Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/404/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213202222 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1213202222.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Aleny Svetlovskej v právnej veci navrhovateľa: O.. E. P., F.. XX.X.XXXX T. P. XXX/XX, J.É. H., zastúpená advokátom JUDr. Martinom Špakom so sídlom Odborárov 49, Spišská Nová Ves proti odporcovi: Národná diaľničná spoločnosť, a.s., so sídlom Mlynské Nivy 45, Bratislava, IČO: 35 919 001 v konaní o nerovnaké zaobchádzanie a diskrimináciu na pracovisku, na odvolanie navrhovateľky proti čiastočnému rozsudku zo dňa 24.04.2013, č. k. 50C/23/2013 - 142 a proti uzneseniu zo dňa 24.4.2013, č. k. 50C/23/2013 - 141 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave č i a s t o č n ý rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 24.04.2013, č. k. 50C/23/2013 - 142 p o t v r d z u j e . Uznesenie Okresného súdu Bratislava II v Bratislave, zo dňa 24.4.2013, č. k. 50C/23/2013 - 141 p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým čiastočným rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľky o určenie, že právny úkon na základe, ktorého došlo k skončeniu pracovného pomeru výpoveďou v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) zákonníka práce zo dňa 15.3.2012 je neplatný a že odporca sa zaväzuje nahradiť navrhovateľke náhradu mzdy. Zamietol, zároveň uviedol, že o náhrade trov konania rozhodne vo veci samej. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia poukázal na návrh navrhovateľky smerujúcej voči odporcovi, ako bývalému zamestnávateľovi za nerovnaké zaobchádzanie a diskrimináciu na pracovisku. Následne navrhovateľka doplnila svoj návrh podaním doručeným súdu dňa 21.9.2012, ktorým sa domáhala vydania rozhodnutia s tým, aby súd zaviazal odporcu zaslať navrhovateľke na jej osobnú e- mailovú adresu a súčasne do vnútropodnikovej siete odporcu ospravedlnenie v navrhovanom znení a zároveň zaplatiť navrhovateľke 10 000,- eur z titulu nemajetkovej ujmy, spôsobenej porušením zásady rovnakého zaobchádzania na pracovisku. Zároveň si uplatnila i trovy súdneho konania. Navrhovateľka ďalším podaním zo dňa 14.11.2012 už prostredníctvom svojho právneho zástupcu rozšírila petit svojej žaloby zo dňa 29.8.2012 a okrem iných nárokov sa domáhala, aby súd vyslovil aj neplatnosť právneho úkonu, na základe ktorého došlo ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (ďalej len ZP) medzi navrhovateľkou a odporcom zo dňa 15.3.2012 a zároveň sa domáhala, voči odporcovi náhrady mzdy odo dňa doručenia žiadosti o prideľovanie práce až do právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa poukázal na pôvodný návrh, ktorým sa navrhovateľka domáhala nerovnakého zaobchádzania diskriminácie na pracovisku, na dôvody, ktoré uviedla v tomto písomne podanom návrh dňa 31.8.2012. Navrhovateľka uviedla, že po nástupe na pracovisko vtedajšej Slovenskej správy ciest dňa 2.9.2005 (neskôr pracovisko Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. Bratislava) na stredisko správy a údržby diaľníc 10 v T., po nástupe na miesto vedúcej strediska O.. O. U., táto začala vyvíjať na navrhovateľku pravidelné útoky, tak diskriminačné, ako aj určité formy tzv. bossingu. Navrhovateľka mala za to, že bola diskriminovaná svojou priamo nadriadenou, ale aj vedením firmy, ktoré neprialo žiadne opatrenia na predídenie opakovaným útokom na jej osobu. Bola zastrašovaná ponižovaná, nepravdivo ohováraná pred ostatnými kolegami a tlačená do časovo nezvládnuteľných úloh. Následne dňa 7.12.2012 navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu doplnila svoj návrh i o petit návrhu o vyslovenie neplatnosti právneho úkonu na základe, ktorého malo dôjsť ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou. Z tohto podania vyplynulo, že k ukončeniu zamestnaneckého pomeru s navrhovateľkou odporca pristúpil z organizačných dôvodov. Súčasťou výpovede bol aj list - ponukové konanie, v ktorom odporca navrhovateľke oznámil, že ku dňu skončenia pracovného pomeru nemá pre ňu iné vhodné miesto. Pracovný pomer mal skončiť uplynutím výpovednej doby dňa 30.6.2012. Navrhovateľka však mala za to, že odporca ju mylne informoval o tom, že ku dňu skončenia pracovného pomeru nemá pre ňu iné vhodné miesto, nakoľko dňa 10.7.2012 odišla zamestnankyňa odporcu pani O.. A. na materskú dovolenku, pričom táto zamestnankyňa mala v opise pracovnej činnosti takmer totožnú pracovnú náplň ako navrhovateľka. Uviedla, že odporca navyše neprerokoval skončenie pracovného pomeru s príslušnou odborovou organizáciou. Odporca v písomnom vyjadrení uviedol, že tvrdenia navrhovateľky o diskriminačných útokoch a bossingu na jej osobu je nepravdivé. Mal za to, že naopak jej nadriadená sa navrhovateľke snažila pomôcť, súhlasila s podporou so sociálneho fondu navrhovateľku po jej návrate z dlhodobej PN, zároveň súhlasila s používaním osobnej zdravotnej pomôcky v priestoroch na pracovisku navrhovateľky. Naopak, navrhovateľka odmietala plniť pokyny svojej nadriadenej, neustále komentovala vytknuté chyby a zadané pokyny pri odchode na dovolenku, alebo PN neodovzdala pokladňu, s čím znefunkčnila chod strediska. O skutočnosti, že by bola navrhovateľka zastrašovaná, nemá odporca vedomosť a ani navrhovateľka nešpecifikovala kým a akým spôsobom sa tak malo diať. K výpovedi z dôvodu nadbytočnosti odporca uviedol, že na základe rozhodnutia generálneho riaditeľa č. 4/2002/ zo dňa 27.2.2012 o zmenách v systematizácii pracovných miest spoločnosti, odporca zrušil s účinnosťou od 1.4.2012 v stredisku, v ktorom pracovala aj navrhovateľka systemizované miesto „odborný referent - ekonóm“. V dôsledku takejto organizačnej zmeny sa stala navrhovateľka pre odporcu nadbytočnou, zamestnávateľ ju nemohol zamestnávať v pracovnom pomere a podľa kolektívnej zmluvy poskytol navrhovateľke po uplynutí 3 mesačnej výpovednej doby 3 mesačné odstupné, ktoré navrhovateľka aj prijala. Ponuková povinnosť sa nevzťahuje na pracovné miesto na dobu zastupovania iného zamestnanca počas materskej dovolenky. Odchod na materskú dovolenku je síce skutočnosťou, ktorá je predpovedateľná, ale či aj skutočne nastane, nemožno s určitosťou predpokladať. Odporca nemôže informovať ostatných zamestnancov o tehotenstve svojej zamestnankyne. Súd prvého stupňa poukázal na ustanovenie § 61 ods. 1, 2 ZP ustanovenia § 62 ods. 1 ods. 3 a ods. 7 ZP, zároveň poukázal na ustanovenie § 63 ods. 1 písm. b) ZP a ustanovenia § 77 ZP a § 36 ZP. Uviedol, že dňa 15.3.2012 bolo navrhovateľke doručené skončenie pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti s poukazom na ustanovenie § 63 ods. 1 písm. b) ZP. Uviedol, že trojmesačná výpovedná lehota začala plynúť 1.4.2012 a uplynula 30.6.2012, čím došlo k skončeniu pracovného pomeru, keď práve u účastníka pracovno-právneho vzťahu domáhať sa neplatnosti zrušovacieho prejavu vedúceho ku skončeniu pracovného pomeru možno na súde uplatniť v zákonnej lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Uviedol, že táto lehota je lehotou prekluzívnou. Súd prvého stupňa uviedol, že síce podaním zo dňa 29.8.2012, doručené súdu 31.8.2012 navrhovateľka zažalovala, odporcu, ako svojho bývalého zamestnávateľa za nerovnaké zaobchádzanie a diskrimináciu na pracovisku, na základe výzvy súdu podaním zo dňa 19.9.2012, len doplnila svoj pôvodný návrh a presný žalobný petit, v zmysle ktorého žiadala od odporcu ospravedlnenie a zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 10 000,- eur, vrátane trov konania. Uviedol, že nárok na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou bol uplatnený a doplnením žaloby zo dňa 14.11.2012, doručený súdu 7.12.2012, teda po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty podľa § 77 ZP. Súd prvého stupňa, preto návrh navrhovateľky, v časti o určenie neplatnosti právneho úkonu a náhrady mzdy, titulom neplatného skončenia pracovného pomeru zamietol. Proti tomuto čiastočnému rozsudku navrhovateľka v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie a žiadala, aby odvolací súd čiastočný rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo aby čiastočný rozsudok zmenil a to tak, že určí, že právny úkon, na základe ktorého došlo k skončeniu pracovného pomeru je neplatný a že odporca sa zaväzuje nahradiť navrhovateľke náhradu mzdy odo dňa doručenia žiadosti o prideľovanie práce až do právoplatného rozsudku. Zároveň si uplatnil trovy konania prvostupňového, ale aj odvolacieho. Navrhovateľka v odvolaní uviedla, že pôvodný návrh zo dňa 29.8.2012 neobsahoval zákonom stanovené náležitosti žalobného návrhu a preto súd správne vyzval navrhovateľku na uvedenie návrhu do súladu s ustanovením § 42 ods. 3 O.s.p. Navrhovateľka podaním zo dňa 21.9.2002 uviedla čiastočne svoj návrh do súladu s ustanovením § 42 ods. 3 O.s.p., ktorým doplnila petit ospravedlnenie sa pre navrhovateľku, ako aj petit, týkajúci sa sumy 10 000,- eur ako nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Týmto svoj návrh v časti nemajetkovej ujmy a diskriminácie vyústil do úpravy žalobného petitu podaním zo dňa 21.9.2012, následne tak isto, aj návrh - časť neplatnosti skončenia pracovného pomeru bol upravený v súlade s ustanovením § 42 ods. 3 O.s.p. a to podaním navrhovateľky zo dňa 14.11.2012. Navrhovateľka uviedla, že v pôvodnom návrhu zo dňa 29.8.2012 v druhom odstavci svojho návrhu uviedla, že k 30.6.2012 bola prepustená z dôvodu prebytočnosti (nie pre porušovanie pracovnej disciplíny), aj keď jej kolegyňa na tej istej pracovnej pozícii bola v tom čase tehotná a 10.7.2012 odchádzala na materskú dovolenku. Tiež, že po ukončení jej pracovného pomeru prijala vedúca úplne novú zamestnankyňu, ktorá sa chodila zaškoľovať na prácu ešte v čase trvania jej výpovednej doby a to vo svojom osobnom voľne bez akejkoľvek pracovnej zmluvy a finančnej náhrady. Navrhovateľka uviedla, že v tomto odseku jednoznačne poukázala na porušenie hmotnoprávneho dôvodu pre skončenie pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, pričom tieto skutočnosti chcela do detailov opísať aj na pojednávaní v rámci svojej výpovede. Mala za to, že súd je povinný v zmysle § 41 ods. 2 O.s.p. skúmať úkony účastníkov konania podľa ich obsahu. Navrhovateľka mala za to, že svoj nárok, týkajúci sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru bol uplatnený včas, keď bol verifikovaný obsahom podania navrhovateľky z 29.8.2012, v ktorom nároku navrhovateľka po obsahovej stránke vyčerpala obidva nároky. Mala za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Napadnutým uznesením súd prvého stupňa návrh navrhovateľky na prerušenie konania pod sp. zn. 50C/20/2013, až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR, vedeného pod sp. zn. Rvp 10200/2013 zamietol. Súd prvého stupňa poukázal, že vo veci samej sa navrhovateľka návrhom zo dňa 29.8.2012, doplnenými podaniami zo dňa 21.9.2012 a 7.12.2012 domáha vydania rozhodnutia, ktorým by súd určil neplatnosť právneho úkonu a to skončenie pracovného pomeru výpoveďou v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) ZP zo dňa 15.3.2012 a priznania navrhovateľke náhrady mzdy, ako aj návrhom na zaviazanie odporcu povinnosťou zaslať navrhovateľke na jej osobnú mailovú adresu a aj do vnútropodnikovej siete odporcu ospravedlnenia v navrhovanom znení, uvedenom v petite návrhu, ako aj zaplatenia navrhovateľke 10 000,- eur z titulu nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením zásady rovnakého zaobchádzania na pracovisku. Navrhovateľka prostredníctvom jej právneho zástupcu navrhla v priebehu konania prerušenie konania až do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR v konaní vyslovenia súladu právnych predpisov, týkajúcich sa jednotlivých ustanovení zák. č. 365/2004 Z. z. - antidiskriminačný zákon a to s článkom 2 Dohovoru č. 111, uverejneného v zbierke zákonov pod č. 465/1990 Zb., vedeného pod sp. zn. Rvp 10200/2013. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. a mal za to, že prerušenie konania je fakultatívne, nie je právom účastníka konania, ale záleží výlučne na úvahe konajúceho súdu, či konanie preruší, pričom rozhodujúcim hľadiskom je tu zásada hospodárnosti konania. Zamietnutie návrhu na prerušenie konania aj v prípade, že by bol daný dôvod na prerušenie nepredstavuje porušenie práv účastníka konania, pokiaľ je náležite odôvodnené. Súd prvého stupňa zároveň uviedol, že po oboznámení sa s návrhom Okresného súdu Bratislava I. na začatie konania o súlade právnych predpisov, ktorý bol Ústavnému súdu SR doručený dňa 11.2.2013, pod sp. zn. Rvp 10200/2013 mal za to, že tento návrh sa týka tzv. „diskriminačných žalôb sudcov“. Toto konanie súvisí s posúdením postavenia sudcov Špeciálneho súdu oproti sudcom iného súdu všeobecného súdnictva a ich rozdielnym platovým zabezpečením. Súd prvého stupňa mal za to, že predmetné nároky sudcov nemožno stotožňovať s nárokom navrhovateľky, ktorá sa domáha voči odporcovi nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením zásady rovnakého zaobchádzania diskrimináciou na pracovisku, avšak takýchto nárokov sa domáha v zmysle pracovno-právnych predpisov a preto mal za to, že nie je dôvodné a účelné, aby došlo k prerušeniu súdneho konania do právoplatného skončenia konania o vyslovenie súladu právnych predpisov vedeného na Ústavnom súde SR pod sp. zn. Rvp 10200/2013. Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie navrhovateľka a žiadala, aby odvolací súd prerušil konanie vedené na súde I. stupňa pod sp. zn. 50C/23/2013 až do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR v konaní vyslovenia súladu právnych predpisov, týkajúcich sa jednotlivých ustanovení zákona č. 365/2004 Z. z. - antidiskriminačný zákon, s článkom 2, Dohovoru č. 111, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 465/1990 Zb., vedeného pod sp. zn. Rvp 10200/2013. Uviedol, že súd pri odôvodnení uznesenia poukázal na tú skutočnosť, že návrh Okresného súdu Bratislava I sa týka tzv. „antidiskriminačných žalôb sudcov“, pričom toto nie je možné stotožňovať s nárokom navrhovateľa. Avšak z výpovede odporcu je zrejmé, že odporca odôvodňuje, že k diskriminácii v zmysle § 2 zák. č. 365/2006 Zb. z. nemohlo dôjsť, nakoľko tento zákon vymedzuje okruh nerovností, na základe ktorých dochádza k diskriminačnému konaniu. Súd prvého stupňa však veľmi správne uviedol, že napadnuté uznesenie zákona č. 365/ 2006 Z. z. sú v nesúlade s normami vyššej právnej sily, nakoľko či Dohovor č. 111 uverejnený v Z. z. pod č. 465/1990, alebo Smernica Rady - Es/2000/78 Es zakazujú akúkoľvek diskrimináciu, teda nielen diskrimináciu na základe rasy, národnosti, náboženstva a vierovyznania. Mala za to, že v prípadné rozhodnutie vo veci samej na základe súčasnej právnej legislatívy môže mať ďalekosiahle následky na právne postavenie účastníkov konania a prípadný úspech navrhovateľky v tomto spore. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie navrhovateľky v súlade s ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, a s poukazom na ustanovenie § 214 ods. 2 O.s.p., verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 3 O.s.p. dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky voči obom napadnutým rozhodnutiam nie je dôvodné. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodoch napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdí iba v jedinom prípade, a to ak je výrok vecne správny. Pod vecnou správnosťou treba rozumieť správne zistenie skutkového stavu, správnu aplikáciu príslušnej hmotnoprávnej normy na zistený skutkový stav a súčasne aj vydanie rozhodnutia v súlade s ustanoveniami procesného práva. Súd prvého stupňa čiastočným rozsudkom návrh navrhovateľky o určenie, že právny úkon na základe, ktorého došlo k skončeniu pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP zo dňa 15.3.2012 je neplatný a že odporca sa zaväzuje nahradiť navrhovateľke náhradu mzdy, zamietol. Súd prvého stupňa mal za to, že odporca dal žalobkyni výpoveď z dôvodu nadbytočnosti, pričom dôvod výpovede aj skutkovo vymedzil. Výpoveď navrhovateľke bola doručená dňa 15.3.2012, ktorá skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania sporná. Od 1.4.2012 začala plynúť 3 mesačná výpovedná doba, pričom pracovný pomer skončil jej uplynutím dňa 30.6.2012. Súd prvého stupňa správne konštatoval, že lehota na uplatnenie nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou uplynula dňa 31.8.2012. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočným, vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa, alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, o zmene technického vybavenia, alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce, alebo o iných organizačných zmenách. Podľa § 62 ods. 3 písm. b) ZP výpovedná doba zamestnanca, ktorému je daná výpoveď z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a), alebo písm. b), alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobú spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, je 3 mesiace, pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej 5 rokov. Podľa § 77 ZP neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe, alebo dohodou môže zamestnanec, ako i zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. V predmetnom konaní súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že pracovný pomer navrhovateľky u odporcu trval od 2.9.2002, keď dňa 15.3.2012 bolo navrhovateľke doručené skončenie pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti s poukazom na ustanovenie § 63 ods .1 písm. b) ZP. Závery súdu prvého stupňa, že síce navrhovateľka v lehote dvoch mesiacov odo dňa skončenia pracovného pomeru doručila súdu prvého stupňa žalobu, pričom pôvodne predmetná žaloba bola podaná vo veci nerovnakého zaobchádzania a diskriminácie na pracovisku podľa antidiskriminačného zákona, bola správna. Správne súd prvého stupňa konštatoval, že nárok na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou bol navrhovateľkou uplatnený až v doplnení jej žaloby zo dňa 14.11.2012, po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty stanovenej v § 77 ZP. Dvojmesačná lehota má v danom prípade prekluzívny charakter, jej uplynutím právo oprávneného účastníka zaniká. Preklúziu v pracovnom práve možno vymedziť, ako zánik práva v dôsledku neuplatnenia práva v zákonom ustanovenom čase. Na rozdiel od premlčania, pri preklúzii, ku ktorej dochádza len v prípadoch taxatívne uvedených v Zákonníku práce, zaniká subjektívne právo, ako celok. Súdne ho nemožno priznať, aj keby povinný subjekt bol ochotný plniť. Na preklúziu musí súd prihliadať z úradnej povinnosti. V prípade, ak by sa plnilo právo, ktoré zaniklo, považovalo by sa takéto plnenie za bezdôvodné obohatenie a bolo by možné ho súdnou cestou vymáhať späť. Dôvody navrhovateľky uvedené v odvolaní, že navrhovateľka sa už v pôvodnom návrhu zo dňa 29.8.2012 mala domáhať vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, v danom prípade neobstojí, keď odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa mal za to, že pôvodným návrhom zo dňa 29.8.2012, doručený súdu prvého stupňa 31.8.2012, sa navrhovateľka domáhala a ako sama uviedla podala žalobu na odporcu bývalého zamestnávateľa - Národnú diaľničnú spoločnosť, a.s. za nerovnaké zaobchádzanie a diskrimináciu na pracovisku. V druhom odseku navrhovateľka opísala skutkový stav diskriminačné útoky, ako aj týranie na pracovisku, ktoré následne viedlo k jej prepusteniu z dôvodu jej prebytočnosti. Neobstojí námietka navrhovateľky, že v tomto odseku návrhu mala poukázať na porušenie hmotnoprávneho dôvodu v súvislosti so skončením pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP, skutočnosti tvrdené navrhovateľkou v odvolaní z tohto odseku podľa jeho obsahu tak nevyznievajú, nevyplýva z nich totiž, že by navrhovateľka okrem návrhu, smerujúceho voči odporcovi za nerovnaké zaobchádzanie a diskrimináciu na pracovisku, sa zároveň domáhala i vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Totiž opísanie skutkového stavu v súvislosti s nerovnakým zaobchádzaním a diskrimináciou, tak ako navrhovateľka v návrhu opisovala bolo zo strany zamestnávateľa mizivé, keď na jej žiadosti a žiadosti o pomoc, neskôr i sťažností vedenie bývalého zamestnávateľa nereagovalo vôbec, pričom následne, tak ako navrhovateľka opisuje k 30.6.2012 bola prepustená z dôvodu prebytočnosti. Na základe navrhovateľkou opísaných skutočností následne v ďalšej časti návrhu navrhovateľka uviedla, že odporca primerane neriešil problém správania sa vedúcej zamestnankyne O.. O. U. voči navrhovateľke, ako podriadenej a preto navrhovateľka podáva žalobu v zmysle zákona č. 365 z roku 2004, t.j. v zmysle antidiskriminačného zákona. Na zdôraznenie správnosti záveru súdu prvého stupňa odvolací, súd poukazuje na tú skutočnosť, že po podaní návrhu navrhovateľkou, súd prvého stupňa tuto vyzval uznesením zo dňa 6.9.2012 na odstránenie vád jej písomného podania zo dňa 29.8.2012 tak, aby návrh doplnila o žalobný petit, t.j. ako navrhovateľka navrhuje vo veci rozhodnúť, pretože žalobným petitom je súd viazaný a ten musí byť formulovaný zrozumiteľne a konkrétne. Predmetné uznesenie navrhovateľka prevzala dňa 11.9.2012. Navrhovateľka na základe uznesenia súdu prvého stupňa podaním zo dňa 19.9.2012 jasne, zrozumiteľne označila návrh, ako žalobu za nerovnaké zaobchádzanie a diskrimináciu na pracovisku a jasne a zrozumiteľne upravila petit, ktorým žiadala, aby odporca bol zaviazaný zaslať na jej osobnú e - mailovú adresu, ako aj na vnútropodnikovej sieti, ospravedlnenie, ktorým sa mal ospravedlniť navrhovateľke za neprimerané uvážlivé nemorálne správanie sa vedúcej zamestnankyne voči jej osobe, ako aj za osočovanie jej mena pred ostatnými kolegami odporcu, pričom zároveň žiadala vydať rozsudok a to zaviazať žalovanú stranu zaplatiť navrhovateľke 10 000,- eur z titulu nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Navrhovateľka až písomným podaním zo dňa 14.11.2012, ktorý bol súdu prvého stupňa doručený 7.12.2012 prostredníctvom jej novozvoleného právneho zástupcu zo dňa 14.11.2012, sa prvý krát domáhala a v podstate rozšírila svoj pôvodný žalobný návrh o jeho ďalší petit a to, že právny úkon, na základe malo dôjsť ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou je neplatný, ďalším petitom sa navrhovateľka voči odporcovi domáhala náhrady mzdy za obdobie od doručenia žiadosti o prideľovanie práce až do právoplatnosti rozsudku. Ak teda navrhovateľka svoje právo v súvislosti s vyššie uvedeným rozšíreným petitom si uplatnila na súde až podaním zo dňa 14.11.2012, doručený dňa 7.12.2012, tento nárok bol uplatnený až po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty a preto správne súd prvého stupňa čiastočným rozsudkom návrh navrhovateľky v časti určenia neplatnosti právneho úkonu, na základe ktorého malo dôjsť ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou a náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru zamietol. Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa správne rozhodol, aj pokiaľ sa týka návrhu navrhovateľky zo dňa 15.3.2013 na prerušenie tohto súdneho konania až do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR v konaní vyslovenia súladu právnych predpisov, týkajúcich sa jednotlivých ustanovení antidiskriminačného zákona s článkom 2 Dohovoru č. 111, uverejneného v Zb. z. pod č. 465/1990 Zb., vedeného pod sp. zn. Ervp 10200/2013. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, keď návrh navrhovateľky na prerušenie konania zamietol, nakoľko takýto dôvod prerušenia nepredstavuje porušenie práv navrhovateľky v konaní, keď predmetný návrh Okresného súdu Bratislava I vo veci posúdenia súladu právnych predpisov, ktorý bol doručený Ústavnému súdu SR dňa 11.2.2013 a ktorému bola pridelená spisová značka Ervp 10200/2013 sa týka tzv. „diskriminačných žalôb sudcov“ pričom predmetné konanie súvisí s posúdením postavenia sudcov Špeciálneho súdu oproti sudcom iného súdu všeobecného súdnictva a ich rozdielnym platovým zabezpečením. Porušenie zásady rovnakého zaobchádzania v porovnaní sudcov všeobecných súdov so sudcami Špeciálneho súdu videl súd prvého stupňa - Okresný súd Bratislava I. v ustanovení § 69 ods. 2 Zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd čiastočný rozsudok súdu prvého stupňa ako i uznesenie, ktorým bol návrh navrhovateľky na prerušenie konania zamietnutý, ako vecne správne s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. S poukazom na ustanovenie § 224 ods. 4 O.s.p. o trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.