Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/538/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1303899797 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1303899797.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek senátu JUDr. Edity Szabovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci navrhovateľov: 1. O. S., bytom Y. XX, N., 2. L.. V. S., bytom Y., P., XXXX T. W., O., 3. A. S., bytom Y., V., XXXX A. W., Z. A., všetci zastúpení Mgr. Tomášom Sodomom, advokátom, AK Štúrova 95, Modra, proti odporcovi: M. S., bytom Y. XX, N., zastúpený M.. Tomášom Kozovským, advokátom, AK Björnsonova 8, Bratislava, o určenie, že darovacia zmluva je neplatná a o určenie vlastníctva, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave, č.k. 10C/75/2003-353 zo dňa 22.4.2013, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave, č.k. 10C/75/2003-353 zo dňa 22.4.2013 p o t v r d z u j e . Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľom v 1. až 3. rade náhradu trov odvolacieho konania vo výške 211,27 eur k rukám ich právneho zástupcu, do 3 dní právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvého stupňa určil, že darovacia zmluva zo dňa 2.3.2001 uzavretá medzi darkyňou V. S., rod S., r.č.:XXXXXX/XXX, bytom Y. XX, N. a obdarovaným M. S., r.č.: XXXXXX/XXX, bytom F. XX, N., t.č. Y. XX, N., vo veci prevodu vlastníckeho práva k bytu č. XX s príslušenstvom a podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu o veľkosti podielu XX/XXXX, nachádzajúcom sa na prvom poschodí bytového domu na ulici Y. XX, N., na parcele č. XXXXX/X,X, súpisné č. XXXX, zapísaný na LV č. XXXX, okres N. L., obec N. - O. časť F., k.ú. F., vklad povolený Z. katastra pre C. mesto SR N., pod. č. V-XXX/XX dňa XX.XX.XXXX, je neplatná. Zároveň určil, že vlastníkom bytu č. XX s príslušenstvom a podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu o veľkosti podielu XX/XXXX, nachádzajúcom sa na prvom poschodí bytového domu na ulici Y. XX, N., na parcele č. XXXXX/X,X, súpisné č. XXXX, zapísanej na LV č. XXXX, P. N. L., obec N., mestská časť F., k.ú. F. bola ku dňu smrti 10.5.2002 V. S., rod. S., r.č. XXXXXX/XXX, bytom Y. XX, N.. Odporcovi súd uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľom v 1., 2. a 3. rade náhradu trov konania v rozsahu 100%, ako aj zaplatiť trovy štátu vo výške 145,18 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet Okresného súdu Bratislava III. Pri svojom rozhodovaní vychádzal zo zistení, že darovacou zmluvou zo dňa 2.3.2001, ktorej vklad bol povolený dňa 19.12.2001 pod č. V XXX/XX matka účastníkov konania ako darca darovala predmetný byt odporcovi v 1. rade ako obdarovanému so súčasným zriadením vecného bremena spočívajúceho v doživotnom bývaní a užívaní predmetného bytu darkyňou bezodplatne, ktoré zaniká smrťou darkyne. Z osvedčenia o dedičstve sp. zn. XXD XXXX/XX, W. XX/XXXX zo dňa 29.4.2003 súd zistil, že darkyňa - V. S. dňa XX.X.XXXX zomrela, pričom dedičia zo zákona v 1. dedičskej skupine boli účastníci konania ako synovia poručiteľky, a dedičovi M. S. sa započítava na dedičský podiel hodnota daru vo výške 265.370,- Sk. Z výsluchu navrhovateľa v 1. rade súd zistil, že neplatnosti predmetnej darovacej zmluvy sa domáha z dôvodu, že matka nebola schopná tento úkon urobiť z vlastnej vôle a má za to, že bola zo strany odporcu na to navedená. Po otcovej smrti sa s bratmi dohodli, že nebudú nič deliť, že to dajú matke a až keď sa ona pominie, sa podelia. Otec účastníkov za života napísal závet, takže boli oboznámení s tým, ako chcel so svojím majetkom naložiť. Navrhovateľovi v 1. rade bolo známe, že matka účastníkov uzatvorila v januári 2001 zmluvu o stavebnom sporení, dal jej to podpísať on sám bez toho, že by vedela, čo podpisuje. Z výsluchu odporcu súd zistil, že je pravdou, že o existencii darovacej zmluvy sa navrhovateľ v 1. rade dozvedel až v dedičskom konaní po matke, a to z dôvodu, že mama sa mu o tom bála povedať, lebo mala z neho strach. V starostlivosti o matku sa striedali s navrhovateľom v 1. rade. Keď matke vybavoval umiestnenie v domove dôchodcov, tak musel mať potvrdenie, že jej zdravotný stav sa zhoršuje. Poukázal na diagnózy uvedené v lekárskej správe kliniky geriatrie a fakultnej nemocnice akademika L. W. (prepúšťacia správa z hospitalizácie od 28.1.2000 do 25.2.2000) - organický psychosyndróm a Parkinsonský syndróm, ktoré nie sú v žiadnom prípade demenciou a nemajú vplyv na vôľovú zložku konania človeka. Majú vplyv len na jeho vonkajšie prejavy akéhokoľvek typu. Poukázal na to, že aj znalkyňa O.. C. uviedla, že prejav vôle môže byť viazaný na citovú väzbu a v tom smere teda nebohá vyjadrila, že cíti, že navrhovateľovi v 1. rade je na obtiaž, o čom informovala aj navrhovateľa v 3. rade. Odporca preto žiadal návrh zamietnuť a navrhol plne rešpektovať vôľu nebohej tak, ako ju prejavila. Má za to, že po jedenástich rokoch po smrti už nemožno jednoznačne určiť psychiatrických záver len na základe zdravotnej dokumentácie, pokiaľ nebohá mala vôľu previesť byt na odporcu či už darom alebo závetom. V priebehu konania A. S. už ako navrhovateľ v 3. rade sa podaním zo dňa 6.9.2011 vyjadril k návrhu v tom smere, že z dôvodu jeho pobytu v Kanade závisel od informácií od brata M., pričom neskôr zistil, že veľa z toho nebola pravda. N. M. prejavil nespokojnosť s rozdeľovaním čiastočného majetku v prospech O., hoci to, čo rodičia už podelili medzi bratov M. a O. bolo úmerné. M. mal už prepísané nehnuteľnosti - garáž a záhradu zhruba v tej istej hodnote ako bol majetok, ktorý otec daroval O. - kúsok vinohradu a dielňu (garáž). Navyše M. mal do dielne doživotný prístup a užívanie. Rodičia tiež vlastnili jednoizbový byt v tej istej bytovke ako predmetný trojizbový byt, ktorý bol mamou zdedený po babke, ale napísaný na M. (pretože v tej dobe to bolo proti stanovám bytového družstva, aby jeden člen vlastnil 2 byty). Tento byt mal byť tiež v dedičskom konaní, ale M. to bolo zamlčané. Neskôr sa mu M. zdôveril, že pomohol mame napísať závet, v ktorom mu odkazuje predmetný trojizbový byt. Neskôr mu M. povedal, že už vzal mamu k notárovi a dal si darovať a prepísať predmetný trojizbový byt na seba. M. ho však uisťoval, že ten byt chcel iba zaistiť a predísť tomu, aby ho brat O. neprevzal. Tiež tvrdil, že on ho mieni iba podržať a keď sa mama pominie, tak ho mieni dať na podelenie. Tak sa všetci štyria dohodli po maminom pohrebe. V dedičskom konaní po matke brat M. prehlásil, že sa nemieni s nikým deliť alebo vyrovnať. Nasťahoval sa i s manželkou do bytu a vymenil zámky, s O. a V. prestal komunikovať. S ním udržoval kontakt iba z vypočítavosti. Preto je teraz na strane navrhovateľov a hľadá legálnu cestu ako to vyriešiť, keďže dobré slovo na brata M. neplatí. Hociktorý zo štyroch bratov mohol urobiť to isté, využiť mamin zdravotný stav - rozum jej už neslúžil dobre, nerozlišovala ich ako synov jedného od druhého, ale vedela, že sú jej synovia a ochotne by vyhovela hociktorému z nich a išla by k notárovi podpísať akýkoľvek dokument. Otec aj matka chceli vždy všetko spravodlivo podeliť medzi svojich synov. Matka celý život bola rovnako spravodlivá a mala rovnaký prístup ku všetkým, preto je proti logike, že by na sklonku života vedome menila svoj životný prístup. Na posúdenie skutočností - platnosti právneho úkonu darovacej zmluvy vzhľadom na ustanovenie § 38 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ) súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria, na zistenie, či darkyňa V. S., v čase prejavu vôle darovacej zmluvy (2.3.2001) trpela duševnou poruchou (hoci aj prechodnou), ktorá ju robila na tento právny úkon neschopnou (hoci aj dočasne nespôsobilou). Zo znaleckého posudku znalkyne O.. B. C. č. XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX súd zistil, že V. S. v čase uzatvárania darovacej zmluvy zo dňa 2.3.2001 (ako aj v čase ďalších dvoch právnych úkonov uvedených v znaleckom posudku) trpela duševnou poruchou Demenciou v.s. Alzheimerovho typu aspoň stredného stupňa. Ide o duševnú poruchu trvalú. Prítomná trvalá psychická porucha - demencia spôsobila trvalé chorobné poruchy úsudkových schopností, intelektu, poznávacích funkcií, pamäti, orientácie, myslenia, pozornosti, emotivity, degradáciu osobnosti. V dôsledku závažnej psychopatológie boli prítomné aj výrazné poruchy správania. Nevedela sa orientovať v bežných sociálnych situáciách, vnímať a spracovávať postupnosť a logickú nadväznosť udalostí a podnetov objektívnej reality, nebola schopná zabezpečovať si ani základné životné potreby bez pomoci druhej osoby. Nebola schopná chápať zmysel a význam vykonaných právnych úkonov, ani ich následky. Na pojednávaní dňa 7.5.2012 znalkyňa potvrdila závery svojho posudku. Na námietky odporcu, že nemala k dispozícii kompletnú zdravotnú dokumentáciu jeho matky uviedla, že vychádzala zo zdravotnej dokumentácie z jej pobytu v domove dôchodcov, ktorej súčasťou boli aj nálezy psychiatra a všeobecnej lekárky aj z obdobia pred jej umiestnením v zariadení. Z výsluchu svedkyne O.. R. S., ošetrujúcej lekárky - psychiatričky nebohej V. S., súd zistil, že jej zdravotná dokumentácia sa stratila. Uviedla, že sa u tejto pacientky asi v roku 2000 objavili organické poruchy osobnosti, v dôsledku čoho vzniká poškodenie centrálneho nervového systému. V rokoch 2000, 2001 sa u nej objavil začínajúci dementný syndróm a bola liečená liekom, ktorý sa v tom čase začal u nás používať, avšak poisťovňa jeho použitie podmieňovala stredným až ťažkým stupňom demencie. Preto u pani S. napísala do zdravotnej dokumentácie, že ide o syndróm demencie stredného stupňa Alzhaimerovho typu, pretože účinná látka toho lieku mala zlepšovať kognitívne funkcie, ak sa podala vo včasnom štádiu ochorenia. Súd nariadil aj kontrolné znalecké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria. Zo záverov znaleckého posudku znalkyne O.. I. R. č. XX/XXXX zo dňa XX.X.XXXX vyplynulo, že nebohá v čase prejavu vôle darovacej zmluvy dňa 2.3.2001 bez pochýb trpela trvalou duševnou chorobou - demenciou pri Alzheimeraovej chorobe stredného stupňa. Prejavy demencie boli konštatované a známe aj jej rodinným príslušníkom dlhšiu dobu pred predmetným právnym úkonom, najmenej od roku 1999. Krátko po právnom úkone bola z dôvodu pokročilosti demencie umiestnená v sociálnom zariadení. Stredný stupeň demencie už vylučuje spôsobilosť k právnym úkonom - intelekt a pamäť, úsudok, plánovanie, vyššie logické operácie, to všetko je už tak deštruované, že na úsudok chorého sa nedá spoľahnúť. Ľahko podliehajú momentálnej nálade a nie je problém ich primäť ku konaniu, ktoré nezodpovedá predchádzajúcemu prirodzenému uvažovaniu a hodnotovým rebríčkom. S poukazom na § 37 ods. 1, § 38 ods. 1, 2, § 628 ods. 1, 2 OZ a § 80 písm. c) O.s.p. dospel súd prvého stupňa po doplnení dokazovania k záveru, že darovacia zmluva uzavretá medzi nebohou V. S. a odporcom dňa X.X.XXXX je neplatná v zmysle ust. § 38 ods. 2 OZ. Menovaná bez pochýb trpela v čase tohto prejavu vôle trvalou duševnou poruchou - demenciou pri Alzheimerovej chorobe stredného stupňa, ktorá ju robila neschopnou - t.j. nespôsobilou na tento právny úkon. Demencia Alzheimerovho typu v stredne pokročilom štádiu už vylučuje schopnosť samostatne právne konať - intelekt a pamäť, úsudok, plánovanie, vyššie logické operácie, to všetko je už tak deštruované, že na úsudok chorého sa nedá spoľahnúť. Vzhľadom na zistenú skutočnosť súd vyhodnotil predmetný právny úkon ako absolútne neplatný v zmysle cit. § 38 ods. 2 OZ a v nadväznosti na tento záver aj určil, že V. S. bola ku dňu svojej smrti dňa 10.5.2002 vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti. Vyhovel tak návrhu navrhovateľov v plnom rozsahu, a preto sa už ďalšími namietanými dôvodmi neplatnosti darovacej zmluvy sa už nezaoberal. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 7 O.s.p., a navrhovateľom, ktorí mali vo veci plný úspech, priznal náhradu trov konania vo výške 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. O trovách štátu, ktoré štát hradil na znalečnom vo výške 145,18 eur (uznesenie č.k. 10C 75/2003-334 zo dňa 6.3.2013) súd rozhodol v zmysle § 148 ods. 1 O.s.p., a neúspešnému odporcovi uložil povinnosť nahradiť štátu tieto trovy konania. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Namietol, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, resp. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Trvá na tom, že navrhovatelia náležite nepreukázali naliehavý právny záujem na výsledku sporu. Navrhovatelia nijakým spôsobom nespochybnili a nenapadli osvedčenie o dedičstve zo dňa 29.4.2003, sp. zn. 31D 1048/02, Dnot 80/2002, vydané v dedičskom konaní po nebohej V. S., v rámci ktorého došlo k započítaniu hodnoty daru - sporného trojizbového bytu na dedičský podiel odporcu, ktorý z tohto dôvodu po matke už nič nededil, a ktoré nadobudlo dňa 15.5.2003 právoplatnosť. Na jednej strane tu existuje právoplatné osvedčenie o dedičstve a na strane druhej tu existuje rozhodnutie súdu, že predmetná darovacia zmluva je neplatná a, že vlastníkom predmetného bytu bola ku dňu smrti V. S.. Rozhodnutím prvostupňového súdu došlo k porušeniu zásady právnej istoty tak na strane navrhovateľov, ako aj odporcu. Z uvedených dôvodov navrhovatelia nemohli, a ani nepreukázali naliehavý právny záujem na určení, ktorého sa domáhali, a výroky rozhodnutia prvostupňového súdu sú tak vzhľadom na existenciu právoplatného osvedčenia o dedičstve nevykonateľné. Odporca sa nestotožňuje ani so závermi znaleckého posudku O.. I. R., pretože po viac ako 11 rokoch od úmrtia nebohej V. S. nie je možné tak jednoznačne vysloviť, že nebola spôsobilá na právne úkony. Podľa odporcu sa znalkyňa nevysporiadala so všetkými namietanými skutočnosťami, neuviedla, prečo neakceptovala argumentáciu O.. S., na základe ktorej korigovala svoj posudok aj O.. C. a tiež pripustila, že nebohá V. S. bola v čase podpísania zmluvy vzhľadom na jej citové väzby spôsobilá pri demencii ľahkého stupňa na takýto právny úkon. Znalkyňa O.. R. sa bližšie nezaoberala správou z hospitalizácie nebohej na geriatrickej klinike v roku 2000, v rámci ktorej jej bola stanovená diagnóza - organický psychosyndróm spolu z parkinsonovým syndrómom. Podľa odporcu neobstojí tvrdenie súdu, že na diagnóze demencie Alzheimerovho typu sa zhodli obe znalkyne - O.. C. a O.. R., ako aj svedkyňa O.. S.. O.. S. uviedla, že u nebohej sa v rokoch 2000, 2001 objavil začínajúci dementný syndróm, a aby mohla nebohú lieči novším liekom, ktorý sa u nás len začínal používať, napísala do dokumentácie, že ide o syndróm demencie stredného stupňa Alzheimerovho typu. Na základe toho O.. C. skorigovala svojou svedeckou výpoveďou závery svojho posudku č. XX/XXXX a pripustila, že vyjadrenie vôle v darovacej zmluve bolo vyjadrením citového zámeru na základe subjektívneho presvedčenia; pri ľahkom stupni demencie citové vzťahy ešte nemusia byť tak narušené a človek teda môže vedieť posúdiť určité právne úkony vo vzťahu k jeho blízkym ľuďom. Na priamu otázku, či bola v čase podpísania darovacej zmluvy p. V. S. spôsobilá na takýto právny úkon, svedkyňa O.. C. odpovedala slovom áno. Podľa odporcu sa O.. S. ako dlhoročne ošetrujúci lekár nebohej V. S. a O.. C. ako súdom ustanovený znalec zhodli na tom, že V. S. trpela demenciou Alzheimerovho typu ľahkého stupňa, ktorá ju nerobila nespôsobilou na sporný právny úkon. P. potvrdili, že veľký progres v chorobe nastal až po jej umiestnení do domova dôchodcov, kde došlo k progresu choroby aj v spojitosti s adaptačným syndrómom. P. nesúhlasí ani s postupom súdu, keď nevypočul znalkyňu O.. R., čím bola odporcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Odporca tak nemal možnosť klásť jej doplňujúce otázky, pričom tak, ako bol korigovaný posudok a vyjadrenia O.. C., mohol byť samostatným výsluchom korigovaný aj posudok O.. R.. Podľa odporcu sa táto znalkyňa vôbec nevysporiadala s rozdielnou diagnostikou v jednotlivých zdravotníckych zariadeniach, hoci je zrejmé, že ak ide len o organický psychosyndróm spolu s parkinsonovým syndrómom, tento sa prejavuje navonok, ale bez toho, že by mal nejaký dopad na vôľovú a zmyslovú stránku človeka. Podľa odporcu je presná diagnóza, ktorou mala jeho matka trpieť, napriek vykonanému dokazovaniu naďalej sporná, a aj z tohto dôvodu nemohla ustanovená znalkyňa určiť záver svojho posudku tak jednoznačne. Bol to práve odporca, ktorý bol s nebohou v denno-dennom kontakte, ich vzájomný vzťah bol silný a nebohá matka bola na neho po smrti manžela veľmi naviazaná. Vyjadrenia navrhovateľov nie sú založené na objektívnych skutočnostiach, pretože žiaden z nich nebol s nebohou v takom častom a pravidelnom kontakte ako odporca, ktorý jej zabezpečoval bežné životné potreby. Odporca nesúhlasí ani s konštatovaním súdu, že zmena v postoji k veci A. S. (teraz navrhovateľ v 3. rade, predtým odporca v 2. rade) na veci nič nemení. Zo zmeny jeho postoja je zrejmé, že jedna z jeho výpovedí sa nezakladá na pravde. Podľa odporcu súd v odôvodnení rozsudku nepostupoval podľa § 157 ods. 2 O.s.p., lebo len mechanicky opísal návrh navrhovateľov, vyjadrenie odporcu, a prepísal výpovede jednotlivých svedkov a znalcov. Súd sa takmer vôbec nezaoberal tvrdeniami a argumentáciou odporcu, nijakým spôsobom sa s ňou a s dôkazmi predloženými odporcom, nevysporiadal. Nevenoval dostatočnú pozornosť ani zmene postoja navrhovateľa v 3. rade, nevysporiadal sa s vyjadreniami O.. S. a O.. C. v kontexte so znaleckým posudkom O.. R., ale výlučne vychádzal zo znaleckého posudku O.. R.. Prvostupňový súd sa ani dostatočne právne nevysporiadal s otázkou preukázania naliehavého právneho záujmu zo strany navrhovateľov, a z jeho odôvodnenia nie je možné vidieť, akými úvahami sa súd v tomto smere riadil. Preto odporca považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku za nepreskúmateľné, pretože nespĺňa požiadavky uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., a to najmä požiadavku presvedčivosti odôvodnenia. Prvostupňový súd pochybil aj v tom, že nad rámec svojich procesných oprávnení upravil petit návrhu navrhovateľov. Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil a návrh navrhovateľov ako nedôvodný zamietol. K odvolaniu odporcu zaujali písomné stanovisko navrhovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhli odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok potvrdil a zaviazal odporcu na náhradu trov právneho zastúpenia. Navrhovatelia poukázali na to, že k otázke naliehavého právneho záujmu sa už vyjadril odvolací súd v uznesení zo dňa 1.6.2010, č.k. 14Co/165/2009-128, ktorým bol prvostupňový súd viazaný. Majú za to, že dedičia, ktorí neodmietli dedičstvo, majú vždy naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právnych úkonov ich poručiteľa. Okamihom smrti poručiteľa na nich totiž prechádzajú všetky práva a povinnosti, okrem práv, ktoré smrťou poručiteľa zanikajú. Ak by súdy nepriznávali dedičom takýto naliehavý právny záujem, mohlo by dôjsť k absurdným situáciám, kedy by aj zjavne absolútne neplatné právne úkony boli de facto konvalidované právoplatným uznesením o dedičstve. Podľa navrhovateľov je znalkyňa O.. I. Žigová kvalifikovanou osobou, nakoľko ako znalkyňa pôsobí v odbore Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie - Psychiatria, a to konkrétne aj gerontopsychiatria, už od roku 1979. Preto sa v plnom rozsahu stotožňujú so závermi jej znaleckého posudku. Znalkyňa O.. R. vo svojom znaleckom posudku skúmala objektívne všetky skutočnosti a všetku zdravotnú dokumentáciu, na rozdiel od znalkyne O.. C.. O.. C. aj napriek tomu považovala získané množstvo informácií z existujúcej zdravotnej dokumentácie za natoľko dostatočné, aby mohla zodpovedne vypracovať relevantný znalecký posudok. Obe znalkyne sa jednoznačne vyslovili, že nebohá V. S. trpela v čase podpisovania darovacej zmluvy duševnou poruchou, ktorá ju robila na tento právny úkon neschopnou. D. považujú konanie odporcu aj za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď tento nedodržal dohodu o tom, že majetok po mame sa bude deliť až v dedičskom konaní. Odporca aj ako laik musel vedieť o zlom psychickom stave matky, pričom tento stav zneužil vo svoj ekonomický prospech a získal pre seba darom rodičovský byt, a to v hrubom rozpore s celoživotným prístupom rodičov účastníkov, ktorí chceli, aby každý z bratov nadobudol z rodičovského majetku rovnaký diel. Celková hodnota majetku po rodičoch bola cca 203.000,- eur, pričom odporca má momentálne vo vlastníctve majetok vo výške cca 157.000,- eur, teda viac ako 75 % z celkovej hodnoty majetku. Je teda zrejmé, že konanie odporcu, ktorým v rozpore so všetkými dovtedy platnými dohodami, zneužijúc psychickú chorobu svojej matky, previedol na seba jej byt, a takýto prevod svojím bratom zamlčal, je spoločensky neakceptovateľné a v hrubom rozpore s princípmi morálky a dobrými mravmi. Podľa navrhovateľov je aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dostatočné a zrozumiteľné, pričom v tejto súvislosti poukázali na vyjadrenie Ústavného súdu SR v konaní IV. ÚS 115/03 - 14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné, nakoľko jeho odvolacie námietky neobstoja. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa náležite a dostatočne zistil skutkový stav veci (§ 120 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i dostatočne odôvodnil (§ 157 O.s.p.), a s uvedeným odôvodnením napadnutého rozsudku sa odvolací súd plne stotožňuje. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ v 1. rade sa svojim návrhom na začatie konania doručeným súdu dňa 13.5.2003 (t.j. v čase, kedy ešte nebolo právoplatne ukončené dedičské konanie po jeho matke) domáhal určenia neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 2.3.2001, uzavretej medzi darkyňou V. S., rod. S., r.č.:XXXXXX/XXX, bytom Y. XX, N. a obdarovaným M. S., r.č.: XXXXXX/XXX, bytom F. XX, N., t.č. Y. XX, N., vo veci prevodu vlastníckeho práva k bytu č. XX s príslušenstvom a podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu o veľkosti podielu XX/XXXX, nachádzajúcom sa na prvom poschodí bytového domu na ulici Y. XX, N., na parcele č. XXXXX/X,X, súpisné č. XXXX, zapísaný na LV č. XXXX, okres N. L., obec N. - O. časť F., k.ú. F., vklad povolený Z. katastra pre C. mesto SR N., pod. č. V-XXX/XX dňa XX.XX.XXXX na obdarovaného M. S.. V konaní tvrdil, že o darovaní spornej nehnuteľnosti bratovi sa dozvedel až v dedičskom konaní po svojej matke. Hoci v priebehu pojednávania pred notárom povereným prejednať dedičstvo uplatnil námietku platnosti darovacej zmluvy s poukazom na právnu nespôsobilosť poručiteľky posúdiť následky svojho konania, ako aj vzhľadom na to, že v dedičskom konaní po otcovi účastníkov a manžela poručiteľky sa účastníci ako synovia dohodli, že svoje dedičské právo prenechajú v prospech matky bez povinnosti výplaty spoludedičov, notárka napriek spornosti predmetu dedičstva ukončila konanie osvedčením o dedičstve sp. zn. 31D 1048/02, Dnot 80/2002. V osvedčení navyše uviedla, že dedičovi M. S. započítava hodnotu daru podľa darovacej zmluvy zo dňa X.X.XXXX, ktorej vklad bol povolený dňa XX.XX.XXXX pod č. V-XXX/XX vo výške XXX.XXX,- Sk. Účastníkom dedičského konania tento postup notárka nijako neobjasnila. Po ustálení okruhu účastníkov konania a po zmene návrhu na začatie konania, sa navrhovatelia zároveň druhým žalobným petitom domáhali určenia, že vlastníkom bytu č. XX s príslušenstvom a podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu o veľkosti podielu XX/XXXX, nachádzajúcom sa na prvom poschodí bytového domu na ulici Y. XX, N., na parcele č. XXXXX/X,X, súpisné č. XXXX, zapísanej na LV č. XXXX, P. N. L., obec Ba- m. č. F., k.ú. F., je V. S., rod. S., r.č. XXXXXX/XXX, bytom Y. XX, N.. Odvolací súd poukazuje na to, že Občiansky súdny poriadok predpokladá, že vo vzťahu k sporným aktívam a pasívam sa dedičia svojich práv budú domáhať žalobou mimo konania o dedičstve (či už pred skončením konania o dedičstve, alebo po jeho skončení). Pokiaľ sa v konaní o dedičstve vyskytne rozpor o tom, čo patrí do dedičstva po poručiteľovi, procesným nástrojom na jeho odstránenie je žaloba napr. na určenie, že tá - ktorá vec (právo) patrí do dedičstva po poručiteľovi. O takejto žalobe rozhodne súd v sporovom konaní, účastníkmi ktorého (buď ako navrhovatelia alebo odporcovia) musia byť všetci dedičia. Žaloba na určenie predmetu dedičstva je rozhodovacou praxou súdov považovaná za prípustný prostriedok riešenia sporov o tom, či určitá vec (právo) patrí do dedičstva. V konaní o takýchto žalobách ide totiž o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci a požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Tohto sa zjavne domáhali v prejednávanej veci aj navrhovatelia. Pokiaľ súd prvého stupňa doplnil do druhého výroku slová ku dňu smrti 10.5.2002, nekonal tak nad rámec svojich procesných oprávnení, ale išlo o dovolené spresnenie petitu súdom, keďže v čase jeho rozhodovania už darkyňa nežila. Neobstojí ani námietka odporcu, že navrhovatelia nepreukázali naliehavý právny záujem na požadovanom určení, resp. že súd prvého stupňa svoj záver o tom, že ho preukázali, dostatočne neodôvodnil. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvého stupňa bol v zmysle ust. § 226 O.s.p. viazaný názorom odvolacieho súdu, ktorý už vo svojom prvom rozhodnutí zo dňa 1.6.2010, č.k. 14Co/165/2009-128 v tejto súvislosti uviedol, že predmetom dedičského konania po poručiteľke V. S., nar. XX.X.XXXX, zomrelej XX.X.XXXX, nebol X-izbový byt č. XX na Y. XX v N.. Preto určením neplatnosti darovacej zmluvy by sa obnovilo vlastnícke právo poručiteľky k nehnuteľnosti (bytu a spoluvlastníckemu podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu) ku dňu jej smrti a aj táto nehnuteľnosť by sa stala predmetom dedenia. Tým by sa zmenilo postavenie navrhovateľov ako dedičov a bola by zabezpečená ochrana vlastníckeho práva synov poručiteľky ako zákonných dedičov. Navrhovatelia teda dostatočne svoj naliehavý právny záujem na určení neplatnosti darovacej zmluvy osvedčili. Na tomto svojom právnom názore odvolací súd trvá naďalej, lebo odstrániť rozpory, či darovacia zmluva je platná alebo neplatná, príp. či sporná nehnuteľnosť patrí alebo nepatrí do dedičstva, bolo možné len v takomto sporovom konaní. Za nenáležité považuje odvolací súd aj poukazovanie odporcu na to, že navrhovatelia nijakým spôsobom nespochybnili a nenapadli osvedčenie o dedičstve zo dňa 29.4.2003, sp. zn. 31D 1048/02, Dnot 80/2002, vydané v dedičskom konaní po nebohej matke, v rámci ktorého došlo k započítaniu hodnoty daru - sporného trojizbového bytu na dedičský podiel odporcu, ktorý z tohto dôvodu po matke už nič nededil. Z uvedeného osvedčenia totižto vyplýva, že všeobecná cena majetku poručiteľky a čistá hodnota dedičstva predstavovala len sumu 6.358,20 Sk a dedičovi M. S. (odporcovi), synovi poručiteľky sa podľa pripojenej Darovacej zmluvy zo dňa 2.3.2001, ktorej vklad bol povolený dňa XX.XX.XXXX pod č. V-XXX/XX, započítava na dedičský podiel hodnota daru určená znaleckým posudkom L.. V. Z., Y.., č. XX/XXXX zo dňa XX.X.XXXX, vo výške XXX.XXX,- Sk. Z obsahu dedičského spisu pritom ani nevyplýva, na návrh ktorého zo zákonných dedičov bol vôbec tento „zápočet“ urobený (navrhovatelia v 2. a 3. rade, žijúci v zahraničí, ktorí splnomocnili odporcu na ich zastupovanie v dedičskom konaní po matke, zjavne o existencii spornej darovacej zmluvy ani nevedeli). Neobstojí ani námietka odporcu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. že odňal odporcovi možnosť konať pred súdom, keď nevykonal navrhovaný výsluch znalkyne O.. R.. Odvolací súd vychádza z toho, že súd nemusí vykonať všetky dôkazy, ktoré navrhujú účastníci konania, a je len na rozhodnutí súdu, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nie. Ak tie dôkazy, ktoré vykonal, náležite odôvodňujú jeho konečné rozhodnutie vo veci samej, ktoré je zrozumiteľné, preskúmateľné a možno z neho vyvodiť, z akých podstatných skutočností vychádzal, a ako tieto skutočnosti právne vyhodnotil (tak ako to bolo v tomto prípade), nemožno súdu vyčítať, že nevykonal všetky navrhnuté dôkazy. Navyše súd prvého stupňa nevykonanie výsluchu znalkyne vo svojom rozhodnutí riadne odôvodnil tým, že sa podrobne vyjadrila v znaleckom posudku ku všetkým otázkam uloženým súdom, mala k dispozícii kompletnú zdravotnú dokumentáciu menovanej, vyvrátila tvrdenia svedkyne O.. S. ( liek Aricept podávaný už v roku 1999, ktorý je indikovaný na Alzheimerovu demenciu) a preto súd považoval vykonanie tohto dôkazu za nadbytočné. Pokiaľ odporca poukazoval na lekársku správu z kliniky geriatrie, z hospitalizácie zo dňa 28.01.2000 do 25.02.2000, túto mala znalkyňa O.. R. k dispozícii (je zahrnutá v znaleckom posudku- str. 12- výpis zo zdravotnej dokumentácie). Na diagnóze demencie Alzheimerovho typu sa zhodli obe znalkyne ako aj svedkyňa O.. S. (predtým neurológ), vyplýva to aj zo zdravotnej dokumentácie a preto súd nemal pochybnosť o stanovenej diagnóze. Vzhľadom na jednoznačnosť záverov znalkyne O.. R. o tom, že darkyňa V. S. v čase prejavu vôle darovacej zmluvy zo dňa 2.3.2001 trpela trvalou duševnou chorobou, ktorá ju robila neschopnou - t.j. nespôsobilou na tento právny úkon, je zrejmé, že takýto postup súdu, keď znalkyňu nevypočul, nemal za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pritom táto znalkyňa, na rozdiel od znalkyne O.. C. (ktorá tiež vo svojom znaleckom posudku dospela k rovnakému záveru), vychádzala z kompletnej zdravotnej dokumentácie V. S.. Aj keď odporca ako laik odporuje odborným záverom erudovanej znalkyne, má odvolací súd za to, že pokiaľ súd prvého stupňa nemal žiadne pochybnosti o záveroch znaleckého posudku, nemusel znalkyňu vypočuť na pojednávaní. Žiadne pochybnosti v tomto smere nemá ani odvolací súd, a preto možno konštatovať, že v tomto prípade bol skutkový stav na účely rozhodnutia náležite zistený. K odporcom namietanému hodnoteniu dôkazov odvolací súd poukazuje na to, že súd vykonáva hodnotenie dôkazov na základe voľnej úvahy. Preto po skončení dokazovania súd musí zvážiť dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonať selekciu medzi nimi a prípadne vylúčiť tie, ktoré pre rozhodnutie nemajú zásadný význam. Aj pri samotnom rozhodnutí a jeho odôvodnení vychádza z tých dôkazov, ktoré sú pre posúdenie veci podstatné. Znamená to, že aj keď súd vykonal viaceré dôkazy, svoje rozhodnutie môže odôvodniť len s poukazom na niektoré. V prípade (ako v tomto konaní), že jeho rozhodnutie je postavené na skutkovej okolnosti, ktorá je preň podstatná a natoľko jednoznačná, že nie je potrebné skúmanie predmetu sporu z iných hľadísk, nemusí sa zaoberať ostatnými (pre rozhodnutie nepodstatnými) tvrdeniami účastníkov. Ak súd v tomto konaní konštatoval nespôsobilosť darkyne na právny úkon darovania, správne aj rozhodol, keď návrhu navrhovateľov v celom rozsahu vyhovel. Námietky odporcu v jeho odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov v nich uvádzaných, a ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. Nebol tak dôvod ani na zmenu, ani na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa. Správne je aj rozhodnutie súdu týkajúce sa náhrady trov konania navrhovateľov v 1. a 3. rade ako úspešných účastníkov konania (§ 142 ods. 1 O.s.p.), ako aj rozhodnutie o náhrade trov štátu (podľa výsledku konania). Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil. O náhrade trov (druhého) odvolacieho konania - trov právneho zastúpenia navrhovateľov, rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.. Právny zástupca navrhovateľov v zákonnej lehote vyčíslil tieto trovy spolu vo výške 1.347,51 eur za dva úkony právnej služby. Z toho odmena advokáta za vyjadrenie k odvolaniu dňa 14.8.2013 za zastupovanie troch navrhovateľov vo výške 878,84 eur + režijný paušál 7,81 eur, a odmena advokáta za účasť na pojednávaní dňa 18.3.2014, na ktorom bol iba vyhlásený rozsudok, vo výške 439,42 eur + režijný paušál 8,04 eur + náhrada za stratu času 13,40 eur. Odvolací súd konštatuje, že pri vyčíslení základnej sadzby tarifnej odmeny vychádzali navrhovatelia nesprávne z trhovej hodnoty bytu v čase podania žaloby (80.000,- eur) podľa § 10 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z.. V prejednávanej veci sú účastníkmi - klientmi advokáta fyzické osoby a predmet konania sa týka bytu. Preto je potrebné aplikovať ust. § 11 ods. 1 písm. c) vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služeb, v platnom znení (ďalej len vyhláška), podľa ktorého, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak klientom je fyzická osoba a predmet konania sa týka nehnuteľnosti, ktorá je určená na bývanie alebo slúži jej na bývanie; to neplatí vo veciach vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Pretože v prejednávanej veci išlo o spojenie dvoch vecí (určenie neplatnosti darovacej zmluvy, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k bytu a určenie vlastníckeho páva k bytu), pričom traja navrhovatelia boli zastúpení tým istým advokátom, zároveň treba vychádzať aj z § 13 ods. 2 a 3 vyhlášky, podľa ktorých, základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. Pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach. Navrhovateľom patrí náhrada za dva úkony právnej služby - vyjadrenie zo dňa 14.8.2013 k odvolaniu odporcu (v zmysle § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky) a zastúpenie na pojednávaní dňa 18.3.2014, pri ktorom došlo iba k vyhláseniu rozhodnutia (v zmysle § 13a ods. 4 vyhlášky). Za úkon právnej služby vykonaný v roku 2013 patrí navrhovateľom náhrada vo výške 127,95 eur (1/13 výpočtového základu = 60,07 eur + 20,02 eur - zvýšenie o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny = 80,09 eur x 3 = 240,27 eur mínus 50 % = 120,14 eur + režijný paušál 7,81 eur v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky, t.j. spolu 127,95 eur). Za úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 patrí navrhovateľom náhrada vo výške 83,32 eur (1/13 výpočtového základu = 61,87 eur + 20,62 eur - zvýšenie o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny = 82,49 eur, z toho 1 po zaokrúhlení = 41,25 eur x 3 = 123,75 eur mínus 50 % = 61,875 eur, po zaokrúhlení 61,88 eur + režijný paušál 8,04 eur + náhrada za stratu času 13,40 eur v zmysle § 17 ods. 1 vyhlášky, t.j. spolu 83,32 eur). Navrhovateľom tak patrí náhrada za dva úkony právnej služby spolu vo výške 211,27 eur (127,95 eur + 83,32 eur). O náhrade trov prvostupňového a prvého odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 151 ods. 7 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.