Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/337/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1309210521 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bahníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1309210521.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a členiek senátu JUDr. Lenky Praženkovej a JUDr. Ľubice Kriškovej v právnej veci navrhovateľa: J. T. XX, XXX XX U., štátne občianstvo A. republika, zast. JUDr. Lenka Molčanová, advokátka, Hlavná 10, Prešov proti odporcovi v 1. rade: STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s., Sienkiewiczova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 862 882 a odporcovi v 2. rade: P. U., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX Klokočov, o zrušenie rozhodcovského rozsudku sp. zn. 1008002 zo dňa 26.06.2009 odporcu v 1. rade, vrátenie veci odporcovi v 1. rade na nové konanie a zaviazanie odporcu v 1. rade na priznanie náhrady trov spojených s konaním vrátane trov tohto konania navrhovateľovi v konečnom rozhodnutí vo veci, na odvolanie odporcu v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 23Cb/140/09-256 zo dňa 28.03.2012 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 23Cb/140/09-256 zo dňa 28.03.2012 v znení opravného uznesenia č.k. 23Cb/140/2009-307 zo dňa 02.05.2012 a v znení opravného uznesenia č.k. 23Cb/140/2009-325 zo dňa 22.06.2012 v napadnutej časti m e n í tak, že návrh voči odporcovi v 1. rade z a m i e t a . Výrok o trovách konania, ktorým uložil odporcom v 1. a v 2. rade povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 3.436,62 Eur mení tak, že odporca v 2. rade je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 3.436,62 Eur, z čoho náhrada trov právneho zastúpenia predstavuje sumu 3.105,12 Eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám právneho zástupcu navrhovateľa. Odporcovi v 1. rade náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava III napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že zrušil rozhodcovský rozsudok odporcu v 1. rade sp. zn. 1008002 zo dňa 26.06.2009 a zamietol návrh navrhovateľa v časti vrátenia veci odporcovi na nové konanie a zaviazanie odporcu v 1. rade na priznanie náhrady trov spojených s konaním vrátane trov tohto konania navrhovateľovi v konečnom rozhodnutí vo veci. Odporcov v 1. a 2. rade zaviazal k povinnosti spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 3.436,62 Eur (z čoho náhrada právneho zastúpenia navrhovateľa predstavuje sumu 3.105,12 Eur) s tým, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných odporcov plniť. Rozhodol tak na základe návrhu na začatie konania zo dňa 28.08.2009, ktorý podal navrhovateľ z dôvodu porušenia zásady rovnosti účastníkov konania podľa § 40 ods. 1 písm. g) a h) zák. o rozhodcovskom konaní. Súd prvého stupňa rozhodol vo veci rozsudkom dňa 13.10.2010 č.k. 23Cb/140/2009 tak, že návrhu vyhovel. Na odvolanie odporcu v 1. rade odvolací súd uznesením č.k. 2Cob/427/2010 zo dňa 04.10.2011 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, že nariadil vysporiadať sa s otázkou pasívnej legitimácie odporcu v 1. rade. Súd prvého stupňa rovnako riešil i samotnú dôvodnosť žalovaného návrhu navrhovateľa, pričom konštatoval, že skutočnosť, že odporca v 2. rade nezaslal žalobnú odpoveď a že odporca v 1. rade rozhodoval v zmysle § 30 ods. 2 zák. o rozhodcovskom konaní na základe dôkazov predložených navrhovateľom, nemožno považovať za porušenie rovnosti strán, pretože dojednanie účastníkov v čl. 7 komisionárskej zmluvy ohľadne nespornosti skutočností v žalobe je v rozpore s § 30 ods. 2, a teda je neplatné. Súd prvého stupňa po doplnení dokazovania nariadeného odvolacím súdom dospel pri riešení otázky dôvodnosti žaloby k záveru, že odporca v 1. rade svojimi vyjadreniami v súdnom konaní potvrdil, že postupom počas rozhodcovského konania porušil zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania tým, že porušil svoju zákonnú povinnosť zakotvenú v § 27 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. V konaní pred prvostupňovým súdom bolo jednoznačne preukázané, a navrhovateľom a odporcom v 1. rade zhodne potvrdené, že na výzvu odporcu v 1. rade zo dňa 26. 01. 2009 mu navrhovateľ predložil v prílohe svojej písomnosti zo dňa 06. 02. 2009 dodacie listy (výdajky) zo dňa 09. 06. 2008 a 12. 06. 2008 ako písomný dôkaz v rozhodcovskom konaní. Odporca v 1. rade vydal dňa 26. 06. 2009 rozhodcovský rozsudok sp. zn. 1008002, v odôvodnení ktorého neprihliadal a nevyhodnotil navrhovateľom predložené tieto listinné dôkazy (dodacie listy - výdajky zo dňa 09. 06. 2008 a 12. 06. 2008), pričom neuviedol žiadne dôvody, ako tieto dôkazy vyhodnotil - či v prospech navrhovateľa alebo na jeho ťarchu. Odporca v 1. rade teda tým, že nezahrnul do vyhodnotenia dokazovania navrhovateľom riadne predložené listinné dôkazy, ktoré majú priamy súvis s meritom veci, porušil svoju zákonnú povinnosť, zakotvenú v ust. § 27 ods. 1, § 31 ods. 2 a najmä § 51 ods. 1 a 3 zákona o rozhodcovskom konaní vo vzťahu k ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku, pretože nevykonaním dôkazu, riadne predloženým účastníkom konania, odporca v 1. rade porušil Ústavou SR (napr. čl. 48 ods. 2 a najmä čl. 47 ods. 3) a O.s.p. (§ 79 ods. 2, § 118 ods. 2 a 4 a § 120 ods. 1 a 4) garantované právo účastníka rozhodcovského sporu na spravodlivé prejednanie jeho veci pri zachovaní rovnosti sporových strán. Odporca v 1. rade ako rozhodcovský súd totižto porušil svoju zákonnú povinnosť vykonať navrhovateľom riadne predložené dôkazy (dodacie listy - výdajky zo dňa 09. 06. 2008 a 12. 06. 2008). Nie je pritom dôležité, či by rozhodnutie odporcu v 1. rade bolo vykonaním predmetných dôkazov pre predkladateľa týchto dôkazov priaznivejšie, dôležitým je fakt, že uvedeným nekonaním odporca v 1. rade porušil ústavnú a zákonnú zásadu rovnosti účastníkov súdneho a tiež rozhodcovského konania, čo je podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorého vydaniu predchádzalo konanie odporcu v 1. rade, ktoré vykazovalo vyššie uvedenú vadu. Odporca v 1. rade síce na svoju obranu tvrdil, že uvedené neuvedenie navrhovateľom predložených predmetných dôkazov v jeho rozsudku bolo len chybou v písaní, ale súd mal s odvolaním sa na ust. § 36 ods. 1 veta prvá zákona o rozhodcovskom konaní za to, že odporca v 1. rade mal z vlastnej iniciatívy v zmysle tohto zákonného ustanovenia teda opraviť predmetný rozhodcovský rozsudok o doplnenie vykonaných listinných dôkazov, ktoré predložil navrhovateľ a ktoré v predmetnom rozhodcovskom rozsudku neboli uvedené (dodacie listy - výdajky zo dňa 09. 06. 2008 a 12. 06. 2008). To, že tak odporca v 1. rade nevykonal, bolo s ohľadom na ust. § 36 ods. 1 veta prvá zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý pri oprave chyby v písaní uvažuje o iniciatíve rozhodcovského súdu potvrdením faktu, že odporca v 1. rade predmetné dôkazy neuviedol v predmetnom rozsudku nie pre chybu v písaní, ale ich opomenul vykonať. V tomto prípade nie je plynutie lehoty na vykonanie takejto opravy podľa ust. § 36 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní dôležité. Prvostupňový súd mal ďalej za to, že zrušenie rozhodcovského rozsudku bolo potrebné vyhlásiť aj podľa ust. § 40 písm. h) zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko boli splnené náležitosti uvedené v tomto ustanovení s ohľadom na vyššie uvedené dôvody, podľa ktorých riadne predložené dôkazy navrhovateľom počas rozhodcovského konania neboli odporcom v 1. rade bez odôvodnenie vykonané, pričom mohli pre navrhovateľa privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, takže podľa ust. § 228 ods. 1 písm. b) O.s.p. a ust. § 40 písm. h) zákona o rozhodcovskom konaní navrhovateľ ako účastník rozhodcovského konania sa mohol žalobou podanou na všeobecnom súde (ktorým bol prvostupňový súd) domáhať zrušenia predmetného rozhodcovského rozsudku odporcu v 1. rade, pretože existovali dôvody (bez odôvodnenia nevykonanie riadne predložených dôkazov navrhovateľom počas rozhodcovského konania), pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona (ust. § 228 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Z uvedených dôvodov mal prvostupňový súd za to, že odporca v 1. rade porušil zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a preto rozhodcovský rozsudok odporcu v 1. rade sp. zn. 1008002 zo dňa 26. 06. 2009 zrušil podľa podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g/ zákona o rozhodcovskom konaní. Súd prvého stupňa dospel pri riešení druhej z otázok - pasívnej legitimácie odporcu v 1. rade k záveru, že odporca v 1. rade má, na rozdiel od jeho tvrdení spôsobilosť mať práva a povinnosti podľa ust. § 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko je právnickou osobou podľa ust. § 18 ods. 2 písm. d) Občianskeho zákonníka a analogicky ust. § 6 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, pretože odporca v 1. rade ako stály rozhodcovský súd má spôsobilosť mať práva a povinnosti už len s ohľadom na znenie zákona o rozhodcovskom konaní, pretože rozhodcovský súd vedie rozhodcovské konanie a vydáva rozhodcovské rozhodnutia, čo by osoba bez takejto spôsobilosti nemohla robiť. Súd ďalej konštatoval, že v tomto súdnom konaní nejde o vzťah účastníkov konania k úspechu v konaní, a preto nemožno považovať postavenie odporcu v 1. rade ako účastníka tohto konania za zainteresovaný vzťah na výsledku tohto súdneho konania s odvolaním sa na ust. § 43 ods. 1 a najmä § 43 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Z uvedených dôvodov mal prvostupňový súd za to, že odporca v 1. rade bol v spore pasívne legitimovaným účastníkom konania. Súd prvého stupňa ďalej návrh navrhovateľa v časti vrátenia veci odporcovi v 1. rade na nové konanie a zaviazanie odporcu v 1. rade na priznanie náhrady trov spojených s konaním vrátane trov tohto konania navrhovateľovi v konečnom rozhodnutí vo veci zamietol z dôvodu, že mohol posúdiť uvedený rozhodcovský rozsudok len z hľadiska zrušenia tohto rozhodcovského rozsudku z dôvodu podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g) a h) zákona o rozhodcovskom konaní, čo znamená, že ho mohol „preskúmať“, avšak len výslovne za účelom jeho zrušenia z dôvodov, uvedených v citovaných zákonných ustanoveniach. Prvostupňový súd nemohol rozhodovať o vrátení veci naspäť do konania pred rozhodcom pre neexistenciu ustanovenia zákona o rozhodcoch, ktoré by takúto možnosť (teda zrušiť rozhodcovský rozsudok a vec mu vrátiť na ďalšie konanie sťaby orgán nadriadený rozhodcovskému súdu) všeobecnému súdu priznalo. Takisto tunajší súd nemohol rozhodovať o náhrade trov rozhodcovského konania podľa ust. § 43 zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko tunajší súd napadnutý rozhodcovský rozsudok zrušil podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g) a h) zákona o rozhodcovskom konaní, pričom o trovách súdneho konania tunajší súd v tomto súdnom rozsudku rozhodol. Súd prvého stupňa rozhodol o veci s poukazom na § 80 písm. c) § 82 ods. 1 O.s.p., § 1 ods. 1, 2 Obch. zák., § 4 ods. 1, 2, § 6 ods. 3, § 14 ods. 2, § 17, § 18 ods. 4, 5 zák. č. 244/2002 Z.z., § 27 ods. 1, § 30 ods. 2, § 31 ods. 2, § 36 ods. 1 veta prvá zák. č. 244/2002 Z.z., § 40 ods. 1 písm. g), h), § 41 ods. 1, § 43 ods. 1, 2, § 51 ods. 1, 3 zák. č. 244/2002 Z.z., § 228 ods. 1 písm. b) O.s.p., § 18 ods. 1, 2 Obč. zák., § 18, § 19 O.s.p. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p., nakoľko navrhovateľ mal vo veci úspech síce len čiastočný, avšak v podstatnej a nosnej časti žalobného návrhu, teda ohľadom rozhodovania o zrušení rozhodcovského rozsudku. O povinnosti odporcov v 1. a v 2. rade nahradiť navrhovateľovi trovy konania spoločne a nerozdielne súd rozhodol podľa § 511 ods. 1 Obč. zák. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca v 1. rade a navrhol, aby ho odvolací súd zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvého stupňa sa odchýlil od právneho názoru odvolacieho súdu v uznesení č.k. 2Cob/427/2010 zo dňa 04.10.2011, kde odvolací súd vyslovil, že „ Súd prvého stupňa pochybil, keď neskúmal, či je odporca v 1. rade pasívne legitimovaný, nakoľko v zmluvnom vzťahu s navrhovateľom a účastníkom rozhodcovského konania bol len odporca v 2. rade, čo znamená, že aj účastníkom konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku na strane odporcu je účastník zmluvného vzťahu s navrhovateľom. V dôsledku tohto pochybenia prvostupňového súdu je nesprávny aj výrok, ktorým súd zaviazal odporcov v 1. a v 2. rade spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľovi trovy konania.“ Súd prvého stupňa síce uviedol, že vychádzal z doplneného dokazovania, avšak svoje rozhodnutie oprel len o vlastný výklad § 18 ods. 2 písm. d) O.s.p. v spojení s § 6 ods. 3 ZORK. Uvedené skutočnosti boli známe už odvolaciemu súdu v čase jeho rozhodovania, a teda nemožno ich označiť za skutočnosti, v dôsledku ktorých sa zmenil skutkový stav nakoľko, že bola vylúčená aplikácia právneho názoru odvolacieho súdu o nedostatku pasívnej legitimácie na strane odporcu v 1. rade. Odporca v 1. rade poukázal ďalej na to, že konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku plní obdobný účel ako mimoriadne opravné prostriedky v občianskom súdnom konaní, kde protistranou je druhý účastník prvostupňového alebo odvolacieho konania, a nie súd. Rozhodcovský súd ani jednotliví rozhodcovia nie sú účastníkom konania, pretože neboli účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, ktorý bol predmetom rozhodcovského konania. Odporca v 1. rade je taktiež názoru, že konajúci súd mohol vo výroku rozsudku vysloviť, že po jeho právoplatnosti bude opätovne konať stály rozhodcovský súd, ale rozhodcovia zúčastnení na zrušenom rozhodcovskom rozsudku sú z nového prejednania a rozhodnutia veci vylúčení (§ 43 ods. 2 ZORK). Obdobne rozhodol už OS Bratislava III rozsudkom č.k. 22Cb/1/09-213 zo dňa 18.11.2010, ktorý bol potvrdený rozsudkom KS v Bratislave č.k. 3Cob/58/2011-257 zo dňa 21.09.2011, kde navyše nebol rozhodcovský súd účastníkom konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Odporca v 1. rade ďalej uviedol, že je vo výlučnej právomoci súdu posúdenie, či je alebo nie je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 písm. a) a j). Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok potvrdiť v celom rozsahu a priznať mu trovy odvolacieho konania vo výške 118,70 Eur. Poukázal na rozhodnutie ÚS SR č. I ÚS 219/07, podľa ktorého skutočnosť, že O.s.p. výslovne neoznačuje niekoho za účastníka konania neznamená, že s ním konajúci súd nemôže konať, ako aj na uznesenie KS v Prešove sp. zn. 3CoE/29/2010 zo dňa 05.05.2010, v zmysle ktorého rozhodcovský rozsudok je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Sám odporca v 1. rade v podaní zo dňa 01.03.2012 nepopiera svoj súkromnoprávny charakter. Navrhovateľ má za to, iba aktívna účasť odporcu v 1. rade v pozícii účastníka konania, ktorý je súkromnoprávnym subjektom práv a je riadne identifikovaný podľa § 79 O.s.p., garantuje mu práva dané Ústavou SR. Navrhovateľ má za to, že prvostupňový súd sa neodchýlil od právneho názoru odvolacieho súdu, ktorý mu uložil vysporiadať sa s otázkou pasívnej legitimácie odporcu v 1. rade, ale nebol mu uložený pokyn spôsobu vysporiadania sa s ňou. Navyše, odporca v 1. rade sa až do 02.03.2012 námietkou nedostatku pasívnej legitimácie nebránil. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., t.j. len v rozsahu dôvodov odvolania vo vzťahu k odporcovi v 1. rade a súvisiacom výroku o trovách konania. Výrok rozsudku, ktorým súd prvého stupňa zrušil predmetný rozhodcovský rozsudok vo vzťahu k odporcovi v 2. rade, a výrok, ktorým zamietol návrh navrhovateľa v časti vrátenia veci odporcovi v 1. rade na nové konanie a zaviazanie odporcu v 1. rade na priznanie náhrady trov spojených s konaním vrátane trov tohto konania navrhovateľovi v konečnom rozhodnutí vo veci, nebol napadnutý odvolaním odporcu v 2. rade, ani navrhovateľom, preto voči odporcovi v 2. rade a navrhovateľovi nadobudol rozsudok prvostupňového súdu právoplatnosť (okrem výroku o trovách konania). Odvolací súd prejednal odvolanie odporcu v 1. rade bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p., pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený v súlade s § 156 ods. 3 O.s.p. na úradnej tabuli súdu dňa 12.02.2014. Vzhľadom k tomu, že dôvody odvolania odporcu v 1. rade sa týkali výlučne námietky nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v 1. rade v konaní, a odvolací súd nepotreboval zopakovať, ani dopĺňať dokazovanie, keďže prvostupňový súd len nesprávne právne vec posúdil, keď ustanovenia, z ktorých vyvodzoval pasívnu legitimáciu odporcu v 1. rade, nesprávne interpretoval (vykladal), nebolo potrebné vo veci nariaďovať pojednávanie. Odvolací súd po preskúmaní veci a oboznámení sa s postupom súdu prvého stupňa voči odporcovi v 1. rade v otázke pasívnej legitimácie odporcu v 1. rade dospel k záveru, že odvolanie odporcu v 1. rade je dôvodné. Súd prvého stupňa sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu, vysloveným v rozhodnutí sp. zn. 2Cob/427/2010 zo dňa 04.10.2011. Už v uvedenom rozhodnutí odvolací súd uviedol, že v zmluvnom vzťahu s navrhovateľom a účastníkom rozhodcovského konania bol len odporca v 2. rade, čo znamená, že aj účastníkom konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku na strane odporcu je účastník zmluvného vzťahu s navrhovateľom. V predmetnej veci navrhovateľ označil v žalobe, ktorou žiadal súd o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ako odporcu v 1. rade rozhodcovský súd, ktorý rozhodcovský rozsudok vydal, a ako odporcu v 2. rade P., t.j. účastníka zmluvného vzťahu s navrhovateľom a účastníka rozhodcovského konania. Pojem účastníkov konania podľa § 90 O.s.p. vymedzuje účastníkov tak, že nimi budú tí, ktorí sú označení v žalobe, keďže sa v konaní rozhoduje o ich právach a povinnostiach. Vecnou legitimáciou v občianskom súdnom konaní sa rozumie oprávnenie účastníka, vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má teda ten z účastníkov, ktorý je nositeľom hmotného práva, o ktoré v konaní ide. Rozhodcovský súd nebol a nie je (pasívnym alebo aktívnym) nositeľom hmotného práva, tento len rozhodol v rozhodcovskom konaní na základe právneho vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom v 2. rade podľa zák. o rozhodcovskom konaní. Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že účelom žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku je zrušenie rozhodcovského rozsudku, ak sú na to splnené zákonné podmienky podľa § 40 ods. 1 ZORK, a nie podanie žaloby voči orgánu, ktorý ho vydal, aj keď ho vydal v rozpore s niektorým dôvodom uvedeným v § 40 ZORK. Jedná sa o určitú obdobu občianskeho konania, kde účastník konania pri nesúhlase s rozhodnutím prvostupňového súdu nežaluje súd, ale podáva odvolanie proti rozsudku s označením druhej strany v spore. Zo súdnej judikatúry slovenských súdov, ale aj českých súdov jednoznačne vyplýva, že žaloba na zrušenie rozhodcovského rozsudku môže smerovať len voči účastníkovi rozhodcovského konania, a nie voči rozhodcovi alebo rozhodcovskému súdu (napr. uznesenia NS SR sp. zn. 6Cdo/89/2012, sp.zn. 5 Obdo/17/2012). Odvolací súd preto dospel k záveru, že rozhodcovský súd, aj keď v zmysle § 18 Obč. zák. má spôsobilosť mať práva a povinnosti, aj spôsobilosť byť účastníkom konania podľa § 19 O.s.p. (na čo v rozsudku poukázal i prvostupňový súd), nie v každom súdnom konaní má aj vecnú legitimáciu. V danej veci je predmetom konania zrušenie rozhodcovského rozsudku, vydanom Rozhodcovským súdom v spore medzi navrhovateľom Martinom Mirvalom a odporcom P. U., čo znamená, že len tieto sporové strany sú vecne legitimované v súdnom konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čo vyplýva z hmotného práva. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok prvostupňového súdu podľa § 220 O.s.p. zmenil voči odporcovi v 1. rade tak, že z dôvodu nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní žalobu voči nemu zamietol. Vzhľadom k tomu, že odporca v 1. rade bol v konaní voči navrhovateľovi plne úspešný, odvolací súd podľa § 220 O.s.p. zmenil i súvisiaci výrok o trovách prvostupňového konania tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, kde k náhrade trov prvostupňového konania navrhovateľa podľa § 224 ods. 1, 2 a § 142 ods. 1 O.s.p. zaviazal len v konaní neúspešného odporcu v 2. rade. Úspešnému odporcovi v 1. rade odvolací súd náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania nepriznal, i keď by mal nárok na ich náhradu podľa § 142 ods. 1 O.s.p., pretože odporca v 1. rade nepodal návrh na priznanie trov konania v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. Podľa § 151 ods. 1 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Z uvedeného vyplýva, že na to, aby sa priznala náhrada trov konania, treba navrhnúť rozhodnúť o náhrade trov konania. Odporca v 1. rade v priebehu konania pred prvostupňovým súdom, ani odvolacím súdom, takýto návrh nepodal. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.