Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/204/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207203976 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1207203976.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľov: 1/ M. I.Ý., K. K., P. XX, 2/ M. I., K. K., U. X Y. Y. Y. X, proti odporcovi: RINGIER SLOVAKIA, a.s., Bratislava, Prievozská 14, IČO : 00 687 155, zastúpená Advokátskou kanceláriou Havlát & Partners, Bratislava, Rudnayovo nám. 1, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa 1/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 4. 12. 2008 č.k. 12C 28/2007 - 158, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Navrhovateľ 1/ je p o v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania 118,74 €, na účet AK Havlát & Partners, so sídlom v Bratislave, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Uvedeným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov 1/, 2/ na priznanie im náhrady nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti každému vo výške po 500.000,- Sk. Zároveň zaviazal navrhovateľov 1/, 2/ nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 121.882,50,- Sk. Vykonaným dokazovaním prvostupňový súd zistil, že dňa XX. X. XXXX vyšiel v denníku O. inzerát, prostredníctvom ktorého inzeranti hľadali dospelú ženu s deťmi, ktorá by vynosila dieťa za odmenu. Na tento inzerát reagovala redaktorka A. C. M.Q., ktorá sa predstavila ako C. „.“. Dňa 5. 4. 2005 sa stretla s dvomi jej cudzími osobami ( navrhovateľmi 1/, 2/ ), ktoré sa jej na stretnutí vypytovali na jej rodinné pomery. Navrhovatelia 1/, 2/ sa predstavili ako druh a družka, ktorí chcú mať dieťa, avšak pre vek navrhovateľky 2/ ho už nemôžu mať. Navrhovateľ 1/ môže byť biologickým otcom; navrhovatelia mali záujem o oplodnenie zo skúmavky, ktorý zákrok by bol vykonaný na Slovensku. Redaktorke, ktorá sa vydávala za C. Z., pri stretnutí predložili písomný dokument, podľa ktorého by sa po pôrode dieťaťa ako matka vzdala v prospech biologického otca, počas tehotenstva by dostávala mesačne sumu 15.000,- Sk a po narodení dieťaťa sumu 300.000,- Sk. Opakované stretnutia C.G. „.“ a navrhovateľov 1/, 2/ boli audiovizuálne nahrané a bez súhlasu navrhovateľov 1/, 2/ použité v televíznej relácii A. „. V.Q. XX. X. XXXX O. G. „. P. V. P.“. Táto televízna relácia bola podkladom, z ktorého následne vychádzal článok uverejnený v denníku G. Č.Q. V. XX. X. XXXX na dvojstranne 2 - 3 pod názvom „C. A. G. V. A. O. „.Š. U. na A. : XX E. za M. E., XXX.XXX za O.. Podľa obsahu uverejneného článku sa navrhovatelia 1/, 2/ pokúsili rozbehnúť obchod s ešte nenarodeným dieťaťom; zo záveru článku vyplývalo, že sa navrhovatelia dopustili nezákonného konania, za ktoré však nebudú potrestaní. Súčasťou článku boli aj fotografie navrhovateľov 1/, 2/. Prvostupňový súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania konštatoval, že odporca neuverejnil nepravdivé, prípadne účelové tvrdenia, čo napokon navrhovatelia ani nenamietali. Navrhovatelia 1/, 2/ tvrdili, že predmetným článkom v denníku Nový čas boli kriminalizovaní a škandalizovaní. Prvostupňový súd však v tejto súvislosti zdôraznil skutočnosť, že to bol sám navrhovateľ 1/, ktorý tvrdil v „Čestnom prehlásení“, že s C. „.“ žije v spoločnej domácnosti od 1. 8. 2002 ako druh a družka, čo sa nezakladalo na pravde. Toto klamstvo malo predstavovať základ pre ďalšie podvodné úkony v zdravotníckych zariadeniach. Uvedeným konaním tak navrhovatelia 1/, 2/ sami vyvolali pochybnosti o ich dobrých úmysloch. Navrhovatelia v konaní poukazovali na to, že redaktori Slovenskej televízie odvysielaním príspevku „C. A. G. V. porušili Chartu STV v časti VI ( Metódy, prostriedky a zabezpečenie tvorby ), čl. 8 ( Tajné nahrávanie ), k čomu prvostupňový súd poznamenal, že hoci podľa čl. 8 ods. 1 Charty STV tajné nahrávanie nepoužíva, zakotvuje z tohto pravidla výnimku v prípadoch investigatívnej žurnalistiky, ktorý prípad v danej veci išlo. P. A. „.“ bola zameraná práve na investigatívnu žurnalistiku. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazoval na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti nemožno zásadne považovať uverejnenie pravdivých informácií, a to ani vtedy, keď sú pre dotknutú osobu nepríjemné. V rozhodnutí ďalej argumentoval právom na slobodu prejavu, ako jedným zo základných pilierov existencie demokratickej spoločnosti. Prvostupňový súd pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľov vychádzal zo záveru, že predmetom uverejneného článku bolo informovanie o otázkach verejného záujmu. Boli to samotní navrhovatelia 1/, 2/, ktorí zverejnili svoj zámer v hromadnom informačnom prostriedku; uverejnením inzerátu vzbudili záujem verejnosti i médií, čím svoje konanie vylúčili zo súkromnej sféry. Prvostupňový súd v rozsudku uviedol, že otázky asistovanej reprodukcie za okolností, aké vznikli v prejednávanej veci, sú na Slovensku eticky a morálne mimoriadne citlivé, do určitej miery kontroverzné a sú ojedinelé. To všetko spôsobilo, že išlo o otázku verejného záujmu. Súd prvého stupňa zároveň dodal, že informácie uverejnené v inkriminovanom článku boli už predtým odvysielané vo verejnoprávnej televízii. Predmetom článku bolo informovanie o otázkach verejného záujmu, pričom uverejnené informácie boli pravdivé; uverejnením článku tak došlo k realizácii práv garantovaných čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pohnútky navrhovateľa 1/, ktoré ho viedli k jeho konaniu, označil súd prvého stupňa za irelevantné, nakoľko článok neriešil otázku, prečo sa navrhovatelia 1/, 2/ usilujú získať dieťa, ale akým spôsobom sa oň usilovali. Zo znenia navrhovateľmi uverejneného inzerátu v denníku s celoslovenskou pôsobnosťou jednoznačne vyplývalo, že ich ponuka je za odmenu, a to po vzájomnej dohode. Článok, ktorý uverejnil odporca, obsahoval pravdivé informácie o tom, čo chce navrhovateľ 1/ dosiahnuť a akým spôsobom. V prípade odporkyne 2/, ktorá sa v konaní bránila tým, že v kauze nikdy nevystupovala ani ako manželka ani ako družka navrhovateľa 1/; po uverejnení článku odporcom sa na ňu okolie pozeralo ako na nemorálneho človeka, ľudia ju prestali zdraviť, mala problémy so svojou dcérou i synom. Prvostupňový súd uvedené tvrdenia vyhodnotil ako nevieryhodyné. Z vyšetrovacieho spisu Úradu boja proti korupcii PZ Bratislava totiž zistil, že sa odporkyňa 2/ zúčastňovala zdravotných prehliadok u lekárov spolu s C.G. „.“ a navrhovateľom 1/. Navrhovateľka 2/ poukazovala na to, že ju uverejnený článok pobúril. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti uviedol, že v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, tvorí ochrana urážajúcich, šokujúcich alebo znepokojujúcich myšlienok súčasť požiadaviek pluralizmu, tolerancie a liberálneho myslenia, bez ktorých neexistuje žiadna demokratická spoločnosť. Odporca nebol povinný upozorniť navrhovateľku 2/ na uverejnenie jej fotografií alebo ich rastrovať. Navrhovateľka 2/ nemohla legitímne očakávať, že sa jej konanie nestane predmetom záujmu médií a verejnosti a že jej konanie nebude aj verejnosťou posudzované. Toho si musela byť vedomá vtedy, keď spolu s navrhovateľom 1/ uverejnili inzerát v denníku O.. Odporca sa na vytvorení záznamu navrhovateľov 1/, 2/ nepodieľal; odporca len šíril určité časti záznamu. Navrhovatelia 1/, 2/ vyprovokovali uverejnením plateného inzerátu záujem médií a verejnosti o ich konanie. Konanie navrhovateľa 1/ bolo podľa prvostupňovému súdu minimálne nemorálne, keď klamal o tom, že s C. „.“ žijú v spoločnej domácnosti, čo potvrdil čestným prehlásením pred notárom. Podľa záverov prvostupňového súdu uverejnením článku v denníku Nový čas odporca nezasiahol do občianskej cti, dôstojnosti a vážnosti navrhovateľov 1/, 2/. Obaja navrhovatelia v konaní argumentovali tým, že nekonali protiprávne, ale robili len to, čo je bežné. Pokiaľ odporca uverejnil informácie, ktoré boli bežné, nemohol tým znížiť ich dôstojnosť, česť a vážnosť v spoločnosti. V článku boli uverejnené informácie, ktoré zodpovedali skutočnosti. Pokiaľ navrhovatelia 1/, 2/ uplatňovali v konaní finančnú satisfakciu v podobe nemajetkovej ujmy vo výške po 500.000,- Sk každý, podkladom pre jej priznanie je zníženie dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere. Keďže navrhovatelia 1/, 2/ neuniesli dôkazné bremeno o následku tvrdeného zásahu odporcu, ani o znížení ich dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti v značnej miere, súd prvého stupňa návrh navrhovateľov 1/, 2/ v plnom rozsahu zamietol. Po právnej stránke oprel prvostupňový súd svoje rozhodnutie o ust. § 11, § 12 ods. 2, 3 Obč. zák., čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal náhradu trov právneho zastúpenia. Navrhovateľov 1/, 2/ zaviazal povinnosťou zaplatiť odporcovi sumu 121.882,50,- Sk za celkom sedem úkonov právnej služby ( jeden úkon v sume 14.475,- Sk ) : 1/ prevzatie a príprava zastúpenia, 2/ písomné vyjadrenie k návrhu na začatie konania, 3/ účasť na pojednávaniach dňa 15. 1. 2008, 4/ dňa 19. 9. 2008, 5/ dňa 4. 12. 2008, 6/ písomné vyjadrenie vo veci zo dňa 25. 2. 2008 a 7/ písomné vyjadrenie vo veci zo dňa 22. 10. 2008, spolu s 19 % DPH z tarifnej odmeny 101.325,- Sk v sume 19.251,50,- Sk ako aj režijným paušálom v sume 1.306,- Sk ( 2 x 178,- Sk + 5 x 190,- Sk ). Trovy právneho zastúpenia boli priznané na základe vyhl. č. 655/2004 Z.z., § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/, c/, d/, § 18 ods. 3. Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ 1/. Nesúhlasil so závermi prvostupňového súdu. Z povahy denníka Nový čas je zjavné, že jeho povinnosťou nie je objektívne informovanie čitateľov, s cieľom zvýšiť predajnosť denníka. Aj keby odporca prevzal informácie a snímky od STV, nemal právo zverejniť obrazové záznamy, t.j. fotografie, bez súhlasu navrhovateľa 1/. Aj text celého článku bol štylizovaný tak, ako by bol navrhovateľ kriminálny živel, obchodník s deťmi, či dokonca s orgánmi. Takéto konanie nemožno považovať za plnenie informačnej povinnosti, a ospravedlňovať tak zasahovanie do integrity navrhovateľa 1/. Navyše článok bol uverejnený viac ako mesiac po odvysielaní relácie v STV, nešlo teda o aktuálnu informáciu. Navrhovateľ tiež zdôraznil, že na internetovej stránke odporcu je stále uverejnený celý článok aj s fotografiami - odporca ho napriek opakovaným žiadostiam navrhovateľa 1/ nestiahol. Vytýkal prvostupňovému súdu, že základné práva a slobodu priznal len odporcovi, akoby navrhovateľ 1/ svoje práva vykonával v rozpore so zákonom resp. s ústavou. Absolútne tak negoval osobnostné práva navrhovateľa 1/, keď nevzal do úvahy zákonné ustanovenie, podľa ktorého ani použitie obrazových snímok nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby. Odporca porušil zákon, keď šíril jeho obrazové snímky bez navrhovateľovho súhlasu, ako aj uverejnením článku s informáciami skresľujúcimi skutočnosť a navrhovateľa nepožiadal o stanovisko a vysvetlenie. Prvostupňový súd odôvodňoval svoje rozhodnutie judikatúrou Európskeho súdu ako aj ustanoveniami Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vždy v spojení s právom na informácie. Navrhovateľ 1/ v odvolaní poukazoval na to, že nikdy nepožadoval, aby právo na informácie bolo potlačené alebo marené, ale na základe jeho skúseností z dlhodobého pobytu v USA má dostatok poznatkov o tom, do akej miery je právo na informácie postihované sankciami práve z dôvodu porušenia osobnostných práv fyzických osôb. Aj citovaný Dohovor požaduje, aby právo na informácie a právo na ochranu osobnosti boli vyvážené. Nie je možné používať v boji o čitateľa prostriedky, ktoré neprimerane zasahujú do osobnostných práv fyzickej osoby, znižujú jej dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, ako sa to stalo navrhovateľovi. Navrhovateľ poukazoval tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 42/2009 zo dňa 3. 2. 2010, vo veci, v ktorej sa navrhovateľ domáhal ochrany osobnosti voči STV za odvysielanie relácie, z ktorej čerpal podklady aj odporca. Najvyšší súd SR v spomínanom rozhodnutí skonštatoval, že odvysielanie zvukových a obrazových záznamov bez súhlasu navrhovateľa bolo protiprávne a že záver Krajského súdu v Bratislave ako odvolacieho, že odvysielaním tejto relácie nedošlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa 1/ v spoločnosti, je nesprávny. Kópiu uznesenia dovolacieho súdu navrhovateľ 1/ pripojil k svojmu odvolaniu. Navrhovateľ 1/ žiadal odvolací súd, aby rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že jeho návrhu vyhovie a prizná mu tiež náhradu trov konania. Na odvolanie navrhovateľa 1/ sa písomne vyjadril odporca, ktorý žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. V úvode odvolania odporca spochybňoval, či došlo k odvolaniu plnomocenstva právnou zástupkyňou navrhovateľa 1/ ešte pred doručením prvostupňového rozsudku právnej zástupkyni navrhovateľa 1/; z uvedeného dôvodu odporca navrhoval odvolanie podané navrhovateľom 1/ ako oneskorene podané odmietnuť. Bez ohľadu na uvedené, odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa 1/ trval na tom, že je vecne neopodstatnené a že rozsudok súdu prvého stupňa v plne obstojí. Ako irelevantné označil odporca tvrdenie navrhovateľa 1/, že denníku Nový čas ide údajne len o senzačné odhalenia a nie o objektívne informovanie. Odporca v danom prípade postupoval podľa § 12 ods. 3 Obč. zák., podľa ktorého obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby použiť primeraným spôsobom pre účely tlačového alebo televízneho spravodajstva. Dodal, že prinášanie senzačných informácií nie je v rozpore so slobodou prejavu a právom na informácie. Práve informácie takéhoto charakteru sú pre verejnosť najzaujímavejšie, preto má legitímny záujem ich obdržať, ak sa týkajú legitímneho verejného záujmu. Informácie prezentované v napadnutom článku sa verejného záujmu dotýkali. Podľa odporcu neobstojí ani námietka navrhovateľa 1/, že odporca nebol oprávnený uverejniť obrazové záznamy navrhovateľa bez jeho súhlasu. Uverejnenie fotografií navrhovateľa 1/ nemožno považovať za neoprávnený zásah do práva na ochranu jeho osobnosti. Pritom iba neoprávnený zásah do osobnostných práv vyvoláva vznik občianskoprávnej zodpovednosti podľa § 11 a nasl. Obč. zák. a umožňuje uloženie sankcií podľa § 13 Obč. zák. Odporca trval na tom, že obrazové záznamy navrhovateľa boli použité v zmysle spravodajskej licencie ( § 12 ods. 3 Obč. zák. ) a ich použitie teda bolo dovolené, t.j. v súlade so zákonom. Obrazové záznamy navrhovateľa 1/ boli napokon použité už predtým - boli odvysielané. Identita navrhovateľa 1/ nebola pre verejnosť neznáma. Použitie obrazových záznamov podľa § 12 ods. 3 Obč. zák. nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby; odporca v tejto súvislosti poukazoval na to, že výklad a uplatnenie tohto ustanovenia nemôže brániť v pravdivom a úplnom informovaní o otázkach legitímneho verejného záujmu, t.j. nemôže neprimerane obmedzovať slobodu prejavu a právo na informácie. Zdôraznil, že to boli samotní navrhovatelia 1/, 2/, ktorí vzbudili záujem verejnosti a médií o svoje konanie, pretože tento zámer zverejnili v hromadnom informačnom prostriedku. Uverejnenie obrazového záznamu navrhovateľa 1/ nemožno považovať za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti ani s poukazom na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci RÁDIO TWIST proti Slovenskej republike z r. 2006, v ktorom Európsky súd pre ľudské práva posúdil ako porušenie čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postihnutie prevádzkovateľa rozhlasového vysielania za to, že šíril nahrávku uskutočnenú utajeným spôsobom bez súhlasu aktérov rozhovoru, ale nebolo tvrdené a ani zistené, že by sa na vyhotovení nahrávky sťažovateľ podieľal alebo že by jej šírením porušil normy trestného práva. Osobitný dôraz položil súd na to, že sťažovateľ nesledoval akýkoľvek iný cieľ, ako informovať o záležitosti, ktorú cítil ako povinnosť sprístupniť verejnosti. Podľa odporcu neobstojí ani tvrdenie navrhovateľa 1/, že bol text článku štylizovaný tak, aby čitateľ nadobudol presvedčenie, že je kriminálny živel, obchodník s deťmi. Odporca totiž uverejnil len to, čo sa stalo a tak, ako sa to stalo. Odporca zopakoval, že navrhovatelia v návrhu samotnom, ale ani vo svojich výpovediach pravdivosť uverejnených informácií v ich podstate nespochybnili. Skutočnosť, že článok bol uverejnený mesiac po odvysielaní relácie v STV nepredstavuje taký časový odstup, aby informácie stratili na aktuálnosti. Odstránenia článku z internetovej stránky sa navrhovateľ 1/ nikdy nedomáhal. Odporca sa ďalej odvolal na čl. 12 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého nikomu nemôže byť spôsobená ujma na právach preto, že uplatňuje svoje základné práva a slobody. K námietke navrhovateľa 1/, že súd tento záver využil výlučne v prospech odporcu, odporca uviedol, že navrhovateľovej pozornosti ušlo, že konal protiprávne. Nezákonnosť konania navrhovateľov možno podľa odporcu vyvodiť z viacerých zákonných ustanovení; odporca v tejto súvislosti prezentoval názor, že je v rozpore s Ústavou SR zaručenou ochranou nascitura, ako budúcej ľudskej bytosti, aby bol predmetom obchodu ( zmluvy, dohody ). Je v absolútnom rozpore so zmyslom a účelom ústavnej ochrany nascitura, kedy sa mu naopak priznávajú práva, ako keby bol osoba a nie predmet ( vec ). Protiprávnosť konania navrhovateľov vyplýva aj z ust. § 82 ods. 1, 2 Zák. o rod. navrhovatelia od údajnej budúcej matky požadovali, aby sa dieťaťa vzdala, čo neznamená nič iné, len neprípustné prelomenie princípu, že matkou dieťaťa je žena, ktorá ho porodila. Odporca poukazoval aj na dôvodovú správu k § 82 ods. 1, 2 Zák. o rod., v ktorej sa výslovne uvádza : „V zahraničnej praxi už nastali aj prípady, kedy matka odmietla odovzdať dieťa tzv. objednávateľom. Súčasná právna teória hodnotí zmluvy o náhradnom materstve ako zmluvy neplatné pre rozpor s § 3 ( resp. § 39 ) Obč. zák. Slovenský právny poriadok rozlišuje medzi spôsobilým predmetom občianskoprávnych vzťahov a takými predmetmi, ktoré nie sú spôsobilými predmetmi občianskoprávnych vzťahov. Nenarodené a dokonca ešte ani nepočaté dieťa nemôže byť predmetom občianskoprávnych vzťahov, čo jednoznačne vyplýva z ust. § 118 ods. 1, 2 Obč. zák. ; toto ustanovenie vylučuje, aby ohľadne nenarodeného resp. ešte ani nepočatého dieťaťa mohla byť uzatvorená akákoľvek zmluva. Dohoda, podľa ktorej by sa údajná budúca matka mala vzdať dieťaťa t.j. svojich rodičovských práv voči ešte ani nepočatému dieťaťu, je aj v rozpore s § 574 ods. 2 Obč. zák. Pokiaľ teda autorka článku hodnotila konanie navrhovateľov ako nezákonné, hodnotila ho správne. Je faktom, že hoci ide o konanie zákonom reprobované, nie je postihnuteľné trestom, iba zmluva ( dohoda ) je postihnutá sankciou neplatnosti. Odporca tiež pripomenul oficiálne stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR uverejnené v relácii STV, podľa ktorého „Zákon o rodine hovorí, že matkou dieťaťa je žena, ktorá dieťa porodí, to znamená, že akékoľvek obchody, ktoré sú uzatvárané napríklad počas tehotenstva, sú neplatné, pretože sú v rozpore s týmto ustanovením zákona o rodine.“ Súd prvého stupňa správne rozpoznal, že v danej právnej veci ide o konflikt medzi slobodou prejavu a právom na informácie, chránených čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru na strane jednej a právom na ochranu osobnosti na strane druhej, ktorý je potrebné vyriešiť v súlade s princípom proporcionality. Ako vyplýva z rozsiahlej a konštantnej judikatúry Európskeho súdu, ale i Ústavného súdu SR, slobodu prejavu a právo na informácie možno v demokratickej spoločnosti obmedziť iba, ak a/ má obmedzenie zákonný podklad, b/sleduje legitímny cieľ a c/ je primerané. Prvostupňový súd dospel k správnemu záveru, že vyhovením návrhu by došlo k neprimeranému obmedzeniu slobody prejavu, či dokonca k jej popretiu, že v danom prípade sloboda prejavu a právo na informácie prevážili nad ochranou osobnosti navrhovateľa 1/ a že zamietnutím návrhu by nedošlo k jej neprimeranému obmedzeniu. Pokiaľ navrhovateľ 1/ vo svojom odvolaní argumentoval poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 42/2009 zo dňa 3. 2. 2010, uvedené rozhodnutie nie je precedensom v danej veci a pre súd nie je záväzné. Navyše sa predmetná kauza zásadne odlišuje od právnej veci navrhovateľa 1/ voči STV - odporca sa na získaní obrazových záznamov navrhovateľa 1/ nepodieľal. Odporca si vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa 1/ uplatnil náhradu trov odvolacieho konania v sume 91,29 € + režijný paušál 7,41 € + 19 % DPH. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací svojím ( v poradí prvým ) rozsudkom rozhodol o odvolaní navrhovateľa 1/ tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ( t.j. vo vzťahu k navrhovateľovi 1/, keďže navrhovateľka 2/ rozsudok súdu prvého stupňa odvolaním nenapadla ) ako vecne správny potvrdil, podľa § 212 ods. 1, 2 O.s.p. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav veci ( § 153 ods. 1 O.s.p. ), vec správne posúdil po právnej stránke a svoje rozhodnutie aj náležitým spôsobom odôvodnil ( § 157 ods. 2 a 3 O.s.p. ). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že článok „C. A. G. V. nemožno posudzovať izolovane bez prihliadnutia k okolnostiam, za ktorých k nemu došlo. Iniciatíva navrhovateľa, v korelácii s uverejnením inzerátu, následným nepravdivým čestným vyhlásením, ako aj pochybnosti vzbudzujúcimi pohnútkami smerujúcimi k „získaniu dieťaťa za peňažný obnos“, nie je právnym poriadkom akceptovateľné; z morálneho hľadiska odvolací súd označil počínanie navrhovateľa za zavrhnutiahodné. Obsah inzerátu uverejneného v denníku s celoštátnou pôsobnosťou je konaním, ktoré založilo legitímny záujem verejnosti na informovanie o konaní, ktoré verejnosť znepokojilo, čím navrhovateľ vylúčil tieto skutočnosti zo svojej súkromnej sféry. Navrhovateľ svojím zámerom, nech už bol jeho úmysel akokoľvek ušľachtilý, degradoval potenciálneho nascitura ( nedošlo ešte ani k počatiu dieťaťa ) na predmet záväzkového vzťahu, ktorý nielenže nemôže požívať právnu ochranu, ale je aj predmetom z právneho hľadiska nespôsobilým. Obsah zverejneného inzerátu neobstojí ani z hľadiska etických aspektov. Aj odvolací súd potom dospel k záveru, že hoci daný prípad sa týkal intímnej sféry navrhovateľa 1/, tento nepožíva ochranu svojho súkromia v dôsledku vlastného protiprávneho konania, ktorým vzbudil záujem verejnosti na svojom súkromí. Odvolací súd sa stotožnil so rozhodnutím prvostupňového súdu, ktorým pri riešení konfliktu dvoch práv uprednostnil právo odporcu. Autorka článku pri spracovaní témy vychádzala z informácií , ktorých pravdivosť popretá nebola. Prvostupňový súd v plnom rozsahu rešpektoval právo na ochranu osobnosti navrhovateľa, ktoré nie je chránené absolútne, takisto zvažoval záujem verejnosti na poskytnutí informácií, ako aj slobodu prejavu a právo na informácie, t.j. sloboda prejavu a právo na informácie odporcu v danom prípade prevážili nad právom na ochranu osobnosti navrhovateľa. Uvedený záver nie je nerešpektovaním práv navrhovateľa. Rovnakej ochrany sa dostáva odporcovi aj v prípade uverejnených fotografií navrhovateľa 1/, pretože v kontexte s článkom predstavovali integrálnu súčasť spravodajstva, a ako také spadajú do kategórie zákonnej licencie uvedenej v ust. § 12 ods. 3 Obč. zák. , a teda predstavujú výnimky zo zásady privolenia fyzickej osoby so zverejnením podobizne. Záver prvostupňového súdu nespochybňuje ani rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 5 Cdo 42/2009 zo dňa 3. 2. 2010, nakoľko pri rozhodovaní súd vyhodnocuje dôkazy vykonané v prejednávanej veci podľa svojej úvahy, pričom právny záver vyslovený v spomínanom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR nie je právne záväzný aj pre tento prípad. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, 2, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. a priznal odporcovi náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa 1/ celkom vo výške 118,74 € ( odmena v sume 91,29 € + režijný paušál 7,41 € + DPH 19,74 € ), podľa vyhl.č. 655/2004 Z.z., § 10 ods. 1, 8, § 15 písm. a), § 18 ods. 3. Na základe sťažnosti podanej navrhovateľom 1/ Ústavný súd SR nálezom sp. zn. III.ÚS 351/2012 - 50 zo dňa 15. 1. 2014 rozhodol, že základné právo M. I. na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti podľa čl. 19 ods. 1 na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života a na nezasahovanie do výkonu tohto práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo nebyť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života ani útokom na svoju česť a povesť a na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 2. 6. 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 9Co 111/11 porušené boli. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 111/11 z 2. 6. 2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. M. I. finančné zadosťučinenie nepriznal. Krajskému súdu v Bratislave uložil povinnosť uhradiť M. I. trovy právneho zastúpenia v sume 531,40 € na účet spoločnosti B. Q. O., advokátska kancelária, s.r.o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení svojho nálezu ÚS SR vychádzal zo skutočnosti, že aj v prípade navrhovateľa 1/ ( sťažovateľa ) sa právo na súkromie ocitlo v konflikte so slobodou prejavu. Pri obmedzovaní prejavu z dôvodu ochrany osobnostných práv tretích osôb ( ochrana cti, dôstojnosti, súkromia, dobrej povesti či dobrého mena ) ide o kolíziu dvoch ústavou garantovaných práv, keďže ochrana osobnostných práv nie je len právom zákonným, ale aj právom ústavným. Neoprávneným zásahom do súkromia fyzickej osoby môže byť aj vyhotovenie a uverejnenie podobizní fyzickej osoby a obrazových záznamov podoby fyzickej osoby. ust. § 12 ods. 3 Obč. zák. zakladá zákonnú licenciu vyhotovenia aj použitia fotografie ( obrazového záznamu ) fyzickej osoby bez jej privolenia ako súčasť spravodajstva. Podstatou spravodajskej fotografie je verné svedectvo o skutočnosti, tzv. obrazové svedectvo, ktoré sa publikuje bezprostredne po udalosti, ktorú zobrazuje. Cieľom spravodajskej fotografie je obrazovými prostriedkami oznámiť čerstvú informáciu, objektívne, výstižne a pohotovo zobraziť skutočnosť. Pokiaľ je takáto fotografia uverejnená s podstatným časovým odstupom od zobrazovanej udalosti, nepožíva už výhody právneho režimu spravodajskej fotografie. Verejný záujem na použití fotografie v spravodajstve musí byť teda nielen oprávnený, ale aj aktuálny. Použitie fotografie zachytávajúcej podobu fyzickej osoby v spravodajstve v rámci zákonnej licencie nesmie byť v rozpore s takými jej záujmami, ktoré treba bezpodmienečne rešpektovať, a sú teda nedotknuteľné, pričom musí byť zároveň primerané. Použitie je primerané iba vtedy, keď forma, obsah, rozsah a spôsob zodpovedajú účelu, na ktorý bola stanovená zákonná licencia. Ústavný súd SR uviedol, že kým podľa americkej koncepcie slobody prejavu „sloboda slova a tlače sú v preferovanej pozícii“, inými slovami, pri vyvažovaní ochrany slobody prejavu a ochrany ľudskej dôstojnosti táto koncepcia tradične favorizuje slobodu prejavu na úkor dôstojnosti. V európskej koncepcii naopak možno identifikovať pomerne silnú ochranu ľudskej dôstojnosti, ktorá sa premietla aj do systematiky Charty základných práv Európskej únie, v rámci ktorej je „nedotknuteľnosť“ ľudskej dôstojnosti deklarovaná už v čl. 1 pred všetkými ostatnými právami. Samotná judikatúra ESĽP v prípadoch kolízie práva na ochranu súkromia s právom na slobodu prejavu je značne rôznorodá, čo plynie z jedinečnosti každého prípadu. Napriek uvedenej rôznorodosti judikatúry možno vysledovať niekoľko základných orientačných kritérií, ktoré zvyknú byť tradične zohľadňované pri riešení otázky ochrany osobnostných práv v strete so slobodou prejavu. Ich posúdením možno uzavrieť, či bude daná prednosť ochrane slobody prejavu alebo naopak osobnostným právam. Medzi uvedené základné kritériá patria : status osobnosti, do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté; ďalej obsah a forma prejavu; status autora prejavu; úmysel, cieľ a motív autora prejavu. Z okolností prípadu vyplýva, že odporca obrazové snímky sťažovateľa uverejnil bez toho, aby vopred disponoval súhlasom sťažovateľa na ich uverejnenie. Úlohou konajúcich súdov bolo preto preskúmať, či takéto použitie fotografií sťažovateľa zodpovedalo podmienkam zákonnej licencie v zmysle § 12 ods. 3 Obč. zák., a teda či posudzovaný článok a zverejnené fotografie , ktoré boli jeho súčasťou, spĺňali parametre spravodajského žánru. Charakteristickým znakom spravodajskej fotografie je cieľ, ktorý fotografia sleduje, a tým je pohotové zobrazenie aktuálnej informácie výstižným a objektívnym spôsobom. Prvok aktuálnosti a bezprostrednosti je tak pri spravodajskej fotografii, resp. spravodajskom článku podstatný a na tento bolo potrebné sa pri posúdení kritéria legality zamerať. Posúdenie kritéria legality v sťažovateľovom prípade , t.j. či postup odporcu neprekročil zákonný rámec ust. § 12 Obč. zák. predpokladalo vyriešenie predbežnej otázky, a síce, či mal článok ako aj fotografie, ktoré tvorili jeho súčasť, spravodajský charakter. Ústavný súd SR v tejto súvislosti vytkol odvolaciemu súdu, že jeho rozhodnutie v časti posúdenia zverejnených fotografií ako integrálnej súčasti spravodajstva sa neopiera o žiadne odôvodnenie, v ktorom sa podľa Ústavného súdu SR mala objaviť minimálne odpoveď na odvolacie námietky navrhovateľa 1/, v ktorých tento poukazoval na absenciu aspektu aktuálnosti posudzovaného článku. V rozhodnutí chýba identifikácia dôvodov, na základe ktorých odvolací súd zaradil článok odporcu medzi spravodajský žáner. Ústavný súd SR ďalej v náleze k otázke cieľa, legitimizujúceho zásah odporcu do osobnostných práv navrhovateľa 1/ poukazoval na závery konajúcich súdov, v zmysle ktorých ním bol záujem verejnosti na informovaní o otázkach asistovanej reprodukcie a v tomto smere podniknutých špecifických aktivitách navrhovateľa 1/. Legitímny záujem na informovaní o okolnostiach prípadu navrhovateľa 1/ s touto témou súvisiaci súd zdôvodnil mimoriadnou etickou citlivosťou problematiky v povedomí verejnosti. Podľa názoru Ústavného súdu SR odôvodnenie odvolacieho súdu ( aj v spojení s príslušnou časťou odôvodnenia prvostupňového súdu ) v kontexte posudzovaného kritéria legitimity poskytlo navrhovateľovi 1/ síce stručnú, ale dostatočnú odpoveď. Ústavný súd SR v náleze zdôraznil, že v súvislosti so zverejnenými fotografiami bolo nevyhnutné okrem kritéria legality ( otázka použitia ust. § 12 ods. 3 Obč. zák. v danom prípade ) posúdiť aj splnenie požiadavky proporcionality, t.j. náležitého vyváženia ochrany súkromia navrhovateľa 1/ oproti slobode prejavu, kde rozhodujúcim faktorom malo byť zodpovedanie otázky, či zverejnené fotografie prispeli do diskusie o verejnom záujme. Zároveň vytkol odvolaciemu súdu, že v odôvodnení svojho rozhodnutia neposkytol odpoveď na otázku, či zverejnenie fotografií sledovalo takýto legitímny cieľ. V prípade obsahu zverejneného článku zaujal Ústavný súd SR stanovisko ku kvalifikácii konania navrhovateľa 1/ odvolacím súdom ako hodnotiacich úsudkov. Ústavný súd SR poukázal na to, že zverejnením fotografií odkryl odporca identitu navrhovateľa 1/, a tiež, že pokiaľ sa autor článku rozhodol prezentovať otázku verejného záujmu, akou sú etické aspekty asistovanej reprodukcie a surogátneho materstva prostredníctvom ad personam kritiky, musel si byť vedomý, že sa vydal po „nebezpečnej ceste“, na ktorej je potrebné prezentovať tému opatrnejším spôsobom, ako keby zvolil kritiku ad rem. Významnou okolnosťou prípadu je, že posudzovaný článok bol uverejnený v denníku s celoštátnou pôsobnosťou, kde autor navrhovateľovi 1/ ako kritizovanému subjektu v postavení súkromnej osoby neposkytol možnosť vyjadriť sa, ktorý fakt kládol zvýšené nároky na precíznosť spracovania témy a objektivitu zverejnených informácií. Z obsahu článku okrem iného plynie, že jeho autor v ňom prezentoval svoj hodnotiaci úsudok o „protizákonnom obchodovaní s ešte nenarodeným dieťaťom“, ktorého sa mal navrhovateľ 1/ dopustiť, na druhej strane použil „skutkové vyhlásenie“ tretej osoby o právnej nepostihnuteľnosti konaní obdobných konaniu navrhovateľa 1/, ktoré tak odporuje formulovanému hodnotiacemu úsudku. Úlohou odvolacieho súdu bolo vysporiadať sa s protirečením označenej pasáže, resp. vysvetliť primeraný skutkový základ poskytujúci prezentovanému hodnotiacemu úsudku dostatočnú oporu, a teda aj ochranu. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí nereagoval náležitou odpoveďou na všetky navrhovateľom 1/ nastolené námietky, majúce relevantný charakter. Ústavný súd SR konštatoval, že neposkytnutím všetkých odpovedí krajský súd ako odvolací neposkytol navrhovateľovi 1/ náležitú súdnu ochranu v intenciách čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo sa premietlo sekundárne aj do porušenia ostatných označených práv sťažovateľa zastrešujúcich ochranu súkromia. Na základe čl. 127 ods. 2 ústavy Ústavný súd SR v danej veci zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dospel tiež k záveru, že vyslovenie porušenia garantovaných práv navrhovateľa 1/ postupom a rozhodnutím krajského súdu, zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie predstavujú vo svojom súhrne dostatočné zavŕšenie poskytnutej ústavnoprávnej ochrany a preto navrhovateľovi 1/ požadované primerané finančné zadosťučinenie nepriznal. O náhrade trov konania pred ústavným súdom rozhodol Ústavný súd SR na základe vyhl.č. 655/2004 Z.z. Dňa 12. 5. 2014 doručil odporca odvolaciemu súdu písomné vyjadrenie ( č.l. 252 a nasl. spisu ) vo veci v náväznosti na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 351/2012. Uviedol v ňom, že Ústavný súd SR vecne nespochybnil potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorý síce zrušil, avšak z dôvodu, že navrhovateľ 1/ nedostal od odvolacieho súdu dostatočnú odpoveď na niektoré svoje argumenty. Ako kľúčové označil odporca to, že Ústavný súd SR uznal legitimitu zásahu odporcu do osobnostných práv navrhovateľa 1/ ( č.l. 31 nálezu ). Odporca argumentoval tým, že pojem spravodajstvo nemožno obmedzovať len na informovanie o udalostiach, ktoré sa stali včera, dnes alebo pred niekoľkými dňami. Aktuálnosť nemožno posudzovať len podľa časového odstupu od udalosti, ale aj od toho, či uverejnenie informácie uspokojuje existujúci ( prítomní ) záujem verejnosti na informovanie o určitej téme. Napr. rôzne udalosti z minulosti pútajú aj po niekoľkých rokoch legitímny záujem verejnosti ( výročia rôznych udalostí a pod. ). Pokiaľ by sa spravodajstvo zameriavalo len na aktuálne udalosti, médiá by nemohli verejnosť informovať o minulých udalostiach, ktorých integrálnou súčasťou sú logicky aj obrazové snímky fyzických osôb, ktoré boli aktérmi takýchto udalostí. Absolutizácia aktuálnosti spravodajstva z hľadiska času nie je zlučiteľná s právom verejnosti na informácie. Aktuálnosť je daná tým, či uverejnenie, šírenie alebo sprístupnenie informácie uspokojuje prítomný záujem verejnosti na informovaní o určitej téme. Pokiaľ Ústavný súd SR uznal legitímnosť témy, ktorá bola predmetom spravodajstva, je zrejmé, že uverejnenie namietaného článku bolo z hľadiska uspokojenia práva verejnosti na informácie aktuálne. Ak teda Ústavný súd SR uznal, že zásah do práv navrhovateľa 1/ spočívajúci v šírení informácií týkajúcich sa verejného záujmu, bol legitímny, a z vyššie uvedeného vyplýva, že aj aktuálny, nemôžu byť pochybnosti o tom, že namietaný článok mal spravodajský charakter. Odporca trval na tom, že namietaný článok spĺňal aj atribút aktuálnosti, čo sa týka textu a aj fotografií, a to aj z hľadiska času. Spravodajský materiál v STV bol odvysielaný v relácii P. dňa XX. X. XXXX; navrhovateľom 1/ namietaný článok v denníku Nový čas bol uverejnený s odstupom dvoch dní, dňa XX. X. XXXX; namietaný článok mal preto jednoznačne znaky aktuálnosti, nakoľko bezprostredne nasledoval po odhalení kauzy reportérmi STV. Námietka navrhovateľa 1/, že článok nebol aktuálny, nemá žiadne opodstatnenie. V intenciách argumentácie Ústavného súdu SR má teda odporca za to, že uverejnené fotografie spĺňali účel spravodajského žánru, t.j. pohotové zobrazenie aktuálnej informácie výstižným a objektívnym spôsobom. Fotografie totiž zobrazujú udalosť, ktorá sa odohrala, resp. vyšla najavo, s odstupom niekoľkých dní. Odporca ďalej vo vyjadrení uviedol, že ak téma namietaného článku bola témou verejného záujmu - čo Ústavný súd SR vo svojom náleze uznal - potom aj fotografie navrhovateľa 1/ prispeli do diskusie o otázkach verejného záujmu, a to z dôvodov, že navrhovateľ 1/ bol aktérom opisovaných udalostí; fotografie, rovnako ako aj text, poskytovali čitateľovi informáciu o tom, čo sa odohralo; keďže legitímnym záujmom odporcu bolo poskytnúť verejnosti dôveryhodné ( uveriteľné ) informácie, potom práve uverejnenie fotografií aj s textom, ktoré dokumentovali a preukazovali pravdivosť uverejneného textu, mu dodávali dôveryhodnosť ( uveriteľnosť ); t.j. fotografie predstavovali integrálnu súčasť informovania o téme, ktorá bola uznaná za tému verejného záujmu, t.j. ako legitímny dôvod zásahu do práv navrhovateľa. Odporca pripustil, že je možná úvaha, že pre informovanie verejnosti postačuje písané slovo, bez uverejnenia fotografií, čo by však znamenalo, že noviny by vychádzali bez obrazového materiálu. Takéto úvahy však odporca označil za účelové a ako prejav obmedzenosti. Ignorujú totiž podľa jeho názoru skutočnosť, že fotografia zachytávajúca reálny dej je mnohokrát výstižnejšia, ako písané slovo ( mnohé okolnosti deja sa slovom nedajú opísať , pričom fotografiou sa dosahuje dôveryhodnosť ( uveriteľnosť ) sprostredkovanej informácie. Pokiaľ ide o proporcionalitu, odporca zastáva názor, že v danom prípade záujem verejnosti na informáciách prevážil nad záujmom navrhovateľa 1/ na neuverejnení fotografií. Naopak vyhovením návrhu navrhovateľa 1/ by došlo k neprimeranému obmedzeniu slobody prejavu, či dokonca k jej popretiu. Odporca zopakoval, že to bol navrhovateľ 1/ sám ( spolu s navrhovateľkou 2/ ), kto vyprovokoval záujem verejnosti a médií o svoje konanie zverejnením svojho zámeru v celoštátnom denníku, dôležitý je charakter konania navrhovateľa 1/ ( jeho konanie označil odporca za protiprávne, t.j. smerujúce k protiprávnym následkom ), jeho konanie bolo založené na klamstve ( nepravdivé čestné vyhlásenie o žití v spoločnej domácnosti s C. „.“ ), v čase uverejnenia článku už bola verejnosti identita navrhovateľa 1/ známa, nebolo ho preto nutné osobitne chrániť, nemôže sa legitímne domáhať zachovania anonymity niekto, kto svoje protiprávne konanie ešte aj verejne manifestuje v hromadných informačných prostriedkoch, informácia o obchode, ktorého predmetom má byť ešte nenarodené dieťa, je informáciou týkajúcou sa verejného záujmu, ktorú informáciu má verejnosť právo obdržať a napokon, že je úlohou tlače, aby verejnosti sprostredkúvala informácie týkajúce sa takéhoto závažného protiprávneho konania ( s poukazom na rozhodnutie R 103/67, podľa ktorého nemožno priznať právo na ochranu osobnosti v zmysle ustanovenia § 13 Obč. zák., ak niekto konal protispoločensky, a teda ak prejav o tejto skutočnosti je kritikou tohto konania a zásahom proti spoločenským nešvárom ). V prípade námietky Ústavného súdu SR vo vzťahu k adresnej kritike ( rozdiel medzi kritikou ad personam a kritikou ad rem ) odporca vo svojom stanovisku poukazoval na to, že Ústavným súdom SR v tejto súvislosti citované rozsudky ESĽP ( A. proti O. J. P.. XXXX a B. proti O. z r. 1999 ) riešia prípustnú mieru expresivity kritiky, nie kvalitu spracovania témy v novinovom článku. Odporca v uverejnenom článku pritom nepoužil žiadne hrubé výrazy. Odporca v tomto kontexte poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS 156/99, podľa ktorého je potrebné rešpektovať určité špecifiká bežnej periodickej tlače, určenej pre informovanie najširšej verejnosti ( na rozdiel od napr. odborných publikácií ), ktorá s ohľadom na rozsah jednotlivých príspevkov a čitateľský záujem môže pristupovať k určitým zjednodušeniam a nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie ( či skreslenie ) musí nutne viesť k zásahu do osobnostných práv dotknutých osôb. Možno len veľmi ťažko trvať na úplnej presnosti skutkových tvrdení a klásť tak na novinárov - vo svojich dôsledkoch - nesplniteľné nároky. Významné preto musí vždy byť to, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo skutočnosti. Odporca zdôraznil vo svojom vyjadrení, že aj Ústavný súd SR sa vo svojej judikatúre s týmto rozhodnutím opakovane stotožňuje. Nebolo ambíciou odporcu predostrieť verejnosti právne fundovanú a presnú právnu analýzu, čo by aj vzhľadom na zameranie denníka Nový čas na informovanie o aktuálnom dianí nebolo možné očakávať. Sledovaný účel spočíval v tom, informovať verejnosť o povahe a podstate konania navrhovateľov 1/, 2/, ktorí sa zákonom reprobovaný účel snažili dosiahnuť podvodným konaním, t.j. že podvod bol princípom ich konania. K otázke protiprávnosti konania navrhovateľov 1/, 2/ odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že táto plynie z niekoľkých zákonných ustanovení, pričom citoval čl. 15 ods. 1 Ústavy SR, § 82 ods. 1, 2 Zák. o rod., § 3 ods. 1, § 39, § 118 ods. 1, 2, § 574 ods. 2 Obč. zák. a v tejto súvislosti na svoje už predošlé písomné podanie, v ktorom okrem iného argumentoval aj stanoviskami Ministerstva spravodlivosti SR a bývalého ministra zdravotníctva SR R. Zajaca, pričom dodal, že je súčasťou štandardu ochrany ľudských práv a základných slobôd podľa Dohovoru spoľahnúť sa na relevantnosť oficiálnych vyhlásení orgánov verejnej moci. Odporca má za to, že vo svetle vyššie uvedeného nemusel odôvodňovať protiprávnosť konania navrhovateľov. Pokiaľ ide o údajný rozpor medzi hodnotiacim úsudkom o protiprávnosti konania navrhovateľov, s ktorým sa odvolací súd stotožnil a medzi skutkovým vyhlásením, že „napriek tomu, že obchod s nenarodenými deťmi je na Slovensku protizákonný, s vysokou pravdepodobnosťou zaň v celej kauze nebude nikto potrestaný“, tento rozpor označil odporca len za zdanlivý. Citovaný výrok nie je skutkovým tvrdením ale opätovne hodnotiacim úsudkom a je vysvetlený čitateľovi priamo v článku „ „Jednoducho niečo také nie je možné postihnúť, keďže žiadna legislatíva, ktorá by také veci regulovala, u nás nejestvuje, dodáva V. O. z občianskeho združenia K.“. V článku je teda vyjadrené, že porušenie určitej právnej normy nie je postihované právnou sankciou, pričom nie je zdriedkavosťou, že existujú v právnom poriadku normy, ktorých porušenie nie je postihované trestom. Úsudok autorky článku, že pravdepodobne nikto ( nie konkrétne navrhovatelia ) nebude potrestaný, neodporuje hodnotiacemu úsudku o tom, že ide o protiprávne konanie. Odporca nepovažuje za relevantné ani to, že sa v článku nenachádza stanovisko navrhovateľa 1/, nakoľko žiadny zákon takúto povinnosť vydavateľovi neukladá. Navrhovatelia netvrdili a ani nepreukazovali, že by nebola pravdou skutočnosť, že konali tak, aby pre navrhovateľa 1/ získali dieťa, a to tak, že za jeho vynosenie a za to, že sa ho jeho matka vzdá, zaplatia tejto cudzej žene peňažnú odplatu. Odporca sa vo vyjadrení ďalej zaoberal posudzovaním stretu práva na súkromie a slobody prejavu vzhľadom na nález Ústavného súdu SR vo veci sťažovateľa - navrhovateľa 1/. Odporca zastal názor, že navrhovateľ 1/ nemal status súkromnej osoby; v zmysle nálezu Ústavného súdu SR navrhovatelia 1/, 2/ vstúpili do verejnej arény kontroverzným spôsobom, keď navrhovatelia sami inzerátom vyprovokovali záujem verejnosti a médií. Navrhovatelia mohli zvoliť formu riešenia predmetnej veci vo svojej privátnej sfére, oni sami - nikto iný - však z toho urobili vec verejnú a postupovali spôsobom, ktorý vyprovokoval záujem verejnosti o ich konanie. Odporca pripomenul, že v čase zverejnenia článku už bola identita navrhovateľov 1/, 2/ známa a preto nebolo nutné navrhovateľa 1/ nejako osobitne chrániť. Uvedené skutočnosti posúvajú rovnováhu medzi slobodou prejavu a osobnostnými právami navrhovateľov výrazne v prospech slobody prejavu; vstupom do verejného priestoru musia totiž navrhovatelia strpieť vyššiu mieru záujmu o ich osoby. Pokiaľ ide o obsah a formu prejavu, prejav sa týkal záležitosti verejného záujmu, navyše záležitosti mimoriadne citlivé, ktoré verejnosť vníma s osobitným záujmom. Verejný záujem je v danom prípade eminentný a spočíva v záujme na ochrane nenarodeného života, ochrane práv matky, ktorá dieťa vynosí, verejný záujem na tom, aby sa tento inštitút nezneužíval na nekalý obchod s deťmi a pod. Odporca dodal, že nie je bez významu aj skutočnosť, že v relevantnom čase bola téma asistovanej reprodukcie a surogátneho materstva predmetom intenzívnej diskusie aj na odbornej úrovni, avšak bez relevantného výsledku. Odporca zdôraznil, že podstatou namietaného článku sú hodnotiace úsudky autorky článku, opierajúce sa o vyjadrenia orgánov verejnej moci ( hovorcu Ministerstva spravodlivosti SR, bývalého ministra zdravotníctva R. Zajaca ), ako aj skutočnosť, že navrhovatelia 1/, 2/ pravdivosť skutkového deja opísaného v uverejnenom článku, nespochybnili, namietali len jeho hodnotenie. Tieto skutočnosti opäť posúvajú rovnováhu medzi slobodou prejavu a osobnostnými právami navrhovateľov výrazne v prospech slobody prejavu. Ohľadom statusu autora prejavu odporca argumentoval tým, že autorom prejavu je novinár, ktorý plní nezastupiteľnú úlohu public watchdog, ktorý sa výrazne podieľa na formovaní verejnej mienky a stimulácii verejnej debaty o otázkach verejného záujmu. Z toho odvodzuje judikatúra ESĽP špecifickú ochranu tlače, čo opäť posúva rovnováhu medzi slobodou prejavu a osobnostnými právami navrhovateľov výrazne v prospech slobody prejavu. Pokiaľ ide o kritérium úmyslu, cieľa a motívu, v konaní nebolo preukázané, že by boli uverejnené nepravdivé informácie, ani že by autorka článku sledovala iný cieľ, ako informovať verejnosť o otázkach legitímneho verejného záujmu alebo že by nekonala v dobrej viere. Ak by bol naopak, postihnutý odporca za daný prejav, malo by to zmrazujúci vplyv na fungovanie tlače. Je pravdou, že článok bol publikovaný v denníku s celoštátnou pôsobnosťou, t.j. so značným potenciálom poškodiť dotknutú osobu difamačným prejavom, avšak v danom prípade jednak žiadny difamačný prejav urobený nebol a jednak je podľa názoru odporcu potrebné túto skutočnosť posudzovať v kontexte, že autorom prejavu je profesionálny novinár, ktorého pracovnou náplňou je uverejňovať svoje prejavy v médiách. Podľa odporcu tak namietaný článok spĺňal všetky atribúty, ktoré sú kladené na verejné prejavy, v záujme ochrany slobody prejavu a práva na informácie a že v danom konkrétnom prípade sloboda prejavu a právo na informácie prevážili nad záujmom navrhovateľov 1/, 2/ na ochranu ich osobnostných práv. Odporca si zároveň uplatnil náhradu trov odvolacieho konania za dva úkony právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu a vyjadrenie k predmetu konania. K právnym záverom Ústavného súdu SR zaujal písomné stanovisko aj navrhovateľ 1/ ( doručené Krajskému súdu v Bratislave dňa 14. 7. 2014, č.l. 271 spisu ). Zopakoval v ňom, že nesúhlasí s doterajšími závermi všeobecných súdov v zmysle predchádzajúcich rozhodnutí, ktoré boli vo veci vydané. Trval na tom, že na zverejnenie fotografií navrhovateľa 1/ bez jeho súhlasu odporcovi sa zákonná licencia podľa § 12 ods. 3 Obč. zák. nevzťahuje, pretože predmetom článku neboli aktuálne informácie, čo je nevyhnutný definičný znak spravodajstva. Je bez akéhokoľvek právneho významu, ako odporca označí svoje články, podstatné je, či zverejnená informácia je aktuálna alebo nie je. Zdôraznil konštatovanie Ústavného súdu SR v jeho náleze na str. 22, 23, zaoberajúce sa povahou spravodajskej fotografie ako tzv. obrazového svedectva, ktoré sa publikuje bezprostredne po udalosti, že cieľom spravodajskej fotografie je oznámiť čerstvú informáciu. V tejto súvislosti argumentoval navrhovateľ 1/ tým, že zverejnené fotografie neboli aktuálne, pretože od času ich vyhotovenia a rovnako tak aj od celej udalosti opísanej v článku uplynulo niekoľko týždňov. Považoval za bezpredmetné, kedy sa o týchto informáciách dozvedel odporca, navrhovateľ 1/ za podstatné považoval len to, kedy sa tieto udalosti udiali. Nakoľko v tomto prípade informácie neboli zverejnené bezprostredne po udalosti, má za to, že informácie zverejnené odporcom nepožívajú spravodajskú ochranu zákonných licencií. Dodal, že aj používanie obrazových snímok a podobizní na základe zákonných licencií podľa § 12 ods. 3 Obč. zák. podlieha zákonnému obmedzeniu v podobe rešpektovania oprávnených záujmov dotknutej fyzickej osoby, ako na to upozornil Ústavný súd SR vo svojom náleze. Avšak odporcom zverejnené fotografie navrhovateľa 1/ porušili požiadavku proporcionality, keďže nijako neprispeli do diskusie o verejnom záujme. Navrhovateľ 1/ ďalej vo vyjadrení uviedol, že odporca v článku neprevzal len informácie zverejnené STV, ale článok sám dotvoril. Navrhovateľ 1/ od samotného počiatku namieta spôsob spracovania celého článku odporcom, ktorým účelovo a bezdôvodne škandalizuje osobu navrhovateľa 1/. Odporca vystavil kritike fyzickú osobu s najvyššou mierou ochrany jej osobnostných práv, neposkytol jej žiadny priestor na vyjadrenie, zverejnil protiprávne získané obrazové a zvukové záznamy zverejnené STV a uviedol nepravdivé informácie, že navrhovatelia tvrdili, že sú druh a družka. Navrhovateľ 1/ pripomenul, že predmetný článok bol zverejnený v najčítanejšom denníku s celoštátnou pôsobnosťou, t.j. došlo k širokej publicite, ktorá zakladá právo navrhovateľa 1/ na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, v tejto súvislosti poukazoval na ustálenú judikatúru, a to rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 15/1997 ( R 45/2000 ). Navrhovateľ 1/ na základe uvedeného žiadal zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti tak, že odporcu zaviaže povinnosťou zaplatiť mu titulom nemajetkovej ujmy sumu 16.596,96 € a prizná mu aj náhradu trov konania. V prípade, že odvolací súd bude mať za to, že nie sú splnené podmienky na zmenu rozsudku prvostupňového súdu, navrhoval navrhovateľ 1/ v napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu ( t.j. v časti, v ktorej bol zamietnutý návrh navrhovateľa 1/ ) podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p. ). Vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa 1/ nemožno priznať úspech. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy ( § 11 Obč. zák. ). Písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy, týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením ( § 12 ods. 1 Obč. zák. ). Privolenie nie je potrebné, ak sa použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona ( § 12 ods. 2 Obč. zák. ). Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby ( § 12 ods. 3 Obč. zák. ). Podľa § 13 ods. 1 Obč.zák. fyzická osoba má právo domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa § 13 ods. 2 Obč.zák. pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods.1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa § 13 ods. 3 Obč.zák. výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci ( čl. 10 ods. 1, 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach ). Ako vyplýva z cit. ust. § 11 Obč. zák. občianska česť a ľudská dôstojnosť sa považujú za natoľko významné hodnoty každej fyzickej osoby ako individuality, že im zákon priznáva nárok na právnu ochranu. Je to tak preto, že česť fyzickej osoby je výrazom úcty alebo vážnosti, ktorú tá - ktorá fyzická osoba požíva u ostatných členov spoločnosti, napr. pre svoje postoje, názory, konanie. Česť fyzickej osoby nepochybne silne ovplyvňuje aj jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Najbežnejšou formou zásahov do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti sú skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky ( kritika ). V prípade skutkového tvrdenia ide o fakt, ktorého pravdivosť možno objektívne verifikovať tzv.dôkazom pravdy; v prípade kritiky ide o tzv. hodnotiace úsudky, t.j. názory, ktoré sú svojou povahou subjektívne - sú výrazom názorov toho, kto ich prednáša - a teda ktorých správnosť nie je možné objektívne preukázať, dôkaz pravdy je vzhľadom na povahu veci v prípade kritiky vylúčený. Zákon poskytuje ochranu proti takýmto zásahom len vtedy, ak ide o zásah neoprávnený. K neoprávnenému zásahu do práva fyzickej osoby na česť a dôstojnosť dôjde nepochybne nepravdivými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú zároveň objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti dotknutej fyzickej osoby. V prípade kritiky ( tzv. hodnotiacich úsudkov ) platí, že kritika musí byť prípustná, t.j. kritika musí byť vecná a konkrétna a tiež primeraná. Dôležitá pre posúdenie zákonnosti takého prejavu je skutočnosť, či má kritika osoby alebo jej konania vecný základ, či pre zvolenú kritiku existuje nejaké zdôvodnenie, konkrétne argumenty; vecná kritika je taká, ktorá vychádza z pravdivých skutočností ( podkladov ), na ktorých je založený hodnotiaci úsudok ( kritika ). Pokiaľ sú v kritike použité výrazy, ktorých miera expresivity je v značnom nepomere k cieľom kritiky, resp. ak je obsah kritiky celkom neadekvátny voči posudzovanému konaniu kritizovanej osoby, pričom z nej vyplýva úmysel kritizovanú osobu znevážiť, či uraziť, ide o neprimeranú kritiku, ktorá je spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Ani zveličovanie či preháňanie, hoci by bolo i veľmi tvrdé, nerobí prejav sám osebe nezákonným. V súdenej právnej veci sa ( v tomto štádiu konania už len ) navrhovateľ 1/ ( navrhovateľka 2/ zamietajúci rozsudok prvostupňového súdu nenapadla odvolaním ) domáha voči odporcovi zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 16.596,96 € ( v prepočte pôvodne 500.000,- Sk ) titulom ochrany osobnosti. Neoprávnený zásah odporcu do osobnostných práv navrhovateľa 1/ mal spočívať v uverejnení článku pod názvom „Kšefty s nenarodenými deťmi“ v denníku G. Č. ( ktorého vydavateľom je odporca ) dňa XX. X. XXXX. Článok uverejnený odporcom čerpal informácie z relácie P. U. A. V. XX. X. XXXX, a to z príspevku pod názvom „J. P.C. V. P.“. Článok uverejnený odporcom v denníku spracovával problematiku vynosenia dieťaťa pre navrhovateľa 1/ za finančnú odmenu. Spracovávaný prípad začal uverejnením inzerátu navrhovateľov 1/, 2/ dňa 29. marca 2005 v celoštátnom denníku O. s textom : „I. V. Ž. A. V., V. XX P., na Ú.N. Z. Q. O. V. pre G.. U. podľa Z. V.. V.E. B..“. Inzerát obsahoval aj kontakt na mobilný telefón. Navrhovateľ 1/ sa spôsobom, akým bol článok spracovaný cítil kriminalizovaný a škandalizovaný. Uvedeným článkom odporca zasiahol do jeho osobnostných práv, a to do jeho občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a vážnosti, práva na súkromie, na dobré meno, t.j. že odporca konal v rozpore s ust. § 11 Obč. zák. Odporca zasiahol do jeho osobnostných práv aj tým, že bez jeho súhlasu uverejnil spolu s textom článku aj niekoľko fotografií, na ktorých je zachytený navrhovateľ 1/, čím porušil ust. § 12 ods. 1 Obč. zák. Titulom náhrady nemajetkovej ujmy na základe ust. § 13 ods. 2, 3 Obč. zák. žiadal priznať sumu 16.596,96 €. Odporca sa v konaní bráni tým, že zásah do osobnostných práv navrhovateľa 1/ nebol neoprávnený a nebol ani difamačný ( hanlivý ). Skutkový dej v ňom opísaný, bol pravdivý. Účelom článku bolo prispieť do diskusie o otázke legitímneho verejného záujmu - surogátneho materstva. Na zverejnené fotografie s podobizňou navrhovateľa 1/ sa podľa odporcu vzťahuje zákonná licencia podľa § 12 ods. 3 Obč. zák., t.j. odporca nepotreboval na zverejnenie fotografií súhlas navrhovateľa 1/; uverejnený článok aj s fotografiami mali povahu spravodajského žánru. Odporca svoje právo informovať o danej veci vyvodzoval z práva na slobodu prejavu, práva na informácie. Navrhovateľ 1/ vo svojom odvolaní argumentoval okrem iného aj tým, že patrí do kategórie fyzickej ( súkromnej ) osoby, ktorej zákon v súvislosti so zásahom do osobnostných práv priznáva najvyššiu mieru ochrany. Hoci aj navrhovateľa 1/ nemožno považovať za osobu verejne známu, v dôsledku svojho vlastného rozhodnutia - uverejnenia spomínaného inzerátu v celoštátnom denníku - vstúpil do verejného priestoru. S ohľadom na obsah inzerátu si navrhovateľ 1/ mohol a mal byť vedomý možnosti zvýšeného záujmu verejnosti o jeho konanie. Jeho identita bola pritom odkrytá len pár dní pred uverejnením inkriminovaného článku, a to odvysielaním relácie P. Z. A. dňa XX. X. XXXX, ktorej súčasťou bol aj príspevok, ktorý spracovával prípad vyvolaný už spomínaným inzerátom. Následne, dňa XX. X. XXXX uverejnil odporca v denníku sporný článok aj s fotografiami navrhovateľov 1/, 2/, bez ich súhlasu. Vzhľadom na tému, ktorú článok odporcu spracovával, nutno konštatovať, že článok sa týkal súkromia navrhovateľa 1/. Uvedené má za následok, že navrhovateľ 1/podľa názoru odvolacieho súdu nepatrí síce ani medzi verejné osoby, ale ani celkom medzi súkromné, t.j. nemožno ho zaradiť do kategórie „bežný občan“. Kvalifikovanie postavenia navrhovateľa 1/ bolo pre súd podstatné z dôvodu, že hranice akceptovateľnosti, šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry, sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“ občanov. Vzhľadom na uvedené, má odvolací súd za to, že miera akceptovateľnosti kritiky, resp. miera ochrany súkromia bola u navrhovateľa 1/ čiastočne znížená. Zároveň niet sporu o tom, že zásah do osobnostných práv navrhovateľa 1/ bol vykonaný tlačou, celoštátne distribuovaným časopisom, vychádzajúcom vo vysokom náklade, šírenom aj cez internet, s vysokou čítanosťou, so širokým neurčitým okruhom pôsobenia. V súdenej právnej veci došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa 1/ formou kritiky ( hodnotiacich úsudkov ). Bolo preto potrebné posúdiť, či predmetná kritika konania navrhovateľa 1/ bola neprípustná; v prípade neprípustnej kritiky by totiž išlo o neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľa 1/, ktorý by bol spojený s právnymi následkami v zmysle § 13 Obč. zák. Predmetom článku, uverejneného odporcom, bola otázka získania dieťaťa formou surogátneho ( náhradného ) materstva. Surogátne materstvo - zjednodušene povedané - znamená, že vybraná žena donosí pre záujemcov dieťa. Problematika surogátneho materstva úzko súvisí s určovaním rodičovstva, osobitne s určovaním materstva, t.j. s otázkou, ktorá žena ( či tá, ktorá dieťa vynosila a porodila, alebo tá, ktorá si donosenie dieťaťa objednala ) je matkou dieťaťa. Surogátne materstvo právna úprava platná na Slovensku neumožňuje ( na rozdiel napr. od USA ). V záujme právnej istoty platná právna úprava v SR jednoznačne definuje v ust. § 82 ods. 1 Zák. o rod., že matkou je vždy žena, ktorá dieťa porodila. V Zákone o rodine je zároveň zavedená zásada neplatnosti akýchkoľvek zmlúv a dohôd, ktoré sú v rozpore s tým, že matkou dieťaťa je žena, ktorá dieťa porodila ( § 82 ods. 2 Zák. o rod. ). Možno prisvedčiť právnemu názoru odporcu, že „zmluva o náhradnom materstve“ by zjavne trpela neplatnosťou pre rozpor s dobrými mravmi - slovenská právna úprava je v tomto smere striktná. Na Slovensku teda nie je možný tzv. „prenájom maternice“, ktorý je prípustný v už spomínanom právnom prostredí USA. Uvedený právny stav v otázke surogátneho materstva platný na Slovensku je nepochybne odrazom skutočnosti, že náhradné materstvo je veľmi komplikovanou nielen právnou ale osobitne etickou, ale tiež filozofickou, či medicínskou otázkou. Náhradné materstvo, a za odplatu ( akým spôsobom mienil získať dieťa aj navrhovateľ 1/ ) totiž vo svojej podstate predstavuje „komerčné materstvo“, ktorého súčasťou je ( bez ohľadu na ušľachtilú pohnútku, ktorou je túžba stať sa rodičom ) vždy do určitej miery obchod s ľudským telom, a to jednak ženy, ktorá má dieťa donosiť a porodiť, ale aj s ľudským plodom - dieťaťom, ktoré sa má takto narodiť. Osobitne práve spomínaný komerčný prvok ( ale nielen tento prvok ) vyvoláva silné etické otázky o morálnosti takéhoto konania, čo bol nepochybne jeden z dôvodov, pre ktoré už samotný inzerát navrhovateľov 1/, 2/, ako aj uverejnený článok na túto tému, vyvolal jednak veľký záujem médií ale tiež odmietavé reakcie verejnosti. Nemôže byť zároveň sporu o tom, že otázka surogátneho materstva predstavuje vec legitímneho verejného záujmu. Šírenie myšlienok a informácií o veciach verejného záujmu je nezastupiteľnou úlohou tlače, s ktorou je zároveň spojené právo verejnosti tieto myšlienky a informácie prijímať. S tým úzko súvisí právo na slobodu prejavu, včítane práva na prednášanie kritiky. Bolo už opakovane konštatované v doposiaľ vydaných rozhodnutiach, že v prejednávanej veci došlo k stretu dvoch ústavných práv, a to práva na slobodu prejavu vrátane práva na informácie na jednej strane a práva na ochranu osobnosti na strane druhej. Základné právo na slobodný prejav je konštitutívnym znakom demokratickej pluralitnej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k veciam verejným a vynášať o nich hodnotiace úsudky ( kritiku ). Verejnou vecou nie je len agenda štátnych inštitúcií, činnosť politikov, sudcov, alebo umenie či showbiznis, ale všetko, čo na seba púta verejnú pozornosť. Všetky tieto verejné záležitosti môžu byť verejne posudzované. Vecou legitímneho verejného záujmu sa potom stalo aj posudzovanie surogátneho materstva, na základe aktivít navrhovateľa 1/. Inkriminovaný článok neobsahoval žiadne hrubé a už vôbec nie vulgárne výrazy, odvolací súd poznamenáva, že kritika v článku, ktorý uverejnil odporca, sa netýkala výlučne konania navrhovateľa, ale aj konania ďalších osôb, ktoré mali byť do procesu umelého oplodnenia „záujemkyne“ C. „.“ zainteresovaní napr. z radov lekárov. Predmetný článok sa zameral na kritiku konania navrhovateľa 1/ ( s navrhovateľkou 2 / ), a to konkrétne spôsobu, akým sa navrhovateľ 1/ snažil získať pre seba dieťa, ktorý spôsob v Slovenskej republike nie je možný. Navyše navrhovateľ 1/ neváhal v záujme dosiahnutia svojho cieľa použiť aj nie celkom čestné postupy ( tvrdenie, že s navrhovateľkou 2/ sú druh a družka, nepravdivé „čestné“ prehlásenie o žití v spoločnej domácnosti s C. „.“ ). Za nepochybnú považuje odvolací súd skutočnosť, že inkriminovaný článok - a teda kritika v ňom - mala vecný základ, vychádzala z pravdivých skutočností, ktoré navrhovateľ 1/ napokon ani nepopieral. Odvolací súd preto v zhode so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že zásah do osobnostných práv navrhovateľa 1/ článkom odporcu uverejneným v denníku Nový čas dňa XX. X. XXXX pod názvom „C. A. G. V.“ nebol neoprávnený, nakoľko v zistenom strete spomínaných ústavných práv bolo nutné uprednostniť právo na slobodu prejavu a na informácie pred právom navrhovateľa na ochranu osobnosti ( jeho česť a dôstojnosť, vážnosť a právo na súkromie ). Zásah odporcu do osobnostných práv navrhovateľa 1/ spočíval nielen v uverejnení článku, ale aj fotografií navrhovateľa 1/, a to bez jeho súhlasu. Z textu vyššie vyplýva, že súčasťou osobnostných práv je aj ochrana práva fyzickej osoby na podobizeň. Pojem podobizeň v sebe zahŕňa hmotné zachytenie podoby človeka rôznymi technickými prostriedkami, napr. obrazmi, kresbami, fotografiami, filmom, videozáznamom a pod. obsahom práva k obrazovej snímke je užívacie a dispozičné právo subjektu vo vzťahu k podobizni. Zásadne platí, že na zachytenie či použitie podobizne zobrazenej osoby je potrebný jej súhlas; výnimku z tejto zásady predstavuje tzv. zákonná licencia upravená v § 12 ods. 2 Obč. zák. Pokiaľ ide o použitie podobizne a obrazovej snímky, je z hľadiska neoprávnenosti zásahu bez významu, či má použitie zároveň difamujúci charakter. Zákon zásadne poskytuje ochranu práva na podobizeň len v prípade takých zásahov, ktoré sú neoprávnené. Už spomínaná výnimka zo zásady, že podobizeň fyzickej osoby môže byť použitá len so súhlasom oprávnenej osoby, sa týka použitia podobizne a obrazových snímok na úradné účely na základe zákona ( § 12 ods. 2 Obč. zák. ), ďalej pre účely spravodajstva a pre účely vedecké a umelecké ( § 12 ods. 3 Obč. zák. ), kedy sa privolenie oprávnenej osoby na použitie podobizne, či obrazovej snímky nevyžaduje. Podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci ide práve o prípad použitia podobizne navrhovateľa 1/ pre účely spravodajstva, t.j. o prípad zákonnej licencie ( § 12 ods. 3 Obč. zák. ), kedy sa súhlas oprávnenej osoby na použitie jej podobizne nevyžaduje. Pod pojem spravodajstvo v zmysle § 12 ods. 3 Obč. zák. nemožno zahŕňať len spravodajstvo v užšom zmysle, t.j. iba referovanie o skutočnostiach, ktoré sa udiali, ale aj kritické zhodnotenie týchto skutočností, t.j. ich kritiku. Spravodajstvo nemožno chápať izolovane od spoločenského poslania tlače a ostatných hromadných informačných prostriedkov, ktorým je informovanie verejnosti o veciach verejného záujmu a v ich kritickom hodnotení. V rámci týchto medzí oprávňuje zákonná licencia podľa § 12 ods. 3 Obč. zák. použitie podobizne a obrazových snímok aj bez súhlasu oprávnenej osoby. Verejný záujem musí byť oprávnený - nestačí len záujem motivovaný napr. snahou o senzácie, škandalizovanie, ako je to v prípade tzv. bulvárnej tlače. V prípade verejného záujmu tak musí ísť o záležitosti, ktoré sa týkajú riadenia spoločnosti, či dôležitých otázok spoločenského života vôbec. Z uvedeného vyplýva, že z vecí verejného záujmu sú zásadne vylúčené veci súkromného života, ktoré by tak nemohli spadať pod zákonnú licenciu v zmysle ust. § 12 ods. 3 Obč. zák. V článku, ktorého súčasťou boli aj zverejnené podobizne navrhovateľa 1/ ( bez jeho súhlasu ) bola riešená otázka surogátneho materstva, táto sa s ohľadom na pohnútky navrhovateľa 1/ ( túžbu stať sa otcom ) nepochybne úzko dotýkala súkromného života navrhovateľa 1/. Napriek tomu konštatovaniu však podľa názoru odvolacieho súdu možno na použitie podobizne navrhovateľa 1/ aplikovať cit. ust. § 12 ods. 3 Obč. zák., pretože obsahom, ktorým sa článok ( a k nemu patriace fotografie ) zaoberal, bol súkromný život navrhovateľa 1/ len okrajovou otázkou ( týkajúcou sa pohnútky k jeho konaniu ). Ťažisko spracovávanej témy spočívalo jednoznačne v spôsobe, akým sa navrhovateľ 1/ snažil získať pre seba dieťa za odplatu, t.j. spôsob ( náhradné materstvo ), ktorý právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje. Otázka prípustnosti surogátneho materstva je nepochybne dôležitou otázkou spoločenského života a teda vecou verejného záujmu. Právna teória i prax ustálili, že v prípade spravodajstva musí byť verejný záujem na informácii nielen oprávnený ale tiež aktuálny. Navrhovateľ 1/ opakovane spochybňoval práve aktuálnosť jeho podobizní a obrazových snímok, ktoré odporca použil, argumentujúc tým, že tieto boli vyhotovené cca s mesačným predstihom, než ako boli odporcom uverejnené, a teda boli neaktuálne. Ďalej v tejto súvislosti namietal, že zverejnené fotografie nijakým spôsobom nemohli prispieť a teda ani neprispeli do diskusie o veci verejného záujmu. K uvedenej námietke považuje odvolací súd za nutné uviesť, že zverejnenie fotografií spolu s článkom odporcu nasledovalo dva dni ( 29. 6. 2005 ) po odvysielaní reportáže v A. ( V. XX. X. XXXX ), z ktorej čerpal pri spracovaní témy v článku aj odporca. Záujem o tému náhradného materstva vzbudil navrhovateľ 1/ ( a navrhovateľka 2/ ) v médiách práve uverejnením inkriminovaného inzerátu, pričom otázka surogátneho materstva, ale hlavne spôsobu, akým sa navrhovatelia snažili získať dieťa, zarezonovala s plnou silou hlavne po odvysielaní televíznej reportáže v A. V.Q. XX. X. XXXX. Z uvedeného dôvodu považuje odvolací súd za nepochybné, že uverejnenie dotknutého článku odporcom - aj so zverejnenými fotografiami - bolo aktuálne, keďže sa danej téme venovalo v čase, kedy boli verejnosti poskytované informácie o konaní navrhovateľov. Skutočnosť, že zverejnené fotografie neboli „čerstvé“ v tom zmysle, že boli vyhotovené cca s mesačným predstihom, ich nemôže podľa názoru odvolacieho súdu vylučovať z aplikácie ust. § 12 ods. 3 Obč. zák. ( t.j. neznamená to, že by nemohli požívať spadať pod „spravodajský žáner“ ). V tomto smere odvolací súd dáva za pravdu argumentácii odporcu, že pre posúdenie aktuálnosti obrazových snímok nemusí byť určujúci výlučne moment ich zhotovenia, ale predovšetkým téma, príp. obsah písaného textu, na dokreslenie ktorého slúžia, pokiaľ sa týkajú veci legitímneho verejného záujmu. Uverejnené fotografie slúžili na potvrdenie dôveryhodnosti v článku uverejnených informácií, o to viac, že článok sa venoval téme u nás neobvyklej, čo bol nepochybne tiež jeden z dôvodov, pre ktorý vzbudil toľko pozornosti vo verejnosti a v médiách. Odvolací súd považuje za dôležité tiež poznamenať, že fakt, že inkriminovaný článok s fotografiami bol uverejnený v denníku, ktorý sa nesporne radí medzi tzv. bulvárnu tlač, tento článok samo osebe nevylučuje zo spravodajského žánru - rozhodujúci je spôsob spracovania témy; z obsahu článku nemožno vyvodiť, že jeho účelom bolo škandalizovanie navrhovateľa ( navrhovateľov ), ani ich zosmiešňovanie, podobne zo samotných fotografií nemožno usúdiť, že by navrhovateľa 1/ ( navrhovateľku 2/ ) zosmiešňovali - fotografie pôsobia civilne, nie difamačne. Odvolací súd tak dospel k záveru, že na uverejnenie fotografií navrhovateľa 1/ sa v danom prípade vzťahovala zákonná licencia v zmysle § 12 ods. 3 Obč. zák. , a teda odporca na ich uverejnenie nepotreboval súhlas navrhovateľa 1/. K otázke namietanej prezentácie konania navrhovateľa 1/ v uverejnenom článku ako protiprávneho konania, v protiklade s logicky odporujúcim skutkovým tvrdením o právnej nepostihnuteľnosti konaní obdobných konaniu navrhovateľa 1/ odvolací súd uvádza nasledovné. Uvedená námietka sa týka textu článku : Napriek tomu, že obchod s ešte nenarodenými deťmi je na Slovensku protizákonný, s vysokou pravdepodobnosť zaň v celej kauze nebude nikto potrestaný. Aj keď obludný plán falošnému páru nevyšiel, spravodlivosti zrejme nakoniec unikne. „Jednoducho niečo také nie je možné postihnúť, keďže žiadna legislatíva, ktorá by také veci regulovala, u nás ani nejestvuje, dodáva V. O. z občianskeho združenia K.. Z formulácie citovaného odseku z inkriminovaného článku vyplýva, že autor článku vyhodnotil „ obchod s ešte nenarodenými deťmi na Slovensku ako protizákonný“, na druhej strane citoval stanovisko tretej osoby o tom, že takéto konanie nemožno postihnúť, vzhľadom na absentujúcu legislatívu ( t.j. pre chýbajúcu právnu úpravu ). Autor článku mal zjavne pri hodnotení „protiprávnosti“ konania navrhovateľa 1/ v súvislosti s donosením a porodením dieťaťa náhradnou matkou za odplatu na mysli skutočnosť, že ( nielen ) navrhovateľ 1/ za svoje konanie nebude niesť trestnú zodpovednosť. Z nasledujúcej vety vyššie uvedeného odseku plynie, že uloženie trestu nie je možné z dôvodu chýbajúcej legislatívy, ktorá by v slovenskom právnom poriadku také veci ( t.j. surogátne materstvo ) upravovala. Z uvedeného textu je zrejmý rozpor spočívajúci v tom, že pokiaľ nejaké konanie nie je z trestného hľadiska právne regulované ( t.j. upravené ), potom nemôže byť z hľadiska trestného ani protiprávne a teda nemôže byť ( z hľadiska trestného práva ) postihnuté trestom. V odôvodnení tohto rozhodnutia už bolo skonštatované, že slovenská právna úprava ( Zákon o rodine ), by takéto konanie ( zmluvu o náhradnom materstve ) sankcionovala neplatnosťou, a to absolútnou ( § 82 ods. 2 Zák. o rod., § 39 Obč. zák. ). Pri vyhodnocovaní spomínaného rozporu je nutné vziať do úvahy, že autorom článku bol novinár, ktorý sám nemusí disponovať odborným vzdelaním v oblasti, ktorej sa v článku posudzovaná problematika týkala, ako aj možných s problematikou súvisiacich súvislostí, rovnako tak aj skutočnosť, že denník Nový čas nepatrí medzi odbornú tlač ( ktorá má iné nároky na presnosť vyjadrovania ), ale je bežným periodikom, určeným širokej verejnosti. V takých prípadoch je potrebné ( ako už judikoval napr. Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 30 Cdo 2796/2005 zo dňa 31. 8. 2006 ), akceptovať ako prípustné aj určité zjednodušenie, príp. skreslenie tvrdení autora v texte, bez toho, aby tieto znamenali zásah do osobnostných práv dotknutej fyzickej osoby. Z tohto pohľadu ( ako čiastočného zjednodušenia či skreslenia ) možno podľa názoru odvolacieho súdu akceptovať aj namietaný rozpor ako nepresnosť vo vyjadrení autora článku, avšak bez dopadu na osobnostné práva navrhovateľa 1/. Uvedená nepresnosť totiž nič nemenila na tom, že podstata podávaných informácií, na ktorých bol založený inkriminovaný článok, bola pravdivá. Súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav veci ( § 153 ods. 1 O.s.p. ), vec správne posúdil po právnej stránke. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil ( § 219 ods. 1 O.s.p. ). O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešnému odporcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby, a to písomné vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa 1/, v sume 118,74 € ( t.j. odmena 91,92 € + režijný paušál 7,41 € + DPH ), podľa vyhl.č. 655/2004 Z.z., § 10 ods. 1, 8, § 14 ods. 1 písm. b/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3. Za druhý úkon právnej služby - písomné vyjadrenie vo veci, ktorým odporca reagoval na nález Ústavného súdu SR, odvolací súd odporcovi náhradu trov nepriznal, ale len z dôvodu, že odporca si ich výšku nevyčíslil ( § 151 ods. 1 O.s.p. ). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.