Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/219/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211209768 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1211209768.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci navrhovateľa: B.. Q. E., K. I. XX, K., zastúpeného: Advokátska kancelária Dobrovodský & spol. s. r. o., IČO: 45235929, Česká ul. 7, Bratislava, proti odporcovi: Všeobecná úverová banka, a. s., IČO: 31 320 155, Mlynské Nivy 1, Bratislava, o určenie práva na vyplatenie zostatku vedenom na vkladnej knižke, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 19. septembra 2012, č. k. 51C/85/2011-224, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa po pripustení zmeny žalobného petitu voči odporcovi domáhal určenia, že navrhovateľ má právo po predložení vkladnej knižky s názvom A. X, Č.. XXX XXXXX-XXX na vyplatenie zostatku vedenom na vkladnej knižke podľa stavu k dátumu 12. 06. 1996 spolu s príslušnými úrokmi podľa stavu ku dňu vyplatenia. Navrhovateľ podaný návrh skutkovo odôvodnil tým, že dňa 17. 12. 1992 bola založená vkladná knižka č. XXX XXXXX-XXX A. G.Á. „. X“ Z. Z. Ú. K., Q.. A.. na O. Z. O.. Zostatok na predmetnej vkladnej knižke ku dňu 12. 06. 1996 predstavoval sumu 2.125.617,23 Kč, bez pripísania úrokov. Ide o vkladnú knižku na doručiteľa, t. j. majiteľom je ten, kto vkladnú knižku predloží. Vkladné knižky navrhovateľovi zakladal Q. K., ktorý mu ich po založení odovzdal aj s heslami, podpísanými navrhovateľom. Súčasne mu odovzdal aj písomný doklad „Prehlásenie,“ datovaný dňom 29. 12. 1992. Navrhovateľ ďalej uviedol, že je majiteľom a držiteľom uvedenej vkladnej knižky a za celé obdobie až do súčasnosti ju nikdy nevydal žiadnej inej osobe, pričom vkladná knižka je stále spolu s heslom u neho aj uložená. Zostatky vkladov na doručiteľa boli zrušené a prevedené k 31. 12. 2006 do vlastníctva štátu. Majiteľ nestráca právo na výplatu vkladu, ale o vyplatenie musí požiadať priamo štát. V zmysle zmluvy uzatvorenej s Ministerstvom financií SR, Štátnou pokladnicou a Z., Q.. A.., vypláca Z. Q.. A.. zostatky zrušených vkladov na doručiteľa, ktoré boli vedené vo Z., Q.. A.., a to od 01. 01. 2007 do 31. 12. 2011. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení navrhovateľ odôvodnil potrebou právnej istoty, výškou sumy na vkladnej knižke a lehotou na výplatu vkladu do 31. 12. 2011 a aj tým, že požadovaným určením by došlo k zmene jeho postavenia. Odporca označil uplatnený nárok za nedôvodný, nakoľko vklad vedený na vkladnej knižke č. XXX XXXXX-XXX A. G. „. X“, v dobe zákonnej povinnosti prevodu prostriedkov z anonymných vkladných knižiek na Ministerstvo financií SR u odporcu už vedený nebol. Uvedená vkladná knižka bola v roku 2004 predmetom umorovacieho konania a odporca vyplatil zostatok na nej vedený, navrhovateľovi umorovacieho konania, p. Q. K., ktorý bol zakladateľom tejto knižky. V zmysle platnej legislatívy (§ 1 vyhlášky MF o peňažných službách občanom) pri vkladných knižkách na doručiteľa banka vyplatila zostatok na tejto vkladnej knižke tomu, kto vkladnú knižku predložil a poznal jej heslo. Banka neviedla zoznam osôb oprávnených disponovať s vkladnou knižkou, tá mohla meniť majiteľa niekoľkokrát bez toho, aby banka o tejto skutočnosti vedela. Bez predloženia vkladnej knižky na doručiteľa mohla banka vyplatiť vklad alebo vydať novú vkladnú knižku až po skončení umorovacieho konania. Podľa § 11 tejto vyhlášky, ak bola nahlásená strata, zničenie alebo odcudzenie vkladnej knižky, banka začala na návrh navrhovateľa, t. j. vkladateľa alebo toho, kto má na vkladnej knižke záujem, konanie o vyhlásení vkladnej knižky za umorenú. Navrhovateľ umorovacieho konania bol povinný preukázať svoju totožnosť a uviesť údaje potrebné na identifikáciu vkladnej knižky, ktorá mala byť predmetom umorovacieho konania. V danom prípade odporca v zmysle citovanej vyhlášky začal umorovacie konanie vkladnej knižky na doručiteľa č. XXX XXXXX-XXX s názvom „A. X“, Z.. Č.. XXXXXXX na návrh navrhovateľa, Q. K. zo dňa 25. 08. 2004, ktorý uviedol správne heslo a údaje na identifikáciu tejto vkladnej knižky a ako dôvod umorenia uviedol jej stratu. S ohľadom na skutočnosť, že v dvojmesačnej zákonnej lehote odo dňa vyvesenia vyhlášky o umorení nenastali žiadne nové skutočnosti, táto vkladná knižka stratila platnosť dňa 26. 10. 2004 a odporca v tento deň vyplatil Q. K. zostatok na vkladnej knižke. Odporca tak postupoval v súlade s platnou legislatívou a doplnil, že dlhoročná komunikácia medzi navrhovateľom a odporcom vyústila v roku 2008 do podania trestného oznámenia na pána Q. K. navrhovateľom, ktorý pred orgánmi činnými v trestnom konaní uviedol, že mu je známa skutočnosť, že voči pánovi K. je jeho nárok premlčaný. Prípadný nárok navrhovateľa voči odporcovi by sa mohol posudzovať len podľa ustanovení o náhrade škody, ktorý odporca považuje za premlčaný uplynutím subjektívnej aj objektívnej premlčacej doby. Zo zistení súdu prvého stupňa vyplynulo, že listom z dňa 01. 04. 2003 požiadal navrhovateľ prostredníctvom Z., Q.. A.. retailová pobočka Bratislava, Z., Q.. A.. pobočku O., o vysporiadanie vkladov na vkladných knižkách, vrátane vkladnej knižky s názvom ". X". V odpovedi z pobočky Z., Q.. A.. zo dňa 28. 05. 2003 vyplýva, že navrhovateľovi nie je možné vyhovieť a zostatok mu nie je možné vyplatiť, nakoľko klient (navrhovateľ) nepoznal heslo. Dňa 25. 08. 2004 pán Q. K. doručil odporcovi do pobočky Praha, "Žiadosť o začatie umorovacieho konania", z ktorej vyplýva, že odporca vydal tri vkladné knižky vedené na meno Q. K., pričom tieto vkladné knižky boli stratené, a z toho dôvodu žiada o začatie konania o prehlásenie vkladných knižiek za umorené. Dňa 26. 08. 2004 vydala Z., Q.. A.. O. O. vyhlášku, ktorá bola vyvesená na úradnej tabuli banky dňa 26. 08. 2004, o začatí umorovacieho konania k vkladnej knižke na doručiteľa. Vklad z tejto vkladnej knižky bol vyplatený dňa 26. 10. 2004, keď z nej bol vykonaný výber na pokladni, pánom Q. K., vo výške 67.447,50 Kč, čo vyplýva z preloženého výberového lístku. Súd prvého stupňa dospel k záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na požadovanom určení. Uviedol, že zo samotného tvrdenia navrhovateľa o odmietnutí vyplatenia vkladu z vkladnej knižky na doručiteľa odporcom vyplýva, že v danej veci už došlo k porušeniu práva a je teda možné žalovať na splnenie povinnosti, ktorá z porušenia vyplýva podľa § 80 písm. b) O. s. p. (konkrétne zaplatenie peňažnej sumy vo výške zostatku na vkladnej knižke). Preventívna ochrana poskytovaná podľa ust. § 80 písm. c) O. s. p. nemá v danom prípade žiaden zmysel a význam. Aj napriek súdom konštatovanému nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a v záujme hospodárnosti konania sa konajúci súd zaoberal aj otázkou existencie nároku navrhovateľa. Za nesporné označil, že dňa 17. 12. 1992 bola pánom Q. K. založená vkladná knižka č. XXX XXXXX- XXX A. G. „. X“ vo Z. Ú. K., Q.. A.. na O. Z. O.. Nakoľko sa jednalo o vkladnú knižku na doručiteľa, odporca ako peňažný ústav v súlade s § 7 a nasl. vyhl. č. 47/1964 Zb. o peňažných službách občanom, mohol vyplatiť peňažný zostatok na vkladnej knižke na doručiteľa len tomu, kto vkladnú knižku predložil a poznal heslo. Banka v týchto prípadoch neskúmala pri ukladaní a vyberaní, kto je vkladateľom, príp. kto vkladnú knižku predkladá a neviedla ani zoznam osôb oprávnených disponovať s vkladnou knižkou. Bez predloženia vkladnej knižky na doručiteľa mohla banka vyplatiť vklad alebo vydať novú vkladnú knižku až po skončení umorovacieho konania. Podľa § 11 uvedenej vyhlášky, ak bola nahlásená strata, zničenie alebo odcudzenie vkladnej knižky, banka začala na návrh navrhovateľa, t. j. vkladateľa alebo toho, kto má na vkladnej knižke záujem, konanie o vyhlásení vkladnej knižky za umorenú. Navrhovateľ umorovacieho konania bol povinný preukázať svoju totožnosť a uviesť údaje potrebné pre identifikáciu vkladnej knižky, ktorá mala byť predmetom umorovacieho konania. V danom prípade odporca začal umorovacie konanie vkladnej knižky na doručiteľa č. XXX XXXXX-XXX A. G. „., Z.. Č.. XXXXXXX na návrh navrhovateľa - vkladateľa Q. K. zo dňa 25. 08. 2004, ktorý uviedol správne heslo a údaje pre identifikáciu vkladnej knižky s tým, že ako dôvod umorenia uviedol jej stratu. Odporca tak podľa súdu postupoval v súlade s platnými predpismi a umorovacie konanie prebehlo riadne a v súlade s uvedenou vyhláškou. V súlade s právnou úpravou tak došlo k vyplateniu zostatku na vkladnej knižke osobe, ktorá disponovala údajmi, na základe ktorých odporca musel túto osobu považovať za jej majiteľa. Prvostupňový súd by preto musel návrh navrhovateľa zamietnuť aj v prípade, ak by tento preukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Súd prvého stupňa sa venoval aj námietke premlčania vznesenej odporcom. Uviedol, že navrhovateľ mal vedomosť o probléme s výplatou vkladu už od roku 2003, ako aj nasledujúce roky, kedy opakovane písomne žiadal odporcu o výplatu vkladu, čo preukazujú predložené listinné dôkazy (napr. záznam z rokovania vo Z., Q.. A.. Z. O. zo dňa 18. 09. 2008), avšak ich vyplatenie mu bolo odmietnuté z dôvodu, že nepoznal správne heslo. Teda už v období roku 2003 (ešte pred začatím umorovacieho konania a následným umorením vkladnej knižky) navrhovateľ nepochybne a jednoznačne vedel, že mu odporca finančné prostriedky z tejto vkladnej knižky z dôvodu neznalosti hesla nemôže vyplatiť a nevyplatí. Rovnako mal vedomosť, že v roku 2004 prebehlo umorovacie konanie, a že došlo k zániku spornej vkladnej knižky, čo vyplýva aj z listu navrhovateľa T.. K. O., oblastnej riaditeľke Z., Q.. A.. Z. K., zo dňa 08. 12. 2006, ako aj z listu navrhovateľa Q. K. zo dňa 12. 08. 2007. Už v tomto období navrhovateľ jednoznačne vedel o škode, jej výške a o tom, kto mu ju spôsobil. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvého stupňa návrh zamietol a v konaní plne úspešnému odporcovi s odkazom na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil a v konaní mu žiadne trovy nevznikli. Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, ktoré bolo následne postupom súdu prvého stupňa podľa § 209 ods. 1 O. s. p. doplnené o absentujúce náležitosti. V odvolaní navrhovateľ žiadal napadnutý prvostupňový rozsudok pre nesprávne právne posúdenie veci zmeniť tak, že súd návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovie, alternatívne ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Súdu prvého stupňa vyčítal, že si osvojil tvrdenia odporcu o zániku práv k vkladnej knižke z dôvodu umorovacieho konania, aj napriek tomu, že odporca nepreukázal priebeh umorovacieho konania v súlade s ust. § 784 ods. 1 O. z. Odporca nepreukázal, že osoba, ktorá požiadala o začatie umorovacieho konania, p. Q. K., je vkladateľom alebo osobou preukazujúcou právny záujem na umorení vkladných knižiek. Naopak v konaní bolo preukázané, že predmetná vkladná knižka stratená nikdy nebola, a že sa po celý čas nachádzala v rukách navrhovateľa. Navrhovateľ vyslovil presvedčenie, že umorovacie konanie bolo realizované v dôsledku podvodného konania p. Q. K. voči odporcovi, nie navrhovateľovi, ktorému patria práva k uvedenej vkladnej knižke. Podotkol, že navrhovateľ nemôže byť zodpovedný za podvodné správanie tretej osoby, a ani za pochybenia odporcu v umorovacom konaní. Navrhovateľ je presvedčený, že vkladový vzťah ku dňu podania návrhu na súd trval, nakoľko umorovacím konaním na návrh Q. K. došlo k podvodu a poškodeniu odporcu, nie však navrhovateľa. O nekvalifikovanom sa správaní odporcu v umorovacom konaní vedenom na základe návrhu pána Q. K. svedčí aj skutočnosť, že do dnešného dňa nepreukázal, že by pri umorovacom konaní postupoval v súlade s § 11 ods. 4 vyhl. Ministerstva financií č. 47/1964 Zb., t. j. že o začatí umorovacieho konania mal upovedomiť všetky osoby, ktoré podľa jeho znalostí by mohli mať na vklade právny záujem. Odporca nepochybne od 29. 12. 1992 disponoval listinou podpísanou p. K., ktorý prehlásil, že všetky vklady na tam podpísaných vkladných knižkách, medzi ktorými bola aj vkladná knižka, ktorá je predmetom konania, sú vlastníctvom navrhovateľa, t. j. umorovacie konanie odporcu nemohlo prebiehať tak, ako prebehlo, t. j. odporca na základe nepravdivých informácií na svoju škodu vyplatil Q. K. zostatky na vkladných knižkách. Vznesenie námietky premlčania v tejto súvislosti a s poukazom na znenie ust. § 100 ods. 2 O. s. p. označil za nedôvodné a súdom prvého stupňa nesprávne vyhodnotené. Navrhovateľ v súlade s § 879d a nasl. O. z. na predpísanom formulári zo dňa 07. 06. 2011 požiadal odporcu o výplatu náhrady zostatku zrušeného vkladu, na čo vôbec nedostal odpoveď. Jeho nárok na vyplatenie zostatku vkladu ku dňu podania návrhu trval a nie je premlčaný a na základe potvrdenia tohto záveru dôjde podľa neho k zákonnému postupu, t. j. k postúpeniu žiadosti o vyplatenie vkladu odporcom na Ministerstvo financií SR a následnému vyplateniu zostatku na vkladnej knižke. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril v podaní doručenom súdu dňa 20. 03. 2013, ktorým žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Aj naďalej zotrval na tvrdení, že navrhovateľ v konaní nepreukázal naliehavý právny záujem určovacej žaloby. Aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 MCdo 7/2004 konštatoval, že prvostupňový súd sa správne vysporiadal s touto otázkou. Opätovne tiež zdôraznil, že vkladový vzťah zanikol umorením vkladnej knižky dňa 26. 10. 2004, kedy bol jej zostatok vyplatený Q. K.. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. V prejednávanej veci súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa s poukazom na nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ako procesnej podmienky určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) O. s. p. Zhodnotil, že v danej veci navrhovateľ mal možnosť podať žalobu na plnenie podľa § 80 písm. b) O. s. p., ktorá má prednosť pred určovacou žalobou a vzhľadom k skutočnosti, že už došlo k porušeniu práva, určovacia žaloba poskytujúca preventívnu ochranu nemá v danom prípade žiaden zmysel. Aj napriek tomu sa v odôvodnení napadnutého rozsudku zaoberal aj vecou samou, keď vyslovil názor, že aj v prípade danosti naliehavého právneho záujmu by musel návrhom uplatnený nárok vyhodnotiť ako nedôvodný, nakoľko v konaní bolo preukázané, že v dôsledku umorovacieho konania vykonaného v súlade s vyhl. č. 47/1964 Zb. o peňažných službách občanom, došlo k zániku vkladnej knižky a vyplateniu zostatku inej oprávnenej osobe. Určovacia žaloba podľa § 80 písm. c) O. s. p., ako už bolo uvedené súdom prvého stupňa, má preventívny charakter a nachádza miesto tam, kde prostredníctvom nej možno eliminovať stav ohrozenia práva alebo právnej neistoty, za predpokladu, že k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť iným spôsobom. Uplatní sa tiež v prípadoch, kedy účinnejšie než iné právne prostriedky zodpovedá obsahu a povahe daného právneho vzťahu a prostredníctvom nej možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov medzi účastníkmi. Predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je z procesného hľadiska vecná legitimácia účastníkov, t. j. vo svojej podstate hmotnoprávny stav, ktorého existencia zakladá žalovateľnosť nároku, a preukázanie existencie tzv. naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Nedostatok hmotnoprávnej legitimácie v danom vzťahu má za následok aj absenciu existencie naliehavého právneho záujmu. Na podanie určovacej žaloby je vecne legitimovaný účastník právneho vzťahu alebo práva, o ktorého určenie v danom prípade ide alebo subjekt, ktorého právne postavenie môže byť priamo dotknuté určením existencie alebo neexistencie právneho vzťahu medzi žalovaným a treťou osobou. Procesný predpoklad spočívajúci v povinnosti navrhovateľa preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu nemožno požadovať len v prípadoch, kedy zákon expressis verbis priamo v hmotnoprávnej úprave pripúšťa, aby sa ten - ktorý subjekt hmotnoprávneho vzťahu domáhal určenia existencie (neexistencie) práva alebo dôsledkov existencie (neexistencie) určitej právnej skutočnosti (napr. pri neplatnosti výpovede z nájmu v zmysle § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka). Naliehavý právny záujem na požadovanom určení bude spravidla daný najmä vtedy, ak by bez tohto určenia bolo žalobcovo právo ohrozené, alebo ak by sa bez tohto požadovaného určenia stalo jeho právne postavenie neistým a naopak, nebude daný spravidla v prípadoch, kedy možno žalovať priamo na splnenie povinnosti (§ 80 písm. b) O. s. p.). Pre danosť existencie naliehavého právneho záujmu je preto nevyhnutné, aby výrok súdneho rozhodnutia o tom, či tu je právny vzťah alebo právo, bol spôsobilý ovplyvniť právne postavenie navrhovateľa, a teda mal za následok zmenu jeho práv a povinností alebo postavenia v hmotnoprávnych vzťahoch, a to za stavu, že v danom čase nemôže uplatňovať svoje práva žalobou na plnenie podľa § 80 písm. b) O. s. p. Pokiaľ súdne rozhodnutie žiadnym spôsobom neovplyvní právne postavenie navrhovateľa, nemožno konštatovať danosť naliehavého právneho záujmu. Ani v prípade, ak navrhované rozhodnutie je spôsobilé ovplyvniť právne postavenie navrhovateľa, nemusí byť zákonite vždy daný naliehavý právny záujem na takomto určení. Naliehavý právny záujem nebude daný v prípadoch, kedy požadované určenie (ne) existencie práva alebo právneho vzťahu medzi účastníkmi by malo charakter (len) prejudiciálnej otázky k inému sporu medzi účastníkmi. Z preventívneho charakteru určovacej žaloby tiež možno vyvodiť, že naliehavý právny záujem nebude spravidla daný, ak už došlo k porušeniu subjektívneho práva a reparácie škodlivých právnych následkov sa možno domáhať žalobou na plnenie. Výnimočne však môže byť preukázaná danosť naliehavého právneho záujmu na určení aj v takýchto prípadoch, avšak len za predpokladu, ak určovacia žaloba vytvorí pevný právny základ medzi účastníkmi a naplní tak svoju preventívny účel, tým, že zabráni ďalším prípadným sporom medzi účastníkmi konania. Ako vyplýva z vyššie uvedeného naliehavosť právneho záujmu, posudzovaná v spojení s riešením otázky, či sa žalobou s navrhovaným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu a viažúca sa vždy na konkrétny určovací petit, sa chápe jednak v zmysle časovom (potreba odstránenia neistoty musí byť aktuálna), a jednak v tom zmysle, že navrhovateľ nemá inú možnosť (žalovať na plnenie z toho istého právneho pomeru). Nedostatok, resp. nepreukázanie existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je dôvodom zamietnutia žaloby bez tohto, aby sa súd zaoberal vecou samou a zamietavé rozhodnutie súdu z dôvodu nepreukázaného naliehavého právneho záujmu netvorí prekážku veci právoplatne rozhodnutej (res iudicata) pre jej opätovné uplatnenie, ak tvrdený naliehavý právny záujem vychádza z iných, resp. ďalších skutočností, ktoré nastali až po právoplatnosti rozhodnutia, a ktoré predstavujú zásadne iný pohľad na právne postavenie alebo ohrozenie práv navrhovateľa. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu ustálil, že návrhu navrhovateľa nie je možné vyhovieť jednak z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) O. s. p., k čomu dospel aj súd prvého stupňa, a tiež z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v konaní. V dôsledku nesplnenia uvedených procesnoprávnych predpokladov úspešnosti určovacej žaloby sa súd prvého stupňa nemal zaoberať meritom veci samej. Opačný postup nezodpovedá ani zásade hospodárnosti konania. V predmetnej veci sa navrhovateľ, z dôvodu, že odporca mu odmietol vyplatiť zostatok na vkladnej knižke na doručiteľa, obrátil na súd s návrhom na určenie, že navrhovateľ má právo po predložení špecifikovanej vkladnej knižky na vyplatenie zostatku na tejto vkladnej knižke k dátumu 12. 06. 1996 spolu s príslušenstvom. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že právnym prostriedkom ochrany v danom prípade už porušeného práva navrhovateľa je žaloba na plnenie podľa § 80 písm. b) O. s. p., ktorá má v zmysle konštantnej judikatúry prednosť pred určovacou žalobou podľa § 80 písm. c) O. s. p. Požadovaným určením v danom prípade nedôjde ani k zmene hmotnoprávneho postavenia navrhovateľa a nepredíde sa tým ani ďalšiemu sporu, predmetom ktorého bude žaloba na plnenie. Danosť naliehavého právneho záujmu navrhovateľ nemôže zakladať na prekluzívnej lehote na uplatnenie tohto práva a výške žalovanej sumy. Uvedené platí o to viac v spojení s odvolacím súdom konštatovaným nedostatkom pasívnej legitimácie odporcu v konaní, nakoľko ak by si súd aj osvojil tvrdenia navrhovateľa o tom, že v rámci umorovacieho konania nedošlo k zániku vkladového vzťahu medzi účastníkmi konania, v zmysle ust. § 879i ods. 2 O. z. dňom 31. 12. 2006 by bol pasívne vecne legitimovaný v danom konaní štát. V zmysle uvedeného ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré vo svojom odôvodnení citoval aj súd prvého stupňa, právo na výplatu zostatkov zrušených vkladov na doručiteľa, ktoré si vkladatelia alebo iné oprávnené osoby neuplatnili a nepreukázali do 31. decembra 2006, prechádza uvedeným dňom na štát, a to vrátane práva na vydanie bezdôvodného obohatenia z nevyplatených zostatkov zrušených vkladov. Banky a pobočky zahraničných bánk boli v zmysle prechodných ustanovení Občianskeho zákonníka povinné k 31. decembru previesť podľa pokynov Ministerstva financií Slovenskej republiky všetky aktíva z týchto vkladov na určený účet a podľa § 879i ods. 4 O.z. okamihom prevodu týchto aktív ex lege (zo zákona) zanikol záväzok banky alebo pobočky zahraničnej banky na výplatu týchto zostatkov. Ak preto navrhovateľ tvrdí, že má nárok na výplatu zostatku vkladu z vkladnej knižky na doručiteľa, mal si toto právo uplatňovať voči štátu a to v prekluzívnej lehote do 31. 12. 2011 (§ 879i ods. 4 O. z.), posunutej novelou Občianskeho zákonníka č. 69/2012 Z. z. do 31. 12. 2013 (§ 879o O. z.). V prípade, ak by štátom nebolo jeho právo uplatnené v zákonnej lehote uznané, právnym nástrojom jeho ochrany by bola žaloba na plnenie podľa § 80 písm. b) O. s. p., v rámci prejednávania ktorej by sa súd prejudiciálne vysporiadaval aj s otázkou trvania a zániku vkladového vzťahu. V zmysle uvedeného je nepochybné, že navrhovateľ sa určovacou žalobou bez naliehavého právneho záujmu domáha nároku voči pasívne nelegitimovanému subjektu. Odvolací súd sa preto nestotožňuje s názorom súdu prvého stupňa v tom smere, že aj v prípade, ak by navrhovateľ preukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení, jeho návrh by bolo po preskúmaní veci samej potrebné ako nedôvodný zamietnuť, nakoľko dôvodom pre jeho zamietnutie by v tomto prípade bol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Uvedené však nič nemení na vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, nakoľko súd prvého stupňa sa správne vysporiadal s otázkou naliehavého právneho záujmu. Odvolací súd preto napadnutý prvostupňový rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Argumentáciou navrhovateľa týkajúcou sa veci samej a namietajúcou správnosť umorovacieho konania sa odvolací súd pre nesplnenie procesných predpokladov určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) O. s. p. nezaoberal. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p., v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.