Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/40/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225640 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1212225640.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: Y. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX, Z., proti odporkyni: N. E., nar. X.X.XXXX, bytom W. XX, Z., zastúpená: Mgr. Viera Rišiaňová, advokátka, Sad na Studničkách 1029/32, Žilina o rozvod manželstva, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. 59P 223/2012-67 zo dňa 4.9.2013, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo dňa 4.9.2013 rozviedol manželstvo účastníkov konania Y. E. a N. E. uzavreté dňa 15.11.1997. Účastníkom konania nepriznal právo na náhradu trov konania a odporkyni uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu náhradu trov konania štátu v sume 66,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd rozhodol na základe návrhu navrhovateľa, ktorý bol podaný na súd dňa 4.10.2012 a ktorým sa domáhal rozvodu manželstva s odporkyňou z dôvodu, že ich manželstvo je vážne rozvrátené a nie je žiadny predpoklad, aby manželstvo v budúcnosti mohlo plniť svoj účel. Navrhovateľ tvrdil, že manželstvo bolo harmonické istý čas po uzavretí manželstva, ale neskôr vzájomné vzťahy ochladli z dôvodu niekoľko ročných nepretržitých rozporov a názorových rozdielov, ako aj z dôvodu neustálej žiarlivosti zo strany odporkyne bez adekvátnych dôvodov a jej nezáujmu o domácnosť a rodinu. Súd v súlade s ustanovením § 22 a § 23 Zákona o rodine vyhovel návrhu, keď mal preukázané, že účastníci konania ako manželia, hoci žijú v jednej domácnosti, vôbec spolu nekomunikujú, nehospodária spolu, citovo sú odcudzení a preto podľa názoru súdu vzťahy medzi manželmi sú vážne narušené a trvalo rozvrátené a manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Súd zistil ako príčinu rozvratu manželstva rozdielnosť v názoroch a povahách manželov a preto návrhu vyhovel. Rozhodol na pojednávaní dňa 4.9.2013 bez prítomnosti odporkyne, ktorá predvolanie na pojednávanie neprevzala, svoju neúčasť neospravedlnila a preto súd vec prejednal v jej neprítomnosti podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Odporkyňa sa na pojednávania nedostavovala pravidelne, dňa 25.2.2013 bolo pojednávanie odročené z dôvodu, že právna zástupkyňa odporkyne neskoro prevzala vec na zastupovanie, dňa 25.3.2013 žiadala právna zástupkyňa odporkyne o odročenie pojednávania zo zdravotných dôvodov odporkyne, na pojednávanie dňa 29.4.2013 sa odporkyňa nedostavila z dôvodu zmeny právneho zástupcu a predvolanie na pojednávanie dňa 4.9.2013, na ktorom súd vo veci rozhodol, v odbernej lehote neprevzala. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie odporkyňa prostredníctvom právnej zástupkyne a namietala, že súd prvého stupňa jej svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom a vec nesprávne právne posúdil. Žiadala rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietala, že súd pochybil, keď prejednal vec a rozhodol vo veci v jej neprítomnosti podľa § 101 ods. 2 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia je možné v konaní pokračovať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka, ktorý sa nedostavil na pojednávanie a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie, len za predpokladu, že takýto účastník konania bol na pojednávanie riadne predvolaný. Odporkyňa však namieta, že by bola na pojednávanie dňa 4.9.2013 riadne predvolaná z dôvodu, že na adrese jej trvalého pobytu, kde sa zdržiava jej predvolanie nikdy doručené nebolo a ani nebola vhodným spôsobom upovedomená o termíne, kedy sa malo uskutočniť opätovné doručenie zásielky a takéto upovedomenie vo svojej schránke nenašla a nevedela ani o tom, že zásielka obsahujúca predvolanie na pojednávanie bola uložená s určením odbernej lehoty na pošte. Odporkyňa o pojednávaní dňa 4.9.2013 nebola upovedomená a preto jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Túto skutočnosť namietala z dôvodu, že mala eminentný záujem osobne byť prítomná na pojednávaní, čo avizovala opakovane vo svojich podaniach na súd, zásielky zo strany súdu si predtým vždy riadne prevzala, a ak sa nemohla pojednávania zúčastniť, svoju neúčasť na pojednávaní vždy ospravedlnila a preto je nesprávne zistenie súdu, že sa na pojednávanie nedostavovala pravidelne. Tvrdila, že nemala záujem vytvárať prieťahy v konaní, ale jej neprítomnosť spôsobovali mnohé okolnosti, ktoré jej v účasti na pojednávania bránili a o ktorých konajúci súd vždy informovala a jej žiadosti o odročenie pojednávania boli zjavne dôvodné, keď súd na ich základe pojednávanie vždy odročil. Odporkyňa zdôraznila charakter predmetného konania, ktorým je konanie o rozvod manželstva a aj vzhľadom na tento charakter konania je pojednávanie v neprítomnosti niektorého z účastníkov a to manželov, ktorých manželstvo má byť rozvedené podľa názoru odporkyne neprípustné. Ide totiž o konanie o osobnom stave, keď je podľa názoru odporkyne osobná účasť oboch účastníkov, a teda manželov skutočne dôležitá a nenahraditeľná, naviac v rámci konania o rozvod manželstva je súd povinný viesť účastníkov k odstráneniu príčin rozvratu manželstva a usiluje sa o ich zmierenie. Pre odporkyňu je záhadou, ako konajúci súd túto funkciu splnil bez jej prítomnosti. Súd prvého stupňa preto nesprávne postupoval, keď vec prejednal a rozhodol v jej neprítomnosti. Zdôraznila, že opakovane upozorňovala vo svojich podaniach na nepravdivosť tvrdení navrhovateľa a trvala na osobnej účasti na pojednávaní s tým, že k návrhu navrhovateľa sa chce osobne vyjadriť, ale napriek tomu súd rozhodol bez toho, aby ju vypočul. Poukázala na ustálenú judikatúru súdov (R 13/1977), podľa ktorej použitie ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. je možné v prípade, keď účastník je nečinný, prípadne pojednávať môže súd v jeho neprítomnosti, ak bo účastník riadne predvolaný. Ak je však vypočutie účastníka nevyhnutné ako dôkazný prostriedok, treba jeho vykonanie zabezpečiť podľa okolností prípadu, a teda vzhľadom k tomu, že v konaní bolo potrebné odporkyňu vypočuť, nemohol súd rozhodnúť a vec prejednať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v jej neprítomnosti. Odporkyňa namietala, že súd nepostupoval v súlade s ustanovením § 23 Zákona o rodine a nezistil skutočnosti odôvodňujúce rozvod manželstva, nesprávne posúdil tvrdenie navrhovateľa, dôvody rozvratu vzťahov medzi manželmi bez perspektívy obnovenia manželského spolužitia. Tvrdila, že rozvrat vzťahov neexistuje a namietala pravdivosť tvrdení navrhovateľa, s ktorými sa súd stotožnil, na základe ktorých rozhodol a ktoré uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Odporkyňa preto tvrdila, že neexistuje dôvod pre rozvod manželstva účastníkov tohto konania a žiadala napadnutý rozsudok zrušiť, vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a prejednanie v jej prítomnosti na pojednávaní, na ktorom jej bude umožnené vyjadriť sa k návrhu navrhovateľa. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. V prejednávanej veci odporkyňa v podanom odvolaní namietala, že okresný súd jej svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom a preto žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva (v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv a to napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách ustanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), predkladať a označovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 120 ods. 1 O.s.p.), právo na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)). Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je irelevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušujú ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06). Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, ktoré majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05 a tiež Kraska c. Švajčiarsko). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z článku 46 a nasl. Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p.), pritom spravodlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby jeho závery, ku ktorým na základe zhodnotenia skutkového stavu veci dospel boli prijateľné, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a najmä presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p., IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 332/09). Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Pri hodnotení dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania posudzuje súd podľa konkrétnych okolností. Existenciu dôležitého dôvodu môže preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania žiadosti účastníka o odročenie pojednávania. Jej dôvodnosť skúma predovšetkým z hľadiska preukázania skutočností, z ktorých žiadateľ vyvodzuje existenciu ním tvrdeného dôležitého dôvodu. Obsahom základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom, nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti na odročenie pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti dôležitého dôvodu (§ 101 ods. 2 O.s.p.) v každom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. januára 1999, sp. zn. I. ÚS 68/1998, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo 77/2002). V prejednávanej veci z podaného návrhu navrhovateľa vyplýva, že manželstvo bolo zo začiatku harmonické, ale po určitej dobe vzájomné vzťahy ochladli a pre niekoľkoročné nepretržité rozpory a názorové rozdiely a pre žiarlivosť zo strany odporkyne a nezáujem o domácnosť a rodinu sa vzťahy zhoršili a manželstvo je v súčasnej dobe vážne rozvrátené a nie je žiadny predpoklad, že by mohlo plniť svoj účel. Odporkyňa sa vo svojom podaní zo dňa 7.2.2013 vyjadrila tak, že nesúhlasí s návrhom na rozvod manželstva, dôvody, ktoré uviedol navrhovateľ v podanom návrhu odmieta a nesúhlasí s rozvodom manželstva. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že súd určil termín pojednávania na deň 25.2.2013, na ktorý predvolal účastníkov konania. Podaním zo dňa 25.2.2013 zástupkyňa odporkyne Mgr. Viera Rišiaňová, advokátka, doručila súdu žiadosť o odročenie termínu pojednávania dňa 25.2.2013, v ktorej uviedla, že dňa 22.3.2013 prevzala právne zastúpenie odporkyne v predmetnej veci a pre krátkosť času sa nemohla s danou vecou dostatočne a dôkladne oboznámiť a preto žiadala o odročenie pojednávania a so žiadosťou predložila aj splnomocnenie zo dňa 22.2.2013. Súd prvého stupňa odročil pojednávanie na deň 25.3.2013. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 25.3.2013 bola súdu doručená žiadosť právnej zástupkyne odporkyne o odročenie pojednávania určeného na deň 25.3.2013 z dôvodu, že jej oznámila odporkyňa, že sa jej zhoršil zdravotný stav, následkom čoho bola nútená bezodkladne navštíviť svojho ošetrujúceho lekára a z toho dôvodu sa nemohla zúčastniť pojednávania a k tejto žiadosti pripojila potvrdenie ošetrujúceho lekára, ktoré sa nachádza v súdnom spise na č.l. 45 až 47. Súd odročil pojednávanie na deň 29.4.2013. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že odporkyňa dňa 29.4.2013 doručila súdu ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní a žiadosť o odročenie pojednávania na iný termín z dôvodu, že odvolala plnú moc udelenú právnej zástupkyni Mgr. Viere Rišiaňovej, advokátke a nepodarilo sa jej nájsť nového právneho zástupcu a z dôvodu, že nie je schopná sama hájiť svoje práva v konaní na súde a sama sa nevyzná v tom, ako má súdne konanie o rozvod manželstva prebiehať, aké sú jej práva a povinnosti, žiadala o odročenie pojednávania, pretože má záujem, aby ju v konaní zastupoval advokát. Podaním doručeným súdu dňa 29.4.2013 právna zástupkyňa odporkyne oznámila súdu skončenie právneho zastúpenia v predmetnej veci. Súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 4.9.2013 po zistení, že sa dostavil navrhovateľ a nedostavila sa odporkyňa, ktorá zásielku v odbernej lehote neprevzala, vyhlásil uznesenie, že bude pojednávať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti odporkyne a vo veci rozhodol rozsudkom tak, že manželstvo účastníkov rozviedol, keď navrhovateľ trval na podanom návrhu a tvrdil, že s odporkyňou nekomunikuje, nevie, či odporkyňa má vedomosť o pojednávaní a stále bývajú v spoločnej domácnosti. Tvrdil, že manželstvo je dlhodobo nefunkčné a nie je nádej na obnovenie spolužitia. Odporkyňa dňa 9.9.2013 doručila súdu žiadosť o opätovné prejednanie veci, pretože zistila, že manželstvo bolo rozvedené na pojednávaní v jej neprítomnosti. Tvrdila, že všetko sa prejednalo za jej chrbtom, bez jej účasti a navrhovateľ jej zámerne odobral a ukradol oznámenie o uložení zásielky, aby sa nemohla brániť a hájiť svoje práva na pojednávaní. Žiadala preto o opätovné prejednanie veci v jej prítomnosti. Odporkyňa je v konaní zastúpená právnou zástupkyňou, advokátkou, na základe plnej moci zo dňa 28.10.2013. V prejednávanej veci súd prvého stupňa rozhodol na základe zistenia, že vzťahy medzi manželmi sú tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo už nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Súd zistil, že príčinou, ktorá viedla k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi bola rozdielnosť v názoroch a povahách manželov. Odvolací súd zastáva názor, že takéto závery súdu prvého stupňa vychádzajú z neúplne zisteného skutkového stavu, ktorého správnosť záverov odporkyňa svojim odvolaním spochybňuje. V odvolaní namieta, že jej postupom súdu prvého stupňa bola odňatá možnosť konať pred súdom a boli porušené jej základné práva tým, že nebola prítomná na pojednávaní a nemohla sa vyjadriť k tvrdeniam navrhovateľa, s ktorými ako uviedla nesúhlasí. Každý účastník má právo, aby vec bola prerokovaná na súde v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom (článok 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd). Jednou zo základných zásad občianskeho súdneho konania je zásada ústnosti, podľa ktorej styk súdu s účastníkmi konania a inými osobami, ktoré majú aktívnu účasť na konaní, sa realizuje ústne. Zásada ústnosti, ako zásada prejednacia v záujme dosiahnutia účelu sporového súdneho konania je upravená v ustanovení § 101 O.s.p., ktoré umožňuje súdu pokračovať v konaní, i keď sú účastníci nečinný a z vážneho dôvodu o odročenie pojednávania nepožiadali. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti zaručené Ústavou Slovenskej republiky treba chápať tak, aby súd umožnil účastníkovi uplatnenie jeho práv. Účastník konania môže svoje práva a povinnosti v občianskom súdnom konaní vykonávať sám alebo v zmysle § 24 O.s.p. prostredníctvom zvoleného zástupcu, ktorému pre konanie udelí plnú moc. V danej veci odporkyňa preukázala, že na zastupovanie v predmetnom konaní si zvolila právneho zástupcu, ktorému udelila plnú moc a ktorú súdu aj predložila. Právna zástupkyňa odporkyne požiadala o odročenie pojednávania z dôvodu, že pre krátkosť času sa nemala možnosť dôkladne s vecou oboznámiť. Nebol preto správny postup súdu, keď nepovažoval túto skutočnosť za dôvod pre odročenie pojednávania, keď účastník konania má právo dať sa v konaní zastúpiť zvoleným zástupcom a tiež odporkyňa v súvislosti s ďalším dôvodom pre odročenie pojednávania pre zhoršenie jej zdravotného stavu, o čom predložila lekárske potvrdenie, preukázala dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a súd rozhodne, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná, pritom vychádza z toho, či navrhovaný dôkaz má pre vec podstatný význam a bolo tak naplnené právo na spravodlivé konanie. Odvolací súd v súvislosti s predmetom konania, ktorým je rozvod manželstva poukazuje na ustanovenie § 22 Zákona o rodine, podľa ktorého k zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v odôvodnených prípadoch. Podľa § 23 ods. 1 Zákona o rodine súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. V súvislosti s predmetnom konania v danej veci, odporkyňa dôvodne poukázala na ustanovenie § 100 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého súd v konaní o rozvod vedie manželov k odstráneniu príčin rozvratu a usiluje sa o ich zmierenie, keď tvrdila, že súd mal prejednať vec v jej prítomnosti, zistiť dostatočne dôvod rozvodu manželstva a dôvodne tvrdila, že súd je v každom prípade povinný skúmať objektívnu existenciu kvalifikovaného rozvratu vzťahov medzi manželmi. V § 22 Zákona o rodine je ustanovená zásada, že rozvod manželstva by mala byť krajná a posledná možnosť riešenia rozvratu vzťahov medzi manželmi, ku ktorej by mal súd pristúpiť len vtedy, ak sú splnené podmienky uvedené v § 23 Zákona o rodine. V zmysle ustanovenia § 23 Zákona o rodine, rozvrat vzťahov musí byť kvalifikovaný, nestačí akýkoľvek rozvrat. Intenzita tohto rozvratu musí byť vysoká a pre konštatovanie vážnosti rozvratu sa tento rozvrat musí javiť ako nezmeniteľný a nenapraviteľný. Nezhody manželov sa musia týkať podstatných vecí manželského spolužitia a musia byť vážne narušené citové väzby medzi manželmi. Trvalosť nemožno chápať len so zreteľom na minulosť, teda že rozvrat vzťahov trvá už dlhší čas, ale aj so zreteľom na budúcnosť manželského spolužitia, t.z., či rozvrat trvalo vylučuje ďalšie spolužitie manželov. Súd pri rozhodovaní o rozvode musí prihliadať na príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi a zároveň má povinnosť ich zisťovať. Je len vecou súdu, aby starostlivo uvážil, či v danom prípade nastalo vážne narušenie a trvalý rozvrat vzťahov a teda, či ďalšie trvanie manželstva je v rozpore s jeho účelom, ako aj záujmami manželov. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa na základe podaného odvolania vychádzajúc zo skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa zastáva názor, že súd nerozhodol v súlade s právnymi predpismi. Za danej situácie možno vyvodiť, že odporkyni nebolo súdom umožnené zúčastniť sa pojednávania, realizovať jej procesné práva a vyjadriť sa k veci, ako aj ku skutočnostiam, ktoré tvrdil navrhovateľ v podanom návrhu, ako dôvod rozvodu manželstva. Tvrdenie odporkyne, že jej postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom je preto dôvodné, aj s prihliadnutím na nedodržanie postupu podľa § 100 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Odvolací súd preto podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.