Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/439/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1302899103 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1302899103.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa: R.. T. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ž.K., Na Y. H. XX, proti odporcovi: T. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., U. XX, zast. JUDr. Jozefom Holičom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, Lužická 7, o ochranu osobnosti, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 13. decembra 2013, č.k. 15Ct 70/2002-471, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom (tretím v poradí) súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa po úprave jeho petitu domáhal od odporca zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 3.318,39 € (v časti týkajúcej sa ospravedlnenia ako morálnej satisfakcie vzal navrhovateľ svoj návrh späť) považujúc úradný záznam zo dňa 24.11.2000 v preverovacom spise OR PZ Bratislava I, OO PZ Staré mesto -východ, ČTS ORP-379-SMv-00, vykonaný odporcom a ktorý hrubým spôsobom poškodzuje jeho osobnú a profesionálnu česť, hrubým spôsobom zasahuje do jeho práva na ochranu osobnosti. Súd prvého stupňa vychádzal z ustanovení § 11 a § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Z hľadiska vecného rozhodnutia napriek viacerým vytknutiam zo strany odvolacieho súdu opísal podania a vyjadrenia účastníkov, svedkov, časti z trestného spisu kým sa dostal k vecnej podstate veci, čo zbytočne robí odôvodnenie rozhodnutia obšírnym a neprehľadným. Napokon svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že návrh navrhovateľa nebol podaný dôvodne. Konštatoval, že predmetom návrhu bol „úradný záznam“ „poznačený“ odporcom dňa 24.11.2000 po tom, ako navrhovateľa vypočul ako svedka-poškodeného k jeho trestnému oznámeniu v súvislosti s článkom autorky A. L. uverejnenom v týždenníku Y. číslo X zo dňa XX.X.XXXX pod titulkom „F. Y....“ a s jej dodatkom uverejnenom v týždenníku Y. číslo XX z roku XXXX pod titulkom „L. na I.?“. s podtitulkom „T. Okresného L. U. Ž. R.. T. T. C. Q. L. L. Vychádzajúc z textu uvedeného úradného záznamu: „Dnešného dňa som vykonal služobnú cestu do Žiliny za účelom výsluchu R.. T. T.. Počas výsluchu R.. T. okrem iného uviedol, že cestou svojho brata R.. N. T. zoznámil sudcu Okresného súdu v Ostrave, a to myslím, že uvádzal meno R.. L. s predsedom senátu OS R.. T. H., čo však vo svojej výpovedi dňa 24.11.2000 neuviedol, poznamenal, že navrhovateľ by to vo svojej výpovedi dňa 24.11.2000 ani nemohol uviesť, resp. by nemal dôvod to uviesť, a to preto, že sa ho odporca na to nepýtal, resp. ani z jednej zo štyroch otázok, ktoré mu odporca v súvislosti s „R.. H.“ položil, taká odpoveď“ navrhovateľa logicky nemohla „nasledovať“. Uviedol, že výsluch navrhovateľa odporcom dňa 24.11.2000 bol „zaprotokolovaný“ výlučne vo forme otázok a odpovedí. Úradný záznam považoval za zmätočný, keďže je z neho zrejmé, že odporca nezaprotokoloval niečo, čo navrhovateľ neuviedol a považoval informáciu uvedenú v „úradnom zázname“ za nepravdivú. Mal za to, že obsah „úradného záznamu“ navrhovateľa a jeho brata R.. N. T. jednoznačne kriminalizuje „naznačením“ konkrétneho spôsobu ich „podieľania“ sa na konkrétnej trestnej činnosti v tom čase už právoplatne odsúdeného sudcu R.. H., z ktorého sa dá vyvodiť, že navrhovateľ sa vlastne „priznal“ k tomuto „podieľaniu sa „teda vlastne sa „priznal“ k svojej možnej trestnej činnosti, pričom za „spolupáchateľa“ „označil“ svojho brata R.. N. T., a to v čase, kedy už sudca R.. H. bol právoplatne odsúdený, čo dalo obsahu úradného záznamu veľmi „právne nebezpečný kontext“ v súvislosti s jeho odsúdením a následným možným trestným stíhaním navrhovateľa a jeho brata R.. N. T.. Konštatoval, že odporca uviedol v „úradnom zázname“ skutočnosti, ktoré navrhovateľ pri svojom výsluchu neuviedol a tieto skutočnosti boli odporcom vymyslené. Napriek tomu dospel k záveru, že obsah uvedeného úradného záznamu je právne nezaujímavý, a to jednak z dôvodu, že nie je súčasťou originálneho vyšetrovacieho spisu, resp. súdneho spisu trestnej veci Okresného súdu Bratislava I, vedenej pod sp. zn. 6T 47/07, resp. že sa nachádza „len“ v konceptoch uvedených spisov, ale hlavne z dôvodu, že obsah uvedeného „úradného záznamu“ v analýze uvedenej „nekvalite“ obsahovo „právne neporovnateľný“ s časovo predchádzajúcim odôvodnením rozhodnutia vo veci Krajského súdu Praha pod č. 12 To 232/2000, v ktorom je konštatované, že v celom konaní figurovali aj navrhovateľ a R.. Q., občania Slovenskej republiky, ktorí boli pre orgány činné v trestnom konaní Českej republiky nedosiahnuteľnými. Konštatoval, že nie je možné vylúčiť, že R.. H. bol len posledným článkom tohto pôsobenia. R.. Q.Ý. a navrhovateľ sa odmietli zúčastniť v danej veci na hlavnom pojednávaní na Okresnom súde Ostrava a konaním navrhovateľa a R.. R. Q. boli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu nepriameho úplatkárstva formou návodu podľa § 10 ods. 1 písm. b/ k § 162 ods. 2 Trestného zákona. Krajský súd Praha rozhodoval o odvolaní R.. H. proti rozsudku Okresného súdu v Ostrave 7T 124/99 a zrušil tento rozsudok a rozhodol, že R.. H. svojim konaním spáchal trestný čin nepriameho úplatkárstva podľa § 162 ods. 2 Trestného zákona. Uviedol, že uvedený rozsudok Krajského súdu Praha bol vyhlásený dňa 15.6.2000, kým uvedený „úradný záznam“ spísal odporca až dňa 24.11.2000, teda išlo podľa neho o časovú následnosť obsahu uvedeného „úradného záznamu“ nepochybne vychádzajúceho z obsahu uvedeného odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu Praha a uviedol tiež, že uvedený rozsudok je verejnou listinou, kým uvedený „úradný záznam“ verejnou listinou nie je. Poukázal i na to, že Ústavný súd Českej republiky Nálezom zo dňa 15.11.2006, sp. zn. I.ÚS 310/05 zamietol navrhovateľovi ústavnú sťažnosť smerujúcu voči pasáži odôvodnenia uvedeného rozhodnutia Krajského súdu Praha spočívajúcej v tvrdení, že figuroval v aktivite, pre ktorú stál obžalovaný R.. H. pred súdom, že bol článkom celého pôsobenia, bolo mu umožnené z Českej republiky vycestovať a tak sa stal pre orgány činné v trestnom konaní nedosiahnuteľným, že bol sprostredkovateľom žiadosti o intervenciu u sudcu v Ostrave. O trovách konania súd prvého stupňa si vyhradil rozhodnúť v zmysle § 151 ods. 2 O.s.p. do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie považujúc ho za nepreskúmateľný, keď z neho nie je zrejmé z akého dôvodu bol jeho návrh zamietnutý. Poukázal na to, že súd prvého stupňa predchádzajúcimi rozhodnutiami rozhodol v jeho prospech a napadnutým rozsudkom bez zmeny skutkového stavu rozhodol v jeho neprospech. Vytýkal súdu prvého stupňa, že z odôvodnenia jeho rozhodnutia nie je zistiteľný dôvod, pre ktorý bol jeho návrh zamietnutý napriek rozsiahlemu odôvodneniu rozsudku, pričom dokonca potvrdzoval obsah jeho návrhu, podľa ktorého obsah „úradného záznamu“ považoval za nepravdivý. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že sa stotožňuje s jeho názorom, že rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný. Mal za to, že rozsudky s takýmto obsahom, formou a štylizáciou sú porušením práva účastníka konať pred súdom a vrátane jeho predchádzajúcich rozsudkov považoval ich za zmätočné a nepreskúmateľné. Poukázal na rozsiahle odôvodnenia rozsudkov nevynímajúc odôvodnenie napadnutého rozsudku, pričom sa podľa neho vyhol odôvodneniu prečo odvolací súd zrušil opakované rozsudky znejúce v prospech navrhovateľa. Namietal, že vo všetkých rozsudkoch súd prvého stupňa odmietol odôvodniť ktorýkoľvek jeho návrh, konal v neprimerane dlhej dobe a ani neodôvodnil, prečo priznával navrhovateľovi cestovné náklady aj v iných veciach prejednávaných v jeden pojednávací deň. Jeho výrok o odklade výroku o priznaní trov konania úspešnému účastníkovi považoval za prejav porušenia zásady hospodárnosti, efektívnosti a spravodlivosti rozhodnutia a týmto rozhodnutím došlo k porušeniu zásady rovnosti strán, keď predtým navrhovateľovi úspešnému v konaní, náhradu trov konania priznal. Poukázal pritom na 12 rokov trvajúci spor. Krajský súdu v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa bolo možné potvrdiť aj napriek nedostatkom odôvodnenia po formálnej stránke. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. upravuje obsahové náležitosti súdneho rozhodnutia. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva potreba riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, i keď nie je potrebné zdôvodňovať každý argument účastníkov konania, súdne rozhodnutia musia byť odôvodnené a musia obsahovať argumenty, ktoré viedli k jeho rozhodnutiu. Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu. Právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej skutkový stav (zistený aj na základe podkladov predložených účastníkom konania) podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval). V zmysle ustálenej judikatúry ale nesprávnym právnym posúdením veci nemôže dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konania pred súdom konať, lebo právnym posúdením veci sa mu neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv (R43/2003). Odňatím možnosti konať pred súdom nie je ani zmena právneho názoru súdu nižšieho stupňa riadiaceho sa právnym názorom nadriadeného súdu, navyše ktorým je viazaný (§ 226 O.s.p.), aj keď vychádza z toho istého skutkového stavu a účastníci nenavrhli doplnenie dokazovania. Aj napriek širšej analýze uvedenej v odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa napokon vyslovil názor, že obsah uvedeného úradného záznamu je právne nezaujímavý, a to jednak z dôvodu, že nie je súčasťou originálneho vyšetrovacieho spisu, resp. súdneho spisu trestnej veci Okresného súdu Bratislava I, vedenej pod sp. zn. 6T 47/07, resp. že sa nachádza „len“ v konceptoch uvedených spisov. Aj keď sa odvolací súd stotožňuje s námietkami navrhovateľa a odporcu o forme, obšírnosti a neprehľadnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku, nestotožnil sa s ich námietkami, že aj tento posledný napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný. Pokiaľ navrhovateľ poukázal na to, že súd prvého stupňa predchádzajúcimi rozhodnutiami rozhodol v jeho prospech a napadnutým rozsudkom bez zmeny skutkového stavu rozhodol v jeho neprospech, odvolací súd uvádza, že účastníci ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nenavrhli a navrhovateľ dôkazné bremeno v tom smere, že mu bol úradným záznamom spôsobený zásah spôsobilý privodiť mu ujmu na jeho právach nepreukázal. Konštatovanie navrhovateľa, že súd prvého stupňa dokonca považoval obsah jeho návrhu, podľa ktorého obsah „úradného záznamu“ považoval za nepravdivý, nie je podstatné, pretože podstatné je to, či bol spôsobilý privodiť mu ujmu na jeho zákonom chránených právach a ktorá skutočnosť v konaní preukázaná nebola. Na rozdiel od predchádzajúcich rozsudkov bol tak z vykonaného dokazovania aj vyslovený správny právny záver, že tomu tak nebolo. Je pravdou, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie zbytočne odôvodňoval interpretáciou vyjadrení účastníkov (a to ešte aj v 1. osobe jednotného čísla) ako aj podaní a listinných dôkazov, opisy otázok a odpovedí z pojednávaní, z ktorých bolo potrebné skonštatovať len podstatné skutočnosti a celková obsahová forma rozhodnutia tak nezodpovedá celkom ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p., resp. zodpovedá forme rozhodnutí, ktoré menovaný zákonný sudca stále vyhotovuje, a to aj napriek neustálym výtkam zo strany odvolacieho súdu a ani po ďalšom zrušení jeho rozhodnutia a vrátenia mu veci na ďalšie konanie z tohto dôvodu, nie je predpoklad žiadnej pozitívnej zmeny. Navyše ako poznamenal aj právny zástupca odporcu, konanie prebieha už viac rokov a vzhľadom k tomu by nebolo hospodárne zrušovať a vracať opätovne vec na nové prejednanie a rozhodnutie, čím by sa na veci nič nezmenilo a tieto pochybenia súdu prvého stupňa nemali vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia. Napadnutý rozsudok napokon oproti predchádzajúcim rozsudkom, ktoré boli odvolacím súdom zrušené a veci vrátené súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, už obsahuje odôvodnenie záveru, ku ktorému dospel a nie je nepreskúmateľný, obsahuje argumenty, ktoré viedli k jeho rozhodnutiu pričom nie je potrebné zdôvodňovať každý argument účastníkov konania. Odvolací súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že k tomu, aby právo na ochranu osobnosti mohlo byť úspešne uplatnené, nevyhnutnou zložkou zásahu je objektívna spôsobilosť zásahu narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. Rozhodujúce je preto, ako k zásahu došlo, na subjekte zásahu, objekte zásahu, na jeho obsahu, intenzite a ďalších podstatných okolnostiach za ktorých bol urobený. O nespôsobilosť zásahu narušiť alebo ohroziť osobnosť fyzickej osoby ide napr. vtedy, ak zásah spočíval v tvrdeniach, ktoré boli uskutočnené za takých okolností, za ktorých nehrozilo ich zverejnenie, kedy by nedošlo k zníženiu vážnosti osoby. Za spôsobilý zásah tak nemožno považovať tvrdenia, ku ktorým došlo v neprítomnosti iných osôb alebo by sa nepreukázalo, že by sa tieto výroky dotýkajúce sa osobnosti občana dostali na známosť iným občanom. Toto bolo podstatné aj pre posudzovanie predmetnej veci. Navrhovateľ v danej veci vyvodzoval svoje právo na ochranu osobnosti z údajného úradného záznamu zo dňa 24.11.2000, s obsahom: „Dnešného dňa som vykonal služobnú cestu do Žiliny za účelom výsluchu R.. T. T.. Počas výsluchu R.. T. T. okrem iného uviedol, že cestou svojho brata R.. N. T. zoznámil sudcu Okresného súdu v Ostrave, a to myslím, že uvádzal meno R.. L.Í. s predsedom senátu OS R.. T. H., čo však vo svojej výpovedi zo dňa 24.11.2000 neuviedol“, nachádzajúceho sa v prípravnom policajnom spise, ktorý sa nemal stať ani súčasťou vyšetrovacieho spisu a bol vykonaný odporcom bez prítomnosti iných osôb. Odporca uviedol, že údajný úradný záznam vyhotovil len z vlastnej iniciatívy, resp. len ako určitú poznámku dodatočne po vykonanom výsluchu navrhovateľa, čo nemalo žiaden význam ani z hľadiska hodnotenia dôkazov v predmetnom trestnom konaní, keďže nebol ani súčasťou vyšetrovacieho spisu, ale len konceptu, navyše podľa obsahu nie presvedčivo a dostatočne formulovaný a čo je podstatné, nedostal sa do sféry širšieho okruhu osôb. Vzhľadom k tomu, že nebol spôsobilý privodiť ujmu na chránených právach navrhovateľa, nebolo ani potrebné ďalej skúmať či došlo v jednotlivých sférach, a to v spoločenskej, pracovnej, rodinnej, a pod. k zníženiu jeho cti a vážnosti. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol vzhľadom na ust. § 224 ods. 4 O.s.p., nakoľko rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania podľa § 151 ods. 3 O.s.p. a o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.