Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/218/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1306899806 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bahníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1306899806.4 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a členiek senátu JUDr. Ľubici Kriškovej a JUDr. Ľubici Břouškovej v právnej veci navrhovateľa: VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o., Košická 37, 831 03 Bratislava, IČO: 31 342 841, proti odporcovi v 1. rade: Z.. R. J., Q.. XX.XX.XXXX, E. XX, XXX XX U., zast. opatrovníkom Janou Vítkovičovou, súdnou tajomníčkou Okresného súdu Bratislava I, proti odporcovi v 2. rade: H. Š., Q.. XX.XX.XXXX, Q. XXX/XX, XXX XX U. a odporcovi v 3. rade: R. Š., Q.. XX.XX.XXXX, XXX XX U. XX, U., obaja zast. JUDr. Máriom Bednárikom, Jahodová 7, Bratislava, o zaplatenie 55 643,19 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 23Cb 19/2006-585 zo dňa 12.06.2013, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 23Cb 19/2006-585 zo dňa 12.06.2013 p o t v r d z u j e. Odporcom v 1. až v 3. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, odporcom v 1., 2. a v 3. rade ako aj štátu náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že návrhom na začatie konania zo dňa 09.01.2004 sa navrhovateľ domáhal od odporcu, označeného ako „LIVAK PLAST s.r.o.“ zaplatenia sumy 200 000,- Sk (6 638,78 Eur) s úrokom z omeškania s odôvodnením, že medzi navrhovateľom ako postupníkom na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 18.12.2003 a pôvodným odporcom (LIVAK PLAST s.r.o., Pri Dynamitke 11, Bratislava, IČO: 35 695 790) existoval obchodno-záväzkový vzťah titulom platne uzavretej sprostredkovateľskej zmluvy č. 293/1998 zo dňa 15.12.1998. Dňa 18.12.2003 živnostník Ing. Ján Sarkocy - VENUS ako postupca postúpil zmluvou o postúpení pohľadávky navrhovateľovi ako postupníkovi pohľadávku voči pôvodnému odporcovi (LIVAK PLAST s.r.o.) v celkovej sume 1 800 000,- Sk s príslušenstvom. O tejto skutočnosti informoval živnostník Ing. Ján Sarkocy - VENUS ako postupca pôvodného odporcu písomne formou doporučenej listovej zásielky dňa 18.12.2003. Odporca v 1. rade a právny predchodca odporcov v 2. a 3. rade (pôvodný odporca v 2. rade František Šimeček) boli jedinými konateľmi pôvodného odporcu (spoločnosti LIVAK PLAST s.r.o.) od 21.03.2006 až do výmazu tejto spoločnosti z obchodného registra (dňa 27.05.2010). Na majetok pôvodného odporcu bol uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 8K 1/2004 zo dňa 07.12.2004 vyhlásený konkurz a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 4K 127/2000 zo dňa 08.08.2000 bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok pôvodného odporcu pre nemajetnosť. Prvostupňový súd uznesením sp. zn. 23Cb 19/2006 zo dňa 10.11.2006 konanie prerušil z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok odporcu a po jeho ukončením uznesením č. k. 23Cb 19/2006 zo dňa 21.05.2008 zrušil platobný rozkaz č. k. 42Rob 17/2004 zo dňa 14.01.2004. Proti tomuto uzneseniu podal dňa 13.06.2008 odvolanie navrhovateľ a zároveň požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Súd prvého stupňa uznesením č. k. 23Cb 19/2006 zo dňa 30.07.2008 priznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Navrhovateľ dňa 13.10.2009 rozšíril návrh na začatie konania s tým, že konatelia odporcu v I. rade (LIVAK PLAST s.r.o.) si nesplnili zákonom im uloženú povinnosť podať návrh na konkurz a navrhovateľovi tým vznikla škoda v sume 6 638,78 Eur s príslušenstvom. Súd prvého stupňa uznesením č. k. 23Cb 19/2006 zo dňa 16.10.2009 pripustil rozšírenie návrhu na začatie konania tak, že pripustil do konania na strane odporcu (LIVAK PLAST s.r.o.) Ing. Petra Mikletiča ako odporcu v 2. rade a Františka Šimečeka ako odporcu v 3. rade Navrhovateľ dňa 28.10.2009 navrhol zmeniť návrh na začatie konania tak, že žiadal zaviazať odporcov v 1. (LIVAK PLAST s.r.o.), 2. (Ing. Petra Mikletiča) a v 3. rade (Františka Šimečeka) na zaplatenie sumy 6 638,78 Eur s prísl., a to spoločne a nerozdielne. Nakoľko pobyt odporcu v 2. rade Ing. Petra Mikletiča nebol súdu známy, súd mu uznesením č .k. 23Cb 19/2006 zo dňa 15.04.2010 ustanovil opatrovníka v osobe Jany Vítkovičovej, súdnej tajomníčky Okresného súdu Bratislava I. Keďže bol odporca v 1. rade (LIVAK PLAST s.r.o.) vymazaný z obchodného registra ku dňu 27.05.2010 bez právneho nástupcu, prvostupňový súd uznesením č. k. 23Cb 19/2006 zo dňa 21.10.2010 konanie voči odporcovi v 1. rade zastavil z dôvodu jeho výmazu z obchodného registra a v konaní sa preto stal odporcom v 1. rade Ing. Peter Mikletič a odporcom v 2. rade František Šimeček. Odporca v 2. rade František Šimeček zomrel dňa 05.10.2010, súd prvého stupňa uznesením č. k. 23Cb 19/2006 zo dňa 15.12.2010 konanie prerušil do okamihu zistenia okruhu právnych nástupcov (dedičov) po zomrelom odporcovi v 2. rade. Navrhovateľ dňa 12.04.2011 navrhol zmeniť návrh na začatie konania tak, že žiadal pripustiť na strane odporcu ako odporcu v 3. rade Janku Šimečkovú a ako odporcu v 4. rade Petra Šimečeka ako dedičov zomrelého odporcu v 2. rade a zároveň žiadal zaviazať odporcov v 1., 2., 3. a 4. rade na zaplatenie sumy 6 638,78 Eur s prísl. spoločne a nerozdielne. Nakoľko odpadla prekážka, pre ktorú prvostupňový súd konanie prerušil (zistenie okruhu právnych nástupcov - dedičov), súd v konaní pokračoval nariadením pojednávania dňa 23.05.2011, kde navrhovateľ uviedol, že súd bol povinný vo veci konať bez ohľadu na existenciu dôvodu na prerušenie konania pre konkurz na spoločnosť LIVAK PLAST s.r.o., pričom podľa ust. § 47 zákona č. 5/2005 Z.z. nebol dôvod na prerušenie konania. Ďalej zástupca odporcov v 2. a v 3. rade uviedol, že návrh na začatie konania je zmätočný a právne irelevantný, pretože z neho nevyplýva dôvod nároku navrhovateľa na náhradu škody voči odporcom. Z uvedeného dôvodu vzniesol námietku premlčania. Zmluva o sprostredkovaní sa nikdy nenachádzala v evidencii odporcov, čo potvrdzuje fakt, že nebola ani založená v konkurzných spisoch. Škoda mala navrhovateľovi vzniknúť niekedy v máji až júni 2003, ale v tomto období už nastala objektívna nemožnosť plnenia, nakoľko predmetná spoločnosť bola v tom čase zrušená. Navrhovateľ si uplatnil pohľadávku v konkurznom konaní, ale táto bola správcom konkurznej podstaty popretá, rovnako ako jeho ďalšie pohľadávky, pričom navrhovateľ nevyužil právo na podanie incidenčnej žaloby. Na pojednávaní právny zástupca odporcov v 2. a v 3. rade uviedol, že pohľadávku, ktorú si navrhovateľ uplatnil, bola v konkurznom konaní správcom konkurznej podstaty popretá, navrhovateľ nepodal incidenčnú žalobu na zistenie jej pravosti, čím prestal byť konkurzným veriteľom. Navrhovateľ nebol veriteľom v konkurznom konaní, preto mu nemohla vzniknúť škoda a dňa 18.11.2011 navrhol zmeniť návrh na začatie konania tak, že žiadal zaviazať odporcov v 1. rade (Ing. Petra Mikletiča), v 2. rade (Janky Šimečkovej) a v 3. rade (Petra Šimečeka) na zaplatenie sumy 55 643,19 Eur s prísl., a to spoločne a nerozdielne s odôvodnením, že navrhovateľ podal prihlášku vykonateľnej pohľadávky do konkurzného konania č. k. 8K 1/2004, vedeného na Krajskom súde v Bratislave. V zápisnici o prieskumnom pojednávaní zo dňa 12.03.2007 správca konkurznej podstaty poprel vykonateľnú pohľadávku navrhovateľa, ktorý nepodal incidenčnú žalobu, avšak si uplatnil právo z tejto pohľadávky na Okresnom súde Bratislava III návrhom na pokračovanie v tomto konaní. Súd uznesením č. k. 23Cb 19/2006 zo dňa 13.12.2011 zastavil konanie v časti zaplatenia úroku z omeškania vo výške 21 % ročne zo sumy 6 638,78 Eur a zmluvnej pokuty vo výške 0,1 % denne zo sumy 1 659,69 Eur. Ďalej súd prvého stupňa uznesením č. k. 23Cb 19/2006 zo dňa 19.12.2011 pripustil navrhovateľom navrhovanú zmenu návrhu na začatie konania tak, že odporcovia v 1., 2. a v 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu 55 643,19 Eur s úrokom 9,5 % ročne od 17.09.2009 do zaplatenia. Prvostupňový súd dňa 25.01.2012 vyhlásil vo veci samej rozsudok, ktorým návrh navrhovateľa zamietol ako neodôvodnený. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, na základe ktorého odvolací súd predmetný rozsudok súdu prvého stupňa zrušil uznesením č. k. 2Cob 188/2012 zo dňa 30.10.2012, z dôvodu, že „súd prvého stupňa zasielal predvolánky na pojednávanie na adresu sídla spoločnosti navrhovateľa, hoci mu bola známa iná adresa na doručovanie zásielok určených navrhovateľovi, čím odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom“. Súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa ust. § 226 O.s.p. vytýčil vo veci nový termín pojednávania na 18.02.2013, pričom navrhovateľa v zmysle záverov citovaného zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu predvolával na toto pojednávanie aj z adresy sídla, aj zo súkromnej adresy konateľa navrhovateľa, i keď je takéto predvolávanie v rozpore s ust. § 48 ods. 2 O.s.p. a prípadnou fikciou doručenia v zmysle tohto zákonného ustanovenia. Od navrhovateľa sa predvolanie na pojednávanie vrátilo ako nedoručené, ale konateľovi navrhovateľa súd doručil predvolanie na toto pojednávanie dňa 28.01.2013, pričom na toto pojednávanie sa ospravedlnil z dôvodu kolízie pojednávaní, takže prvostupňový súd, aby mu neodňal právo konať pred súdom osobne, odročil už stanovené pojednávanie na 18.03.2013. Na toto pojednávanie sa navrhovateľ ospravedlnil zo zdravotných dôvodov a súhlasil s pojednávaním v jeho neprítomnosti. Na pojednávanie dňa 13.05.2013 sa opätovne navrhovateľ ospravedlnil z rovnakého dôvodu, teda z dôvodu PN svojho konateľa a požiadal o odročenie pojednávania. Súd preto pojednávanie odročil na 12.06.2013, na čo sa opätovne ospravedlnil z dôvodu PN. Nakoľko však v danej veci súd prvého stupňa už trikrát dával navrhovateľovi možnosť zúčastniť sa pojednávania a tento ani v jednom prípade sa na stanovený termín pojednávania nedostavil, pričom ním predkladané potvrdenia o PN podľa názoru súdu a s odvolaním sa na ust. § 119 ods. 2 a 3 O.s.p. súd takéto ospravedlnenie navrhovateľa považoval za účelové a vyhodnotil ich ako snahu navrhovateľa o vyhnutie sa súdnemu konaniu a o jeho naťahovanie. Na základe uvedeného žiadosť navrhovateľa o odročenie pojednávania, stanoveného na 12.06.2013 nespĺňala náležitosti v zmysle ust. § 119 ods. 3 O.s.p., súd na tomto pojednávaní pojednával v neprítomnosti navrhovateľa podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., a taktiež vo veci vyhlásil uznesenie o skončení dokazovania, pričom vychádzal z dôkazov vykonaných do vyhlásenia rozsudku zo dňa 25.01.2012. Nakoľko sa navrhovateľ domáhal od odporcov náhrady škody, ktorú mali odporcovia zaviniť nesplnením si povinností podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii, teda ju mali zaviniť porušením právnej povinnosti podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na právny vzťah účastníkov konania sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka podľa ust. § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nakoľko sa navrhovateľ domáhal od odporcov v 1., 2. a 3. rade nároku na náhradu škody, bol v zmysle zaužívanej rozhodcovskej činnosti slovenských súdov povinný preukázať všetky nasledovné zložky náhrady škody: vznik škody, výšku škody, zavinenie odporcu v 1. rade a pôvodného odporcu v 2. rade (Františka Šimečeka), príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a jej zavinením odporcom v 1. rade a pôvodným odporcom v 2. rade (Františkom Šimečekom). Čo sa týka vzniku škody - navrhovateľova pohľadávka vznikla s uzatvorenej sprostredkovateľskej zmluvy, pričom ju nadobudol zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 18.12.2003 od sprostredkovateľa Ing. Jána Sarkocyho-VENUS. Predmetom uvedenej sprostredkovateľskej zmluvy bola činnosť sprostredkovateľa (Ing. Jána Sarkocyho - VENUS) sprostredkovanie a marketing predaja PE výrobkov spoločnosti LIVAK PLAST s.r.o. tretím osobám. Navrhovateľ však v zmysle ust. § 120 ods. 1 a 4 O.s.p. nepreukázal súdu žiadnym hodnoverným dôkazom, že si pôvodná zmluvná strana uvedenej sprostredkovateľskej zmluvy (Ing. Ján Sarkocy - VENUS) svoju zmluvnú povinnosť (sprostredkovanie a marketing predaja PE výrobkov spoločnosti LIVAK PLAST s.r.o. tretím osobám) splnila, a teda že mu splnením uvedenej zmluvnej povinnosti vznikol nárok na splnenie si zmluvnej povinnosti druhej zmluvnej strany (spoločnosti LIVAK PLAST s.r.o.), ktorá mala spočívať v zaplatení ceny za uvedenú zmluvnú povinnosť. Na základe uvedeného súd nemal v konaní preukázané, že navrhovateľovi vznikla z uvedenej sprostredkovateľskej zmluvy pohľadávka, zaplatením ktorej sa titulom náhrady škody domáhal od odporcov. Nakoľko navrhovateľ nepreukázal, ako už bolo vyššie uvedené vznik škody, nepreukázal ani žiadnym hodnoverným dôkazom zmysle ust. § 120 ods. 1 a 4 O.s.p. ani výšku škody. Navrhovateľ si v návrhu na začatie konania uplatnil výšku pohľadávky 6 638,78 Eur s príslušenstvom a zmluvnou pokutou a počas konania upravil výšku uplatnenej pohľadávky na sumu 55 643,19 Eur s prísl. a bez zmluvnej pokuty, pričom výšku takto uplatnenej žalovanej pohľadávky ani v jednom prípade nepreukázal, resp. nepreukázal spôsob výpočtu výšok žalovanej pohľadávky. Zavinenie odporcu v 1. rade a pôvodného odporcu v 2. rade (Františka Šimečeka) - navrhovateľ uvádzal, že odporca v 1. rade a pôvodný odporca v 2. rade (František Šimeček) „spôsobili navrhovateľovi škodu tým, že si nesplnili povinnosť podať návrh na konkurz“. Žalovaná pohľadávka, ktorú si navrhovateľ v tomto konaní uplatnil, bola v konkurznom konaní správcom konkurznej podstaty popretá a navrhovateľ nepodal incidenčnú žalobu na zistenie jej pravosti, výšky a poradia, čím prestal byť konkurzným veriteľom. Preto neboli splnené hmotnoprávne podmienky na zavinenie odporcu v 1. rade a pôvodného odporcu v 2. rade (Františka Šimečeka) ako štatutárnych zástupcov úpadcu (spoločnosti LIVAK PLAST s.r.o.), pretože títo neporušili v tom čase platné ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Ak teda v prebiehajúcom konkurznom konaní na majetok pôvodného odporcu nebola pohľadávka (ktorú si uplatnil v tomto konaní) navrhovateľa vyriešená, zodpovedá za to na základe vyššie uvedeného navrhovateľ a nie odporca v 1. rade a pôvodný odporca v 2. rade (František Šimeček) ako štatutárny zástupcovia pôvodného odporcu (spoločnosti LIVAK PLAST s.r.o.). Nakoľko navrhovateľ nepreukázal v zmysle ust. § 120 ods. 1 a 4 O.s.p. ani vznik škody, ani zavinenie odporcu v 1. rade a pôvodného odporcu v 2. rade (Františka Šimečeka), nemohol preukázať ani príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a zavinením škodcov (odporcu v 1. rade a pôvodného odporcu v 2. rade (Františka Šimečeka). Z uvedených úvah vyplýva záver prvostupňového súdu, že odporca v 1. rade a pôvodný odporca v 2. rade (František Šimeček) nezapríčinili škodu, náhradu ktorej sa od nich navrhovateľ v tomto konaní domáhal. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd navrhovateľov nárok ako neodôvodnený zamietol, nakoľko tento nepreukázal podľa ust. § 120 ods. 1 a 4 O.s.p. žiadnu z vyššie uvedených zložiek nároku na náhradu škody. O námietke premlčania, ktorú si uplatnil zástupca odporcov v 2. a 3. rade, súd prvého stupňa nerozhodoval vzhľadom k tomu, že akékoľvek rozhodnutie súdu o tejto námietke nemohlo mať žiaden vplyv na rozhodnutie súdu vo veci samej, a to s ohľadom na samotné dôvody tohto rozsudku. Súd posudzoval vec podľa ust. § 1 ods. 1, 2, § 261 ods. 1, § 269 ods. 1, § 272 ods. 1, § 373, § 642, § 643, § 644, § 645, § 647 ods. 1, § 650 Obchodného zákonníka, §524 ods. 1, 2, § 526 ods. 1, § 529 ods. 2, § 415, § 420 ods. 1, 3, § 438 ods. 1, § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., nakoľko však odporcom v 1., 2. a 3. rade v konaní žiadne trovy konania nevznikli, súd im ich náhradu nepriznal. Keďže bol navrhovateľ neúspešným účastníkom konania, súd podľa ust. § 148 ods. 1 O.s.p. nepriznal štátu náhradu trov konania od navrhovateľa, ktoré platil, pretože navrhovateľ bol oslobodený od súdnych poplatkov uznesením súdu prvého stupňa č. k. 23Cb 19/2006 zo dňa 30.07.2008. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ na podklade ust. § 221 ods. 1 písm. h) a f) O.s.p., ako aj z evidentného marenia spravodlivosti súdneho konania v dôsledku iných vád. Súd prvého stupňa neakceptoval odôvodnené ospravedlnenie zo dňa 12.06.2013 zo zdravotných dôvodov na strane konateľa navrhovateľa, nevykonal dopyt u ošetrujúceho lekára, čím bolo odňaté právo záverečnej veci, ako aj právo vypočuť si osobne rozsudok a jeho odôvodnenie, ktoré nie je dostatočne presvedčivé. Taktiež zápisnica z pojednávania dňa 12.06.2013 nebola ku dnešnému dňu navrhovateľovi doručená. Odvolateľ taktiež vytýka súdu, že v danej veci sa nevyrovnal s ust. § 100 ods. 1 tretia veta O.s.p., t.j. počas konania priznal viac práv protistrane porušením ust. § 18 O.s.p., čl. 47 ods. 3 Ústavy SR. Súd prvého stupňa aj keď vo veci pojednával, tak konal v rozpore s procesným právo, keďže vedel, že navrhovateľ nemal vedomosť v žiadnej forme o tom, že súd na pojednávaní dňa 12.06.2013 bude rozhodovať rozsudkom, ktorým potvrdí de fact a de iure svoj predchádzajúci nezákonný rozsudok vo vzťahu k skutočnosti, že navrhovateľ v rozhodnom čase prihlásil do konkurzného konania judikovanú pohľadávku, a ak ju poprel SKP po prieskumnom pojednávaní, tak bol povinný v lehote do 1 mesiaca uplatniť právo na súde v lehote určenej súdom. Takýmto nekonformným postupom prvostupňový súd opätovne odňal právo navrhnúť k vypočutiu svedkov - konateľov LIVAK PLAST s.r.o. do 20.12.2011 - Ing. Blažekovú a p. Vargu, ktorí uznal predmetnú žalovanú pohľadávku čo do dôvodu a výšky. Navrhovateľ so svojom odvolaní ďalej poukázal na to, že súd sa nevyrovnal so zodpovednosťou Ing. Mikletiča a Františka Šimečeka (konateľov úpadcu) za náhradu škody podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka v spojení s § 66g ods. 1, 2 ZKV, ktorá navrhovateľovi vznikla neuhradením či už samotnou LIVAK PLAST s.r.o. pred vyhlásením konkurzu, resp. na podklade konečnej správy konkurzného súdu, pričom Ing. Mikletič a František Šimeček vedeli, že spoločnosť LIVAK PLAST s.r.o. neuhrádza splatné záväzky ani po lehote splatnosti, teda si zanedbali povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Tým je teda daná aj zodpovednosť za náhradu škody u odporcov v 1., 2., 3. rade, a to spoločne a nerozdielne. Navrhovateľ poukázal i na to, že súd prvého stupňa zanedbal svoju povinnosť podľa § 118 ods. 2 O.s.p., a súd mu odňal právo záverečnej reči, vypočutia si rozsudku v jeho prítomnosti, tiež mu odňal možnosť vypočuť si odôvodnenia rozhodnutia. Stav nerovnosti vyvolaný súdom je tak v rozpore s princípom kontradiktórnosti. Na základe uvedeného, odvolateľ žiadal o zrušenie predmetného rozsudku a vrátenie veci na prvostupňový súd na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p., pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu dňa 12.09.2014 podľa § 156 ods. 3 O.s.p. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a oboznámení sa dôvodmi odvolania dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje zo zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci prvostupňovým súdom a na správnosť dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu odkazuje. Na doplnenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom navrhovateľa uvádza odvolací súd nasledovné: Navrhovateľ v odvolaní predovšetkým namietal, že súd prvého stupňa napriek riadnemu ospravedlneniu z dôvodu práceneschopnosti a žiadosti o odročenie pojednávania vec dňa 12.6.2013 pojednával a rozhodol, v dôsledku čoho nemohol predniesť záverečnú reč, ani si vypočuť rozsudok a jeho odôvodnenie, a teda mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. V zmysle čl. 38 ods. 2 prvej vety Listiny základných práv a slobôd /ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd/, každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy /II. ÚS 85/06/. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo, že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov /IV. ÚS 252/04/. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi / I. ÚS 50/04/. Pod spravodlivým súdnym procesom /fair hearing/ sa v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov /I. ÚS 97/97/, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, a ktorý predkladá účastník konania /II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03/. Z citovaných ustanovení ústavy a ústavného zákona vyplýva, že základným právom účastníka je, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno chápať tak, že by súd nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný účastníkovi poskytnúť priestor na uplatnenie tohto práva. Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti účastníka konania na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, aby nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie musí byť účastníkom doručené tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať, a mohli sa pojednávania aktívne zúčastniť /§ 115 ods. 2 O.s.p./. Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadanie pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Z uvedeného vyplýva, že súd teda nie je povinný vyhovieť akejkoľvek žiadosti o odročenie pojednávania, ale len takej, ktorú účastník odôvodní „dôležitým dôvodom“. Dôležitosť dôvodu, pre ktorý účastník žiada o odročenie pojednávania, posudzuje súd s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam prípadu. Hoci to zákon výslovne neustanovuje, existenciu takéhoto dôvodu, ktorý účastníkovi bráni byť prítomný na pojednávaní, musí účastník súdu vždy preukázať, a to hodnoverným spôsobom. Podľa § 119 ods. 3 O.s.p. účinného od 1.1.2012, ak je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupu, návrh na odročenie musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumožňuje účasť na pojednávaní. Za takéto vyjadrenie sa považuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že účastník alebo jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania. V danej veci síce navrhovateľ v deň pojednávania dňa 12.6.2013 ospravedlnil neúčasť na pojednávaní z dôvodu PN (príloha - bolesti chrbtice po odpadnutí a bezvedomí) a žiadal o jeho odročenie, avšak spolu s návrhom na odročenie pojednávania nepredložil aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára v zmysle § 119 ods. 3 O.s.p.. Doklad o práceneschopnosti, vydaný dňa 14.3.2013, je vzhľadom k zneniu zákona nepostačujúci. Odvolací súd teda dospel k záveru, že k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom v dôsledku procesného postupu súdu prvého stupňa, keď vec prejednal v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., nedošlo. Navrhovateľ ďalej v odvolaní namietal, že súd nekonal podľa § 100 ods. 1 veta tretia O.s.p. a zanedbal povinnosť podľa § 118 ods. 2 O.s.p.. Podľa ust. § 100 ods. 1 O.s.p., len čo sa konane začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Pritom sa usiluje predovšetkým o to, aby sa spor vyriešil zmierne, a aby konanie pôsobilo výchovne. Počas konania môže súd účastníkom uviesť, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci. Podľa § 118 ods. 1, 2 O.s.p. po začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia svoje návrhy a predseda senátu alebo samosudca oznámi výsledky prípravy pojednávania. Po vykonaní týchto úkonov predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa si splnil svoju poučovaciu povinnosť voči navrhovateľovi, keďže mu v písomnej podobe doručil poučenie o procesných právach dňa 7.6.2013 (č.l. 570 súdneho spisu), a rovnako tak aj pri predvolávaní na pojednávania, ktoré sa uskutočnili pred 12.6.2013. Aj keď sa v zápisnici z pojednávania zo dňa 12.6.2013 výslovne neuvádza, že súd uviedol účastníkom, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí správne posúdenie veci, uvedený postup nemožno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé konanie. Ustanovenie § 100 ods. 1 veta tretia O.s.p., totiž upravuje možnosť, nie povinnosť súdu uviesť účastníkom konania počas konania, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie vecí. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 12.6.2013 ďalej vyplýva, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie prečítaním listinných dôkazov podľa § 129 ods. 1 O.s.p., poučil účastníkov podľa § 118 ods. 4 O.s.p. a § 120 ods. 4 O.s.p. a vyhlásil dokazovanie za skončené. Poučenie podľa § 120 ods. 4 a § 118 ods. 4 bolo navrhovateľovi doručené písomne dňa 7.6.2013. Pokiaľ teda v zápisnici súd výslovne neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastník je možné považovať za zhodné, a ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné, a ktoré z dôkazov budú vykonané a ktoré nevykonané (§ 118 ods. 2 O.s.p.), nemožno to považovať za postup, ktorým by znemožnil navrhovateľovi realizáciu jeho procesných práv. Účelom zákonnej úpravy uvedené v § 118 ods. 2 O.s.p. je hospodárnosť konania, zjednodušenie a zrýchlenie konania tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, a aby sa nevenovala pozornosť skutkovým tvrdeniam pre rozhodnutie vo veci zbytočným, alebo skutkovým tvrdeniam, ktoré nie sú sporné. rovnako jeho účelom je zabrániť tzv. prekvapivému rozhodnutiu súdu, ktoré vyvolával pocit u účastníkov konania, že rozhodnutie vo vec samej a jeho právne odôvodnenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Predmetný rozsudok nemožno považovať za prekvapivý. To, že súd prvého stupňa neakceptoval niektoré návrhy navrhovateľa na vykonanie dokazovania, samo o sebe neznamená porušenie práva navrhovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, ani porušenie zásady „rovnosti zbraní“. Zásada „rovnosti zbraní“ zabezpečuje, aby mali účastníci v súdnom konaní rovnaké postavenie. Uvedená zásada sa prejavuje v procesnoprávnom postavení účastníkov, v spôsobe a rozsahu dokazovania a v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva. Zachovanie „rovnosti zbraní“ z pohľadu spôsobu a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj oprávnenia účastníkov konania navrhovať dôkazy. Výber dôkazných prostriedkov je na vôli účastníka, no o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, rozhoduje súd podľa svojej úvahy. Odvolací súd považuje postup prvostupňového súdu pri vykonávaní dokazovania za správny a nevypočutím navrhnutých svedkov nedošlo k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku odvolateľa, že prvostupňový súd sa nevyrovnal so zodpovednosťou Ing. P. Mikletiča a Františka Šimečeka za náhradu škody podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, a že si v rozsudku nesplnil povinnosť podľa § 157 ods. 2 O.s.p.. Súd prvého stupňa sa vysporiadal s otázkou náhrady škody, a so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci sa odvolací súd stotožňuje. V konaní nebol preukázaný vznik škody, ani zavinenie odporcu v 1. rade a pôvodného odporcu v 2. rade /F. Šimečeka/. Súd prvého stupňa svoje závery riadne odôvodnil, prihliadol na všetko, čo počas konania vyšlo najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Dôvody, pre ktoré súd žalobu zamietol, sú v odôvodnení dostatočne vysvetlené s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež aj s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Odvolací súd preto dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny, preto ho podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. v celom rozsahu potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešným odporcom ich náhradu nepriznal, pretože im žiadne nevznikli. Odvolací súd záverom poukazuje na skutočnosť, že prvostupňový súd nesprávne uložil navrhovateľovi uznesením č.k. 23Cb/19/2006-614 zo dňa 10.7.2013 povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 398,- eur, pretože už uznesením zo dňa 29.8.2008 č.k. 23Cb/19/06-187 súd priznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Podľa § 12 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb., ak vydá súd nesprávne rozhodnutie o poplatkovej povinnosti, takéto rozhodnutie zruší alebo zmení aj bez návrhu. V danom prípade preto súd prvého stupňa na (na základe odvolania navrhovateľa) svoje uznesenie č.k. 23Cb/19/2006-614 zo dňa 10.7.2012 ako nesprávne zruší. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné