Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/239/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310201277 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bahníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1310201277.6 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: Thorpe recovery, s.r.o., so sídlom Stráž 8419, 960 01 Zvolen, IČO: 46 662 324, zast. JUDr. Peter Psotka, advokát, Stráž 223, 960 01 Zvolen, proti odporcovi: KOPEX - SERVIS, s.r.o., so sídlom Pri Šajbách 1, 831 06 Bratislava, IČO: 35 774 240, o zaplatenie 667,73 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 24Cb/107/2010-291 zo dňa 4.6.2013, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 24Cb/107/2010-291 zo dňa 4.6.2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava III napadnutým rozsudkom návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení súd prvého stupňa uviedol, že návrhom na vydanie platobného rozkazu zo dňa 28.12.2009, došlým súdu dňa 8.2.2010, sa právny predchodca navrhovateľa - SKP, k.s., IČO: 44 915 691, správca konkurznej podstaty úpadcu KFZ Sys, s.r.o. „v konkurze“, IČO: 36 814 148, domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 667,73 eur spolu s 18,25 %-ným ročným úrokom zo súm jednotlivých neuhradených faktúr, ako aj náhrady trov konania. Svoj návrh odôvodnil tým, že obchodná spoločnosť Slovak Telekom, a.s. ako poskytovateľ uzavrela s odporcom ako účastníkom zmluvu o pripojení podľa zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách. Prílohou zmluvy, ktorú účastník pri podpise prevzal a zaviazal sa dodržať podmienky v nej uvedené, boli aj Všeobecné obchodné podmienky. Predmetom záväzku poskytovateľa bolo poskytovanie verejnej telefónnej služby, ktorému zodpovedala povinnosť odporcu platiť poskytovateľovi odplatu za poskytnuté služby. Poskytovateľ odplatu za poskytnuté služby v súlade so zmluvou vyúčtoval odporcovi v mesačných intervaloch. Odporca svoje peňažné záväzky voči poskytovateľovi neplnil riadne a včas a dostal sa do omeškania s plnením svojich záväzkov, ktoré mu boli vyúčtované faktúrou č. 1871955022 splatnou dňa 17.4.2007 vo výške 59,41 eur, faktúrou č. 3875341843 splatnou dňa 18.7.2007 vo výške 57,75 eur, faktúrou č. 5874214955 splatnou dňa 17.6.2007 vo výške 57,75 eur, faktúrou č. 8873085917 splatnou dňa 17.5.2007 vo výške 59,41 eur a faktúrou č. 5876466945 splatnou dňa 17.8.2007 vo výške 433,41 eur. Poskytovateľ v záujme mimosúdneho vyporiadania vzájomných práv a povinností viac krát vyzval odporcu na splnenie záväzkov. Odporca na výzvy poskytovateľa na dobrovoľné plnenie jeho záväzkov nereagoval. Uvedenú pohľadávku pôvodný navrhovateľ nadobudol postúpením, pričom originály zmlúv zaslal do Spr. registra súdu. Po vykonanom dokazovaní súd rozsudkom zo dňa 11.3.2011 návrh zamietol z dôvodu, že navrhovateľ nie je v konaní aktívne legitimovaný. Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 14.12.2009, ktorou MEDIATION KMCH, s.r.o., postúpila žalovanú pohľadávku na pôvodného navrhovateľa, súd vyhodnotil ako absolútne neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka, lebo sa ňou obchádza zákon o súdnych poplatkoch. Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 27.2.2013 zrušil rozsudok a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Podľa odvolacieho súdu záver o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok je predčasný, pretože vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Odvolací súd sa nestotožnil s konštatovaním prvostupňového súdu, že sú oprávnené a vážne pochybnosti o tom, že rámcová zmluva o postupovaní pohľadávok zo dňa 11.11.2007 nebola uzavretá pred vyhlásením konkurzu. Mal za to, že dátum uvedený na zmluve časovo identifikuje okamih uzavretia zmluvy a preukazuje, že bola v uvedený deň (11.11.2007) skutočne uzavretá. Nestačia vážne pochybnosti o tom, že zmluva bola uzatvorená až po vyhlásení konkurzu, ale túto skutočnosť je potrebné mať vykonaným dokazovaním nepochybne preukázanú. Až keď sa preukáže, že bola v skutočnosti uzavretá v iný deň, je možné sa zaoberať tým, či simuláciou iného dátumu nedošlo k obchádzaniu zákona. Odvolací súd sa nestotožnil ani s názorom súdu prvého stupňa, že rámcová zmluva o postupovaní pohľadávok sa vzťahuje len na peňažné pohľadávky, ktorých veriteľom bol postupca (MEDIATION KMCH) už dňa 11.11.2007. Rámcová zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú a z jej článkov I, II a III vyplýva, že sa jedná o všetky pohľadávky až do dňa skončenia zmluvného vzťahu. Odvolací súd poukázal i na to, že súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní sa nedostatočne vysporiadal so skutočnosťou, že veriteľský výbor uložil správcovi konkurznej podstaty záväzný pokyn, podľa ktorého je správca povinný pristúpiť k plneniu rámcovej zmluvy. V tej súvislosti bude potrebné posúdiť, či sa pri uzatvorení zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 14.12.2009 nejednalo o osobitnú činnosť správcu. Z dosiaľ vykonaného (nedostatočného) dokazovania nevyplýva, že navrhovateľ nadobúdal pohľadávky po vyhlásení konkurzu len preto, aby dosiahol oslobodenie od platenia súdneho poplatku. Vzhľadom na uvedené závery súd prvého stupňa vo veci znovu nariadil pojednávanie. Pojednávania sa nezúčastnil ani jeden účastník. Právny zástupca navrhovateľa žiadal vec rozhodnúť v ich neprítomnosti, nakoľko už nemôžu uviesť žiadne nové skutočnosti, súdu predložili všetky listinné dôkazy a nemajú žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Vzhľadom na množstvo podaných návrhov v obdobných veciach, ako aj v snahe predísť tzv. prekvapivému rozhodnutiu, súd prvého stupňa v obdobnom konaní vedenom na súde pod sp. zn. 24Cb/120/2010 umožnil právnemu zástupcovi navrhovateľa vyjadriť sa, z akého dôvodu a na základe ktorého ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. alebo iného zákona, uzatvoril pôvodný navrhovateľ ako správca zmluvu o postúpení pohľadávok, ktorou mal nadobudnúť aj predmetnú žalovanú pohľadávku. Právny zástupca navrhovateľa v tej súvislosti doručil súdu vyjadrenie správcu zo dňa 19.8.2010, ktoré predložil Okresnému súdu v Trnave ako konkurznému súdu v súvislosti so signalizáciou Krajského súdu v Bratislave. Podľa tohto obsiahleho stanoviska úpadca bol po vyhlásení konkurzu vlastne nútený pokračovať v prevádzkovaní podniku. Poukázal pritom najmä na príslušné ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. týkajúce sa zachovania a prevádzkovania podniku úpadcu, rozhodnutia veriteľského orgánu a najmä na rámcovú zmluvu o postupovaní pohľadávok zo dňa 11.11.2007, ktorú úpadca uzavrel ešte pred vyhlásením konkurzu. Táto zmluva obsahuje záväzok na nepretržitú, resp. opakovanú, činnosť spočívajúcu v uzatváraní zmlúv o postupovaní pohľadávok. Má teda charakter zmluvy o budúcej zmluve a jej nedodržaním by hrozili konkurznej podstate zmluvné pokuty, ktoré by vznikli voči úpadcovi počas plynutia dvojmesačnej výpovednej lehoty. Preto sa správca rozhodol túto zmluvu nevypovedať. Súd prvého stupňa v rozsudku poukázal na ust. § 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a § 39 Občianskeho zákonníka. Súd poukázal na to, že pôvodný navrhovateľ, od ktorého si navrhovateľ odvodzuje v dôsledku postúpenia pohľadávky právo na zaplatenie žalovaných faktúr, bol síce správcom vymenovaným podľa osobitného predpisu (zákona č. 7/2005 Z. z.), oslobodením správcu od súdnych poplatkov sa však podľa dôvodovej správy sledoval ten cieľ, aby bol správca konkurznej podstavy úpadcu oslobodený v konaniach, kde koná najmä pri speňažovaní majetku úpadcu v rámci ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii, teda keď koná spôsobom sledujúcim ciele a účel tohto zákona. Súd uviedol, že podľa ustálenej judikatúry obchádzanie zákona spočíva vo vylúčení záväzného pravidla správania zámerným použitím prostriedku, ktorý sám o sebe nie je zákonom zakázaný, v dôsledku čoho sa uvedený stav stane z hľadiska pozitívneho práva nenapadnuteľným. Ide o postup, keď sa niekto síce správa podľa práva, ale iba preto, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci. Predmet právneho úkonu tak neporušuje priamo zákaz daný zákonom, ale je v rozpore s cieľom iného zákonného ustanovenia. Podľa súdu sa to vzťahuje aj na tento prípad, kedy pôvodný navrhovateľ ako správca konkurznej podstaty nadobudol po vyhlásení konkurzu pohľadávky len preto, aby dosiahol oslobodenie od platenia súdneho poplatku, od platenia ktorého by inak veriteľ oslobodený nebol. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 14.12.2009 sa teda obchádzal zákon o súdnych poplatkoch, hoci inak táto zmluva sama o sebe nie je v rozpore so žiadnym zákonom. O obchádzaní zákona súd prvého stupňa nemal žiadne pochybnosti. Rámcovej zmluve o postúpení pohľadávok, ktorá vlastne „donútila“ úpadcu nadobúdať pohľadávky spoločnosti Slovak Telekom, a.s., totiž chýba podľa súdu akýkoľvek rozumný základ, rozumný hospodársky účel (kauza), ktorý by strany mohol viesť k jej uzavretiu v tomto znení. Zmluva obsahuje tak vysoké a absurdné zmluvné pokuty, ktoré sú evidentne v rozpore s poctivým obchodným stykom. Navyše povinnosť uzatvoriť zmluvu o postúpení pohľadávky sa mala splniť hneď na druhý deň po výzve na uzatvorenie zmluvy. Takýto právny úkon podľa súdu nemôže vážne urobiť žiadny podnikateľ, ktorý je pripravený zmluvu aj plniť a niesť majetkové dôsledky z nej vyplývajúce. Takúto zmluvu podnikateľ uzatvorí len vtedy, ak ňou chce dosiahnuť iný, zákonom nežiaduci cieľ. A tým bolo celkom evidentne vytvoriť hrozbu obrovských majetkových strát pre majetkovú podstatu úpadcu. Navrhovateľ v konaní neponúkol súdu žiadne vysvetlenie, prečo rámcovú zmluvu uzatvorili, prečo im tak veľmi záležalo na okamžitom postúpení pohľadávok. Súd tak dospel k záveru, že vážnym a skutočným úmyslom oboch strán pri uzatváraní rámcovej zmluvy zo dňa 11.11.2007 a zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 14.12.2009, bolo obísť zákon o súdnych poplatkoch. Nešlo teda o pokračovanie v prevádzkovaní podniku úpadcu po vyhlásení konkurzu, ale o to, že tento „podnik“ sa na základe rámcovej zmluvy začal prevádzkovať. Skutočnosť, kedy bola rámcová zmluva skutočne podpísaná, súd nepovažoval pre rozhodnutie za dôležité. Za dôležitý považoval jej obsah. Súd poukázal aj na definíciu podniku podľa § 5 Obchodného zákonníka, ktorým sa rozumie súbor hmotných, osobných, ako aj nehmotných zložiek. Podľa ponukového konania na predaj podniku úpadcu vyhláseného v Obchodnom vestníku č. 196B/2010 je však podnik úpadcu ako celok tvorený len súhrnom peňažných pohľadávok úpadcu, jednak spísaných v súpise majetku úpadcu a jednak pohľadávok nadobudnutých do majetku úpadcu pri výkone niektorých podnikateľských činností po vyhlásení konkurzu. Súdu preto nebolo jasné, o prevádzkovanie akého podniku úpadcu vlastne ide, akú činnosť správca vykonával, okrem podania žalôb na súd. Výhodnosť prevádzkovania takéhoto „podniku“ je podľa súdu založená výlučne len na znížení nákladov o súdny poplatok, ktorý iní podnikatelia musia platiť, čo je neprípustné. To je aj podľa súdu jediným možným vysvetlením správania sa veriteľov úpadcu a správcu. Tí evidentne konali v zhode. Nedali sa v tejto súvislosti prehliadnuť ani ďalšie skutočnosti vyplývajúce z oznámení v Obchodnom vestníku, napr. že spoločnosť MEDIATION KMCH, s.r.o. bola veriteľom a členom veriteľského výboru, že pôvodný navrhovateľ bol v poradí tretím správcom konkurznej podstaty, a že členom veriteľského výboru, resp. zástupcom, bol aj právny zástupca navrhovateľa JUDr. Pavol Konečný. Súd poukázal na to, že súdne vymáhanie pohľadávok nie je podnikaním, ani prevádzkovaním podniku. Ak by sa argumentácia navrhovateľa doviedla do dôsledkov, tak súdne vymáhanie pohľadávok budú zabezpečovať už len „špecializovaní úpadcovia“, lebo súdne vymáhanie pohľadávky bude vždy ekonomickejšie bez platenia súdneho poplatku. Súd uviedol, že jeho uvedené závery sú v súlade aj s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo dňa 14.7.2011, sp. zn. 6Co/1/2011, ktorý sa týka to istého úpadcu a pohľadávok Slovak Telekomu. Súd konštatoval, že keďže nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky na pôvodného navrhovateľa, KFZ Sys, s.r.o. „v konkurze“, neprešla pohľadávka ani na THORPE CORPORATION LTD. v dôsledku zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 20.6.2012 a následne ani na navrhovateľa v dôsledku zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.6.2012. Z týchto dôvodov návrh zamietol. V súvislosti s uznesením odvolacieho súdu zo dňa 30.10.2012, ktorým pripustil, aby z konania na strane navrhovateľa vystúpil pôvodný navrhovateľ a na jeho miesto vstúpil terajší navrhovateľ, súd poukázal na to, že krajský súd postupoval výlučne podľa procesného ustanovenia § 92 ods. 2 a 3 O.s.p., podľa ktorého súd návrhu na vstup postupníka do konania vyhovie, ak nastala skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod práv a povinností. Krajský súd v Bratislave preto v odvolacom štádiu konania neskúmal, či k prevodu práv a povinností skutočne aj došlo. To hodnotí súd až v rozhodnutí vo veci samej. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Proti predmetnému rozsudku podal odvolanie navrhovateľ z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. Uviedol, že obsahom právneho úkonu sú jeho podstatné, náhodilé alebo vedľajšie zložky, pričom neplatnosť podľa § 39 Občianskeho zákonníka spôsobuje iba rozpor podstatných zložiek so zákonom, prípadne tých zložiek, ktoré nie sú podstatné ex lege, ale ich zaradenie medzi podstatné zložky vyplýva z dohody účastníkov. Navrhovateľ poukázal na to, že zmluva o postúpení pohľadávok uzatvorená dňa 20.8.2009 je prejavom slobodnej, vážnej a určitej vôle zmluvných strán, nijakým spôsobom sa neprieči dobrým mravom, neobchádza zákon ani zákonu neodporuje (zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti, ktoré Občiansky zákonník pre tento zmluvný typ vyžaduje), ide teda o právne perfektný právny úkon, ktorý je ako taký platný a vyvoláva predpokladané právne následky (postúpenie pohľadávok uvedených v zmluve spolu s príslušenstvom a všetkými právami s nimi spojenými z postupcu na postupníka). Vo vzťahu ku konštatovaniu súdu ohľadne dojednaní neprimerane vysokých zmluvných pokút v rámcovej zmluve, ako aj iných nevýhodne dojednaných ustanovení navrhovateľ poukázal na zmluvnú voľnosť v rámci záväzkovo- právnych vzťahov. Tiež uviedol, že predmetná zmluva o postúpení pohľadávok obsahovala presnú špecifikáciu prevádzaných pohľadávok (predmetu prevodu), pričom jej obsahom bola zároveň žalovaná pohľadávka voči žalovanému jednoznačne vymedzená a konkretizovaná menom a priezviskom dlžníka (žalovaného), jeho rodným číslom, trvalým pobytom, právnym titulom vzniku a uvedením čísla zmluvy a dátumu jej uzavretia, ako aj uvedením výšky prevádzanej pohľadávky. Uvedená zmluva bola tiež vyhotovená v zákonom predpísanej forme. Podľa navrhovateľa sa teda postupník (úpadca) stal veriteľom v zmluve o postúpení pohľadávok bližšie špecifikovaných pohľadávok a preto je správca bezpochyby aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie návrhu na začatie konania na súd. Navrhovateľ s poukazom na § 44 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. uviedol, že správca koná v mene a na účet úpadcu, a teda bol oprávnený uzatvoriť zmluvu o postúpení pohľadávok, ktorá povinnosť mu vyplývala z rámcovej zmluvy zo dňa 11.11.2007, ktorú úpadca uzatvoril ešte pred vyhlásením konkurzu na jeho majetok. Navrhovateľ poukázal na to, že prednosť by mala mať platnosť právneho úkonu pred jeho neplatnosťou, hoci to nie je v § 39 Občianskeho zákonníka výslovne vyjadrené. Takýto výklad umožňuje uplatniť sankciu absolútnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka iba v nevyhnutných prípadoch, bez neprimeraného obmedzovania zmluvnej slobody a autonómie strán, a zároveň je konformný s požiadavkou ochrany právnej istoty a dobrej viery účastníkov. Navrhovateľ vytkol, že súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí dostatočne určito neuvádza, ako dospel k presvedčeniu ohľadom účelu uzatvorenej rámcovej zmluvy a zmluvy o postúpení pohľadávok, t.j. že táto bola uzatvorená za účelom obchádzania zákona. Jeho úmyslom nie je súdom deklarované tvrdenie vyhnúť sa plateniu súdneho poplatku, ale pokračovať vo výkone podnikateľskej činnosti (vymáhať pohľadávky v prospech podstaty) v tom smere, aby zhodnotil majetok úpadcu natoľko, aby došlo k čo najväčšiemu uspokojeniu konkurzných veriteľov, čo je aj samotným cieľom zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Navrhovateľ má za to, že došlo k platnému uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 20.8.2009 a že neexistuje žiadny zákonom odôvodnený predpoklad na vyslovenie právneho záveru, že sa jedná o absolútne neplatný právny úkon, ktorého účelom je obchádzanie zákona o súdnych poplatkoch. Navrhovateľ je teda aktívne vecne legitimovaný. Navrhovateľ vyjadril názor, že snaha správcu, za zmluvne výhodných podmienok, nadobudnúť do majetkovej podstaty úpadcu práva, ktoré mu patria a zhodnocujú podstatu, nie je možné považovať za dosiahnutie výsledku právnou normou nepredvídaného, resp. nežiaduceho, nakoľko takýto postup je plne v súlade s účelom a cieľom konkurzného konania. Navrhovateľ poukázal aj na skutočnosť, že samotné napádané rozhodnutie súdu spočívajúce v jeho tvrdenom obchádzaní súdnych poplatkov neobstojí aj v tom, že pohľadávka, ktorá je predmetom tohto súdneho konania, je postúpená na subjekt - navrhovateľa, ktorý už nie je v konkurze, a teda nepožíva oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. K súdom prvého stupňa uvádzanému rozhodnutiu Krajského súdu v Prešove zo dňa 14.7.2011 sp. zn. 6Co/1/2011 navrhovateľ uviedol, že sa týka posudzovania zmluvy o postúpení pohľadávok v prípade, keď sa jedná o fyzickú osobu - spotrebiteľa (posudzovanie zmluvy o postúpení pohľadávok z pohľadu nekalej obchodnej praktiky), a teda nie je vhodné, aby na toto rozhodnutie bolo prihliadané aj v tomto prípade, kde odporca nie je spotrebiteľ. Navrhovateľ tiež poukázal na viacero rozhodnutí krajských súdov SR v obdobných veciach, v ktorých súdy konštatovali, že uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok nemohlo dôjsť k nedodržaniu zákona o konkurze a reštrukturalizácii a prípadnému obchádzaniu zákona o súdnych poplatkoch. S prihliadnutím na princíp právnej istoty navrhovateľ navrhol odvolaciemu súdu, aby sa pri posudzovaní odvolania zaoberal aj predmetnými rozhodnutiami krajských súdov SR. Navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Odporca sa k odvolaniu nevyjadril. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p., a po preskúmaní obsahu spisu a oboznámení sa s dôvodmi odvolania a jeho prílohami dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, pretože rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že pôvodný navrhovateľ ako správca konkurznej podstaty nadobudol po vyhlásení konkurzu pohľadávky len preto, aby dosiahol oslobodenie od platenia súdneho poplatku, v dôsledku čoho sa zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 14.12.2009 obchádzal zákon o súdnych poplatkoch. Rovnako za ničím nepodložený považuje záver prvostupňového súdu, že súdne vymáhanie pohľadávok podnikom /úpadcom/ nie je podnikaním, ani prevádzkovaním podniku. Súd prvého stupňa sa vo svojom rozsahu vôbec nezaoberal posudzovaním platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok medzi právnym predchodcom navrhovateľa a spoločnosťou MEDIATION KMCH, s.r.o. z hľadiska dodržania zákonných ustanovení a to § 524 a nasl. Občianskeho zák. a zák. č. 7/2005 Z.z.. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku v podstatnej časti len poukázal na závery Krajského súdu v Prešove zo dňa 14.7.2011 sp. zn. 6Co/1/2011. Podľa § 524 ods. 1 Obč. zák. veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. Podľa § 524 ods. 2 Obč. zák. s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. Podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. Podľa § 526 ods. 1 Obč. zák. ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že pohľadávku možno platne postúpiť písomnou zmluvou novému veriteľovi (postupníkovi), na základe ktorej namiesto doterajšieho veriteľa (postupcu), nastúpi do trvajúceho záväzku nový veriteľ (postupník). Uzavretím zmluvy o postúpení postupca stráca postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom a právami s ňou spojenými a naopak postupník sa na základe postúpenia stane veriteľom namiesto postupcu a pohľadávku nadobúda s príslušenstvom a všetkými právami. Na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky sa nevyžaduje súhlas dlžníka, keďže zmena v osobe veriteľa sa netýka jeho oprávnení a povinností vyplývajúcich pre neho zo záväzku. Postúpenie pohľadávky je teda mimo dispozície dlžníka, nezávislým od jeho vôle, a preto zákon v ustanovení § 526 ukladá pôvodnému veriteľovi (postupcovi) povinnosť bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi, že došlo k postúpeniu pohľadávky. Právne účinky postúpenia voči dlžníkovi nastanú až okamihom, keď bol dlžník upovedomený o postúpení pohľadávky. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že právne postavenie dlžníka ostáva postúpením pohľadávky nedotknuté. Kým postupca dlžníkovi neoznámil postúpenie pohľadávky, alebo mu to postupník nepreukázal, dlžník môže svoj dlh splniť postupcovi a dosiahnuť tak zánik záväzku. Ide o prejav ochrany dlžníka, ktorému je dovolené správať sa podľa stavu, ktorý mu je známy. Ide teda o výnimku oproti všeobecnému pravidlu, ktoré plneniu priznáva účinok zániku záväzku len ak je plnené oprávnenej osobe (veriteľovi). Je tiež potrebné zdôrazniť, že nevyhnutným predpokladom postúpenia pohľadávky však vždy je , že musí ísť o pohľadávku určitú / identifikovateľnú/ a existujúcu. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení ako aj platnej judikatúry vyplýva teda, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie a mohol by to len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník. Ak postupník nevie relevantne preukázať takéto oznámenie postupcu dlžníkovi, neznamená to však, že nie je aktívne vecne legitimovaný. Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že rámcovej zmluve o postúpení pohľadávok chýba akýkoľvek rozumný základ a hospodársky účel. Zo žiadneho ustanovenia zák. č. 7/2005 Z.z. nevyplýva, že by nadobúdanie pohľadávok po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu bolo paušálne v rozpore s účelom zák. č. 7/2005 Z.z.. Súd prvého stupňa sa nevysporiadal s ust. § 44 ods. 1 a § 86 ods. 1, 4 zák. č. 7/2008 Z.z., nevzal do úvahy, že existuje pokyn veriteľského výboru plniť rámcovú zmluvu o postupovaní pohľadávok. Ak samotní veritelia zaujali stanovisko, že je v ich záujme plniť rámcovú zmluvu o postupovaní pohľadávok, potom zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 14.12.2009 nemožno hodnotiť ako právny úkon, ktorým došlo k obchádzaniu zákona č. 7/2005 Z.z., resp. zákona o súdnych poplatkoch. Odvolací súd preto považuje právne posúdenia veci prvostupňovým súdom o tom, že zmluva o postúpení pohľadávok uzavretá medzi právnymi predchodcom navrhovateľa a odporcom je absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Obč. zák., za nesprávny. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Úlohou prvostupňového súdu bude posúdiť zmluvu zo dňa 14.12.2009 z hľadiska dodržania zákonných ustanovení uvedených v § 524 a nasl. Obč. zák. a ustanovení zák. č. 7/2005 Z.z. tak, aby zistil, či na navrhovateľa prešla pohľadávka v rozsahu uplatnenom v konaní, posúdiť jej základ a výšku a opätovne o veci rozhodnúť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa i o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.). Uvedené rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.