Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 21CoE/248/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208223133 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eugen Palášthy ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1208223133.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: O. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. 8, XXX XX Z., zast. Mgr. Ing. Ivan Galbavý, advokát, so sídlo Tehelná 6, 917 01 Trnava, pre vymoženie istiny 916,15 Eur s prísl., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 9704/08, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II č. k. 56Er/1969/2008-44 zo dňa 20.01.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. 56Er/1969/2008-44 zo dňa 20.01.2014 p o t v r d z u j e . Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu vedenú na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 56Er/1969/2008, u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Záhradnícka 62, Bratislava, pod sp. zn. EX 9704/08. V odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na skutočnosť, že podkladom na vykonanie exekúcie je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s., sp. zn. SR 06787/08 zo dňa 06.08.2008. Súd prvého stupňa uviedol, že podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku bola Zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným dňa 11.12.2007, kde v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru bola dohodnutá rozhodcovská doložka. Predmetná zmluva je typovou zmluvou uzavretou podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Pri posúdení charakteru zmluvy podľa občianskeho práva upravujúceho spotrebiteľské zmluvy, bolo potrebné vychádzať z § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len "Obč. zák.") v znení účinnom do 31.12.2008, v zmysle ktorého je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Účastníci zmluvy o úvere v jej záhlaví uviedli, že uzatvárajú zmluvu o úvere podľa ustanovení Obchodného zákonníka (ďalej len "Obch. zák."). V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal na ust. § 52 ods. 2, 3 a 4 Obč. zák., ako aj na ust. § 53 ods. 1 prvá veta Obč. zák., § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák., ako aj § 54 ods. 2 Obč. zák.. Súd zistil, že vyššie uvedená zmluva o úvere medzi oprávneným a povinným je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda pri poskytovaní úveru postupoval v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Povinný vystupuje v zmluve ako fyzická osoba, nepodnikateľ, ktorý nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ sa svojej ochrany nemôže vzdať, ani inak zhoršiť svoje postavenie. S poukazom na vyššie uvedené mal súd za to, že uvedená zmluva o úvere medzi účastníkmi konania je zmluvou spotrebiteľskou a v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR podľa rozsudku vydaného pod sp. zn. 3Cdo 164/1996, publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod ( R 58/97), ako aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR č. k. ÚS 429/2011-16 z 03.11.2011, skúmal zákonnosť exekučného titulu, resp. jeho spôsobilosť byť exekučným titulom z hľadiska materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Exekučný súd v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13.10.2011 (R 46/2012) sa zaoberal skutočnosťou, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy. Zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť právomoc na konanie a rozhodnutie vo veci rozhodcovským súdom, je upravená iba ako zmluvný odkaz na Všeobecné podmienky zmluvy o úvere a splýva s ostatnými dojednaniami. Mal za to, že rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná k zmluve, nebola ani osobitne podpísaná zmluvnými stranami a nevyplýva z nej, že povinný bol oboznámený o tom, že spory medzi zmluvnými stranami môžu byť riešené aj pred Stálym rozhodcovským súdom. Samotný podpis na úverovej zmluve, ktorá iba formálne odkazuje na všeobecné podmienky, s ktorými netransparentne splynula aj rozhodcovská doložka spolu s ostatnými dojednaniami, nepostačuje na to, aby bola riadne preukázaná vôľa povinného uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu. Zdôraznil, že v preskúmavanej veci je rozhodcovská doložka uvedená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere zo dňa 09.03.2009. Táto rozhodcovská doložka uvedená v bode 18 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru bola dohodnutá ako alternatíva s právomocou všeobecného súdu, čím bola formálne splnená požiadavka uvedená v § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák., aby zmluva neobsahovala také dojednania rozhodcovskej doložky, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Súd mal za to, že právomoc rozhodcovského súdu vydať exekučný titul bola odvodená z neprijateľnej rozhodcovskej doložky, výkon práv a povinností z predmetnej doložky odporuje dobrým mravom, čím boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c) ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku (ďalej len "Ex. por."). Vzhľadom na tieto skutočnosti, súd exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu sa v zákonnej lehote odvolal oprávnený. Poukázal na skutočnosť, že bola odňatá možnosť konať pred súdom vzhľadom na ust. § 205 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len "OSP") v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) OSP. Mal za to, že pokiaľ súd založil svoje rozhodnutie na aplikácie Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. Uviedol, že v prípade, že vnútroštátny súd, ktorý na základe informácií o skutkových a právnych okolnostiach, ktorými disponuje alebo s ktorými sa oboznámil v dôsledku dokazovania vykonaného ex offo zistil, že podmienka patrí do pôsobnosti smernice, konštatuje v rámci preskúmavania ex offo, že táto podmienka má nekalú povahu, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomuto kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. V prípade konštatovania nekalej povahy podmienky ex offo nemôže byť povinnosť upovedomiť účastníkov konania a umožniť im vyjadriť sa, považovaná nakoniec za povinnosť, ktorá je sama osebe nezlučiteľná so zásadou efektivity, ktorou sa riadia členské štáty pri prevedení práv priznaných právnym poriadkom únie. Je totiž zrejmé, že pri uplatnení tejto zásady musia byť zohľadnené najmä základné zásady vnútroštátneho súdneho systému. Mal za to, že zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomuto kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. V prípade predmetnej úpravy, ako ukazuje rozsudok Súdneho dvora EÚ, uplatnenie Smernice 93/13/ ES sa musí uskutočňovať prostredníctvom spravodlivého konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky kontradiktórnosti tak v základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní, v zmysle čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. Konštatoval, že v danom prípade nastalo činnosťou súdu ústavne neakceptovateľné porušenie práv, konkrétne oprávnený tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii Smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. Uviedol, že rozhodcovské súdnictvo je súdna právomoc v širšom zmysle, predstavuje tiež sporové rozhodnutie prostredníctvom neutrálnej tretej strany. Mal za to, že je ako forma neštátneho sporového vybavovania zákonne uznaná a zásadne aj pri účasti spotrebiteľa prípustná. Poukázal na rozhodnutia Spolkového súdneho dvora, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky a zdôraznil, že vnútroštátny súd má právomoc posúdiť rozhodcovskú doložku v zmluve uzavretej medzi spotrebiteľom a obchodníkom (profesionálom) vo svetle uvedenej smernice, a to aj keď spotrebiteľ sám neprimeranosť doložky nenamietal. Zdôraznil tiež, že podľa § 56 Obč. zák. je treba vždy skúmať, či s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam, nemôže byť za neprípustné dojednanie tiež považovaná rozhodcovská doložka. Oprávnený mal za to, že exekučný súd pristupuje odlišne k tejto problematike a v danom prípade považoval rozhodcovské konanie automaticky za neprijateľnú podmienku, pretože spotrebiteľ sa reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu a nedal na rozhodcovské konanie riadne zmocnenie. Rozdielnosť prístupov súdov členských štátov Európskej únie k výkladu čl. 3 ods. 1 je síce podmienená judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, avšak nie je mysliteľné, aby najvyššia civilnosúdna inštancia Nemecka a ústavná inštancia Českej republiky sa zásadne odchyľovala od rozhodovacej činnosti slovenských súdov ako komunitárnych súdov. Exekučný súd pri posudzovaní okolností prípadu týkajúceho sa rozhodcovskej doložky mal zohľadniť tie rozhodovacie kritériá nemeckých súdov a českých súdov, ktoré rozhodujúcou mierou prispeli k tomu, že nemecké a české súdy považujú rozhodcovské dohody za v zásade prijateľné podmienky. Uviedol tiež, že objektívne je zrejmé v súlade s nemeckou a českou jurisprudenciou, že samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky, nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán - obe strany stoja pred rozhodcovským súdom v rovnakých pozíciách, ak je rozhodca vopred menovaný, je tu daná istota ohľadne rozhodujúcej osoby. Oprávnený poukázal tiež na to, že z rozhodnutí Krajského súdu v Prešove jednoznačne vyplýva, že exekučné konanie sa zastaví, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatky alebo zaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, nie však z dôvodu, že došlo k uzatvoreniu neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Ak exekučný súd už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie je podľa názoru oprávneného možné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie exekúcie z takéhoto dôvodu je nezákonné. Mal tiež za to, že v prípade konštatovania nekalej povahy podmienky ex offo nemôže byť povinnosť upovedomiť účastníkov konania a umožniť im vyjadriť sa, považovaná nakoniec za povinnosť, ktorá je sama osebe nezlučiteľná so zásadou efektivity, ktorou sa riadia členské štáty pri prevedení práv priznaných právnym poriadkom únie. Je tiež zrejmé, že pri uplatnení tejto zásady musia byť zohľadnené najmä základné zásady vnútroštátneho súdneho systému, akými sú napr. ochrana práv na obhajobu, ktorej jednou súčasťou je zásada kontradiktórnosti. Táto možnosť spotrebiteľa vyjadriť sa v tomto smere takisto zodpovedá povinnosti vnútroštátneho súdu tak, ako je pripomenutá v bode 25 rozsudku, na ktorý poukázal odvolateľ, vziať prípadne do úvahy vôľu vyjadrenú spotrebiteľom vtedy, keď si je vedomý toho, že nekalá podmienka nie je záväzná, nepraje si však, aby bolo vylúčené jej uplatnenie, čím vyslovuje slobodný a vedomý súhlas s dotknutou podmienkou. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Mal za to, že súd pochybil, keď neupozornil účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a nedal im možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako tak nedal možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. V ďalšom oprávnený v odvolaní poukázal na jednotlivé rozhodnutia Spolkového súdneho dvora, ktoré sú v predmetnom odvolaní presne špecifikované. Mal za to, že z citovaných rozhodnutí Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky je možné vyvodiť, že súdy týchto členských krajín Európskej únie pristupujú k výkladu čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/ES zásadne odlišne ako pristupuje k tejto problematike exekučný súd. S týmito odlišnosťami sa nevysporiadal a rozhodcovské konanie iniciované oprávneným na základe predchádzajúcej rozhodcovskej doložky uzavretej so spotrebiteľom, v danom prípade považoval automaticky za neprijateľnú podmienku, pretože spotrebiteľ sa reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu a nedal na rozhodcovské konanie riadne zmocnenie. Rozdielnosť prístupov súdov členských štátov Európskej únie k výkladu čl. 3 ods. 1 je síce podmienená judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, avšak nie je mysliteľné, aby najvyššia civilnosúdna inštancia Nemecka a ústavná inštancia Českej republiky sa zásadne odchyľovala od rozhodovacej činnosti slovenských súdov ako komunitárnych súdov. Zdôraznil, že je objektívne zrejmé v súlade s nemeckou a českou jurisprudenciou, že samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky, nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Zdôraznil tiež, že exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd, dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Základné práva totiž nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie. Tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa ochrana subjektívnych práv celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí. Oprávnený zdôraznil tiež, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Ex. por. tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Poukázal tiež na to, že z pohľadu ochrany princípov právneho štátu, najmä princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ako aj ochrany základných práv, je potrebné zvýrazniť problém plynutia času. Ak ustanovenie § 41 zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné, pričom je tým založená platnosť zásady správnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu, a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali. Pokiaľ by bola táto lehota spochybnená, rovnako ako účinky rozhodnutia samotného, neexistovala by žiadna istota ani limit, či už vecný, ale najmä časový, ktorý by bránil povinnému domáhať sa kedykoľvek ochrany pred plnením súdom uloženej povinnosti s poukazom na vady rozhodnutia, jeho neplatnosť alebo neúčinnosť, alebo neexistenciu takéhoto exekučného titulu. Poukázal tiež na to, že ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Mal za to, že exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu konal mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania, úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Zdôraznil, že v danom prípade exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s postavením oprávneného ako podnikateľského subjektu, a preto toto jeho iné postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí, a to z titulu platnej zmluvy o úvere. Opäť je nutné konštatovať, že z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Poukázal na to, že došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Zdôraznil, že oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, a to v súvislosti s úplnou revíziou rozsudku rozhodcovského súdu, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu, nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom samotným. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Negácia zásady dvojinštančnosti konania exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces. Súd prvého stupňa nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak bol podľa zákona povinný učiniť. Z uvedených dôvodov oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Zdôraznil, že súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, a že jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd je však v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, mal za to, že táto je platná. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Zdôraznil, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obch. zák.. Uviedol, že v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obch. zák. na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Navyše aj účastníci konania si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 Obch. zák. všetky právne vzťahy medzi nimi budú upravované Obchodným zákonníkom. Oprávnený poukázal aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Mal za to, že dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná, nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Zdôraznil, že ani zo zákona, ani z iných právnych prepisov, nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Mal za to, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Súd preto nie je oprávnený vykonať prieskum rozhodcovského konania podľa § 45 ods. 1 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní, teda podľa dôvodov uvedených v osobitnom predpise, ktorým v zmysle poznámky pod čiarou č. 17 je § 268 OSP, § 57 zákona č. 233/1995 Z.z. Ex. por. v znení neskorších predpisov. Súd však exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju práve podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Ex. por. a urobil tak nie na návrh účastníka konania, ale z úradnej povinnosti. Mal za to, že takýto postup je v rozpore so zákonom, a preto je po právnej stránke neudržateľný. Zdôraznil, že ak by súd vyššie uvedenú argumentáciu o nemožnosti uplatniť dôvody na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 Ex. por. neakceptoval, uviedol, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zostáva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd pri vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie, nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, poukázal na viaceré nejasnosti právneho základu a jeho interpretácie Súdnym dvorom Európskej únie a všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní, ktoré slúži na uspokojenie pohľadávok veriteľov. Všeobecný súd vo svojom uznesení tvrdí, že Smernica Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané, pričom zákaz neprimeranosti je tu treba chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané logicky tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulovaných zmluvných podmienok a že u úverových zmlúv, spotrebiteľ koná pod tlakom finančnej tiesne - k získaniu nefair výhody. Súd pri tom nepochybuje o tom, že takouto výhodou je prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov k rozhodcovi, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je nutné nariaďovať pojednávanie a sú vylúčené opravné prostriedky. Súd preto dospel k záveru, že v spotrebiteľských zmluvách sú rozhodcovské doložky zakázané, čo vyplýva aj z toho, že je neprípustné, aby sa spotrebiteľ vzdával v spotrebiteľskej zmluve svojich práv, čo v prípade rozhodcovskej doložky znamená dokonca práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom. Mal za to, že všeobecný súd si týmto tvrdením vytvoril sám právny základ, ktorý má zásadné následky pre ďalšie usporiadanie právneho vzťahu. Mal za to, že z predmetnej smernice vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však podľa názoru oprávneného zjavne nie je prípad rozhodcovského konania podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Takéto rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi a v zmysle § 31 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní sa v ňom rozhoduje podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Zdôraznil, že výklad právnych predpisov všeobecnými súdmi sa musí riadiť jasnými a stanovenými výkladovými metódami. Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj vtedy, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy. Z uvedených dôvodov považuje oprávnený za správne a dôležité, aby odvolací exekučný súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo po b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Oprávnený mal za to, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS a ani nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Má za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu "nekalá zmluvná podmienka" v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Uviedol, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Mal za to, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky tak, ako boli vyššie konkretizované, vrátane otázky, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Krajský súd, ako súd odvolací, v dôsledku podaného odvolania preskúmal vec v medziach daných ustanovení § 212 ods. 1 OSP a postupom podľa § 214 ods. 2 OSP, § 219 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania, uznesenie okresného súdu potvrdil. Odvolací súd sa predovšetkým ako s prvou otázkou vysporiadal s návrhom na prerušenie konania v zmysle postupu podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b), c) OSP. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (článok 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva - Ú. v. ES C 325, 24.12.2002). Podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEU), Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú a) výkladu zmlúv, b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/33/2012 zo dňa 29.03.2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil práve aj otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 ZFEU Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej prejudiciálnej otázke. V uvedenom uznesení uviedol: "Konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 ZFEU má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej." Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEU nemožno vykladať absolútne t. j., že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva, je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru Európskej únie nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo 06. októbra 1982 vo veci CILFIT, S - 283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teda článok 267 ZFEU) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva spoločenstva na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEU Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu zmluvy a aktov prijatých inštitúciami únie. Oprávnený návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP žiadal odvolací súd, aby Súdnemu dvoru EU na základe článku 267 ZFEU predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Preto považuje v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné, a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie mu takýto postup umožňuje, t. j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie, a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t. j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie, je plne v súlade s doktrínou Acte Eclaire, ako aj s doktrínou Acte Claire. Doktrína Acte Eclaire (konanie objasnené, alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, teda na judikatúre konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa problémy, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína Acte Claire (konanie jasné, alebo konanie zrozumiteľné) je založené na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácie úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor Európskej únie. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedený v § 109 ods. 1 písm. b) a c) OSP pre prerušenie konania podľa osobitného zákona a nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny dvor Európskej únie, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol. Keďže nebol zákonný dôvod na prerušenie konania, odvolací súd sa následne zameral na skúmanie vecnej správnosti rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa. Zo spisového materiálu je zrejmé, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 06787/08 zo dňa 06.08.2008, ktorým zaviazal povinného zaplatiť oprávnenému sumu 916,15,- Eur (27.600,- Sk) spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 908,18,- Eur (27.360,- Sk) od 20.02.2008 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 227,87 Eur (6.865,- Sk) , a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Súd tak rozhodol na základe tej skutočnosti, že medzi oprávneným a povinným bola uzatvorená Zmluva o úvere č. XXXXXXX dňa 11.12.2007. Žalobcom, resp. oprávneným poskytnutý úver mal povinný t. j. žalovaný splatiť v dohodnutých splátkach a lehotách. V preskúmavanej veci je rozhodcovská doložka uvedená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Táto rozhodcovská doložka bola uvedená v bode 18 Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru ako alternatíva s právomocou všeobecného súdu, čím bola formálne splnená požiadavka uvedená v § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák., aby zmluva neobsahovala také dojednanie rozhodcovskej doložky, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Z ust. § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti vyplýva, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania, aj bez návrhu, zastavená (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/164/1996 zo dňa 27.01.1997 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997). Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 uvedeného zákonného ustanovenia, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu, zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Podľa § 35 zákona č. 244/2002 Z.z., doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Podľa § 52 ods. 1 Obč. zák. účinnom od 01.01.2008, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Podľa § 52 ods. 4 Obč. zák., spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa ust. § 39 Obč. zák., je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom, absolútne neplatný. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva právo súdu príslušného na vykonanie rozhodnutia, ex offo preskúmať a zastaviť exekúciu z dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. b) t. j., ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) a podľa písm. c) t. j., ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Odvolací súd je toho názoru, že rozsah preskúmavacej povinnosti rozhodcovských rozsudkov exekučným súdom je daný jednak kogentným ustanovením § 44 ods. 2 Ex. por., ako aj § 45 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 244/2002 Z.z. a je potrebné preskúmavať, či pre vykonanie exekúcie existuje spôsobilý exekučný titul, či priznané plnenie nie je plnením nemožným, plnením právom nedovoleným alebo plnením v rozpore s dobrými mravmi a preskúmať aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky, či nejde o plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá viedla k priznaniu takéhoto plnenia. Viazanosť rozhodcovského rozsudku platí len pre účastníkov rozhodcovského konania na rozdiel od viazanosti rozsudkom súdu podľa § 159 ods. 2 OSP, podľa ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého. Je nesporné, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným bol založený zmluvou o úvere uzatvorenou dňa 11.12.2007. Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Jeho ust. § 23a účinné v období od 1.1.2000 do 24.11.2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním zavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.6.2007), citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Nadväzne dňa 01.07.2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktorý v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie zák. č. 397/2008 s účinnosťou od 1.11.2008. V ostatnom znení má § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z. zakotvené, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008. V § 52 Občianskeho zákonníka v znení v období od 01.04.2004 do 31.12.2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. S účinnosťou od 01.01.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa znenia § 52 ods. 1 Obč. zák. v období od 01.04.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 3 zákona č. 250/2007 Z.z., keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Keďže z ust. § 52 a nasl. Obč. zák., je možné vyvodiť, že 5. hlava Obč. zák. sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1, súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. Obč. zák. je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust. § 3 zákona č. 250/2007 Z.z.. Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 Obč. zák. v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z. Keďže zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o úvere je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obch. zák.). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Obč. zák., má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmysle § 53 ods. 1 Obč. zák. v znení účinnom do 01.01.2008, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ("ďalej len neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3 tohto ustanovenia zákonodarca demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa § 54 Obč. zák. zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (ods. 1). V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (ods. 2). Z ust. § 53 ods. 1 Obč. zák. vyplýva, že nie každá zmluvná podmienka vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy, je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia potom zákonodarca demonštratívne vymenováva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami. Podľa ods. 5 tohto ustanovenia, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Odvolací súd preto záver súdu prvého stupňa, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným je možné posúdiť ako vzťah spotrebiteľský, nakoľko povinného možno s určitosťou považovať za spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. (Obč. zák. v znení neskorších predpisov), keďže povinný nekonal pri uzatváraní a plnení zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a na druhej strane oprávneného možno považovať za dodávateľa podľa § 52 ods. 4 Obč. zák., za správny. V danom prípade sa oprávnený pred rozhodcovským súdom domáhal zaplatenia istiny a úrokov z omeškania a takto priznané nároky si uplatnil v exekučnom konaní. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Ex. por., exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Podľa § 58 ods. 1 Ex. por., exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu. K námietkam oprávneného o porušení jeho ústavne garantovaných práv ako účastníka konania, a to práva na spravodlivý súdny proces a na zachovanie zásady rovnosti pred súdom, odvolací súd poukazuje, že exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených samotným oprávneným. Z uvedeného dôvodu nie je možné konštatovať porušenie práva oprávneného na prístup k vykonanému dokazovaniu. Za neopodstatnenú považoval odvolací súd aj námietku oprávneného o údajnom vylúčení dvojinštančnosti konania. Proti uzneseniu exekučného súdu, ktorý rozhoduje, či už o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia alebo v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu uvedeného v ust. § 57 ods. 1 písm. g) Ex. por., a teda aj neprípustnosť jej vedenia, je odvolanie v zmysle Ex. por. prípustné. Preskúmanie vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu ako súdu prvého stupňa je predmetom tohto odvolacieho druhostupňového konania. Odvolací súd považuje za správne právne hodnotenie okresného súdu vo vzťahu, ktorý vznikol medzi oprávneným a povinným, a to, že je vzťahom spotrebiteľským. Z predloženej zmluvy nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom, a že by bol pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený pri jej uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej činnosti. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 18 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, odvolací súd posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na ust. § 53 ods. 5 Obč. zák. tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Argument oprávneného poukazujúci na neprípustnosť aplikácie Smernice Rady ES 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Súdneho dvora Európskeho spoločenstva, nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia prijatého právneho názoru súdu v danom prípade zásady, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany spotrebiteľa tak, ako na ňu poukázal odvolací súd a podporne poukázal na výklad danej smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora Európskej únie. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil. Toto rozhodnutie bolo prijaté členmi senátu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.