Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/39/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213206225 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1213206225.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenová a členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a Mgr. Anna Križáková, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: T. J. R., nar. XX. XX. XXXX, zastúpená kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Vazovova ul. č. 7/A, Bratislava, dieťa rodičov: matka - Z.. G. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. I.. Č.. XX, U., zastúpená advokátkou: JUDr. Eva Krištofiaková, Zelená ul. č. 11, Malinovo, otec - Z.. X. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. I.. Č.. X, U., o zníženie výživného, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 16. januára 2014, č. k. 49P/43/2013 - 108, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh otca, ktorým sa domáhal zníženia svojej vyživovacej povinnosti na maloletú T. J. R., nar. XX. XX. XXXX zo sumy 300 eur mesačne, z ktorej suma 250 eur mesačne predstavuje bežné výživné a suma 50 eur tvorbu úspor, na sumu 50 eur mesačne od 01. 04. 2013. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 62 ods. 1, 2, § 75 ods. 1 veta prvá, § 78 ods. 1, 3 Zákona o rodine a vecne neopodstatnenosťou podaného návrhu, keď mal za preukázané, že od poslednej úpravy výživného uplynula doba jeden a pol roka, za obdobie ktoré došlo k podstatnej zmene pomerov na strane maloletej tým, že v septembri 2013 nastúpila na stredoškolské štúdium, ale aj matky, ktorá je nemajetná a zaťažená pôžičkou, a jej príjem sa po započítaní koncoročnej odmeny zvýšil o 100 eur, avšak zároveň sa jej zvýšili pravidelné výdavky na bývanie. Poukázal na skutočnosť, že porovnaním príjmov oboch rodičov mal v konaní preukázané, že otec sa dobrovoľne vzdal príjmu rozviazaním pracovného pomeru a zároveň svoj obchodný podiel v obchodnej spoločnosti KMŠR Slovakia s. r. o. v roku 2012 previedol na svojho syna A. A., čím sa vzdal majetku spočívajúceho minimálne vo výške vkladu obchodnej spoločnosti 6. 000 eur, ako aj ďalšieho majetku spoločnosti, ktorá, ako vyplýva z výšky nákladov a príjmov, činnosť vykonáva. Konanie otca, tvrdiaceho, že konateľa tejto spoločnosti vykonáva bezodplatne za stravu, vyhodnotil ako neakceptovateľné a za daných okolností ho kvalifikoval ako dobrovoľné sa vzdanie príjmu s tým, že pokiaľ sa zaťažil neúmerne vysokou pôžičkou, ktorú spláca mesačnými splátkami vo výške 2.100 eur, je schopný plniť aj svoju vyživovaciu povinnosť vo výške určenej súdom, s poukazom na charakter výživného na maloleté dieťa, ktoré je prednostnou pohľadávkou. Poukázal na skutočnosť, že otec má vo výlučnom vlastníctve 4 izbový rodinný dom, ktorý obýva sám a v ktorom sídli aj uvedená spoločnosť, pričom náklady otca na bývanie a platba úveru sú vo výške, ktorú by otec nebol schopný reálne uhrádzať, pokiaľ by nemal žiaden príjem a zároveň neuznal jeho argumentáciu vo vzťahu k predaju osobného motorového vozidla zn. BMW X6 za 40.000 eur, ktorú sumu údajne použil na splatenie pôžičiek a splátok úveru, keď prihliadol na prvoradú zákonnú povinnosť rodiča prispievať na výživu maloletého dieťaťa, ktoré nie je schopné samé sa živiť. Uviedol, že otec je poberateľom výsluhového dôchodku vo výške cca. 450 eur mesačne a v prípade finančnej tiesne má možnosť disponovať ako jediný vlastník so svojou nehnuteľnosťou, z ktorej môže dať napríklad časť do prenájmu, čím si môže zabezpečiť zvýšenie príjmu, pričom prihliadol i na skutočnosť, že otec od mája 2012 do februára 2013 poberal aj podporu v nezamestnanosti vo výške 690 eur mesačne a teda jeho príjem, vrátane výsluhového dôchodku, v tom čase dosahoval sumu 1.140 eur netto. Uviedol, že otec nepreukázal v konaní také zdravotné problémy, ktoré by mu nedovoľovali pracovať a je zrejmé, že v dôsledku svojho nepriaznivého zdravotného stavu nie je otec oslabený v takom rozsahu, aby nebol schopný vykonávať prácu, keď napokon sám potvrdil svoje pôsobenie ako konateľa obchodnej spoločnosti a preto otcom navrhnutý dôkaz, oboznámenie sa so správou jeho ošetrujúceho lekára, s ktorým sa súdu nepodarilo skontaktovať, nevykonal, nakoľko otec mal v priebehu konania možnosť lekársku správu o svojom zdravotnom stave predložiť sám. Poukázal na skutočnosť, že otec nad rámec svojej vyživovacej povinnosti na maloletú žiadnou sumou neprispieva, nepodieľa sa na zabezpečení osobnej starostlivosti o dcéru a to ani počas prázdnin a sám uviedol, že sa s maloletou nestretáva. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 146 ods. 1 písm. a) O. s. p. a vecne citáciou tohto zákonného ustanovenia. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletej z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 1 písm. d/ O. s. p.) a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a jeho návrhu na zníženie vyživovacej povinnosti od 01. 04. 2013 na sumu 50 vyhovieť, alternatívne vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie na vykonanie navrhnutého dokazovania. Poukázal na skutočnosť, že vykonaným dokazovaním bola preukázaná zmena pomerov, ku ktorej došlo od posledného rozhodnutia o výške jeho vyživovacej povinnosti na jeho strane zhoršením finančnej situácie, keďže je dva roky, nie vlastnou vinou nezamestnaný a vytkol súdu prvého stupňa, že neprihliadol na jeho snahu, napriek svojim značným zdravotným problémom, sťažujúcim mu bežné uplatnenie, prácu si nájsť a nevykonal navrhnutý dôkaz - zabezpečenie lekárskej správy od jeho ošetrujúceho lekára, ktorá by potvrdila jeho zlý zdravotný stav, dôvodiac tým, že J.. R. Q. nebolo možné žiadosť doručiť. Namietol, že sa mal súd prvého stupňa pokúsiť o opakované doručenie tejto žiadosti a keďže k tomu nepristúpil, dopustil sa značnej chyby, ktorá mala za následok neúplné zistenie skutkového stavu veci. Uviedol, že jeho jediným príjmom je výlučne výsluhový dôchodok, ktorý však podlieha exekúcii a každý mesiac dostáva len 187 eur, z čoho nemôže vyžiť a výživné vo výške 300 eur, je pre neho jednoznačne likvidačné a za danej situácie považoval za vysoký nadštandard a príliš veľký luxus, aktivitu maloletej dcéry, ktorá navštevuje jazdecký klub, nákladmi na ktorý matka v priebehu konania preukazovala výdavky na dieťa. Poprel závery súdu, že sa dobrovoľne vzdal príjmu v spoločnosti KMŠR Slovakia s.r.o. tým, že obchodný podiel v nej úmyselne previedol na syna, ktorú skutočnosť odôvodňoval tým, že firma je v strate a preto synovi, ako absolventovi vysokej školy, umožnil dostať sa do jej vedenia, pričom sám zostal konateľom bez nároku na plat, čo je plne v súlade so zákonom, pričom pracovnú zmluvu nepodpísal z dôvodu zlej finančnej situácie spoločnosti, ktorej pri odpočítaní všetkých nákladov na jeho výplatu nezostávajú finančné prostriedky s tým, že nemôže vystaviť spoločnosť trestnému stíhaniu za nevyplatenie mzdy. Uviedol, že síce v roku 2012 predal osobný automobil BMW za sumu 40.000 eur, avšak ju použil na splatenie dlhov, ktoré mu vznikli titulom poskytnutých pôžičiek a preto je ním navrhovaná suma 50 eur plne v súlade s jeho momentálnymi schopnosťami. Matka maloletej vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že navrhuje rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť, nakoľko odvolanie otca je nesprávne, zavádzajúce, účelové a nezakladajúce sa na reálnej predstave o starostlivosti o maloletú. Poukázala na skutočnosť, že otec sa v predchádzajúcom období vzdal lukratívnej práce s príjmom viac ako 3.000 eur v spoločnosti IMMONAUT s. r. o., pričom Krajský súd v Bratislave v rozsudku zo dňa 28. marca 2012, č. k. 20CoP/107/2011 - 209 uviedol, že zo strany otca išlo o účelové konanie v snahe sa vyhnúť zvýšeniu jeho vyživovacej povinnosti na maloletú. Uviedla, že otec svoj obchodný podiel v spoločnosti KMŠR Slovakia s.r.o. na svojho syna previedol odplatne, naďalej ostal konateľom tejto spoločnosti a pokiaľ pre spoločnosť svojho syna pracuje bez nároku na mzdu, mal by vzhľadom na svoje záväzky k maloletej, venovať svoj čas hľadaniu práce. Uviedla, že príjmy a výdavky otca sú v zjavnom nepomere a napriek tomu si otec udržiava rovnakú vysokú životnú úroveň, pričom sa ani nesnaží znížiť si svoje výdavky na minimum, napríklad žiadosťou o zníženie splátok na hypotekárnom úvere a ani nevyužíva možnosť prenajať napríklad časť nezaťaženej nehnuteľnosti, ktorú vlastní, čím by si mohol zvýšiť príjem. Vo vzťahu k otcom namietanému nevykonaniu dôkazu - lekárskej správy od jeho ošetrujúceho lekára poukázala na to, že napriek tomu, že súd avizoval problémy s doručovaním žiadosti v priebehu konania, otec neprejavil ani raz záujem o to, aby sám predložil potvrdenie o svojom zdravotnom stave a ani nepreukázal, že by svoj zdravotný stav riešil invaliditou, ktorú by odôvodňovali skutočne vážne zdravotné problémy, pričom ona sama má rozhodne viac zdravotných problémov (vysoký krvný tlak s nutnou medikamentóznou liečbou, astma) a napriek tomu riadne pracuje v pozícii odborného referenta v colnej správe. Poukázala na to, že pokiaľ otcovi jeho zdravotný stav umožňuje byť konateľom spoločnosti, ktorá prevádzkuje pizzeriu a hracie automaty, nemôže mať v prípade vlastného záujmu problémy zamestnať sa, avšak o otcovom nezáujme o prácu svedčí aj to, že uvádza svoje zdravotné problémy potenciálnemu zamestnávateľovi, ktorý nemá právo pýtať sa na zdravotný stav uchádzača o prácu. Argumentáciu otca o drahých záujmoch maloletej označila za nevhodnú s poukazom na dôvodnosť každej aktivity, ktorá rozvíja osobnosť maloletej s tým, že otec sa o dcéru nezaujíma, vôbec sa s ňou nestýka, nekontaktuje ju pri žiadnych príležitostiach a ani nad rámec určený súdom, jej žiadnou sumou neprispieva, pričom musela požiadať o exekúciu aj na bežné výživné a to napriek tomu, že sa otcova životná úroveň, okrem predaja vozidla BMW X6, nezmenila a je stále rovnako vysoká ako v čase, kedy dosahoval príjem vo výške viac ako 3.700 eur, nakoľko zvláda uhrádzať svoje záväzky voči banke, ako i dodávateľom médií, týkajúcich sa rodinného domu na F. I. T. U. s tým, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni otca. Uviedla, že nevlastní žiadny nehnuteľný majetok a ani motorové vozidlo, pričom jej stúpli náklady na bývanie v súvislosti s pridelením väčšieho nájomného bytu, na zariadenie ktorého jej bola poskytnutá pôžička a ktorú momentálne spláca a náklady stúpli aj v súvislosti s nástupom maloletej na gymnázium na R. I.. T. U., napr. na cestovanie, školské aktivity, školské výlety a pod., z dôvodu ktorého je doposiaľ výživné určené otcovi na hranici možností, pričom vzhľadom na zmenu pomerov zvažovala podať návrh dokonca na zvýšenie jeho vyživovacej povinnosti. Kolízny opatrovník maloletého dieťaťa vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca uviedol, že sa pridržiava svojich vyjadrení v konaní a v celom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi tvrdeniami uvedenými v napadnutom rozsudku, ktorý žiadal ako vecne správny potvrdiť. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 2 písm. a) O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 27. augusta 2014 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom. Odvolací súd s prihliadnutím na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady, majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej s tým, že sa v celom rozsahu s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku po skutkovej a právnej stránke stotožňuje. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine, pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine, výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Podľa § 163 ods. 2 O. s. p., súd môže aj bez návrhu, zmeniť súdne rozhodnutia o výživnom na maloleté deti, ak sa zmenia pomery. Dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh (§ 78 ods. 1 z. č. 36/2005 Z. z.). Hmotno-právnou podmienkou, aby súd mohol o veci opakovane rozhodovať, je zmena pomerov. Je potrebné prihliadnuť ku všetkým okolnostiam, ktoré by mohli odôvodniť zmenu výživného. Dôvodom na zmenu vyživovacej povinnosti môžu byť len vtedy, keď sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov, v porovnaní s ich pomermi v čase vyhlásenia rozsudku. Zmena pomerov môže byť odôvodnená buď subjektívne - okolnosťami na strane povinného, okolnosťami na strane oprávneného; alebo objektívne - vývojom životných nákladov. Pôjde napríklad o také zvýšenie alebo zníženie zárobku, či iných príjmov, prípadne ostatného majetku, ktoré ovplyvní celkovú situáciu povinného, a to nielen na krátky čas. Takou zmenou pomerov môže byť vyšší vek dieťaťa, rozšírenie alebo zúženie vyživovacej povinnosti povinného a pod. Pri posudzovaní, či došlo k zmene pomerov podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine, súd musí vždy prihliadať na vývoj životných nákladov s poukazom na ustanovenie § 78 ods. 3 Zákona o rodine za celé obdobie, ktoré uplynulo od vydania rozhodnutia o určení výživného, ktoré sa navrhuje zmeniť, alebo o zmene ktorého súd začal konať bez návrhu. Po jednoznačnom preukázaní záveru, že došlo k zmene pomerov, či už na strane oprávneného alebo povinného, v dôsledku toho treba zmeniť aj výšku výživného, súd môže posúdiť predpoklady na zmenu právoplatného rozsudku o výživnom a výšku výživného upraviť. Zmena pomerov z času vyhlásenia rozsudku však nemôže byť akákoľvek, keďže musí ísť o podstatnú zmenu oproti času, keď súd rozhodoval o úprave výkonu rodičovských práv a povinností. Na to, aby súd mohol viesť dokazovanie o novom návrhu, si musí ako prvý krok ustáliť, či vôbec došlo k zmene pomerov a následne, či došlo k takej zmene pomerov, ktorú je možné chápať ako podstatnú oproti pôvodným okolnostiam. Súdna prax výkladom ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine, považuje za zmenu pomerov na strane oprávneného dieťaťa výraznú zmenu vo výške jeho nákladov na základné životné potreby (bývanie, strava, ošatenie), ale aj zmenu vo výške nákladov na uspokojovanie sociálnych potrieb dieťaťa, ako sú vzdelávanie, kultúrne a športové aktivity, závislé od veku dieťaťa, ale aj náklady na zdravotný stav dieťaťa. Uvedené náklady na uspokojovanie potrieb dieťaťa má pokrývať výživné od rodičov, keďže dieťa si ich samé nemôže zabezpečiť, nie je totiž schopné samé sa živiť. Náklady na potreby dieťaťa uspokojujú obaja rodičia a to podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Súd zohľadňuje pri posudzovaní rozsahu vyživovacej povinnosti aj výkon osobnej starostlivosti o dieťa, ktorým sa v rozsahu závislom od odkázanosti dieťaťa na starostlivosť kompenzuje výživné vo finančnom vyjadrení. Zmena pomerov môže nastať aj na strane rodičov maloletého dieťaťa. Pri určení výživného, resp. jeho zvýšení alebo znížení, teda jeho zmene, prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného, pričom u povinného je nevyhnutné prihliadnuť aj na skutočnosť, že sa vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Preskúmavané schopnosti na strane povinného predstavujú subjektívne kritérium určovania rozsahu vyživovacej povinnosti a rozumieme ním vlastnosti dané telesnými a duševnými schopnosťami konkrétnej osoby povinného, zdravotným stavom, vlohami, nadaním, nadobudnutými vedomosťami, vzdelaním a získanými skúsenosťami. Z hľadiska vyživovacej povinnosti je podstatné, ako sa prejavia v reálnych schopnostiach dosahovania príjmu. Ak je povinná osoba nezamestnaná, skúmajú sa dôvody takéhoto stavu. Potencionalita príjmov je inštitútom výrazne ochraňujúcim záujmy oprávneného. Záujem zákonodarcu na tom, aby v rámci majetkových vzťahov, odvodených od príslušných osobných rodinnoprávnych vzťahov, boli uspokojené potreby subjektov týchto vzťahov, siaha až do takej miery, že umožňuje hodnotiť nielen životné okolnosti a pomery povinného, ktoré sú reálne dané (prednosť pred princípom fakticity), ale aj tie, ktoré by za určitých podmienok mohli existovať, čo je odôvodnené existenčným charakterom výživného a potrebou zabrániť povinnému rodičovi, aby svojim konaním, s úmyslom vyhnúť sa plneniu svojich základných rodičovských povinností, znižoval jeho rozsah. Za zohľadnenia zásady potencionality možno potom argumentáciu zmeny pomerov tvrdenej povinným rodičom v jednotlivých prípadoch uznať len za podmienky, ak k zmene nedošlo v dôsledku špekulatívneho konania, ale výlučne zo závažného dôvodu. Za vážny dôvod, sa považuje aj zdravotný stav. V posudzovanej veci prvostupňový súd dospel k správnemu záveru, že podmienky na zníženie výživného zo strany otca nie sú splnené. Z obsahu spisu vyplýva, že naposledy bolo o vyživovacej povinnosti otca k maloletej rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 20. októbra 2011, č. k. 49P/29/2010 - 174, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. marca 2012, č. k. 20CoP/107/2011 - 209 tak, že jeho vyživovacia povinnosť na maloletú T. J. R., nar. XX. XX. XXXX bola zvýšená zo sumy 132,78 eur mesačne na sumu 250 eur mesačne od 14. 12. 2010 a súčasne uložená povinnosť platiť sumu 50 eur mesačne na tvorbu úspor maloletej od 01. 04. 2012. V čase poslednej úpravy výživného bola teda maloletá vo veku 13 rokov a bola žiačkou siedmeho ročníka základnej školy. Príjem matky za rok 2010 bol vo výške 854,34 eur netto a za obdobie od februára 2011 do mája 2011 v sume 786,04 eur netto; otec mal mesačné náklady v sume 210 eur na bývanie vo vlastnom rodinnom dome (za plyn v sume 140 eur mesačne, 70 eur za elektrinu), jeho mesačné splátky na úvery predstavovali sumu 1.200 eur mesačne, pričom poberal výsluhový dôchodok v sume 439,87 eur mesačne, od júla 2010 do apríla 2010 bez dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a cestovných náhrad dosahoval ako riaditeľ spoločnosti príjem v sume 2.890,44 eur netto u zamestnávateľa spoločnosti IMMONAUT s.r.o., kde dňa 05. 04. 2011 ukončil pracovný pomer dohodou a zostal jediným spoločníkom a zároveň jediným konateľom obchodnej spoločnosti KMŠR Slovakia s. r. o., zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I vo vl. č. 57343/B, s výškou vkladu v sume 6.000 eur (od 11. 01. 2011), v ktorej mal vykazovaný príjem za obdobie od januára 2011 do júna 2011 v sume 112 eur netto s tým, že od roku 2009 bol vlastníkom osobného motorového vozidla továrenskej značky BMW, na ktoré si zobral pôžičku v sume 66.387,83 eur, ktorú splácal. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti otca došlo k zmene pomerov na strane maloletej, ktorá od septembra 2013 začala navštevovať 5 ročné bilingválne gymnázium, v súvislosti s čím jej okrem zvýšených výdavkov spojených s návštevou strednej školy, vznikli pravidelné výdavky za stravu v škole v sume cca. 32 eur mesačne, platby za čip (ISIC kartu) vo výške 6,50 eur, cestovné do Kvetoslavova vo výške 29,76 eur mesačne a cestovné v rámci MHD v Bratislave vo výške 16,80 eur mesačne, pričom sa ako mimoškolskej aktivite venuje jazdectvu s ročným poplatkom v klube v sume 200 eur, mesačnými nákladmi na tréningy, licenciu, jazdenie a výstroj na kone vo výške 146,49 eur. Matke sa síce mierne zvýšil priemerný mesačný príjem na sumu 887,32 eur netto, avšak vzrástli jej náklady na bývanie (45 eur mesačne za elektrinu, 190,45 eur mesačne za nájom a zálohy na služby spojené s užívaním bytu, 26 eur mesačne za internet a káblovú televíziu, 4,64 eur mesačne za rozhlas a televíziu a 21 eur ročne na poistenie bytu), popri čom uhrádza mesačne splátky v sume 80 eur na úhradu pôžičky vo výške 3.000 eur na zariadenie bytu. Bolo potrebné sa stotožniť aj so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že otec dieťaťa, ktorý od poslednej úpravy výživného bezodplatne previedol zmluvou zo dňa 04. 04. 2012 (č. l. 91 spisu) svoj obchodný podiel v obchodnej spoločnosti KMŠR Slovakia s.r.o. na svojho staršieho plnoletého syna, v ktorej funkciu konateľa vykonáva bez nároku na odmenu (výlučne za poskytovanú stravu), sa týmto konaním dobrovoľne vzdal majetku a príjmu s tým, že výťažok v sume 40.000 eur z predaja motorového vozidla BMW uskutočneného v máji 2012, ktorý bol podľa tvrdenia otca použitý na údajnú úhradu pôžičiek a splátky úveru, mal byť prednostne použitý na výživu maloletej, a to s poukazom na ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine, z ktorého vyplýva absolútna prednosť vyživovacej povinnosti pred ostatnými výdavkami povinného rodiča. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že výživné je prednostnou pohľadávkou a každý rodič je povinný predovšetkým zabezpečiť výživu svojich detí a až následne má právo použiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie vlastných potrieb. Zároveň je však povinnosťou každého rodiča venovať všetky svoje schopnosti dôslednému zabezpečeniu výživy svojich detí, čo však u otca maloletej absentuje, keďže vzhľadom na svoje dosiahnuté vzdelanie (vysokoškolské vzdelanie ekonomického smeru) a svoju predchádzajúcu prax, otec maloletej nevyužíva dostatočne svoje možnosti a schopnosti, aby získal platené zamestnanie a teda i pravidelný príjem, ktorá skutočnosť však v žiadnom prípade nemôže byť na úkor rozsahu jeho vyživovacej povinnosti. Pokiaľ teda otec, oficiálne bez príjmu z pracovnej činnosti, odkázaný výlučne na svoj výsluhový dôchodok vo výške 452,47 eur, resp. po vykonaní exekučných zrážok vo výške 187 eur, je schopný financovať značne vysoké náklady spojené s užívaním nehnuteľnosti - domu v jeho výlučnom vlastníctve (85,83 eur mesačne za elektrinu, 106,44 eur odvoz odpadu, 33,50 eur mesačne televízia, 17,99 eur internet, 152 eur mesačne plyn), v ktorom zjavne bezodplatne umožňuje sídliť obchodnej firme v súčasnosti už jeho syna, z vlastných zdrojov financovať telefónne účty vo výške 106,05 eur mesačne, keď telefón používa aj na firemné účely z titulu výkonu činnosti konateľa a zároveň uhrádzať splátky hypotéky v sume 2.100 eur mesačne, je predovšetkým povinný prispievať na výživu svojho dieťaťa sumou, ktorá zabezpečí jeho odôvodnené potreby, a ktorá zodpovedá evidentne vysokému životnému štandardu otca. Súd prvého stupňa tiež správne prihliadol i na skutočnosť, že vyživovacia povinnosť otca voči maloletej naďalej nie je vyvažovaná jeho osobnou starostlivosťou, pretože túto zabezpečuje v plnom rozsahu matka, pričom otec sa nielen žiadnym spôsobom nepodieľa na osobnej starostlivosti o dieťa, ale neposkytuje mu ani žiadne vecné plnenia a s maloletou sa vôbec nestretáva. Nebolo možné sa stotožniť s odvolacími námietkami otca, že súd prvého stupňa vo veci na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a tým, že nevykonal ním navrhnutý dôkaz - nezabezpečil si lekársku správu od jeho ošetrujúceho lekára, sa dopustil chyby, ktorá mala za následok neúplné zistenie skutkového stavu veci. Odvolací súd považuje za potrebné dať otcovi maloletej do pozornosti, že základom pre rozhodnutie súdu vo veci samej je hodnotenie konkrétnych okolností prípadu vyplývajúcich z vykonaného dokazovania s tým, že z ust. § 120 ods. 2 O. s. p. vyplýva, že konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých je ovládané vyšetrovacou zásadou, čo je dané všeobecným záujmom na ochrane maloletých detí, pokiaľ ide o ich výchovu a výživu a slúži k tomu, aby bola zaručená zvýšená ochrana ich práv a právom chránených záujmov v súdnom konaní. Ani v nesporovom konaní však nejde o povinnosť súdu pátrať po dôkazoch, a s poukazom na vyššie uvedený účel už vôbec nie potenciálne v neprospech dieťaťa, pretože vyšetrovacia zásada nenahrádza na prvom mieste stojacu dôkaznú aktivitu účastníkov konania. Zároveň je nutné poukázať na skutočnosť, že súd nemá povinnosť vykonať všetky dôkazy, ktoré účastníci v konaní navrhnú, nakoľko je vždy vecou súdu posúdiť, ktoré dôkazy navrhnuté účastníkmi budú v konaní vykonané a ktoré nie, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi, v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci, súdu umožňuje vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa uváženia k takému rozhodnutiu vedú (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 08. októbra 1997, sp. zn. I. ÚS 64/97), z dôvodu ktorého nevykonanie všetkých dôkazov navrhnutých účastníkmi nemožno považovať za postup súdu, ktorým by im bolo odňaté právo konať pred súdom (R 37/1993). Pokiaľ otec namietaný dôkaz označil, mal v súlade s ust. § 79 ods. 2 O. s. p. povinnosť ho súdu predložiť sám, okrem prípadu, ak by ho nemohol bez svojej viny zabezpečiť. V posudzovanej veci však jednoznačne z vyjadrenia otca v priebehu prvostupňového konania vyplýva, že lekára navštevuje a mal u neho byť dokonca práve v čase, keď mu bol doručený dopyt zo súdu a pripravoval si podklady (č. l. 74 spisu ), čím otec fakticky potvrdil, že J.. R. Q. výzvou súdu disponoval (čo vyplýva aj z doručenky na č. l. 69 spisu), pričom sa mu nepodarilo doručiť až urgenciu (č. l. 97 spisu), a teda to bol práve lekár, ktorý zmaril pokus súdu o vykonanie otcom navrhovaného dôkazu, keď v rozpore s ustanovením § 128 O. s. p. napokon zostal voči súdu nečinný. Je však potrebné dodať, že uvedený dôkaz by sám o sebe, aj v prípade preukázaných otcom tvrdených zdravotných problémov, nemal za následok iné posúdenie schopností a možností otca, ako za zohľadnenia zásady potencionality, nakoľko samotné vyjadrenie všeobecného lekára o zdravotnom stave otca nemôže mať na následok hodnotenie jeho pracovnej schopnosti ako zníženej, čo by prichádzalo do úvahy iba za splnenia podmienok invalidity, po posúdení lekárskou posudkovou komisiou, v zmysle príslušných právnych predpisov, ktorou skutočnosťou však otec maloletej v konaní neargumentoval, pričom svoje zdravotné problémy špecifikoval tak, že bol dva krát hospitalizovaný so srdcovou príhodou a užíva lieky na srdce (č. l. 49 spisu). Z obsahu spisu však vyplýva, že otec je síce vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie a zároveň dobrovoľne bezodplatne vykonáva činnosť konateľa obchodnej spoločnosti, pričom v poslednom zamestnaní v spoločnosti IMMONAUT s.r.o. pracoval na pozícii jej riaditeľa a preto je nesporné, že napriek jeho tvrdeným zdravotným problémom, možnosť jeho pracovného uplatnenia v smere jeho doterajšej praxe a vzdelania nie je obmedzená spôsobom, odôvodňujúcim prehodnotenie jeho schopností a možností a zmenu predchádzajúceho rozhodnutia o rozsahu jeho vyživovacej povinnosti. Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O. s .p., ak sa odvolací súd v celom stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných dôkazov, a keď otec maloletej v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákona o rodine (ust. § 120 ods. 1, 2 § 154 ods. 1 O. s. p.), rozhodol vecne správne. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O. s. p. aj v celom rozsahu poukazuje a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 146 ods. 1 písm. a) O. s. p. tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.