Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/645/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207211638 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1207211638.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: A.. L. L., X.. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. H. Č.. XXXX/XX, L., zastúpenom: SLOV-LEGAL s.r.o., IČO: 36 863 157, so sídlom Dobrovičova 16, Bratislava, proti odporcovi: GTS Slovakia, s.r.o., IČO: 35 795 662, so sídlom Einsteinova 24, Bratislava, zastúpenom: Havel, Holásek & Partners s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 36 856 584, so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a náhradu mzdy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 04.septembra 2013, č.k. 58C/126/2007-983, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti m e n í tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 12.561,05 eur, do troch dní. Vo zvyšnej napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . V časti náhrady trov konania a povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok za návrh, rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a v tejto časti na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom zo dňa 4. septembra 2013, č.k. 58/126/2007 - 983, uložil súd prvého stupňa odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy v sume 62.378,01 eur, vo zvyšnej časti návrh zamietol, konanie v časti zaplatenia mzdy za február, marec a apríl 2007 zastavil, odporcovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok 3.842,18 eur a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. S poukazom na ust. § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce rozhodol konečným rozsudkom o nároku navrhovateľa na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru po tom, ako bolo medzitýmnym rozsudkom zo dňa 14.10.2008 č.k. 58C/126/2007 - 393, právoplatným 18.11.2009, určené, že výpoveď daná navrhovateľovi listom odporcu zo dňa 22.01.2007 je neplatná a pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom trvá. S poukazom na § 134 Zákonníka práce ustálil, že v danom prípade bol, pre účely výpočtu náhrady mzdy za obdobie neplatného skončenia pracovného pomeru, rozhodujúcim obdobím I. štvrťrok 2007 (január, február a marec 2007), v ktorom však navrhovateľ neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, a preto bolo potrebné vychádzať z pravdepodobného zárobku. Dodatok číslo 5 pracovnej zmluvy zo dňa 10.08.2005, vyhotovený v anglickom jazyku, posúdil ako neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pre jeho rozpor s § 8 ods. 2 zákona číslo 270/1995 Z.z. o štátnom jazyku, ktorý ukladá písomné právne úkony v pracovnoprávnom vzťahu vyhotovovať v štátnom jazyku. Z uvedených dôvodov nevychádzal pri výpočte náhrady mzdy z obsahu dodatku č. 5 pracovnej zmluvy, v ktorom bol stanovený fixný mesačný plat navrhovateľa vo výške 250 000,- Sk a za základ pre určenie predpokladanej výšky mzdy, vzal dodatok č. 4 k pracovnej zmluve zo dňa 15.10.2004, v ktorom bola dojednaná výška mesačného platu navrhovateľa v sume 208 000,- Sk, t.j. 6.904,34 eur. Výšku pravdepodobného zárobku navrhovateľa ustálil tak, že vypočítal priemerný hodinový zárobok vo výške 39,8327 eur (t.j. 3 x 6.904,34 eur : 520 ako počet pracovných hodín od januára do marca 2007 ), a túto sumu vynásobil priemerným počtom pracovných hodín za mesiac (174), a tak získal priemerný mesačný zárobok navrhovateľa vo výške 6.930,89 eur. Konštatoval, že za rozhodujúce obdobie nebol navrhovateľovi priznaný a vyplatený mesačný bonus za výkonnostné prémie, a preto ho nie je možné za I. štvrťrok 2007 zahrnúť do výpočtového základu pravdepodobného zárobku. V tejto súvislosti tiež uviedol, že predstavenstvo odporcu prijalo dňa 18.01.2007 rozhodnutie, ktorým zrušilo s okamžitou účinnosťou pozíciu generálneho riaditeľa, a preto objektívne nebolo možné od 19.01.2007, aby navrhovateľ vykonával funkciu generálneho riaditeľa, v dôsledku čoho nemohol splniť výkonnostné ciele stanovené skupinou GTS pre priznanie kvartálneho bonusu za I. štvrťrok 2007. Vzhľadom na uvedené mal za to, že od 19.01.2007 nebol navrhovateľ generálnym riaditeľom, ale už iba zamestnancom odporcu. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľovi prináleží náhrada mzdy iba za obdobie prvých deviatich mesiacov. Nepriznanie nároku na náhradu mzdy za ďalšie obdobie odôvodnil tým, že navrhovateľ v rozhodnom čase nebol zamestnaný u iného zamestnávateľa, ako bývalý top manažér si aktívne nehľadal prácu prostredníctvom personálnych agentúr, ktoré v zmysle zaužívanej praxe na pracovnom trhu obsadzujú takmer všetky pracovné pozície v strednom a top manažmente spoločností, vrátane tých, ktoré pôsobia v sektore IT/ telekomunikáciách. Konštatoval, že pracovné pozície v strednom a top manažmente sa nehľadajú a neobsadzujú cez stránky ako profesia.sk alebo job.sk, resp. podobné internetové portály, alebo cez noviny, ale výlučne cez renomované personálne agentúry (tzv. "head hunterov"), ktoré pracujú diskrétne a dôverne, s cieľom dodať špičkového manažéra, ktorý zodpovedá prísnym a presne stanoveným kvalifikačným a osobnostným kritériám. V danom prípade navrhovateľom predložené potvrdenia o hľadaní si práce pochádzali buď z internetových serverov alebo od jeho známych, pričom v iba troch pracovných pozíciách bol navrhovateľ priamo oslovený zo strany personálnych agentúr (K & partner zo dňa 25.01.2007, Project People zo dňa 20.07.2007, Talents technologi zo dňa 03.12.2007). Dôvody uvádzané navrhovateľom, pre ktoré sa nezapojil do pracovného pomeru, t.j. prebiehajúci súdny spor s odporcom, nedostatok vhodných pracovných miest na trhu práce z dôvodu hospodárskej krízy, nepovažoval za opodstatnené a poukázal na to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že na slovenskom pracovnom trhu v oblasti IT/telekomunikácie bolo v období od 01.05.2007 do 18.11.2009 dostatok voľných pracovných miest na rovnakej alebo obdobnej pracovnej pozícii, akú zastával navrhovateľ u odporcu. Zdôrazňoval, že navrhovateľ si sám aktívne nehľadal prácu prostredníctvom renomovaných personálnych agentúr, nekontaktoval agentúry pôsobiace na slovenskom pracovnom trhu za účelom aktívneho hľadania si práce v strednom a vyššom manažmente, pričom ako top manažér vedel, resp. mal vedieť, že pozície v strednom a vyššom manažmente sa obsadzujú takmer výlučne prostredníctvom renomovaných personálnych agentúr. Zohľadnením zákonných hľadísk pre rozhodovanie o znížení alebo nepriznaní náhrady mzdy a relevantnej judikatúry dospel k záveru, že navrhovateľ, ako profesionálne skúsený top manažér, bez zdravotných komplikácií a v produktívnom veku, mal možnosť obstarať si pre neho vhodnú prácu, ale nevynaložil aktívne úsilie, ktoré by bolo možné od neho objektívne očakávať pri hľadaní si práce v rozhodnom období a uzavrel, že uplatnená náhrada mzdy za 30 mesiacov by tak v tomto prípade presahovala charakter primeranej sankcie pre zamestnávateľa s dôsledkom neprimeranej výhody satisfakcie pre navrhovateľa. Z uvedených dôvodov priznal navrhovateľovi náhradu mzdy iba za obdobie deväť mesiacov a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Pokiaľ si navrhovateľ uplatnil aj úroky z omeškania, počnúc dňom 20.05.2008, tieto mu nepriznal, nakoľko sa týkali náhrady mzdy presahujúcej deväť mesiacov. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu každého z účastníkov konania vyslovil, že žiadny z nich nemá právo na náhradu trov konania. O povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok za návrh rozhodol podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Proti tomuto rozsudku, do jeho výroku, ktorým bol návrh vo zvyšnej časti zamietnutý, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo jeho návrhu aj v tejto časti vyhovené dôvodiac tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Argumentoval tým, že zákon číslo 270/1995 Z.z. o štátnom jazyku je predpisom verejného práva a v § 8 ods. 2 ustanovuje len administratívnu a nie súkromnoprávnou povinnosť "vyhotoviť“ (nie uzavrieť) písomné právne úkony v pracovnoprávnom vzťahu v štátnom jazyku; ide teda o administratívnu povinnosť vyhotovenia písomných právnych úkonov v pracovnoprávnych vzťahoch v štátnom jazyku, ale nie o povinnosť ich aj v štátnom jazyku uzatvárať (prejavovať vôľu). Účastníkom právneho úkonu tak podľa neho nič nebránilo platne a účinne prejaviť svoju vôľu ústne alebo písomne aj v inom, ako v štátnom jazyku, pričom len z pohľadu verejného práva by sa malo toto následne zachytiť aj v štátnom jazyku. Nedodržanie tejto sekundárnej administratívnej povinnosti však nemôže byť spájané s právnym následkom neplatnosti právneho úkonu vykonaného v inom, ako v štátnom jazyku, pretože zákonodarca nespája s nedodržaním daného zákona takýto právny následok. Z uvedených dôvodov preto nemožno v danom prípade aplikovať § 39 Občianskeho zákonníka na posúdenie platnosti dodatku č. 5 k pracovnej zmluve. Vzhľadom na to, že pre platné uzatvorenie pracovnej zmluvy, vrátane dodatkov, sa v zmysle § 17 ods. 2 Zákonníka práce nevyžaduje písomná forma, nebola potrebná písomná forma ani na platné uzatvorenie dodatku č. 5 k pracovnej zmluve, a tento sa tak stal platným prejavom vôle konajúcich osôb, a to podpísaním jeho znenia v anglickom jazyku, ktorým momentom došlo k jeho uzatvoreniu, bez ohľadu na splnenie administratívnej povinnosti zachytenia prejavu tohto úkonu v štátnom jazyku. V tomto smere poukázal na prax zmluvných strán, ktoré platnosť dodatku č. 5 nenapádali, riadili sa ním pri vyplácaní mu odmeny, a to až do neplatného skončenia pracovného pomeru, čo podľa neho preukazuje, že zmluvné strany mali v úmysle tento dodatok uzatvoriť. Dodal, že písomné vyhotovenie dodatku č. 5 slúžilo tiež ako potvrdenie o uzatvorení daného úkonu aj v ústnej forme, a keďže zákon o štátnom jazyku neukladal povinnosť vyhotovovať ústne uzavreté úkony v štátnom jazyku, a § 17 ods.2 Zákonníka práce ustanovuje aj pre tento prípad platnosť takto vykonaného ústneho právneho úkonu, treba považovať dodatok č. 5 k pracovnej zmluve za platný. Pre výpočet náhrady mzdy mal byť preto použitý dodatok č. 5, a nie dodatok číslo 4 zo dňa 15.10.2004, z ktorého súd prvého stupňa pri výpočte pravdepodobného zárobku vychádzal. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že pri výpočte náhrady mzdy možno prihliadať iba na jeho fixný mesačný plat, bez zohľadnenia bonusu. V tomto smere poukázal na to, že pri výpočte pravdepodobného zárobku sa má vychádzať práve zo situácie, ako keby zamestnanec pracoval na pozícii podľa pracovnej zmluvy, a teda nie skutočný, ale hypotetický stav, je rozhodujúci teda stav, ktorý by bol, ak by bol u odporcu naďalej pracoval, bez ohľadu na danú výpoveď. Z uvedeného dôvodu považoval argumentáciu odporcu, že v danom čase bola zrušená funkcia generálneho riaditeľa, za irelevantnú. Súd prvého stupňa tak mal podľa neho zohľadniť pri výpočte náhrady mzdy aj štvrťročný bonus za IV. štvrťrok 2006, ktorý mu bol zúčtovaný a vyplatený v I. štvrťroku 2007 vo výške 14 489,145 eur. Zdôraznil, že štvrťročný bonus bol pravidelne súčasťou jeho mzdy ako variabilná zložka mzdy podľa bodu 2. 2 pracovnej zmluvy, a to od začiatku platnosti dodatku č. 5 k pracovnej zmluve a bol mu štvrťročne vyplácaný v minimálnej výške 95,2 % zo základu, ktorý tvoril 15 % ročnej mzdy; navyše štvrťročný bonus za I. štvrťrok 2007 bol priznaný všetkým zamestnancom odporcu vo výške 100 % ich odmeňovacieho základu. Podľa neho preto mal byť správne priemerný predpokladaný mesačný zárobok ustálený vo výške 13 178,69 eur. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že mu náhrada mzdy patrí len za prvých 9 mesiacov a v tomto smere poukazoval na svoje aktivity pri hľadaní zamestnania, keď si hľadal prácu v rozhodnom období nielen sám, ale aj prostredníctvom personálnych agentúr. Súd prvého stupňa mu nedôvodne vytýka, že si prácu nehľadal cez renomované personálne agentúry, keďže ich činnosť v tomto smere spočíva v tom, že oslovujú zamestnaných zamestnancov na vysokých pozíciách a ponúkajú im lepšie príležitosti u iných zamestnávateľov. Poukázal na to, že existencia súdneho sporu o neplatnosť výpovede bránila potenciálnym zamestnávateľom ho zamestnať. Zdôraznil, že zákon nestanovuje, akým spôsobom a formou je potrebné prejaviť aktivitu pri hľadaní si nového zamestnania. Uviedol, že v rámci vykonaného dokazovania preukázal zaslanie 44 žiadostí o zamestnanie potenciálnym zamestnávateľom. Pokiaľ súd prvého stupňa oslovil 11 personálnych agentúr, zdôraznil, že len päť z nich deklarovalo určité voľné pracovné pozície v rozhodnom období na trhu práce, čo nasvedčuje objektívne zlej situácii na trhu práce v období rokov 2007 až 2010. Pokiaľ išlo o 55 voľných pozícií uvádzaných personálnymi agentúrami namietal, že vo vzťahu k väčšine z nich nespĺňal kvalifikačné alebo profesijné kritériá (vzdelanie alebo pracovné skúsenosti), resp., že niektoré z nich ani neuviedli popis jednotlivých pozícií. Za dôležitú považoval tiež skutočnosť, že uvedené pozície boli vo väčšine prípadov tajné, bežne nesprístupňované na webových portáloch a obsadzované prostredníctvom „head huntingových “ personálnych agentúr. Zároveň žiadal prihliadnuť aj na sociálne a morálne hľadiská prezentované ním pred súdom prvého stupňa, odôvodňujúce mu priznanie plného nároku na náhradu mzdy. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti dodatku č. 5 k pracovnej zmluve, keďže tento dodatok nebol vyhotovený a ani podpísaný v štátnom, ale len v anglickom jazyku. Dodal, že tento dodatok je potrebné považovať za neplatný aj s poukazom na § 1 ods. 2 Zákonníka práce a § 40 Občianskeho zákonníka, a to vzhľadom na to, že pracovná zmluva, ako aj jej dodatky, vyžadovali, pre akúkoľvek zmenu alebo doplnenie pracovnej zmluvy, výlučne písomnú formu, a preto v zmysle dohody zmluvných strán mal byť aj anglický dodatok uzatvorený v písomnej forme, a jej nedodržanie spôsobuje jeho absolútnu neplatnosť. Uviedol, že podľa neho súd prvého stupňa postupoval správne, pokiaľ do výpočtového základu pre stanovenie pravdepodobného zárobku za I. štvrťrok 2007 nezahrnul bonus navrhovateľa za IV. štvrťrok 2006, nakoľko navrhovateľ nemohol spĺňať a ani nespĺňal výkonnostné kritéria pre priznanie výkonnostného bonusu za I. štvrťrok 2007. Priznanie bonusu podľa neho vylučovala skutočnosť, že anglický dodatok, z ktorého navrhovateľ odvodzoval nárok na jeho zaplatenie, je absolútne neplatným právnym úkonom, z ktorého dôvodu bolo potrebné vychádzať pri výpočte náhrady mzdy z dodatku č. 4 k pracovnej zmluve zo dňa 15.10.2004, v ktorom bola výška mesačného platu dohodnutá v sume 208 000,- Sk (6.904,3351 eur). V konaní bolo preukázané, že za I. štvrťrok 2007 nebol navrhovateľovi vyplatený a ani nikdy mu nebol priznaný bonus za výkonnostné prémie, a preto bonus za I. štvrťrok 2007 nebolo možné zahrnúť do výpočtového základu pravdepodobného zárobku, keď navyše dňa 18.01.2007 rozhodlo predstavenstvo s okamžitou účinnosťou o zrušení pozície generálneho riaditeľa, v dôsledku čoho už nebolo objektívne možné od 19.01.2007 zo strany navrhovateľa ďalej túto funkciu vykonávať, a preto navrhovateľ nemohol splniť výkonnostné ciele pre priznanie kvartálneho bonusu za I. štvrťrok 2007. Podotkol, že navrhovateľ nespĺňal podmienky pre priznanie bonusu, ktorými, okrem iného, bolo aj to, aby ako generálny riaditeľ zostal zamestnaný u neho počas celej príslušnej doby výplatného obdobia a aby ako generálny riaditeľ splnil v príslušnom výplatnom období stanovené výkonnostné ciele GTS. Zdôraznil, že v dôsledku medzitýmneho rozsudku sa stal navrhovateľ jeho radovým zamestnancom, a ani preto nemohol splniť objektívne posudzované výkonnostné kritériá stanovené pre pozíciu generálneho riaditeľa. Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ si ako top manažér aktívne nehľadal prácu prostredníctvom personálnych agentúr a dodal, že pokiaľ ani nezaslal svoj životopis do najväčších slovenských personálnych spoločností, respektíve ich neoslovil pri hľadaní si práce, nevyvinul všetko možné úsilia, ktoré bolo možné od neho spravodlivo a objektívne očakávať ohľadne aktívneho hľadania si práce v rozhodnom období. V nadväznosti na uvedené navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej (zamietajúcej) časti v medziach dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods. 1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa (§ 213 ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia platnosti dodatku č.5 k pracovnej zmluve, ktorý bol relevantným právnym úkonom pre stanovenie správnej výšky pravdepodobného zárobku. Podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce, právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis. Podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce, neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Ak vznikne zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu škoda, je zamestnávateľ povinný ju nahradiť. Súd prvého stupňa vychádzal pri svojom rozhodovaní o náhrade mzdy zo záveru o neplatnosti dodatku č. 5 pracovnej zmluvy, uzatvoreného medzi účastníkmi konania s platnosťou od 10.08.2005, z dôvodu, že tento bol vyhotovený len v anglickom jazyku a je preto v rozpore s § 8 ods. 2 zákona č. 270/1995 Z.z. o štátnom jazyku. Z uvedeného dôvodu tak bolo podľa neho potrebné vziať za základ pre zistenie výšky pravdepodobného zárobku dodatok č. 4 k pracovnej zmluve zo dňa 15.10.2004. Odvolací súd si v tomto smere v celom rozsahu osvojil argumentáciu navrhovateľa, že dodatok č. 5 k pracovnej zmluve, ktorý bol vyhotovený výlučne v anglickom jazyku, nemožno považovať za neplatný právny úkon, nakoľko Zákonník práce a ani zákon o štátnom jazyku nespájajú s nesplnením si povinnosti vyhotoviť pracovnú zmluvu, resp. dodatok k nej, v štátnom jazyku, neplatnosť právneho úkonu, keď navyše je opodstatnená aj námietka navrhovateľa, že zákon o štátnom jazyku ukladá písomné právne úkony v pracovnoprávnom vzťahu „vyhotoviť“ v štátnom jazyku, a teda nie aj „uzavrieť“. Odvolací súd sa stotožnil s navrhovateľom aj v tom, že zákon o štátnom jazyku je právnym predpisom patriacim do oblasti verejného práva, dohľad nad dodržiavaním ktorého zabezpečuje Ministerstvo kultúry SR, do správy ktorého táto agenda spadá, a preto je jeho aplikácia v súkromnoprávnych vzťahoch, z hľadiska posudzovania platnosti právnych úkonov v prípade nedodržania jeho ustanovení, vylúčená. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, k právnemu záveru, že dodatok č. 5 k pracovnej zmluve, uzatvorený v písomnej forme v anglickom jazyku, je platným právnym úkonom. Irelevantná je preto námietka odporcu, že tento dodatok mohol byť uzatvorený len v ústnej forme, v ktorej podobe však bol rovnako neplatným právnym úkonom pre nedodržanie dohodnutej písomnej formy (§ 40 ods. 1 Obč. zák.). Zároveň je potrebné poznamenať, že odporca podľa uvedeného dodatku č. 5 postupoval, keď navrhovateľovi na jeho základe vyplácal dohodnutú základnú mzdu (čl. 2.1.), ako aj prémiu (čl. 2.2.). Napokon aj v prípade neplatnosti dodatku č. 5, by sa vo vzťahu k navrhovateľovi uplatnil § 17 ods. 3 Zákonníka práce, podľa ktorého by mu nemohla byť neplatnosť uvedeného dodatku na ujmu. Súd prvého stupňa správne považoval I. štvrťrok 2007 za rozhodné obdobie pre výpočet priemerného mesačného zárobku (§ 134 ods. 2 Zákonníka práce), keď navrhovateľ oznámil odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní listom zo dňa 28.02.2007, doručeným mu rovnako dňa 28.02.2007, teda počas trvania pracovného pomeru, a pretože uvedené oznámenie sa môže vzťahovať najskôr ku dňu nasledujúcemu po tom, ako sa mal, podľa rozväzovacieho úkonu odporcu, pracovný pomer medzi účastníkmi skončiť (dňom 30.04.2007), patrí navrhovateľovi náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru od 01.05.2007. Za správny možno považovať aj záver súdu prvého stupňa, že v danom prípade bolo potrebné vychádzať z pravdepodobného zárobku, ktorý by bol navrhovateľ v rozhodnom období zrejme dosiahol (§ 134 ods. 3 Zákonníka práce). Jeho výšku však súd prvého stupňa nesprávne vypočítal, vychádzajúc zo základnej mesačnej mzdy navrhovateľa 208.000,-Sk v zmysle dodatku č. 4 k pracovnej zmluve, dôvodiac neplatnosťou neskoršieho dodatku č. 5. Vzhľadom na to, že dodatok č. 5 je potrebné; z dôvodov už vyššie uvedených; považovať za platný právny úkon, mal byť tento aj relevantným podkladom pre zistenie výšky pravdepodobného zárobku. Podľa dodatku č.5 mal preto súd prvého stupňa vychádzať zo základnej mzdy navrhovateľa vo výške 250.000,-Sk mesačne. Pokiaľ mal však navrhovateľ v dodatku č.5 dojednaný; ako ďalšiu zložku mzdy; aj kvartálny bonus (prémiu), jeho nezohľadnenie pri výpočte pravdepodobného zárobku súd prvého stupňa správne odôvodnil konštatovaním, že tento nebol navrhovateľovi priznaný za I. štvrťrok 2007 a ani mu priznaný nemohol byť, vzhľadom na zrušenie funkcie generálneho riaditeľa od 19.01.2007, takže v tomto smere vychádza jeho rozhodnutie zo správneho právneho záveru. Aj podľa odvolacieho súdu v dôsledku zrušenia pracovného miesta navrhovateľa, rozhodnutím odporcu zo dňa 18.01.2007, ktorého platnosť nemožno v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru preskúmavať, nemohol mu vzniknúť ani nárok na vyplatenie bonusu za I. štvrťrok 2007, nakoľko by objektívne nemohol splniť dojednané kritériá pre jeho priznanie, a to dosiahnutie výkonnostných cieľov stanovených GTS. Navrhovateľ tak nemohol v I. štvrťroku 2007 splniť podmienky pre vyplatenie bonusu, viazané na reálny výkon funkcie generálneho riaditeľa, a preto pri stanovení výšky pravdepodobného zárobku za uvedené obdobie, bolo potrebné túto skutočnosť zohľadniť. S poukazom na uvedené závery vyčíslil odvolací súd pravdepodobný zárobok navrhovateľa tak, že vychádzal z platného dodatku č. 5 k pracovnej zmluve, podľa ktorého by mal navrhovateľ základnú mesačnú mzdu vo výške 250.000,-Sk, a za kalendárny štvrťrok by tak dosiahol hrubý zárobok vo výške 750.000,-Sk. Za I. štvrťrok 2007 by odpracoval 520 hodín (za január by odpracoval 184 hodín, za február 160 hodín a za marec 176 hodín ), čo predstavuje priemerný hodinový zárobok 1.442,307 Sk, a jeho vynásobením koeficientom priemerného počtu hodín v mesiaci 173,92 (priemerný počet hodín v mesiaci 4,348 x 40 hodín v týždni ), vychádza výška pravdepodobného mesačného zárobku na sumu 250.846,- Sk, t.j. 8.326,56 eur. Navrhovateľovi tak vznikol nárok na náhradu mzdy za deväť mesiacov (od 1.5.2007 do 31.1.2008) vo výške 74.939,06 eur, teda o 12.561,05 eur viac, oproti náhrade mzdy priznanej mu súdom prvého stupňa vo výške 62.378,01 eur. V súvislosti so žiadosťou odporcu nepriznať navrhovateľovi náhradu mzdy za čas presahujúci deväť mesiacov, správne zisťoval súd prvého stupňa, či bol navrhovateľ medzičasom niekde zamestnaný, akú prácu vykonával, s akým zárobkom, resp. z akého dôvodu sa do práce nezapojil, prípadne, či sa do práce nezapojil z vážnych dôvodov. Závery súdu prvého stupňa sú v tejto časti plne konformné s relevantnou právnou úpravou (§ 79 ods. 2 Zákonníka práce). Odvolací súd sa tak stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľovi patrí náhrada mzdy len za obdobie deviatich mesiacov, s odôvodnením, že navrhovateľ mohol, vzhľadom na jeho vysokoškolské vzdelanie, vek, profesionálne skúsenosti, jazykovú vybavenosť a manažérske zdatnosti, získať za uvedené obdobie pracovnú pozíciu s porovnateľným príjmom. Na preukázanie reálneho záujmu sa zamestnať nepovažoval ani odvolací súd za dostačujúce navrhovateľom predložené doklady (potvrdenia potenciálnych zamestnávateľov a žiadosti o zamestnanie získané predovšetkým od jeho známych či cez internetové servery), a rovnako ako súd prvého stupňa považoval za určujúce aktivity navrhovateľa vo vzťahu k personálnym agentúram, zameraným na obsadzovanie manažérskych pozícií. Pokiaľ navrhovateľ namietal, že informácie o voľných vrcholových pracovných pozíciách neboli bežne verejne prístupné, odvolací súd dodáva, že od navrhovateľa, vedomého si tejto skutočnosti, bolo možné spravodlivo očakávať viac iniciatívy a záujmu o získanie týchto informácií. Po dôkladnom zvážení všetkých okolností danej veci možno súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ vyvinul minimálne, resp. nedostatočne efektívne úsilie, pri hľadaní si zamestnania. Len vo všeobecnej rovine zostali tvrdenia navrhovateľa o tom, že nespĺňal kvalifikačné alebo profesijné kritériá, pokiaľ ide o voľné manažérske pozície deklarované oslovenými personálnymi agentúrami. Za daného stavu nemohli potom zavážiť ani morálne a sociálne kritériá, zohľadnenia ktorých sa navrhovateľ v podanom odvolaní dovolával a nemohli tak samé o sebe založiť jeho nárok na plnú náhradu mzdy. Navyše treba podotknúť, že v konaní vyšlo najavo, že už v decembri 2006 bol navrhovateľ oslovený v súvislosti s možnosťou sa zamestnať, a teda, berúc uvedené do úvahy, mal skutočne dostatok času nájsť si vhodné zamestnanie. Bez povšimnutia nemôže zostať ani skutočnosť, že v období od 01.05.2007 do 18.11.2009, vykonával navrhovateľ bezodplatne funkciu konateľa obchodnej spoločnosti (do 27.08.2010), rovnako bezodplatne vykonával funkciu likvidátora ďalšej obchodnej spoločnosti a koncom roku 2008 urobil bezodplatne prezentáciu pre súkromnú spoločnosť. Z uvedeného zistenia možno vyvodiť, že pokiaľ navrhovateľ, napriek ním tvrdenej nepriaznivej sociálnej situácie; vykonával prácu resp. funkcie bez nároku na odmenu, neprichádza do úvahy priznanie náhrady mzdy za ďalšie obdobie ani z hľadiska naplnenia jej sociálnej funkcie, na ktorú sa, po uplynutí deviatich mesiacov, kladie dôraz v súvislosti s priznaním náhrady mzdy, na rozdiel od sankčnej a satisfakčnej povahy náhrady mzdy, ktorá sa v tomto ďalšom období dostáva na úzadia a stráca na význame. Súd prvého stupňa tak opodstatnene vytýkal navrhovateľovi, že si v období po uplynutí deviatich mesiacov, aktívne nehľadal prácu na uspokojenie svojich potrieb, adekvátnu jeho nadobudnutému vzdelaniu, získaným skúsenostiam, schopnostiam a znalostiam, v ktorej dosiahne príjmy, ktoré mu zabezpečia zachovanie získanej životnej úrovne. Aj odvolací súd považoval za primeraný čas deviatich mesiacov na to, aby sa navrhovateľ; v produktívnom veku a bez zdravotných komplikácií; mohol plnohodnotne realizovať v pracovnej oblasti a dosahovať príjmy porovnateľné s príjmami dosahovanými v pracovnom pomere u odporcu; takýto čas možno považovať za dostatočne dlhý na nájdenie si zodpovedajúcej práce, keď výsledky vykonaného dokazovania nedávajú podklad pre taký záver, že by sa navrhovateľ do práce zodpovedajúcej jeho kvalifikácii, schopnostiam a skúsenostiam s porovnateľným zárobkom, nezapojil z objektívnych; od neho nezávislých; okolností, resp. že by na jeho strane existovalo nejaké obmedzenie brániace jeho plnohodnotnému sa pracovnému uplatneniu (zdravotné, vekové, špecifická oblasť vzdelania a pod.). Rovnako ako súd prvého stupňa, ani odvolací súd, nepovažoval súdny spor vedený s odporcom, či nastupujúcu krízu v hospodárstve a na trhu práce za objektívne prekážky (vážne dôvody) brániace navrhovateľovi nájsť si adekvátne zamestnanie. Navrhovateľom predložené doklady o tom, že sa uchádzal o prácu, nepreukazujú, že by dôvodom jeho neúspešného uchádzania sa o prácu u oslovených potenciálnych zamestnávateľov, bol práve prebiehajúci súdny spor s odporcom. Odvolací súd preto uzavrel, že navrhovateľ mal a mohol vyvinúť maximálne možné úsilie, aby sa uplatnil na trhu práce a aby absolvovaním čo najviac pracovných pohovorov, využil čo najefektívnejšie svoj pracovný a profesijný potenciál. Súd prvého stupňa tak pri rozhodovaní o náhrade mzdy za obdobie presahujúce deväť mesiacov správne zameral dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci, jeho skutkové zistenia majú dostatočnú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov či z obsahu spisu vyplynuli, či inak vyšli v priebehu konania, najavo, následne tieto správne vyhodnotil (§ 132 O.s.p.) a dospel tak k správnym skutkovým záverom, a z nich následne vyvodil aj správny právny záver, že za uvedené obdobie už nepatrí navrhovateľovi nárok na náhradu mzdy a správne v tejto súvislosti zamietol aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania uplatňovaných od 20.05.2008, na ktoré navrhovateľovi nevznikol nárok, pretože sa týkajú nepriznaného nároku na náhradu mzdy. So zreteľom na uvedené, možno uzavrieť, že odvolacie dôvody, vychádzajúce z argumentu nesprávneho vyhodnotenia skutkových zistení súdom prvého stupňa a z nesprávneho právneho posúdenia veci, neboli navrhovateľom v tejto časti uplatnené dôvodne. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej (zamietajúcej) časti zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, že odporcovi uložil povinnosť doplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 12.561,05 eur a vo zvyšnej zamietajúcej časti rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). V časti výroku o náhrade trov konania a povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok za návrh odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1, písm. h/ O.s.p. zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O.s.p.. Súd prvého stupňa nerozhodol o trovách konania správne, pokiaľ nezohľadnil, že navrhovateľ bol úspešný aj v časti návrhu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a pri posúdení pomeru úspechu a neúspechu účastníkov konania tak nepostupoval správne, keď porovnal len výšku navrhovateľom uplatňovanej a priznanej náhrady mzdy. Podľa ust. § 12 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch rozhoduje vo veci súdnych poplatkov súd, ktorý je oprávnený vykonať poplatkový úkon, a keďže v danej veci je potrebné rozhodnúť o zaplatení súdneho poplatku za návrh, je vecne príslušným na rozhodovanie súd prvého stupňa. Z uvedeného dôvodu rozhodne súd prvého stupňa aj o poplatkovej povinnosti odporcu vzhľadom na oslobodenie navrhovateľa od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2, písm. d/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.