Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/22/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212229305 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1212229305.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a Mgr. Anny Križákovej v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: A. Z. M. B. M. Z. G. Ü. O. J. H. V. Á. , narodená dňa XX.XX.XXXX, bytom B., F. Č.. XX, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny, odbor sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Vazovova č. 7/A, Bratislava, dieťa rodičov: matka F. Z. M. B. M. Z. G. Ü. O. J. H. V. Á., narodená dňa XX.XX.XXXX, bytom B., F. Č.. XX, otec V. Z. M. B. M. Z. G. Ü. O. J. , narodený dňa XX.XX.XXXX, bytom O., H. Č.. XX, o návrhu matky na zvýšenie výživného, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 21. novembra 2013, č.k. 28P 253/2012-51, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 21. novembra 2013, č.k. 28P 253/2012-51, v napadnutej časti vo výroku, ktorým súd zvýšil vyživovaciu povinnosť otca k maloletej A. zo sumy 624,-- Sk na sumu 60,-- € mesačne od 06.11.2012, ktorú je otec povinný uhrádzať vždy do 15. dňa v mesiaci k rukám matky, p o t v r d z u j e . Vo výroku o zročnom výživnom rozsudok súdu prvého stupňa z m e ň u j e tak, že zročné výživné otca na čas od 06.11.2012 do 31.03.2014 v sume 656,50 € povoľuje otcovi splácať po 20,-- € mesačne spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok, počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku. Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava II. rozsudkom zo dňa 21.11.2013, č.k. 28P 253/2012-51, zvýšil vyživovaciu povinnosť otca na maloletú A. Z. zo sumy 624,-- Sk mesačne na sumu 60,-- € mesačne počnúc dňom 06.11.2012, ktoré výživné je otec povinný uhrádzať k rukám matky do 15. dňa v mesiaci vopred. Otcovi povolil zaplatiť dlžné výživné za obdobie od 06.11.2012 do 30.11.2013 v sume 500,50 € v mesačných splátkach vo výške 20,-- € splatných spolu s bežným výživným počnúc mesiacom december 2013 pod následkom straty výhody splátok a vo zvyšku súd návrh matky zamietol. Týmto rozsudkom zmenil rozsudok Okresného súdu Humenné zo dňa 26.08.2005, č.k. 16C 49/2005-31, v časti výroku o výživnom. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že návrhom podaným na okresnom súde dňa 06.11.2012 sa matka maloletej A. domáhala zvýšenia vyživovacej povinnosti otca voči maloletej zo sumy 624,-- Sk mesačne na sumu 185,-- € mesačne počnúc dňom 01.03.2012. Matka mala za to, že od poslednej úpravy výživného došlo na strane maloletej, ako aj na strane matky, ktorá je nezamestnaná, k podstatnej zmene pomerov. V návrhu matka celkové výdavky na dcéru vyčíslila priemerne na 299,70 € mesačne, pričom vyjadrila názor, že otec je ako podnikateľ schopný podieľať sa na výžive dcéry vo vyššej miere než sumou 33,-- € mesačne, ktoré začal platiť dobrovoľne vo vyššej sume, než podľa pôvodného rozhodnutia súdu, ale často s veľkým omeškaním. Príjem matky pozostávajúci z dávky v hmotnej núdzi vo výške 204,79 € jej neumožňoval hradiť svoje nutné potreby a potreby dieťaťa, z ktorého dôvodu bola odkázaná na finančnú pomoc blízkych osôb. Súd prvého stupňa tak rozhodol po tom, ako mal z vykonaného dokazovania preukázané nasledovné právne skutočnosti. Naposledy bola vyživovacia povinnosť otca na maloletú A. upravovaná rozsudkom Okresného súdu Humenné zo dňa 26.08.2005, č.k. 16C 49/2005-31, ktorým bola schválená rodičovská dohoda, na základe ktorej bola maloletá A. zverená do osobnej starostlivosti matky a otec bol zaviazaný prispievať na jej výživu sumou 624,-- Sk mesačne. V tom čase mala maloletá tri roky; otec bol nezamestnaný, poberal dávku v hmotnej núdzi vo výške 1.580,-- Sk mesačne. Maloletá A. v súčasnosti navštevuje 5. ročník základnej školy, pričom matka vynaloží za obedy v škole mesačne 22,-- €, za mesačný cestovný lístok 13,-- € a za návštevu ZUŠ (klavír) 14,-- €. Matka je rozvedená, od poslednej úpravy jej nepribudla vyživovacia povinnosť. Býva v 3-izbovom byte, ktorý má v podielovom spoluvlastníctve so súrodencami, kde náklady na bývanie dosahujú mesačne 190,-- € na zálohách na služby, 20,-- € na elektriku a 5,-- € za plyn. Na nákladoch sa podieľa aj matkin brat, ktorý s ňou a maloletou žije v spoločnej domácnosti. Matka zostala od 01.02.2012 nezamestnaná, vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie, pričom jej nevznikol nárok na dávky v nezamestnanosti. Poberala výlučne dávky v hmotnej núdzi vo výške 204,79 € a rodinné prídavky vo výške 23,-- €. Otec kúpil maloletej na Vianoce tablet v hodnote cca 100,-- €, spodnú bielizeň a oblečenie. Maloletá sa s otcom stretáva v rozsahu, aký si určí sama. Otec rovnako ako v čase poslednej úpravy poberá dávky v hmotnej núdzi a príspevky v celkovej výške 118,30 €. To, že nepracuje, odôvodňuje hlavne zdravotnými dôvodmi, ako aj situáciou na trhu práce v mieste jeho bydliska. Býva u svojich rodičov, ktorým na základe zmluvy prispieva na bývanie sumou 100,-- € mesačne. Nespláca žiadne úvery ani pôžičky. Vo svojej výpovedi pred dožiadaným súdom uviedol, že si uvedomuje, že výška doposiaľ stanoveného výživného nie je dostačujúca, avšak mal výhrady k tomu, že si nemal možnosť overiť matkou uvádzané výdavky na školskú a mimoškolskú činnosť, keď namietal, že má s dcérou limitovaný kontakt, v dôsledku čoho dochádza aj k citovému odcudzeniu maloletej. Uviedol, že ak by mal s dcérou širší styk, zabezpečil by pre maloletú aj iné potrebné veci podľa svojich schopností a možností, než len príležitostné vecné dary (ako napríklad hodnotný tablet a značkové športové a voľnočasové oblečenie v nie zanedbateľnej hodnote, ktoré jej daroval na Vianoce), avšak výživné podľa neho nemá zabezpečovať potreby matky. Ďalej tvrdil, že maloletej pred začiatkom školského roka zabezpečuje školské pomôcky, perá, peračníky, zošity, knihy, ale aj tenisky a iné veci, časť z ktorých vecí však maloletej nemá vždy možnosť odovzdať z dôvodu neochoty matky umožniť mu stretávanie sa s dcérou, z ktorého dôvodu žiadal návrh na zvýšenie svojej vyživovacej povinnosti zamietnuť. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že na strane maloletej došlo k podstatnej zmene pomerov, keď od poslednej úpravy uplynulo 8 rokov, počas ktorej doby maloletá medzičasom navštevovala predškolské zariadenie, prvý stupeň základnej školy a v čase konania nastúpila na druhý stupeň základnej školy. Dôvodil, že pri určovaní výšky výživného vychádzal z odôvodnených potrieb maloletej, a to nielen hmotných, ako jedlo a ošatenie, a tiež aj z možností otca. Poukázal na to, že vyživovacia povinnosť tak, ako bola určená doposiaľ nedosahuje ani minimálne výživné stanovené zákonom. Súčasne bral do úvahy aj všeobecne známu situáciu na trhu práce v regióne, v ktorom sa nachádza bydlisko otca, avšak v tejto súvislosti zohľadňoval to, že otec nie je obmedzený pri hľadaní si práce starostlivosťou o deti, čo mu značne rozširuje možnosti a môže si hľadať prácu aj v blízkom zahraniční, napr. v Českej republike. Súd prvého stupňa mal za to, že pokiaľ otec využije všetky možnosti, vrátane brigádnickej činnosti, je v jeho schopnostiach a možnostiach prispievať na výživu maloletej v určenom rozsahu, keď pri jeho určení súčasne prihliadal na to, že od otca nemožno požadovať, aby dosahoval taký príjem, ktorý by uspokojil všetky nároky maloletej. V tejto súvislosti poukázal na právo detí podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, ktorej musia byť prispôsobené výdavky detí; s poukazom na uvedené vo zvyšku návrh matky zamietol. Zdôraznil, že za zohľadnenia možností otca došlo k minimálnemu zvýšeniu jeho vyživovacej povinnosti voči maloletej, na pomyselnej dolnej hranici a takto určená výška výživného rozhodne nemôže u otca vzbudzovať domnienky, že ide o úhradu potrieb matky. Nakoľko matka nepreukázala dôvody hodné osobitného zreteľa na spätné priznanie (zvýšenie) výživného, vyživovaciu povinnosť zvýšil od podania návrhu. Dlžné výživné za obdobie od podania návrhu, t.j. od 06.11.2012 do 30.11.2013 vyčíslené na sumu 500,50 €, keď vychádzal zo skutočnosti, že od podania návrhu otec opätovne prispieval na výživu maloletej iba sumou 21,-- € mesačne podľa predchádzajúceho rozhodnutia (zaokrúhlenou na celé eurá nahor po prepočte platným konverzným kurzom), povolil podľa § 160 ods. 1 O.s.p. otcovi uhradiť v pravidelných mesačných splátkach po 20,-- € mesačne. Rozsudok odôvodnil ustanovením § 62 ods. 2 až 5, § 75 ods. l, § 77 ods. l, § 78 ods. l Zákona o rodine. Žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania, keďže ide o konanie, ktoré mohlo začať aj bez návrhu. V tejto časti dôvodil ustanovením § 146 ods. l písm. a/ O.s.p. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie otec dôvodiac tým, že sa u neho od posledného určenia výživného v roku 2005 vôbec nezmenili jeho životné podmienky a ani príjmy, a teda nie je možné, aby platil výživné a zročný dlh vo výške stanovenej súdom prvého stupňa. Stále poberá dávku v hmotnej núdzi vo výške 58,-- €. K tomu poberá príspevok na bývanie vo výške 60,-- € mesačne, takže jeho celkový mesačný príjem predstavuje 118,-- €, z čoho sumou 100,-- € prispieva na bývanie svojim rodičom. Je teda pre neho nepochopiteľné, že bol rozsudkom súdu prvého stupňa zaviazaný platiť na výživu dcéry spolu sumou 80,-- € mesačne. Navyše poukázal na skutočnosť, že prvostupňový súd vôbec neprihliadal na jeho zdravotný stav a jeho pretrvávajúce zdravotné problémy, týkajúceho sa hlavne diagnostikovaného ochorenia lakťového nervu a poškodenia obidvoch kolenných kĺbov s indikovanými operáciami, z ktorého dôvodu pre neho nie je jednoduché nájsť si stálu prácu, alebo brigádu so stálym príjmom. K odvolaniu otca maloletej sa vyjadril kolízny opatrovník podaním zo dňa 20.01.2013, ktorý navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Matka odvolanie nepodala; k odvolaniu otca sa písomne nevyjadrila. Odvolací súd preskúmal vec (§ 212 ods. 2 písm. a/ v znení účinnom od 1.10.2013, ďalej len O.s.p.), na prejednanie odvolania nariadil pojednávanie (§ 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), zopakoval, doplnil dokazovanie (§ 211 ods. 2, § 129 ods. 1, § 213 ods. 1, 3, 5, 6 O.s.p.) návrhom na začatie konania, dohodou o skončení pracovného pomeru s matkou zo dňa 17.01.2012, vyjadrením otca zo dňa 05.02.2013, rodným listom maloletej, potvrdením o návšteve školy maloletej, potvrdením o poberaní dávok v hmotnej núdzi každého z rodičov, vyjadrením matky na pojednávaní dňa 28.02.2013, vyjadrením otca pred dožiadaným súdom dňa 09.09.2013, daňovým priznaním otca za rok 2012, pripojenými dokladmi o zdravotnom stave otca a potvrdením o ukončení podnikania, doručenými odvolaciemu súdu dňa 07.04.2014; doplnil dokazovanie vyjadrením matky a kolízneho opatrovníka. Otec maloletej, ktorý bol na pojednávanie nariadené pred odvolacím súdom riadne predvolaný svoju neúčasť ospravedlnil, o odročenie pojednávania nežiadal. Na základe zopakovaného a doplneného dokazovania dospel odvolací súd k tomu záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné. So zreteľom na okolnosti daného prípadu odvolací súd rozsudok odôvodnil a zaoberal sa len tými vecnými a právnymi skutočnosťami, dôvodmi, ktoré mali vplyv na rozhodnutie vo veci samej (porovnaj napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 9.12.1994 vo veci Ruiz Torija proti Španielsku /bod 29/, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky napr. vo veci IV. ÚS 115/2003, II. ÚS 44/2003, VI. ÚS 209/2004, I. ÚS 117/2005, IV. ÚS 112/2005). Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa a po zopakovaní, doplnení dokazovania odvolacím súdom, boli preukázané pre vec tieto podstatné právne skutočnosti. V čase rozhodovania súdu prvého stupňa boli obaja rodičia maloletej nezamestnaní; tento stav trvá. Matka ukončila pracovný pomer z dôvodu organizačných zmien zamestnávateľa dohodou ku dňu 31.01.2012. Od februára 2012 je evidovaná na Úrade práce sociálnych vecí a rodiny Bratislava, pričom poberá dávku v hmotnej núdzi a príspevky k dávke, aktuálne vo výške 260,-- €. Otec k 14.05.2013 oznámil Obvodnému úradu Humenné, odbor živnostenského podnikania ukončenie podnikania, keď od 01.04.2011 prevádzkoval voľnú živnosť s predmetom podnikania dokončovacie stavebné práce pri realizácii exteriérov a interiérov a kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod). V daňovom priznaní za rok 2012 otec priznal príjmy zo živnosti vo výške 8.010,35 €, výdavky 4.410,14 €, základ dane vo výške 3.600,-- €. Od 14.05.2013 je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné, pričom sú mu vyplácané dávky v hmotnej núdzi vo výške 118,30 € mesačne. Z lekárskych potvrdení vyplýva, že v apríli 2011 si otec podvrtol na schodoch ľavé koleno. Zo správy chirurga MUDr. Róberta Dorička zo dňa 09.04.2011 vyplýva, že RTG ľavého kolena otca bolo bez zreteľných traumatických zmien na skelete. V anamnéze mal operáciu ľavého kolena pre poranenie menisku. Z potvrdenia rádiológa - MUDr. Miloslavy Štofčíkovej vyplýva, že dňa 07.06.2011 otec absolvoval vyšetrenie magnetickou rezonanciou so záverom meniskopatia mediálneho menisku s ruptúrou v oblasti zadného rohu, ľahko zmnožená intraartikul. tekutina. V septembri, v októbri a následne v decembri 2011 absolvoval otec z dôvodu pretrvávajúcich subjektívnych bolestí po dvoch (starších) operáciách ľavého kolena ortopedické vyšetrenia so zistením klinického opuchu, na základe čoho absolvoval v januári 2012 opakované vyšetrenie magnetickou rezonanciou s obdobným záverom ako v júni predchádzajúceho roka. V januári 2012 absolvoval otec interné vyšetrenie pre dlhšiu dobu neliečenú hypertenziu, na čo mal predpísanú medikamentóznu liečbu. Vo februári 2013 absolvoval rehabilitačnú starostlivosť po predchádzajúcich vyšetreniach z dôvodu sťažovania si na tŕpnutie 4. a 5. prsta pravej ruky bez obmedzenia pohybu, s pocitom slabšej ruky, pričom mu ťažkosti začali počas dňa pri práci s počítačom. Objektívny lekársky nález bol bez lokálneho opuchu s diagnózou G-56.2 Sy kubitálneho kanála vpravo s léziou n.ulnaris. Žiadne iné, resp. ďalšie správy o svojom zdravotnom stave, predovšetkým z neskoršieho obdobia, otec odvolaciemu súdu nepredložil. Matka maloletej vo svojom vyjadrení pred odvolacím súdom doplnila, že okrem výdavkov spojených s návštevou školy a mimoškolskými aktivitami, na ktoré prihliadal už súd prvého stupňa, má maloletá spojené náklady aj s návštevou krúžku mažoretiek v sume 15,-- € mesačne; s ďalším krúžkom šikovných rúk, ktorý navštevuje v rámci školy, nemá spojené žiadne výdavky. Inak sa pomery matky a maloletej nezmenili. Otec na výživu maloletej platí nepravidelne, avšak v priemere prispieval od začiatku konania sumou 21,-- € mesačne, čo korešponduje s tvrdeniami otca v jeho vyjadreniach, že vyššou sumou 33,-- € prispieval cca do konca leta roku 2012, odkedy platí podľa posledného rozhodnutia. Matka zotrvala na vyčíslení celkových nákladov na výživu maloletej vo výške cca 300,-- € mesačne, do čoho zahrnula stravu, ošatenie, hygienickú starostlivosť, cestovné - električenku, krúžky, školské potreby, školské obedy, osobitné jednoročné výdavky v škole ako školné, vreckové, lekár a výlety, z ktorého dôvodu považovala sumu 60,-- € na výživu maloletej zo strany otca za nízku, avšak rozsudok súdu prvého stupňa navrhla napriek tomu potvrdiť. Vo svojom vyjadrení pred odvolacím súdom uviedla, že pokiaľ je na východe Slovenska, sama trvá na tom, aby dcéra udržiavala kontakt s otcom a so starými rodičmi z jeho strany. Mala za to, že otec má aj iný zdroj príjmu, čo usudzovala z toho, že sama dcéra videla, ako otec z internetovej stránky objednával športový tovar v značnej hodnote. Podľa nej je to otec, ktorý neprejavuje o maloletú dostatočný záujem, nezavolá jej, darčeky, ktoré jej dáva napríklad k narodeninám často už nie sú primerané jej veku. Dcéra sama otcovi navrhla, aby jej dal peniaze, z ktorých jej to, čo bude potrebovať, kúpi mama. Podľa § 62 ods. l, 2, 3, 4, 5 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť (ods. 1). Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov (ods. 2). Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona (ods. 3). Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť (ods. 4). Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie sú nevyhnutné vynaložiť (ods. 5). Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Podľa § 78 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Výživným sa rozumejú náklady na uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu je poskytované v súvislosti s jeho všestranným rozvojom tak po stránke fyzickej, ako aj po stránke duševnej. Rozsah nákladov na úhradu životných potrieb osoby odkázanej na výživné je rôzny, a to vzhľadom na vek, zdravotný stav, ale aj vzhľadom na nadanie (schopnosti) tejto osoby, spôsob prípravy na jej budúce povolanie a podobne. V zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení základom pre hodnotenie schopností a možností rodičov plniť si svoju vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu je zistenie ich skutočných príjmov, ale aj podkladov odôvodňujúcich záver, že tento dosahovaný príjem zodpovedá ich telesným a duševným schopnostiam, skúsenostiam v plnení pracovných povinností, ako aj miestnym, lokálnym možnostiam ich uplatnenia a závisí aj od zisťovania ich celkových majetkových pomerov v širšom slova zmysle. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti má súd vychádzať jednak zo všeobecných hľadísk, t.j. zo skúmania odôvodnených potrieb dieťaťa, rozsah ktorý je rôzny vzhľadom na vek, zdravotný stav, spôsob prípravy na budúce povolanie, nadanie, záujmy dieťaťa. Vychádza zároveň aj z reálnych možností a schopností rodičov plniť si svoju vyživovaciu povinnosť. Medzi týmito dvomi kritériami (medzi odôvodnenými potrebami maloletého dieťaťa a reálnymi schopnosťami a možnosťami rodičov) platí zásada priamej úmernosti, ktorá je plne v súlade s normatívnou zásadou, že dieťa má právo žiť na takej úrovni, na akej žijú jeho rodičia. To znamená, že čím je vyššia životná úroveň rodičov, tým je odôvodnené aj rozsiahlejšie uspokojovanie potrieb dieťaťa; teda jeho odôvodnenými potrebami sú aj také potreby, ktoré nie sú celkom bežné, ale sú pre vývoj dieťaťa prospešné, napr. rekreačné, kultúrne, športové, také, ktoré vo vyššej miere zmierňujú zdravotný hendicap a pod. Rozsah odôvodnených potrieb dieťaťa je tiež súčasne závislý od reálnych schopností a možností jeho rodičov - povinných poskytovať mu výživné, t.j. od ich zárobkových schopností a možností, počtu ich celkových vyživovacích povinností a pod. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom, ktoré sú na ich výživu i celkovú starostlivosť úplne odkázané, je jednou zo základných povinností každého rodiča, pričom každý z rodičov je povinný venovať všetky svoje sily dôslednému zabezpečeniu výživy detí, a to všetkých svojich detí bez rozdielu a bez ohľadu na to, či s deťmi žije alebo nežije v spoločnej domácnosti, pretože dieťa má právo na vytvorenie čo najpriaznivejších podmienok pre svoj zdravý rast a vývoj. Aj pri rozhodovaní o zmene rozsahu výživného prihliada súd k tomu, aby rozsah odôvodnenosti potrieb dieťaťa zodpovedal reálnym schopnostiam a možnostiam oboch rodičov, osobitne tiež výživou povinných rodičov, pričom povinnosťou súdu pri rozhodovaní o tejto zmene rozsahu výživného je vykonať porovnanie pomerov - skutočností dôležitých pre určenie výživného tak na strane dieťaťa, ako aj u jeho rodičov, a to v čase predchádzajúceho rozhodnutia s pomermi existujúcimi v čase nového rozhodovania, na základe úplných výsledkov dokazovania. To znamená, že musí byť preukázané, či a v čom ide o zmenu pomerov, zmenu podstatnú, nie len prechodnú. Pre zmenu rozhodnutia o výživnom nepostačuje len úvaha o tom, že doterajšie výživné je už nepostačujúce, či všeobecné konštatovanie o zmene pomerov v dôsledku uplynutia určitého času. V prejednávanej veci odvolací súd po doplnení dokazovania dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vo výroku, ktorým bola zvýšená vyživovacia povinnosť otca vecne správny, a preto ho v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Súd prvého stupňa sa riadil uvedenými zákonnými ustanoveniami, zásadami, vykonal podrobné dokazovanie a v rámci neho i porovnanie pomerov na strane dieťaťa i na strane rodičov v čase poslednej úpravy (v roku 2005), s pomermi existujúcimi v čase rozhodovania, ale aj od podania návrhu (2011-2013). Z tohto dokazovania vyvodil aj správne právne závery. Aj po doplnení dokazovania odvolacím súdom zostalo nesporným to, že matka podala návrh na zvýšenie so značným časovým odstupom po ostatnom rozhodnutí súdu o vyživovacej povinnosti otca k maloletej A., pričom od predchádzajúceho rozhodnutia došlo k takej zmene pomerov, podstatných, trvalých, ktorá odôvodňovala čiastočný úspech matky v predmetnom súdnom konaní. Náklady na výživu maloletej A. sa totiž za dobu od poslednej úpravy podstatne zvýšili jednak v súvislosti prirodzeným rastom životných nákladov a tiež v súvislosti s nástupom do povinnej školskej dochádzky a medzičasom na druhý stupeň základnej školy, čo odôvodňuje nutnosť vyššieho podieľania sa otca na jej výžive. Neobstojí námietka otca, že od poslednej úpravy sa jeho situácia nezmenila, keď je aj naďalej nezamestnaný, odkázaný výlučne na dávky v hmotnej núdzi. Otec totiž od poslednej úpravy obnovil v januári 2011 podnikateľskú činnosť, ktorú predtým ukončil práve v čase rozvodového konania, z ktorej v r. 2012 priznal príjmy takmer na úrovni minimálnej mzdy, t.j. značne vyššie než sociálna dávka, ktorú poberá počas nezamestnanosti, a to napriek tomu, že práve v uvedenom období začal za odbornej lekárskej pomoci riešiť svoje zdravotné problémy, ktorými argumentoval v odvolaní. Z neskoršieho obdobia nepredložil otec odvolaciemu súdu napriek výzve žiadne lekárske správy potvrdzujúce pretrvávanie jeho zdravotných problémov, ktoré by mohli mať eventuálne vplyv na jeho zárobkové schopnosti a možnosti, a teda nepreukázal, že by mu zdravotný stav bránil v plnej realizácii svojich schopností a možností, za účelom dosiahnutia dostatočného príjmu potrebného na zabezpečenie svojej výživy a výživy dieťaťa, ktoré je na neho odkázané výživou. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na povinnosť každého z rodičov v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojovanie svojich vlastných potrieb, pričom výživa dieťaťa predchádza akékoľvek ďalšie výdavky rodiča. O vyšších, než prezentovaných finančných možnostiach a schopnostiach otca, napokon svedčí aj skutočnosť, na ktorú sám poukazoval, že je maloletej schopný zakupovať finančne hodnotné dary, resp. napr. školské pomôcky a oblečenie, náklady, na ktoré sú však bez predchádzajúcej dohody s matkou dokonca často vynaložené neúčelne. Prechodné zhoršenie zdravotného stavu rodiča nemôže mať vplyv na jeho schopnosť prispievať na výživu dieťaťa. V prípade plného využívania svojho pracovného potenciálu v predchádzajúcom období by mal totiž jednak nárok na nemocenské, ktoré by čiastočne kompenzovalo dočasný výpadok príjmu a ako zodpovedný rodič by mal mať súčasne vytvorenú dostatočnú materiálnu rezervu, aby jeho prechodné zdravotné problémy nešli na úkor dieťaťa. Súd prvého stupňa v posudzovanej veci teda správne prihliadal nie na vykazované príjmy otca, resp. ich absenciu v dôsledku jeho dlhodobej nezamestnanosti, ale na schopnosti a možnosti otca, keď navyše v konaní bolo preukázané, že otec ukončil podnikateľskú činnosť až po podaní návrhu matky na zvýšenie jeho vyživovacej povinnosti voči maloletej, čo odvolací súd vyhodnotil ako vzdanie sa výhodnejšieho zamestnania zo strany otca (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine), práve vzhľadom na nepreukázané pretrvávajúce zdravotné problémy otca, v dôsledku ktorých nedošlo oficiálnym rozhodnutím k uznaniu jeho zníženej, resp. obmedzenej pracovnej schopnosti, čo napokon otec ani netvrdil. Základom pre hodnotenie schopností a možností rodičov plniť si svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu je okrem zistenia ich skutočných príjmov aj preverenie podkladov odôvodňujúcich záver, či dosahovaný príjem rodiča zodpovedá telesným a duševným schopnostiam, skúsenostiam v plnení pracovných povinností rodičov, ako aj miestnym, lokálnym možnostiam ich uplatnenia. Taktiež je rozhodujúce, či je tu skutočná vôľa dosiahnuť čo najvyšší zárobok, ako aj objektívne podmienky každého z rodičov na dosiahnutie príjmu, úmerného týmto predpokladom. Zohľadniac predchádzajúcu prax, vrátane prevádzkovania živnosti s predmetom podnikania v stále relatívne žiadanom odvetví stavebníctva, má odvolací súd za to, že otec nevyužíva všetky svoje možnosti a prostriedky vzhľadom na získané skúsenosti, aby sa zamestnal a zabezpečil si tak pravidelný príjem. Pre stanovenie výšky výživného totiž platí tzv. zásada potencionality a nie zásada fakticity zárobku. Preto pre určenie výživného je rozhodujúci príjem, ktorý by rodič reálne mohol dosiahnuť, keby riadne využíval svoje schopnosti a nie príjem, ktorý fakticky dosahuje preto, že tieto svoje schopnosti riadne nevyužíva. Na strane matky, ktorá je taktiež povinná podieľať sa primerane jej možnostiam okrem osobnej starostlivosti na výžive maloletej aj finančne, nebolo možné rovnako prihliadať na jej nezamestnanosť, ale bolo prihliadané na jej schopnosti a možnosti, dané aj regiónom, v ktorom žije, keď vzhľadom na celkovú výšku nákladov spojených s výživou maloletej vyčíslenú matkou, ktorá sa vzhľadom na vek dieťaťa, sociálne prostredie a jeho záujmy, ako aj životnú úroveň rodičov javí ako nie neprimeraná, ju finančný podiel na výžive maloletej aj pri zvýšení výživného otca na sumu 60,-- €, zaťažuje v podstatne vyššom rozsahu než otca. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že výška otcovi stanoveného zvýšeného výživného je na pomyselnej spodnej možnej hranici, keď takouto sumou nemôžu byť pokryté ani základné nevyhnutné výdavky spojené s výživou maloletej a už vôbec neprichádza do úvahy, aby ešte časť z takejto nízkej sumy použila matka na svoje osobné potreby. Pri posudzovaní zárobkových možností a schopností otca však bolo potrebné zohľadňovať okolnosti objektívneho charakteru na strane otca, vyplývajúce z rozdielnej úrovne zamestnanosti a príjmov v miestach bydlísk každého z rodičov. Otec teda ani v odvolacom konaní nepreukázal žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie. Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery a vec napokon rozhodol správne aj po právnej stránke. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 O.s.p. V rozsudku súd dostatočne uviedol, aké dôkazy vykonal, ako ich vyhodnotil, posúdil, a ako vec posúdil po právnej stránke. Nakoľko po podaní odvolania otec naďalej prispieval na výživu maloletej sumou 21,-- € mesačne, odvolací súd dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre zmenu napadnutého rozhodnutia v časti zročného výživného, keď od rozhodnutia súdu prvého stupňa do rozhodovania odvolacieho súdu došlo k značnému navýšeniu dlhu. Odvolací súd preto podľa § 220 O.s.p. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zročnom výživnom tak, že zročné výživné v sume 656,50 €, vyčíslené za obdobie od 06.11.2012 do 31.03.2014 povolil otcovi podľa ustanovenia § 160 ods. 1 O.s.p. zaplatiť obdobne ako súd prvého stupňa v splátkach po 20,-- € mesačne, ktorých výška bola v súlade s ustálenou súdnou praxou určená tak, aby bol dlh na výživnom uhradený najneskôr do 3 rokov (alikvótna čiastka za mesiac november 2012 v sume 50,-- €, 16 mesiacov x 60,-- € /december 2012 až marec 2014/ v sume 960,-- €, t.j. spolu 1.010,-- €; po odrátaní uhradených 353,50 €/17,50 € ako alikvótna čiastka za mesiac november 2012, 336,-- € za 16 mesiacov; december 2012 až marec 2014/, 656,50 €). O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pretože ide o konanie, ktoré bolo možné začať aj bez návrhu. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.