Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/480/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1209206411 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1209206411.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: G.. D. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, R., zastúpeného Mgr. Martinom Vanekom, advokátom so sídlom Štefunkova 9, Bratislava, proti odporcovi: UNIPOST, a.s., so sídlom Záhradnícka 45, Bratislava, IČO: 35 722 169, o zaplatenie 15.099,58 Eur s príslušenstvom, na odvolania odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 26. septembra 2011, č.k. 6C 102/2009-230 v spojení s opravným uznesením zo dňa 01. decembra 2011, č.k. 6C 102/2009-261, proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 01. decembra 2011, č.k. 6C 102/2009-263, proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 16. augusta 2012, č.k. 6C 102/2009-377 v spojení s opravným uznesením zo dňa 14. novembra 2012, č.k. 6C 102/2009-384, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, v spojení s opravným uznesením zo dňa 01.decembra 2011, č.k. 6C 102/2009-261, v časti týkajúcej sa istiny pohľadávky, p o t v r d z u j e . V časti týkajúcej sa príslušenstva pohľadávky - úrokov z omeškania a v časti náhrady trov prvostupňového konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, v spojení s opravným uznesením zo dňa 01.decembra 2011, č.k. 6C 102/2009-261, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 01.decembra 2011, č.k. 6C 102/2009-263 z r u š u j e . Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 16.augusta 2012, č.k. 6C 102/2009-377 v spojení s opravným uznesením zo dňa 14.novembra 2012, č.k. 6C 102/2009-384 p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zo dňa 26. septembra 2011 č.k. 6C 102/2009-230 v spojení s opravným uznesením zo dňa 01. decembra 2011 č.k. 6C 102/2009-261 uložil súd prvého stupňa odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 15.099,58 Eur spolu s 0,05% denným úrokom z omeškania zo sumy 3.481,71 Eur od 14.05.2005 do 31.12.2008, 0,05% denným úrokom z omeškania zo sumy 8.298,48 Eur od 01.06.2007 do 31.12.2008, 0,05% denným úrokom z omeškania zo sumy 3.319,39 Eur od 01.06.2007 do 31.12.2008, 0,1% denným úrokom z omeškania zo sumy 3.481,71 Eur od 14.05.2005 do zaplatenia, 0,1% denným úrokom z omeškania zo sumy 8.298,48 Eur od 01.06.2007 do zaplatenia, 0,1% denným úrokom z omeškania zo sumy 3.319,39 Eur od 01.06.2007 do zaplatenia, ako i náhradu trov konania vo výške 3.288,65 Eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak podľa § 657, § 658 ods. 1 a § 558 Obč. zák., keď vykonaným dokazovaním mal preukázané, že navrhovateľ uzavrel s odporcom dňa 13.12.2004 Zmluvu o pôžičke; predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky odporcovi v sume 26.555,14 Eur, ktorú sa odporca zaviazal vrátiť do 13.05.2005 s tým, že v prípade omeškania má navrhovateľ nárok na úroky z omeškania vo výške 0,05% denne z dlžnej sumy; ďalšiu Zmluvu o pôžičke dňa 09.11.2006; predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky odporcovi v sume 8.298,48 Eur, ktorú sa odporca zaviazal vrátiť do 31.05.2007 s tým, že v prípade omeškania má navrhovateľ nárok na úroky z omeškania vo výške 0,05% denne z dlžnej sumy; a dňa 22.11.2006 ďalšiu Zmluvu o pôžičke; predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky odporcovi v sume 3.319,39 Eur, ktorú sa odporca zaviazal vrátiť do 31.05.2007 s tým, že v prípade omeškania má navrhovateľ nárok na úroky z omeškania vo výške 0,05% denne z dlžnej sumy; ku ktorým zmluvám uzavreli účastníci dňa 10.11.2008 Dodatok č. 1; predmetom ktorého bolo predĺženie splatnosti pôžičiek do 31.12.2008 a na základe ktorého navrhovateľ prenechal odporcovi sumu 15.099,58 Eur, ktorú sa odporca zaviazal vrátiť do 31.12.2008 s tým, že v prípade omeškania má navrhovateľ okrem úroku z omeškania vo výške 0,05% denne z dlžnej čiastky nárok aj na úroky z omeškania vo výške 0,1% denne z dlžnej sumy od dňa splatnosti pôvodných pôžičiek do ich zaplatenia; pričom dňa 10.11.2008 došlo i k písomnému uznaniu dlhu odporcom, a to vo výške 15.099,58 Eur spolu s prislúchajúcim úrokom z omeškania v zmysle Dodatku č. 1 k zmluvám o pôžičke. Vykonaným dokazovaním ďalej zistil, že všetky vyššie uvedené zmluvy o pôžičke ako aj dodatok a uznanie dlhu uzatváral za odporcu C.. F. L., ktorý v období od júla 2001 do decembra 2008 vykonával u odporcu funkciu člena predstavenstva; keď za spoločnosť konal a podpisoval každý člen predstavenstva samostatne; a preto v tomto smere vyhodnotil námietku odporcu ako neopodstatnenú a mal za to, že k uzavretiu zmlúv došlo platne, v súlade so zákonom ustanovenými podmienkami, keď C.. F. L. bol ako člen predstavenstva oprávnený konať a podpisovať za odporcu samostatne. Dôvodil, že pôžičky od navrhovateľa boli riadne zaevidované v účtovníctve odporcu, čo preukazujú poznámky k súvahe ziskov a strát; tvoriacej prílohu daňového priznania; ako aj výpoveď odbornej referentky odporcu B.. T., z ktorej vyplynulo, že navrhovateľ poskytol v rozhodnom období odporcovi pôžičky, keď navyše zo zápisnice z rokovania valného zhromaždenia zistil, že hospodárske straty odporcu boli prenesené do nasledujúceho roku a u odporcu bol vykonaný i audit s pozitívnym výsledkom. V súvislosti s námietkou odporcu o nejasnosti a nezrozumiteľnosti Dodatku č. 1 mal za to, že tento je jasne označený ako „dodatok k zmluvám“, ktoré zmluvy sú presne špecifikované v úvode listiny a súčasťou dodatku je i príloha obsahujúca špecifikáciu jednotlivých pôžičiek, ich čiastočné úhrady a splatnosť ako aj výpočet úrokov z omeškania. Mal za to, že z uznania dlhu; keď toto je jednostranným právnym úkonom dlžníka adresovaným veriteľovi, vykonaným v zákonom predpísanej písomnej forme; je jednoznačne zrejmý dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky ako aj prísľub odporcu, ako dlžníka, na jej zaplatenie, keď odporca uznal dlh, čo do dôvodu i výšky. Neprihliadol na listinný dôkaz - uznesenie policajného orgánu, obsahom ktorého je vznesené obvinenie proti B.. L., nakoľko trestné konanie nie je právoplatne skončené a taktiež neprihliadol na svedeckú výpoveď D.. N., ktorá iba preukazovala nezhody v spoločnosti odporcu, ktorých riešenie je vecou štatutárov a nevzťahuje sa na predmet tohto konania. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a navrhovateľovi priznal zmluvne dohodnutý úrok s prihliadnutím na skutočnosť, že obe zmluvné strany výšku úrokov z omeškania akceptovali a bola nimi dohodnutá. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania v sume 3.288,65 Eur pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku za návrh na nariadenie predbežného opatrenia ako aj trov právneho zastúpenia s tým, že o náhrade trov konania pozostávajúcej zo zaplateného súdneho poplatku za návrh na začatie konania rozhodne samostatným uznesením. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na nové konanie alternatívne jeho zmeny tak, aby bol návrh navrhovateľa zamietnutý. Namietal, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 1 písm. c/ O.s.p.), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 1 písm. d/ O.s.p.) a jeho rozhodnutie spočíva i na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Dôvodil, že o existencii predmetných zmlúv o pôžičke nemal vedomosť, považuje ich za účelové a urobené bez vedomosti akcionárov, pričom všetky za neho uzavrel a podpísal bývalý člen predstavenstva C.. F. L., ktorý je personálne prepojený v rôznych spoločnostiach. Má za to, že účelom predmetných úkonov bolo pripraviť ho o finančné prostriedky a zároveň poprel, že mu boli navrhovateľom skutočne poskytnuté pôžičky. S poukazom na prvú zmluvu o pôžičke, ktorá bola uzavretá dňa 13.12.2004; keď navrhovateľ preukazuje svoj nárok účtovnými závierkami za rok 2006, 2007 a 2008; má za to, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že táto pôžička bola v roku 2004; kedy mala byť poskytnutá; zaevidovaná v jeho účtovníctve. V súvislosti so zmluvami o pôžičke zo dňa 09.11.2006 a 22.11.2006 uviedol, že v poznámkach k účtovnej závierke je síce uvedená nejaká pôžička, avšak zápisnica z valného zhromaždenia; na ktorom sa mala predmetná účtovná závierka schvaľovať; je podpísaná iba navrhovateľom a C.. F.Á. L. a nie aj ostatnými akcionármi, pričom prítomnosť akcionárov na valnom zhromaždení nie je ani preukázaná, keďže v zápisnici sú uvedené iba ich mená bez podpisu a k zápisnici nie je doložená ani listina prítomných. Vzhľadom na uvedené považuje preto za nesprávny záver súdu prvého stupňa, že existencia pôžičiek a ich evidencia v účtovníctve bola navrhovateľom riadne preukázaná. Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal jeho námietkami ohľadne stretu záujmov medzi navrhovateľom a C.. L., resp. že neprihliadol na jeho námietku absolútnej neplatnosti Dodatku č. 1 z dôvodu jeho nejasnosti a neurčitosti a taktiež, že si napriek jeho žiadosti nezabezpečil ako dôkaz hlavnú účtovnú knihu. Uviedol, že chýba ekonomická kauza záväzku, ktorú je navrhovateľ povinný preukázať; keď neuznal tvrdenia navrhovateľa, že sumy pôžičiek boli použité na účely zabezpečenia chodu firmy, prevádzkových potrieb; pričom súd prvého stupňa sa touto skutočnosťou nezaoberal. Namietal aj súdom prvého stupňa priznanú výšku úrokov z omeškania; keď je kogentne stanovená horná hranica úrokov z omeškania, ktorú nie je možné prekročiť, a teda v danej veci nie je možné úroky z omeškania zvýšiť, a to ani na základe vzájomnej dohody strán; a to s poukazom na § 517 ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 85/1995 Z.z. platným v čase omeškania, t.j. dňa 14.05.2005 a 01.06.2007, kedy výška úrokov z omeškania predstavovala dvojnásobok diskontnej sadzby k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku, t.j. 6 % a 8,5%. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ si uplatnil úroky z omeškania duplicitne v rôznej výške (0,1% a 0,05%), má za to, že tieto je možné priznať len raz, a to maximálne do zákonom stanovenej hornej hranici ich výšky. Záverom si uplatnil trovy konania. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení na odvolanie odporcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Dôvodil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec i správne právne posúdil, keď neobstoja námietky odporcu; že nemal vedomosť o existencii predmetných zmlúv o pôžičke, ktoré boli uzavreté a podpísané s bývalým členom predstavenstva odporcu C.. L., ktorý s ním bol personálne prepojený v rôznych spoločnostiach a použil i jeho pečiatku; keď z údajov vedených Obchodným registrom SR vyplýva, že C.. L. bol v čase podpisovania predmetných zmlúv o pôžičke členom predstavenstva a bol v zmysle stanov spoločnosti - odporcu oprávnený konať a podpisovať za odporcu samostatne, a preto skutočnosť, že predmetné zmluvy o pôžičke nepodpisoval súčasný predseda predstavenstva, nemá na ich platnosť a účinnosť žiadny vplyv. Vzhľadom na uvedené zdôraznil, že predmetné zmluvy o pôžičke uzavrel odporca, v mene ktorého konala oprávnená osoba, a preto považuje tvrdenia odporcu o jeho nevedomosti za absurdné a účelové, pričom uviedol, že súčasný predseda predstavenstva B.. L. bol v minulosti s ním ako aj s C.. L. v pravidelnom kontakte a taktiež spolu pôsobili v rôznych spoločnostiach, resp. ešte naďalej pôsobia. Všetky predmetné zmluvy o pôžičke boli riadne zaevidované v účtovníctve odporcu; čo preukazujú i účtovné závierky za rok 2006, 2007 a 2008; keď je irelevantná i námietka odporcu, že „poznámky k daňovému priznaniu za rok 2006 a 2007, v ktorých sa spomína údajná pôžička, podpísal len navrhovateľ“, nakoľko bol v čase vyhotovenia poznámok ako predseda predstavenstva odporcu oprávnený konať samostatne, a teda v tom čase iba vykonával funkciu, ktorá mu vyplývala jednak zo zákona a jednak zo stanov spoločnosti. V tejto súvislosti uviedol, že poznámky k účtovným závierkam slúžia ako vysvetlivka výkazov ziskov a strát i súvah spoločnosti - odporcu a boli vyhotovené a overené zodpovedným audítorom, a preto o ich pravdivosti nemôžu byť pochybnosti. Za účelové považuje tvrdenie odporcu, že „nebola preukázaná prítomnosť akcionárov na zasadnutiach valného zhromaždenia, na ktorých sa schvaľovali predmetné účtovné závierky“, keď ich prítomnosť potvrdili v zápisnici svojimi podpismi zvolený predseda valného zhromaždenia a zapisovateľ, pričom má za to, že prítomní akcionári boli riadne označení v úvodnej časti zápisnice, ktorú je možné považovať za listinu prítomných priloženú k zápisnici, a teda priamo tvorí súčasť tejto zápisnice, ktorá zápisnica bola uložená aj spolu s prílohami do Zbierky listín registrového súdu. Ďalej uviedol, že zápisnice z valného zhromaždenia zo dňa 30.06.2008 a 24.06.2009; na ktorých sa schvaľovala účtovná závierka za rok 2007 a 2008; overil a podpísal B.. L. ako súčasný predseda predstavenstva a zároveň akcionár spoločnosti - odporcu; vlastniaci podľa jeho vedomostí 99,5% akcií; čím je dostatočne preukázaná prítomnosť akcionárov na predmetných valných zhromaždeniach. Taktiež neobstojí tvrdenie odporcu; že sa súd prvého stupňa nezaoberal jeho námietkou ohľadne absolútnej neplatnosti Dodatku č. 1; nakoľko súd prvého stupňa sa s uvedenou námietkou zaoberal, keď konštatoval, že „tento je jasne označený ako „dodatok k zmluvám“, ktoré zmluvy sú presne špecifikované v úvode listiny“. Má za to, že odporca sa mylne domnieva, že v konaní nebola preukázaná ekonomická kauza záväzku, keď podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke vyjadrenie samotnej kauzy ani nevyžadujú. Záverom si uplatnil trovy konania. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok i napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa v medziach a z dôvodov podaných odvolaní, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu proti výroku napadnutého rozsudku týkajúceho sa istiny pohľadávky je nedôvodné, avšak jeho odvolanie proti výroku rozsudku týkajúceho sa príslušenstva - úrokov z omeškania je dôvodné a rovnako je dôvodné i jeho odvolanie proti uzneseniu týkajúcemu sa náhrady trov prvostupňového konania avšak odvolanie proti uzneseniu o nepriznaní oslobodenia od platenia súdnych poplatkov je nedôvodné. V prejednávanej veci súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, keď vykonal náležité dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu (§ 120 ods. 1, 4 O.s.p.) a následným zhodnotením výsledkov dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnemu skutkovému záveru a na jeho základe následne vyvodil aj správne právne závery o dôvodnosti navrhovateľom uplatňovaného nároku na zaplatenie istiny 15.099,58 Eur; keď odporcovi povinnosť vrátiť navrhovateľovi to, čo mu poskytol, vyplýva zo Zmlúv o pôžičke zo dňa 13.12.2004, 09.11.2006, 22.11.2006 vrátane Dodatku č. 1 zo dňa 10.11.2008 ako i Uznania dlhu zo dňa 10.11.2008, pričom odporca si túto povinnosť v stanovenej lehote nesplnil; keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 657, § 658 ods. 1 a § 558 Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne vyložil, v súlade s ustálenou súdnou a výkladovou praxou a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu návrhu navrhovateľa v časti istiny pohľadávky aj dostatočne v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie; v časti - týkajúcej sa istiny pohľadávky; možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. V podanom odvolaní odporca len zopakoval svoje námietky týkajúce sa veci samej, prednesené už pred súdom prvého stupňa, ktorý sa s nimi v odôvodnení svojho rozsudku vyporiadal a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozsudku, a preto rozsudok; v časti - týkajúcej sa istiny pohľadávky; možno považovať v tomto ohľade za presvedčivý. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku. Obsah odvolania odporcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvého stupňa; v časti - týkajúcej sa istiny pohľadávky; z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov, na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol tento ustálený súdom prvého stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok jeho vecnú nesprávnosť (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej tento zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Neúplnosť zistenia skutkového stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkmi navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať spornú právne významnú skutočnosť; avšak iba skutočnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatnil tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa. Pokiaľ odporca namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v zmysle ustálenej súdnej praxe pri tomto odvolacom dôvode podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. musí ísť o skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu, a teda týka sa tých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci a na základe ktorých súd prvého stupňa posúdil vec po právnej stránke. Skutkové zistenie je nesprávne v tom, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd prvého stupňa vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov, či z obsahu spisu nevyplynuli a ani inak nevyšli v priebehu konania najavo, alebo neprihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli inak počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov, a teda keď v hodnotení dôkazov alebo skutočností, ktoré vyšli najavo v konaní či vyplynuli z prednesov účastníkov, z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, vierohodnosti sa vyskytuje logický rozpor. Právnické osoby sú subjekty práva, ktoré sú tvorené fyzickými osobami, ktorým zákon priznáva postavenie právnických osôb, keď pre právnickú osobu je charakteristické, že svoju vôľu nevytvára sama (na rozdiel od fyzických osôb), ale len prostredníctvom fyzických osôb, a to tých, ktoré sú na to právom povolané, pričom len prostredníctvom fyzických osôb právnická osoba prejavuje svoju vôľu navonok (najmä robí právne úkony). Pre právnické osoby je charakteristický kolektívny spôsob tvorby vôle, pričom táto vôľa sa spravidla vytvára v najvyššom orgáne právnickej osoby (napr. valné zhromaždenie akciovej spoločnosti), môže však byť sčasti delegovaná aj na nižšie orgány (napr. dozorná rada alebo predstavenstvo). Prejavovať takto vytvorenú vôľu navonok môže právnická osoba tiež prostredníctvom iných osôb, t.j. štatutárnych orgánov. Štatutárnym orgánom môže byť buď len jedna osoba (napr. jeden konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, spoločník verejnej obchodnej spoločnosti, riaditeľ štátneho podniku) alebo kolektív osôb (napr. predstavenstvo u akciovej spoločnosti). Konanie týchto orgánov sa však považuje za vlastné (osobné) konanie právnickej osoby. Spôsob konania štatutárneho orgánu navonok určujú vnútorné (organizačné) predpisy právnickej osoby. Toto určenie je dôležité najmä v prípade, ak právnická osoba má viac štatutárnych orgánov (napr. niekoľko konateľov spoločnosti s ručením obmedzeným) alebo ak ide o kolektívny štatutárny orgán (predstavenstvo akciovej spoločnosti). Úprava obchodných spoločností vychádza všeobecne zo zásady, že každý, kto je štatutárnym orgánom, môže konať samostatne, pokiaľ zakladateľská zmluva neustanovuje inak. Podľa § 191 ods. 1 Obch. zák., predstavenstvo je štatutárnym orgánom spoločnosti, ktorý riadi činnosť spoločnosti a koná v jej mene. Predstavenstvo rozhoduje o všetkých záležitostiach spoločnosti, pokiaľ nie sú týmto zákonom alebo stanovami vyhradené do pôsobnosti valného zhromaždenia alebo dozornej rady. Pokiaľ stanovy neurčia inak, je oprávnený konať v mene spoločnosti každý člen predstavenstva. Členovia predstavenstva, ktorí konajú v mene spoločnosti, a spôsob, ktorým tak robia, sa zapisujú do obchodného registra. Z uvedeného vyplýva, že predstavenstvo je kolektívny štatutárny orgán, ktorý zodpovedajúco tomuto postaveniu vykonáva svoju pôsobnosť pri riadení činnosti spoločnosti. Jeho pôsobnosť je zákonom vymedzená všeobecne, t.j. predstavenstvu prislúcha rozhodovanie vo všetkých záležitostiach a otázkach, ktoré nie sú vyhradené do pôsobnosti valného zhromaždenia alebo dozornej rady (§ 187, § 197). Predstavenstvo ako kolektívny štatutárny orgán teda koná v mene spoločnosti tak, že úkon, ktorý má zaväzovať spoločnosť, je oprávnený vykonať každý člen predstavenstva, a to samostatne, ak stanovy neurčujú inak; keď v danej veci je nesporné, že C.. L. bol ako člen predstavenstva odporcu v zmysle stanov spoločnosti (odporcu) oprávnený konať a podpisovať za odporcu samostatne a tento bol z funkcie odvolaný až dňa 05.12.2008; neobstojí preto námietka odporcu, že nemal o predmetných pôžičkách žiadnu vedomosť. Právny úkon, na základe ktorého vznikne záväzkový právny vzťah, obsahuje spravidla hospodársky dôvod, na základe ktorého došlo k vzniku právneho vzťahu. Tento hospodársky dôvod sa označuje ako kauza právneho úkonu (causa). Hospodárske dôvody vzniku záväzkov môžu byť rôzne. Hospodárskym dôvodom vzniku záväzku môže byť napr. darovanie inej osobe (causa donandi) alebo nadobudnutie niečoho (causa acquirendi) alebo splnenie iného záväzku (causa solvendi). Jedným z kritérií delenia záväzkov je ich delenie na záväzky kauzálne a na záväzky abstraktné. Pri posúdení toho, či záväzok je kauzálny alebo abstraktný Občiansky zákonník vychádza z toho, že takmer každý záväzok má kauzu, ďalej z toho, či vyjadrenie alebo nevyjadrenie kauzy je právnym dôvodom vzniku záväzku alebo či sa na uplatnenie záväzku vyžaduje, aby kauza bola dokázaná alebo nie. Kauzálnym je taký záväzok, z ktorého jasne vyplýva kauza (napr. kauzálny je záväzok vzniknutý na základe zmluvy, ktorou si účastníci sľubujú dodať vec za peniaze, alebo darovanie, z ktorého je zjavné, že jeho hospodárskym cieľom je niekoho obdarovať). Naproti tomu abstraktným záväzkom je taký záväzok, ktorý vznikne z abstraktného právneho úkonu, v ktorom kauza nie je vyjadrená ani z neho nepochybne nevyplýva. Typickým abstraktným záväzkom je zmenkový záväzok (t. j. záväzok vzniknutý zo zmenky). Z hľadiska danosti kauzy musia byť všetky záväzky kauzálne. Zákon nevyžaduje, aby kauza bola pri všetkých záväzkoch vyjadrená v zaväzovacom dôvode (titule). Platnosti záväzku vtedy neprekáža, že kauza nie je v ňom vyjadrená. Z tohto hľadiska rozoznávame: a) záväzky, pri ktorých je vyjadrenie kauzy povinné (hospodársky dôvod musí byť výslovne uvedený pod následkom ich neplatnosti, napr. uznanie dlhu); b) záväzky nevyhnutne abstraktné (pod následkom neplatnosti neznesú vyjadrenie kauzy, napr. zmenky a šeky); c) záväzky fakultatívne kauzálne alebo abstraktné (prevažná väčšina záväzkov, pri ktorých strany môžu, ale nemusia vyjadriť kauzu v právnom titule). Ak dlžník popiera existenciu kauzy a nejde o abstraktný záväzkový vzťah (vzniknutý z cenných papierov), môže jej nedostatok dokazovať a pritom sa naň odvolávať ako na dôvod neplatnosti úkonu, ak jej nedostatok je skutočne dôvodom neplatnosti. Hospodársky dôvod vzniku záväzku (kauzu) je povinný preukázať (v súdnom konaní) veriteľ, ak ju dlžník popiera. Dôkazná povinnosť o existencii kauzy sa však vzťahuje len na prípady uvedené v § 495 veta prvá Obč. zák., kedy veriteľ (či ten, kto sa právneho úkonu dovoláva) má povinnosť preukázať kauzu len, pokiaľ táto nie je v záväzku už vyjadrená. Ako to vyplýva z ustanovení § 495 Obč. zák., záväzky sú z hľadiska vyjadrenia kauzy v prevažnej väčšine prípadov fakultatívne kauzálne (tzn. že kauza môže, ale taktiež nemusí byť vyjadrená). Ustanovenie § 495 veta prvá Obč. zák. má dva možné výklady, a to pokiaľ je kauza vyjadrená v nejakom právnom úkone, je to dostatočný dôvod pre vznik i platnosť tohto záväzku, ale pokiaľ kauza nie je v úkone vyjadrená, sú účinky tohto úkonu rovnaké a mení sa len osoba, ktorá na seba berie dôkazné bremeno k preukázaniu existencie kauzy. Vzhľadom na vyššie uvedené; keď v danej veci sú predmetom konania najmä zmluvy o pôžičke, v ktorých už je kauza typizovaná a teda implicitne vyjadrená, keď navyše uznanie dlhu je typickým príkladom záväzku, v ktorom je kauza vyjadrená povinne (písomné uznanie dôvodu a výšky dlhu - záväzku); preto neobstojí námietka odporcu ani v tom, že chýba ekonomická kauza záväzku a že súd prvého stupňa sa touto námietkou nezaoberal. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že súd v občianskom súdom konaní rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné (§ 153 ods. 1 O.s.p.). Účastníci konania sú povinní prispieť k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním potrebných skutočností a označením dôkazných prostriedkov v zmysle ust. § 101 ods. 1 O.s.p. Podľa ust. § 120 ods. 1, 4 O.s.p. sú účastníci konania povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom na základe poučenia súdu sú povinní všetky dôkazy a skutočnosti predložiť a označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr, sa zásadne, teda bez splnenia podmienok podľa ust. § 205a ods. 1 O.s.p., v odvolacom konaní neprihliada. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 125 O.s.p.). Z uvedených ustanovení vyplýva, že povinnosťou účastníka v občianskom súdnom konaní je nielen uviesť všetky potrebné skutočnosti, t.j. skutočnosti rozhodujúce pre aplikáciu hmotného práva, ale aj navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, t.j. zaťažuje ho nielen povinnosť tvrdenia (§ 101 ods. 1 O.s.p.), ale aj povinnosť dôkazná (§ 120 ods. 1 O.s.p.), medzi ktorými je vzájomná väzba. Dôkazné bremeno teda znášajú účastníci konania a nesplnenie dôkaznej povinnosti ohľadne vlastných tvrdení je spojené s procesnou zodpovednosťou účastníka za výsledok konania, keď neunesenie dôkazného bremena navrhovateľom má za následok zamietnutie jeho návrhu a neunesenie dôkazného bremena odporcom ohľadne ním tvrdených skutočností má za následok, že súd nemôže prihliadať na jeho obranu. Pri označení dôkazov, ktorých sa účastník konania dovoláva, ide o druhú procesnú povinnosť uloženú mu príslušnými ustanoveniami O.s.p. (okrem povinnosti tvrdenia), a to o tzv. dôkaznú povinnosť; keď účastník musí označiť a predložiť dôkazy tak, aby z nich jeho skutkové tvrdenia logickým spôsobom vyplývali, pričom najmä v sporových konaniach je požiadavka na logickú bezrozpornosť vyššia ako v konaniach nesporových; a napriek tomu, že povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť sú procesnými povinnosťami, ich splnenie nemôže súd vynucovať ani sankcionovať a jedinou sankciou za nesplnenie povinnosti tvrdenia dôkaznej povinnosti je spravidla neunesenie tzv. bremena tvrdenia a dôkazného bremena a v sporových konaniach strata sporu. Súd prvého stupňa v danom prípade správne postupoval, keď obranu odporcu posúdil ako nevierohodnú a túto neuznal, keďže odporca nepredložil žiadny dôkaz, ktorým by vyvrátil písomný dôkaz o vzniku jeho záväzku - dlhu voči navrhovateľovi v sume 15.099,58 Eur - písomné Zmluvy o pôžičke zo dňa 13.12.2004, 09.11.2006, 22.11.2006; podpísané obomi zmluvnými stranami, t.j. navrhovateľom - veriteľom a odporcom - dlžníkom (v mene, ktorého konala oprávnená osoba); v ktorých zmluvách odporca svojím podpisom potvrdil prevzatie sumy 800.000,- Sk, 250.000,- Sk a 100.000,- Sk, ktorú skutočnosť preukazujú aj príjmové doklady vystavené pracovníčkou odporcu B.. T., ktorá aj vo svojej výpovedi pred súdom prvého stupňa potvrdila, že navrhovateľ poskytol odporcovi v uvedených obdobiach pôžičky a tieto boli aj riadne evidované v účtovníctve odporcu. Pokiaľ ide o Dodatok č. 1 zo dňa 10.11.2008, tento bol taktiež podpísaný osobou oprávnenou konať v mene odporcu, pričom obsah dodatku je možné za pomoci zákonných interpretačných pravidiel bez problémov vyložiť; keď tento je jasne označený ako dodatok k zmluvám špecifikovaným v úvode listiny a jeho súčasťou je navyše i príloha, z ktorej okrem výšky jednotlivých pôžičiek vyplýva aj čiastočná úhrada pôžičiek, ich splatnosť a výpočet úrokov z omeškania; súd prvého stupňa preto nepochybil, keď predmetný úkon považoval za určitý a zrozumiteľný. Podľa názoru odvolacieho súdu predmetný dodatok potvrdzuje nielen existenciu dlhu, ale i jeho výšku, je preto možné už samotný tento dodatok považovať za uznanie dlhu podľa § 558 Obč. zák., napriek tomu odporca - dlžník uznal svoj dlh voči navrhovateľovi; čo do dôvodu i jeho výšky; i písomne - Uznaním dlhu zo dňa 10.11.2008. Odporca taktiež žiadnym listinným či iným dôkazom nepreukázal svoje tvrdenia; že zápisnica z valného zhromaždenia, na ktorom sa schvaľovala účtovná závierka za rok 2006, je podpísaná len navrhovateľom a C.. L., v dôsledku čoho nie je preukázaná prítomnosť akcionárov odporcu na tomto valnom zhromaždení; keď z predmetnej zápisnice z valného zhromaždenia zo dňa 29.06.2007 vyplýva, že prítomnými na valnom zhromaždení boli okrem členov predstavenstva (navrhovateľ a C.. L.) i akcionári odporcu B.. L. K. B.. L.; keď správnosť listiny prítomných potvrdzujú svojím podpisom predseda valného zhromaždenia a zapisovateľ; a táto listina bola podpísaná zvoleným predsedom valného zhromaždenia a zvoleným zapisovateľom, ktorými boli práve navrhovateľ a C.. L., pričom sa nevyžaduje podpis samotných akcionárov, ktorý sa nevyžaduje ani v prípade podpisovania samotnej zápisnice z valného zhromaždenia. Zo zápisnice z valného zhromaždenia zo dňa 30.06.2008, na ktorom sa schvaľovala účtovná závierka za rok 2007, vyplýva, že prítomnými na valnom zhromaždení boli okrem členov predstavenstva (navrhovateľ a C.. L.) opäť i akcionári odporcu B.. L. a B.. L. a táto je navyše podpísaná i B.. L. (akcionárom) ako overovateľom. Nemožno uznať ani námietky odporcu týkajúce sa samotných účtovných závierok, keď v účtovnej závierke za rok 2006, resp. k poznámkam k tejto závierke je ku dňu 31.12.2006 evidovaná pôžička od navrhovateľa v sume 750.000,- Sk a taktiež v účtovnej závierke za rok 2007, resp. k poznámkam k tejto závierke je ku dňu 31.12.2007 evidovaná pôžička od navrhovateľa v sume 539.000,- Sk, pričom uvedené potvrdzuje i audit vykonaný nezávislým audítorom, zo správy ktorého vyplýva, že účtovná závierka za obdobie 01.01.-31.12.2007 verne vyjadruje finančnú situáciu spoločnosti (odporcu) k 31.12.2007 a výsledok hospodárenia spoločnosti (odporcu) za uvedené obdobie. Z listinných dôkazov predložených navrhovateľom, ako aj z výpovede svedkov pred súdom teda jednoznačne vyplýva existencia dlhu odporcu voči navrhovateľovi v ním uplatnenej výške 15.099,58 Eur, keď odporca bol súdom prvého stupňa riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o povinnosti označiť a predložiť dôkazy na skutočnosti ním tvrdené najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie pred súdom prvého stupňa končí, napriek tomu však neoznačil ani nepredložil žiadny dôkaz, ktorým by spochybňoval listinné dôkazy predložené navrhovateľom alebo svedecké výpovede. Vzhľadom na uvedené, po právnom zhodnotení rozhodujúcich skutkových zistení, ktoré boli preukázané výsledkami dokazovania vykonaným pred súdom prvého stupňa, odvolací súd neuznal opodstatnenosť dôvodov, na ktoré poukazoval odporca vo svojom odvolaní, a pokiaľ teda súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi istinu pohľadávky v sume 15.099,58 Eur, rozhodol vecne správne, a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Jedným z právnych následkov omeškania dlžníka s plnením peňažného dlhu je teda i povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania, ktoré úroky sú príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Ide tu o objektívnu zodpovednosť dlžníka za tento stav, jeho zavinenie sa nevyžaduje. Úroky z omeškania nepriznáva súd paušálne odo dňa podania návrhu na súde, ale v závislosti od doby, kedy sa dlžník dostal do omeškania. Už v návrhu na začatie konania je preto potrebné odôvodniť i uplatnený nárok na úroky z omeškania. Súd sa potom v odôvodnení rozsudku musí vyporiadať s otázkou, ktorým dňom mal byť dlh splnený a kedy došlo u dlžníka k omeškaniu podľa § 517 Obč. zák. Pokiaľ ide o úroky z omeškania; ktoré žiadal navrhovateľ priznať vo výške 0,05% denne zo sumy 3.481,71 Eur od 14.05.2005 do 31.12.2008, 0,05% denne zo sumy 8.298,48 Eur od 01.06.2007 do 31.12.2008, 0,05% denne zo sumy 3.319,39 Eur od 01.06.2007 do 31.12.2008, 0,1% denne z omeškania zo sumy 3.481,71 Eur od 14.05.2005 do zaplatenia, 0,1% denne zo sumy 8.298,48 Eur od 01.06.2007 do zaplatenia, 0,1% denne zo sumy 3.319,39 Eur od 01.06.2007 do zaplatenia; keď možno mať za to, že odporca sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu; navrhovateľovi vzniklo právo požadovať zaplatenie nielen istiny, ale aj úrokov z omeškania, a to vo výške určenej osobitným vykonávacím predpisom platným v čase k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Výšku úrokov z omeškania výslovne upravuje právny predpis - Nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, účinné od 01.05.1995 - 31.12.2008 - a to v § 3 - v zmysle ktorého výška úrokov z omeškania predstavuje dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, tzn., že rozhodujúcim pre priznanie výšky úrokov z omeškania je prvý deň omeškania a v tento deň platná základná úroková sadzba; pričom tieto úroky sa po celý ďalší čas trvania omeškania s plnením peňažného dlhu nemenia. V súlade s § 17 ods. 1 zák. č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro v Slovenskej republike, účinného odo dňa 01.01.2009, sa "základnou úrokovou sadzbou Národnej banky Slovenska" rozumie „základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky“. Z povahy ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. vyplýva, že kogentne je stanovená iba horná hranica úroku z omeškania, takže jej prekročenie nie je prípustné. Veriteľovi peňažnej pohľadávky však nič nebráni, aby od dlžníka, ktorý je v omeškaní s plnením peňažného dlhu, uplatňoval úroky z omeškania aj v menšom rozsahu, než ustanovuje citovaný právny predpis. Inou vadou konania v zmysle ust. § 205 ods. 2, písm.b/ O.s.p. je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, ale jej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v občianskom súdnom konaní. Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na takúto vadu konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd prihliada aj keď nebola výslovne v odvolaní namietaná (ust. § 212 ods. 3 O.s.p.). O takúto inú vadu konania ide aj vtedy, ak je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov pre absenciu náležitostí podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (aj uznesenia) súd uvedie čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôvodov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá o to, aby odôvodnenie rozsudku (uznesenia) bolo presvedčivé. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť jasným, zrozumiteľným a presvedčivým podkladom pre zistenie opodstatnenosti výroku súdneho rozhodnutia a povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodňovať spôsobom uloženým v § 157 ods. 2 O.s.p. je súčasťou práva na riadny a spravodlivý proces, vylučujúci ľubovôľu súdu pri rozhodovaní a zakladajúci dôveru a presvedčenie účastníkov konania, že súd sa ich vecou dostatočne a náležité zaoberal z hľadiska všetkých nimi tvrdených rozhodujúcich skutočností. Porušenie práva účastníka konania na riadne odôvodnene rozsudku, resp. uznesenia, znamená upretie jeho práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom a súčasne mu odníma možnosť náležité skutkovo a právne argumentovať proti nemu v rámci riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti - týkajúcej sa príslušenstva, ktorou priznal navrhovateľovi spolu s istinou aj úrok z omeškania vo výške 0,05% denne zo sumy 3.481,71 Eur od 14.05.2005 do 31.12.2008, 0,05% denne zo sumy 8.298,48 Eur od 01.06.2007 do 31.12.2008, 0,05% denne zo sumy 3.319,39 Eur od 01.06.2007 do 31.12.2008, 0,1% denne z omeškania zo sumy 3.481,71 Eur od 14.05.2005 do zaplatenia, 0,1% denne zo sumy 8.298,48 Eur od 01.06.2007 do zaplatenia, 0,1% denne zo sumy 3.319,39 Eur od 01.06.2007 do zaplatenia, nespĺňa zákonné náležitosti odôvodnenia rozsudku a je preto v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a z neho vyplývajúcej požiadavky preskúmateľnosti a presvedčivosti súdnych rozhodnutí, nakoľko v ňom absentuje náležité vyhodnotenie veci po stránke skutkovej ako aj právnej; keď z jeho odôvodnenia nemožno zistiť, ktoré z vykonaných dôkazov viedli súd prvého stupňa k záveru o dôvodnosti navrhovateľom uplatňovaného nároku v časti príslušenstva a z odôvodnenia nie je zrejmé ani určenie prvého dňa omeškania odporcu s plnením peňažného dlhu, a tým aj samotné určenie výšky úrokov z omeškania. S poukazom na vyššie uvedené nedostatky dospel odvolací súd k záveru, že výrok rozsudku súdu prvého stupňa v časti príslušenstva - úrokov z omeškania nemá dostatočnú oporu v odôvodnení rozhodnutia, ktoré tak pre nedostatok dôvodov nedáva spoľahlivý a presvedčivý podklad pre opodstatnenosť právnych záverov vyslovených v jeho výrokovej časti. Rozhodnutie v tejto napadnutej časti odvolacím súdom by však v celom rozsahu nahrádzalo prvostupňové rozhodnutie, čím by bolo účastníkom odopreté právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel právnym posúdením skutkových zistení z hľadiska tých rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za významné, na rozdiel od prvostupňového súdu, ktorý sa nimi buď dostatočne náležite nezaoberal, alebo opomenul vôbec zaoberať. Posúdenie podstaty veci v rámci dvojinštančného súdneho konania je však súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Vzhľadom na túto inú vadu konania, ktorá zakladá vecnú nesprávnosť rozhodnutia a postup, ktorým dochádza k odňatiu možnosti účastníkov konať pred súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti úrokov z omeškania zrušil (§ 221 ods. 1 písm. f/, písm. h/ O.s.p.) a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), v ktorom súd prvého stupňa odstráni vytknuté nedostatky vo vyššie naznačovanom smere a svoje skutkové a právne závery v odôvodnení svojho rozhodnutia riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.) zákonným spôsobom rozvedie v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. Vzhľadom na to, že rozsudok súdu prvého stupňa bol zrušený v časti príslušenstva, čím nebolo rozhodnuté o celom predmete konania, došlo k zrušeniu rozsudku aj v časti náhrady trov prvostupňového konania, a tak súd prvého stupňa v novom rozhodnutí rozhodne o ich náhrade rovnako ako aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Napadnutým uznesením zo dňa 01. decembra 2011 č.k. 6C 102/2009-263 uložil súd prvého stupňa odporcovi povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 905,50 Eur pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za návrh na začatie konanie; keď tento mal s poukazom ust. § 142 ods. 1 O.s.p. plný úspech v konaní; keď o ich náhrade si vyhradil rozhodnúť samostatným uznesením. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby navrhovateľovi náhrada trov konania; pozostávajúca zo zaplateného súdneho poplatku za návrh na začatie konanie; nebola priznaná, a to s poukazom na ním podané odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 26. septembra 2011 č.k. 6C 102/2009-230 v spojení s opravným uznesením zo dňa 01. decembra 2011 č.k. 6C 102/2009-261. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení na odvolanie odporcu žiadal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť dôvodiac, že odporca svoje odvolanie nijakým spôsobom neodôvodnil a jeho odvolanie považuje za účelové. S poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p.; podľa ktorého „Účastníkovi, ktorý má plný úspech v konaní, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.“; má za to, že v predmetnej veci mal plný úspech; keď súd prvého stupňa rozhodnutím vo veci samej zaviazal odporcu povinnosťou nahradiť mu účelne vynaložené trovy; pričom za potrebné a účelne vynaložené trovy na uplatnenie práva sa považuje aj súdny poplatok za návrh na začatie konania. Vzhľadom na skutočnosť; keď rozsudok súdu prvého stupňa bol zrušený v časti príslušenstva a následne i v časti náhrady trov prvostupňového konania; odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa; ktorým bola odporcovi uložená povinnosť náhrady trov konania vo výške 905,50 Eur pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku za návrh na začatie konanie; zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. i/ O.s.p., keď dôvody pre jeho vydanie zanikli. Napadnutým uznesením zo dňa 16. augusta 2012 č.k. 6C 102/2009-377 v spojení s opravným uznesením zo dňa 14. novembra 2012 č.k. 6C 102/2009-384 nepriznal súd prvého stupňa odporcovi; s poukazom na § 138 ods. 1 O.s.p.; oslobodenie od súdnych poplatkov dôvodiac tým, že odporca nesplnil zákonné podmienky na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov. Mal za to, že v danej veci je potrebné prihliadnuť na osobitné postavenie účastníka konania - odporcu, ktorý je právnickou osobou, t.j. podnikateľom v zmysle Obchodného zákonníka, podľa ktorého je podnikanie potrebné chápať ako činnosť, pri ktorej podnikateľ podstupuje riziko, že jeho činnosť môže viesť k zisku alebo i k strate. Skutočnosť, že podnikateľ nie je pri svojej podnikateľskej činnosti úspešný a nedosahuje zisk, že má pohľadávky po lehote splatnosti, alebo že v dôsledku neúspešného podnikania v minulosti sa teraz ocitol v nepriaznivej finančnej situácii, nemôže byť dôvodom pre oslobodenie od súdnych poplatkov, nakoľko dôsledky podnikateľského úsilia nemožno prenášať formou úľav z poplatkovej povinnosti na štát, pretože pokiaľ by zákonodarca pripisoval skutočnostiam takejto povahy význam z hľadiska oslobodenia od súdnych poplatkov, vyjadril by to legislatívne zaradením týchto konaní, resp. účastníkov do ustanovení § 4 ods. 1, 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, ktoré upravujú vecné alebo osobné oslobodenie od súdneho poplatku. Aj proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca domáhajúc sa jeho zmeny tak, že mu bude priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Dôvodil, že zákon stanovuje rovnaké kritériá na oslobodenie od súdnych poplatkov pre všetkých účastníkov bez rozlišovania, či ide o fyzickú alebo právnickú osobu, resp. podnikateľa alebo nepodnikateľa, a preto nepriznanie mu oslobodenia od súdnych poplatkov z dôvodu, že by sa tým prenášalo podnikateľského riziko na štát, nemá oporu v zákone a v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.07.2009 sp. zn. 5Obo 127,128,129/2008. Má za to, že súd prvého stupňa mal predovšetkým prihliadať na jeho majetkové pomery, vzhľadom na ktoré nie je schopný splniť si svoju poplatkovú povinnosť a nie na skutočnosť, že je právnickou osobou a v tejto súvislosti zdôraznil, že jeho zlú finančnú situáciu zapríčinili skutočnosti, ktoré nesúvisia s výkonom jeho podnikateľskej činnosti a tieto sú spôsobené netransparentným konaním osôb; ktoré osoby konali v jeho mene za účelom pripraviť ho o finančné prostriedky; z ktorého dôvodu s týmito osobami vedie aj niekoľko súdnych sporov. Ďalej má za to, že konanie tretích osôb; ktoré v súčinnosti s osobami konajúcimi v jeho mene, avšak bez vedomia akcionárov, uzavreli fiktívne zmluvy o pôžičkách, ako aj ďalšie zmluvy a uznania záväzkov; nemožno považovať za výkon jeho podnikateľskej činnosti, a preto ak súd prvého stupňa neprihliadol na uvedené skutočnosti; ktoré zapríčinili jeho súčasné majetkové pomery; a to aj napriek tomu, že na ne v priebehu konania poukazoval, znemožnil by mu tým uplatniť si svoje právo na spravodlivé súdne konanie. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je umožniť každému bez rozdielu reálny prístup k súdu, čomu korešponduje povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na súdnu ochranu zabezpečujú a vykonávajú jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V rámci garantovaného práva na súdnu ochranu sa realizuje aj právo na prístup k súdu, ktoré však nie je absolútne, keď jeho obmedzenie je dané legitímnym cieľom, ktorý štát sleduje v súvislosti s poplatkovou povinnosťou účastníkov konania ako podmienkou prejednania návrhu na začatie konania. Na druhej strane však štát prostredníctvom inštitútu oslobodenia od súdnych poplatkov zabezpečuje určitej kategórii osôb prístup k súdu aj bez zaplatenia súdnych poplatkov za súčasného splnenia zákonných predpokladov uvedených v § 138 ods. 1 O.s.p. Z tohto hľadiska je preto potrebné pri rozhodovaní v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia zákona zabezpečiť spravodlivú a primeranú rovnováhu medzi záujmom štátu na vyberaní súdnych poplatkov a záujmom žiadateľa domáhať sa svojich nárokov súdnou cestou. Právo na spravodlivý súdny proces však nezahŕňa právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho skutkovými a právnymi názormi, navrhovaným hodnotením dôkazov; rovnako nezakladá právo účastníka na to, aby bol v konaní pred súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho návrhmi. Z uvedeného možno vyvodiť, že právo na spravodlivý súdny proces neobsahuje ani právo na vyhovenie procesnému návrhu účastníka na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, a teda mu nezaručuje ani bezvýhradné právo na bezplatné súdne konanie. Ustanovenie § 138 ods. 1 O.s.p. umožňuje priznať oslobodenie od súdneho poplatku každému účastníkovi konania, teda nielen fyzickej osobe (súkromnej), ale aj podnikateľovi (fyzickej, ale aj právnickej osobe), za existencie podmienok pre toto oslobodenie, pričom určujúcim kritériom je objektívna schopnosť zaplatiť súdny poplatok v stanovenej výške. Z aplikácie § 138 ods. 1 O.s.p., nie je možné vylúčiť podnikateľské subjekty, nakoľko aj tieto sa môžu ocitnúť v nepriaznivých pomeroch z dôvodov nesúvisiacich s podnikaním, najmä v prípade neodvrátiteľných udalostí alebo iných prípadov vyššej moci. Iný výklad by viedol k neodôvodnenej diskriminácii určitej skupiny účastníkov konania. Pri nepodnikateľských subjektoch sú pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov rozhodujúce majetkové, zárobkové, rodinné, zdravotné, osobné pomery účastníka; skúmanie pomerov podnikateľských subjektov však nesmeruje do ich sociálnej, ale predovšetkým majetkovej sféry. Z hľadiska posudzovania ich platobnej schopnosti (solventnosti) nie je možné sa obmedziť len na zistenie, či majú disponibilné peňažné prostriedky, ale je nutné vziať do úvahy aj ich celkové majetkové pomery, teda aj spôsobilosť si tieto prostriedky zadovážiť; zároveň treba zohľadniť povahu ich podnikateľskej činnosti, stav a štruktúru majetku; a teda je potrebné hodnotiť ich celkové majetkové pomery z hľadiska dlhodobého časového obdobia, a nielen prechodnú, dočasnú situáciu v ich hospodárení. Samotný momentálny nedostatok disponibilných finančných prostriedkov nie je sám o sebe dostatočným dôvodom pre oslobodenie od súdnych poplatkov, pretože rozhodujúcim kritériom sú celkové majetkové pomery žiadateľa zhodnotené z hľadiska dlhodobého hospodárenia. U oboch subjektov je okrem ich pomerov potrebné tiež skúmať skutočnosť, či zo strany účastníka domáhajúceho sa priznania oslobodenia od súdnych poplatkov, nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie či bránenie práva; pričom obidva predpoklady musia byť naplnené súčasne. Hoci podnikajúce osoby nemôžu byť vopred vylúčené z možnosti moderácie poplatkovej povinnosti, je potrebné zohľadniť, že do podnikania nikto nevstupuje preto, že je to jeho povinnosťou, ale sa tak deje na základe jeho dobrovoľného suverénneho rozhodnutia, a teda sám musí zodpovedne zvážiť svoje schopnosti, materiálne možnosti a tiež väčšie nároky, ktoré budú na neho z tohto dôvodu z viacerých hľadísk kladené. Každý podnikateľský subjekt, bez ohľadu na svoje postavenie, organizačnú formu alebo na to, s akým majetkom podniká, vstupuje do oblasti vzťahov, ktoré znamenajú nielen nádej na úspech v podnikaní, na zisky, ale nevyhnutne so sebou nesú aj riziko neúspechu, strát a ďalších nepriaznivých dôsledkov. U všetkých podnikateľských subjektov je potrebné, pokiaľ ide o posudzovanie predpokladov pre oslobodenie od súdnych poplatkov rozlišovať, či nepriaznivá situácia podnikateľa vychádza z jeho podnikateľskej činnosti, teda či má pôvod v podnikaní, pričom tu nie je dôležité, či postupoval pri tejto činnosti riadne a dostal sa do nepriaznivej situácie vplyvom zhody okolností alebo postupoval nezodpovedne a sám si svoju situáciu zavinil, lebo to všetko treba zahrnúť do pojmu podnikateľského rizika, alebo či sa podnikateľ ocitol v nepriaznivých pomeroch z dôvodov nesúvisiacich s podnikaním. Odvolací súd pri preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa vychádzal zo skutočnosti, že odporca je obchodná spoločnosť, ktorá bola založená za účelom podnikania, pričom podnikanie je nevyhnutné chápať ako činnosť, pri ktorej podnikateľ (obchodná spoločnosť) podstupuje riziko, že jeho úsilie môže byť zavŕšené dosiahnutím zisku, avšak môže skončiť aj stratou tak, ako to správne konštatoval i súd prvého stupňa. Okolnosť, že podnikateľ (obchodná spoločnosť) pri svojej podnikateľskej činnosti nedosahuje zisk a dostane sa do prvotnej, resp. druhotnej platobnej neschopnosti, nemožno samú o sebe považovať za dôvod, pre ktorý by bolo navrhovateľovi možné priznať oslobodenie od súdnych poplatkov. Každý podnikateľský subjekt, ktorý vykonáva podnikateľskú činnosť, musí počítať s finančnými prostriedkami, ktoré bude mať či už na uplatňovanie alebo bránenie práva v občianskom súdnom konaní. Pokiaľ by tomu tak nebolo, potom by podnikateľské riziko každého podnikateľského subjektu prechádzalo na štát, keďže súdne poplatky sú príjmom štátneho rozpočtu, čo je neprípustné, pretože každý podnikateľský subjekt podniká na vlastnú zodpovednosť. V preskúmavanej veci postupoval súd prvého stupňa v danej veci vecne správne, keď v súlade s ust. § 138 ods. 1 O.s.p. zisťoval pomery na strane odporcu a vyzval ho na vyplnenie a predloženie tlačiva na dokladovanie pomerov účastníka konania, pričom z týchto predložených dokladov mal správne za preukázané, že pomery odporcu neodôvodňujú priznanie mu oslobodenie od poplatku, a teda nie je tu splnená prvá zo zákonných podmienok pre priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, v dôsledku čoho ani nepristúpil k preskúmaniu druhej zákonnej podmienky - a to, či nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Preto námietka odporcu, že splnenie poplatkovej povinnosti od neho nemožno spravodlivo žiadať, nakoľko práve i konaním navrhovateľa sa dostal do zlej finančnej situácie, nie je dôvodná. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že skutočnosť, že navrhovateľ ako podnikateľ nie je pri svojej podnikateľskej činnosti úspešný, prišiel o majetok a nedosahuje zisk, nie je dôvodom na oslobodenie od súdnych poplatkov v konaní, pretože je vecou podnikateľa vytvoriť si určité finančné rezervy. Súd prvého stupňa tak vychádzal zo správneho právneho názoru, že v tejto súvislosti nemožno dôsledky podnikateľského rizika prenášať formou úľav z poplatkovej povinnosti na štát. Nepriaznivá hospodárska situácia v danom prípade je; aj podľa názoru odvolacieho súdu; dôsledkom skutočností, ktoré majú svoj pôvod v podnikaní a s podnikaním nevyhnutne súvisia, a pokiaľ by takto vzniknutá nepriaznivá hospodárska situácia ako dôsledok podnikania zakladala dôvod pre oslobodenie od súdnych poplatkov, znamenalo by to prenesenie časti rizika, ktoré je spojené s podnikaním, na štát. Z obsahu spisu nevyplýva, že by bol odporca nemajetný alebo že by sa ocitol v platobnej neschopnosti výlučne v dôsledku objektívne vzniknutej situácie, ktorá nastala nezávisle od jeho podnikateľskej činnosti (vis major). Za týchto okolností možno uzavrieť, že nebola osvedčená objektívna neschopnosť odporcu zaplatiť súdny poplatok. Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru zhodnému so záverom súdu prvého stupňa, že u odporcu nie sú splnené zákonné podmienky pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, a preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.