Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2CoPr/9/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211222947 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1211222947.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: A.. E. F., J.., nar. XX. X. XXXX, bytom J. Č.. XX, L., zastúpený: SCHWEIZER LEGAL, s.r.o., Palisády č. 32, Bratislava, IČO: 36 681 075, proti odporcovi: Y. Ú. U. J. C. J., V. N.. Č.. XX, L., IČO: XX XXX XXX, o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru výpoveďou a náhradu mzdy, na odvolanie odporcu proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 24. mája 2013, č. k. 16Cpr/1/2011 - 172, takto r o z h o d o l : Odvolací súd medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým medzitýmnym rozsudkom určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 26. 4. 2011 danej navrhovateľovi odporcom, je neplatné. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 2 písm. a), b), § 74 prvá veta, § 76 ods. 1, 2, 5, § 77, § 79 ods. 1, § 79 ods. 3 písm. b), § 79 ods. 4 Zákonníka práce, ust. § 152 ods. 2 O. s. p. a vecne dôvodnosťou podaného návrhu, keď mal vykonaným dokazovaním preukázané, že odporca všetky zákonné podmienky pre platnosť výpovede z pracovného pomeru, danej navrhovateľovi podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, nesplnil. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 29. 4. 1976 bola medzi navrhovateľom a J. K. K. J. C. Y., S. J. L., uzavretá pracovná zmluva č. XX na dobu neurčitú s miestom výkonu práce v L., na V. N.. Č.. XX, v súlade s ktorou bol navrhovateľ zaradený na druh práce asistent - výskumný pracovník s tým, že Dodatkom č. 1 k pracovnej zmluve zo dňa 11. 1. 1980 došlo k zmene zamestnávateľa navrhovateľa z J. K. K. J. C. Y. na odporcu a dňa 11. 10. 1990 bol navrhovateľ zaradený od 15. 10. 1990 na funkčné miesto vedúceho ústrednej banky údajov, rozhodnutím riaditeľa Y. zo dňa 1. 7. 1991 za zástupcu vedúceho odboru pre metodiku a informácie výskumu Y. a rozhodnutím riaditeľky Y. zo dňa 4. 5. 1992, bol navrhovateľ v súvislosti s organizačnými zmenami v ústave, menovaný dňom 1. 5. 1992 do funkcie vedúceho odboru pre informatiku. Súd prvého stupňa mal vykonaným dokazovaním preukázané, že dňa 30. 3. 2011, príkazným listom č. 5/2011, účinným od 1. 4. 2011, došlo k zrušeniu organizačnej štruktúry stanovenej organizačným poriadkom zo dňa 9. 9. 2009 s novou organizačnou štruktúrou, bol zriadený odbor informatiky s tromi oddeleniami (oddelenie informačnej siete poľnohospodárskeho účtovníctva, oddelenie centrálnej databázy a oddelenie agrárneho trhu), a navrhovateľ bol zaradený na práce - J. C. C. A. R. J. Ú. Y. R. a rozhodnutím riaditeľa Y. zo dňa 30. 3. 2011, bol navrhovateľ ku dňu 31. 3. 2011 odvolaný z funkcie vedúceho odboru informatiky. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že príkazným listom č. 6/2011 zo dňa 26. 4. 2011 došlo k zníženiu stavu zamestnancov ústavu z dôvodu potreby zvýšiť efektívnosť ústavu o jedného zamestnanca v odbore informatiky a dňa 26. 4. 2011 bola navrhovateľovi daná odporcom výpoveď z pracovného pomeru (podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce), nakoľko sa navrhovateľ vzhľadom na rozhodnutie odporcu ako zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov stal nadbytočným, pričom navrhovateľ listom zo dňa 7. 9. 2011, doručeným odporcovi dňa 8. 9. 2011 oznámil, že so skončením pracovného pomeru nesúhlasí a trvá na ďalšom zamestnávaní. Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že pri ukončení pracovného pomeru výpoveďou podľa ust. § 63 ods.1 písm. b) Zákonníka práce musia byť súčasne splnené tri základné podmienky skončenia pracovného pomeru, t.j., či došlo k organizačnej zmene zo zákonného dôvodu, či sa zamestnanec stal nadbytočným a či existuje príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca s tým, že je povinný skúmať aj to, či si zamestnávateľ splnil svoju povinnosť ponúknuť zamestnancovi inú vhodnú prácu a či skončenie pracovného pomeru výpoveďou bolo vopred prerokované so zástupcami zamestnancov, pričom nesplnenie čo i len jednej z týchto podmienok, má za následok neplatnosť výpovede a dospel k záveru, že odporca nepreukázal, že došlo k zrušeniu pracovného miesta navrhovateľa, ako ani skutočnosť, že na jeho miesto nebol prijatý žiaden iný zamestnanec, keďže dňa 16. 5. 2011 bola prijatá do pracovného pomeru, uzavretým na dobu určitú do 15. 5. 2012, A.. F. F.Á. s miestom výkonu práce v X., zaradená na odbor informatiky, pričom pracovná náplň A.. F. F., ktorou bola okrem iného aktualizácia výberového súboru A. R. a získavanie nových respondentov podľa stanoveného plánu výberu, bola s pracovnou náplňou navrhovateľa obdobná. Poukázal na skutočnosť, že štatutárny zástupca odporcu rozhodol príkazným listom č. X/XXXX zo dňa 30. 3. 2011 o organizačnej zmene - zrušení starej organizačnej štruktúry, čím došlo k určeniu novej organizačnej štruktúry, ktorou bol zriadený odbor informatiky, kam bol navrhovateľ zaradený, pričom rozhodnutím štatutárneho zástupcu odporcu zo dňa 30. 3. 2011, bol navrhovateľ odvolaný z funkcie vedúceho odboru informatiky dňom 31. 3. 2011 a príkazným listom č. X/XXXX zo dňa 26. 4. 2011, došlo k rozhodnutiu o znížení stavu zamestnancov o jedného zamestnanca v odbore informatika, s účinnosťou od 30. 4. 2011, z dôvodu potreby zvýšenia efektívnosti práce. Súd prvého stupňa mal v konaní preukázané, že navrhovateľ sa zaoberal zberom údajov o poľnohospodárstve, zúčastňoval sa pravidelných zasadnutí Y. O. Y. L. s tým, že z obsahu pracovnej náplne navrhovateľa a A.. F. F. nevyplýva, že podmienkou výkonu tejto práce bolo ovládanie anglického jazyka, ako aj osobitná znalosť účtovníctva. Výsluchom v konaní vypočutých svedkov A.. H. a A.. D. G. mal zároveň prvostupňový súd preukázané, že výpoveď daná navrhovateľovi odporcom, nebola ani vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov a listinné dôkazy predložené v konaní odporcom - výpoveď zo zamestnania - žiadosť o prerokovanie v Odborovej organizácii zo dňa 26. 4. 2011 posúdil ako účelové, nakoľko z výpovede svedkyne A.. H. jednoznačne vyplynulo, že k prerokovaniu výpovede došlo až po jej udelení navrhovateľovi. Poukázal na skutočnosť, že odporca pri udelení výpovede navrhovateľovi porušil článok 13 kolektívnej zmluvy, z ktorého vyplýva, že so zamestnancom, s ktorým má byť pracovný pomer skončený z dôvodu zníženia počtu zamestnancov, bude vykonaný pohovor a spísaný o tom záznam, a až po tomto úkone, v prípade, ak sa nedocieli dohoda, bude výpoveď zamestnancovi doručená, avšak odporca v konaní predložil listinu, označenú ako zápis, podpísanú iba H.. F. L., v texte ktorej je uvedené, že navrhovateľ sa s textom oboznámil a svojim podpisom potvrdzuje prevzatie výpovede a z obsahu ktorej vyplýva, že navrhovateľovi bolo oznámené, že sa v dôsledku organizačnej zmeny stal nadbytočným a odporca ho nemá možnosť ďalej zamestnávať podľa pracovnej zmluvy a ani mu nemôže ponúknuť inú prácu. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že odporca v konaní nepreukázal riadne ponúknutie inej vhodnej práce navrhovateľovi, ako ani skutočnosť, že v danom období iným vhodným pracovným miestom pre navrhovateľa nedisponoval s tým, že zápis zo dňa 26. 4. 2011 o tom, že odporca nemá možnosť navrhovateľovi ponúknuť prácu podľa pracovnej zmluvy, ako ani inú prácu, podpísaný H.. L., vyhodnotil ako nedostatočný, keďže z jej svedeckej výpovede vyplynulo, že pracovná náplň navrhovateľa nevyžadovala špeciálne vzdelanie a činnosť podriadených navrhovateľa pozostávala, okrem iného, z vyhotovovania analýz, spracovávania a nahadzovania údajov, pričom odporca relevantným spôsobom nepreukázal, že by ním stanovené predpoklady pre výkon práce, na ktorú bola prijatá A.. F. F., navrhovateľ nespĺňal a pracovné miesta, ktoré v čase doručenia výpovede navrhovateľovi, splnenie osobitných kvalifikačných predpokladov nevyžadovali, je potrebné považovať za voľné pracovné miesta odporcu, ktoré bol povinný ponúknuť navrhovateľovi na splnenie ponukovej povinnosti. Zároveň poukázal na skutočnosť, že odporca počas plynutia výpovednej lehoty navrhovateľa z pracovného pomeru, prijal dňa 16. 5. 2011 do pracovného pomeru A.. F. F., na odbor informatiky, do funkcie - výskumný a vývojový pracovník s obdobnou náplňou práce akú mal navrhovateľ, čím odporca nesplnil jeden zo zákonom vymedzených predpokladov platnosti spornej výpovede, z dôvodu ktorého návrhu navrhovateľa v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru napadnutým medzitýmnym rozsudkom vyhovel a určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou danou navrhovateľovi zo strany odporcu listom zo dňa 26. 4. 2011 je neplatné s tým, že o ďalších nárokoch navrhovateľa a o trovách konania rozhodne v konečnom rozsudku. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca z dôvodu, že podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť, resp. napadnutý medzitýmny rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Nesúhlasil so závermi prvostupňového súdu, že v konaní nepreukázal zrušenie pracovného miesta navrhovateľa, ako ani skutočnosť, že na jeho miesto nebol prijatý žiadny iný zamestnanec, skutočnosť, že výpoveď danú navrhovateľovi vopred neprerokoval so zástupcami zamestnancov, a nesúhlasil so záverom, že si nesplnil svoju ponukovú povinnosť inej pracovnej pozície navrhovateľovi. Poukázal na skutočnosť, že výsluchom jeho štatutárneho zástupcu bolo zistené, že odporcovi, ako štátnej príspevkovej organizácii boli krátené prostriedky zo štátneho rozpočtu na financovanie hlavnej činnosti a preto bol na vzniknutú situáciu nútený reagovať úsporami a racionalizáciou vlastnej činnosti, ktorú vykonal ku dňu 1. 4. 2011, v podobe novej organizačnej štruktúry a v dôsledku uvedených organizačných zmien, bolo následne z pracovného pomeru uvoľnených 13 zamestnancov, skutočnosť ktorá je významná pre daný spor z hľadiska podstatného zúženia, resp. vylúčenia možností následného ponúknutia inej pracovnej pozície, uvoľňovaným zamestnancom. Odporca poukázal na výpoveď svedkyne H.. L., z ktorej vyplýva, že prácu navrhovateľa v odbore informatiky využiť nevedeli, z dôvodu ktorého navrhla navrhovateľa uvoľniť z pracovného pomeru. Odporca uviedol, že príkazným listom č. 6/2011 zo dňa 26. 4. 2011 rozhodol z dôvodu zvýšenia efektívnosti práce znížiť stav zamestnancov v odbore informatiky o jedného zamestnanca a nakoľko sa navrhovateľ stal nadbytočným a odporca nemal možnosť ho ďalej zamestnávať v mieste dohodnutom, ako miesto výkonu práce, nemal reálne možnosť v rámci ponukovej povinnosti navrhovateľovi, čo ponúknuť. V konaní nebolo podľa odporcu preukázané, že disponoval jedným voľným miestom v L., alebo inou vhodnou prácou v L., ktoré by navrhovateľovi mohol alebo mal ponúknuť s tým, že ani navrhovateľ v konaní na existenciu inej možnosti jeho ďalšieho zamestnania nepoukazoval. Namietol, že súd prvého stupňa bez vecného súvisu a v rozpore so zákonom pri posudzovaní nadbytočnosti navrhovateľa, prihliadol na uzavretie pracovnej zmluvy s A.. F. F.S., ktorá dňom 16. 5. 2011 nastúpila do práce na detašované pracovisko v X. a keďže navrhovateľ mal miesto výkonu práce v L., na túto prácu sa ponuková povinnosť odporcu nevzťahovala. Odporca namietol, že súd prvého stupňa posudzoval vhodnosť práce pre navrhovateľa porovnávaním pracovných náplní a je nelogické a zavádzajúce porovnávať pracovnú náplň navrhovateľa v pozícií vedúceho odboru, ktorá ale v čase dania výpovede nebola aktuálna, s pracovnou náplňou A.. F. F.S., pričom agendu A. v odbore vedenom navrhovateľom, odborne zabezpečovala A.. Š. a nie navrhovateľ. Odporca ďalej vytkol súdu prvého stupňa, že v rámci zberu údajov pre A. nerozlišoval, že ide o popis práce vedúceho odboru, kde sú uvedené všetky činnosti odboru, z ktorých niektoré vedúci odboru nemusí byť schopný odborne vykonať s tým, že v čase dania výpovede navrhovateľovi, takúto náplň práce nemal s poukazom na skutočnosť, že podstatou agendy A. je zber dát z účtovníctva od poľnohospodárskych podnikov a znalosť účtovníctva je nevyhnutným predpokladom výkonu tejto práce. Odporca vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že v súvislosti s posudzovaním nadbytočnosti navrhovateľa a A.. F., súd prvého stupňa nevzal do úvahy jeho výpoveď, z ktorej vyplýva, že činnosťou odporcu bolo zrušiť detašované pracovisko v F., posilniť detašované pracovisko v X., kde sa mala sústrediť hlavne agenda zberu dát pre A., teda malo prevziať aj agendu z F. a prijatie A.. F. na detašované pracovisko do X., bolo súčasťou zámeru rozvoja tohto pracoviska s tým, že s výpoveďou danej navrhovateľovi, táto skutočnosť nemá žiadnu súvislosť. Odporca mal za to, že v konaní bola nesporne preukázaná nadbytočnosť navrhovateľa, ako i nemožnosť ponuky žiadnej inej vhodnej práce v mieste dojednanom pre výkon práce navrhovateľovi s tým, že odborovú organizáciu o prerokovanie výpovede danej navrhovateľovi požiadal, pričom jej písomným stanoviskom zo dňa 26. 4. 2011 bol súhlas s výpoveďou navrhovateľovi udelený a súhlas získal skôr, ako bola výpoveď navrhovateľovi doručená, čo preukazuje písomný výstup zo dňa 26. 4. 2011, s poukazom na výpoveď svedkyne A.. H., ktorá prerokovanie výpovede a písomné potvrdenie súhlasu s výpoveďou, v konaní pred súdom prvého stupňa potvrdila. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že odporca nesplnil hmotnoprávne podmienky skončenia pracovného pomeru podľa ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce a pri daní výpovede porušil čl. 7 ods. 4 a ods. 6 Pracovného poriadku zo dňa 1. 4. 2004, nepreukázal kauzálny nexus medzi nadbytočnosťou navrhovateľa a uskutočnenou organizačnou zmenou, nepreukázal, že na zrušené pracovné miesto nebol prijatý žiadny iný zamestnanec, nekomunikoval s navrhovateľom o možnosti skončenia pracovného pomeru a zároveň odporca porušil formálne postupy pri skončení pracovného pomeru s tým, že argumenty odporcu o jeho nadbytočnosti vzhľadom na vek, či nedostatočné jazykové a odborné účtovné znalosti, považoval za irelevantné a účelové. Poukázal na skutočnosť, že odporca s ním vopred o možnosti skončenia pracovného pomeru, ani o ďalšej možnosti zotrvania v pracovnom pomere nekomunikoval, čo bolo v konaní dostatočne preukázané s tým, že v jeho prítomnosti, nebol v rozpore s čl. 7 ods. 4 a 6 Pracovného poriadku, návrh na skončenie pracovného pomeru nikdy prerokovaný, s poukazom na svedeckú výpoveď A.. G., z ktorej vyplynulo, že zástupcovia zamestnancov sa stretávali s osobou, s ktorou mal byť skončený pracovný pomer a výpoveď A.. H. preukázala, že zástupcovia zamestnancov sa s navrhovateľom nestretli. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že bolo hmotnoprávnou povinnosťou odporcu ponúknuť mu inú vhodnú prácu, ktorú si však odporca nesplnil, keďže mu žiadnu, resp. akúkoľvek inú vhodnú prácu neponúkol, a to rovnakého alebo iného charakteru, akú počas trvania pracovného pomeru zastával, pričom dňa 26. 4. 2011 znížil stav zamestnancov na úseku informatiky o jedného zamestnanca a vzápätí dňa 16. 5. 2011, v ochrannej lehote, prijal na úseku informatiky na pracovisko X., A.. F.. Poukázal na výpoveď svedkyne H.. L., z ktorej vyplýva, že jeho pracovná náplň (analýza, spracovávanie a nahadzovanie údajov), si nevyžadovala žiadne špeciálne vzdelanie, čo je v rozpore s tvrdeniami riaditeľa odporcu zo dňa 28. 3. 2012, podľa ktorého sa navrhovateľ stal nadbytočným, z dôvodu neznalosti cudzieho jazyka a účtovníctva. V súvislosti s racionalizačnými opatreniami navrhovateľ poukázal na tvrdenie riaditeľa odporcu, ktorý uviedol, že pri prepúšťaní zamestnancov prihliadol na skutočnosť, či niektorý z tých ľudí už poberá starobný dôchodok, alebo, či je živiteľom rodiny v produktívnom veku, čo podľa navrhovateľa je v príkrom rozpore s vlastným konaním odporcu, ktoré neguje jeho vyjadrenia. Navrhovateľ ďalej poukázal na vyjadrenie odporcu na pojednávaní konanom dňa 28. 3. 2012, v ktorom uviedol, že v organizačnej schéme príkazného listu č. X/XXXX sa uvádza rušenie organizačnej štruktúry, nie však jednotlivých pracovísk, teda ani detašované pracoviská a išlo o zmenu zaradenia jednotlivých zamestnancov. Navrhovateľ poukázal vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu na skutočnosť, že odporca porušil ustanovenia kolektívnej zmluvy a pracovného poriadku predovšetkým tým, že s navrhovateľom nebola vopred prerokovaná možnosť skončenia pracovného pomeru, nebola mu ponúknutá iná vhodná práca a výpoveď nebola doručená v súlade s pracovným poriadkom, keďže mu bola doručená prostredníctvom nadriadenej a nie prostredníctvom referátu personálnej práce a CO, ktorá s ním možnosť zotrvania v pracovnom pomere na inej pozícii neprejednala v jeho prítomnosti s tým, že zástupcovia zamestnancov sa najprv dozvedeli, že dostal výpoveď a až následne výpoveď prerokovali v závodnom klube. Vo svojom vyjadrení poukázal na výpoveď svedkyne A.. H., z ktorej vyplýva, že s navrhovateľom nebol uskutočnený žiaden pohovor a nebol o ňom ani spísaný žiaden záznam. Poukázal na skutočnosť, že pokiaľ by reálne išlo o úkon racionalizácie a optimalizácie, mal odporca možnosť poveriť výkonom práce vyhotovovania analýz, spracovávania a nahadzovania údajov navrhovateľa v mieste výkonu práce, keďže priamy nadriadený odboru informatiky prácu priamo riadi z L. a tým sa znižujú sekundárne náklady pre zaobstarávanie údajov, ktorými bola poverená A.. F. s tým, že nemal reálnu možnosť ovplyvniť rozhodnutie o organizačných zmenách, avšak k dohode s odporcom bol ochotný pristúpiť. Uviedol, že H.. L. navrhovateľovi iba predložila výpoveď a dala si potvrdiť jeho podpisom jej doručenie, pričom súd prvého stupňa mal za preukázané, že H.. L. s navrhovateľom možnosť skončenia pracovného pomeru dohodou, neprerokovala. K vyjadreniu navrhovateľa k odvolaniu odporca uviedol, že navrhovateľ opakovane uviedol skutočnosti a tvrdenia, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvého stupňa s tým, že existenciu organizačnej zmeny, príčinnú súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou navrhovateľa v konaní preukázal. Uviedol, že rozhodnutie o znížení stavu zamestnancov v odbore informatiky bolo prijaté z dôvodu nevyužiteľnosti navrhovateľa a odporca v rozhodujúcom čase nedisponoval žiadnym voľným miestom, na ktoré by sa vzťahovala ponuková povinnosť podľa ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce s tým, že v konaní podľa jeho názoru nebola preukázaná existencia žiadneho voľného miesta pred doručením výpovede navrhovateľovi. Poukázal na skutočnosť, že splnenie jeho ponukovej povinnosti pred doručením výpovede navrhovateľovi, je potrebné odlišovať od plnenia povinnosti vyplývajúcej pre odporcu podľa ust. § 61 ods. 3 Zákonníka práce s tým, že prijatie A.. F. na detašované pracovisko v X., nemá s dôvodnosťou výpovede navrhovateľovi žiadnu súvislosť. Odporca uviedol, že detašované pracovisko v F. bolo úplne zrušené a agendu tohto pracoviska malo prebrať detašované pracovisko v X. a preto prijatie Ing. Kováčovej do Nitry, nie je možné hodnotiť ako obnovenie zrušeného pracovného miesta po navrhovateľovi. Odporca uviedol, že návrh na rozviazanie pracovného pomeru s navrhovateľom predložila odporcovi vedúca odboru, výpoveď z dôvodu nadbytočnosti, doručila navrhovateľovi vedúca poverená riaditeľom a bolo vecou odborovej organizácie, či k rokovaniu navrhovateľa prizve. Zároveň si odporca podaním zo dňa 9. 10. 2013 uplatnil právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania vo výške 939, 13 eur. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení účinnom od 1. 1. 2013, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 15. januára 2014 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci upovedomení zákonným spôsobom. Napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a odvolací súd sa stotožnil aj s jeho odôvodnením, na ktoré v celom rozsahu poukazuje (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.). Prvostupňový súd správne vyhodnotil zistený skutkový stav a tento aj správne právne posúdil. V posudzovanej veci medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že medzi navrhovateľom ako zamestnancom a M. S. Y. R.F. J. K. K. J. C. Y. (ďalej „právny predchodca odporcu“) ako zamestnávateľom, bola dňa 29. apríla 1976 uzavretá pracovná zmluva s prijatým Dodatkom č. 1 k pracovnej zmluve zo dňa 11. januára 1980 o zmene zamestnávateľa z právneho predchodcu odporcu na odporcu, s druhom práce asistent - výskumný pracovník s tým, že rozhodnutím odporcu zo dňa 4. mája 1992 bol navrhovateľ menovaný do funkcie vedúci odboru pre informatiku. V konaní zároveň nebolo sporným, že príkazným listom č. X/XXXX zo dňa 30. marca 2011, účinným odo dňa 1. apríla 2011, došlo k zmene organizačnej štruktúry s tromi kreovanými oddeleniami (oddelenie informačnej siete poľnohospodárskeho účtovníctva, oddelenie centrálnej databázy a oddelenie agrárneho trhu) a príkazným listom č. X/XXXX zo dňa 26. apríla 2011, účinným od 30. apríla 2011, došlo k zníženiu zamestnancov o jedného zamestnanca v odbore informatiky, z dôvodu potreby zvýšenia efektívnosti činnosti odporcu s tým, že listom zo dňa 26. apríla 2011, doručeným navrhovateľovi dňa 27. apríla 2011, bola navrhovateľovi daná zo strany odporcu výpoveď z dôvodu nadbytočnosti, podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách. Podľa ust. § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu. Podľa tohto ustanovenia zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď z dôvodu, že sa zamestnanec stal nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách. Podmienkou platnosti výpovede danej z uvedeného dôvodu je, že zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce (§ 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce) a zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu (§ 63 ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce). Splnenie tejto ponukovej povinnosti musí preukázať zamestnávateľ. To znamená, že zamestnávateľ musí tvrdiť a dokázať, že zamestnancovi pred daním výpovede ponúkol inú pre neho vhodnú prácu, resp. tvrdiť a dokázať, že ponuková povinnosť objektívne neexistovala. Ak však zamestnávateľ uvádza, že v čase výpovede nemal možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, lebo nemal v mieste výkonu práce žiadne voľné pracovné miesto, je pre posúdenie otázky splnenia jeho ponukovej povinnosti určujúce zistenie, či v rozhodnom čase v mieste výkonu práce boli pracovné miesta voľné alebo či boli obsadené. V takomto prípade je na zamestnávateľovi, aby tvrdil a preukázal, že ku dňu výpovede všetky pracovné miesta boli obsadené inými zamestnancami. Splnenie bremena tvrdenia na strane zamestnanca zase predpokladá, že zamestnanec označí konkrétne pracovné miesta, ktoré boli ku dňu výpovede v mieste jeho výkonu práce voľné. Predpoklady použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce teda sú: existencia organizačnej zmeny (písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o tejto zmene), nadbytočnosť zamestnanca, príčinná (objektívne jestvujúca) súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný vnútornými organizačnými zmenami alebo znížením celkového počtu zamestnancov. Zákon umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám. V prípade posudzovania dôvodnosti použitia tohto výpovedného dôvodu sa skúma, či organizačná zmena spôsobila nadbytočnosť zamestnanca. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ; súd nie je v zásade oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať, nakoľko je povinný skúmať, či sú splnené ostatné podmienky vymedzujúce daný výpovedný dôvod. I keď súd v konaní o žalobe na určenie neplatnosti výpovede danej z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce neskúma platnosť rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene (také rozhodnutie nie je právnym úkonom v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka, platí tu subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka), ale iba skutočnosťou (faktickým úkonom), ktorá je hmotnoprávnym predpokladom pre samotný právny úkon (skončenie pracovného pomeru), zaoberá sa ním ako jedným z predpokladov, ktoré zákon ustanovuje pre platnosť výpovede, a to vzhľadom na okolnosti, ktoré tu boli v čase skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Zamestnávateľ môže robiť organizačné zmeny aj skôr, napr. písomne rozhodne o organizačnej zmene v predstihu tak, aby do účinnosti organizačnej zmeny uplynula aj výpovedná doba. Takéto rozhodnutie musí byť prijaté v písomnej forme a malo by byť zamestnávateľom vyhlásené, či oznámené dotknutému zamestnancovi, stačí však aj to, ak sa o ňom zamestnanec dozvie najneskôr z výpovede o skončení pracovného pomeru. V posudzovanej veci bola rozhodujúca otázka, či si odporca voči navrhovateľovi splnil ponukovú povinnosť v zmysle citovaného ust. § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce a ako už odvolací súd uviedol vyššie, splnenie ponukovej povinnosti je hmotnoprávnou podmienkou výpovede zo strany zamestnávateľa, splnenie ktorej ešte pred daním výpovede musí v konaní preukázať zamestnávateľ (odporca). Ak zamestnávateľ neponúkne zamestnancovi pred daním výpovede prechod na inú pre neho vhodnú prácu, hoci tak urobiť môže, nie je splnená ponuková povinnosť a výpoveď je preto neplatná. Inou pre zamestnanca vhodnou prácou sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno, i jeho kvalifikácii. Ide teda o prácu, ktorú je zamestnanec schopný vzhľadom na svoj zdravotný stav, schopnosti i kvalifikáciu vykonávať, pričom vhodnou prácou nie je taká práca, ktorú zamestnanec nie je schopný vykonávať vzhľadom na svoj zdravotný stav, pre svoje obmedzené schopnosti alebo pre nedostatok kvalifikácie, pokiaľ ju nemôže získať predchádzajúcou prípravou. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že odporca pred výpoveďou neponúkol navrhovateľovi žiadne pracovné miesto z dôvodu, že voľným pracovným miestom pre navrhovateľa nedisponoval s tým, že z dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom jednoznačne vyplynulo, že počas trojmesačnej výpovednej doby, ktorá navrhovateľovi plynula od 1. mája 2011 do 31. júla 2011, odporca dňa 16. mája 2011 uzavrel s A.. F. F. pracovnú zmluvu na dobu určitú a ktorá pôvodne pracovala na zrušenom detašovanom pracovisku v F., z ktorého v deň vzniku jej pracovného pomeru, nastúpila na detašované pracovisko odporcu do X., na odbor informatiky ako výskumná pracovníčka, pričom do jej pracovnej náplne patrila predovšetkým aktualizácia dotazníka pre R. a ostatných materiálov pre zber dát, aktualizácia výberového súboru A. R. a získanie nových respondentov a kontrola a oprava individuálnych dát R. C. PO. Súd prvého stupňa, porovnávajúci náplň práce navrhovateľa a A.. F. F. dospel k správnemu právnemu záveru, že pracovnú náplň A.. F. F. by kvalifikačne zvládol aj navrhovateľ. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že navrhovateľ vykonával funkciu vedúceho odboru pre informatiku (menovaný do funkcie 1. mája 1992), čím preukázateľne musel spĺňať kvalifikačné predpoklady na všetkých úsekoch informatiky; pričom z obsahu pracovnej náplne navrhovateľa (č. l. 113 spisu) a pracovnej náplne A.. F. F. (č. l. 111 spisu) vyplýva ich vzájomná podobnosť s tým, že odporcom tvrdená požiadavka cudzieho jazyka a znalosť účtovníctva, absenciou, ktorou odporca, okrem iného dôvodil výpoveď danú navrhovateľovi, neobsahuje ani pracovná náplň A.. F. F.. V prejednávanej veci dal odporca navrhovateľovi výpoveď z pracovného pomeru, ktorý bol uzavretý na dobu neurčitú, keď navrhovateľ pracoval u odporcu v pozícii vedúceho odboru informatiky, pričom odporca bezprostredne počas plynutia výpovednej doby navrhovateľa prijal do pracovného pomeru do odboru informatiky iného zamestnanca, na dobu určitú do 15. mája 2012; z čoho nesporne vyplýva potreba odporcu naďalej zamestnávať zamestnanca pre reálny výkon tých prác, na ktoré zamestnal A.. F. F. a preto sa nebolo možné stotožniť s obranou odporcu, že nemal možnosť navrhovateľa ďalej zamestnávať, pričom na svojom ďalšom zamestnávaní u odporcu trval s tým, že navrhovateľovi vo výkone tejto práce nebránil ani jeho zdravotný stav. Neobstojí ani námietka odporcu, že súd prvého stupňa pri posudzovaní nadbytočnosti navrhovateľa vychádzal zo skutočnosti, že dňa 16. 5. 2011 uzavrel pracovnú zmluvu s A.. F. F., ktorej miestom výkonu práce však bolo detašované pracovisko v X. a nie v L., ktoré bolo miesto výkonu práce navrhovateľa, kde odporca žiadnym voľným pracovným miestom nedisponoval, keďže v konaní pred súdom prvého stupňa bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že odporca mal sídlo v L. spolu s dvomi detašovanými pracoviskami v F. a v X. a rovnako bolo preukázané, že v dôsledku zrušenia detašovaného pracoviska v F., sa A.. F. F. na tomto pracovisku stala nadbytočnou a v dôsledku prijatia príkazného listu č. X/ XXXX dňa 26. apríla 2011, sa nadbytočným v L. stal navrhovateľ a preto, ak sa v rámci organizačných zmien odporcu stali nadbytočnými navrhovateľ aj A.. F.Í. F., mal zamestnávateľ ponukovú povinnosť voči každému z nich osobitne a pokiaľ mal voľné len jedno pracovné miesto, nemal oprávnenie vybrať si len A.. F. F., ale odporca bol povinný ho ponúknuť všetkým takýmto zamestnancom a bolo len na zamestnancoch, ktorý príjme ponuku voľného pracovného miesta ako prvý (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. októbra 2011 sp. zn. 4 MCdo 5/2010). Je síce pravdou, že v pracovnej zmluve navrhovateľa bolo ako miesto výkonu práce dohodnutá L., vykonané dokazovanie však preukázalo, že navrhovateľ na výkon práce inde než v L. využívaný nikdy nebol, pričom práve počas, aj po uplynutí výpovednej doby navrhovateľovi, naďalej existovala u odporcu reálna potreba výkonu tých prác, ktoré dovtedy navrhovateľ u odporcu vykonával na základe pracovnej zmluvy. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ak by rozhodovacia činnosť súdov pripustila, že konanie, podľa ktorého výpoveďou danou zamestnancovi (navrhovateľovi) z dôvodu nadbytočnosti v mieste sídla odporcu a následne bezprostredným prijatím iného zamestnanca (A.. F. F.) s rovnakým druhom práce len na iné detašované pracovisko odporcu (odhliadnuc od toho, že odporca ani nepreukázal, že výkon týchto prác by nemohol byť realizovaný v L.), je formálne v súlade so zákonom, bola by nadbytočnosť zamestnanca absolútne negovaná a došlo by k zneužívaniu a popretiu výpovedného dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, nakoľko takéto konanie je realizované nie za účelom dosiahnutia výsledkov, ktoré má pozitívne právo v úmysle chrániť, ale len za tým účelom, aby sa formálne dosiahol súlad so zákonom a preto je potrebné považovať takýto výkon práva, aj keď je formálne v súlade so zákonom, za výkon práva iba zdanlivý. Takéto konanie zároveň vykazuje znaky diskriminácie zamestnávateľa vo vzťahu k rozdielnemu prístupu k zamestnancom, pričom výkon tejto ponukovej povinnosti odporcu ako zamestnávateľa, musí byť v súlade so zásadou vyplývajúcou z článku 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého, výkon práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať. V súvislosti s tvrdením odporcu, že s navrhovateľom bol vykonaný pohovor o skončení jeho pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu jeho nadbytočnosti, čím dodržal článok 13 kolektívnej zmluvy, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že aj v tomto prípade dôkazné bremeno v otázke vykonania pohovoru odporcu o skončení pracovného pomeru s navrhovateľom z dôvodu zníženia počtu zamestnancov a spísania záznamu spočívalo na odporcovi, ako zamestnávateľovi, pričom súd prvého stupňa správne vychádzal pri splnení podmienky vykonania pohovoru s navrhovateľom o skončení pracovného pomeru z predloženého listinného dôkazu “Výpoveď zo zamestnania - žiadosť o prerokovanie v odborovej organizácii“ zo dňa 26. apríla 2011 (č. l. 127 spisu), pri posúdení ktorého obsahu nevyplýva uskutočnenie pohovoru navrhovateľa s odporcom a táto podmienka zostala len v rovine tvrdení, bez splnenia dôkaznej povinnosti, odhliadnuc od skutočnosti, že z obsahu tohto listinného dôkazu vyplýva iba žiadosť odporcu o prerokovanie výpovede podľa § 74 Zákonníka práce, a to len s odborovou organizáciou, t.j. nie samotné prerokovanie výpovede s navrhovateľom. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, že odporca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď právne relevantným spôsobom nepreukázal splnenie dvoch zákonných podmienok pre platnosť výpovede danej navrhovateľovi podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, a to splnenie ponukovej povinnosti a dodržanie záväzného postupu, vyplývajúceho z čl. 13 Kolektívnej zmluvy odporcu. Podľa § 219 ods. 2 O. s. p, ak sa odvolací súd v celom stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď odporca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa (§ 152 ods. 2 O. s. p.) ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. O trovách celého konania rozhodne súd prvého stupňa v konečnom rozsudku (§ 224 ods. 4 O. s. p.) Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.