Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/426/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1300899495 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1300899495.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a členov senátu JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Beáty Jurgošovej v právnej veci navrhovateľky: Eva Mučková, bytom F. XX, P., proti odporcovi: Róbert Paull, bytom Q. XX, P. Q., P., P. X WO, Kanada, o určenie otcovstva, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 6. novembra 2012, č. k. 30C 15/2000 - 320, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľka domáhala určenia, že odporca je otcom A. L., nar. XX. 5. XXXX z matky V. L., nar. dňa XX. 8. XXXX a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Súd prvého stupňa z výpovede navrhovateľky zistil, že s odporcom sa zoznámila na inzerát vo februári 1990, pričom reagovala na inzerát, ktorý podal odporca. S odporcom sa prvýkrát stretla v júni 1990 na hraniciach v Bergu, pričom dovtedy si iba dopisovali. Od júna 1990 sa začali stretávať asi každý druhý týždeň a začali spolu intímne žiť, pričom o ich vzťahu vedel iba jeden priateľ odporcu, ktorého meno nevedela uviesť. Keď odporcovi oznámila, že je tehotná, tak sa rozišli a odporca sa jej viackrát neozval. O narodení maloletého Tomáša ho nemohla informovať, nakoľko nevedela jeho adresu, keď odporca sa odsťahoval z Rakúska do Kanady. Až v roku 1996 sa jej odporca ozval listom. Súd prvého stupňa nemal za preukázané, že medzi navrhovateľkou a odporcom došlo v rozhodnom období k dokonanej súloži, keď jediným dôkazom, ktorý tomu nasvedčoval, bola výpoveď navrhovateľky a odporca túto skutočnosť popieral. Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka nevedela presne identifikovať miesto, kde malo dochádzať k intímnym stykom a jej vyjadrenie, že to bolo niekde v Rakúsku považoval súd prvého stupňa za nekonkrétne a neurčité s tým, že ho nie je možné overiť. Súd prvého stupňa taktiež prihliadol na to, že navrhovateľka vo svojej výpovedi uviedla, že o intímnych stykoch medzi ňou a odporcom vedel iba jeden priateľ odporcu, ktorého však rovnako nevedela identifikovať. Ďalej súd prvého stupňa prihliadol i na skutočnosť, že k narodeniu dieťaťa došlo v roku 1991, pričom návrh bol podaný na súd až v roku 2000. Súd prvého stupňa vyvodil záver, že jediným dôkazným prostriedkom, ktorý svedčil, že došlo medzi účastníkmi k súloži je jedine výpoveď navrhovateľky, ktorú však odporca poprel a navrhovateľka v konaní neprodukovala žiadne ďalšie dôkazy, ktoré by svedčili o preukázaní intímnych vzťahov medzi účastníkmi konania a preto vyhodnotil skutkové okolnosti tak, že nemal za preukázané, že by došlo v rozhodnom období k súloži medzi účastníkmi konania. Súd prvého stupňa mal teda za to, že odporcovi nesvedčí domnienka otcovstva v zmysle § 54 ods. 2 Zákona o rodine účinného v rozhodnom období a návrh zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedla, že súd prvého stupňa podľa § 114 ods. 3 O. s. p. v nadväznosti na ust. § 125 O. s. p. uložil odporcovi vo forme prísažného prehlásenia, aby sa vyjadril k otázkam uvedeným v uznesení, ktoré odporca prevzal dňa 2. 11. 2011, pričom k uzneseniu sa odporca písomne vyjadril prostredníctvom svojej manželky tak, že poprel svoje otcovstvo k maloletému Tomášovi L. a poprel, že by mal intímny styk s navrhovateľkou. Poukázala na skutočnosť, že disponuje novými listinnými dôkazmi, ktoré nepredložila v konaní pred súdom prvého stupňa a navrhla tieto listinné dôkazy vykonať ako nové dôkazy v odvolacom konaní. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľky nevyjadril. Odvolací súd prejednal vec podľa § 214 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Právny záver súdu prvého stupňa je vecne správny a odvolací súd sa aj s odôvodnením jeho rozhodnutia v celom rozsahu stotožňuje, pričom námietky navrhovateľky nie sú dôvodné. Podľa § 54 ods. 1 zák. č. 94/1963 Zb. účinného v rozhodnom období ak nedošlo k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov, môže ako dieťa tak aj matka navrhnúť, aby otcovstvo určil súd. Podľa § 54 ods. 2 zák. č. 94/1963 Zb. účinného v rozhodnom období za otca sa považuje muž, ktorý s matkou dieťaťa súložil v čase, od ktorého neprešlo do narodenia dieťaťa menej ako 180 a viac ako 300 dní, pokiaľ jeho otcovstvo nevylučujú závažné okolnosti. Zákon o rodine ustanovuje tri druhy právnych domnienok pri určovaní otcovstva, pričom podľa prvej domnienky sa za otca dieťaťa považuje manžel matky, ak táto domnienka nie je splnená alebo bola vyvrátená, za otca dieťaťa sa považuje muž, otcovstvo ktorého bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov a ak nejde ani o tento prípad nastupuje tretia domnienka, podľa ktorej sa za otca považuje muž, ktorý s matkou dieťaťa súložil v rozhodujúcom čase, t. j. v čase, od ktorého neprešlo od narodenia dieťaťa menej ako 180 a viac ako 300 dní, pokiaľ jeho otcovstvo nevylučujú závažné okolnosti. Ak nie je namieste žiadna z prvých dvoch zákonných domnienok, t. j. ak sa otcovstvo neurčilo ani domnienkou svedčiacou manželovi matky, ani súhlasným vyhlásením rodičov, určí otcovstvo súd. V tomto prípade sa za otca považuje muž, ktorý s matkou dieťaťa súložil v rozhodnom období. Ak má táto zákonná domnienka viesť k určeniu otcovstva rozhodnutím súdu, v priebehu súdneho konania sa musí dokázať, že odporca, t. j. muž, označený za otca dieťaťa v návrhu, súložil s matkou v rozhodnom období. Zo závažnosti práv a povinností, ktoré sa spájajú s uplatnením tejto zákonnej domnienky otcovstva vyplýva požiadavka, aby súd čo najúplnejšie zistil skutočný stav veci, pričom je pochopiteľné, že záleží najviac na matke, aby v tomto súdu pomáhala, t. j. aby označila dôkazy, ktoré sú spôsobilé prispieť k objasneniu skutkového stavu veci. Aby súd mohol návrhu vyhovieť a podľa neho určiť otcovstvo žalovaného muža, musí sa v konaní dokázať, že žalovaný muž súložil s matkou dieťaťa v rozhodnom čase a nie sú tu závažné okolnosti, ktoré by vylučovali otcovstvo tohto muža. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebolo preukázané, že medzi účastníkmi konania došlo v rozhodnom období k dokonanej súloži, keď túto skutočnosť preukazovala navrhovateľka iba svojou výpoveďou a odporca túto skutočnosť poprel. Súd prvého stupňa správne konštatoval, že navrhovateľka nevedela presne uviesť miesto, kde malo dochádzať k intímnym stykom, pričom jej tvrdenie, že k intímnym stykom dochádzalo niekde v Rakúsku súd prvého stupňa správne vyhodnotil ako nekonkrétne a neurčité a taktiež súd prvého stupňa správne prihliadol na skutočnosť, že navrhovateľka nevedela uviesť ani meno priateľa odporcu, ktorý mal mať vedomosť o intímnych stykoch medzi navrhovateľkou a odporcom. Odvolací súd má zhodne so súdom prvého stupňa za to, že navrhovateľka neprodukovala v konaní žiadne dôkazy, ktoré by svedčili o preukázaní intímnych stykov medzi účastníkmi konania a preto nemožno vyvodiť záver, že medzi účastníkmi konania v rozhodnom období došlo k dokonanej súložil. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. K odvolacej námietke navrhovateľky odvolací súd uvádza, že navrhovateľka v odvolacom konaní síce predložila listy, ktoré jej odporca zaslal, avšak ani z týchto listinných dôkazov nie je možné vyvodiť záver, že medzi účastníkmi konania došlo v rozhodnom období k intímnemu styku, resp. že by odporca uznal otcovstvo k synovi navrhovateľky Tomášovi L.. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. a odporcovi, úspešnému v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.