Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/191/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1309213357 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1309213357.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v W. v senáte zloženom z predsedníčky U.. O. U. a členiek U.. B. X. a P.. W. W. v právnej veci navrhovateľa: Q. X., bytom Y. 1, W., proti odporcovi: P.. Q. J., bytom D. 4, W., o náhradu škody a zaplatenie nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku E. súdu W. G. v W. č.k. XC/XXX/ XXXX-XXX zo dňa 27.10.2011, pomerom hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : Krajský súd v W. rozsudok Okresného súdu W. G. v W. zo dňa XX.XX.XXXX, č.k. XC/XXX/XXXX-XXX p o t v r d z u j e . Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh navrhovateľa zamietol v celom rozsahu. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že navrhovateľ sa domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 10.913,- Sk z titulu náhrady škody spôsobenej odporcom realizáciou nezákonných exekúcií. Po výzve súdu na konvalidáciu návrhu, si navrhovateľ v rámci reakcie uplatnil i nárok na nemajetkovú ujmu vo výške 500 000,-Sk. Súd prvého stupňa na pojednávaní konanom dňa 31.5.2011 uznesením pripustil konečnú zmenu petitu návrhu na začatie konania, podľa ktorého navrhovateľ žiadal zaviazať odporcu k povinnosti zaplatiť sumu 17 362,25 Eur, a to v časti 362,25 Eur titulom náhrady škody v dôsledku nezákonnej exekúcie a v časti 27 000,-Sk titulom ďalšej škody, v časti 3 000,-Sk titulom nemajetkovej ujmy a vo zvyšku titulom úrokov z omeškania. Navrhovateľ uvádzal, že z dôvodu exekúcie, vykonanej odporcom v rozpore s Exekučným poriadkom sa dostal do platobnej neschopnosti, pre ktorú následne obdržal výpoveď z nájmu bytu z dôvodu neplatenia nájomného a bolo rozhodnuté o jeho povinnosti vypratať byt v S.. Z dôvodu platobnej neschopnosti si nemohol kupovať lieky na liečbu chrbtice a diétne potraviny, v dôsledku čoho sa mu zhoršil zdravotný stav, bol hospitalizovaný a 4 mesiace práceneschopný. Nárok na nemajetkovú ujmu oprel o nárok na ochranu osobnosti v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Odporca žiadal návrh zamietnuť. Potvrdil, že voči navrhovateľovi sa viedlo na základe právoplatných a vykonateľných rozhodnutí 8 exekučných konaní. Do navrhovateľom popisovanej situácie sa tento dostal vlastným konaním, resp. nerešpektovaním právoplatných a vykonateľných exekučných titulov. V exekučných konaniach došlo k využitiu práva oprávnených na súdnu ochranu, ktorej súčasťou je aj právo výkonu rozhodnutia. Po vykonaní dokazovania súd prvého stupňa ustálil, že exekútorský úrad odporcu viedol voči navrhovateľovi na základe súdnych poverení exekúciu právoplatných a vykonateľných exekučných titulov v 8 exekučných konaniach. Z výpovede navrhovateľa vyplynulo, že v dôsledku realizácie exekúcie sa dostal do platobnej neschopnosti, neplatil nájomné za byt a bola mu daná výpoveď z nájmu bytu. Po uplynutí výpovednej doby došlo i k jeho vyprataniu z bytu na základe súdneho rozhodnutia Okresného súdu H. X., č.k. XXC XX/XXXX-XX, vykonateľného dňa XX.X.XXXX. Navrhovateľ v rámci svojich skutkových tvrdení uviedol, že v dôsledku exekúcií má zhoršené zdravie pre finančnú neschopnosť zakupovať potrebné lieky. Exekútorským úradom mu bola neoprávnene blokovaná suma vo výške 5 913,-Sk a nemohol si kupovať predpísanú diétnu stravu v nákladoch 4 500,-Sk mesačne. Podľa navrhovateľa odporca porušil zákon, keď mu z účtu boli strhávané čiastky bez zabezpečenia zanechania životného minima, avšak súd prvého stupňa konštatoval, že túto skutočnosť navrhovateľ nepreukázal a ani nenavrhol dokazovanie v tomto smere. Okresný súd tiež zistil, že dňa 17.6.2008 Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v W. nevyhovel žiadosti navrhovateľa o vydanie preukazu občana s ťažkým zdravotným postihnutím a určil mieru jeho funkčnej poruchy na 30 %. Taktiež bolo zistené podanie trestného oznámenia navrhovateľa na odporcu. Z výpovede odporcu vyplynulo, že proti navrhovateľovi ako povinnému bolo vedených 8 exekučných konaní, z ktorých sú len 2 ukončené. U odporcu je evidovaný od navrhovateľa jeden príjem v sume 221,42 Eur, z toho pohľadávka oprávneného 92,84 Eur, a 2 príjmy v sume 118,70 Eur, z toho pohľadávka oprávneného v sume 74,79 Eur. Ostatné exekučné konania sú neukončené a od navrhovateľa neboli ďalšie plnenia vymožené. Súd prvého stupňa tiež zistil, že v dňoch 26.5.2008 a 12.6.2008 prijala Slovenská komora exekútorov sťažnosti od navrhovateľa na postup odporcu s tým, že ich vyhodnotila ako neopodstatnené. Okresný súd, vychádzajúc zo znenia zákona č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, konštatoval, že návrh na náhradu škody mohol navrhovateľ v zmysle § 2, písm. b), bod 2) citovaného zákona uplatniť voči štátu. V takomto prípade by išlo o objektívnu zodpovednosť a predpokladom úspešnosti navrhovateľa by bolo zaslanie písomnej žiadosti Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie nároku, ktorej by nebolo v zákonnej lehote vyhovené. Navrhovateľ však tento postup nezvolil, preto súd prvého stupňa posúdil uplatnený nárok proti odporcovi ako fyzickej osobe podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Pri posúdení uplatneného nároku súd vychádzal z obsahového a právneho významu základných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody ako aj z vykonaného dokazovania. Mal za to, že navrhovateľ nepreukázal naplnenie všetkých atribútov pre vznik zodpovednosti za škodu odporcu. Ten totiž realizoval exekučné konania v zmysle súdnych poverení na podklade právoplatných a vykonateľných súdnych rozhodnutí po tom, čo si navrhovateľ neplnil povinnosti z týchto exekučných titulov preňho vyplývajúce. Vykonaným dokazovaním navrhnutým a produkovaným navrhovateľom nedošlo k zisteniu takého konania odporcu, ktoré by bolo v rozpore s Exekučným poriadkom. Súd prvého stupňa ďalej poukázal na to, že odporcom v konaní je občan fyzická osoba, nie exekútor ako fyzická alebo právnická osoba realizujúca výkon verejnej moci, z ktorého dôvodu neposudzoval súd ani prejudiciálne prípadný nesprávny úradný postup v exekučných konaniach, podporne i s poukazom na nedodržanie podmienky danej ustanovením § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Z týchto dôvodov súd neposudzoval ani prípadnú nezákonnosť rozhodnutí vydaných exekútorským úradom odporcu. Okresný súd uzavrel, že v konaní odporcu nevzhliadol protiprávnosť spočívajúcu v porušení povinnosti. Tvrdenia navrhovateľa, že v dôsledku rozhodnutia odporcu sa dostal do platobnej neschopnosti z dôvodu, že mu boli peňažnými ústavmi strhávané zo mzdy sumy, ktorých spojením mu pre jeho osobnú potrebu ostala suma nezodpovedajúca zákonnému minimu, ostali len v rovine subjektívneho tvrdenia. Nakoľko v tomto prípade nešlo o náhradu škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., považoval okresný súd dokazovanie v smere naznačenom navrhovateľom za nadbytočné. Zdôraznil, že výsledky vykonaného dokazovania neviedli k zisteniu vzniku škody u navrhovateľa. Následok v podobe výpovede z nájmu bytu, jeho vypratanie, nie je skutočnosťou identickou so vznikom škody ako zmenšením majetku. Takouto skutočnosťou nie je ani tvrdenie navrhovateľa, že si po dobu 6 mesiacov nemohol kupovať lieky v hodnote 500,-Sk a rovnako možno podľa názoru okresného súdu vyhodnotiť aj nárok na zaplatenie sumy 4.500,-Sk za mesiac po 6 mesiacov ako náhradu sumy, ktorú predstavovali platby navrhovateľa za stravu a byt. Aj čiastku 27 000,-Sk, titulom neoprávnene strhnutej čiastky exekútorským úradom odporcu, považuje súd za nepreukázanú. Z výpovede odporcu vyplynulo, že voči navrhovateľovi bola vymožená len suma 340,12 Eur spolu v dvoch konaniach, zahrňujúca i pohľadávky oprávnených spolu v sume 167,63 Eur. Nárok navrhovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 3 000,-Eur, ktorý kvalifikoval ako nárok na ochranu osobnosti, súd prvého stupňa vyhodnotil ako nedôvodný, nakoľko neboli preukázané protiprávne zásahy. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, podaním, doručeným súdu 13.1.2012. Z obsahu podania je zrejmé, že navrhovateľ namietal nesprávnosť postupu pri doručovaní platobných rozkazov ako exekučných titulov, na základe ktorých došlo k vymáhaniu pohľadávok v jednotlivých exekučných konaniach. Opätovne zdôraznil, že konaním odporcu došlo k porušeniu Exekučného poriadku. Poukázal tiež na zodpovednosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky za konanie odporcu ako exekútora. Podľa názoru navrhovateľa bol vznik škody v konaní preukázaný, pričom následky sa prejavili v roku 2007, kedy navrhovateľ nemohol existovať, platiť nájomné ani živiť rodinu. Žiadal o vytýčenie termínu pojednávania, nakoľko naposledy sa nemohol zúčastniť. Súd prvého stupňa podľa jeho názoru neúplne zistil skutkový stav, zanedbal dokazovanie a nevykonal preverenie exekúcií, následkom čoho bolo nesprávne rozhodnuté vo veci. V doplnení odvolania, doručeného súdu dňa 6.2.2012, navrhovateľ zdôraznil, že pochybenie v postupe odporcu nastalo, keď mu z účtu strhával všetky prostriedky a navrhovateľ nemal z čoho žiť. Bola mu tým spôsobená majetková aj nemajetková ujma, stal sa bezdomovcom. Okrem toho tvrdil, že disponuje dôkazom, ktorý bude súd zaujímať a opätovne žiadal o vytýčenie pojednávania. Odvolanie následne doplnil podaním, doručeným súdu 21.3.2012. Namietol formálnosť súdneho rozhodnutia ako aj to, že súd prvého stupňa nevykonal procesné úkony. Podľa navrhovateľa exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on a jeho zamestnanci, odporca nemal oprávnenie na vykonávanie činnosti exekútora, a ani to nezdokladoval. Navrhovateľ sa domáhal uznania uplatneného nároku, pričom škoda je vyčíslená ako suma pozostávajúca z majetkovej ujmy opísanej v petite, a nemajetkovej ujmy, z dôvodu stáleho zhoršovania sa zdravotného stavu. Ako dôvod odvolania navrhovateľ označil tú skutočnosť, že súd neprihliadol na jeho nespôsobilosť, v ktorej sa v roku 2007 nachádzal, súd nedisponoval dostatočnými informáciami o spôsobilosti odporcu, ktorý protizákonne vymáhal čiastky, ktoré mu vôbec nepatrili. Navrhovateľ mal tiež za to, že skutkové zistenia súdu neboli z právneho hľadiska dostatočne objektívne. Konaním odporcu sa dostal do platobnej neschopnosti, nemohol si kupovať lieky, platiť byt, pôžičku „Žolík“, ani výdavky na telefón. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Krajský súd ako odvolací súd prejednal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2, postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na zmenu a ani na zrušenie napadnutého rozsudku. Napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správne. Napriek skutočnosti, že jednotlivé podania a vyjadrenia navrhovateľa v tomto konaní, neboli náležite zrozumiteľné, v dôsledku čoho musel súd viac krát vyzývať účastníka konania na spresnenie a skutkovú špecifikáciu uplatňovaných nárokov, v konečnom dôsledku bolo zrejmé, že navrhovateľ nesúhlasil s postupom odporcu v pozícii exekútora, realizovanom vo viacerých exekučných konaniach vedených proti navrhovateľovi ako povinnému. Z jednotlivých vyjadrení navrhovateľa možno vydedukovať, že postup odporcu považuje za nezákonný, v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku. Nesprávny postup videl v tom, že odporca nezákonne strhával z účtu navrhovateľa sumy vo výške, ktorá prekračovala zákonné obmedzenie, v dôsledku čoho došlo u navrhovateľa k platobnej neschopnosti a následnej výpovede z nájmu bytu, jeho vyprataniu, nemožnosti zakupovania potrebných liekov a potravín, čo viedlo k zhoršeniu zdravotného stavu navrhovateľa. Ako predmet tohto konania možno preto ustáliť uplatnenie si nároku na náhradu škody z titulu porušovania zákona odporcom v jednotlivých exekučných konaniach. Odvolací súd považuje za správne právne zhodnotenie súdu prvého stupňa v otázke nepreukázania základných atribútov vzniku nároku na náhradu škody. Odôvodnenosť priznania nároku na náhradu škody totiž vznikne jedine vtedy, keď navrhovateľ v konaní preukáže jednak porušenie zákonnej povinnosti na strane povinného subjektu, vznik samotnej škody a príčinnú súvislosť medzi konaním alebo opomenutím (porušením povinnosti) a následkom ( vzniknutou škodou). Odôvodnenie uplatnených nárokov navrhovateľa zostalo len v rovine nepreukázaných tvrdení, dôsledkom čoho bolo neunesenie dôkazného bremena. Následkom je vždy zamietnutie návrhu na začatie konania, pretože v občianskom súdnom konaní, ovládanom zásadou kontradiktórnosti, zodpovedá bremenu tvrdenia skutočnosti dôkazné bremeno, ktorého unesenie je predpokladom úspešnosti účastníka v konaní. Znamená to, že podstata občianskeho súdneho procesu spočíva v existencii zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. V tomto konaní však navrhovateľ neprodukoval žiadne také dôkazné prostriedky, z ktorých by bolo možné bez pochybností vygenerovať záver o existencii nezákonného postupu odporcu, teda porušenia akejkoľvek povinnosti na jeho strane. Navrhovateľ nepreukázal ani vznik a samotnú výšku uplatnenej škody. Uplatnenú škodu, označenú navrhovateľom ako škodu majetkovú, dokonca nemožno ani skutkovo zaradiť pod definíciu škody, ako reálnej straty na majetku, alebo určitej nemožnosti dosiahnutia predpokladaného zisku. Navrhovateľom opísané následky (výpoveď z nájmu bytu, jeho vypratanie v dôsledku neplnenia si povinností nájomcu, vyplatenie sumy liekov za 6 mesiacov, výdavky za stravu, ktoré nemohol uhradiť pre svoju platobnú neschopnosť) nemožno kvalifikovať ako majetkovú škodu, nakoľko zo strany navrhovateľa nedošlo k vyplateniu žiadnych finančných prostriedkov a teda k žiadnej majetkovej strate či ujme. Aj v časti uplatnenia nemajetkovej ujmy možno poukázať na vyššie prezentované závery, kedy absentuje minimálne preukázanie akéhokoľvek pochybenia odporcu, ktorý postupoval ako súdom poverený exekútor a na základe právoplatných a vykonateľných exekučných titulov vymáhal voči povinnému peňažné plnenia v prospech oprávneného. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodňuje aj poukázaním na ďalší aspekt celého konania, ktorý súvisí s označením odporcu, resp. vymedzením povinného subjektu v konaní a aplikáciou rozhodujúcej právnej normy. Aj v tejto otázke sa možno oprieť o názor súdu prvého stupňa, ktorý vychádzal zo skutočnosti, že hoci po skutkovej stránke navrhovateľ poukazoval na podľa jeho názoru nezákonné konanie odporcu v súvislosti s pochybeniami, ktorých sa mal dopustiť ako exekútor v exekučnom konaní, odporcu žaloval ako fyzickú osobu. Dôsledkom je správny postup súdu prvého stupňa v podobe aplikácie všeobecnej úpravy o náhrade škody v zmysle ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka na zistený skutkový stav ( a nie zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, za ktorú zodpovedá štát). Predpokladom, aby súd mohol priznať navrhovateľom uplatnený nárok, bolo potrebné preukázať existenciu všetkých predpokladov vzniku občianskoprávnej zodpovednosti. Vzhľadom k absencii predloženia relevantných dôkazov zo strany navrhovateľa, nemožno ním uplatnenému nároku vyhovieť. Navrhovateľ ani v odvolaní, resp. v doplňujúcich podaniach neuviedol také skutočnosti, ktoré by okresný súd náležite nepreskúmal už v rámci prvostupňového konania a s ktorými by sa odvolací súd nemohol stotožniť. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil ako vecne správny. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Odporca, ktorý bol úspešný aj v odvolacom konaní, si právo na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnia, a preto mu súd náhradu trov nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.