Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/76/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1206209165 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1206209165.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľa: Železnice Slovenskej republiky, Klemensova 8, Bratislava, IČO: 31 364 501, proti odporcovi: EUROCAR Slovakia s.r.o., Sv. Vincenta 1, Bratislava, IČO: 35 863 307, zast. Mgr. Radoslavom Valápkom, advokátom, Seberíniho 9, Bratislava, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Generali Poisťovňa, a.s., Lamačská cesta 3/A, Bratislava, IČO: 35 709 332, zast. SHM PARTNERS s.r.o., Svätoplukova 28, Bratislava, o zaplatenie 1.238,16 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12. októbra 2011 č.k. 7C 142/2006-336, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči odporcovi zaplatenia 1.238,16 eur (37.300,80 Sk) s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej na železničnom zabezpečovacom zariadení na priecestí v úseku trate Bratislava Nové Mesto - Bratislava ÚNS. O trovách konania nerozhodol s tým, že o nich rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p.. Svoje rozhodnutie odôvodnil po právnej stránke ust. § 420 ods. 1 a 2, § 427 ods. 1 a 2, § 442 ods. 1 a 3, a § 443 Obč. zák., keď dospel k záveru, že návrhu navrhovateľa nie je možné vyhovieť. Skonštatoval, že predmetom konania bola náhrada škody, ktorú spôsobil odporca pri prevádzke svojho motorového vozidla na signalizačnom zariadení navrhovateľa pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo dňa 02.12.2004, keď v konaní nebolo sporné, že došlo k dopravnej nehode a ku škode na zariadení navrhovateľa, ani to, že za ňu zodpovedá odporca. Sporná bola len výška škody, pričom navrhovateľ za skutočnú škodu považoval všetky náklady vo výške 53.268,80 Sk, ktoré vynaložil na uvedenie veci do predošlého stavu, s čím sa však súd prvého stupňa nestotožnil. Vykonaným dokazovaním zistil, že zariadenie navrhovateľa, ktoré bolo poškodené konaním odporcu v roku 2004, bolo uvedené do prevádzky v roku 1976, pričom sa jednalo o staršie, používané, a teda aj opotrebované zariadenie, a jeho cena v čase vzniku škody bola určená znaleckým dokazovaním vo výške 4.845,- Sk. Uviedol, že pri vyčísľovaní škody na opotrebovaných alebo používaných veciach, treba postupovať tak, že z čiastky vynaloženej na opravu veci sa odpočíta čiastka zodpovedajúca zhodnoteniu veci oproti jej stavu pred poškodením. Podľa vyjadrenia znalca Ing. V. V., zhodnotenie zabezpečovacieho zariadenia po jeho oprave sa dá vyčísliť, keď sa odpočíta z ceny nového zariadenia cena pôvodného zariadenia, pričom výšku škody na poškodenom zariadení navrhovateľa pri vyššie uvedenom postupe ustálil na 4.845,- Sk. Keďže z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že odporca zaplatil navrhovateľovi prostredníctvom vedľajšieho účastníka náhradu škody vo výške 15.986,- Sk (teda viac ako trojnásobok skutočnej škody), návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a priznať mu náhradu škody vo výške 1.238,16 eur. Mal za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že je nesporné a v konaní ani nebol preukázaný opak, že na uvedenie odporcom poškodeného zariadenia do pôvodného stavu vynaložil čiastku 53.268,80 Sk, pričom rozsah opravy a náklady s tým spojené súd prvého stupňa ani ostatní účastníci sporu nespochybnili, a znalec náklady na opravu považoval za primerané. Uviedol, že má vedomosť o tom, že pri stanovovaní výšky náhrady škody na veci, ktorá bola v čase poškodenia či zničenia už do istej miery opotrebovaná, sa tradične vychádza z ustálenej judikatúry, podľa ktorej ak poškodený vynaloží určitú čiastku na opravu tejto veci, je od tejto čiastky potrebné odpočítať čiastku zodpovedajúcu zhodnoteniu veci oproti jej stavu pred poškodením. S takýmto právnym posúdením však nesúhlasil s odvolaním sa na niektoré rozhodnutia českých súdov. Najskôr zhodnotil aktuálny postup súdov SR pri stanovovaní výšky škody za opotrebované zariadenia, pričom mal za to, že je potrebné zaužívaný výklad právnych predpisov zmeniť a s tým aj súvisiacu rozhodovaciu prax. Mal totiž za to, že so zmenou pomerov po roku 1989 by malo dôjsť aj k zmene hodnotovej orientácie práva a k odklonu od ustálenej judikatúry, preto svoje rozsiahle odvolanie podal hlavne vo všeobecnej rovine. Uviedol, že je potrebné sa výkladovým postupom pri stanovovaní výšky náhrady škody na v čase poškodenia opotrebovanej veci dopracovať k spravodlivejšiemu určeniu výšky náhrady škody. Zastával názor, že ust. § 443 Obč. zák. je tradične chápané tak, že rozsah náhrady škody sa rovná zníženiu ceny v čase poškodenia, pričom za potrebné považoval, aby súdy toto ustanovenie vykladali s ohľadom na účel právnej úpravy, ktorým je umožniť poškodenému zhojiť zásah škodcu do jeho majetkovej sféry, keďže právo na náhradu škody je jedným zo základov ochrany vlastníckeho práva. Uviedol, že ak teda má súd stanovením výšky náhrady škody poskytnúť poškodenému ochranu vlastníctva tak, ako mu to ukladá ústavný poriadok Slovenskej republiky, musí prihliadnuť nielen k tomu, aby náhrada poskytovaná škodcom postačovala k doplneniu agregovaného majetku poškodeného, ale tiež mu umožňovala účelnú a primeranú obnovu štruktúry tohto majetku tak, aby mohol byť naďalej užívaný najmenej v takej miere a takým spôsobom ako pred poškodením. Považoval iba takýto výklad za konformný tak s ústavným poriadkom Slovenskej republiky, ako aj účelom právnej úpravy zodpovednosti za škodu. Akýkoľvek iný postup vedie podľa neho naopak k tomu, že súd poskytne vlastníkovi ochranu jeho práv len čiastočnú, keďže ochráni jeho vlastníctvo len objemovo, nie však štrukturálne. Preto nesúhlasil s názorom, že opravou poškodenej veci sa jeho majetok zvýšil nad hodnotu, ktorú mal pred poškodením. Ak došlo k zničeniu či poškodeniu opotrebovanej veci a priznaná náhrada nepostačuje na obstaranie veci náhradnej, je celková hodnota majetku poškodeného nižšia než pred poškodením. V danom prípade doplnil peniaze získané ako náhradu škody za účelom opravy zariadenia z vlastných zdrojov, preto sa jeho majetok štrukturálne znehodnotil tým, že mu ubudlo z disponibilných zdrojov. Vyjadril názor, že škodca ho vlastne prinútil, aby zmenil štruktúru svojho majetku, čo považoval za v rozpore s požiadavkou rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov. Zdôraznil, že sa zasiahlo do jeho práv, čím bol ako vlastník veci škodcom postavený pred neslobodnú voľbu buď prijať peňažnú náhradu za poškodenú vec a obísť sa bez nej (čo v posudzovanej veci neprichádzalo do úvahy), a tak zostať poškodený, alebo doplniť peniaze z vlastných zdrojov a vec opraviť alebo obstarať novú, a byť tak rovnako poškodený pokiaľ ide o štruktúru majetku. Mal za to, že pokiaľ súd rozhoduje o výške náhrady škody, musí vychádzať z predpokladu, že poskytuje ochranu ústavne garantovanému právu na vlastníctvo v celej jeho šírke a okrem individuálnej a izolovanej ceny poškodenej veci musí prihliadnuť i na jej funkciu v majetku poškodeného a ohrozenie tejto funkcie a musí vziať do úvahy, aké ďalšie svoje zdroje musel (alebo bude musieť) poškodený vynaložiť a ako to ovplyvní štruktúru jeho majetku. Namietal, že i keď ním navrhnutý prístup k stanoveniu výšky náhrady škody nie je v SR tradičný, napadnuté rozhodnutie vedie k tomu, že i po poskytnutí tam priznanej náhrady škody zostáva poškodený naďalej ukrátený vo svojich vlastníckych právach. Nepovažoval za konformné riešenie s právnym poriadkom Slovenskej republiky vznášanie nárokov na poskytnutie primeraného zadosťučinenia za zásah do svojich osobnostných práv, čo by síce bol postup predstaviteľný, avšak krajne nesystémový. Uviedol, že stanovenie výšky náhrady škody nemôže byť mechanickou činnosťou a musí sa široko uplatniť schopnosť súdu posúdiť individuálne každý prípad, čo by mala byť samozrejmá prax. Zároveň žiadal, aby odvolací súd pripustil dovolanie. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Odvolanie navrhovateľa považoval za nedôvodné. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu odvolania navrhovateľa, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Napadnutý rozsudok potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne správny, a keďže sa v celom rozsahu stotožnil i s jeho odôvodnením, v ďalšom naň poukazuje (ust. § 219 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa uvádza nasledovné. Zo skutkových zistení, účastníkmi nenamietaných, vyplynulo, že škoda na železničnom zabezpečovacom zariadení navrhovateľovi vznikla porušením právnej povinnosti odporcu. V znaleckom posudku č. 001/2011, vypracovanom v súdnom konaní, bola znalcom z odboru železničná doprava, odvetvie signalizačné a zabezpečovacie zariadenia stanovená hodnota poškodeného zariadenia pred vznikom škody sumou 4.845,- Sk. Odporca navrhovateľovi prostredníctvom vedľajšieho účastníka uhradil škodu vo výške 15.986,- Sk. Navrhovateľ na opravu poškodeného zariadenia vynaložil sumu 53.286,80 Sk, preto podanou žalobou žiadal od odporcu zaplatiť titulom náhrady škody ešte sumu 37.300,80 Sk. Súd prvého stupňa zastával právny názor, že pri vyčísľovaní škody na opotrebovaných alebo používaných veciach, treba postupovať tak, že z čiastky vynaloženej na opravu veci sa odpočíta čiastka zodpovedajúca zhodnoteniu veci oproti jej stavu pred poškodením. Žalobu navrhovateľa zamietol ako nedôvodnú po tom, čo mal za preukázané, že odporca zaplatil navrhovateľovi prostredníctvom vedľajšieho účastníka náhradu škody vo výške 15.986,- Sk (teda viac ako trojnásobok skutočnej škody). Navrhovateľ v odvolaní namietal právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, keď jeho interpretáciu ust. § 442 a § 443 Obč. zák. s poukazom na niektoré rozhodnutia českých súdov nepovažoval za správnu. Podľa § 420 ods. 1 Obč. zák. každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Podľa § 442 ods. 1 Obč. zák. uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Podľa odseku 2 tohto ustanovenia účinného v čase vzniku škody, škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu. Podľa § 443 Obč. zák. pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v dobe poškodenia. Za škodu sa v právnej teórii aj praxi považuje ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, teda peniazmi. Skutočnou škodou na veci je nutné rozumieť takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou, a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je treba vynaložiť na uvedenie veci do predošlého stavu. Bez ohľadu na to, že Občiansky zákonník v znení účinnom od 01.01.1992 (po novele uskutočnenej zákonom č. 509/1991 Zb.) uprednostňuje náhradu v peniazoch pred tzv. naturálnou reštitúciou (uvedením do predošlého stavu), sú aj naďalej uplatniteľné závery, ktoré k definícii škody formuluje stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR Cpj 87/70, publikované pod č. 55 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1971, pretože ak sa vyjadruje škoda porovnaním majetkového stavu poškodeného pred a po poškodení, potom aj rozsah náhrady v peniazoch musí zohľadňovať výšku prostriedkov (vyjadrenú v peniazoch) nutnú k obnove pôvodného majetkového stavu. Pri škode vzniknutej na veci použitej a opotrebovanej potom musí byť prihliadnuté k všeobecnej cene veci v dobe poškodenia a k rozsahu poškodenia, pričom od čiastky vyjadrujúcej náklady na opravu veci musí byť odpočítaná čiastka zodpovedajúca zhodnoteniu veci jej opravou oproti pôvodnému stavu. V opačnom prípade by poškodenému vzniklo bezdôvodné obohatenie zhodnotením veci, pokiaľ by opotrebované súčasti boli nahradené súčasťami novými (pričom takýto prípad nastal aj v posudzovanej veci). Z uvedeného výkladu vyplýva, že ustanovenie § 442 ods. 1 Obč. zák. nerieši len otázku obsahu náhrady škody (hradí sa zásadne len skutočná škoda), ale v súvislosti s úpravou spôsobu náhrady tejto škody obsahuje vlastne i pokyn pre riešenie rozsahu náhrady škody. Ak totiž stavia na prvé miesto úhradu škody v peniazoch a uvedenie do predošlého stavu len vtedy, ak o to poškodený požiada a zároveň aj za splnenia možnosti a účelnosti uvedenia do predošlého stavu, je treba vychádzať z toho, že náklady na uvedenie do predošlého stavu určujú aj rozsah náhrady. Prípadná peňažná náhrada musí preto zodpovedať nákladom, ktorých by bolo treba na uvedenie do pôvodného stavu za splnenia podmienky účelnosti a nevyhnutnosti. Správnosť uvedeného záveru je zrejmá aj s ohľadom na to, že niet zákonného podkladu a dôvodu pre zvýhodnenie škodcu či poškodeného podľa toho, aký spôsob náhrady bude v konkrétnom prípade prichádzať do úvahy. Rozsah náhrady škody nemôže byť ovplyvnený jej spôsobom a pri stanovení výšky škody je preto treba zásadne vychádzať z nákladov (ich ceny) na uvedenie do pôvodného stavu. Skutočnou škodou na veci je teda ujma, ktorá znamená zníženie hodnoty veci v dôsledku jej poškodenia oproti stavu pred poškodením, a pri určení jej výšky sa zásadne vychádza z ceny v dobe poškodenia. Náhrada škody v peniazoch predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je treba vynaložiť na uvedenie veci do pôvodného stavu, pričom pri určení výšky škody je potrebné vychádzať z porovnania hodnoty veci, akú mala v dobe poškodenia, oproti stavu po poškodení s prihliadnutím k rozsahu, v akom bola poškodená zásahom škodcu. Zásadne teda prichádzajú do úvahy dva spôsoby určenia výšky peňažnej náhrady za škodu spôsobenú na veci. Buď porovnanie ceny obvyklej, akú mala vec pred poškodením s obvyklou cenou po poškodení, alebo náhradu nákladov potrebných k tomu, aby si poškodený uviedol vec do stavu pred poškodením, pričom opravou sa sleduje výlučne taká zmena poškodenej veci, ktorá vedie k jej uvedeniu do stavu pred vznikom škody. V posudzovanej veci navrhovateľ odporcom poškodené zariadenie, nadobudnuté v roku 1976, ktorého hodnota bola znalcom ku dňu poškodenia stanovená sumou 4.845,- Sk, sám opravil vynaložením sumy 53.286,80 Sk tak, že poškodené diely zariadenia vymenil za nové, čím vykonanou opravou jednoznačne došlo k výraznému zhodnoteniu opotrebovanej veci. Ak potom súd prvého stupňa túto skutočnosť zohľadnil, a pri určení výšky škody vychádzal z hodnoty zabezpečovacieho zariadenia pred poškodením, a od nákladov vynaložených na jeho opravu odpočítal čiastku predstavujúcu jeho zhodnotenie, postupoval správne a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou súdov SR všetkých stupňov. Odvolací súd v tejto súvislosti opätovne poukazuje na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej pri škode vzniknutej na použitej a opotrebovanej veci musí byť prihliadnuté k všeobecnej cene veci v dobe poškodenia a k rozsahu poškodenia, pričom od čiastky vyjadrujúcej náklady na opravu veci musí byť odpočítaná čiastka zodpovedajúca zhodnoteniu veci jej opravou oproti pôvodnému stavu, keď v opačnom prípade by došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane poškodeného. Z uvedeného potom vyplýva záver, že poškodený nemá nárok na náhradu tej časti škody, ktorá sa rovná sume, o ktorú bola opotrebovaná vec zhodnotená. Dospel potom k záveru, že právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, ktoré ho viedlo k zamietnutiu návrhu navrhovateľa, je správne. Čo sa týka poukazovania navrhovateľom na niektoré rozhodnutia českých súdov, odvolací súd uvádza, že tieto preň nie sú záväzné, a tiež, že nezistil žiadny dôvod na odchýlenie sa od ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky. Považuje tiež za potrebné uviesť, že nálezom Ústavného súdu ČR zo dňa 19.03.2008, sp. zn. II. ÚS 2221/07 síce došlo v českých podmienkach k určitému prelomeniu zaužívanej rozhodovacej praxe v prospech poškodených, avšak v slovenských podmienkach sa právny názor prezentovaný v tomto náleze ešte nepresadil. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 ods. 2 O.s.p. potvrdil. K návrhu navrhovateľa, aby odvolací súd vo veci pripustil možnosť dovolania, je potrebné uviesť, že navrhovateľ nešpecifikoval, na riešenie akej otázky by malo byť dovolanie v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. zamerané, ani z akého dôvodu by v danom prípade malo ísť o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Ako už judikovala súdna prax, rozhodnutím odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu je také rozhodnutie, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, teda má všeobecný dopad na prípady podobnej povahy. Z tohto hľadiska má rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný význam spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola riešená, alebo výklad ktorej v judikatúre týchto súdov nie je ustálený, alebo, ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, než je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenie tejto právnej otázky (rozhodnutie NS SR č. k. 3Cdo 119/2002). Problematika stanovovania výšky náhrady škody bola už opakovane predmetom rozhodovacej činnosti súdov všetkých stupňov, a teda judikatúrou vyriešená. Odvolací súd preto nevidel dôvod na postup v zmysle ust. § 238 ods. 3 O.s.p., ako bez bližšieho vymedzenia navrhoval odporca. O náhrade trov odvolacieho konania nerozhodoval, keď o týchto rozhodne prvostupňový súd s poukazom na ust. § 224 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého, ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p., o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.