Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11Co/103/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225103 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1212225103.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členov senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľa: C., G.. M.. B.., H., C. XX, V.B.: XX XXX XXX, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská M., F. I. G. G. M., H., Ž. T.I. XX, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 07.04.2014, č.k. 58C/200/2012-92 a uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 04.06.2014, č.k. 58C/200/2012-95, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 07.04.2014, č.k. 58C/200/201292 sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 04.06.2014, č.k. 58C/200/2012-95 sa p o t v r d z u j e. Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zo dňa 7.4. 2014, č.k. 58 C/200/2012-92 súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na uloženie povinnosti odporcovi zaplatiť mu sumu XXX euro titulom majetkovej škody a sumu XXX euro titulom nemajetkovej ujmy uplatnenú podľa ust. zák.č. 514/2003 Z.z. a i návrh navrhovateľa na prerušenie konania. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 4 ods.1 písm. a/ bod 1, § 9 ods.1,2, § 17 ods.1,2,3, § 19 ods.1,2,3 , § 27 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci , § 44 ods.2, zák.č. 233/1995 Z.z. v platnom znení ( Exekučný poriadok ), § 5 ods.1, § 79 ods.2, § 120 ods.1 O.s.p., a to pre neunesenie dôkazného bremena navrhovateľom pre možné úspešné uplatnenie si nároku tvoriaceho predmet konania. V odôvodnení súd prvého stupňa poukázal na to, že navrhovateľ, ktorý je v danej veci zastúpený advokátom v podanom návrhu neuviedol spisovú značku exekučného konania vedeného na súde a v podaní absentovali relevantné údaje majúce význam pre posúdenie veci ( dátumy doručenia podaní na súd a dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody). Navrhovateľ v priebehu konania nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukázal existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody a nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ síce v návrhu uviedol dôkazy , najmä odkaz na exekučný spis, avšak v skutočnosti preniesol celú dôkaznú povinnosť na súd. Navrhovateľ pritom ako oprávnený z exekučného konania mal možnosť a záujem relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda a v ktorom boli porušené jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Súd prvého stupňa v odôvodnení ďalej konštatoval, že zisťovanie skutkového stavu je nevyhnutným predpokladom posúdenia toho, čo je v tom ktorom konaní uplatnené.. Proces získavania týchto skutkových poznatkov tvorí procesné dokazovanie. V konaní je navrhovateľ povinný pravdivo opásať rozhodujúce skutočnosti, označiť dôkazy na preukázanie svojho nároku a tieto dôkazy aj predložiť . V danom prípade navrhovateľ ako oprávnený z exekúcie disponoval relevantnými dôkazmi, ktoré bol povinný súdu predložiť. Navrhovateľ si túto svoju povinnosť nesplnil, neuniesol dôkazné bremeno čím stratil spor. Navrhovateľ síce dal spracovať znalecký posudok, ktorým preukazoval výšku vzniknutej škody za ktorá zodpovedá odporca, tento dôkaz však súd prvého stupňa s použitím § 120 ods. 1 O.s.p. nevykonal , nakoľko časť návrhu týkajúca sa vzniku náhrady škody a nemajetkovej ujmy a jej priznanie bolo závislé na posúdení, či konaním súdu v exekučnom konaní došlo alebo nedošlo k porušeniu zákona. Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že keďže navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom existenciu škody vzniknutej mu nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní, nemal dôvod skúmať a zisťovať, či návrh podaný podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. bol riadne predbežne prerokovaný. Súd prvého stupňa tiež vyslovil názor, že prípadné prieťahy v súdnom konaní je oprávnený konštatovať len Ústavný súd SR, a až na základe jeho rozhodnutia vo veci je možné sa zaoberať prípadným nesprávnym úradným postupom v súdnom konaní podľa § 9 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z. z.. Súd prvého stupňa mal po vyhodnotení skutkového stavu za to, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje. Navrhovateľ tak isto zjavne opomenul, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobných návrhov nevyplýva a z toho dôvodu nebol preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. K príčinnej súvislosti poukázal na skutočnosť, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. je jedným z predpokladov aj preukázanie príčinnej súvislosti medzi existenciou nesprávneho úradného postupu, resp. nezákonného rozhodnutia a vzniku škody či nemajetkovej ujmy. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku dospel k záveru, že v danej veci nemožno prijať záver o existencii škody vzniknutej navrhovateľovi postupom konajúceho súdu. Výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd prvého stupňa právne odôvodnil § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. poukazujúc na to, že v otázke zaujatosti zákonného sudcu prejednávajúceho danú vec bolo zákonným spôsobom rozhodnuté nadriadeným súdom. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. s prihliadnutím na to, že odporca majúci úspech v konaní si náhradu trov konania nežiadal. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celosti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie ( dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 221 ods. l písm. f/, g/, h/, § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/, f/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Odvolateľ poukazujúc na § 42 ods.3, § 79 ods.1,2 O.s.p. konštatoval, že žiadne iné náležitosti podania, než ktoré zakotvujú citované ustanovenia neexistuje ( vrátane spisovej značky konania, v ktorom nastala skutočnosť, zakladajúca právo na náhradu škody ). Súdu prvého stupňa vytkol, že v merite veci neprípustne aplikoval princíp priamej retroaktivity, keď rozhodol na základe novej právnej úpravy uvedenej v § 9 ods.2 zák.č. 514/2013 Z.z.. Odporca sa k riadne doručenému odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 ) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného návrhu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu štátu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a veľmi podrobne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav , sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého výroku rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa vo veci samej zamietol návrh navrhovateľa uplatnený podľa zák.č. 514/2003 Z.z., v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, ktoré odvolateľ čiastočne zopakoval v odvolaní podanom proti rozsudku; z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody napadnutého rozhodnutia, odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu. Podľa § 9 ods. 1,2 citovaného zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. V danom konaní sa navrhovateľ svojim návrhom domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Štát (Slovenská republika) zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej moci (okrem orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy) a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom (§ 2, § 3 ods. l citovaného zákona). Podľa citovaného zákonného ustanovenia teda štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh orgánov verejnej moci uvedených v ustanovení § 2 citovaného zákona o.i. aj nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia, nezákonným rozhodnutím (nezákonne vydaným). Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť ( § 3 ods. 2 citovaného zákona). Je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie); štát však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené aj ďalšie podmienky zodpovednosti, a to existencia škody, nemajetkovej ujmy, nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, resp. nezákonné rozhodnutie, príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok, štát zodpovednosť nenesie. Je nespornou skutočnosťou, že povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (čl. 13 ods. l písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky), rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd každý je oprávnený konať čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Odvolací súd sa po oboznámení s obsahom spisu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ nepreukázal ani jeden z troch zákonných predpokladov pre možné úspešné uplatnenie si práva na náhradu škody spôsobenej mu orgánom verejnej moci. V tomto ohľade poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s úvahou o neunesení dôkazného bremena navrhovateľom, výsledkom ktorého potom bolo rozhodnutie v neprospech navrhovateľa. Odvolací súd naviac dodáva, že ak navrhovateľovi v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v konkrétnej exekučnej veci vznikla škoda a nemajetková ujma , mal ju vyčísliť a i preukázať v konkrétnej výške. Nie je možné vychádzať z jeho ničím neoverených a nepreukázaných tvrdení - navrhovateľ totiž výšku škody a i výšku nemajetkovej ujmy v návrhu na začatie konania vyčíslil paušálne bez viazanosti na konkrétny nesprávny úradný postup exekučného súdu v danej veci. Pri uplatňovaní práva na náhradu nemajetkovej ujmy ( s predpokladom úspechu v otázke zodpovednosti orgánu štátu za nesprávny úradný postup ) v konaní nepreukázal, že konštatovanie porušenia práva by nebolo dostačujúcim zadosťučinením. Pokiaľ odvolateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci prvostupňový súd zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa správne pri právnom posúdení veci a skúmaní splnenia troch zákonných predpokladov pre možné úspešné uplatnenie si nároku podľa zák. č. 514/2003 Z.z. zohľadnil právnu úpravu citovaného zákona účinnú v čase , kedy malo k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu dôjsť. Pokiaľ v rozhodnutí citoval i ust. § 9 ods.2 citovaného zákona v znení účinnom od 1.1.2013, tento uviedol len k podpore svojej úvahy o nepreukázaní existencie nesprávneho úradného postupu orgánu štátu. Pokiaľ odvolateľ poukazuje na to, že žiadna iná zákonná úprava , než ktorá je zakotvená v § 42 ods.3, § 79 ods.1 O.s.p. neexistuje ( vrátane náležitosti návrhu - uvedenia spisovej značky konania, v ktorom nastala skutočnosť, zakladajúca právo na náhradu škody ) odvolací súd poukazuje na to, že dôvodom pre zamietnutie návrhu vo veci samej bolo neunesenie dôkazného bremena navrhovateľom , ktorý mal povinnosť v konaní tvrdiť a preukázať splnenie troch zákonných podmienok pre možné uplatnenie si náhrady škody a nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup orgánu štátu ( bližšie uvedených v predchádzajúcej časti odôvodnenia ). Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka za výsledok konania ; jeho zmyslom je umožniť vydať súdu rozhodnutie i v tých prípadoch, kedy výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať ani záver o pravdivosti tejto skutočnosti, ale ani záver o tom, že by bola nepravdivá. V prejednávanej veci súd prvého stupňa v situácii, kedy sa navrhovateľ na pojednávanie nariadené súdom prvého stupňa na deň 7.4.2014 bez vážneho dôvodu nedostavil, v súlade s § 101 ods.2 O.s.p. vec prejednal a rozhodol s prihliadnutím na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Nebolo jeho povinnosťou zaobstarávať a vykonávať iné dokazovanie, než aké navrhovateľ v konaní navrhol. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 7.4.2014, č.k. 58 C/200/2012-92 ( vrátane správneho výroku o trovách konania pred súdom prvého stupňa ) podľa § 219 ods.1,2 O.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Okresný súd Bratislava II v uznesení zo dňa 4.6.2014, č.k. 58 C/200/2012-95 právne dôvodiac položkou č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zák.č. 71/1992 Zb. v platnom znení uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava II súdny poplatok za odvolanie v sume XX eur, do 10 dní od právoplatnosti uznesenia. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Poukázal na to, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie. Namietol, že spoplatnenie podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa týka iba návrhu, nie však odvolania a v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 39/2007. V odvolaní napokon uviedol, že dané konanie sa začalo pred 30.09.2012, a preto v zmysle § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. treba vec posúdiť podľa tohto zákona v znení platnom do 30.09.2012. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Podľa § 6 ods. 2 prvá a druhá veta zák. č. 71/1992 Zb. v platnom znení, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Povinnosť navrhovateľa zaplatiť v posudzovanom prípade poplatok za odvolanie vyplýva z druhej vety citovaného ustanovenia, i keď v samotnej pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa odvolanie neuvádza. Odvolací súd poukazuje na to, že pol. 7a Sadzobníka bola do zákona č. 71/1992 Zb. vložená zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2012. Keďže pre účely zákona č. 71/1992 Zb. treba konaním rozumieť konanie na jednom stupni, navrhovateľ by nebol povinný zaplatiť poplatok za odvolanie iba za predpokladu, že by odvolanie podal do 30.09.2012 ( odvolanie v danej veci podal až dňa 28.5.2014). Odvolací súd upriamuje pozornosť i na to, že nie je viazaný rozhodnutiami prvostupňových súdov, na ktoré navrhovateľ v odvolaní poukazuje. Pokiaľ ide o uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 39/2007, toto na prejednávanú vec nemožno aplikovať , keďže sa týka otázky platenia súdnych poplatkov v konaniach, ktoré nie sú uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov ( konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je v Sadzobníku súdnych poplatkov uvedené). Na základe uvedeného odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 4.6.2014, č.k. 58C/200/2012-95 ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.