Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/285/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1209211797 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1209211797.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci navrhovateľa: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom Primaciálne námestie č. 1, Bratislava, IČO: 603 481, proti odporcom: 1./ Slovenská republika - Obvodný úrad v Bratislave, so sídlom Staromestská č. 6, Bratislava, IČO: 42 131 111, 2./ SLOVKARPATIA, s. r. o., so sídlom Bajkalská 25/A, Bratislava, IČO: 30 840 848, zastúpený X.. Z. Z., O. Q. Č.. XX, O., o určenie vlastníckeho práva k pozemkom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č. k. 50C/152/2009-174 zo dňa 1. februára 2013, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcom 1./, 2./ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia, že je vlastníkom pozemku reg. "C" parc. č. XXXX/X, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 40 m2 v k. ú. Y., zapísaného na LV č. XXXX. Zároveň prvostupňový súd rozhodol, že odporcom 1./, 2./ náhradu trov konania nepriznáva. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že dokazovaním, ktoré vo veci vykonal zistil, že podľa právoplatného a vykonateľného konfiškačného výmeru, vydaného ÚNV v Bratislave č. 177.585/IX-48-c zo dňa 24. IV. 1950 a podľa rozhodnutia Obv. N. V. Bratislava - Nivy - odbor finančný - majetková skupina č. XXXX/ XXXX zo dňa 15. nov. 1957, bola nehnuteľnosť zapísaná pôvodne vo vložke XXXX (podľa pozemkovo- knižnej vložky pod č. XXX bola dňa 04. 12. 1957 par. č. XXX/X odčlenená z vložky XXX), k. ú. Bratislava, par. č. XXX/X v celosti zapísaná do vložky XXXX v prospech Československý štát - Obvodný národný výbor Bratislava - Nivy, odbor poľnohospodárstva a lesného hospodárstva. Z návrhu Krajského úradu v Bratislave zo dňa 30. 12. 2005, adresovanému Správe katastra, súd zistil, že tento požiadal o zápis vlastníckeho práva záznamom k par. č. XXXX/X vo výmere 40m2 - zastavané plochy a nádvoria v k. ú. Y. z dôvodu, že predmetný pozemok neprešiel z doterajšieho vlastníka Československý štát - Obvodný národný výbor Bratislava Nivy (ktorý nadobudol majetok v zmysle právoplatného a vykonateľného konfiškačného výmeru, vydaného UNV v Bratislave zn. XXXXXX/IX-XX-D. zo dňa 24. IV. 1950 u Z. I., Y.. O.) do majetku Hlavného mesta SR Bratislavy, pretože tento majetok podľa § 5 ods. 1 z. č. 278/1993 Z. z. nemá žiadneho správcu. Zo žiadosti navrhovateľa zo dňa 17. 01. 2006 súd zistil, že navrhovateľ požiadal Správu katastra mesta SR o zápis vlastníckeho práva a z oznámenia o nezapísateľnosti Správy katastra zo dňa 31. 05. 2006, že predložená verejná listina - PK vložka XXXX, k. ú. V. potvrdzuje vlastnícke právo k nehnuteľnosti v prospech vlastníka Československý štát - v správe Obvodného národného výboru Bratislava - Nivy, odbor poľnohospodárstva a lesného hospodárstva. Ako dôvod nezapísateľnosti Správa katastra uviedla, že na zápis prechodu vlastníckeho práva štátu na obec je potrebné predložiť verejnú listinu alebo inú listinu, spôsobilú na vykonanie záznamu podľa § 35 ods. 2 písm. c/ katastrálneho zákona, v nadväznosti na § 14 zákona č. 138/1991 Z. z. o majetku obcí, teda písomný protokol spísaný odovzdávajúcimi a nadobúdajúcimi právnickými osobami o prechode vlastníctva vecí, postúpení majetkových práv. Z Deklarácie dočasného správcu nehnuteľného majetku štátu č. R. zo dňa 28. 04. 2008 bolo zistené, že Obvodný úrad Bratislava na základe ust. § 5 ods. 1 zák. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov vyhlasuje, že sa ujíma správy majetku v jeho územnej pôsobnosti, ktorý je vo vlastníctve Slovenskej republiky a to pozemok, par. č. XXXX/X o výmere 40m2, zastavané plochy a nádvoria, k. ú. Y.. Z oznámenia Obvodného pozemkového úradu v Bratislave vyplýva, že k predmetnému pozemku nebol uplatnený reštitučný nárok a z listu odporcu 1./ zo dňa 29. 04. 2008 vyplýva, že tento doručil Správe katastra vyššie uvedenú Deklaráciu za účelom zápisu spornej nehnuteľnosti vo svoj prospech. Z výpisu listu vlastníctva č. XXXX, listu vlastníctva č. XXXX a kúpnej zmluvy zo dňa 23. 10. 2008 bolo zistené, že pod č. XXX/XX došlo k zmene vlastníka k nehnuteľnosti par. č.1102/1 zastavané plochy a nádvoria o výmere 40 m2 na Slovenskú republiku - v správe Obvodného úradu v Bratislave na základe deklarácie č. R. zo dňa 28. 04. 2008 a na základe kúpnej zmluvy B. - XXXX/XX, zo dňa 20. 02. 2009 je v súčasnosti vedený vlastník predmetnej nehnuteľnosti odporca 2./. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodil ustanoveniami § 65 ods. 1, 3 Hospodárskeho zákonníka (v úplnom znení č. 45/1983 účinného do 31. 12. 1992), ustanoveniami § 1 ods. 1 písm. a/ a b/, § 6 vyhlášky č. 61/1986 Zb. o dočasnej správe národného majetku s účinnosťou od 1. januárom 1987 (na základe § 391 ods. 1 písm. a/ č. 1 Hospodárskeho zákonníka č. 109/1964 Zb. v úplnom znení), ustanoveniami § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov, § 5 ods. 1 veta prvá, § 16 zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu s účinnosťou od 1. 1. 1994, keď vzhľadom na to, že ide o určovaciu žalobu, skúmal procesnú spôsobilosť oboch účastníkov konania, pričom vzhľadom k tomu, že odporca 1./ nie je nositeľom vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, návrh voči nemu zamietol pre jeho nedostatok pasívnej legitimácie. V konaní sa následne zaoberal právnym posúdením, či na navrhovateľa prešlo vlastnícke právo zo zákona alebo či vlastnícke právo prislúchalo odporcovi 1./. V danej veci mal za nesporné, že pozemok par. č. XXXX/X, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 40 m2 v k. ú. Y.H., pochádza z pôvodného pozemku určeného operátu par. č. XXX/X roľa vo výmere 14 059 m2, zapísaného v PVK č. XXXX pre pôvodné k. ú. O. K., ako vlastníctvo Československého štátu - Obvodný národný výbor Bratislava Nivy, odbor poľnohospodárstva a lesného hospodárstva na základe právoplatného a vykonateľného konfiškačného výmeru, vydaného UNV v Bratislave zn. XXXXXX/IX-XX-D. zo dňa 24. IV. 1950 u Z. I., Y.. O.), Č.. P.. XXXX/XX. Prvostupňový súd uviedol, že podľa § 1 vyhlášky 158/1959 U. V. o správe neprideleného pôdohospodárskeho majetku nadobudnutého z pozemkových reforiem v nadväznosti na vyhlášku č. 86/1977 Zb. o dočasnej správe národného majetku, neskôr vyhlášky č. 61/1986 Zb. o dočasnej správe národného majetku, boli sporné pozemky ku dňu účinnosti zákona č. 135/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov v dočasnej správe národného výboru, na území ktorého sa nachádzali. So sporným pozemkom nakladal odporca 1./ ako so svojím vlastníctvom vyše 20 rokov s tým, že pozemok nespĺňa podmienky prechodu do vlastníctva obce v zmysle zákona 138/191 Zb. o majetku obcí v platnom znení, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. 5. 1991 a ktorého účelom bolo stanoviť, ktoré veci z majetku Slovenskej republiky prechádzajú do vlastníctva obcí a upraviť majetkové postavenie a hospodárenie obci s ich majetkom. Podľa ust. § 2 zákona o majetku obci do vlastníctva obce prechádzajú z majetku Slovenskej republiky len veci, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu, t. j. 24. 11. 1990, právo hospodárenia Národným výborom na území ktorých sa nachádzajú. Sporný pozemok netvoril ku dňu účinnosti zákona 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, v znení neskorších predpisov, ani majetkovú podstatu, ku ktorej by mal Národný výbor právo hospodárenia, ani právo hospodárenia štátnej organizácie, a teda neprešiel podľa § 2 zákona o majetku obcí do majetku Hlavného mesta SR Bratislavy a zostal vo vlastníctve Slovenskej republiky. Prvostupňový súd poukázal na Metodický návod na spracovanie registra obnovenej evidencie pozemkov, ktorý vypracovalo Ministerstvo pôdohospodárstva SR v spolupráci s Úradom geodézie, kartografie a katastra SR, ktorý podrobne a dôsledne upravuje postup všetkých dotknutých inštitúcií pri riešení vlastníckych vzťahov k neusporiadaným pozemkom. Podľa prílohy č. 7 tohto Metodického návodu, správu národného majetku národným výborom zverovali a odnímali a to bez náhrady, príslušné ústredné úrady po dohode s príslušnými ministerstvami, prípadne dohliadací národný výbor podľa ich splnomocnenia. Týmito ustanoveniami neboli dotknuté predpisy o majetku skonfiškovanom a znárodnenom a o majetku získanom na účely pozemkových reforiem. Takýto majetok teda národné výbory nespravovali, mohol im byť zverený len do dočasnej správy. Na základe týchto skutočností, ak išlo o dočasnú správu národných výborov, nie je možný prechod vlastníctva na obec riešiť zákonom č. 138/1991 Zb., nakoľko neboli splnené zákonné podmienky (právo hospodárenia v prospech národného výboru). Nehnuteľný majetok štátu v dočasnej správe podľa citovaných predpisov nespĺňa podmienky prechodu do vlastníctva obce v zmysle zákona č. 138/191, sporný majetok bol v dočasnej správe až do dňa účinnosti zákona o správe majetku štátu zákon č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov, t. j. do 1. 1. 1994, kedy citovaným zákonom bola zrušená vyhláška č. 61/1986 Zb. a v zmysle ust. § 5 zákona o majetku štátu takýto majetok štátu prešiel do správy Obvodného úradu Bratislava. Prvostupňový súd dospel k záveru, že neboli splnené predpoklady na prechod vlastníctva sporného pozemku na obec ex lege, a to v zmysle ust. § 2 ods. 1 zákona o majetku obci. Podľa vyhlášky č. 158/1959 UV o správe neprideleného pôdohospodárskeho majetku, majetok, ktorý štát nadobudol podľa predpisu č. 104/1945 Sb. o konfiškácií a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov Slovenského národa a ktorý nebol pridelený, bol v dočasnej správe príslušného národného výboru. V tejto súvislosti súd poukazuje na právny názor NS SR, vyslovený rozsudkoch sp. zn. 4Cdo/46/01 zo dňa 25. 9. 2002, MCdo 55/01 zo dňa 29. 4. 2003, ako i stanovisko Ministerstva pôdohospodárstva SR sp. zn. 306/2010-430 zo dňa 25. 1. 2010. Podľa názoru súdu bol odporca 1./ povinný zo zákona ujať sa správy pozemkov vo vlastníctve Slovenskej republiky, ktorý prešiel do vlastníctva štátu podľa osobitných predpisov podľa § 5 ods. 1 zákona o správe majetku štátu. Prvostupňový súd vzhľadom na uvedené mal preukázané, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný, nehnuteľný majetok štátu v dočasnej správe v zmysle vyhlášky 86/1977 Zb. ako i vyhlášky 61/1986 Zb. nespĺňa podmienky prechodu do vlastníctva obce v zmysle zákona 138/1991 Zb.. Majetok bol v dočasnej správe až do dňa účinnosti zákona o správe majetku štátu č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu do 1. 1. 1994 , kedy citovaným zákonom bola zrušená vyhláška 61/1988 Zb. o správe nehnuteľného majetku vo vlastníctve Slovenskej republiky bez konkrétneho správcu upravil až zákon 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. 1. 1994 v ustanovení § 5, podľa ktorého majetok štátu, ktorý nemá žiadneho správcu, spravuje obvodný úrad, v ktorého územnej pôsobnosti sa nehnuteľnosť nachádza. Podľa § 5 zákona o správe majetku štátu, ak osobitný predpis neustanovuje inak, majetok štátu, ktorý prešiel do vlastníctva štátu podľa osobitného predpisu a nie je v správe žiadneho správcu alebo nie je možné určiť právneho nástupcu pôvodného správcu, alebo prešiel do vlastníctva štátu, spravuje dočasný správca, ktorým je obvodný úrad v sídle kraja, v ktorého územnom obvode sa takýto majetok nachádza. Navrhovateľ navyše súdu nepreukázal, že ku dňu 01. 05. 1991, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí až do 31. 12. 1993, kedy nadobudol účinnosť z. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, požiadal o zápis vlastníckeho práva k predmetnému pozemku, preto nadobudnutím účinnosti zákona č. 278/1993 Z. z. (v ust. § 16) bolo "právo hospodárenia s národným majetkom" zmenené na "správu majetku štátu", čím došlo k novej právnej úprave, na základe ktorej odporca v 1. rade bol oprávnený požiadať Správu katastra o zápis vlastníckeho práva vo svoj prospech. Záverom uviedol, že navrhovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníctva k spornej nehnuteľnosti voči odporcovi 2./. Žalobný návrh podal navrhovateľ po viac ako troch rokoch od zápisu správy predmetného nehnuteľného majetku štátu v prospech odporcu 1./ a pokiaľ mal navrhovateľ záujem na odstránení "nezákonného stavu" mal možnosť podať žalobný návrh do času, kedy začal Obvodný úrad s nehnuteľným majetkom nakladať a tento previedol kúpnou zmluvou na ďalšiu právnickú osobu a to na odporcu 2./. O trovách konania prvostupňový súd rozhodol v zmysle §142 odsek 1 O. s. p., vzhľadom na pomer úspechu, avšak súd úspešným odporcom trovy konania nepriznal z dôvodu, že si trovy konania neuplatnili. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konania, prípadne, aby napadnutý rozsudok zmenil a návrhu v celom rozsahu vyhovel. Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. vzhľadom na to, že vlastnícke právo je nepremlčateľné a jeho ochrana je garantovaná základným zákonom tohto štátu Ústavou Slovenskej republiky. Mal za to, že nad všetku pochybnosť preukázal svoj naliehavý právny záujem na veci tým, že určovacia žaloba je v súčasnosti jediným právnym prostriedkom, ktorý je schopný zabezpečiť zápis legitímne vzniknutého vlastníckeho práva hlavného mesta k predmetu sporu na list vlastníctva. Opakovane sa pokúšalo o zápis vlastníckeho práva cestou katastra, avšak bezúspešne. Protiprávny stav sa pokúsilo zvrátiť aj cestou prokuratúry, na ktorú sa obrátilo s podnetom na preskúmanie tak konania Správy katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu, ako aj Obvodného úradu Bratislava, avšak najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že došlo k ďalšej právnej zmene - prevodu na odporcu 2./, nebolo možné dosiahnuť zmenu právneho postavenia. Krajská prokuratúra Bratislava, ako aj Okresná prokuratúra Bratislava II skonštatovali, že hlavné mesto sa v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. stalo vlastníkom nehnuteľnosti, ale vzhľadom k absencii delimitačného protokolu k záznamu vlastníckeho práva nedošlo a správa katastra pri zápise vlastníckeho práva v prospech Slovenskej republiky - Obvodného úradu v Bratislave nepostupovala v súlade s ustanovením § 5 ods. 1 zákona 278/1993 Z. z. Ďalej uviedol, že odvodzoval svoje vlastnícke právo k predmetu sporu od § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. v spojení s § 1 vyhlášky č. 158/1959 ú. v., teda podľa jeho názoru išlo v tomto prípade o skonfiškovaný majetok štátu, ku ktorému k 24. 11. 1990 mal právo hospodárenia národný výbor, o čom svedčal aj zápis v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX. Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o prechode vlastníctva vecí, postúpení majetkových práv a záväzkov sú povinné spísať odovzdávacie a nadobúdajúce právnické osoby písomné protokoly. Toto ustanovenie zákona o majetku obcí síce dáva odovzdávajúcim a nadobúdajúcim právnickým osobám povinnosť spísania protokolov o prechode vlastníctva, avšak neexistencia takýchto protokolov nemá vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva ex lege. Neexistencia protokolu preto nespôsobuje stratu vlastníckeho práva navrhovateľa a nedáva odporcovi 1./ možnosť svojvoľne sa prehlásiť za legitímneho vlastníka, dokonca ani nepodmieňuje samotný vznik vlastníckeho práva. Prvostupňový súd sa však s jeho právnym názorom nestotožnil, nakoľko podľa názoru súdu národný výbor majetok, ktorý nadobudol štát podľa vyhlášky č. 158/1959 Ú. v. mal len v dočasnej správe, a teda u toho majetku nebolo preukázané právo hospodárenia národného výboru a teda trvalej správy, ktoré je esenciálnou náležitosťou pre nadobudnutie majetku štátu podľa § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. Zákon č. 138/1991 Zb. v ustanovení § 2 ods. 1 nerozlišuje, či išlo o trvalú alebo dočasnú správu majetku a používa pojem právo hospodárenia, pričom v tomto zákone, ani v iných právnych predpisoch, nie je obsiahnutá definícia tohto pojmu, z ktorej by bolo možné vyvodiť, či tento pojem zahŕňa v sebe trvalú, resp. dočasnú správu majetku národným výborom. Právo hospodárenia je pojem používaný v zákone č. 109/1964 Zb., kde sa používa v obdobnom význame ako správa. O tom, že zákon nerozlišoval medzi pojmom správa a právo hospodárenia a tieto pojmy v podstate zahŕňali tie isté oprávnenia a povinnosti svedčí aj tá skutočnosť, že postupne bol pojem práva hospodárenia nahradený v právnych predpisoch prijatých po nadobudnutí účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. pojmom správa majetku, o čom svedčí aj § 16 zákona č. 278/1993 Z. z., v ktorom sa uvádza, že ak sa v doterajších právnych predpisoch používajú pojmy „právo hospodárenia s národným majetkom“ alebo „právo spoločného hospodárenia s národným majetkom“, rozumie s tým „správa majetku štátu“ alebo „spoločná správa majetku štátu“. S právnym posúdením súdu, že išlo o majetok v dočasnej správe sa nestotožnil, keď poukázal na konštantná judikatúru, a to rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Sžo/68/2008, sp. zn. 3Cdo/7/2002. Namietal, že prvostupňový súd sa nedostatočne zaoberal Deklaráciou č. OO-28967/2008/GZ1/TAP zo dňa 20. 10. 2008, ktorá bola titulom nadobudnutia vlastníckeho práva predmetnej nehnuteľnosti u odporcu 1./, keď tento právny úkon označil s poukazom na rozsudok NS SR zo dňa 26. 9. 2002, sp. zn. 7Sž/48/02 ako nulitný, avšak prvostupňový súd sa platnosťou tohto právneho úkonu vôbec nezaoberal. Odporca 1./ v prvostupňovom konaní spochybňoval oprávnenosť dovolávania sa právneho názoru ustálenému vyššie citovaným rozsudkom NS SR, týkajúcom sa vykonávania zápisu záznamom podľa §-u 34 a nasl. zákona 162/1995 Z. z. v katastri nehnuteľností. Navrhovateľ mal za to, že napriek tomu, že v uvedenom rozhodnutí bol spochybnení postup okresného úradu, keď deklaroval vlastnícke právo štátu titulom opusteného majetku v zmysle § 135 Občianskeho zákonníka, je nespochybniteľné, že postupoval podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 278/1993 Z. z., takže právny základ jeho konania bol totožný s právnym základom konania Obvodného úradu Bratislava a Najvyšší súd rozsudkom vyslovil nezákonnosť takého konania, keď štátne orgány vydávajú osvedčenia o vzniku vlastníckeho práva štátu - v správe príslušného úradu. Základným predpokladom, aby sa Obvodný úrad v Bratislave mohol ujať držby (nie deklarovať vlastníctvo) je, že musí ísť o vlastníctvo štátu. Preukázanie prechodu vlastníckeho práva na štát je pritom cinditio sine qua non. Tento prechod by mal byť preukázaný objektívne, nie jednostranným vyhlásením údajného vlastníka, ktoré ide nad rámec zákona, nad rámec jeho oprávnení a ktorý navyše bez akejkoľvek zákonnej kompetencie vyhlási, že neboli splnené podmienky prechodu vlastníckeho práva na obec v zmysle zákona 138/1991 Zb., pričom zákon mu takéto právomoci nepriznáva. Navrhovateľ za problematické považoval, že okrem dotknutej deklarácie odporca 1./ žiadnou inou listinou vlastnícke právo štátu nepreukázal, a preto táto listina sama o sebe deklaruje vlastníctvo, pričom takúto právnu silu nepripisuje žiaden z platných právnych predpisov. Z nepráva nemôže vzniknúť právo a v tomto smere sa súd vôbec nevysporiadal s otázkou legitimity nadobúdacieho titulu odporcu 1./ a následne aj odporcu 2./ a nezohľadnil ani názor vyslovený prokuratúrou, hoci si uvedomujeme, že tento nie je pre súd záväzný. Záverom uviedol, že jeho vlastnícke právo vzniklo k 1. 5. 1991. Zákon 278/1993 Z. z. nadobudol účinnosť až 1. 1. 1994, nie je preto podľa neho možné riešiť vzťahy, ktoré vznikli, zmenili sa alebo zanikli podľa skorších predpisov. Nebol predložený jediný dôkaz, že tento majetok sa nestal majetkom obce, okrem samotného konštatovania odporcu 1./. Nepochybne išlo o majetok, ku ktorému patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo hospodárenia národnému výboru, na území ktorého sa nachádza. Tento fakt je zrejmý zo zápisu v pozemkovoknižnej vložke a touto skutočnosťou je daná jednak jeho aktívna legitimácia a jednak jeho naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Odporca 1./ sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril. Odporca 2./ žiadal napadnutý rozsudok, ako vecne správny, potvrdiť a odvolanie navrhovateľa zamietnuť ako nedôvodné. Mal za to, že prvostupňový súd, dospel k správnemu právnemu názoru, vychádzajúcemu z vykonaného dokazovania a nárok navrhovateľa posúdil plne v súlade s právnym poriadkom s tým, že návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu v zmysle ust. § 80 písm. c/ O. s. p., nakoľko navrhovateľ predmetný návrh podal po viac než troch rokoch odo dňa zápisu predmetného pozemku do správy nehnuteľného majetku štátu v prospech odporcu 1./, pričom predmetná nehnuteľnosť bola následne plne v súlade s právnymi predpismi prevedená na neho. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v napadnutom rozsahu podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku nie je dôvodné, pretože súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, z ktorého vyvodil aj správny právny záver. Predmetom konania v danej veci je návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči odporcom 1./, 2./ určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - pozemku reg. "C" parc. č. XXXX/X, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 40 m2 v k. ú. Y., zapísaného na LV č. XXXX (ďalej len „ nehnuteľnosť“). Prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľa voči odporcovi 2./ z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. na požadovanom určení vlastníctva k nehnuteľnosti, keď návrh bol podaný po viac ako troch rokoch od zápisu správy predmetného nehnuteľného majetku štátu v prospech odporcu 1./ a pokiaľ mal navrhovateľ záujem na odstránení "nezákonného stavu", mal možnosť podať žalobný návrh do času, kedy začal Obvodný úrad s nehnuteľným majetkom nakladať a tento previedol kúpnou zmluvou na ďalšiu právnickú osobu, a to na odporcu 2./. K nedostatku naliehavého právneho záujmu odvolací súd uvádza, že základnou podmienkou dôvodnosti, a teda východiskom v prípade úspešnosti určovacej žaloby podľa § 80 písm. c/ O. s. p., je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom právnom určení. Rozumie sa tým právny záujem navrhovateľa, ktorý musí byť daný v čase vyhlásenia rozsudku. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Spravidla je naliehavý právny záujem daný v prípade, keď sa nemožno domáhať priamo plnenia, tiež vtedy, ak by bez tohto určenia holo ohrozené právo navrhovateľa alebo ak by bez tohto určenia jeho právne postavenie bolo neisté. V tejto spojitosti si teda treba ujasniť, či a ako sa následne požadované určenie môže dotknúť právnych pomerov účastníkov (t. j. či môže založiť právne významný následok v týchto pomeroch). Stav spornosti môže byť, okrem iného, vyvolaný tiež podstatným omylom katastra nehnuteľností pri identifikácii (stotožňovaní) nehnuteľnosti, ak táto skutočnosť má za následok vážne problémy vo sfére vlastníckych práv k nehnuteľnostiam zúčastnených osôb, pripadne existenciou duplicitného zápisu, t. j., že určitá nehnuteľnosť, resp. jej časť, je zapísaná v prospech dvoch odlišných vlastníkov. Ak je žalovaný odporca zapísaný v katastri nehnuteľnosti ako vlastník nehnuteľnosti, má navrhovateľ naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva lebo také rozhodnutie súdu môže byť aj podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd zastáva názor, že navrhovateľ mal naliehavý právny záujem na určení vlastníctva voči odporcovi 2./. Prvostupňový súd napriek záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu prikročil aj k posudzovaniu vecnej stránky žalobného návrhu, keď dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný, nehnuteľný majetok štátu v dočasnej správe v zmysle vyhlášky 86/1977 Zb. ako i vyhlášky 61/1986 Zb. nespĺňa podmienky prechodu do vlastníctva obce v zmysle zákona 138/1991 Zb. a teda, že navrhovateľ nepreukázal spôsobilý titul nadobudnutia vlastníckeho práva. Z uvedeným záverom súdu prvého stupňa sa odvolací súd stotožňuje. Ako už bolo uvedené vyššie, navrhovateľ sa domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktoré si navrhovateľ odôvodňoval s poukazom na ustanovenie § 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, v zmysle ktorého do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností, patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú. Osobitným predpisom, na ktorý citovaný zákona poukazuje, je zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ktorý nadobudol účinnosť ku dňu volieb do orgánov samosprávy obcí, t. j. 24. novembra 1990. V konaní, predovšetkým so zreteľom na poľnohospodársky charakter pozemku, spôsob jeho nadobudnutia, zostalo medzi účastníkmi sporné a nezodpovedané, či k predmetnej nehnuteľnosti v rozhodujúcom období patrilo právo hospodárenia národného výboru, na území ktorého sa nachádza. Zo zákona o majetku obcí vyplýva, že nevyhnutným predpokladom prechodu vlastníctva veci na obec sú: vlastníctvo Slovenskej republiky a existencia práva hospodárenia a teda trvalej správy, ktoré patrilo príslušnému národnému výboru k 24. novembru 1990. Len za splnenia týchto predpokladov došlo, resp. môže dôjsť, k prechodu vlastníctva štátu na obec ex lege dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. (§ 2 ods. 7). Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa, vzhľadom na vykonané dokazovanie, riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O. s. p. Prvostupňový súd vec správne právne posúdil, keď s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí dospel k záveru, že neboli splnené predpoklady prechodu vlastníctva nehnuteľnosti - pozemku reg. "C" parc. č. XXXX/X, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 40 m2 v k. ú. Y., zapísaného na LV č. XXXX zo štátu na navrhovateľa, keď nebola preukázaná existencia práva hospodárenia a teda trvalej správy príslušného národného výboru k 24. 11. 1990. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa v tejto časti aj patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2, 3 O. s. p.). Správu národného majetku národnými výbormi konštituoval zákon č. 279/1949 Zb. o finančnom hospodárení národných výborov. V zmysle § 29 ods. 1 tohto zákona národné výbory spravovali národný majetok zverený do ich správy príslušným ústredným orgánom po dohode s ministerstvami vnútra a financií. Uvedenými ustanoveniami neboli dotknuté právne predpisy o majetku skonfiškovanom a o majetku získanom na účely pozemkových reforiem, v zmysle ustanovenia § 31 ods. 2 zákona č. 279/1949 Zb. Tento poľnohospodársky majetok národné výbory však nemali v trvalej správe, teda na základe vyhlášky č. 507/1950 Ú. v. im mohol byť zverený do dočasnej správy. Do trvalej správy mohol prejsť až po 1. septembri 1959 v zmysle vyhlášky č. 158/1959 Zb. o správe neprideleného poľnohospodárskeho majetku nadobudnutého z pozemkových reforiem. V prípade zapísania takýchto pozemkov v pozemkovej knihe na československý štát v správe ONV - odborov poľnohospodárstva; národné výbory ich mali k 24. 11. 1990 iba v dočasnej správe, a preto neprešli do vlastníctva obcí. Do trvalej správy mohol byť zverený národným výborom poľnohospodársky majetok príslušným ústredným úradom, t. j. najmä povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy alebo keď prešiel do ich správy podľa vyhlášky č. 158/1959 U. v. Takéto prevody (t. j. prevody povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, ale aj na základe vyhlášky) však boli zaznamenávané v pozemkovej knihe s odkazom na 3 citovanej vyhlášky č. 158/1959 Ú. v. Odvolací súd v tomto smere má za to, že aj v prípade konfiškovaného pozemku, tento mohol byť zverený národným výborom príslušným ústredným úradom, t. j. najmä povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy do trvalej správy, ale takýto prevod musel byť vyznačený v pozemkovej knihe s odkazom na ustanovenie § 3 vyhlášky . 158/1959 Ú. v. Ohľadne sporného pozemku nie je v pozemkovej knihe (č. l. 113 - 115 spisu) zápis odvolávajúci sa na vyššie citované ustanovenie § 3 a navrhovateľ nepreukázal žiadnym iným spôsobom zmenu dočasnej správy na správu trvalú. Navrhovateľ pred súdom prvého stupňa, a aj v odvolaní, trval na tom, že ust. 2 § ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. nerozlišuje, či išlo o trvalú alebo dočasnú správu majetku, ide len o to, či správa existovala a trvala ku dňu účinnosti osobitného zákona. V tejto súvislosti poukazoval na právne názory, vyslovené v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/68/08 a 3Cdo/7/02. Právny záver súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje aj odvolací súd, vychádza z ustálenej judikatúry (Rozhodnutia NS SR sp. zn. MCdo/55/01, MCdo/56/01, 4Cdo/46/01, 2Cdo/115/02, 2Cdo/48/2005), podľa ktorej nevyhnutným predpokladom prechodu vlastníctva poľnohospodárskych nehnuteľností zo štátu na obec v zmysle zákona č. 138/1991 Zb., v znení neskorších predpisov, je existencia práva hospodárenia, teda trvalej správy, ktorá patrila príslušnému národnému výboru k 24. novembru 1990, od záveru ktorého odvolací súd nemá dôvod sa odchýliť. Ak vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľa z dôvodu, že tento nepreukázal spôsobilý titul nadobudnutia vlastníckeho práva v zmysle § 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, keď dočasná správa nezakladá prechod pozemkov z vlastníctva štátu do vlastníctva obce, rozhodol vecne správne. Rovnako správny je aj záver súdu prvého stupňa o nedostatku pasívnej legitimácie odporcu 1./. Odvolací súd len dodáva, že pasívnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého účastník je subjektom povinnosti, ktorá je predmetom konania. Ak navrhovateľ podal návrh na určenie vlastníckeho práva aj proti inému subjektu ako tomu, kto je zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností, t. j. odporca 2./, nemôže byť tento subjekt nositeľom právnych povinností z konania o určenie vlastníckeho práva a nemá teda pasívnu legitimáciu v tomto konaní. Odvolací súd sa nezaoberal námietkou navrhovateľa, ohľadne neplatnosti Deklarácie č. OO-28967/2008/GZ1/TAP zo dňa 20. 10. 2008, keďže vyriešenie tejto otázky je právne bezvýznamné, keďže nepreukázal nadobúdací titul svojho vlastníckeho práva. Čo sa týka ďalších námietok, uvedených v odvolaní, s týmito sa odvolací súd nezaoberal, keďže už prvostupňový súd sa vo svojom odôvodnení podrobne zaoberal, na všetky pre vec dôležité argumentami navrhovateľa. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je potrebné posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad, aj so zreteľom na charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané (Ruiz Torija proti Španielsku zo dňa 9. decembra 1994). Skutočnosť, že sa navrhovateľ nestotožňuje s právnymi závermi prvostupňového súdu, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvého stupňa jeho vlastnými len preto, že nezodpovedajú predstavám navrhovateľa o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď tento sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu, ani nepoprel ich účel a význam. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok, ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p., potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že v tomto konaní plne úspešným odporcom 1./, 2. ich náhradu nepriznal, pretože absentoval v zmysle § 151 ods. 1 O. s. p návrh na ich priznanie. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.