Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/395/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310215301 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1310215301.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a členov senátu JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Beaty Jurgošovej v právnej veci navrhovateľa: Rastislav Kumery, bytom C. XX, Bratislava, zast. advokátom JUDr. Jozefom Holičom, A. 7, Bratislava, proti odporcovi: Železnice Slovenskej republiky, P. 8, Bratislava, o zaplatenie 2.510,83 eur s prísl., na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 12. marca 2013, č. k. 14C 96/2011 - 115, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh v časti o náhradu mzdy za obdobie od 1. 7. 2009 do 2. 8. 2009 zamietol, konanie v časti o náhradu mzdy za obdobie od 18. 3. 2009 do 30. 6. 2009 zastavil a navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 152,- eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že návrhom na začatie konania, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 20Cpr 61/2003, sa navrhovateľ domáhal, aby súd určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná navrhovateľovi dňa 2. 9. 2002 je neplatná a zároveň sa domáhal náhrady mzdy vo výške 12.183,82 eur s príslušenstvom. Okresný súd Bratislava III rozsudkom č. k. 20Cpr 61/2003 - 152 zo dňa 28. 3. 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Co 337/2007 - 193 zo dňa 22. 1. 2009 určil, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 2. 9. 2002 daná navrhovateľovi je neplatná a Okresný súd Bratislava III rozsudkom č. k. 20Cpr 61/2003 - 274 uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 9.224,56 eur brutto spolu s úrokom z omeškania a okrem iného za obdobie od 18. 3. 2009 do 31. 3. 2009 priznal navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 248,30 eur, za obdobie od 1. 4. 2009 do 16. 4. 2009 priznal navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 248,30 eur a vo zvyšku návrh zamietol. Nároky navrhovateľa na náhradu mzdy za obdobie od 27. 7. 2003 do 17. 3. 2009 posúdil ako nárok z neplatného skončenia pracovného pomeru a nárok na náhradu mzdy za obdobie po 18. 3. 2009 až do rozhodnutia súdu ako nárok z trvajúceho pracovného pomeru. Krajský súd v Bratislave rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil rozsudkom č. k. 9Co 310/2009 zo dňa 18. 3. 2010. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že navrhovateľ si uplatňuje nárok na náhradu mzdy za obdobie od 18. 3. 2009 do 2. 8. 2009, hoci súd právoplatne rozhodol a priznal navrhovateľovi za obdobie do 16. 4. 2009 náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vrátane uplatneného príslušenstva, pričom pri náhrade mzdy z trvalého pracovného pomeru za obdobie od 18. 3. 2009 do rozhodnutia súdu súd v konaní sp. zn. 20Cpr 61/2003 postupoval podľa § 142 Zák. práce, vychádzajúc zo zásady, že po celú dobu trvania pracovného pomeru bol odporca povinný prideľovať navrhovateľovi druh práce dohodnutý v pracovnej zmluve a platiť mu za vykonanú prácu mzdu. Mal za to, že ak nemôže túto povinnosť splniť a nejde o prestoj alebo o prekážku na strane zamestnanca a zamestnanec skutočne prácu nevykonáva, jedná sa o tzv. ostatné prekážky na strane zamestnávateľa, pri ktorej prináleží zamestnancovi náhrada mzdy podľa § 142 ods. 3 Zák. práce. Taktiež mal za to, že ak prestal odporca prideľovať navrhovateľovi prácu aj napriek tomu, že tento bol pripravený prácu konať, bol navrhovateľ povinný nastúpiť do práce potom, ako ho odporca k tomu vyzval a vyjadril tak ochotu mu prácu opätovne prideľovať. Súdu prvého stupňa v tomto konaní z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odporca dňa 16. 4. 2009 ponúkol navrhovateľovi výkon práce podľa druhu dohodnutého v pracovnej zmluve s predpokladom splnenia pre túto kategóriu zamestnancov určených zdravotných, odborných a psychologickým podmienok a navrhovateľ na túto ponuku reagoval tak, že sa musí poradiť s právnikom a ku dňu vyhlásenia rozhodnutia nepredložil zamestnávateľovi doklady preukazujúce splnenie určených podmienok k výkonu ponúknutej práce. Z týchto dôvodov súd priznal navrhovateľovi náhradu mzdy za obdobie od 18. 3. 2009 do 16. 4. 2009 a za obdobie od 16. 4. 2009 návrh zamietol s odôvodnením, že prekážky na strane zamestnávateľa trvali len do dňa 16. 4. 2009. Súd prvého stupňa zisťoval, či je v konaní č. k. 14C 96/2011 daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci s ohľadom na rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn. 20Cpr 61/2003. Súd prvého stupňa mal za to, že v tej istej veci - medzi totožnými účastníkmi, predmetom konania i jeho dôvodmi bolo v časti navrhovateľom uplatneného nároku v tomto konaní za obdobie od 18. 3. 2009 do 30. 6. 2009 už právoplatne rozhodnuté a preto prejednaniu veci bráni tzv. prekážka rozsúdenej veci, ktorá tvorí neodstrániteľný nedostatok podmienky konania a konanie v tejto časti zastavil. V časti o náhradu mzdy za obdobie od 1. 7. 2009 do 2. 8. 2009 návrh zamietol, keď mal za preukázané, že dňa 16. 4. 2009 odporca umožnil navrhovateľovi pokračovať v práci, umožnil mu výkon práce podľa druhu dohodnutého v pracovnej zmluve s predpokladom splnenia pre túto kategóriu zamestnancov určených zdravotných, odborných a psychologických podmienok, pričom prekážky na strane zamestnávateľa trvali len do dňa 16. 4. 2009. Súd prvého stupňa vyvodil záver, že navrhovateľ tým, že od 16. 4. 2009 neabsolvoval odborné vyšetrenie nevyhnutné pre výkon práce vlakvedúceho v zmysle § 46 ods. 1 zák. č. 164/1996 Z. z., nedostavoval sa do zamestnania, nezdržiaval sa na pracovisku, odporcovi nepreukázal, že ponúknutú prácu nemôže vykonávať, spôsobil prekážku na strane zamestnanca a z toho dôvodu odporca nebol povinný mu platiť náhradu mzdy. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p., nakoľko zastavenie konania v časti veci samej zavinil navrhovateľ, ktorý podal na súd v časti o zaplatenie náhrady mzdy za obdobie od 18. 3. 2009 do 30. 6. 2009 dva totožné návrhy na začatie konania a v druhej časti bol neúspešný. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a návrhu vyhovel. Uviedol, že možno nie úplne zrozumiteľne uplatnil náhradu mzdy v režime § 79 ods. 1 Zák. práce, keď odporca skutočne od 3. 8. 2009 do 30. 11. 2009 umožnil navrhovateľovi pracovať a nesporne za ten čas prináležala zamestnancovi mzda a nie náhrada mzdy. Poukázal na skutočnosť, že odporca predložil zápisy a písomnosti, z ktorých však nevyplýva, že navrhovateľ mal určené miesto a čas, kedy má do práce nastúpiť, pretože ak by mu odporca určil, že dňa 3. 8. 2009 má o 6,00 hod. nastúpiť do práce, tak by nebol žiadal náhradu mzdy, ale poberal by mzdu za vykonanú prácu. Vytkol súdu prvého stupňa, že opomenul odôvodniť, prečo odporca umožnil navrhovateľovi pokračovať v práci napriek tomu, že sa nepodrobil školeniu, testom či psychologickému posudku. Mal za to, že nedostatok odôvodnenia je ukrátením na jeho právach a je odňatím práva konať pred súdom. Taktiež mal za to, že pokiaľ súd prvého stupňa tvrdí, že rozsudkom okrem neplatnosti skončenia pracovného pomeru už bolo rozhodnuté o nároku na náhradu mzdy za čas, kedy zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, ktorý neplatne skončil pracovný pomer, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, tak to, že sú účastníci rovnakí, nie je pre skončenú vec rozhodujúce. Bol názoru, že predchádzajúce rozhodnutie súdu na čas po tom, čo zamestnanec požiadal, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával je treba chápať v režime náhrady mzdy za neplatne skončený pracovný pomer bez ohľadu na to, či chce alebo nechce, aby mu zamestnávateľ umožnil pokračovať v práci. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že navrhovateľ v odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti, nenavrhuje žiadne nové dôkazy, opiera sa iba o skutočnosti, ktoré boli predmetom dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa. Mal za to, že súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie a dospel k správnemu právnemu názoru a jeho rozhodnutie spočíva v správnom právnom posúdení veci. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 212 ods. 1 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, ktorým rozhodol o uplatňovanom nároku. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dostatočným dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané navrhovateľom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne. Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov a keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.. Odporcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, však náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.