Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/569/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211214783 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1211214783.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Roman Huszára a členov senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci navrhovateľa: L.. O. S., L. XX, N., zastúpený: JUDr. Iveta Balalová, advokátka, Ružová dolina 10, Bratislava proti odporkyni: I. M., M. XXX, XXX XX A., A. - R., Č., zastúpená: JUDr. Marián Ševčík, CSc., advokát, Nezábudkova 22, Bratislava, o zrušenie práva spoločného nájmu bytu, na odvolanie navrhovateľa a odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č. k. 12C/71/2011-82 zo dňa 02. júla 2013, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e. V časti náhrady trov prvostupňového konania rozsudok súdu prvého stupňa zmeňuje tak, že navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a. Žiadny z účastníkov n e m á na náhradu trov odvolacieho konania právo. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zrušil účastníkom právo spoločného nájmu k 3-izbovému družstevnému bytu č. XX, nachádzajúcemu sa na Q.. poschodí bytového domu na ulici L. XX S. N. s tým, že navrhovateľ L.. O. S., bude ďalej tento byt užívať, ako nájomca a člen družstva. Uložil odporkyni povinnosť vypratať predmetný byt do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, bez poskytnutia náhradného bývania. Zároveň prvostupňový súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Vychádzal zo zistenia, že účastníci konania uzavreli dňa XX. X. XXXX manželstvo. Dňa XX. XX. XXXX podala odporkyňa na Mestskom súde v Bratislave návrh na rozvod manželstva s navrhovateľom, pričom rozsudkom sp. zn. XXC/XXX/XXXX zo dňa XX. X. XXXX, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa XX. XX. XXXX, súd manželstvo účastníkov konania rozviedol. Stavebné bytové družstvo v Bratislave III rozhodlo o pridelení družstevného bytu členovi družstva, pričom dňa 2. 7. 1976 navrhovateľ uzavrel Dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu č. XX na Q.. poschodí na ulici L. XX S. N.. Do tohto bytu sa nasťahoval len navrhovateľ, pričom po rozvode sa odporkyňa odsťahovala do Č., kde žije dodnes. V predmetnom byte žije navrhovateľ so svojou druhou manželkou, z tohto manželstva pochádzajú dve deti, ktoré sú už dnes dospelé. Na svoje rozhodnutie aplikoval ust. § 703 odsek 2, § 705 ods. 2 a 3 , § 712 odsek 1, 4, § 712a odsek 7 a 8 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho konštatoval, že účastníkom konania bol pridelený družstevný byt do spoločného nájmu, vzhľadom na skutočnosť, že v čase prideľovania bytu, t. j. dňa 2. 7. 1976 boli manželia, avšak v rozvodovom konaní. Odporkyňa sa z predmetného bytu odsťahovala dňa 20. 8. 1976 a navrhovateľ zostal v predmetnom byte bývať, žije v ňom aj v súčasnej dobe, a to so svojou manželkou, s ktorou majú dve dospelé deti. Spoločný nájom účastníkov konania trvá, nakoľko nedošlo medzi účastníkmi konania k uzavretiu dohody o vysporiadaní spoločného nájmu bytu, hoci o to navrhovateľ prejavil záujem. Po posúdení okolností prvostupňový súd zastal názor, že návrh navrhovateľa na zrušenie spoločného nájmu je dôvodný, a preto v súlade s §705 odsek 1 Občianskeho zákonníka zrušil spoločný nájom k predmetnému bytu. Pri rozhodovaní, kto bude ďalej výlučným nájomcom predmetného bytu súd vychádzal zo skutočností, zistených v priebehu konania a prihliadol hlavne na to, že odporkyňa sa z predmetného bytu odsťahovala ešte v roku 1976 a o byt sa ďalej nezaujímala, t. j. všetky výdavky súvisiace s bytom hradil navrhovateľ, ktorý zároveň byt zrekonštruoval, a ktorý žije v predmetnom byte so svojou manželkou. Odporkyňa síce uviedla, že mala záujem uhrádzať výdavky súvisiace s nájomným bytom, avšak túto skutočnosť nepreukázala, ako ani nepoprela, že výdavky súvisiace s bytom nehradila. Taktiež prihliadol na to, že navrhovateľ sa opätovne oženil a v predmetnom byte žije so svojou manželkou, kde vychovali svoje dve, dnes už dospelé, deti. Súd prvého stupňa zvážil otázku bytovej náhrady pre odporkyňu, pričom má za to, že nie sú dané dôvody, pre ktoré by súd viazal uloženú povinnosť vypratať byt na zabezpečenie bytovej náhrady. Odporkyňa je podielovou spoluvlastníčkou rodinného domu v Č. a vzhľadom k tomu, že nie sú naplnené dôvody hodné osobitného zreteľa pre poskytnutie bytovej náhrady, zaviazal odporkyňu povinnosťou byt vypratať bez poskytnutia bytovej náhrady. Odporkyňa síce uviedla, že v predmetnom rodinnom dome v Č. nežije, nakoľko ju dcéry vyhadzujú z domu, avšak tieto svoje tvrdenia súdu žiadnym spôsobom nepreukázala a zároveň táto skutočnosť nie je dôvodom, aby jej bola poskytnutá bytová náhrada. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 150 O. s. p. tak, že navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal i napriek tomu, že v konaní bol úspešný. Za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval skutočnosť - predmet sporu a výsledok konania, ktorý bol v záujme obidvoch účastníkov, pričom návrh mohol podať ktorýkoľvek z účastníkov konania. Rozsudok odvolaním v časti náhrady trov konania v zákonom stanovenej lehote napadol navrhovateľ, vytýkajúc súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie, keďže v súdenej veci neboli dané dôvody na aplikáciu ust. § 150 O. s. p. Pri použití tohto ustanovenia súd musí zdôvodniť výnimočnosť takéhoto vstupu, ktorý spočíva v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Navrhovateľ v tomto prípade uviedol všetky skutočnosti a dôkazy už pri prvom úkone, ktorý mu patril. Taktiež nebola z jeho strany v konaní preukázaná žiadna procesná nedisciplinovanosť. Aplikácia tohto ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (R 21/1981). V tomto prípade boli splnené podmienky na priznanie náhrady trov konania v zmysle zásady úspechu v konaní. Predmet sporu ani výsledok konania ničím nebol výnimočný, v dôsledku čoho si navrhovateľ uplatňuje náhradu trov konania, pozostávajúcej v zaplatenom súdnom poplatku za návrh a náhradách trov právneho zastúpenia v celkovej výške 426,98 €. Rozsudok odvolaním, v jeho vyhovujúcej časti, v zákonom stanovenej lehote, napadla odporkyňa. Uviedla, že je irelevantné, či v čase pridelenia bytu boli manželia v rozvodovom konaní alebo či sa odporkyňa odsťahovala z bytu. Nesúhlasí s tvrdením súdu, že navrhovateľ bude výlučným nájomcom predmetného bytu z dôvodu, že odporkyňa nejavila po rozvode manželstva záujem o predmetný byt, nehradila výdavky súvisiace z bytom ako ani neprejavila záujem o riešenie zrušenia spoločného nájmu k predmetnému bytu. Tieto argumenty by nemali zohrávať žiadnu úlohu pri rozhodovaní súdu, nakoľko vzájomný vzťah k družstevnému bytu zakladá bázu neskoršieho vlastníckeho práva k predmetnému bytu, a preto tieto otázky treba nanajvýš podrobne skúmať v súlade s ustálenou judikatúrou (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/43/99 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1MCdo/7/2004). Zdôraznil, že javila záujem o byt, bola ochotná sa podieľať finančne na nákladoch na byt a rekonštrukciu, aj keď byt neobývala. Za irelevantný argument považuje, že navrhovateľ sa opätovne oženil a v predmetnom byte žije so svojou manželkou, v ktorom vychovával svoje, dnes už dospelé, deti. Čo sa týka bytovej náhrady, taktiež nesúhlasí so stanoviskom súdu prvého stupňa. Odporkyňa v rodinnom dome, tak ako konštatoval súd prvého stupňa, nežije, nakoľko je stále „vyhadzovaná“ dcérami nebohého manžela a žije u sestry v N. a tieto fakty považuje za dôvody hodné osobitého zreteľa. Je síce vlastníčkou časti rodinného domu, ale táto skutočnosť nie je prekážkou s nájmom družstevnému bytu. Keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a toto rozhodnutie celkom potiera právo bývania rozvedeného manžela, navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že navrhovateľ je povinný odporkyni zabezpečiť jednoizbový byt v lokalite okresu Bratislava II, ako náhradu za byt, ktorý je predmetom tohto konania. Odporkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedla, že rozhodnutie súdu prvého stupňa, o nepriznaní náhrady trov konania, je vecne správne. Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporkyne uviedol, že v konaní bolo preukázané, že v čase, keď bolo rozhodnuté o pridelení družstevného bytu členovi družstva, boli účastníci konania manželmi. Je pravdou, že v tomto čase už bol podaný návrh na rozvod manželstva. Z toho dôvodu aj dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu podpísal iba navrhovateľ. Odporkyňa uvádza, že do 20. 8. 1976 bývala v byte, kedy sa z neho odsťahovala a odvtedy v predmetnom byte nebýva, neplatila žiadne úhrady, ani sa 33 rokov o byt nezaujímala. Odporkyňa počas celého konania neuviedla, že by sa sama chcela stať výlučnou nájomníčkou družstevného bytu. Keďže v konaní neboli preukázané žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie spoločného nájmu predmetného bytu s tým, že by sa výlučnou nájomníčkou bytu a členkou družstva stala odporkyňa, považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne. Čo sa týka bytovej náhrady, odporkyňa je spoluvlastníčkou rodinného domu v A.. Navrhovateľ nemá okrem predmetného bytu iné bývanie. Ak by aj súd prvého stupňa priznal odporkyni náhradný byt alebo ubytovanie, tak by to bol iba nájom k takémuto bytu a nebolo by to zabezpečenie takého bytu do vlastníctva odporkyne, ako po celý čas požaduje od navrhovateľa, v dôsledku čoho považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu za vecne správne. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), na základe odvolania odporkyne, ktorým napadla výrok o nepriznaní bytovej náhrady, preskúmal vec v celom rozsahu, podľa § 212 ods. 2 písm. d/ O. s. p., a to z toho dôvodu, že predmetom konania je zrušenie práva spoločného nájmu družstevného bytu na základe ust. § 705 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom z právneho predpisu (Občianskeho zákonníka) vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi, čo má za následok, že hoci odvolaním účastník (odporkyňa) napadol výslovne len jeden z výrokov súdneho rozhodnutia, odvolací súd nie je viazaný rozsahom jeho odvolania a predmetom prieskumu odvolacím súdom sa stane súdne rozhodnutie v celom rozsahu (Pozri rozhodnutia NS ČR sp. zn. 2Cdo/6/92, 2Cdo/10/92, 2Cdon/473/96, 28Cdo/933/2002). Odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. (tento rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O. s. p.) a dospel k záveru, rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej je vecne správne. Prvostupňový súd správne, s poukazom na zistenie skutkového stavu, dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené podmienky pre zrušenie práva spoločného nájmu bytu v zmysle § 705 ods. 2, druhá veta Občianskeho zákonníka, keďže rozvedení manželia sa o nájme nedohodli. Správne prvostupňový súd aj rozhodol, keď ako výlučného nájomcu a člena družstva určil navrhovateľa, keď prihliadol v zmysle § 705 ods. 3 Občianskeho zákonníka predovšetkým na to, že odporkyňa sa z predmetného bytu odsťahovala ešte v roku 1976 a o byt sa ďalej nezaujímala, t. j. všetky výdavky súvisiace s bytom hradil navrhovateľ, ktorý zároveň byt zrekonštruoval, a ktorý žije v predmetnom byte so svojou manželkou a kde vychovali svoje, dnes už dospelé, deti. Z ust. § 712a ods. 7 a 8 Občianskeho zákonníka vyplýva, že rozvedenému manželovi, ktorý nebol určený ďalším nájomcom bytu a ktorý je povinný byt vypratať, prináleží zo zákona právo na náhradný byt a pri existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa, môže súd rozhodnúť o bytovej náhrade, formou náhradného ubytovania alebo prístrešia. Výnimočne môže byť rozvedenému manželovi právo na bytovú náhradu odopreté podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka iba vtedy, ak je uplatňovanie jeho práva v rozpore s dobrými mravmi. Tak je tomu najčastejšie vtedy, ak rozvedenému manželovi svedčí v čase rozhodovania súdu podľa § 705 Občianskeho zákonníka právny dôvod užívania iného bytu, zodpovedajúceho jeho bytovej potrebe (rozsudok NS ČR zo dňa 13. marca 2008 sp. zn. 26Cdo/1016/2007). Pri rozhodovaní o bytovej náhrade preto odvolací súd, v zhode so záverom súdu prvého stupňa, dospel k záveru, že vzhľadom na skutočnosť, že odporkyňa je spoluvlastníčkou rodinného domu v Č., čím je jej bytová situácia je vyriešená, nemá právo na náhradný byt. Z hľadiska posúdenia priznania bytovej náhrady bolo potrebné prihliadnuť na okolnosti, že účastníci konania uzavreli dňa 20. 9. 1974 manželstvo, pričom už dňa XX. XX. XXXX podala odporkyňa na Mestskom súde v Bratislave návrh na rozvod manželstva s navrhovateľom a rozsudkom sp. zn. XXC/XXX/XXXX zo dňa XX. X. XXXX, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa XX. XX. XXXX, súd manželstvo účastníkov konania rozviedol. Stavebné bytové družstvo v Bratislave III rozhodlo o pridelení družstevného bytu členovi družstva, pričom dňa 2. 7. 1976 navrhovateľ uzavrel Dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu č. XX na Q.. poschodí na ulici L. XX S. N.. Tvrdenia účastníkov o tom, či sa odporkyňa do bytu vôbec nasťahovala sú rozporné, keďže navrhovateľ tvrdí, že do tohto bytu sa nasťahoval len on a odporkyňa uvádza, že do 20. 8. 1976 bývala v byte. Nesporným faktom je, že od 20. 8 1976 sa odporkyňa z bytu odsťahovala do Č. a odvtedy v predmetnom byte nebývala, neplatila žiadne úhrady, ani sa o byt nezaujímala a je spoluvlastníčkou rodinného domu v A., v ktorom žila so svojím nebohým manželom a žije tam dodnes. Pokiaľ odporkyňa tieto fakty popiera, zostala jej obrana iba v rovine nepodložených tvrdení, keďže žiadnym spôsobom nepreukázala, že sa o byt od roku 1976 zaujímala, hradila náklady, podieľala sa na rekonštrukcii bytu alebo, že jej nesvedčí spoluvlastnícke právo k časti rodinného domu, v ktorom si rieši svoju bytovú potrebu. Za nespôsobilý dosiahnuť zmenu napadnutého rozsudku považuje odvolací súd argument, že z rodinného domu je dcérami nebohého manžela vyhadzovaná. Je nutné zdôrazniť, že vlastnícke právo je najvýznamnejšie vecné právo absolútnej povahy, pôsobiace voči všetkým ostatným subjektom. Znakom priamosti svojho panstva nad vecou sa toto vecné právo odlišuje od práv záväzkových - teda aj od vzťahu nájomného (nález Ústavného súdu SR zo dňa 4. marca 1998, sp. zn. PL. ÚS 11/96). Obsah vlastníckeho práva ustanovuje zákon, za podmienok ustanovených Ústavou SR čl. 13 a 20 ústavy a jednotlivé oprávnenia, ktoré tvoria obsah vlastníckeho práva ustanovuje § 123 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je vlastník v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním a je spojené s povinnosťou ostatných subjektov nerušiť vlastníka vo výkone jeho práva k veci, v opačnom prípade má vlastník veci domáhať sa ochrany svojho práva. Avšak táto okolnosť aj v prípade preukázania jej pravdivosti by nezmenila nič na relevancii, že odporkyni svedčí vlastnícke právo k časti rodinného domu. Navrhovateľ na rozdiel od odporkyne nedisponuje vlastníckym právom ku žiadnej nehnuteľnosti, nemá okrem predmetného bytu iný spôsobom riešenú bytovú otázku. Byt zrekonštruoval, užíval ho so svojou rodinou počas obdobia 33 rokov. Tieto okolnosti prípadu sú natoľko závažné z pohľadu posúdenia priznania náhradného bytu odporkyni, že je možná aplikácia ust. § 3 ods. 1 Obč. zákonníka, ktoré umožňuje posúdiť vec súdom v tom smere, či výkon daného subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť poskytnutie právnej ochrany uplatňovaného práva. Odvolací súd zastáva názor, že vo svetle vyššie uvedených okolností, nemôže súd odporkyni poskytnúť právnu ochranu pre rozpor výkonu práva s dobrými mravmi, pretože súdom uložená povinnosť navrhovateľovi zabezpečiť náhradné ubytovanie odporkyni, by bolo v rozpore so všeobecnými morálnymi pravidlami, spoločensky uznávanými zásadami konania. Na podporu správnosti prijatého záveru odvolací súd prihliadol aj na nález Ústavného súdu ČR z 13. marca 2013, sp. zn. IV. ÚS 1241/12, ktorý uviedol, že, “nemožno tolerovať formalistický postup, ktorým sa za použitia sofistikovanej argumentácie odôvodňuje zrejmá nespravodlivosť. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho môže a musí odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku. Povinnosť súdov vyhľadávať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem a ústavných zásad.“ Vzhľadom na vyššie uvedené, prvostupňový súd rozhodol vecne správne, čo viedlo odvolací súd k potvrdeniu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., z dôvodu jeho vecnej správnosti, pretože z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený, právny záver nevyplýva. V časti náhrady trov prvostupňového konania odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 220 O. s. p. zmenil tak, že navrhovateľovi náhradu trov prvostupňového konania nepriznal, keď výrok prvostupňového rozsudku o náhrade trov konania, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, nezodpovedá zákonnému ustanoveniu § 150 ods. 1 O. s. p., o ktoré prvostupňový súd správne oprel svoje rozhodnutie o náhrade trov konania. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že v danom prípade je potrebné o náhrade trov konania rozhodnúť v zmysle § 150 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Aplikácia tohto ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. V zmysle citovaného ustanovenia k dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Takýmto druhom konania, kde je možná aplikácia ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p. je aj konanie o zrušenie práva spoločného nájmu bytu, v ktorom majú účastníci na oboch stranách tak postavenie navrhovateľa, ako aj postavenie odporkyne (iudicium duplex). Táto skutočnosť sa prejavuje najmä tým, že podaním návrhu navrhovateľa na súd je uplatnené aj rovnaké právo odporkyne, a taktiež jej právo na súdnu ochranu v tejto veci. Pre aplikáciu tohto ustanovenia má význam zistenie o tom, či navrhovateľ pred podaním návrhu na súde navrhol odporkyni zrušenie spoločného nájmu dohodou, a to spôsobom, ktorý uplatnil v návrhu na začatie konania na súde a dosiahol plný úspech vo veci. Odvolací súd v súlade so súdom prvého stupňa zastáva názor, že v danom prípade je na mieste aplikácia ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p., keď obaja účastníci konania mali zhodný postoj k zrušeniu spoločného nájmu bytu, že toto rozhodnutie treba prijať, keďže sa sami nedohodli o ďalšom nájme bytu a dôvody osobitného zreteľa spočívajú v okolnostiach prejednávanej veci. Predmetom sporu je zrušenie spoločného nájmu bytu, ktorý bol získaný počas trvania manželstva a tak nastupuje legitimácia súdu, aby on zrušil spoločný nájom a určil osud ďalšieho nájmu bytu, rozhodol o bytovej náhrade, keď vyriešenie týchto otázok zostalo na súde prvého stupňa. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v zmysle § 150 ods. 1 O. s. p. odvolací súd prihliadol tiež na približne rovnaké osobné, majetkové, zárobkové a pomery navrhovateľa, odporkyne, ďalej na to, že navrhovateľ sa pred podaním návrhu sa nepokúsil o uzavretie dohody o zrušení spoločného nájmu k bytu, keď navrhol odporkyni, aby sa zriekla svojho podielu k bytu, s ktorým návrhom odporkyňa nesúhlasila. Ak aj za daného stavu navrhovateľ bol, vzhľadom na podaný návrh, v konaní plne úspešný, všetky vyššie uvedené skutočnosti umožňujú aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p. tak ako to správne konštatoval aj súd prvého stupňa. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 2 O. s. p. s poukazom na rovnaký čiastočný úspech účastníkov v odvolacom konaní (navrhovateľ bol úspešný v časti odvolania podaného odporkyňou proti výroku vo veci samej; odporkyňa bola úspešná v časti svojho odvolania proti výroku o náhrade trov konania), tak žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e možné podať odvolanie.