Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/52/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225082 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1212225082.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Branislava Krála a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci žalobcu: Pohotovosť, spol. s r. o., Pribinova ul. č. 25, Bratislava, zast. advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, spol. s r. o., Grösslingova ul. č. 4, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné nám. č. 13, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo 6. novembra 2013 č. k. 15C/199/2012-97 a proti uzneseniu tohto súdu z 2. januára 2014 č. k. 15C/199/2012-110, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. Žalovanej sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 125,- eur z titulu náhrady škody a sumy 440,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalovanej súd prvého stupňa nepriznal náhradu trov konania. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca podal dňa 8. 12. 2010 na súd prvého stupňa návrh na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. zo dňa 2. 11. 2010 č. SR 1039/10, ktorý bol vydaný v prospech oprávneného (žalobcu v prejednávanej veci) proti povinnej W. N.. Vec bola na súde prvého stupňa vedená pod sp. zn. 57Er/34/2011. Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý dňa 14. 1. 2011 doručil súdu prvého stupňa - exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod sp. zn. EX 17996/2010. Súd prvého stupňa uznesením z 1. 7. 2011 č. k. 57Er/34/2011-28, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 1. 5. 2012, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol v časti zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy 276,- eur od 2. 6. 2010 do zaplatenia z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje v tejto časti na plnenie, ktoré je právom nedovolené, je v rozpore s dobrými mravmi a s normami spotrebiteľského práva. Dňa 1. 7. 2011 vydal súd prvého stupňa poverenie č. 5102 099127*, ktorým poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie na vymoženie povinnosti povinnej zaplatiť oprávnenému istinu 276,- eur so 6 % úrokami ročne od 16. 8. 2010 do zaplatenia, trovy konania 140,33 eur, trovy exekúcie a trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní. Uznesením z 10. 12. 2012 č. k. 57Er/34/2011-37, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 26. 9. 2013, súd prvého stupňa exekúciu zastavil v časti o vymoženie zmenkového úroku 0,25 % zo sumy 276,- eur od 2. 6. 2010 do zaplatenia. Exekučné konanie na základe súdom prvého stupňa vydaného poverenia na vykonanie exekúcie nie je doposiaľ skončené. Žalobca tvrdil, že súd prvého stupňa - exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej 15-dňovej lehote, čím došlo zo strany súdu prvého stupňa k nesprávnemu úradnému postupu. V období od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (14. 1. 2011) do 1. 7. 2011, keď súd prvého stupňa rozhodol o tejto žiadosti, žalobcovi mala vzniknúť škoda vo výške 125,- eur. Škoda podľa žalobcu pozostáva z nákladov vynaložených na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému vo výške 70,- eur, z nákladov na udržiavanie a správu informačného systému 40,- eur a z nákladov vynaložených na vyhotovovanie urgencií adresovaných exekučnému súdu, poštovné, telekomunikačné výdavky a kontrola stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- eur. V súvislosti s výškou škody žalobca uvádzal, že ju stanovil na základe „paušalizácie reálnych vecných nákladov“, keďže presnú výšku škody by bolo možné určiť iba s nepomernými ťažkosťami. Ďalej žalobca tvrdil, že mu vznikla nemajetková ujmy vo výške 440,- eur. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Súd prvého stupňa poukázal na to, že 15-dňová lehota uvedená v § 44 ods. 2 druhá veta Ex. poriadku platí iba v prípade, keď exekučný súd nezistí rozpor exekučného titulu so zákonom. Na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákon žiadnu lehotu nestanovuje. Zák. č. 233/1995 Z. z. tiež nerieši, v akej lehote má exekučný súd rozhodnúť v prípade, ak zistí čiastočný rozpor exekučného titulu so zákonom. V exekučnej veci sp. zn. 57Er/34/2011 exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie čiastočne - v časti zmenkového úroku zamietol. Z toho vyplýva, že exekučný súd iba čiastočne nedodržal zákonnú 15-dňovú lehotu, keď exekútora poveril vykonaním exekúcie po 167. dňoch od podania žiadosti. Ďalej súd prvého stupňa poukázal na ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/20013 Z. z. v znení účinnom v období namietaného nesprávneho úradného postupu. Táto právna úprava nevyžadovala pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahov v konaní vychádzať iba z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia ESĽP, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ak § 44 ods. 2 Ex. poriadku treba vykladať tak, že aj v prípade, ak exekučný súd zistí čiastočný rozpor exekučného titulu so zákonom, je povinný vydať poverenie na vykonanie exekúcie v časti, ktorá neodporuje zákonu, v 15-dňovej lehote, došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu, keďže ten exekútora poveril vykonaním exekúcie až po 167. dňoch od podania žiadosti. Preto bol súd prvého stupňa toho názoru, že bol splnený prvý predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým je existencia nesprávneho úradného postupu. Podľa súdu prvého stupňa však nebol preukázaný druhý predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, ktorým je vznik škody, resp. nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti súd prvého stupňa uviedol, že paušálne vyčíslené výdavky nemožno považovať za skutočnú škodu a ide iba o tvrdenia žalobcu, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalobca nepredložil a ani neoznačil žiaden dôkaz na preukázanie výšky škody a v tomto ohľade preto neuniesol dôkazné bremeno. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2, 3 zák. č. 514/20013 Z. z., súd prvého stupňa poukázal na to, že žalobca v konaní nepreukázal, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vznikla nemajetková ujma. Žalobca uvádzal, že nesprávny úradný postup ovplyvnil jeho ďalšie podnikateľské postupy a spôsobil neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Tieto tvrdenia však žalobca nekonkretizoval a nepreukázal. Pokiaľ žalobca tvrdil, že neexistencia účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u členov riadiacich orgánov spoločnosti pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo, súd prvého stupňa poukázal na to, že žalobca nevyužil možnosť podať sťažnosť na prieťahy v konaní. Okrem toho, v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na právnickej osobe nejakým spôsobom podieľajú, pretože im nevzniká ujma priamo (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011). Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od okolností každého prípadu. V prejednávanej veci rozhodcovský rozsudok zaväzoval povinnú W. N. na plnenie, ktoré v časti zmenkového úroku odporovalo dobrým mravom. Preto exekučný súd musel pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie dôkladnejšie analyzovať skutkový stav a komplexnejšie právne zhodnotiť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo mohlo mať za následok nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia. Preto by bolo podľa súdu prvého stupňa neprimerané a neúčelné, aby bola žalobcovi, ktorý v spotrebiteľskej zmluve použil zmluvnú podmienku odporujúcu dobrým mravom, priznaná nemajetková ujma. Treba zohľadniť aj to, že ak žalobca poskytuje spotrebiteľské úvery fyzickým osobám s nízkou bonitou, musí byť uzrozumený s tým, že existuje riziko insolvencie povinného a že exekučné konanie môže trvať pomerne dlho, čo so sebou nesie vyššie finančné náklady, ako aj psychickú záťaž. Vzhľadom na tieto skutočnosti bol súd prvého stupňa toho názoru, že dostatočným zadosťučinením pre žalobcu je konštatovanie porušenia jeho práva a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch mu teda nevznikol. Napokon súd prvého stupňa uviedol, že ak by aj bolo preukázané, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu vznikla žalobcovi škoda, resp. nemajetková ujma, nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, resp. nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca totiž nepreukázal, že by mu ním tvrdené náklady nevznikli bez ohľadu na nesprávny úradný postup. Inými slovami, žalobca nepreukázal, že by v prípade dodržania zákonnej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie došlo priamo úmerne k skoršiemu vymoženiu pohľadávky a k skoršiemu skončeniu exekučného konania. S poukazom na tieto závery súd prvého stupňa žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvého stupňa, že dňa 6. 11. 2013 vo veci pojednával v jeho neprítomnosti, hoci podaním z 25. 10. 2013 požiadal o zrušenie pojednávania. Ďalej uviedol, že vo veci rozhodol vylúčený sudca. Namietol, že súd prvého stupňa napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil. Ďalej uviedol, že súd prvého stupňa „dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.“ Napadnutý rozsudok je podľa žalobcu vnútorne rozporný. Napriek tomu, že súd prvého stupňa zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci, vyvodil z neho správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich správnosť (§ 219 ods. 2 O. s. p.). K odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd uvádza, že odvolací súd uznesením z 22. 10. 2012 č. k. 11NcC 61/2012-20 rozhodol, že sudkyňa súdu prvého stupňa JUDr. Gabriela Sobolovská je vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci a ostatní sudcovia súdu prvého stupňa vrátane sudkyne JUDr. Gabriely Donnerovej nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Nie je preto dôvodná námietka žalobcu v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. Súd prvého stupňa vo veci stanovil termín pojednávania na deň 6. 11. 2013. Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 6. 9. 2013 (viď doručenka na č. l. 62). V predvolaní na pojednávanie (č. l. 63) súd prvého stupňa poučil žalobcu v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. Dňa 12. 11. 2013 bolo súdu prvého stupňa doručené podanie žalobcu (č. l. 95), ktorým požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu „objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu.“ Zároveň v tomto podaní žalobca uviedol, že si nechal vypracovať znalecký posudok ohľadom výšky škody a že navrhuje, aby týmto znaleckým posudkom bolo vykonané dokazovanie. K tomu odvolací súd uvádza, že vyššie spomenutým uznesením odvolacieho súdu nebola sudkyňa súdu prvého stupňa JUDr. Gabriela Donnerová vylúčená z prejednania a rozhodovania predmetnej veci. Preto dôvod, pre ktorý žalobca požiadal o odročenie pojednávania vytýčeného na termín 6. 11. 2013, nemožno považovať za dôležitý v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. Vzhľadom na to súd prvého stupňa nepochybil, keď dňa 6. 11. 2013 pojednával a rozhodol v neprítomnosti žalobcu (§ 101 ods. 2 druhá veta O. s. p.). Súd prvého stupňa súčasne nebol povinný dopĺňať dokazovanie znaleckým posudkom vypracovaným na požiadanie žalobcu, pretože ho žalobca do spisu nezaložil a súd prvého stupňa bol v zmysle § 101 ods. 2 druhá veta za bodkočiarkou povinný prihliadnuť iba na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Pokiaľ ide o znalecký posudok, ktorý si údajne žalobca nechal vypracovať, nie je odvolaciemu súdu jasné, prečo ho nepripojil odvolaniu. Ak by ho však k odvolaniu aj pripojil, nevykonanie dokazovania oboznámením jeho obsahu by vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nespôsobilo nesprávnosť napadnutého rozsudku. Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny, a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie 20,- eur do 10 dní od doručenia uznesenia. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby ho odvolací súd zrušil. Namietol, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie. Ďalej žalobca v odvolaní uviedol, že v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. On však nepodal žalobu, ale odvolanie. Okrem toho, v zmysle § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 9. 2012. Žaloba bola podaná na súd prvého stupňa pred 1. 10. 2012, teda v čase, keď bolo predmetné konanie oslobodené od súdnych poplatkov. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Napadnuté uznesenie síce neobsahuje odôvodnenie, ale je z neho celkom zrejmé a nepochybné, aká povinnosť, na základe akých ustanovení zák. č. 71/1992 Zb. a podľa akej položky Sadzobníka súdnych poplatkov bol poplatok vyrubený. Preto nedostatok odôvodnenia napadnutého uznesenia nespôsobuje aj vzhľadom na jeho charakter jeho nepreskúmateľnosť. V pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov je uvedené, že poplatok 20,- eur sa platí za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Podľa názoru odvolacieho súdu sa však aj na pol. 7a Sadzobníka vzťahuje bod 3. poznámok k pol. 1 Sadzobníka, podľa ktorého poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni (§ 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.). Z toho vyplýva, že v súvislosti s § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. by žalobcovi nebolo možné uložiť povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by ho podal pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., t. j. pred 1. 10. 2012. Žalobca však odvolanie podal na pošte dňa 13. 12. 2013, teda za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z. z. Z toho vyplýva, že napadnuté uznesenie je vecne správne, a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.