Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/327/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208213918 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1208213918.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Beáty Jurgošovej v právnej veci navrhovateľa: FINIMO, a.s., S. J. XX, Bratislava, zastúpeného JUDr. Zuzanou Majcherovou, advokátkou, AK S. J. XX, Bratislava, proti odporcovi: Univerzitná nemocnica Bratislava, K. 4, G., o zaplatenie 31.923,24 eura s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13. 4. 2011, č. k. 11C/171/2009-106, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania 190,15 eura titulom trov právneho zastúpenia k rukám právnej zástupkyne navrhovateľa, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi úroky z omeškania 4.160,08 eura a nahradiť trovy konania 2.138 eur, k rukám JUDr. Zuzany Majcherovej, advokátky, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie v časti zaplatenia istiny 13.923,24 eura zastavil. V odôvodnení uviedol, že právny predchodca navrhovateľa sa proti odporcovi domáhal zaplatenia 961.719,50 Sk (31.923,24 eura) s príslušenstvom (14,25 % úrokmi z omeškania so splnením peňažného záväzku), pretože na základe objednávky odporcu mu dodal lieky a zdravotnícke pomôcky, pričom odporca mu neuhradil faktúry, ktoré sú už po lehote splatnosti, s ich úhradou je v omeškaní, preto navrhovateľovi vznikol nárok na úhradu úrokov z omeškania. Navrhovateľ skôr než začalo pojednávanie vo veci samej vzal návrh v časti o zaplatenie celej istiny späť z dôvodu, že odporca dňa 22.10.2008 a 21.11.2008 zaplatil žalovanú pohľadávku, preto v súlade s § 96 O. s. p. súd prvého stupňa konanie v časti návrhu o zaplatenie istiny 31.923,24 eura zastavil. Predmetom konania zostali len úroky z omeškania s plnením peňažného záväzku vo výške 14,25 % ročne špecifikované v podaní zo dňa 25.3.2010, podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka s odôvodnením, že záväzkový vzťah medzi navrhovateľom, resp. pôvodným veriteľom a odporcom sa spravuje § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa mal za to, že návrh navrhovateľa je vo zvyšku príslušenstva pohľadávok čo do základu aj čo do výšky podaný dôvodne. Medzi účastníkmi konania bolo nesporné, že pohľadávky navrhovateľa a dlh odporcu vznikli z ich záväzkových vzťahov (z kúpnych zmlúv), do ktorých ako predávajúci (veriteľ) vstúpil podnikateľský subjekt v rámci výkonu jeho podnikateľskej činnosti (veľkoobchodná a veľkodistribučná činnosť s farmaceutickými výrobkami a zdravotníckym materiálom) a odporca ako kupujúci (dlžník) štátna príspevková organizácia, ktorý v rámci týchto zmluvných vzťahov s predávajúcim uspokojoval verejné potreby tak, ako sám uviedol, a to poskytovanie zdravotnej starostlivosti občanom, teda vo verejnom záujme a nie na zabezpečenie vlastnej prevádzky. Vychádzajúc z uvedeného a ust. § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, na predmetné záväzkové vzťahy sa obligatórne uplatní úprava Obchodného zákonníka ako lex specialis ku všeobecnej úprave vykonanej v Občianskom zákonníku. Pokiaľ sa odporca dostal do omeškania so splnením peňažných záväzkov vzniknutých zo záväzkových vzťahov, na ktoré sa obligatórne uplatnila úprava Obchodného zákonníka, táto sa obligatórne uplatní aj v dôsledkoch, ktoré nastanú pri omeškaní dlžníka s plnením záväzku v aplikácii ust. § 365 a nasledujúcich ustanoveniach. Obchodný zákonník v § 369 ods. 1 upravuje aj výšku úrokov z omeškania úpravou spôsobu, akým sa výška určí. Vzhľadom na to, že úroky z omeškania neboli účastníkmi predmetných záväzkových vzťahov upravené dohodou, navrhovateľ si uplatnil úroky z omeškania v súlade so zákonom (§ 369 ods. 1 ObZ v znení platnom do 31.12.2008), teda sadzbou o 10 % vyššou ako bola najvyššia prípustná sadzba stanovená zákonom, resp. na základe zákona. Súd prvého stupňa dospel k názoru, že uplatnenie zákonného nároku a v zákonnej výške (úroky z omeškania so splnením peňažného záväzku) jedným z účastníkov záväzkového vzťahu, na ktorý sa obligatórne uplatňuje úprava Obchodného zákonníka, proti druhému účastníkovi tohto vzťahu, ktorý svoju povinnosť zo záväzku nesplnil riadne a včas, nemôže byť v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku ani v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ je príspevková organizácia zriadená ústredným orgánom štátnej správy ako právnická osoba (§ 18 ods. 2 písm. d) Občianskeho zákonníka) účastníkom záväzkových vzťahov, má rovnaké postavenie s ostatnými účastníkmi týchto vzťahov a nemá žiadne zákonné oprávnenie, aby bola v týchto vzťahoch zvýhodňovaná v prípade, že si svoje záväzky nesplní riadne a včas. Na uvedenom základe súd prvého stupňa návrhu navrhovateľa vo zvyšku príslušenstva pohľadávok (po jej späť vzatí v časti istiny) v celom rozsahu vyhovel. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Keďže odporca uhradil pohľadávku navrhovateľa v časti istiny až po podaní návrhu na súd, navrhovateľ vzal späť návrh v tejto časti, ktorá bola podaná dôvodne (§ 146 ods. 2 veta druhá O. s. p.). Vo zvyšku návrhu, v časti príslušenstva pohľadávky mal navrhovateľ plný úspech, preto mu priznal v súlade s § 142 ods. 1 O. s. p. plnú náhradu trov konania ä§ 149 ods. 1, § 151 ods. 1 O. s. p. ). Trovy konania navrhovateľa tvoria trovy právneho zastúpenia advokátkou vo výške 2.138 eur. Proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti priznania úrokov z omeškania 4.160,08 eura, podal odporca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že nesúhlasí s kvalifikáciou vzťahov medzi navrhovateľom a ním podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa pripustil nerovno cennosť postavenia oboch účastníkov vo vzájomnom vzťahu, čím poprel zásady, o ktoré sa právna úprava vzťahu oboch účastníkov má opierať. Poukázal na to, že od služieb aké navrhovateľ dodáva je priamo závislý. Odporca je štátnou príspevkovou organizáciou založenou na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. V zmysle § 2 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa zdravotnou starostlivosťou rozumie súbor pracovných činností, ktoré vykonávajú zdravotnícki pracovníci, vrátane poskytovania liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín. Nákup a zásobovanie liekmi patrí medzi elementárne činnosti odporcu, ktorými nesleduje podnikateľské záujmy zamerané na dosahovanie zisku, ale zabezpečuje poskytovanie zdravotnej starostlivosti, realizovanej vo verejnom záujme. Nakoľko vzťah navrhovateľa a odporcu vznikol a existuje výlučne v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti, nie v oblasti obchodu a konkurenčnej konfrontácie, mal za to, že výpočet úrokov v predmetnom právnom vzťahu by bolo treba posudzovať v zmysle noriem občianskeho práva, aby boli práve vzhľadom na charakter tohto vzťahu primerané. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal v napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Uviedol, že postavenie navrhovateľa a odporcu a vzťah, ktorý medzi nimi vznikol upravuje Obchodný zákonník. Bol toho názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je v rozpore s právnymi predpismi a ani nezvýhodňuje postavenie žiadnej zo strán. Pôvodný navrhovateľ dodával odporcovi tovar - lieky a zdravotnícke pomôcky. Sám odporca tvrdí, že pôvodným navrhovateľom dodávaný tovar používal výlučne na poskytovanie zdravotnej starostlivosti vo verejnom záujme, t.j. nie za účelom ďalšieho predaja a dosahovania zisku. Aj z vyjadrení odporcu je zrejmé, že dodávaný tovar používal na poskytovanie zdravotnej starostlivosti realizovanej vo verejnom záujme. Poskytovanie zdravotnej starostlivosti považuje navrhovateľ za poskytovanie služby vo verejnom záujme a za činnosť, ktorú je možné podriadiť pod § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka - uspokojovanie verejných potrieb. Mal za to, že právny vzťah medzi navrhovateľom a odporcom spĺňa všetky predpoklady na to, aby bol posúdený ako obligatórny obchodnoprávny vzťah podľa § 261 Obchodného zákonníka. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 20.2.2014 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.). Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.). Podľa § 261 Obchodného zákonníka, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, touto časťou zákona sa spravujú takisto záväzkové vzťahy medzi štátom, samosprávnou územnou jednotkou alebo právnickou osobou zriadenou zákonom ako verejnoprávna inštitúcia, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Na tento účel sa za štát považujú aj štátne organizácie, ktoré nie sú podnikateľmi, pri uzavieraní zmlúv, z ktorých obsahu vyplýva, že ich obsahom je uspokojovanie verejných potrieb. V posudzovanej veci je zrejmé, že účastníci konania uzavreli kúpnu zmluvu, na základe ktorej dodal navrhovateľ odporcovi lieky a zdravotnícke pomôcky do nemocničnej lekárne, s úhradou ceny za dodávku ktorých sa dostal odporca do omeškania, pričom v konaní zostalo sporným posúdenie charakteru záväzkového vzťahu, keď navrhovateľ tvrdil, že medzi účastníkmi konania vznikol obchodno- právny vzťah, a preto mu vznikol nárok na úroky z omeškania podľa § 369 Obchodného zákonníka a odporca tvrdil, že ide o občianskoprávny vzťah, a preto je povinný zaplatiť úrok z omeškania platný podľa občianskoprávnych noriem. Z obsahu spisu vyplýva, že odporca je, ako štátna príspevková organizácia zriadená Ministerstvom zdravotníctva SR, zdravotníckym zariadením ústavnej zdravotnej starostlivosti (nemocnica) poskytujúcim zdravotnú starostlivosť na základe povolenia (§ 4 písm. a/, bod 1, § 7 ods. 1 písm. b/, ods. 3 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti v znení účinnom do 31.12.2007). Zdravotná starostlivosť, okrem iného zahŕňa aj poskytovanie liekov a zdravotníckych pomôcok, pričom sa vykonáva vo forme ambulantnej, ústavnej a lekárenskej starostlivosti (§ 2, § 7 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti). Lekárenskú starostlivosť upravoval do 1.12.2011 osobitný zákon č. 140/1998 Z. z. o liekoch, podľa ktorého táto zahŕňala zabezpečovanie, prípravu, kontrolu, uchovávanie, výdaj liekov; podľa uvedeného zákona sa lekárenská starostlivosť poskytuje aj v nemocničných lekárňach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zdravotníckeho zariadenia poskytujúceho ústavnú starostlivosť a sú určené na prípravu a výdaj liekov oddeleniami tohto zdravotníckeho zariadenia na základe objednávky (§ 34 ods. 1, ods. 2 písm. a/, ods. 3). Lekárenskú starostlivosť v nemocničnej lekárni poskytuje zdravotnícke zariadenie na základe povolenia Ministerstva zdravotníctva SR (§ 35 ods. 5). Z uvedeného je zrejmé, že odporca realizoval nákupom liekov do nemocničnej lekárne lekárenskú starostlivosť, ktorá je formou poskytovania zdravotnej starostlivosti; poskytovanie zdravotnej starostlivosti a prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa nepovažujú za živnosť podľa zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní; odporca teda nákupom liekov nevykonával žiadne zo živnostenských oprávnení v rámci svojej zapísanej podnikateľskej činnosti, ktorú môže vykonávať popri svojej hlavnej činnosti poskytovania zdravotnej starostlivosti a služieb s ňou súvisiacich. Na základe uvedeného odvolací súd dovodil, že medzi účastníkmi konania nevznikol obchodno-záväzkový vzťah medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka. Obchodno-právnym vzťahom podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka však môže byť záväzkový vzťah medzi štátom, ak sa týka zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky, a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, pričom na tento účel sa za štát považujú aj štátne organizácie, ktoré nie sú podnikateľmi, pri uzavieraní zmlúv, z ktorých obsahu vyplýva uspokojovanie verejných potrieb. So zreteľom na uvedené bolo potrebné v danej veci posúdiť, či vzťah medzi navrhovateľom (podnikateľom) a odporcom (štátnou organizáciou) by bolo možné subsumovať pod ustanovenie § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, čo predpokladá vyriešenie zásadnej otázky, či sa uzavretá kúpna zmluva týka uspokojovania verejných potrieb. Obchodný zákonník bližšie nedefinuje, čo je potrebné považovať za verejnú potrebu, a jej vymedzenie je tak ponechané na úvahu súdu podľa okolností konkrétneho prípadu. Verejnou potrebou treba rozumieť nielen potrebu týkajúcu sa všetkých obyvateľov, ale i potrebu na ktorej je záujem z hľadiska určitej územnej oblasti alebo obce, potreby v určitých vecných oblastiach a úsekoch, na ktorých je všeobecne uznávaný záujem; pôjde o záujmy v oblasti hospodárstva, zdravotníctva, životného prostredia, kultúrnej či sociálnej, pokiaľ sú zabezpečované štátom, a to jednotne, pre všetky subjekty, ktoré ich na danom území môžu hromadne využívať. Na základe takto vymedzeného chápania verejnej potreby zastáva odvolací súd názor, že zabezpečenie zdravotnej starostlivosti je potrebné považovať za uspokojovanie verejnej potreby. Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s argumentáciou navrhovateľa v tom, že treba vychádzať z článku 40 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá garantuje v rámci práva na zdravotnícke pomôcky, čomu korešponduje záväzok štátu vytvoriť podmienky umožňujúce realizáciu tohto práva. Za účelom splnenia povinnosti implikovanej v článku 40 Ústavy SR štát zabezpečuje zdravotnú starostlivosť a služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti prostredníctvom jej poskytovateľov (§ 4 ods. 1 zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v spojení s § 4 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve), a to zabezpečením vytvorenia verejnej minimálnej siete poskytovateľov, ktorá predstavuje usporiadanie najmenšieho možného počtu verejne dostupných poskytovateľov na území príslušného samosprávneho kraja alebo na území príslušného okresu v takom počte a zložení, aby sa zabezpečila efektívne dostupná, plynulá, sústavná a odborná zdravotná starostlivosť (§ 5 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve). V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné poukázať aj novelu zák. č. 489/2008 Z. z. zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, účinnú od 21.12.2008, ktorou sa v § 4 ods. 1 definovalo poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení ambulantnej zdravotnej starostlivosti a v zdravotníckom zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti ako služba vo všeobecnom hospodárskom záujme, čo nasvedčuje chápaniu zdravotnej starostlivosti ako verejnej potreby. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na odvolanie odporcu, v ktorom sám uvádza, že nákup a zásobovanie liekmi patrí medzi činnosti, ktorými nesleduje podnikateľské záujmy zamerané na dosahovanie zisku, ale zabezpečuje poskytovanie zdravotnej starostlivosti realizovanej vo verejnom záujme. So zreteľom na uvedené úvahy odvolací súd uzavrel, že v danej veci bolo obsahom kúpnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania dodanie liekov a zdravotníckych pomôcok, ktorých zabezpečením do nemocničnej lekárne odporca, ako verejne dostupný poskytovateľ ústavnej zdravotnej starostlivosti, realizoval lekárenskú starostlivosť, ktorá je formou zdravotnej starostlivosti zabezpečovanej štátom ako verejnej potreby v rámci ústavne garantovaného práva na ochranu zdravia, na základe čoho dospel odvolací súd ku zhodnému záveru so súdom prvého stupňa, že záväzkovo-právny vzťah účastníkov konania z kúpnej zmluvy spadá pod § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, a preto je potrebné ho považovať za obchodno-právny vzťah, na základe čoho správne súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi z jednotlivých dlžných súm úroky z omeškania vo výške 14,25 % ročne podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa správne rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1O. s. p. vzhľadom na plný úspech navrhovateľa v konaní v časti uplatňovaného nároku na zaplatenie úrokov z omeškania, ako aj v časti zastavenia konania o zaplatenie istiny, keď navrhovateľ zobral návrh, v tejto časti dôvodne podaný, späť v dôsledku správania odporcu, ktorý po začatí konania žalovanú istinu zaplatil, a preto správne súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi aj v tejto časti náhradu trov konania podľa § 146 ods. 2 vety druhej O. s. p. O náhrade trov odvolacieho konania navrhovateľa odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal mu náhradu trov konania 190,15 eura predstavujúcu trovy právneho zastúpenia, vyčíslené v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z. z., odmena za vyjadrenie k odvolaniu z 2.8.2011 (§ 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b) vyhl.) 151,05 eura, paušálna suma (§ 16 ods. 3 vyhl.) 7,41 eura, spolu 158,46 eura, s 20 % DPH (§ 18 ods. 3 vyhl.) 31,69 eura, celkovo 190,15 eura. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.