Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/259/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1205231137 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1205231137.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z jeho predsedníčky JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa: Ľ. Q., I.. XX.XX.XXXX, Z. B. XX, Z., proti odporcom: X/ X.. B.. Y. Č.S., I.. XX.XX.XXXX, Z. X. I.. X, Z., 2/ V. Č., I.. XX.X.XXXX, Z. X. I.. X, Z., obaja zastúpení JUDr. Milanom Lachkovičom, advokátom, Nám. 1. mája 6, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 20. januára 2012, č. k. 9C/283/2005-264 a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 24. apríla 2012, č. k. 9C/283/2005-281, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach p o t v r d z u j e . Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 24.04.2012 č. k. 9C 283/2005-281 p o t v r d z u j e . Odporcom 1/, 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zo dňa 20.01.2012, č. k. 9C/283/2005-264, súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa v časti, ktorou sa voči odporcovi 1/ domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy 16.596,96 € a proti odporcovi 2/ zaplatenia nemajetkovej ujmy 3.350 € zamietol. Vo zvyšných častiach návrhu navrhovateľa súd prvého stupňa konanie zastavil. Zároveň rozhodol, že navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcom 1/ a 2/ k rukám právneho zástupcu JUDr. Milana Lachkoviča náhradu trov právneho zastúpenia 996,69 €, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa po ostatnej zmene návrhu domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil odporcovi 1/ povinnosť zdržať sa akýchkoľvek urážok, nadávok a krivého obviňovania navrhovateľa a ďalej povinnosť písomne sa navrhovateľovi ospravedlniť, v znení bližšie špecifikovanom v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Zároveň sa navrhovateľ predmetným návrhom domáhal, aby súd uložil odporcovi 2/ povinnosť zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu 3.350 €. Voči odporcovi 1/ sa navrhovateľ domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 16.596,96 €. Po právnej stránke súd prvého stupňa posúdil vec v zmysle ustanovení § 11, § 13 Obč. zák., čl. 19 ods. 1 a čl. 50 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 120 ods. 1, § 125 O.s.p. a vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ vzal svoj návrh v časti uloženia povinnosti odporcovi 1/ zdržať sa akýchkoľvek urážok, nadávok a krivého obviňovania navrhovateľa a v časti uloženia povinnosti odporcovi 1/ sa navrhovateľovi písomne ospravedlniť, späť (v týchto častiach súd prvého stupňa konanie zastavil), súd prvého stupňa rozhodoval len o návrhu navrhovateľa v časti o uloženie povinnosti odporcovi 1/ zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu 16.596,96 € a odporcovi 2/ nemajetkovú ujmu 3.350 € a na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že takémuto návrhu navrhovateľa nie je možné vyhovieť. Súd prvého stupňa zastával názor, že navrhovateľ v predmetnom súdnom konaní nijakým spôsobom nepreukázal, že by zo strany odporcu 1/ a odporcu 2/ došlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv, ktorý by bol objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu. V konaní bolo síce preukázané, že navrhovateľ a odporca 1/ mali medzi sebou viaceré konflikty, ktoré vyústili do podania viacerých trestných oznámení a rovnako tak bolo v konaní preukázané, že odporca 1/ bol rozhodnutím Okresného úradu Bratislava II, odbor všeobecnej vnútornej správy, zo dňa 30.01.2003, č. OOVVS- PR-550/02O.J. uznaný vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch a bolo mu udelené pokarhanie a uložená povinnosť zaplatiť trovy konania v sume 150,- Sk, predmetné rozhodnutie však bolo s poukazom na dôkazné prostriedky, ktorými bolo možné zistiť stav veci v predmetnom súdnom konaní (§ 125 O.s.p.) jediným rozhodnutím vo vzťahu k odporcovi, kedy správny orgán, resp. polícia alebo súd rozhodli o vine odporcu 1/, nakoľko v prípade rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II v právnej veci obžaloby odporcu 1/ pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona a trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a) Trestného zákona, súd rozsudkom zo dňa 30.09.2003, č.k. 5T/115/03, odporcu 1/ oslobodil. Podľa súdu prvého stupňa navrhovateľ v konaní nijakým spôsobom nepreukázal, že by zo strany odporcu 1/ došlo k ním opisovaným skutočnostiam, t.j. že by odporca 1/ osočoval a ohováral navrhovateľa pred svojou (už nebohou) snúbenicou a obyvateľmi bytového domu na Dulovom nám. č. 2 v Bratislave a rovnako tak, že by odporca 1/ znevažoval osobu navrhovateľa vulgarizmami. Ďalej podľa súdu prvého stupňa v konaní nebolo nijakým spôsobom preukázané, že by odporca 2/ šíril o navrhovateľovi nepravdivé údaje, ktoré by boli (ako to navrhovateľ uviedol) spôsobilé ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov a ohroziť vážnosť jeho osoby a jeho firmy. Taktiež podľa súdu prvého stupňa neboli preukázané ani tvrdenia navrhovateľa o zásahoch odporcu 2/ do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa spočívajúce v navrhovateľom uvádzanom ohováraní a urážkach. Navrhovateľom uvádzanými skutočnosťami, že odporca 1/ svojím správaním zapríčinil, že navrhovateľ musel upustiť od plánovaného spoločného života s už nebohou V. Č. ako jeho snúbenicou vrátane jeho tvrdení týkajúcich sa úmyslu navrhovateľa V. Č. vo svojej firme zamestnať, čomu podľa tvrdenia navrhovateľa zabránil odporca 1/, sa súd nezaoberal, nakoľko tieto skutočnosti vyhodnotil ako irelevantné vo vzťahu k posúdeniu predmetu konania a jednak z dôvodu, že V. Č. v priebehu konania zomrela, preto uvedené skutočnosti ako zainteresovaná osoba nemohla v konaní pred súdom svojou výpoveďou potvrdiť, resp. vyvrátiť. Súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľom navrhovaných svedkov V. Č.R., Y. Š. F. Š. Š., nakoľko títo v priebehu konania zomreli. Zároveň súd nevykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľom navrhovaných svedkov G. W.K., F. N., X. W., E. W. F. H. Š., a to s poukazom na zásadu hospodárnosti konania a obsah predmetného súdneho konania, kedy súd vyhodnotil ich výpovede vo vzťahu k prejednávanej veci ako nedôvodné, pričom aj sám navrhovateľ v konaní pred súdom uviedol, že tieto osoby prítomné pri navrhovateľom uvádzanom správaní odporcu 1/ nikdy neboli a o uvedenom majú vedomosť len sprostredkovane od V. Č.. Záverom odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvého stupňa poukázal na to, že nakoľko nesplnenie čo i len jednej z hmotnoprávnych podmienok nevyhnutných pre vznik občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu podľa § 13 Občianskeho zákonníka znamená nedôvodnosť takéhoto nároku a v predmetnom súdnom konaní nebola zo strany navrhovateľa preukázaná ani len elementárna podmienka existencie porušenia alebo ohrozenia osobnosti navrhovateľa v jeho fyzickej a morálnej integrite odporcom 1/ a odporcom 2/, súd na základe vykonaného dokazovania a cit. zákonných ustanovení návrh navrhovateľa po jeho čiastočnom späťvzatí (§ 96 O.s.p.) ako nedôvodný zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1, 2, 4, § 153 ods. 2 O.s.p. a odporcom 1/ a 2/ priznal, tak ako je podrobne uvedené v záverečnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia v celkovej výške 996,69 €. Uvedený rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 20.01.2012, č. k. 9C/283/2005-264, napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním navrhovateľ; jeho odvolanie smerovalo proti zamietavému výroku t. j. proti výroku, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh v časti, ktorou sa navrhovateľ proti odporcovi domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy 16.596,96 € a proti odporcovi 2/ zaplatenia nemajetkovej ujmy 3.350 € a proti výroku o náhrade trov konania. Podľa navrhovateľa konanie má plno vád, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súdu prvého stupňa vytkol neúplné zistenie skutkového stavu veci, nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, nevypočutie navrhovaných svedkov. V dôvodoch odvolania navrhovateľ následne uviedol, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti a iné dôkazy, ktoré súd neakceptoval a odmietal riešiť. Smrť V. Č.. Podľa navrhovateľa V. Č.R. predčasne zomrela z dôvodov psychického zlyhania spôsobeného fyzickým a psychickým týraním odporcami, pričom majetkový prospech z jej smrti V. Č. má odporca 2/. Záverom odvolania uviedol, že žiada, aby súd nariadil otvorenie smrti resp. aby „otvoril smrť“ V. Č.. Z vyššie uvedených dôvodov sa navrhovateľ zjavne domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti (ako aj vo výroku o trovách konania) zrušil, alternatívne, zmenil tak, že návrhu navrhovateľa vyhovie. Z dôvodu porušovania Ústavy Slovenskej republiky (práva na riadne súdne konanie bez zbytočných prieťahov), z dôvodu marenia dôkazov a nekvalitnej práce súdu prvého stupňa navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd „nariadil vrátenie poplatku za konanie“. K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadrili, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, odporcovia 1/ a 2/. Žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach v súlade s § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Zastávali názor, že odvolanie navrhovateľa je nedôvodné, nakoľko súd v konaní po rozsiahlom dokazovaní úplne a bezo zvyšku zistil skutkový stav. Podľa odporcov 1/ a 2/ odvolaniu navrhovateľa chýba akákoľvek logika. Vo svojom vyjadrení ďalej uviedli, že argument navrhovateľa, že v dôsledku prieťahov v konaní malo dôjsť k zmareniu dôkazov nie je dôvodný, nakoľko v čase, keď bol žalobný návrh podávaný, bola svedkyňa uvádzaná v odvolaní hospitalizovaná ako duševne chorá, čo viedlo k jej zbaveniu spôsobilosti na právne úkony a neskôr aj k jej smrti. Čo sa týka konania, jeho priebehu a dĺžky, odporcovia 1/ a 2/ uviedli, že žalobný návrh a samotné konanie či vyjadrenia navrhovateľa boli od začiatku zo strany navrhovateľa zmätočné a dĺžku konania ovplyvnilo v značnej miere aj vykonané rozsiahle dokazovanie. Záverom odvolania uviedli, že absurdnými dôvodmi odvolania uvedenými v druhej časti podania navrhovateľa, sa práve pre nezmyselnosť argumentov nezaoberajú. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v napadnutom rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Postupom na základe ust. § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. odvolací súd vo veci verejne vyhlásil rozsudok, dňa 03.04.2014, keď dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel odvolací súd k záveru, že prvostupňový súd, vzhľadom na vykonané dokazovanie, riadne a dostatočne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p. Vec správne právne posúdil a tiež použil správne ustanovenia právneho predpisu, keď na danú vec aplikoval predovšetkým ust. § 11, § 13 Obč. zák., § 120 ods. 1, § 125 O.s.p. Pokiaľ prvostupňový súd návrh navrhovateľa po jeho čiastočnom späťvzatí ako nedôvodný zamietol s tým, že zo strany navrhovateľa nebola v konaní preukázaná ani len elementárna podmienka existencie porušenia alebo ohrozenia osobnosti navrhovateľa odporcom 1/ a 2/, rozhodol o návrhu navrhovateľa vecne správne. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k totožnému záveru, že v súdnej veci navrhovateľ nijakým spôsobom nepreukázal, že by zo strany odporcu 1/ a odporcu 2/ došlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv, ktorý by bol objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu. Podľa odvolacieho súdu napadnuté prvostupňové rozhodnutie je tiež riadnym a náležitým spôsobom odôvodnené a presvedčivé, pričom dôsledne spĺňa požiadavky kladené ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa sa pritom vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia považuje odvolací súd za potrebné zaujať stanovisko k niektorým právnym záverom súdu prvého stupňa a za účelom vysporiadania sa s odvolacími námietkami navrhovateľa, rozviesť ich aj podrobnejšie. Predovšetkým považuje za potrebné uviesť, že sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v prejednávanej veci neboli preukázané akékoľvek zásahy do práv na ochranu osobnosti navrhovateľa (ani zo strany odporcu 1/ ani odporcu 2/). Z dôvodu absencie preukázania týchto zásahov nebolo potom objektívne možné tieto posúdiť, a to ani z hľadiska ich povahy (či malo ísť o skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky = kritiku) a ani z hľadiska ich relevantnosti. Odvolací súd sa stotožnil aj s tým záverom súdu prvého stupňa, že nakoľko chýbal preukázaný zásah do osobnostných práv, nebolo možné navrhovateľovi priznať uplatňované nároky na nemajetkovú ujmu voči odporcom 1/ a 2/. Podľa § 120 ods. 1, prvá veta O.s.p účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť (po ich vykonaní a vyhodnotení) ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie účastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Vychádzajúc z obsahu spisového materiálu, v zmysle § 120 O.s.p., dôkazná povinnosť preukázať navrhovateľom tvrdené zásahy do jeho práv na ochranu osobnosti spočívala na navrhovateľovi. V predmetnom konaní zaťažovalo dôkazné bremeno navrhovateľa, ktorý však, ako správne uviedol súd prvého stupňa, toto bremeno neuniesol. Argumentácia navrhovateľa uplatňovaná v priebehu konania bola len vo všeobecnej rovine, pričom podľa odvolacieho súdu tvrdenia navrhovateľa zdôvodňujúce ním uplatňovaný nárok na nemajetkovú ujmu voči odporcom 1/ a 2/ neboli podložené žiadnymi relevantnými dôkazmi. Možno preto uzavrieť, že v súdenej veci nebolo preukázané, že by vôbec k nejakým zásahom do práv na ochranu osobnosti navrhovateľa došlo. Odvolacie námietky navrhovateľa týkajúce sa dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa (navrhovateľ súdu prvého stupňa vytkol neúplné zistenie skutkového stavu veci ako aj nevykonanie navrhovateľom navrhnutých dôkazov) považuje odvolací súd za nedôvodné a právne bezvýznamné, a to vzhľadom na nižšie uvedenú právnu argumentáciu odvolacieho súdu. Dokazovanie predstavuje činnosť súdu, ktorá má zásadný význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej, pričom v porovnaní s inými úkonmi súdu ide o úkony mimoriadnej významnosti. Prostredníctvom dokazovania súd zisťuje skutkový stav veci, ktorý následne hodnotí po stránke právnej. Dokazovanie sa pritom vykonáva podľa pravidiel zakotvených v ust. § 120 a nasl. O.s.p. V § 120 ods. 1 O.s.p. je okrem iného ustanovená povinnosť označiť dôkazy, ktorými chce účastník konania preukázať pravdivosť ním tvrdených skutočností. Rozhodovanie o tom, ktorý z navrhovaných dôkazov bude vykonaný je však na rozhodnutí súdu a nie na rozhodnutí a vôli účastníka konania. Preto ak súd prvého stupňa nevykonal dôkazy podľa predstáv navrhovateľa, nejedná sa v danom prípade o nesprávny postup súdu či o postup, ktorým by súd prvého stupňa odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Zákon dáva do výlučnej právomoci súdu, aby posúdil, ktorý z navrhovaných dôkazov vykoná a ktorý nie. Nadovšetko odvolací súd poukazuje na to, že o tom, či vykoná alebo nevykoná navrhovaný dôkaz, súd nevydáva žiadne „osobitné“ rozhodnutie. Súd má iba povinnosť v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej uviesť, z akého dôvodu resp. dôvodov navrhovaný dôkaz nevykonal, k čomu v danom prípade došlo. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne uviedol, prečo navrhovateľom navrhnuté dôkazy nevykonal, s dôvodmi ktorými sa odvolací súd plne stotožňuje. Odvolací súd zastáva názor, že priebeh konania a procesu dokazovania pred súdom prvého stupňa nevykazuje žiadnu navrhovateľom vytýkanú nesprávnosť a „vady“ alebo porušenie akýchkoľvek pravidiel dokazovania v zmysle § 120 a nasl. O.s.p. Námietky navrhovateľa uplatnené v jeho odvolaní sú právne irelevantné a nespôsobilé spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Navrhovateľ v zmysle § 205a ods. 1 O.s.p. neoznačil v odvolacom konaní žiadne nové skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, a s ktorými by sa tento nevysporiadal, pričom navrhovateľom prezentovaný odvolací dôvod „ďalších skutočností a iných dôkazov“ - smrť Jozefy Čepčianskej, podľa odvolacieho súdu nespĺňa predpoklady kladené ustanovením § 205a ods. 1 O.s.p. na skutočnosti a dôkazy neuplatnené pred súdom prvého stupňa a naviac nevykazuje známky súvisu s predmetom konania. Pokiaľ ide o navrhovateľom (v odvolaní) uplatnenú žiadosť o „nariadenie vrátenia poplatku za konanie“, odvolací súd udáva, že tejto žiadosti navrhovateľa nebolo možné vyhovieť, a to z dôvodu, že vychádzajúc z ust. § 11 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch (Vrátenie poplatku) odvolací súd nevzhliadol žiaden dôvod na jeho vrátenie. Navrhovateľ v dôvodoch odvolania napadol aj výrok rozsudku súdu prvého stupňa týkajúci sa trov prvostupňového konania. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že pochybenie súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania nebolo zistené a aj v tejto navrhovateľom napadnutej časti rozhodol súd prvého stupňa vecne správne. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 20.01.2012, č. k. 9C/283/2005-264, v napadnutých častiach ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešným odporcom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. absentoval návrh na ich priznanie. Následne sa Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§10 ods. 1 O.s.p.) zaoberal odvolaním navrhovateľa voči uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 24. apríla 2012, č. k. 9C/283/2005-281. Napadnutým uznesením zo dňa 24.04.2012, č. k. 9C/283/2005-281, súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie v sume 664 €, s tým, že ak sa poplatok v určenej lehote nezaplatí, bude ho súd vymáhať. Súdny poplatok bol navrhovateľovi súdom prvého stupňa vyrubený podľa Položky 7b písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov (66 € + 497,50 € + 100,50 €). Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 24.04.2012, č. k. 9C/283/2005-281, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ. Úvodom odvolania uviedol, že na začiatku konania bol oslobodený od súdnych poplatkov na 50%. Mal za to, že oslobodenie od súdnych poplatkov platí na celé konanie, aj na odvolacie. Následne uviedol, že odvolanie (zjavne vo veci) bolo podané z dôvodov: porušovania Ústavy SR - práva na riadne súdne konanie bez zbytočných prieťahov, marenia dôkazov súdom, pravdepodobného neplnenia si povinností sudcu daných zákonom a takisto z dôvodu plnenia si občianskych povinností a oznámenia činov týrania blízkej osoby s následkom smrti. Z týchto dôvodov navrhovateľ žiadal úplné oslobodenie od súdnych poplatkov. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal a prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Podľa § 138 ods. 1 O.s.p. na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú. Z cit. ustanovenia § 138 ods. 1 O.s.p. je zrejmé, že oslobodenie môže súd priznať aj len pre časť konania (napr. len pre konanie na prvom stupni), alebo len na určité úkony (napr. len na podanie žaloby), alebo len na časť súdneho poplatku (vymedzenú napr. zlomkom alebo percentom). Ak súd nevymedzí rozsah oslobodenia, vzťahuje sa oslobodenie vždy na celé konanie a má aj spätnú účinnosť. Nevzťahuje sa však na poplatky, ktoré už boli zaplatené pred priznaním oslobodenia. Navrhovateľ v dôvodoch odvolania zjavne namietal správnosť napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa. Nosný dôvod odvolania zakladal na tvrdení, že na začiatku konania bol oslobodený od súdnych poplatkov na 50%, pričom mal za to, že oslobodenie od súdnych poplatkov platí na celé konanie, aj na odvolacie. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ súd prvého stupňa uznesením zo dňa 24.04.2012, č. k. 9C/283/2005-281, vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie vo výške 664 €, s poukazom na Položky 7b písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona č.71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, jeho postup bol správny. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že Okresný súd Bratislava II (súd prvého stupňa) uznesením zo dňa 06.02.2007, č. k. 9C/283/2006-62, priznal navrhovateľovi čiastočné oslobodenie od platenia súdneho poplatku vo výške 2/3 zo sumy súdneho poplatku za návrh. To znamená, že v predmetnom uznesení súd prvého stupňa vymedzil rozsah oslobodenia navrhovateľa od platenia súdneho poplatku, a to jednak len na časť konania - len za návrh a jednak len na časť súdneho poplatku (za návrh, vo výške 2/3). Vzhľadom na túto skutočnosť je odvolacia námietka navrhovateľa nedôvodná a právne irelevantná. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch (Predmet súdnych poplatkov), súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Podľa § 2 ods. 4 veta prvá cit. zák., v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) cit. zák, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolacieho súdu a cit. ust. zákona o súdnych poplatkoch je preto bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, keď vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 24.04.2012, č. k. 9C/283/2005-281, ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.