Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/298/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211207781 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1211207781.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a Mgr. Anny Križákovej v právnej veci navrhovateľa: GEMTECH, s.r.o., so sídlom Kukučínova č. 494/32, Poprad, IČO: 36 712 868, zastúpeného Mgr. Petrom Mesárošom, advokátom so sídlom Novozámocká č. 214, Nitra, proti odporcovi: Wűstenrot poisťovňa, a.s., so sídlom Karadžičova č. 17, Bratislava, o zaplatenie 390,99 eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 23. januára 2013, č.k. 11C/130/2011-98, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 43,24 eur, k rukám právneho zástupcu navrhovateľa Mgr. Petra Mesároša, advokáta so sídlom v Nitre, do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom uložil súd prvého stupňa odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 390,99 eur spolu s 9 % úrokom z omeškania od 29.01.2011 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania vo výške 23,- eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 257,54 eur. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že pri prevádzke motorového vozidla EČV A.-XXX-N. došlo k spôsobeniu škody na motorovom vozidle navrhovateľa zn. A. A. EČV A.-XXX-Y., a to vymrštením kameňa, ktorý poškodil predné sklo motorového vozidla navrhovateľa EČV A.-XXX-N.. V čase vzniku škody bolo motorové vozidlo EČV: A.-XXX-Y. povinne zmluvne poistené u odporcu. Po právnej stránke vec posúdil podľa § 427 ods. 1 a 2, § 428, § 442 ods. 1, § 517 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 2, ods.4, § 15 ods. 1, § 11 ods. 6 a 7 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Konštatoval, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je objektívnou zodpovednosťou, kedy škodca zodpovedá za škodu objektívne, t. j. bez ohľadu na zavinenie. Občiansky zákonník pripúšťa jediný liberačný dôvod, v zmysle ktorého by sa škodca mohol zbaviť zodpovednosti za predmetnú škodu, a to v prípade, ak by sa jednalo o škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v prevádzke motorového vozidla, a ak by škodca preukázal, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Pokiaľ bolo v danej veci potrebné posúdiť, či išlo o škodu, ktorá bola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke motorového vozidla, dospel k záveru, že išlo práve o takúto škodu, keďže samotné odskočenie kameňa spod kolies predmetného motorového vozidla bolo spôsobené rotáciou kolies motorového vozidla škodcu, ktoré majú mať dezén s určitou hrúbkou, pričom predmetná rotácia je sprievodným javom pohybu motorového vozidla. Nestotožnil sa s názorom odporcu, že nie je preukázaná príčinná súvislosť medzi vznikom škody a prevádzkou predmetného motorového vozidla, nakoľko bez technického riešenia pohybu motorového vozidla - rotácie kolies, by totiž celkom iste nedošlo k odskočeniu kameňa. Dodal, že okolnosťou nemajúcou povahu prevádzky by mohla byť napríklad živelná pohroma, napríklad blesk, vyvrátenie stromu, ktoré udalosti by nastali bez ohľadu na to, či sa motorové vozidlo nachádzalo v rozhodnom čase na rozhodnom mieste vozovky. So zreteľom na uvedené uzavrel, že škodca sa svojej objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nemohol zbaviť. Ďalej konštatoval, že odporca sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, a preto mu uložil i povinnosť zaplatiť navrhovateľovi aj úroky z omeškania. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi priznal ich náhradu. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bol návrh navrhovateľa zamietnutý, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazoval na to, že v prípade odmrštenia kameňa od kolies vozidla si údajný škodca nemôže byť vedomý toho, že spod jeho kolies odletel kameň, pretože túto skutočnosť, vzhľadom na pomer hmotnosti vozidla a kameňa, nemôže zaregistrovať a už vôbec nemôže zaregistrovať to, že odmrštený kameň trafil čelné sklo za ním idúceho motorového vozidla a rovnako poškodený môže zaregistrovať až náraz kameňa na čelné sklo a nemôže vidieť, že kameň bol odmrštený práve od motorového vozidla škodcu, môže to len predpokladať, ktorý predpoklad je viac než sporný na ceste, kde sa počas dňa nachádzajú aj iné motorové vozidlá. Keďže údajný škodca objektívne nemal šancu zaregistrovať odmrštenie kameňa, nemožno vyhodnotiť jeho opis údajnej nehody ako dôveryhodný, keď len reprodukuje popis skutkového stavu uvedený vodičom motorového vozidla patriaceho navrhovateľovi. Vytýkal súdu prvého stupňa, že za základ svojho rozhodovania vzal skutočnosti uvádzané účastníkmi nehody, ktoré sú neverifikovateľné a majú pôvod výlučne vo výpovedi vodiča motorového vozidla patriaceho navrhovateľovi. Namietal správnosť záveru súdu prvého stupňa, že škoda spôsobená na čelnom skle odmrštením kamienka spod kolies idúceho motorového vozidla, je spôsobená okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke vozidla. Zdôraznil, že nemožno stotožňovať každú škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a škodu spôsobenú okolnosťou v prevádzke, keďže ku škode dôjde vždy prevádzkou motorového vozidla, ktorá však nemusí byť vždy spôsobená aj okolnosťami majúcimi pôvod v prevádzke. Kameň ležiaci na ceste podľa neho nespĺňa znaky súčasti prevádzky a skutočnosť, že je odmrštený kolesom vozidla, ju tiež súčasťou prevádzky nerobí, kinetická energia udelená krútiacou silou kolesa je len pôsobenie osobitnej povahy prevádzky na okolnosť nemajúcu pôvod v prevádzke. Kameň ležiaci na vozovke je preto podľa neho okolnosťou vonkajšou, teda nemá pôvod v prevádzke a je možné, za predpokladu preukázania, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, prevádzkovateľa liberovať zo zodpovednosti za takúto škodu. V danom prípade poistený vyvinul všetko objektívne možné úsilie, ktoré možno požadovať od neho, aby zabránil vymršteniu kameňa, a ak bola vozovka posypaná zimným posypom (čo nebolo preukázané), od škodcu nebolo možné požadovať väčšie úsilie na odvrátenie škody ako jazdiť primeranou rýchlosťou, a preto je zbavený svojej zodpovednosti za škodu. Podľa neho je preto vodič a s ním rovnako prevádzkovateľ, liberovaný zo zodpovednosti za škodu, a preto je nespravodlivé požadovať od neho zaplatenie náhrady škody, pri ktorej sa škodca zbavil zodpovednosti. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedol, že vozidlo je v prevádzke, aj keď je v pohybe, čo znamená, že kolesá počas pohybu vozidla rotujú okolo vlastnej osi, rotácia kolies jednoznačne má pôvod v prevádzke, nakoľko to je základný znak a predpoklad prevádzky motorového vozidla. Kameň bol uchytený na dezéne rotujúcej pneumatiky a dôsledku rotácie bol vymrštený do čelného skla jeho motorového vozidla, v dôsledku čoho došlo ku vzniku škody na tomto čelnom skle. Zdôraznil, že pôvod v prevádzke motorového vozidla nemožno vzťahovať k vymršteniu kameňa ako takému, práve naopak, je potrebné ho vzťahovať k rotácii kolies pohybujúceho sa vozidla, ktorá je bezpochyby prevádzkou motorového vozidla. Zotrval na tom, že okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke vozidla je práve rotácia kolies, ktorá je javom, ktorý sprevádza pohyb motorového vozidla. Poukázal na to, že u prevádzkovateľa motorového vozidla je riziko znášania následkov zodpovednosti za škodu spôsobenú ich prevádzkou zmiernené tým, že každý prevádzkovateľ je zo zákona poistený pre prípad vzniku svojej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Námietky odporcu týkajúce sa neunesenia dôkazného bremena a zbavenia sa zodpovednosti za škodu, sú podľa neho nedôvodné a neopodstatnené. Z uvedených dôvodov, stotožňujúc sa s právnym názorom súdu prvého stupňa, navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. V posudzovanej veci venoval súd prvého stupňa otázke zodpovednosti prevádzkovateľa motorového vozidla za vznik škody; spôsobenej odmrštením kamienka spod kolies jeho vozidla; na čelnom skle za ním idúceho vozidla navrhovateľa, náležitú pozornosť, na jej posúdenie vykonal všetko potrebné dokazovanie (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správne právne závery a svoje dôvody vedúce k priznaniu uplatňovanej náhrady škody z dôvodu, že táto bola spôsobená okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke motorového vozidla, aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Hodnotenie dôkazov je myšlienková činnosť súdu, v rámci ktorej vykonaným dôkazom prisudzuje určitú hodnotu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi ako má dôkazy hodnotiť; uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov; iba výnimočne zákon ukladá súdu určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (§ 133, § 134, § 135). Pri hodnotení dôkazu z hľadiska jeho závažnosti (dôležitosti) súd posudzuje, či je dôkaz významný na preukazovanie takých skutkových zistení, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie, pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich zákonnosti súd skúma, či bol dôkaz vykonaný zákonu zodpovedajúcim spôsobom a napokon z hľadiska jeho pravdivosti, teda či dôkaz preukazuje skutočnosti z neho vyplývajúce, hodnotí dôkaz na základe jeho vierohodnosti. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi súd hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej prihliada na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých udalostí, na spôsob akým ich reprodukuje, na celkové správanie sa pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom súd porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie do záveru, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. Súd prvého stupňa sa v procese dokazovania týmito zásadami riadil, keď na základe zhodných svedeckých výpovedí účastníkov škodovej udalosti, dospel k záveru, že ku škode na motorovom vozidle navrhovateľa došlo v príčinnej súvislosti s prevádzkou motorového vozidla EČV: A.-XXXBE povinne zmluvne poisteného u odporcu, spod kolies ktorého došlo k odmršteniu kamienka do čelného skla motorového vozidla navrhovateľa EČV: A.-XXXCK, pričom tieto svoje závery vyvodil s poukazom na všetky podstatné skutočnosti týkajúce sa okolností danej veci, ktoré vyplynuli z výsluchu priamych účastníkov nehody. Tvrdenia odporcu spochybňujúce príčinu poškodenia čelného skla motorového vozidla navrhovateľa, za danej dôkaznej situácie v konaní, tak zostali len v rovine jeho špekulácií a nemôžu byť podkladom pre záver o tom, že ku škode došlo inak, ako bolo účastníkmi nehody zhodne deklarované. Pokiaľ na základe zhodných výpovedí účastníkov nehody, ako jediných priamych účastníkov škodovej udalosti, bolo preukázané, že príčinou poškodenia čelného skla vozidla navrhovateľa, bolo odmrštenie kamienka spod kolies pred ním jazdiaceho vozidla, tak bolo dôkaznou povinnosťou odporcu, aby svoje tvrdenia o iných možných príčinách vzniku škody na čelnom skle vozidla navrhovateľa v konaní hodnoverne podložil a v tomto smere nepovažoval ani odvolací súd za postačujúce vo všeobecnej rovine ním prednesené tvrdenie o tom, že na ceste jazdili aj ďalšie (iné) motorové vozidlá. So zreteľom na uvedené možno zhrnúť, že súd prvého stupňa správne zameral dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci. Jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov či z obsahu spisu vyplynuli a aj inak vyšli v priebehu konania najavo, prihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, následne tieto správne vyhodnotil z hľadiska ich závažnosti a vierohodnosti a dospel tak k správnym skutkovým záverom. Podľa § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. V danom prípade ide o zodpovednosť založenú na princípe objektívnej zodpovednosti, bez ohľadu na zavinenie, a predpokladmi jej vzniku sú - udalosť vyvolaná osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, - vznik škody a - príčinná súvislosť medzi touto udalosťou a vznikom škody. Osobitná povaha prevádzky spočíva v tom, že z tejto prevádzky vyplýva pre okolitý svet zdroj zvýšeného nebezpečenstva v súvislosti s činnosťou a pohybom dopravného prostriedku, ktorému nemožno čeliť ani vhodnými opatreniami technického charakteru pri udržiavaní dopravných prostriedkov v stave spôsobilom na riadne užívanie, ani riadnym spôsobom ich užívania v súlade s pravidlami cestnej premávky Podľa § 428 Občianskeho zákonníka, svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Z citovaného ustanovenia vyplývajú liberačné dôvody zbavenia sa zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov, a to, že škoda bola spôsobená okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v prevádzke a tzv. neodvrátiteľnou udalosťou - zásahom zvonku (prírodné sily, zásah osoby alebo zvieraťa); napokon liberačný dôvod vyplýva aj z ust. § 441 Občianskeho zákonníka v prípade zavinenia poškodeného. Z prvej vety uvedeného ustanovenia je zrejmé, že liberácia nie je možná, ak škoda bola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. V tomto smere súdna prax ustálila, že okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke, treba rozumieť okolnosti, ktoré súvisia s organizáciou, riadením a uskutočňovaním prevádzky a sú v príčinnej súvislosti so škodou. O okolnosť majúcu pôvod v prevádzke dopravného prostriedku sa podľa stabilnej judikatúry súdov nejedná v prípade neodvrátiteľnej (živelnej) udalosti spôsobenej prírodnými silami alebo v prípade zásahu tretej osoby alebo zvieraťa; v týchto prípadoch ide o zásah "zvonku" a nie o okolnosti s prevádzkou dopravného prostriedku priamo súvisiace. V preskúmavanej veci bolo zásadnou otázkou posúdenie toho, či sa v prípade vymrštenia kamienka na ceste spod kolies idúceho motorového vozidla jedná o škodu, ktorá bola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke motorového vozidla. Je nepochybné, že odskočenie (vymrštenie) kamienka spod kolies motorového vozidla je spôsobené rotáciou kolies motorového vozidla, krútiacim momentom kolesa, pričom rotácia je sprievodným javom pohybu motorového vozidla (t.j. bez rotácie kolies motorového vozidla by nedošlo k jeho pohybu). V tomto prípade preto nejde o žiadnu vonkajšiu okolnosť v podobe či už živelnej pohromy - blesku, vyvrátenia stromu vetrom, vbehnutie divej zvery, konanie tretej osoby, ktoré by nastali bez ohľadu na to, či sa poškodené vozidlo nachádzalo na vozovke alebo nie a nezávisle od rotácie kolies vyvolanej pohybom vozidla. Na rozdiel od týchto vonkajších udalostí, bez rotácie kolies vyvolanej pohybom motorového vozidla škodcu, by nedošlo k odskočeniu kamienka, a preto sa jedná o okolnosť, ktorá má svoj pôvod v prevádzke vozidla. Škodca sa preto svojej objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nemôže zbaviť s poukazom prvú vetu uvedenú v § 428 Občianskeho zákonníka, pretože liberácia do úvahy v tomto prípade neprichádza. Za tejto situácie tak k vymršteniu kamienka spod kolies motorového vozidla dochádza v súvislosti s realizáciou prevádzky motorového vozidla, t.j. s jeho činnosťou a pohybom, to znamená, že bez súvislosti s prevádzkou vozidla by kamienok z cesty do čelného skla iného motorového vozidla samovoľne neodskočil. Samotné odskočenie kamienka spod kolies predmetného motorového vozidla bolo spôsobené rotáciou kolies motorového vozidla škodcu, a bez tejto rotácie kolies motorového vozidla, by nedošlo k odskočeniu kamienka, na rozdiel od vonkajších udalostí, ktoré nastanú bez ohľadu na pohyb motorového vozidla vyvolanú rotáciu kolies. Ide totiž o okolnosť "vo vnútri" vlastnej prevádzky vozidla, ktorá súvisí s jej realizáciou. Okolnosť majúcu pôvod v prevádzke dopravného prostriedku je nutné vnímať v kontexte prejavov typických vlastností prevádzky dopravného prostriedku, vzhľadom na rýchlosť, silu, pôsobenie prevádzky na okolie a technické okolnosti, ktoré majú súvis s osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku a môžu tak potenciálne vyvolať nepriaznivý škodlivý následok. Pokiaľ je zrejmé, že k poškodeniu čelného skla došlo v priamej príčinnej súvislosti s odmršteným kamienkom vyleteným spod pohybujúcich sa kolies motorového vozidla, teda v priamom dôsledku pôsobenia kinetickej energie, ktorú nadobudol vymrštený kamienok v priamej príčinnej súvislosti s rotujúcim pohybom kolies idúceho motorového vozidla, ide o škodu spôsobenú okolnosťami majúcimi svoj pôvod v prevádzke motorového vozidla, bez možnosti liberácie. S poukazom na uvedené súd prvého stupňa zo skutkových zistení vyvodil aj správne právne závery, keď na zistený skutkový stav aplikoval správne ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 427 ods.1,2) v spojení so zákonom č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, tieto správne interpretoval a zaujal vo veci správne právne závery, s ktorými sa aj odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a zhodne so súdom prvého stupňa posúdil vymrštenie kamienka spod kolies motorového vozidla ako okolnosť majúcu pôvod v prevádzke motorového vozidla. So zreteľom na uvedené tak odporca nedôvodne namieta, že rozhodnutie súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. V časti priznania úrokov z omeškania odporca neuviedol vo svojom odvolaní v čom konkrétne mala nesprávnosť rozhodnutia alebo postupu súdu prvého stupňa v tejto časti spočívať. Vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu dôvodmi odvolania podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., ktorými je zároveň vymedzený obsah jeho prieskumnej činnosti, odvolací súd nad rámec takto nedostatočne (všeobecne) uplatneného odvolacieho dôvodu vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, v tejto časti napadnutého odvolaním, nemohol náležite preskúmať. So zreteľom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil (ust. § 219 ods. 1 O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p. a § 151 ods.1 vety prvej O.s.p. s tým, že úspešnému navrhovateľovi na základe jeho návrhu priznal náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 43,24 eur, ktoré mu vznikli podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 20.05.2013, vo výške odmeny 28,22 eur, paušálnej náhrady 7,81 eur a 20% DPH v sume 7,21 eur. Náhradu trov konania je odporca povinný zaplatiť advokátovi navrhovateľa (§ 149 ods. 1 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.