienok - bez akéhokoľvek konkrétneho alebo bližšieho označenia - vôbec neodlišuje od ostatného textu a podpis spotrebiteľa - povinného - sa nenachádza bezprostredne za týmito podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky, ale iba na prvej strane úverovej zmluvy. Z uvedeného teda vyplýva záver, že oprávnený bezdôvodne namietal nesprávne skutkové zistenia súdu prvého stupňa o tom, že povinný nemohol pri uzatváraní zmluvy ovplyvniť jej obsah. Takto zostavenú formulárovú zmluvu povinný mohol prijať ako celok vrátane úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky alebo ju odmietnuť ako celok. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil. Námietka nesprávneho právneho posúdenia veci vznesená oprávneným v odvolaní, je založená na konštatovaní, že okresný súd vychádzajúc z „nejednoznačného a mätúceho“ prekladu Smernice Rady 93/13/EHS do slovenského jazyka vyvodil záver, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, hoci význam a zmysel Smernice Rady 93/13/EHS v originálnom znení v Prílohe 1 písm. q/ smeruje iba k tomu, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov vyvstávajúcich z uzatvorenej zmluvy osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní uplatňovať hmotnoprávne predpisy. Takáto situácia podľa názoru oprávneného v Slovenskej republike nastať nemôže, keďže rozhodcovské konanie je upravené Zákonom o rozhodcovskom konaní, preto rozhodcovskú doložku nie je len na základe Smernice Rady 93/13/EHS považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. V odvolaní upozornil oprávnený aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 31.07.2008 sp. zn. 32Cdo 2282/2008, v ktorom Najvyšší súd Českej republiky výslovne konštatoval, že zmluvné strany si môžu platne dohodnúť, že spory, ktoré vznikli z ich zmluvy, budú rozhodované rozhodcom vybraným žalujúcou stranou zo zoznamu rozhodcov vedeného súkromným subjektom, ktorý nie je Stálym rozhodcovským súdom. Namietal tiež, že podstatná časť odôvodnenia napadnutého uznesenia je postavená na úniovom práve, konkrétne Smernici č. 93/13/EHS a nemá relevantnú oporu v ustanoveniach právnych predpisov Slovenskej republiky, pritom smernice nie sú priamo aplikovateľné a zastávajú v prvom rade úlohu interpretačného pravidla. V tejto súvislosti však odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa v danej veci aplikoval Smernicu iba nepriamo, na účely interpretácie vnútroštátneho práva. Pokiaľ ide o Uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Cdo 2282/2008 z 31.7.2008 - toto síce rieši otázku platnosti rozhodcovskej doložky, avšak v spore medzi podnikateľmi, a nie v spotrebiteľskej veci. Ustanovenia Občianskeho zákonníka, účinného ku dňu uzavretia úverovej zmluvy sú ohľadom ochrany spotrebiteľských práv jednoznačné: podľa § 53 ods. 1 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka) a tieto sú príkladmo uvedené v odseku 3 cit. ustanovenia s tým, že podľa ods. 4 sú zo zákona neplatné. Uvedené ustanovenia (a aj niektoré ďalšie) v plnom rozsahu zabezpečujú povinnosť Slovenskej republiky, ktorá jej vyplynula z článku 6 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS, a to, že „členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok“. Argumentácia oprávneného, že rozhodcovská doložka dojednaná v súlade so zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní nemôže byť neplatná, ak rozhodcovské konanie a postavenie rozhodcov v Slovenskej republike upravuje ZoRK, nie je v súlade s účelom právnej úpravy rozhodcovského konania. Rozhodcovská zmluva je podľa § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. ZoRK dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Spory zo spotrebiteľských zmlúv ZoRK zo sporov, ktoré môže rozhodnúť rozhodca, nevylučuje. Pod pojmom „rozhodcovský súd“ sa rozumie podľa § 7 ods. 1 ZoRK jediný rozhodca alebo viacerí rozhodcovia, ktorými môžu byť fyzické aj právnické osoby. Zriadenie rozhodcovského súdu (vo forme právnickej osoby alebo jediného rozhodcu) podľa ZoRK neznamená, že je rozhodcovský súd zriadený zákonom ako súd všeobecný. Rozhodcovský súd nie je zriadený ako orgán štátu; rozhodcovským súdom sú subjekty súkromného práva ustanovené do funkcie rozhodcu dohodou zmluvných strán (i keď na základe zákona). Vzhľadom na uvedené je možné vyvodiť záver, že rozhodcovská doložka, ktorá je súčasťou spotrebiteľskej zmluvy, je nezávislá od ostatných ustanovení zmluvy, a preto je potrebné posudzovať ju samostatne. Súd sa pri skúmaní vykonateľnosti rozhodnutia navrhovaného na nútený výkon zaoberá predovšetkým tým, či ide o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku (§ 41 ods. 2), a či rozhodnutie je vykonateľné po formálnej ako aj po materiálnej stránke. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať (napr. uznesenie NS SR sp. zn. 3M Cdo 20/2008). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na vývoj judikatúry v Českej republike, napr. Nález IV. ÚS 2735/2011, uznesenie NS ČR sp. zn. 20 Cdo 2227/2011, v zmysle ktorých môže byť otázka (nedostatku) právomoci rozhodcu skúmaná i v exekučnom konaní, pričom takýto záver platí i bez zreteľa k tomu, že povinný v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej zmluvy nenamietal. Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2011 (R 46/2012) jednoznačne vyplýva, že „pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Ex. por. vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Skúmaniu obsahu rozhodcovského rozsudku v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 45 ZoRK musí predchádzať, tak ako to urobil súd prvého stupňa, prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou doložkou (zmluvou). Ak je rozhodcovská zmluva neplatná, rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným exekučným titulom. Rozhodcovskú doložku, obsiahnutú v Hlave 13 § 19 Úverových zmluvných podmienok spoločnosti HOME CREDIT SLOVAKIA, a.s., ktoré sú súčasťou úverovej zmluvy súd prvého stupňa dôvodne vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je zo zákona neplatná, keďže vyššie popísanou neprípustnou formou od spotrebiteľa vyžadovala, aby spory vzniknuté zo spotrebiteľskej zmluvy riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Preto rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky je treba považovať nulitný právny akt. Odvolací súd dáva v tomto smere oprávnenému do pozornosti tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21.3.2012 v obdobnej veci, podľa ktorého skúmaním rozhodcovskej doložky súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Ex. por., t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Najvyšší súd SR judikoval, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. K povinnosti spotrebiteľa namietať platnosť rozhodcovskej doložky Najvyšší súd SR doplnil, že princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. K námietke oprávneného, že zamietavým rozhodnutím mu bude objektívne zamedzené domôcť sa reálneho vymoženia jeho pohľadávky, ktorá voči povinnému nepochybne existuje, a súd mu v podstate odňal akýkoľvek zákonný postup vo veci jej vymoženia, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že oprávnený - konajúci s odbornou starostlivosťou - mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky, má poznať aj právne dôsledky ich používania a musí počítať aj s tým, že plnenie z nekalej podmienky mu súd nemôže akceptovať. Exekúcia vedená na podklade ničotného rozhodcovského rozsudku, ktorý má svoj základ v neprijateľnej rozhodcovskej doložke, je neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Odvolací súd tým však nijako vecne nespochybňuje existenciu pohľadávky oprávneného. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožnil s rozhodnutím okresného súdu vo výroku aj v odôvodnení, a preto ho ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil. V odvolacom konaní bol oprávnený neúspešný, a preto mu podľa § 224 ods. 1 v nadväznosti na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. nevzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Povinnému takéto trovy nevznikli, preto odvolací súd rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznáva. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.