Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6CoPr/12/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211230648 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1211230648.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Edity Szabovej a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu: Heineken Slovensko, a. s., Novozámocká ul. č. 2, Hurbanovo, zast. advokátom JUDr. Pavlom Jurekom, Nám. SNP č. 22, Bratislava, proti žalovanému: L. J., bytom K. R. Č.. XX, D., zast. advokátom JUDr. Jaroslavom Belkom, Fedákova ul. č. 6, Bratislava, o určenie neexistencie právneho vzťahu, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 10. apríla 2014 č. k. 17Cpr/2/2011- 240, a na odvolanie žalovaného proti uzneseniu z 8. júla 2014 č. k. 17Cpr/2/2011- 246, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti vo veci samej p o t v r d z u j e. Výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania 99,50 eur a trovy právneho zastúpenia 939,96 eur sa p o t v r d z u j e. Výrok, ktorým nebola žiadnemu z účastníkov konania priznaná náhrada trov konania, sa z r u š u j e a vec sa v tomto rozsahu v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zastavil konanie v časti o určenie, že žalovaný v súvislosti s neplatným okamžitým skončením pracovného pomeru z 22.10.2009, ktoré vyslovil právoplatný rozsudok Okresného súdu v Komárne z 08.06.2010 č. k. 13C/283/2009- 105, nemá nárok na zaplatenie príspevku na poistné vo výške 2 % hrubej základnej mesačnej mzdy za mesiace október 2009 až máj 2011 vrátane a nárok na výplatu hodnoty 19 ks pivných lístkov v hodnote 1,66 eur/kus. V súvislosti s výrokom o zastavení konania súd prvého stupňa žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Ďalej súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom určil, že žalovaný v súvislosti s neplatným okamžitým skončením pracovného pomeru nemá právo na zaplatenie príspevku na bývanie za mesiace október 2009 až máj 2011 vrátane a príspevku na stravovanie za to isté obdobie. Žalovanému súd prvého stupňa uložil povinnosť nahradiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu trovy konania 99,50 eur a trovy právneho zastúpenia 939,96 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaný pracoval u žalobcu ako supervízor predaja s miestom výkonu práce K. R. Č.. XX, D.. Dodatkom k pracovnej zmluve z 05.03.2008 bola ako miesto výkonu práce dojednaná aj Žilina. Listom z 22.10.2009 žalobca okamžite skončil pracovný pomer so žalovaným podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce. Okresný súd v Komárne rozsudkom z 08.06.2010 č. k. 13C/283/2009- 105 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné a žalobcovi (v konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru v procesnom postavení žalovaného) uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 24 866,19 eur brutto z titulu náhrady mzdy. Následne žalobca dal žalovanému výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, ktorú žalovaný napadol žalobou o určenie jej neplatnosti. Okresný súd v Komárne rozsudkom z 05.06.2012 č. k. 6C/213/2011 túto žalobu zamietol a proti tomuto rozsudku sa žalovaný odvolal. Uvedená vec nie je doposiaľ právoplatne skončená. V zmysle internej smernice žalobcu „Politika ubytovania zamestnancov“ platnej od 01.09.2007 vznikol zamestnancom, ktorí nastúpili do zamestnania dňom 01.09.2007 a neskôr a ktorých miesto výkonu práce bolo vzdialené viac ako 100 km od miesta bydliska a zamestnancom, ktorí boli po 01.09.2007 preradení a nové miesto výkonu práce bolo vzdialené viac ako 100 km od pôvodného miesta výkonu práce, nárok na finančný príspevok na ubytovanie. Podľa čl. III bod 3 dohody o zmene pracovných podmienok z 05.03.2008 sa žalobca zaviazal, že žalovanému poskytne príspevok na bývanie v súlade s uvedenou internou smernicou v nasledovnej výške: od 15.03.2008 do 14.03.2009 vo výške 8 000 Sk/265,55 eur, od 15.03.2009 do 14.03.2010 vo výške 6 000 Sk/199,16 eur a od 15.03.2010 do 14.03.2011 vo výške 4 000 Sk/132,77 eur. Dohodou o zmene pracovných podmienok z 15.07.2008 bol príspevok na bývanie upravený tak, že za obdobie od 15.03.2009 do 14.03.2010 bude poskytovaný vo výške 7 000 Sk/232,35 eur a v období od 15.03.2010 do 14.03.2011 vo výške 5 000 Sk/165,96 eur. Podľa vyššie spomenutej internej smernice žalobcu si všetci zamestnanci mali zabezpečiť ubytovanie sami, t. j. malo ísť o vzťah medzi vlastníkom bytu ako prenajímateľom a zamestnancom ako nájomcom. Zamestnanci, ktorí by mali nárok na príspevok na bývanie, mali byť riešení individuálne a poskytnutie tohto príspevku bolo podmienené schválením radou riaditeľov. Žalobca poukazoval na to, že nárok na príspevok na bývanie je viazaný na skutočný výkon pracovnej činnosti a preto ho nie je možné priznať žalovanému, ak prácu pre žalobcu nevykonával. Po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobca nepožadoval od žalovaného, aby zotrvával v Žiline a preto ak by mu vznikli náklady na ubytovanie mimo jeho trvalého bydliska, nemožno od žalobcu spravodlivo požadovať ich náhradu. Nárok na príspevok na stravovanie podľa žalobcu žalovanému nevznikol, keďže tento je rovnako viazaný na výkon práce a v prípade, ak zamestnanec pracovnú zmenu neodpracuje z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnanca alebo z iných dôvodov, nárok na príspevok na stravovanie mu nevznikne. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba je dôvodná. Súd prvého stupňa poukázal na to, že pokiaľ žalovaný od októbra 2009 žiadnu prácu pre žalobcu nevykonával, nemal dôvod zdržiavať sa v Žiline. Príspevok na bývanie je podľa súdu prvého stupňa viazaný na skutočný výkon pracovných povinností mimo miesta bydliska zamestnanca. Vzhľadom na to súd prvého stupňa určil, že žalovanému nevzniklo právo na príspevok na bývanie v období od októbra 2009 do mája 2011. Nárok zamestnanca na príspevok na stravovanie podľa § 152 ods. 1, 2 Zák. práce v znení účinnom ku dňu 31.05.2011 je podľa súdu prvého stupňa tiež viazaný na reálny výkon práce zo strany zamestnanca. Ak zamestnanec prácu nevykonáva, nárok na príspevok na stravovanie mu nevznikne. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalovaný od októbra 2009 nevykonával pre žalobcu žiadnu prácu, pričom je podľa súdu prvého stupňa nepodstatné, aké prekážky mu v práci bránili, teda či to boli prekážky na strane žalobcu alebo na strane žalovaného. S poukazom na tieto závery súd prvého stupňa žalobe vyhovel aj v časti, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že žalovaný nemá právo na príspevok na stravovanie za mesiace október 2009 až máj 2011. V časti, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že žalovanému nevznikol nárok na príspevok na poistné a na výplatu hodnoty 19 kusov pivných lístkov, vzal žalobca žalobu späť. Súd prvého stupňa preto konanie v tejto časti zastavil podľa § 96 ods. 1 O.s.p.. V časti, v ktorej bolo konanie zastavené, súd prvého stupňa o trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a v časti, ktorou bolo žalobe vyhovené, rozhodol o trovách konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný a napadol ním výrok, ktorým bolo žalobe vyhovené a výroky o trovách konania. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne a aby žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania. Alternatívne navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietol, že napadnutý rozsudok je neurčitý a nepreskúmateľný. Neurčitosť výroku napadnutého rozsudku podľa žalobcu spôsobuje tá skutočnosť, že v ňom súd prvého stupňa neurčil žiadnu osobu a teda ani žalobcu, voči ktorej nemá žalovaný nárok na vyplatenie jednotlivých položiek. Nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku vyplýva z toho, že súd prvého stupňa nezdôvodnil, na akom základe dospel k záveru, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Súd prvého stupňa podľa žalobcu nesprávne rozhodol aj o trovách konania vo vzťahu k časti, ohľadom ktorej bolo konanie zastavené, keď v tejto časti mal o trovách konania rozhodnúť podľa § 146 ods. 2 O.s.p.. Napokon žalovaný v odvolaní poukázal na to, že súd prvého stupňa vo veci konal bez toho, aby žalobca zaplatil riadne poplatok za žalobu. Žalobca totiž v žalobe uplatnil 5 samostatných nárokov, pričom súd prvého stupňa tieto nároky nespoplatnil. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného vo veci samej nie je dôvodné. Súd prvého stupňa zistil riadne skutkový stav veci, vyvodil z neho správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku pokiaľ ide o vec samu a konštatuje jeho správnosť (§ 219 ods. 2 O.s.p.). K odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza, že výrok napadnutého rozsudku treba vykladať a chápať v spojení s jeho odôvodnením. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je celkom zrejmé, že žalovaný nemá nárok na zaplatenie príspevku na bývanie a príspevku na stravovanie voči žalobcovi. Neobstojí preto námietka žalovaného, že výrok napadnutého rozsudku je nepreskúmateľný. Pokiaľ ide o otázku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na právny názor odvolacieho súdu vyjadrený v zrušujúcom uznesení z 25.04.2013 č. k. 6CoPr/3/2013- 207, podľa ktorého má žalobca naliehavý právny záujem na predmetnom určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p.. Nie je preto opodstatnená námietka žalovaného, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný z dôvodu, že v ňom podľa žalobcu súd prvého stupňa nevysvetlil, na akom základe dospel k záveru, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení. K veci samej treba uviesť, že žalovaný v odvolaní nespochybnil záver súdu prvého stupňa, že tak nárok na príspevok na bývanie ako aj nárok na príspevok na stravovanie sú viazané na reálny výkon práce zamestnancom a keďže žalovaný v žalovanom období preukázateľne žiadnu prácu pre žalobcu nevykonával, nárok na tieto príspevky mu nevznikol. Z toho vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny v napadnutej časti vo veci samej, ktorou bolo žalobe vyhovené, teda v časti, ktorou súd prvého stupňa určil, že žalovaný nemá právo na príspevok na bývanie a na príspevok na stravovanie za obdobie od októbra 2009 do mája 2011. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Žalobca vzal žalobu späť v časti o určenie, že žalovaný nemá nárok na príspevok na poistné a na výplatu hodnoty 19 kusov pivných lístkov. Súd prvého stupňa v tejto časti konanie zastavil podľa § 96 ods. 1 O.s.p.. Vzhľadom na to mal súd prvého stupňa o trovách konania vo vzťahu k časti, v ktorej bolo konanie zastavené, rozhodnúť podľa § 146 ods. 2 prvá alebo druhá veta O.s.p. a nie podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.. Rozsudok súdu prvého stupňa teda nie je správny v časti trov konania vo vzťahu k výroku, ktorým bolo konanie zastavené. Preto odvolací súd zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. napadnutý rozsudok v tejto časti a podľa ods. 2 tohto ustanovenia vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobca svojou žalobou uplatnil spolu 5 určovacích nárokov, resp. petitov. Keďže predmet konania nemožno oceniť peniazmi, súd prvého stupňa mal v zmysle pol. 1 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov žalobcovi vyrúbiť poplatok 99,50 eur za každý určovací petit, t. j. poplatok mal predstavovať sumu 5 x 99,50 eur. Súd prvého stupňa však vyrúbil poplatok za žalobu iba vo výške 99,50 eur. Toto pochybenie súdu prvého stupňa však nemá vplyv na správnosť napadnutého rozsudku vo veci samej. V súvislosti s výrokom, ktorým súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce zo súdneho poplatku za žalobu 99,50 eur a z trov právneho zastúpenia žalobcu vo výške 939,96 eur, treba uviesť, že súd prvého stupňa mal pri výpočte trov právneho zastúpenia žalobcu vychádzať z toho, že tu ide o spojenie viacerých vecí a preto mal základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby určenú v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. zvýšiť v zmysle § 13 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.. Ak by však súd prvého stupňa takto postupoval, bolo by to v neprospech žalovaného, pretože trovy právneho zastúpenia žalobcu, na náhradu ktorých mu vznikol nárok, by predstavovali vyššiu sumu. Odvolací súd iba na podklade odvolania žalovaného nemohol rozhodnúť v jeho neprospech. Preto odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania 99,50 eur a trovy právneho zastúpenia 939,96 eur. Výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo zastavené konanie v časti o určenie, že žalovaný nemá nárok na príspevok na poistné a na výplatu hodnoty 12 kusov pivných lístkov, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnému žalobcovi nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie 99,50 eur do 10 dní od doručenia uznesenia. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvého stupňa poukázal na § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. a na pol. 1 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný. Uviedol, že súd prvého stupňa mu uložil zaplatiť poplatok za odvolanie v nesprávnej výške a že z napadnutého uznesenia nie je zrejmé, z akého predmetu konania a z akej jeho hodnoty bol poplatok vyrúbený. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Žalovaný odvolaním napadol rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou bolo žalobe vyhovené, teda v časti, ktorou súd prvého stupňa určil, že žalovaný nemá právo na príspevok na bývanie a na príspevok na stravovanie. Keďže predmet konania nemožno oceniť peniazmi, správne postupoval súd prvého stupňa, keď poplatok za odvolanie vyrúbil podľa pol. 1 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov. Súd prvého stupňa pritom v napadnutom uznesení citoval pol. 1 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov. Preto neobstojí tvrdenie žalovaného, že z napadnutého uznesenia nie je zrejmé, „z akého predmetu konania a akej jeho hodnoty“ súd prvého stupňa vyrúbil poplatok za odvolanie. Z toho vyplýva, že napadnuté uznesenie je vecne správne a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.