Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/223/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1302897874 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1302897874.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, členov senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Michaely Frimmelovej, v právnej veci navrhovateľa: INVEST FOOD, a.s., v likvidácii, Ružová dolina 6, Bratislava, IČO: 35 754 681, zast. G. Lehnert, k.s., Rajská 7, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Štefanovičova 5, Bratislava, o náhradu škody 205.988,71 eur (6,205.616,- Sk) s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 14. mája 2008, č.k. 9C 92/2002-224, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje. Odporcovi náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa od odporcu domáhal náhrady škody 6.205.616,- Sk s príslušenstvom, spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami štátnych orgánov podľa zák. č. 58/1969 Zb., dôvodiac tým, že táto škoda spočívala v zaplatení daňovej povinnosti, uloženej pôvodnému navrhovateľovi spol. SPOROFIN leasing, a.s., vo forme zvýšenia dane vo výške 20 % ako sankcie za podanie dodatočného daňového priznania za zdaňovacie obdobie marec 1999 podľa ust. § 44 ods. 6 zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty platobným výmerom Daňového úradu Bratislava III č. 602/210/3940/2001 zo dňa 18.01.2001, potvrdeným rozhodnutím Ústredného daňového riaditeľstva SR v Banskej Bystrici (ďalej „ÚDR“) č. II/2005/2513/2100-2164 zo dňa 09.04.2001. Tvrdil, že správca dane vydal uvedené rozhodnutie, zakladajúce mu povinnosť zaplatiť zvýšenie dane, ako bezprostredný následok nezákonných rozhodnutí daňových orgánov, a to platobných výmerov Daňového úradu Bratislava III zo dňa 03.11.1998, resp. zo dňa 14.12.1999, v spojení s rozhodnutiami ÚDR zo dňa 15.03.1999, resp. zo dňa 22.02.2000, ktorými opakovane nebol pôvodnému navrhovateľovi priznaný ním uplatnený nárok na vrátenie DPH za zdaňovacie obdobie jún 1998 v sume 25.596.423,- Sk, a ktoré opakovane Najvyšší súd SR rozsudkami sp. zn. 7Sž 62,63/1999 zo dňa 11.08.1999 a sp. zn. 7Sž 54,55/2000 zo dňa 06.05.2000 ako nezákonné zrušil, čím potvrdil správnosť postupu pôvodného navrhovateľa pri uplatnení nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie jún 1998. V príčinnej súvislosti s vydaním týchto nezákonných rozhodnutí daňových orgánov bol potom pôvodný navrhovateľ nútený podať dňa 20.07.2000 dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie marec 1999, teda za zdaňovacie obdobie, za ktoré mu bol v zmysle (následne zrušených) rozhodnutí daňových orgánov duplicitne vrátený predmetný nadmerný odpočet na DPH, v dôsledku čoho mu správca dane vyššie označeným platobným výmerom určil zvýšenie dane v žalovanej sume podľa ust. § 44 ods. 6 zákona o DPH. Tvrdil, že nebyť vydania vyššie uvedených nezákonných rozhodnutí daňovými orgánmi, dodatočné daňové priznanie nemal pôvodný navrhovateľ dôvod podávať, a teda nebol by ani dôvod vydať platobný výmer určujúci mu povinnosť zaplatiť sankciu vo forme zvýšenia dane. Zaplatením tejto daňovej povinnosti mu preto vznikla skutočná škoda v žalovanej sume, za ktorú zodpovedá odporca podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. V odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval, že pôvodný navrhovateľ spol. SPOROFIN leasing, a.s. po zmene obchodného mena, postúpil zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 13.04.2006 žalovaný nárok na náhradu škody ako majetkové právo na spol. DATRA, s.r.o., ktorá ho zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 17.04.2006 postúpila na súčasného navrhovateľa, ktorý je potom v konaní aktívne legitimovaný, nakoľko pôvodný navrhovateľ a následne jeho nástupca postúpili písomnou zmluvou pohľadávku, ktorá je predmetom sporu, na spoločnosť INVEST FOOD, a.s., v súlade s ust. § 524 ods. 1 a 2 Obč. zák.. Ohľadne žalovaného nároku vychádzal zo zistenia, že Daňový úrad Bratislava III platobným výmerom č. 602/210/3940/2001 zo dňa 18.01.2001 v spojení s rozhodnutím ÚDR SR č. II/2500/2513/2001-2164 zo dňa 09.04.2001, ktoré rozhodnutia neboli nezákonné, určil pôvodnému navrhovateľovi na základe opravy, vykonanej samostatne daňovníkom v jeho dodatočnom daňovom priznaní, predloženom 20.07.2000, zvýšenie dane v sume 6.205.616,- Sk, a že platobné výmery Daňového úradu Bratislava III zo dňa 03.11.1998, resp. zo dňa 14.12.1999, v spojení s rozhodnutiami ÚDR zo dňa 15.03.1999, resp. zo dňa 22.02.2000, boli zrušené rozsudkami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sž 62,63/1999 zo dňa 11.08.1999, resp. sp. zn. 7Sž 54,55/2000 zo dňa 16.05.2000, a teda, že tieto rozhodnutia boli nezákonné. Rozhodnutie odôvodnil právne poukazom na ust. § 1 ods. 1 prvá veta, § 2, § 3, § 4 ods. 1 a § 20 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zák. č. 58/1969 Zb.“) a ust. § 420 Obč. zák. a vecne tým, že v konaní nemal za preukázané, že by pôvodnému navrhovateľovi vznikla škoda, ani príčinnú súvislosť medzi uplatňovaným nárokom ako škodou a právoplatným rozhodnutím Daňového úradu Bratislava III č. 602/210/3940/2001 zo dňa 18.01.2001, potvrdeným rozhodnutím Ústredného daňového riaditeľstva SR v Banskej Bystrici č. II/2005/2513/2100-2164 zo dňa 09.04.2001. Taktiež nemal za preukázanú príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nezákonnými rozhodnutiami týchto orgánov, ktoré boli zrušené rozsudkami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sž 62/99, 7Sž 63/99 zo dňa 11.08.1999 a sp. zn. 7Sž 54/00 a 7Sž 55/00 zo dňa 16.05.2000. Mal za to, že sankcia, ktorá bola pôvodnému navrhovateľovi uložená vo vymáhanej výške, vyplýva z ním dodatočne podaného daňového priznania za nadmerný odpočet DPH, ktorý mu v konečnom dôsledku daňový úrad vrátil, avšak podaním dodatočného daňového priznania sa mu po vrátení nadmerného odpočtu DPH navýšilo samotné daňové priznanie, a Daňový úrad mal povinnosť mu zo sumy navýšeného dodatočného daňového priznania vyrúbiť sankciu vo výške 20 % v zmysle ust. § 44 ods. 6 zák. č. 289/95 Zb., čo aj daným právoplatným rozhodnutím urobil. Náhradu trov konania úspešnému odporcovi nepriznal preto, že tento si ju neuplatnil. Proti tomuto rozsudku podal včas z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci odvolanie navrhovateľ, a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a jeho návrhu v celom rozsahu vyhovieť. V odvolaní zopakoval odôvodnenie návrhu, z ktorého podľa jeho názoru jednoznačne vyplýva, že dvojnásobné vrátenie toho istého nadmerného odpočtu DPH vyvolali a zapríčinili daňové orgány nezákonným postupom a rozhodovaním. Ak by totiž daňové orgány postupovali a rozhodovali v súlade s platnou právnou úpravou, vôbec by nemohla nastať protiprávna situácia v postavení pôvodného navrhovateľa ako daňového subjektu, a neboli by založené predpoklady na uloženie mu sankcie. Svojím nezákonným postupom a rozhodovaním však daňové orgány tento stav vyvolali. Správca dane vydal dňa 18.01.2001 platobný výmer č. 602/210/3940/2001, ktorým pôvodnému navrhovateľovi určil zvýšenie dane v žalovanej výške, a Ústredné daňové riaditeľstvo SR tento platobný výmer potvrdilo. Pôvodný navrhovateľ túto daňovú povinnosť splnil, čo predstavuje jeho škodu spôsobenú nezákonnými rozhodnutiami štátu. Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Poukázal na to, že navrhovateľ v konaní nepreukázal príčinnú súvislosť medzi uplatňovanou škodou a rozhodnutiami daňových orgánov, ktoré boli zrušené Najvyšším súdom SR a ani príčinnú súvislosť medzi uplatňovanou škodou a právoplatným platobným výmerom Daňového úradu Bratislava III č. 602/210/3940/2001 zo dňa 18.01.2001, ktorý bol potvrdený Ústredným daňovým riaditeľstvom SR v Banskej Bystrici rozhodnutím č. II/2500/2513/2001-2164 zo dňa 09.04.2001. Ďalej poukázal na to, že platobný výmer Daňového úradu Bratislava III č. 602/210/3940/2001 zo dňa 18.01.2001, ktorým bola pôvodnému navrhovateľovi vyrúbená sankcia v žalovanej výške, a ktorý bol potvrdený Ústredným daňovým riaditeľstvom SR v Banskej Bystrici rozhodnutím č. II/2500/2513/2001-2164 zo dňa 09.04.2001, nebol zrušený pre nezákonnosť. Krajský súd v Bratislave po prejednaní odvolania navrhovateľa rozsudkom zo dňa 07.10.2009, č.k. 4Co 262/2008-250 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, a v odôvodnení uviedol, že podľa ust. § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. je nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby právoplatné rozhodnutie bolo ako nezákonné zrušené. Vychádzajúc z tvrdení samotného navrhovateľa, že škoda bola spôsobená rozhodnutím Daňového úradu Bratislava III č. 602/210/3940/2001 zo dňa 18.01.2001, vyhodnotil, že navrhovateľ odvodzoval uplatňovaný nárok z tohto rozhodnutia, ktoré je však právoplatné a nebolo pre nezákonnosť zrušené. Dospel preto k záveru, že pre vyhovenie návrhu chýba základný zákonný predpoklad, ktorým je zrušenie vyššie označeného právoplatného rozhodnutia Daňového úradu Bratislava III, a keďže otázku nezákonnosti tohto rozhodnutia nie je oprávnený riešiť v konaní o náhradu škody ani ako otázku predbežnú, považoval rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým návrh zamietol, za vecne správny. Za tohto stavu už nepovažoval za potrebné skúmať splnenie ďalších zákonných predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu, a hodnotiť správnosť záverov súdu prvého stupňa v otázke existencie príčinnej súvislosti. Mal tiež za to, že ani predchádzajúce rozhodnutia daňových orgánov, od ktorých odvodzuje navrhovateľ svoj nárok, neboli zrušené Najvyšším súdom SR pre nezákonnosť, ale pre nepreskúmateľnosť, pre nedostatok dôvodov a nedostatočne zistený skutkový stav. Aj z tohto dôvodu, v prípade, že by škoda mala byť spôsobená následkom týchto rozhodnutí daňových orgánov, nebol by splnený zákonný predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb.. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Najvyšší súd SR vyššie uvedený rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil, a vec mu vrátil na ďalšie konanie po zistení, že odvolací súd odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom, keď svoje rozhodnutie bez pojednávania nečakane založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, čím mu znemožnil realizáciu procesných práv, a nerešpektoval ústavný princíp dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania. Dospel tiež k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, pretože odvolací súd si náležite neujasnil zásadnú otázku, v čom konkrétne spočíva škoda, za ktorú navrhovateľ požaduje náhradu, a vydanie ktorého rozhodnutia ju podľa navrhovateľa spôsobilo. Zdôraznil, že navrhovateľ už v návrhu na začatie konania a aj v priebehu celého konania uvádzal, že škoda, spočívajúca v zaplatení daňovej povinnosti uloženej pôvodnému navrhovateľovi vo forme zvýšenia dane vo výške 20 % ako sankcie za podanie dodatočného daňového priznania za zdaňovacie obdobie marec 1999, vyrúbenej platobným výmerom Daňového úradu Bratislava III č. 602/210/3940/2001 zo dňa 18.01.2001, v spojení s rozhodnutím ÚDR SR č. II/2500/2513/2001-2164 zo dňa 09.04.2001, bola zapríčinená vydaním tých platobných výmerov správcom dane, ktoré boli najvyšším súdom ako nezákonné zrušené. Taktiež právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého rozhodnutie nie je nezákonné, ak bolo zrušené pre nedostatok dôvodov a pre nedostatočne zistený skutkový stav, vyhodnotil ako nesprávny, a nemajúci oporu v príslušných ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí ďalej uviedol, že uloženie sankcie štátnym orgánom je majetkovou ujmou na strane potrestaného subjektu, a nie je vylúčené, že môže mať charakter škody, za ktorú tretia osoba zodpovedá na základe právnych noriem súkromného práva. Nepovažoval za vylúčené ani to, že aj majetková ujma, spočívajúca v zaplatení daňovej povinnosti uloženej daňovníkovi vo forme zvýšenia dane vo výške 20 % ako sankcie za podanie dodatočného daňového priznania (§ 44 ods. 6 veta prvá zák. č. 289/1995 Z.z. o DPH),_môže byť .v príčinnej súvislosti s nezákonným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu a štát .môže za takto vzniknutú škodu niesť zodpovednosť v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.. K príčinnej súvislosti (kauzálny nexus), ktorá je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty, dovolací súd uviedol, že o vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie, v tomto prípade nezákonné rozhodnutie, a vznik škody sú v logickom slede a teda, ak protiprávne konanie škodcu bolo príčinou, a vznik škody následkom tejto príčiny. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie alebo opomenutie, bez ktorého by škodlivý následok nevznikol. Základom je úvaha, či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda, za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), sa príčinná súvislosť zisťuje. Okrem toho treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého škodlivého následku alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne, či novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu. Vychádzajúc z uvedeného a z tvrdení navrhovateľa dospel dovolací súd k záveru, že v predmetnej veci mala byť príčinná súvislosť zisťovaná medzi ujmou navrhovateľa, spočívajúcou v zaplatení daňovej povinnosti uloženej mu vo forme zvýšenia dane vo výške 20 % ako sankcie za podanie dodatočného daňového priznania za mesiac marec 1999, a tými rozhodnutiami daňových orgánov, ktoré boli najvyšším súdom zrušené ako nezákonné. Odvolací súd mal teda zisťovať, či protiprávne konanie daňových orgánov spočívajúce vo vydaní nezákonných rozhodnutí, bolo bezprostrednou a podstatnou príčinou vzniku ujmy navrhovateľa vo forme určenia zvýšenia dane správcom dane ako následku tejto príčiny a to aj za pomoci úvahy, či by škodlivý následok nastal aj bez protiprávneho konania škodcu vo forme vydania nezákonných rozhodnutí, a mal aj zisťovať, či tu prípadne neexistuje taká okolnosť, ktorá by právnu kauzalitu prerušila. Uzavrel, že až po náležitom skutkovom a právnom vyhodnotení týchto otázok, bude môcť odvolací súd znova o veci rozhodnúť. Odvolací súd prejednal vec v napadnutom, teda v celom rozsahu podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. na odvolacom pojednávaní podľa ust. § 214 ods. 1 písm. a) O.s.p., na ktorom vykonal dokazovanie výsluchom právnych zástupcov účastníkov a čítaním listinných dôkazov: platobný výmer daňového úradu BA III z 03.11.1998, platobný výmer DÚ BA III zo 14.12.1999, platobný výmer DÚ BA III z 18.01.2001, rozhodnutie ÚDR SR z 15.03.1999, rozhodnutie ÚDR SR z 09.04.2001, rozhodnutie ÚDR SR z 22.02.2000, rozhodnutie ÚDR SR z 22.02.2000, rozsudky NS SR zo dňa 11.08.1999 a zo dňa 16.05.2000, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, odpoveď na žiadosť z 17.08.2003 - DR SR, dodatočné daňové priznanie DPH z 20.07.2000, platobný poukaz na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za jún 1998, daňové priznanie - DPH z 26.04.1999, protokol o kontrole nadmerného odpočtu DPH za marec 1999, platobný poukaz na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za marec 1999, oznámenie o preúčtovaní z DÚ BA III, výpisy z bežného účtu predchodcu navrhovateľa, rozhodnutie DÚ BA III zo 14.02.2003, zmluvy o postúpení pohľadávky. Právny zástupca navrhovateľa na odvolacom pojednávaní zotrval na svojej argumentácii z konania pred súdom prvého stupňa, a vyjadrenej i v jeho odvolaní. Poukázal na časovú následnosť, a tvrdil, že nebyť nezákonných rozhodnutí daňových úradov, škoda by navrhovateľovi nevznikla. Zdôraznil, že škoda navrhovateľa spočíva v uložení zákonnej sankcie, ktorá bola dôsledkom nezákonných rozhodnutí daňových úradov, zrušených Najvyšším súdom SR. Vysvetlil, že pôvodný navrhovateľ si uplatnil nadmerný odpočet DPH opätovne za mesiac marec 1999, keď postupoval podľa požiadaviek daňových úradov, ktoré vyplývali z ich v tom čase platných rozhodnutí, a tiež z dôvodu, že ak by takto nepostupoval, hrozilo, že jeho nárok na vrátenie DPH by v júni 1999 zanikol, a teda chránil svoje práva tak, aby nedošlo k preklúzii. Mal za to, že ak by nedošlo k uvedeným nezákonným rozhodnutiam daňových úradov, nemusel by si uplatňovať nadmerný odpočet DPH v marci 1999, ale urobil tak z dôvodu, že bol v právnej neistote. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa navrhol zmeniť, a návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovieť. Odporca navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že v danom prípade nejde o príčinnú súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami daňových úradov a sankciou uloženou pôvodnému navrhovateľovi, nakoľko táto bola uložená v súlade so zákonom. Poukázal na to, že škoda vznikla pôvodnému navrhovateľovi tým, že dobrovoľne sám konal napriek tomu, že prebiehalo konanie na Najvyššom súde, pričom nevyčkal, a uplatnil si nadmerný odpočet DPH, následne podal dodatočné daňové priznanie, a daňový úrad mu bol potom povinný uložiť predmetnú sankciu. Zastával názor, že uloženie povinnosti odporcovi nahradiť škodu navrhovateľovi by bolo v rozpore s verejným právom, teda v rozpore so zákonom. Vznikla by situácia, že na jednej strane by existovalo právoplatné rozhodnutie daňového úradu o uložení predmetnej sankcie navrhovateľovi, a na druhej strane rozhodnutie, ktorým by bola uložená povinnosť odporcovi nahradiť škodu vo výške uloženej sankcie v dôsledku jej zaplatenia navrhovateľom. Odvolací súd na pojednávaní zopakoval dokazovanie, ktoré bolo vykonané v konaní pred súdom prvého stupňa, a dospel k záveru, že skutkový stav, vyplývajúci z predložených listinných dôkazov, nebol medzi účastníkmi sporný. V zmysle zrušujúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu si odvolací súd osvojil právny názor Najvyššieho súdu, že rozhodnutia Daňového úradu Bratislava III zo dňa 03.11.1998 a zo 14.12.1999, v spojení s rozhodnutiami ÚDR zo dňa 15.03.1999 a zo dňa 22.02.2000, ktorými opakovane nebol pôvodnému navrhovateľovi priznaný ním uplatnený nárok na vrátenie DPH za zdaňovacie obdobie jún 1998, a ktoré boli po ich preskúmaní rozsudkami sp. zn. 7Sž 62,63/1999 zo dňa 11.08.1999 a sp. zn. 7Sž 54,55/2000 zo dňa 06.05.2000 Najvyšším súdom SR zrušené, boli nezákonné. Taktiež vyhodnotením písomných podaní a prednesov navrhovateľa ustálil, že navrhovateľ si svoj nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť zaplatením sankcie v žalovanej výške, právoplatne mu uloženej platobným výmerom Daňového úradu Bratislava III č. 602/210/3940/2001 zo dňa 18.01.2001, potvrdeným rozhodnutím Ústredného daňového riaditeľstva SR v Banskej Bystrici č. II/2005/2513/2100-2164 zo dňa 09.04.2001 vo forme zvýšenia dane vo výške 20 % za podanie dodatočného daňového priznania za zdaňovacie obdobie marec 1999, uplatnil v súvislosti s vyššie uvedenými, najvyšším súdom zrušenými nezákonnými rozhodnutiami daňových úradov, keď tvrdil, že žalovaná škoda mu vznikla v príčinnej súvislosti s nimi. Ako majetkovú ujmu pôvodného navrhovateľa ustálil odvolací súd finančné prostriedky v žalovanej výške, ktoré zaplatil ako daňovú povinnosť, uloženú mu vo forme zvýšenia dane vo výške 20 % ako vyššie uvedenej sankcie. Dospel potom k záveru, že pre posúdenie dôvodnosti nároku uplatneného navrhovateľom nebolo podstatné, že právoplatné rozhodnutia Daňového úradu Bratislava III č. 602/210/3940/2001 zo dňa 18.01.2001, a ÚDR v Banskej Bystrici č. II/2005/2513/2100-2164 zo dňa 09.04.2001, ktorými mu bola sankcia uložená, neboli ako nezákonné zrušené, nakoľko ako už bolo uvedené, navrhovateľ svoj nárok odvíjal od rozhodnutí daňového úradu, ktoré ako nezákonné zrušené boli. Sporným v konaní zostalo len posúdenie, či je predchodcovi navrhovateľa platobným výmerom Daňového úradu Bratislava III č. 602/210/3940/2001 zo dňa 18.01.2001, potvrdeným rozhodnutím ÚDR v Banskej Bystrici č. II/2005/2513/2100-2164 zo dňa 09.04.2001 právoplatne uložená sankcia vo forme zvýšenia dane vo výške 20 % za podanie dodatočného daňového priznania za zdaňovacie obdobie marec 1999, predstavujúca majetkovú ujmu navrhovateľa, aj jeho škodou, za ktorú by mal zodpovedať odporca podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb., a či táto majetková ujma (ak je škodou) vznikla predchodcovi navrhovateľa v príčinnej súvislosti s vyššie uvedenými nezákonnými rozhodnutiami daňových orgánov. Podľa ust. § 1 ods. 1 veta prvá zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Podľa ust. § 1 ods. 2 cit. zákona, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Podľa ust. § 2 cit. zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní. Podľa ust. § 4 ods. 1 cit. zákona, nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Podľa ust. § 20 cit. zákona, pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom. Podľa ust. § 420 ods. 1 až 3 Obč. zák., každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil. Predpokladom objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú nezákonné rozhodnutie, existencia škody (majetkovej ujmy), a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. V súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu, prezentovanom v jeho zrušujúcom rozhodnutí preto odvolací súd skúmal príčinnú súvislosť medzi majetkovou ujmou pôvodného navrhovateľa, ktorá mu vznikla zaplatením sankcie za podanie dodatočného daňového priznania za zdaňovacie obdobie marec 1999 a rozhodnutiami daňových úradov, ktoré boli ako nezákonné zrušené. Po vyhodnotení všetkých v spise založených listinných dôkazov ako i argumentácie účastníkov dospel odvolací súd k záveru, že medzi nezákonnými rozhodnutiami daňových úradov a majetkovou ujmou pôvodného navrhovateľa nie je priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Vychádzal pritom z názoru, že o vzťah príčinnej súvislosti by išlo len vtedy, ak by bol medzi nezákonnými rozhodnutiami daňových úradov a vznikom majetkovej ujmy pôvodného navrhovateľa vzťah príčiny a následku. Ak však bola príčinou vzniku predmetnej majetkovej ujmy predchodcu navrhovateľa iná skutočnosť, zodpovednosť štátu za ňu nevznikla. Ako už uviedol dovolací súd, otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala, pričom je rozhodujúca iba vecná súvislosť príčiny a následku. Ako už judikoval Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 130/2010 zo dňa 28.10.2010, je nepochybné, že v postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, a neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. V konaní nebolo sporné, že pôvodný navrhovateľ si uplatnil vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie jún 1998 v sume 25.596.423,- Sk, a že rozhodnutiami Daňového úradu Bratislava III zo dňa 03.11.1998 a zo dňa 14.12.1999, v spojení s rozhodnutiami ÚDR zo dňa 15.03.1999 a zo dňa 22.02.2000, mu opakovane nebol ním uplatnený nadmerný odpočet DPH vrátený. Tiež je nesporné, že na žaloby pôvodného navrhovateľa Najvyšší súd SR rozsudkami sp. zn. 7Sž 62,63/1999 zo dňa 11.08.1999 a sp. zn. 7Sž 54,55/2000 zo dňa 06.05.2000 predmetné rozhodnutia daňových úradov zrušil, z čoho plynie záver, že uvedené rozhodnutia daňových úradov boli nezákonné. Najvyšší súd tiež potvrdil správnosť postupu pôvodného navrhovateľa pri uplatnení nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie jún 1998. Pôvodnému navrhovateľovi bol nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie jún 1998 vrátený dňa 11.07.2000. Z uvedeného odvolací súd vyvodil, že priamym a bezprostredným následkom nezákonných rozhodnutí daňových úradov (ako príčiny), bolo oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH pôvodnému navrhovateľovi. V tejto súvislosti má odvolací súd za to, že v priamej príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami daňových úradov mohla pôvodnému navrhovateľovi vzniknúť len škoda súvisiaca s omeškaním daňových úradov s výplatou nadmerného odpočtu DPH (prípadne iná škoda vyplývajúca z omeškania tejto výplaty), ktorú však v tomto konaní neuplatňoval. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že k majetkovej ujme pôvodného navrhovateľa došlo v príčinnej súvislosti s ním uplatneným nadmerným odpočtom DPH v zdaňovacom období za mesiac marec 1999, ktorý si napriek tomu, že si tento nadmerný odpočet DPH uplatnil už v mesiaci jún 1998, pričom presvedčený o svojom správnom postupe pri uplatňovaní nadmerného odpočtu DPH podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí daňového úradu na Najvyšší súd, uplatnil v mesiaci marec 1999 opätovne, teda po druhýkrát, pričom ním požadovaný nadmerný odpočet DPH za marec 1999 mu bol vrátený. Preto po vrátení nadmerného odpočtu DPH za mesiac jún 1998 aj podal dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie marec 1999, za čo mu bola rozhodnutím Daňového úradu Bratislava III č. 602/210/3940/2001 zo dňa 18.01.2001, potvrdeným rozhodnutím ÚDR v Banskej Bystrici č. II/2005/2513/2100-2164 zo dňa 09.04.2001, vyrúbená sankcia vo forme zvýšenia dane vo výške 20 % podľa ust. § 44 ods. 6 zákona o DPH (ktorú považoval za jeho škodu). Teda jeho konanie, spočívajúce primárne v druhýkrát uplatnenom nadmernom odpočte DPH, ktoré prerušilo kauzalitu, čiže pôvodný dejový sled, a naň nadväzujúce udalosti, spôsobilo v konečnom dôsledku aj jeho majetkovú ujmu. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že i keď navrhovateľ tvrdil, že pôvodný navrhovateľ „bol nútený“ uplatniť si ten istý (ako v júni 1998) nadmerný odpočet DPH opätovne za mesiac marec 1999, na toto tvrdenie neuniesol dôkazné bremeno. Zo spisu ani z predložených rozhodnutí žiadny nátlak, alebo „nútenie“ nevyplynulo, a dokonca sám navrhovateľ uviedol, že jeho motiváciou pre opätovné uplatnenie nadmerného odpočtu DPH bola zjednodušene povedané jeho neistota v tom, či mu bude vôbec nadmerný odpočet DPH vrátený alebo nie, a vyhnutie sa možnej preklúzii jeho nároku. Podľa odvolacieho súdu potom sám pôvodný navrhovateľ svojím vlastným vôľovým konaním založil úplne nový dejový sled, ktorý pôvodný dejový sled prerušil. Nebyť uvedeného konania pôvodného navrhovateľa, nedošlo by ani k jeho majetkovej ujme vo forme sankcie za ním podané dodatočné daňové priznanie za marec 1999, nakoľko nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie obdobie jún 1998 mu bol síce s omeškaním, ale vrátený. Odvolací súd tiež poznamenáva, že zo strany daňového úradu nemohol byť nadmerný odpočet pôvodnému navrhovateľovi vrátený dvakrát správne. Ak z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplynulo, že správne mu mal byť vrátený nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie obdobie jún 1998, je zrejmé, že za zdaňovacie obdobie marec 1999 mu potom ten istý nadmerný odpočet DPH vrátený byť nemal. Za marec 1999 však pôvodnému navrhovateľovi bol na základe ním uplatneného nároku vrátený, avšak vyhovujúce rozhodnutia alebo výmery (prípadne len poukazy) neboli pôvodným navrhovateľom, ktorý z dôvodu presvedčenia o svojom správnom postupe pri uplatnení nadmerného odpočtu DPH za jún 1998, podal žaloby o preskúmanie rozhodnutí daňových úradov, rozporované ani napadnuté žalobou (hoci nevyhovujúce rozhodnutia žalobou napadnuté boli), a preto je možné vyvodiť, že boli právoplatné a zákonné, hoci ich odvolací súd nemohol preskúmať, keďže neboli predmetom tohto konania a ani predložené. Z uvedeného možno vyvodiť, že ak si pôvodný navrhovateľ ponechal vyplatený nadmerný odpočet DPH za mesiac marec 1999, čo bolo zrejme jeho úmyslom, keďže si ho sám z vlastnej vôle uplatnil, hoci si ten istý odpočet DPH uplatnil už za mesiac jún 1998 a jeho vrátenia sa domáhal na Najvyššom súde, musel si byť vedomý toho, že ak mu bude vrátený nadmerný odpočet DPH aj za mesiac jún 1998, bude mu vrátený dvakrát. Ak si teda sám navrhovateľ dvakrát uplatnil ten istý nadmerný odpočet DPH, a na jeho správnom uplatnení za mesiac jún 1998 trval a dožadoval sa jeho vyplatenia, a vyplatený nadmerný odpočet za marec 1999 si ponechal, vedel, že v prípade úspechu jeho žalôb podá dodatočné daňové priznanie za mesiac marec 1999, za čo mu bude daňovým úradom zo zákona vyrúbená sankcia. Samozrejme, ak by bol navrhovateľ so svojimi žalobami neúspešný, ponechal by si vyplatený nadmerný odpočet DPH za mesiac marec 1999, a žiadna sankcia by mu uložená nebola. Ako už bolo uvedené vyššie, v priamej príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami daňových úradov, došlo výlučne k oneskorenému vyplateniu nadmerného odpočtu DPH za mesiac jún 1998. Štát nezodpovedá za následok špekulatívneho konania samotného pôvodného navrhovateľa, ktorý si dvakrát uplatnil ten istý nadmerný odpočet DPH zjednodušene povedané „pre istotu“, keďže medzi nezákonnými rozhodnutiami a majetkovou ujmou navrhovateľa nie je priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Na základe uvedeného zastáva odvolací súd názor, že zo sledu relevantných príčin a následkov vyplýva, že zmenšenie majetku pôvodného navrhovateľa (spočívajúce v zaplatení právoplatne mu uloženej sankcie) nebolo spôsobené priamo označenými nezákonnými rozhodnutiami daňových úradov, a že nebola daná príčinná súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami daňových úradov a zmenšením majetku pôvodného navrhovateľa, náhrady ktorého ako škody sa súčasný navrhovateľ domáha. Z vykonaného dokazovania totiž vyplynulo, že navrhovateľ nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami daňových úradov a znížením majetku pôvodného navrhovateľa. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za škodu sú kumulatívne, a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je daná zodpovednosť odporcu, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správny, a preto ho podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p.. a úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko ju návrhom neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.