Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/113/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225004 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1212225004.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody 175 eur a nemajetkovej ujmy 165,96 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 8. novembra 2013, č. k. 15C/193/2012-92 a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 22. januára 2014, č. k. 15C/193/2012-105, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 8. novembra 2013, č. k. 15C/193/2012-92, p o t v r d z u j e . Krajský súd v Bratislave napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 22. januára 2014, č. k. 15C/193/2012-105, p o t v r d z u j e . Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zo dňa 8. novembra 2013, č. k. 15C/193/2012-92, súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 31.10.2013 a zároveň zamietol aj žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 175 eur z titulu náhrady majetkovej škody a sumy 165,96 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalovanej súd prvého stupňa náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že právny zástupca žalobcu emailom odoslaným dňa 07.11.2013 doručil súdu návrh zo dňa 31.10.2013 na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu spolu s návrhom na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd. S poukazom na ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd prvého stupňa dospel k záveru, že nebol daný dôvod na prerušenie konania ani podľa jedného z týchto ustanovení, a preto návrh žalobcu na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol. Uviedol, že sťažnosť žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.10.2012, č. k. 3NcC/61/2012-19, bola uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 02.07.2013, č. k. III. ÚS 295/2013-12, odmietnutá pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie a podľa jeho názoru neprebieha žiadne konanie, v ktorom by sa riešila otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že dňa 08.10.2004 mu bola doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Vladimíra Sucháčeka o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod sp. zn. EX 242/04, a to na základe návrhu žalobcu ako oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 22.09.2004 na podklade exekučného titulu - Notárskej zápisnice vyhotovenej notárkou JUDr. Jarmilou Kováčovou so sídlom v Bratislave dňa 23.07.2004 a uloženej v Zbierke listín pod číslom T. XXX/ XXXX, T. XXXXX/XXXX, proti povinnému N. Č., nar. XX.XX.XXXX. Dňa 13.10.2004 vydal súd prvého stupňa poverenie č. 5102 005736*, ktorým poveril súdnu exekútorku JUDr. Alenu Szalayovú, zástupkyňu JUDr. Vladimíra Sucháčeka, vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti povinného zaplatiť istinu 13.260,- Sk, zmluvnú pokutu 90,- s príslušenstvom, trovy konania 3.533,- Sk a trovy exekúcie vrátane právneho zastúpenia. Emailovým podaním doručeným súdu prvého stupňa ako exekučnému súdu dňa 06.10.2010 žalobca ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol zmenu súdneho exekútora JUDr. Vladimíra Sucháčeka a poverenie vykonaním exekúcie Exekútorský úrad JUDr. Rudolfa Krutého. Listom zo dňa 25.10.2010, doručeným súdnemu exekútorovi dňa 29.10.2010, súd prvého stupňa vyzval súdneho exekútora JUDr. Vladimíra Sucháčeka, aby v lehote 7 dní oznámil súdu, aký je stav vo veci vymáhania pohľadávky oprávneného a predložil dôkazy preukazujúce vymoženie nároku oprávneného, vyjadril sa k návrhu oprávneného na zmenu exekútora (v prípade súhlasu doručil súčasne vyúčtovanie trov exekúcie) a doručil súdu exekučný spis EX 242/04, vrátane originálu poverenia na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor JUDr. Vladimír Sucháček doručil súdu prvého stupňa exekučný spis č. EX 242/04 spolu s vyúčtovaním trov exekučného konania dňa 23.11.2010. Prípisom zo dňa 16.12.2010, doručeným súdnemu exekútorovi dňa 21.12.2010, súd prvého stupňa vyzval súdneho exekútora JUDr. Vladimíra Sucháčeka, aby sa v lehote 7 dní vyjadril k návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Uznesením zo dňa 21.01.2011, č. k. 39Er/1376/04-24, EX 242/04, doručeným právnemu zástupcovi oprávneného dňa 28.02.2011 a právoplatným dňa 21.03.2011, súd prvého stupňa žiadosti oprávneného o zmenu súdneho exekútora v exekučnej veci sp. zn. 39Er/1376/04, EX 242/04, vyhovel, vykonaním exekúcie poveril a vec postúpil spolu s exekučným spisom súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému. Žalobca v žalobe tvrdil, že exekučný súd - súd prvého stupňa nerozhodol o zmene súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote. V dôsledku toho mala žalobcovi vzniknúť majetková škoda vo výške 175 eur. Majetková škoda podľa žalobcu pozostáva z účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, konkrétne nákladov vynaložených na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo výške 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom vo výške 50 eur a z nákladov vynaložených na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15 eur. Žalobca si zároveň uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 165,96 eur, keď samotné konštatovanie porušenia práva nepovažoval za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 2, 3 a § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov ako aj § 44 ods. 8, 9 Exekučného poriadku a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pretože žalobca nepreukázal splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Z vykonaného dokazovania podľa súdu prvého stupňa vyplynulo, že pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora nebola dodržaná zákonná 30-dňová lehota, keď o tejto zmene exekučný súd rozhodol za 106 dní, a teda došlo k nesprávnemu úradnému postupu súdu prvého stupňa ako exekučného súdu. Ďalšie kumulatívne predpoklady pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom však podľa jeho záverov splnené neboli. K existencii majetkovej škody a nemajetkovej ujmy ako druhého predpokladu súd prvého stupňa poukázal na to, že v priebehu exekúcie, v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora, žiadna škoda pre prípadnú nečinnosť súdu nemôže vzniknúť, nakoľko pôvodný exekútor má podľa zákona povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Čo sa týka náhrady majetkovej škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky, súd prvého stupňa mal za to, že aj v prípade, ak by existovala možnosť vzniku škody, je možné uhradiť iba skutočnú škodu a ušlý zisk, ktorých vznik je žalobca povinný preukázať. Žalobca nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval vznik majetkovej škody a škodu vyčíslil paušálne za pracovné výkony zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému, administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom a za administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencii adresovaných exekučnému súdu, poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Z exekučného spisu (sp. zn. 39Er/1376/2004) však žiadne urgencie zo strany žalobcu nevyplývajú a žalobca tieto ani nijako nepreukázal. Zároveň súd prvého stupňa poukázal na to, že paušálne vyčíslené administratívne výdavky nie sú skutočnou škodou. Ide iba o jednostranné tvrdenia žalobcu nepodložené žiadnymi dôkazmi, a teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tomto smere. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu v peniazoch, súd prvého stupňa uviedol, že nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Aj tu platí povinnosť jej preukázania. Žalobca svoje tvrdenia, že nezákonným zásahom bola vyvolaná situácia, ktorá ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať, ničím nepreukázal ani nekonkretizoval. K argumentácii žalobcu, že neexistencia účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u členov riadiacich orgánov spoločnosti a u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť spoločnosti, súd prvého stupňa poukázal na to, že žalobca nevyužil svoje zákonné možnosti a neurgoval vydanie rozhodnutia na súde ani nepodal sťažnosť na prípadné prieťahy v exekučnom konaní. Okrem toho v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na právnickej osobe nejakým spôsobom podieľajú, pretože im nevzniká ujma priamo, nie je daná príčinná súvislosť (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 675/2011). Súd prvého stupňa dodal, že nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od okolností jednotlivého prípadu. V prejednávanej veci exekučný súd k rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora potreboval súčinnosť pôvodného exekútora, ktorý ale nedodržal lehotu na vyjadrenie a zaslanie exekučného spisu, a preto nebolo objektívne možné, aby exekučný súd dodržal zákonnú lehotu. Poznamenal, že o zmene exekútora exekučný súd rozhodol za 106 dní, čo je v porovnaní s dobou trvania exekučného konania od roku 2004 doposiaľ výrazne krátky časový interval. Podľa súdu prvého stupňa nedodržanie zákonnej lehoty o 76 dní nemohlo žalobcovi spôsobiť neistotu alebo vznik akejkoľvek škody či nemajetkovej ujmy, pričom je neprípustné, aby žalobca prenášal podnikateľské riziko vo forme zániku, resp. riziko insolvencie povinného na súd. Treba zohľadniť aj to, že ak žalobca poskytuje spotrebiteľské úvery fyzickým osobám s nízkou bonitou, musí byť uzrozumený s tým, že existuje riziko insolvencie povinného a že exekučné konanie môže trvať pomerne dlho, čo so sebou nesie vyššie finančné náklady, ako aj psychickú záťaž. Vzhľadom na tieto skutočnosti bol súd prvého stupňa toho názoru, že dostatočným zadosťučinením pre žalobcu je konštatovanie porušenia jeho práva a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch mu teda nevznikol. Súd prvého stupňa tiež uviedol, že nemohol skúmať porušenie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, na ktoré žalobca poukazoval v súvislosti s nárokom na nemajetkovú ujmu, pretože samotné porušenie tohto práva patrí výlučne do právomoci ústavného súdu a žiadne konanie, v ktorom by bol konštatovaný prieťah v konaní, sa neviedlo (žalobca to netvrdil ani nepreukázal). Zdôraznil, že aj ak by sa potvrdilo porušenie základných práv žalobcu, bolo by potrebné preukázať existenciu konkrétnej nemajetkovej ujmy, čo žalobca nepreukázal. Napokon žalobca podľa súdu prvého stupňa nepreukázal ani existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatňovanou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou ako tretieho predpokladu zodpovednosti štátu za škodu. Nepreukázal totiž, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak, nakoľko ako vyplýva z exekučného spisu, exekučné konanie nebolo do dnešného dňa skončené. Námietku premlčania uplatnenú žalovanou súd prvého stupňa vyhodnotil ako neopodstatnenú, avšak vzhľadom na uvedené závery nemala vplyv na jeho rozhodnutie. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu v konaní úspešnej žalovanej nepriznal, keďže jej žiadne trovy nevznikli. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie. Vytkol súdu prvého stupňa, že vec prejednal v jeho neprítomnosti (§ 101 ods. 2 O.s.p.) napriek tomu, že požiadal riadne a včas o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil listiny s nimi spájané, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedol, že už vo svojej žalobe upovedomil súd prvého stupňa o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. To, že krajský súd v označených skutočnostiach nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, podľa žalobcu nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne aj v očiach verejnosti nie je možné tohto sudcu považovať za nestranného, a to aj z dôvodu, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (príkladmo poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17.10.2012, č. k. 11NcC/46/2012-24), ako aj s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Žalobca tiež poukázal na skutočnosť, že podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, a preto podľa neho nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Uviedol, že meritórne rozhodnutie vo veci súdom prvého stupňa (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že v rovnakom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie s tým, že odvolanie podáva aj proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať pred súdom. Namietol, že súd prvého stupňa sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu ignoroval, a to napriek tomu, že žalobca trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní vedenom nestranným sudcom na nestrannom súde. Vytýkal tiež súdu prvého stupňa, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovanej, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom, ktoré vykonal a na ktorých založil svoje rozhodnutie, čím došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať pred súdom. Zastával názor, že súd prvého stupňa sa dopustil viacerých omylov, keď v napadnutom rozsudku konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomuto tvrdeniu nenasvedčujú. Na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je pritom dôležité skúmať nielen samotný moment, kedy exekučný súd vydal poverenie, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. Ďalej žalobca poukázal na zásadu kontradiktórnosti a namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a ani navrhnúť protidôkazy na podporu svojich tvrdení. Súd prvého stupňa podľa žalobcu porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces. Poznamenal, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise, pričom len také listiny by mohli slúžiť ako dôkaz. Ku skutočnosti, že žalovaná sa vo veci napriek výzve súdu prvého stupňa nevyjadrila žalobca uviedol, že súd prvého stupňa mal preto rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. na základe žalobcom tvrdeného skutkového stavu. Súd prvého stupňa však namiesto toho bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si sám určil a následne vo veci meritórne rozhodol. Žalobca taktiež namietal, že súd prvého stupňa úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému, výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačných výdajov spojených s vyhotovením urgencií, ako aj poštovných a telekomunikačných výdajov, a preto je napadnutý rozsudok v tejto časti nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa neho vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Nesúhlasil ani s tvrdením súdu prvého stupňa, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný), pretože ak by súd rozhodol o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Podotkol, že právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu, za ktorý dlžník nemôže niesť zodpovednosť, a teda ani znášať náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu. Žalobca poukázal na skutočnosť, že pri vyčíslení majetkovej škody vychádzal z účtovnej agendy, ktorú vzhľadom na ochranu osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nebolo možné korešpondenčne predložiť, obdobne ako pracovné a obchodné zmluvy. Dôkazy o výške majetkovej škody, vrátane znaleckého posudku, ktorý si nechal vyhotoviť, chcel predložiť v konaní pred súdom prvého stupňa prostredníctvom vykonaného pojednávania, avšak súd prvého stupňa dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci smej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy vrátane tých, ktoré vznikli po podaní žaloby v dôsledku narastania škody. K nemajetkovej ujme žalobca vytýkal súdu prvého stupňa, že vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo nekonštatoval porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase, hoci sám súd prvého stupňa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Namietal, že súd prvého stupňa v súvislosti s majetkovou ujmou analyzoval okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Z vykonaného dokazovania pritom jednoznačne vyplýva, že práva žalobcu boli porušené prekročením zákonom stanovenej lehoty. Mal za to, že všetky problémy, ktoré boli vyvolané v jeho právnej sfére nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci, vyvodil z neho správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich správnosť (§ 219 ods. 2 O.s.p.). K odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd uvádza, že odvolací súd uznesením zo dňa 17. októbra 2012, č. k. 3NcC/61/2012-19, rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Bratislava II (vrátane zákonnej sudkyne JUDr. Gabriely Donnerovej) nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci. Nie je preto dôvodná námietka žalobcu v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. Súčasne odvolací súd v tomto smere poznamenáva, že ústavná sťažnosť žalobcu proti predmetnému rozhodnutiu odvolacieho súdu bola v čase rozhodovania súdu prvého stupňa Ústavným súdom Slovenskej republiky odmietnutá pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie (III. ÚS 295/2013-12 zo dňa 2. júla 2013). Súd prvého stupňa vo veci stanovil termín pojednávania na deň 08.11.2013. Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 10.09.2013 (viď doručenka na č. l. 65). V predvolaní na pojednávanie (č. l. 66) súd prvého stupňa poučil žalobcu okrem iného aj v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. Dňa 07.11.2013 elektronickým podaním žalobca odoslal súdu prvého stupňa podanie (č. l. 70), ktorým požiadal o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a vzhľadom na podanú sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 Ústavy SR, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práv na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci, navrhol prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. V predmetnej veci, ako už bolo uvedené vyššie, takúto ústavnú sťažnosť žalobcu ústavný súd odmietol, a to v čase pred rozhodnutím súdu prvého stupňa, resp. ešte aj pred doručením predvolania na pojednávanie právnemu zástupcovi žalobcu. Z toho vyplýva, že prípadný dôvod na odročenie pojednávania nebol daný, keďže v čase doručenia predvolania na pojednávanie, resp. najneskôr v čase podávania návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania bolo právnemu zástupcovi žalobcu už niekoľko mesiacov zrejmé, že jeho ústavná sťažnosť bola odmietnutá. Vzhľadom na to súd prvého stupňa nepochybil, keď dňa 08.11.2013 pojednával a rozhodol v neprítomnosti žalobcu (§ 101 ods. 2 druhá veta O.s.p.). Súd prvého stupňa sa zároveň správne pred meritórnym rozhodnutím zaoberal návrhom žalobcu na prerušenie konania a dospel aj k správnemu záveru, že v danej veci neboli dané dôvody na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. (obligatórne prerušenie konanie) ani v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (fakultatívne prerušenie konania). Odvolací súd v tomto smere poukazuje na skutočnosť, že ako vyplýva z internetového portálu Ústavného súdu Slovenskej republiky a ako správne uvádza aj súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku, ústavná sťažnosť žalobcu, predmetom ktorej bolo rozhodnutie o porušení jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.10.2012, sp. zn. 3NcC/61/2012, bola uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 2. júla 2013, č. k. III. ÚS 295/2013-12, odmietnutá pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie. Z toho je zrejmé, že tak v čase rozhodovania súdu prvého stupňa o návrhu žalobcu na prerušenie konania, ako aj už v čase podania tohto návrhu (dňa 07.11.2013) na Ústavnom súde Slovenskej republiky žiadne konanie o predmetnej ústavnej sťažnosti žalobcu neprebiehalo. Za tejto situácie preto nebolo možné konanie v prejednávanej veci prerušiť do právoplatného skončenia konania na Ústavnom súde Slovenskej republiky, keďže toto už bolo skončené. V nadväznosti na uvedené tak odvolacie námietky žalobcu v tomto smere nie sú dôvodné a súd prvého stupňa nepochybil, keď v napadnutom rozsudku zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a následne pristúpil k rozhodovaniu o merite veci. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca v konaní nepreukázal vznik ani výšku majetkovej škody. Paušálne vyčíslenie nákladov na správu a udržateľnosť pohľadávky bez ďalšieho nie je dôkazom o vzniku a výške škody. Napokon žalobca ani ich vynaloženie v konkrétnom prípade nepreukázal, čím neuniesol dôkazné bremeno v konaní. V tomto smere odvolací súd poukazuje na podrobné zdôvodnenie napadnutého rozsudku súdom prvého stupňa. Odvolací súd súhlasí aj s názorom súdu prvého stupňa, že v priebehu exekúcie, v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora, žiadna škoda pre prípadnú nečinnosť exekučného súdu nemôže vzniknúť, pretože pôvodný exekútor má podľa zákona povinnosť vykonávať úkony exekučného konania až do zmeny v jeho osobe. Odvolací súd nepovažoval za dôvodné ani odvolacie námietky žalobcu ohľadom toho, že postupom súdu prvého stupňa mu mala byť odňatá možnosť konať pre súdom, nakoľko prostredníctvom vykonaného pojednávania chcel predložiť dôkazy o výške vzniknutej majetkovej škody, okrem iného aj znalecký posudok. Odvolací súd poukazuje na ust. § 120 ods. 1 prvá veta v spojení s ods. 4 O.s.p., podľa ktorého je povinnosťou účastníka konania predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, o čom bol žalobca aj riadne poučený v predvolaní na pojednávanie. Žalobca si však túto svoju povinnosť napriek vedomosti o vytýčenom termíne pojednávania, ktorého sa z vlastnej vôle nezúčastnil, nesplnil a neoznačil žiadne dôkazy, z ktorých mala vyplývať výška ním uplatnenej škody. Súdu prvého stupňa žalobca nepredložil ani znalecký posudok, ktorý si za týmto účelom údajne dal vypracovať. V zmysle § 101 ods. 2 druhá veta za bodkočiarkou O.s.p. bol pritom súd prvého stupňa povinný prihliadnuť iba na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobcovi ako účastníkovi konania bola súdom prvého stupňa daná možnosť na vykonanie procesných úkonov a účasti na pojednávaní, avšak nakoľko sa žalobca na pojednávanie nedostavil a nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, resp. prípadný dôvod, pre ktorý žiadal o odročenie pojednávania, neexistoval ani v čase jeho nariadenia a iný dôležitý dôvod žalobca neuviedol, súd prvého stupňa nepochybil, keď vec v jeho neprítomnosti prejednal podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a s prihliadnutím na obsah spisu aj vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu v peniazoch, nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže byť nárokom v zmysle § 17 ods. 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., pretože takýto nárok môže vzniknúť iba fyzickej osobe. V tejto časti preto zrejme ide o nárok na ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby v zmysle § 19b ods. 3 Obč. zák. Odvolací súd je toho názoru, že v konaní nebolo preukázané, že by nesprávnym úradným postupom žalovanej došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti žalobcu. Treba uviesť, že žalobca v konaní ani netvrdil, že by v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu došlo k neoprávnenému zásahu do jeho dobrej povesti. Navyše takýto zásah je už pojmovo vylúčený, keďže vyššie popísaná nečinnosť exekučného súdu predsa nemôže mať vplyv na povesť žalobcu. Právne bezvýznamné sú aj odvolacie námietky žalobcu, že nakoľko sa žalovaná k jeho žalobe napriek výzve súdu prvého stupňa nevyjadrila, bolo povinnosťou súdu prvého stupňa vo veci rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Odvolací súd dáva do pozornosti žalobcu, že z obsahu spisu vyplýva, že právnemu zástupcovi žalobcu bolo súčasne s predvolaním na pojednávanie vytýčené na deň 08.11.2013 zaslané aj vyjadrenie žalovanej zo dňa 23.08.2013 k žalobe spolu s prílohami(č. l. 55-64), ktoré právny zástupca žalobcu prevzal dňa 10.09.2013 (doručenka na č. l. 65). Napokon neobstojí ani argument žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Podľa odvolacieho súdu je napadnutý rozsudok preskúmateľný, pretože obsahuje dôvody, resp. argumentáciu, pre ktoré súd prvého stupňa dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, rovnako obsahuje ustanovenia právnych prepisov, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav veci a tieto aj náležite interpretoval. Súd prvého stupňa teda venoval náležitú pozornosť nielen zisťovaniu rozhodujúcich skutkových okolností, ale aj vec náležite právne posúdil a svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že súčasťou práva na spravodlivý proces nie je právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami, či právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Napadnutým uznesením zo dňa 22. januára 2014, č. k. 15C/193/2012-105, súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 08.11.2013, č. k. 15C/193/2012-92, v sume 20 eur v lehote 10 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia. Súdny poplatok súd prvého stupňa vyrubil podľa § 2 ods. 4, § 5 ods. 1 písm. a/, § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca a žiadal, aby súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 210a O.s.p. tomuto odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a napadnuté uznesenie zrušil bez náhrady a v prípade, ak tento postup nevyužije, aby odvolací súd napadnuté uznesenie/výzvu v celom rozsahu zrušil bez náhrady. Namietol, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie, a preto je nepreskúmateľné. Uviedol, že v zmysle pol. č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Spoplatneniu teda podľa žalobcu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, nepodliehajú mu aj ďalšie úkony vo veci samej ako sú odvolanie, dovolanie a pod. Žalobca však podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu, pričom súd prvého stupňa nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Z tohto dôvodu mal za to, že nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007. Zastával názor, že uložením poplatkovej povinnosti v prípade, kedy ju nemal, došlo k zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky. Okrem toho žalobca poukázal na ust. § 18ca zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého sa z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012. Keďže v danom prípade žalobu podal na súd pred 01.10.2012, konanie začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z., a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Poznamenal, že do 300.9.2012 bolo podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona o súdnych poplatkoch konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom vecne oslobodené od poplatku. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Podľa § 2 ods. 4 prvá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou. Podľa § 6 ods. 2 prvá a druhá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa vyberá súdny poplatok 20 eur. Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do Sadzobníka vložená novelou zákona č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2012. Súčasne bol touto novelou do zákona č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012. Do 30.09.2012 konanie o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nebolo uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a v ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom do 30.09.2012 bolo výslovne uvedené, že toto konanie je vecne oslobodené od súdnych poplatkov. S účinnosťou od 1.10.2012 však bolo uvedené ustanovenie zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené zákonom č. 286/2012 Z. z. Tento typ konania tak od 01.10.2012 už nie je vecne oslobodený od súdnych poplatkov. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou na súd prvého stupňa dňa 27.09.2012 domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a dňa 16.01.2014 podal na poštovú prepravu odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 08.11.2013, č. k. 15C/193/2012-92. Podaním odvolania tak žalobcovi vznikla v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť. Vzhľadom na znenie ust. § 6 ods. 2 prvá veta zákona č. 71/1992 Zb., podľa ktorého, ak je sadza poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni, by žalobcovi v súvislosti s § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. nebolo možné uložiť povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by ho podal pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z., ktorým bola zavedená položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, t. j. pred 1.10.2012. Z vyššie uvedeného však vyplýva, že v prejednávanej veci odvolacie konanie začalo už za účinnosti zákona č. 71/1992 Zb. v znení zákona č. 286/2012 Z. z. Žalobcovi preto podaním odvolania vznikla povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie vo výške 20 eur v zmysle položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov v znení účinnom v čase podania odvolania. Na uvedené nemá vplyv skutočnosť, že žalobca podal žalobu na súd ešte pred 01.10.2012, dňa 27.09.2012, keďže odvolacie konanie bolo nepochybne začaté až po tomto dátume. Rovnako nedôvodné sú aj odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa svojvoľného rozširovania okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej povinnosti súdom prvého stupňa. Z ust. § 6 ods. 2 druhá veta zákona č. 71/1992 Zb. totiž priamo vyplýva, že za odvolacie konanie vo veci samej sa poplatok vyberá podľa rovnakej sadzby ako poplatok za konanie v prvom stupni. Pokiaľ teda v položke 7a Sadzobníka súdnych poplatkov je stanovená výška poplatku zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20 eur, je v nadväznosti na uvedené potrebné v rovnakej výške vybrať súdny poplatok aj v odvolacom konaní. Nejde pritom o rozširovanie okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej povinnosti, keďže v Sadzobníku súdnych poplatkov je jednoznačne stanovená sadzba súdneho poplatku za konanie na prvom stupni a podľa § 6 ods. 2 druhá veta zákona č. 71/1992 Zb. tak možno určiť aj sadzbu súdneho poplatku za odvolacie konanie. Neobstojí teda ani poukaz žalobcu na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.03.2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007, ktorý sa vzťahuje na odlišný skutkový základ a v danej veci nie je aplikovateľný. Z týchto dôvodov má odvolací súd za to, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne aj právne správne. Zároveň spĺňa aj náležitosti vyplývajúce z ust. § 169 ods. 1 O.s.p., keď je z neho zrejmý dôvod vyrubenia súdneho poplatku, jeho výška, čas, spôsob a platobné miesto pre splnenie poplatkovej povinnosti, ako aj ustanovenia právneho predpisu, na základe ktorých bol súdny poplatok vyrubený. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Toto rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.