Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/358/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210228714 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1210228714.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a Mgr. Anny Križákovej v právnej veci navrhovateľa: S. H., bytom D. XX, N., zastúpenom Bukovinský & Chlipala, s.r.o., advokátska kancelária, Svätoplukova 30, Bratislava, IČO: 35 918 098, proti odporcovi: Wüstenrot poisťovňa, a.s., so sídlom Karadžičova 17, Bratislava, IČO: 31 383 408, o zaplatenie 485,60 eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 11. októbra 2012, č.k. 8C/115/2011-117, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa príslušenstva m e n í tak, že návrh v tejto časti z a m i e t a . Vo zvyšnej napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 29,- eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 292,16 eur, k rukám zástupcu navrhovateľa Bukovinský & Chlipala, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Svätoplukova 30, Bratislava, do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom zo dňa 11.októbra 2012, č.k. 8C/115/2011-117, uložil súd prvého stupňa odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 485,60 eur s 9 % úrokom z omeškania od 27.09.2010 do zaplatenia ako aj náhradu trov konania vo výške 29,- eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 292,16 eur a vo zvyšku návrh zamietol. Vychádzal zo zistenia, že dňa 08.10.2010 malo dôjsť k nehode na ceste medzi Pezinkom a Svätým Jurom tak, že z vozidla idúceho pred navrhovateľom odskočil kameň a poškodil čelné sklo vozidla navrhovateľa. Škoda mala byť spôsobená prevádzkou vozidla RENAUT SCENIC EVČ N., ktorého vlastníkom bol D. J., ktorý ako účastník dopravnej nehody oznámil odporcovi, u ktorého mal uzatvorené poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, vznik poistnej udalosti, a to poškodenia vozidla OPEL ZAFIRA, EVČ N., ktorého vlastníkom bol navrhovateľ. Po právnej stránke vec posúdil podľa § 427 ods. 1 a 2, § 822 Občianskeho zákonníka, § 5 ods. 1 písm. h/, § 15 ods. 1, § 11 ods. 6 a 7 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Na základe dôkazov vykonaných v konaní mal preukázané, že škoda vznikla v príčinnej súvislosti s prevádzkou motorového vozidla EVČ N., ktorého vlastníkom bol D. J., za stavu, keď odporca neuniesol dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok pre možnosť odmietnutia poskytnutia poistného plnenia v zmysle § 5 ods. 1 písm. h/ zákona č. 381/2001 Z.z. Poukázal na to, že z predložených listinných dôkazov je zrejmé, že obaja účastníci škodovej udalosti deklarovali nehodový dej tak, ako to uviedol navrhovateľ v konaní, pričom ide o osoby, ktoré boli pri škodovej udalosti priamo prítomné, a teda svojimi zmyslami vnímali okolnosti vzniku poistnej udalosti. Nebolo sporné, že na miestnej komunikácii bol štrk, pričom vozidlo navrhovateľa jazdilo za vozidlom D. J. v rovnakom smere. Podľa zhodných tvrdení oboch účastníkov škodovej udalosti sa na ceste žiadne iné vozidlo nenachádzalo. Pokiaľ odporca nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by deklarovaný nehodový dej spochybnila, len jeho samotná špekulácia o tom, že k poškodeniu mohlo dôjsť aj inak nepreukazuje, že k škodovej udalosti nedošlo tak, ako bolo deklarované. Podotkol, že odporca v oznámení zo dňa 09.09.2010, ktorým odmietol zo škodovej udalosti plniť, neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá by preukázala, že vznik škody nie je v príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou, resp. neuviedol žiadnu relevantnú skutočnosť, ktorá by nehodový dej spochybnila. Stotožnil sa tak s navrhovateľom v tom, že tvrdenia odporcu sú všeobecné a nepodložené konštatovania, ktoré zostávajú len v rovine špekulácií bez vzťahu k skutočnému priebehu udalostí. Konštatoval, že vymrštenie kamienka, udelením energie od otáčajúceho sa kolesa vozidla, je vlastnosť prevádzky, ktorou sa prejavuje jej nebezpečnosť v okolitom prostredí a je objektívne spôsobilá vyvolať škodu. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že škoda bola spôsobená okolnosťou, ktorá má pôvod v prevádzke motorového vozidla, kde liberácia nie je možná a správanie zodpovedného vodiča, respektíve prevádzateľa vozidla (možnosť zabrániť vzniku škody), nie je relevantné pre dôvodnosť uplatneného nároku. Obaja, ako navrhovateľ tak aj svedok, zhodne uviedli, že povrch vozovky zodpovedal bežným zvyklostiam a naopak nebol preukázaný žiadny dôkaz svedčiaci o spoluzavinení správcu cesty pri vzniku škody, ktorú ustálil vo výške nákladov vynaložených na opravu poškodeného čelného skla v sume 485,60 eur. Navrhovateľovi priznal aj uplatnené príslušenstvo v súlade s ust. 517 ods.2 Obč.zák. a nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z. od 27.09.2010 (pätnásť dní po ukončení prešetrovania zo dňa 09.09.2010), nakoľko 25.09.2010 bola sobota. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a vzhľadom na neúspech navrhovateľa len v nepatrnej časti priznal mu plnú náhradu trov konania, ktoré predstavovali zaplatený súdny poplatok za návrh na začatie konania vo výške 29,- eur a trovy právneho zastúpenia v sume 292,16 eur. Proti tomuto rozsudku, v časti výroku, ktorým bolo návrhu navrhovateľa vyhovené, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bol návrh navrhovateľa aj v tejto časti zamietnutý, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia súdu prvého stupňa v tejto časti na ďalšie konanie dôvodiac tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytýkal súdu prvého stupňa, že pre záver o príčinnej súvislosti medzi prevádzkou vozidla škodcu a škodou na čelnom skle motorového vozidla poškodeného, založil na výsluchu účastníkov a v konečnom dôsledku ho považoval za preukázaný na základe tvrdenia poškodeného o priebehu nehody. Poukázal na to, že v prípade odmrštenia skalky od kolies vozidla si údajný škodca nemôže byť vedomý toho, že spod jeho kolies odletela skalka, pretože túto skutočnosť, vzhľadom na pomer hmotnosti vozidla a skalky, nemôže zaregistrovať, čo potvrdil aj svedok vo svojej výpovedi, keď uviedol, že škoda vznikla tak, ako ju opísal navrhovateľ. Podľa neho teda svedok vôbec nemohol zaregistrovať to, že odmrštená skalka trafila čelné sklo za ním idúceho motorového vozidla a skutočnosť, že svedok počul klepkať kamienky o podvozok svojho vozidla, je irelevantná, nakoľko z nich nevyplýva priama príčinná súvislosť ako vecná a časová súvislosť medzi príčinou a následkami, teda medzi prevádzkou a vzniknutou škodou. Rovnako poškodený mohol zaregistrovať až náraz skalky do čelného skla a nemôže vidieť, že skalka bola odmrštená práve od motorového vozidla údajného škodcu, môže to len predpokladať. S ohľadom na uvedené teda údajný škodca objektívne nemal šancu zaregistrovať odmrštenie skalky, a preto nemožno vyhodnotiť jeho opis údajnej nehody ako dôveryhodný, keď tento len reprodukuje popis skutkového stavu uvedený navrhovateľom, a teda reprodukuje predpoklady o vzniku škody vyslovené poškodeným. Vytýkal súdu prvého stupňa, že vzal za preukázaný skutkový stav, o ktorom neexistuje žiaden dôkaz, okrem tvrdení navrhovateľa, ktoré však nie sú podložené inou svedeckou výpoveďou, keď samotný navrhovateľ zaregistroval až vznik škody, a nie aj jej príčinu. Záverom zdôraznil, že v danom prípade ide len o tvrdenú, domnelú a nepreukázanú príčinnú súvislosť vyvodenú len z pozorovania následku navrhovateľom a z klopkania kamienkov o podvozok auta údajného škodcu. Súd prvého stupňa teda podľa neho ustálil skutkový stav, ktorý mu bol podkladom pre rozhodnutie, z dôkazov, z ktorých takýto skutkový stav nebolo možné vyvodiť. Nesprávne právne posúdenie veci spočívalo podľa neho v tom, že súd prvého stupňa považoval vymrštenie skalky spod kolies vozidla za okolnosť, ktorá má pôvod v prevádzke motorového vozidla. V tejto súvislosti poukázal na potrebu rozlišovania pojmov prevádzky motorového vozidla, ktorú nemožno stotožňovať s okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke, a teda rotáciu kolies motorového vozidla treba považovať za proces vedúci k chodu vozidla, a teda aj za samotnú prevádzku motorového vozidla. Rotácia v dôsledku stretu s kamienkom na ceste spôsobila, že kamienok bol odmrštený, čo znamená, že došlo k stretu prevádzky (rotácia kolies) s okolnosťou nemajúcou pôvod v prevádzke - kamienkom, keď iba samotná prevádzka, respektíve rotácia kolies, bez toho, aby sa s kamienkom stretla, by nebola spôsobilá privodiť škodu na čelnom skle navrhovateľa. Podľa neho teda došlo k situácii predpokladanej v ustanovení § 428 Občianskeho zákonníka upravujúcom liberáciu prevádzkovateľa, t.j. že škoda vyvolaná osobitnou prevádzkou motorového vozidla bola spôsobená okolnosťou nemajúcou pôvod v prevádzke. Zdôraznil, že skalka ležiaca na ceste je okolnosťou existujúcou mimo vodiča a samotného vozidla, a preto nie je súčasťou prevádzky a nemôže mať pôvod v prevádzke a skutočnosť, že je odmrštená kolesom vozidla ju tiež súčasťou prevádzky nerobí, keď kinetická energia udelená silou krútiaceho kolesa je len pôsobenie osobitnej povahy prevádzky na okolnosť nemajúcu pôvod v prevádzke. Ak teda súd prvého stupňa posúdil vymrštenie kamienka ako okolnosť majúcu pôvod v prevádzke len preto, že nastala v dôsledku rotácie kolesa vozidla a nezaoberal sa, či kamienok samotný je okolnosťou existujúcou mimo vozidla, subsumoval (nepreukázaný) skutkový stav pod nesprávnu právnu normu, čím vec nesprávne právne posúdil. Namietal aj priznania úrokov z omeškania s poukazom na skutočnosť, že si splnil svoju povinnosť v trojmesačnej lehote oznámiť, že odmieta plnenie a odôvodniť toto svoje rozhodnutie (§ 11 ods. 6 písm. d/ zákona číslo 381/2001 Z.z.), a preto nie je povinný poškodenému uhradiť úroky z omeškania (§ 11 ods. 8 zákona číslo 381/2001 Z.z. a contrario), a to až do okamihu splatnosti poistného plnenia, ktorým je 15 dní odo dňa doručenia právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poistiteľovi (§ 11 ods. 7 zákona číslo 381/2001 Z.z.). Navrhovateľovi preto nevznikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania, keďže pohľadávka navrhovateľa sa stane splatnou až po právoplatnosti rozhodnutia, a teda až v prípade, ak by navrhovateľovi neuhradil istinu do troch dní po právoplatnosti rozhodnutia o povinnosti uhradiť istinu, dostal by sa štvrtým dňom do omeškania a navrhovateľ by mohol žiadať úrok z omeškania osobitným návrhom. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne a právne správny, súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, dospel k správnym skutkovým zisteniam a takto zistený skutkový stav správne aj právne posúdil. Nesúhlasil s tvrdeniami uvádzanými odporcom v podanom odvolaní. Podľa neho z predložených dôkazov nešlo len o tvrdenú alebo domnelú nepreukázanú príčinnú súvislosť, pretože všetky skutočností v čase škodovej udalosti jasne vnímal, počul a videl, rovnako ako svedok, na ktorého výpoveď poukázal. Zdôraznil, že v danom prípade ide o objektívnu zodpovednosť, a preto nie je potrebné zisťovať a skúmať zavinenie prevádzkovateľa, navyše, keď sám škodca priznal, že cestu dobre pozná, že sa na nej často nachádzajú kamienky a dokonca sám ich odmršťovanie cítil, teda má za to, že škodca nevynaložil vzhľadom ku všetkým skutočnostiam všetko úsilie, aby škode zabránil. Pokiaľ ide o nárok na úroky z omeškania poukázal na to, že odporca sa dostal do omeškania po uplynutí pätnástich dní po skončení šetrenia a povinnosť zaplatiť poistné plnenie po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody sa vzťahuje na prípady, kedy rozsudkom dôjde k určeniu výšky škody na základe rozhodnutia súdu, kedy výška škody nie je známa, respektíve je určená až znalcom určeným súdom, a preto na daný prípad nedopadá, keďže výška škody bola známa a ním preukázaná. Z uvedených dôvodov navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej (vyhovujúcej) časti a v medziach dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu je čiastočne dôvodné. V posudzovanej veci súd prvého stupňa venoval otázke zodpovednosti prevádzkovateľa motorového vozidla za vznik škody, spôsobenej odmrštením kamienka spod kolies jeho vozidla, na čelnom skle za ním idúceho vozidla navrhovateľa, náležitú pozornosť, na jej posúdenie vykonal všetko potrebné dokazovanie (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správne právne závery a svoje dôvody vedúce k priznaniu žalovanej istiny z dôvodu, že škoda bola spôsobená okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke motorového vozidla, aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa podrobne a právne precízne vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Hodnotenie dôkazov je myšlienková činnosť súdu, v rámci ktorej vykonaným dôkazom prisudzuje určitú hodnotu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má dôkazy hodnotiť; uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov; iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (§ 133, § 134, § 135). Pri hodnotení dôkazu z hľadiska jeho závažnosti (dôležitosti) súd posudzuje, či je dôkaz významný na preukazovanie takých skutkových zistení, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie, pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich zákonnosti súd skúma, či bol dôkaz vykonaný zákonu zodpovedajúcim spôsobom a napokon z hľadiska jeho pravdivosti, teda či dôkaz preukazuje skutočnosti z neho vyplývajúce, hodnotí dôkaz na základe jeho vierohodnosti. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi súd hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej prihliada na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých udalostí, na spôsob akým ich reprodukuje, na celkové správanie sa pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom súd porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. Súd prvého stupňa sa v procese dokazovania týmito zásadami riadil, keď dospel k záveru, že na základe výpovede svedka D. J., ktorá korešpondovala s výpoveďou navrhovateľa, mal preukázané, že ku škode na motorovom vozidle navrhovateľa došlo v príčinnej súvislosti s prevádzkou motorového vozidla svedka, spod kolies ktorého došlo k odmršteniu kamienka do čelného skla motorového vozidla navrhovateľa, pričom tento svoje závery vyvodil s poukazom na všetky podstatné skutočnosti týkajúce sa okolností danej veci, ktoré vyplynuli z výsluchu týchto priamych účastníkov nehody. Svedok D. J. vo svojej výpovedi hodnoverne potvrdil popis nehodového deja podľa verzie tvrdenej navrhovateľom, keď uviedol nielen to, že počul klopotať kamienky na podvozku svojho vozidla, ale aj tú skutočnosť, že prasklina na čelnom skle vozidla navrhovateľa sa pred jeho očami rozširovala, na základe čoho usúdil, že bola evidentne čerstvá, čo nasvedčuje tomu, že k prasknutiu čeleného skla došlo bezprostredne počas jazdy vozidlom. Navrhovateľ vo svojej výpovedi uviedol, že v jednom momente doslova videl ako sa od vozidla jazdiacom pred ním vymrštil kameň, ktorý letel na neho, až tak, že mu reflexívne uhol. Neobstojí preto obrana odporcu, že navrhovateľ zaregistroval len vznik škody, teda rozbité čelné sklo svojho vozidla, a nie už aj samotnú príčinu jeho rozbitia, teda vymrštenie kamienka spod kolies pred ním jazdiaceho motorového vozidla. Výpoveďou navrhovateľa tak bolo dostatočne vyvrátené tvrdenie odporcu, že navrhovateľ mohol odmrštenie kamienka práve od motorového vozidla škodcu, len predpokladať. Vzhľadom na to, že navrhovateľ a aj svedok zhodne uviedli, že na ceste sa v tom čase nenachádzali žiadne iné vozidlá a ani nič iné v okolí, čo by mohlo spôsobiť odmrštenie kamienka, resp. poškodenie čelného skla, stotožnil sa odvolací súd s konštatovaním súdu prvého stupňa, že tvrdenia odporcu spochybňujúce príčinu poškodenia čelného skla motorového vozidla navrhovateľa zostali v konaní len v rovine jeho špekulácií a nemôžu byť podkladom pre záver o tom, že ku škode došlo inak, ako bolo účastníkmi nehody zhodne deklarované. Pokiaľ na základe zhodných výpovedí navrhovateľa a svedka, ako jediných priamych účastníkov škodovej udalosti, bolo preukázané, že príčinou poškodenia čelného skla vozidla navrhovateľa, bolo odmrštenie kamienka spod kolies pred ním jazdiaceho vozidla, tak bolo dôkaznou povinnosťou odporcu, aby svoje tvrdenia o iných možných príčinách vzniku škody na čelnom skle navrhovateľa v konaní hodnoverne podložil. So zreteľom na uvedené možno zhrnúť, že súd prvého stupňa správne zameral dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci. Jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov či z obsahu spisu vyplynuli a aj inak vyšli v priebehu konania najavo, prihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, následne tieto správne vyhodnotil z hľadiska ich závažnosti a vierohodnosti a dospel tak k správnym skutkovým záverom. Podľa § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. V danom prípade ide o zodpovednosť založenú na princípe objektívnej zodpovednosti, bez ohľadu na zavinenie, a predpokladmi jej vzniku sú udalosť vyvolaná osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, vznik škody a príčinná súvislosť medzi touto udalosťou a vznikom škody. Osobitná povaha prevádzky spočíva v tom, že z tejto prevádzky vyplýva pre okolitý svet zdroj zvýšeného nebezpečenstva v súvislosti s činnosťou a pohybom dopravného prostriedku, ktorému nemožno čeliť ani vhodnými opatreniami technického charakteru pri udržiavaní dopravných prostriedkov v stave spôsobilom na riadne užívanie, ani riadnym spôsobom ich užívania v súlade s pravidlami cestnej premávky Podľa § 428 Občianskeho zákonníka, svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Z citovaného ustanovenia vyplývajú liberačné dôvody zbavenia sa zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov, a to, že škoda bola spôsobená okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v prevádzke a tzv. neodvrátiteľnou udalosťou - zásahom zvonku (prírodné sily, zásah osoby alebo zvieraťa); napokon liberačný dôvod vyplýva aj z ust. § 441 Občianskeho zákonníka v prípade zavinenia poškodeného. Z prvej vety uvedeného ustanovenia je zrejmé, že liberácia nie je možná, ak škoda bola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. V tomto smere súdna prax ustálila, že okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke, treba rozumieť okolnosti, ktoré súvisia s organizáciou, riadením a uskutočňovaním prevádzky a sú v príčinnej súvislosti so škodou. O okolnosť majúcu pôvod v prevádzke dopravného prostriedku sa podľa stabilizovanej judikatúry súdov nejedná v prípade neodvrátiteľnej (živelnej) udalosti spôsobenej prírodnými silami alebo v prípade zásahu tretej osoby alebo zvieraťa; v týchto prípadoch ide o zásah "zvonku" a nie o okolnosti s prevádzkou dopravného prostriedku priamo súvisiace. V preskúmavanej veci bolo zásadnou otázkou posúdenie toho, či sa v prípade vymrštenia kamienka na ceste spod kolies idúceho motorového vozidla jedná o škodu, ktorá bola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke motorového vozidla. Je nepochybné, že odskočenie (vymrštenie) kamienka spod kolies motorového vozidla je spôsobené rotáciou kolies motorového vozidla, krútiacim momentom kolesa, pričom rotácia je sprievodným javom pohybu motorového vozidla (t.j. bez rotácie kolies motorového vozidla by nedošlo k jeho pohybu). V tomto prípade preto nejde o žiadnu vonkajšiu okolnosť v podobe či už živelnej pohromy - blesku, vyvrátenia stromu vetrom, vbehnutie divej zvery, konanie tretej osoby, ktoré by nastali bez ohľadu na to, či sa poškodené vozidlo nachádzalo na vozovke alebo nie a nezávisle od rotácie kolies vyvolanej pohybom vozidla. Na rozdiel od týchto vonkajších udalostí, bez rotácie kolies vyvolanej pohybom motorového vozidla škodcu, by nedošlo k odskočeniu kamienka, a preto sa jedná o okolnosť, ktorá má svoj pôvod v prevádzke vozidla. Škodca sa preto svojej objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nemôže zbaviť s poukazom prvú vetu uvedenú v § 428 Občianskeho zákonníka, pretože liberácia do úvahy v tomto prípade neprichádza. Za tejto situácie tak k vymršteniu kamienka spod kolies motorového vozidla dochádza v súvislosti s realizáciou prevádzky motorového vozidla, t.j. s jeho činnosťou a pohybom, to znamená, že bez súvislosti s prevádzkou vozidla by kamienok z cesty do čelného skla iného motorového vozidla samovoľne neodskočil. Samotné odskočenie kamienka spod kolies predmetného motorového vozidla bolo spôsobené rotáciou kolies motorového vozidla škodcu, a bez tejto rotácie kolies motorového vozidla, by nedošlo k odskočeniu kamienka, na rozdiel od vonkajších udalostí, ktoré nastanú bez ohľadu na pohybom motorového vozidla vyvolanú rotáciu kolies. Ide totiž o okolnosť "vo vnútri" vlastnej prevádzky vozidla, ktorá súvisí s jej realizáciou. Okolnosť majúcu pôvod v prevádzke dopravného prostriedku je nutné vnímať v kontexte prejavov typických vlastností prevádzky dopravného prostriedku, vzhľadom na rýchlosť, silu, pôsobenie prevádzky na okolie a technické okolnosti, ktoré majú súvis s osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku a môžu tak potenciálne vyvolať nepriaznivý škodlivý následok. Pokiaľ je zrejmé, že k poškodeniu čelného skla došlo v priamej príčinnej súvislosti s odmršteným kamienkom vyleteným spod pohybujúcich sa kolies motorového vozidla, teda v priamom dôsledku pôsobenia kinetickej energie, ktorú nadobudol vymrštený kamienok v priamej príčinnej súvislosti s rotujúcim pohybom kolies idúceho motorového vozidla, ide o škodu spôsobenú okolnosťami majúcimi svoj pôvod v prevádzke motorového vozidla, bez možnosti liberácie. Pre úplnosť treba dodať, že kamienky nachádzajúce sa na pozemnej komunikácii, sú jej bežnou súčasťou, na rozdiel napr. od zvery, a zásadne nespôsobujú také závady v zjazdnosti cesty, ktoré by bránili jej užívaniu na účel, na ktorý je určená a za ktorých neodstránenie by niesol zodpovednosť správca komunikácie. S poukazom na uvedené súd prvého stupňa zo skutkových zistení vyvodil aj správne právne závery, keď na zistený skutkový stav aplikoval správne ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 427 ods.1,2) v spojení so zákonom č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, tieto správne interpretoval, a zaujal vo veci správne právne závery, s ktorými sa aj odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a zhodne so súdom prvého stupňa posúdil vymrštenie kamienka spod kolies motorového vozidla ako okolnosť majúcu pôvod v prevádzke motorového vozidla. S ohľadom na uvedené tak odporca nedôvodne namieta, že rozhodnutie súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. So zreteľom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa priznania žalovanej istiny ako vecne správny potvrdil (ust. § 219 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 11 ods. 6,7,8 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, poisťovateľ je povinný bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti a) skončiť prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a oznámiť poškodenému výšku poistného plnenia, ak bol rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a nárok na náhradu škody preukázaný, b) poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť alebo pre ktoré znížil poistné plnenie alebo poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie k tým uplatneným nárokom na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a výška poistného plnenia; písomné vysvetlenie sa považuje za doručené dňom, keď ho poškodený prevzal, odmietol prevziať, alebo dňom, keď ho pošta vrátila ako nedoručené. Podľa § 11 ods. 7 cit. zákona, poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia. Podľa § 11 ods. 8 cit. zákona, ak poisťovateľ nesplní povinnosť podľa odseku 6, je povinný zaplatiť poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného predpisu. Súd prvého stupňa však nepostupoval dôsledne pri posudzovaní nároku navrhovateľa na zaplatenie úrokov z omeškania a nesprávne ustálil vznik jeho nároku na ich zaplatenie, vychádzajúc z omeškania odporcu s plnením uplynutím 15 dní po skončení šetrenia škodovej udalosti. Odporca v tejto súvislosti dôvodne namieta, že poškodenému vznikne nárok na úroky z omeškania v súlade s ust. § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z.z. len v prípade nesplnenia povinnosti uvedenej v ust. § 11 ods. 6 cit. zákona. Vzhľadom na to, že odporca v trojmesačnej lehote od oznámenia navrhovateľa o škodovej udalosti splnil listom zo dňa 09.09.2010 podmienku v zmysle § 11 ods. 6 písm.b/ citovaného zákona, a to do troch mesiacov od oznámenia poškodeného o škodovej udalosti poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov odmietnutia poskytnúť mu plnenie, nevznikla mu povinnosť navrhovateľovi zaplatiť úroky z omeškania v zmysle 11 ods. 8 citovaného zákona a jeho povinnosť plniť tak vzniká až doručením právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody a do omeškania by sa odporca mohol dostať až v prípade nesplnenia si povinnosti uloženej mu právoplatným rozhodnutím zaplatiť navrhovateľovi výšku priznanej náhrady škody. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k právnemu záveru, že navrhovateľovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania nevznikol, a preto rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ho v tejto napadnutej časti, týkajúcej sa úrokov z omeškania, založil na právnych záveroch, ktoré nezodpovedajú správnemu právnemu posúdeniu veci, zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, že návrh navrhovateľa v tejto časti zamietol. O náhrade trov (celého) konania rozhodoval odvolací súd podľa § 224 ods. 1,2 O.s.p. V odvolacom konaní vznikol navrhovateľovi, ktorý mal neúspech len v nepatrnej časti týkajúcej sa úrokov z omeškania, nárok na plnú náhradu trov konania podľa § 142 ods. 3 O.s.p. Nakoľko navrhovateľ v súlade s § 151 ods. 1 vety druhej O.s.p. nevyčíslil v lehote do troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku trovy odvolacieho konania, priznal mu odvolací súd náhradu zo spisu vyplývajúcich trov konania vo výške 29,- eur, vzniknutých mu zaplatením súdneho poplatku za návrh a vyčíslené trovy právneho zastúpenia za zastupovanie v prvostupňovom konaní, bez trov právneho zastúpenia vzniknutých mu v odvolacom konaní, postupom podľa § 151 ods. 2 prvej vety, pred bodkočiarkou O.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.