Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/577/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312201911 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1312201911.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti odporcovi: Š. Z. Z., H. C. D. X, C., toho času na neznámom mieste, zastúpený opatrovníčkou Dagmar Szalaiovou, súdnou tajomníčkou Okresného súdu Bratislava I, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. Legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpeného advokátom: JUDr. Igor Šafranko, ul. Sov. hrdinov 163/66, Svidník, o zaplatenie 1.681,12 € s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III zo dňa 02. júla 2013, č. k. 19C/59/2012-83, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania vedľajšieho účastníka v spojení s opravným uznesením zo dňa 22.08.2013, č. k. 19C/59/2012-89, m e n í tak, že vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznáva. Vedľajší účastník je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania a to trov právneho zastúpenia vo výške 24,31 € na účet právneho zástupcu navrhovateľa, do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením v spojení s opravným uznesením zo dňa 22.08.2013, č. k. 19C/59/2012-89, súd prvého stupňa zastavil konanie a priznal navrhovateľovi vrátenie súdneho poplatku vo výške 93,80 € cestou Daňového úradu Bratislava po právoplatnosti uznesenia. Zároveň rozhodol, že navrhovateľ je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy právneho zastúpenia JUDr. Igora Šafranka vo výške 320,47 € do troch dní od právoplatnosti uznesenia. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 21.02.2012 domáhal voči odporcovi uloženia povinnosti zaplatiť sumu 1.681,12 € titulom s príslušenstvom a náhrady trov konania, titulom nesplateného úveru na základe uzatvorenej Zmluvy o úvere č. 177264626 zo dňa 09.01.2004 právnym predchodcom navrhovateľa. Pred začatím konania vo veci samej, dňa 02.07.2013, zobral navrhovateľ návrh späť a žiadal konanie zastaviť. Súd prvého stupňa preto konanie podľa § 96 ods. 1, 2, 3 O.s.p. zastavil a vrátil navrhovateľovi krátený súdny poplatok v zmysle § 11 ods. 3, 4, 6 a § 13 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Pokiaľ ide o náhradu trov konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. s tým, že mal v konaní preukázané, že k zastaveniu konania došlo pre späťvzatie návrhu navrhovateľom po tom, čo vedľajší účastník vzniesol dôvodne námietku premlčania uplatneného nároku navrhovateľom a namietal platnosť uznania záväzku zo dňa 11.05.2011 a preto podľa súdu prvého stupňa je navrhovateľ povinný nahradiť trovy konania účastníkom, ktorí zastavenie konania nespôsobili. S poukazom na ust. § 146 ods. 2, v spojení s § 151 ods. 1, 2, 5, § 149 ods. 1 O.s.p. a podľa ust. § 9 ods. 1 a nasl. vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, súd prvého stupňa priznal vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu uplatnenú náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 320,47 € za 3 úkony právnej služby á 81,33 € + 2 x režijný paušál á 7,63 € a 1 x režijný paušál 7,81 € a náhradu 20% za platbu DPH vo výške 53,41 €, a to za 1./ prevzatie a prípravu zastúpenia, 2./ písomné vyjadrenie k návrhu zo dňa 03.09.2012 a 3./ písomné vyjadrenie k návrhu zo dňa 13.06.2013. Uvedené uznesenie napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním navrhovateľ; jeho odvolanie smerovalo proti výroku, ktorým mu prvostupňový súd uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania. Súdu prvého stupňa vytkol nesprávne právne posúdenie veci, nakoľko navrhovateľ mal za to, že v danom prípade nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva v zmysle § 142 O.s.p. Navrhovateľ zastával názor, že vedľajší účastník sám z podstaty svojej existencie musí byť schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Podľa navrhovateľa združenie vstupuje do množstva konaní bez ohľadu na stav konania a vôľu odporcu, a to oznámením o vstupe združenia do konania, ktoré obsahuje žiadosť o zaslanie žaloby a návrh na priznanie trov konania. Pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania nemá združenie žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade a len z označenia účastníkov usudzuje, že ide o spotrebiteľskú vec. Vedľajší účastník viaceré procesné podania nadbytočne opakuje bez uvedenia nových významných skutočností vzťahujúcich sa na predmet sporu. Následne navrhovateľ spochybňoval nutnosť a účelnosť vynaloženia trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka, pričom zdôraznil, že konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania. V svojom odvolaní poukazoval na viaceré rozhodnutia krajských súdov v obdobných veciach, z ktorých aj odcitoval. Na základe vyššie uvedeného navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania neprizná. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania za podané odvolanie vo výške 24,31 € s DPH. Vedľajší účastník na strane odporcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania vo výške 58,17 €. V dôvodoch odvolania poukazoval a pomerne podrobne uvádzal citácie zo súdnych rozhodnutí v obdobných veciach, ktoré súčasne predložil aj ako prílohu odvolania. K odvolacím námietkam navrhovateľa uviedol, že má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, avšak koná iba sám za seba a právo na zástupcu má z rovnakých dôvodov ako navrhovateľ. Účelnosť trov vynaložených na právnu pomoc odvodzoval z čl. 47 ods. 2 Ústavy SR. Tvrdil, že konanie bolo zastavené v dôsledku jeho aktivity. Ďalej uviedol, že svojou činnosťou napĺňa vysoké ciele politiky EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľov a na ich napĺňanie je odkázaný na právne služby, nakoľko bez pomoci advokátov sa nezaobíde. Preto je potrebné, aby mu súdy priznávali náhradu trov konania, tam kde na to vznikli podmienky. Ak tak konať nebudú zabránia tak vedľajšiemu účastníkovi ako neziskovej spoločnosti v pokračovaní činnosti. Následne poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-279/09, z ktorého podľa vedľajšieho účastníka vyplýva, že združenie na ochranu spotrebiteľa má právo na advokáta aj na náhradu trov konania. Do pozornosti dal aj znenie ust. § 137 O.s.p., tvrdiac, že podľa daného ustanovenia mu náhrada výdavkov za zastupovanie advokátom výslovne patrí. Mal za to, že celé odvolanie navrhovateľa vyznieva tak, ako keby si navrhovateľ od súdu nárokoval ochranu hospodárskych záujmov na jeho strane. Čo sa týka trov právneho zastúpenia vedľajší účastník uviedol, že je nerozhodné akú mal vedomosť o predmete sporu pred vstupom do konania. Zdalo sa mu normálne a logické, že pred vstupom do konania nemohol mať o predmete sporu iné informácie ako tie, ktoré získal žiadosťou predsedovi okresného súdu. Nakoľko okresný súd s ním ako s vedľajším účastníkom koná, nemali by byť podľa vedľajšieho účastníka žiadne pochybnosti o tom, že musel byť uskutočnený právny úkon na základe ktorého vznikol medzi ním a jeho zástupcom právny vzťah a teda, že bol uskutočnený úkon právnej služby prevzatie a príprava zastúpenia. Opatrovníčka odporcu sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadrila. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania vedľajšieho účastníka, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné. Podľa § 93 ods. 2 O.s.p. ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Podľa § 93 ods. 4 O.s.p. v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. V zmysle citovaného ust. § 93 ods. 4 O.s.p. má vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Za predpokladu, že účastníkovi konania na strane ktorého vedľajší účastník vystupuje vznikne právo na náhradu trov konania, môže byť náhrada trov konania priznaná aj samotnému vedľajšiemu účastníkovi. Zo spisového materiálu súdenej veci je zrejmé, že súd prvého stupňa zastavil konanie z dôvodu, že podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 29.05.2012, vzal navrhovateľ návrh v celom rozsahu späť bez uvedenia dôvodu. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ zavinil zastavenie konania, odporcovi vzniklo právo na náhradu trov konania podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. Analogicky podľa § 93 ods. 4 O.s.p. právo na náhradu trov konania vzniklo súčasne aj vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu, ktorý do konania vstúpil podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 22.02.2012. Podľa ust. § 25 ods. 1 O.s.p. si účastník ako zástupcu môže vždy zvoliť advokáta. Nakoľko vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva ako účastník, je oprávnený tzn. môže sa dať aj vedľajší účastník v konaní zastupovať advokátom. V prejednávanej veci vedľajšieho účastníka zastupoval advokát na základe plnomocenstva. Odvolací súd považuje za nutné uviesť, že právo vedľajšieho účastníka resp. ústavné právo každého - vrátane vedľajšieho účastníka na právnu pomoc vyplývajúce z čl. 47 ods. 2 Ústavy SR nepopiera a ani nespochybňuje. Avšak v prípade, že si účastník zvolí ako svojho zástupcu advokáta, musí však počítať aj so vznikom trov, nakoľko advokát má právo na úhradu svojich primeraných a opodstatnených nákladov. Preto skutočnosť, že súd účastníkovi právo na náhradu trov konania neprizná, sama osebe neznamená popretie rovnosti podmienok v konkrétnom súdnom konaní, a už vôbec to neznamená odňatie procesného práva účastníka na zastúpenie advokátom. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Odvolací súd považuje záver prvostupňového súdu o priznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi za nesprávny, hoci v prejednávanej veci vzniklo v zmysle § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. odporcovi a aj vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu právo na náhradu trov konania proti navrhovateľovi. Správne mal prvostupňový súd o trovách konania vedľajšieho účastníka rozhodnúť podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznať s odôvodnením, že tieto nespĺňajú podmienku účelnosti nevyhnutnú pre priznanie náhrady trov konania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania musí súd vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených účastníkom resp. či vôbec boli vynaložené. Účelnosťou je potrebné rozumieť vlastnosť, ktorá sleduje naplnenie cieľa. Opodstatnená je v prípade, že vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Vzhľadom na zmysel ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o náhrade trov konania je súd povinný posudzovať účelnosť pri každom úkone právnej služby samostatne. V predmetnej právnej veci vedľajší účastník prostredníctvom svojho právneho zástupcu spolu s oznámením o vstupe do konania zároveň požiadal súd prvého stupňa o doručenie návrhu na začatie konania s prílohami a uplatnil si náhradu trov konania (č. l. 35 spisu). Z uvedeného je zrejmé, že v čase vstupu do konania nepoznal predmet sporu a len z označenia účastníkov konania usúdil, že ide o spotrebiteľskú vec. Odvolaciemu súdu nie je v tejto súvislosti jasné ako mohol právny zástupca vedľajšieho účastníka vykonať prípravu zastúpenia, keď samotný vedľajší účastník nevedel, do akého konania vstupuje. Podľa odvolacieho súdu len na základe skutočnosti, že odporcom je spotrebiteľ, bez akejkoľvek bližšej vedomosti o predmete a štádiu konania, do ktorého vstupuje, je prakticky nemožné náležite sa pripraviť na zastupovanie v tej ktorej veci. Rovnako nie je bez ďalšieho dobre možné sa riadne oboznámiť s vecou samou a so stavom konania len z obsahu samotného návrhu na začatie konania. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka bol návrh s prílohami doručený dňa 27.08.2012. V písomnom podaní doručenom súdu dňa 06.09.2012 označenom ako Vyjadrenie vedľajšieho účastníka si vedľajší účastník vyčíslil trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia a vyjadrenie zo dňa 06.09.2012 spolu vo výške 213,50 €. Konštatujúc, že žaloba je zo dňa 07.02.2012, vo vyjadrení zo dňa 06.09.2012, vedľajší účastník súčasne vzniesol aj námietku premlčania. Z rozhodovacej činnosti je odvolaciemu súdu pritom známe, že zo strany vedľajšieho účastníka po doručení návrhu na začatie konania (niekedy aj pred samotným doručeným návrhu) dochádza k vznášaniu námietky premlčania automaticky, v zásade bez bližšej znalosti prejednávanej veci. Nakoľko ide o bežný postup vedľajší účastníka, odvolací súd, aj vzhľadom na obsah spisového materiálu a postup vedľajšieho účastníka, ktorý je identický s množstvom iných súdnych konaní v obdobnej veci, nemá dôvod pochybovať, že tomu tak nie je aj v danom prípade. Naviac podľa odvolacieho nemožno dospieť k záveru, že navrhovateľ vzal návrh späť na základe toho, že vedľajší účastník vzniesol námietku premlčania nároku uplatňovaného navrhovateľom. Späťvzatie návrhu na začatie konania je dispozičným právom navrhovateľa, keď v predmetnej veci ku späťvzatiu návrhu došlo pred prvým pojednávaním vo veci samej a bez uvedenia dôvodu. Následne si vedľajší účastník v písomnom podaní doručenom súdu dňa 17.06.2013, taktiež označenom ako Vyjadrenie vedľajšieho účastníka, uplatnil a vyčíslil trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby, spolu vo výške 320,47 € (č. l. 65 spisu). Podľa odvolacieho súdu obsahom písomného podania vedľajšieho účastníka zo dňa 17.06.2013 sú všeobecné a abstraktné formulácie týkajúce sa navrhovateľom predloženej Dohody o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach obsahujúce všeobecné, priam zautomatizované tvrdenia, ktoré sú prevažne obrysovité a vykazujúce známky hlbšej neznalosti prejednávanej veci, pričom sú uplatňované vedľajších účastníkom vo všetkých obdobných súdnych konaniach. Vzhľadom na vyššie uvedené je potom námietka navrhovateľa uplatnená v odvolaní, že v danom prípade nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva, dôvodná. Zároveň je nutné poukázať na tú skutočnosť, že cieľom vedľajšieho účastníka - Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS - je kolektívna ochrana spotrebiteľa, podávanie žalôb podľa zákona o ochrane spotrebiteľa, ako aj zastupovanie spotrebiteľa v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka, čo znamená, že vedľajší účastník, ktorý je založený na ochranu práv podľa osobitného predpisu by mal byť schopný poskytnúť odporcovi ako spotrebiteľovi v spotrebiteľskej veci vedenej na súde odbornú pomoc sám. Tento názor má oporu v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 78/03, v zmysle ktorého nie je porušením základného práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, ak účastníkovi, ktorý disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, súd neprizná náhradu trov právneho zastúpenia, ak ich nepovažuje za účelne vynaložené, a to práve preto, že vedľajší účastník bol na ochranu spotrebiteľa zriadený a teda má byť schopný v spotrebiteľských sporoch spotrebiteľov kvalifikovane zastupovať. Preto odvolací súd v neposlednom rade prihliadol aj na skutočnosť, že vedľajší účastník vstúpil do konania ako organizácia na ochranu spotrebiteľa z vlastného podnetu a splnomocnil právneho zástupcu z radov advokátov, hoci zo samotnej podstaty vedľajšieho účastníka vyplýva, že musí byť schopný konať v mene toho, na strane koho vstupuje do konania. Zároveň je odvolaciemu súdu z rozhodovacej činnosti známe, že vedľajší účastník paušálne vstupuje do konaní, v ktorých ako navrhovatelia vystupujú určité subjekty, a to bez ohľadu na stav konania, vôľu spotrebiteľa a účelnosť úkonov vedľajšieho účastníka. Pri rozposielaní oznámení o vstupe do konaní, vyjadrení (vznesenie námietky premlčania), ide o identické typizované úkony podľa vzoru, ktoré môžu byť generované aj automatizované, pritom nemožno v každej jednej veci hovoriť o účelnom vynaložení trov právneho zastúpenia. Takéto konanie vedľajšieho účastníka nemožno považovať ani za dôkaz o jeho vôli naplniť cieľ, pre ktorý bolo toto združenie založené. Vyvoláva to skôr dôvodné podozrenie, že skutočným cieľom združenia nie je ochrana práv konkrétneho spotrebiteľa, ale zárobková činnosť právneho zástupcu vedľajšieho účastníka v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Právne irelevantné je tvrdenie vedľajšieho účastníka o tom, že podľa ust. § 137 O.s.p. mu náhrada výdavkov za zastupovanie advokátom výslovne patrí. Podľa ust. § 137 O.s.p. medzi trovy konania okrem iného patrí aj náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu. V prípade, že by bol názor vedľajšieho účastníka správny, tak by nepriznanie trov konania v každom jednom prípade znamenalo porušenie ust. § 137 O.s.p. Toto ustanovenie pritom len exemplifikatívne vymenúva jednotlivé druhy trov konania, pričom na ich priznanie je potrebné splnenie podmienok vyžadovaných § 142 a nasl. O.s.p., medzi ktoré patrí aj účelnosť vynaložených trov konania. Navyše vedľajší účastník ako združenie na ochranu práv spotrebiteľa nie je v prejednávanej veci právnickou osobu oprávnenou zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu. Vystupuje len v pozícii vedľajšieho účastníka a v zmysle § 93 ods. 4 druhá veta O.s.p. koná sám za seba. Ako právnická osoba oprávnená zastupovať v konaní by vystupovalo len v prípade, že by mu účastník konania udelil plnomocenstvo na zastupovanie, čo však v prejednávanej veci nebolo preukázané a vedľajší účastník vstúpil do konania z vlastného podnetu. Pokiaľ ide o rozsudok Súdneho dvora EÚ, na obsah ktorého poukázal vo svojom odvolaní vedľajší účastník, odvolací súd uvádza, že Súdny dvor EÚ v tomto rozsudku ustálil, že zásada účinnej súdnej ochrany, ako je stanovená v článku 47 Charty, sa má vykladať v tom zmysle, že nie je vylúčené, aby sa jej dovolávali právnické osoby a pomoc poskytnutá na základe tejto zásady môže zahŕňať najmä oslobodenie od platenia trov konania a/alebo zastupovanie advokátom. Z uvedeného rozsudku však nevyplýva, že by vedľajší účastník ako právnická osoba založená na ochranu práv spotrebiteľa, mal vo všetkých konaniach, do ktorých vstúpi, právo na náhradu trov právneho zastúpenia bez splnenia podmienok vyžadovaných Občianskym súdnym poriadkom, a teda okrem iného aj účelnosti vynaložených trov konania. Odvolací súd vo vzťahu k rozhodnutiam iných krajských súdov, na ktoré navrhovateľ vo svojom odvolaní a vedľajší účastník vo svojom vyjadrení k odvolaniu poukazujú, uvádza, že nie je viazaný rozhodnutiami iných krajských súdov v obdobných veciach. Aj po oboznámení sa s obsahom týchto rozhodnutí zotrváva na svojom právnom názore, že trovy vedľajšieho účastníka neboli v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. účelne vynaložené, a preto mu ich náhradu nepriznal. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania vedľajšieho účastníka nevykazuje známky vecnej správnosti, pretože trovy uplatnené vedľajším účastníkom neboli účelne vynaloženými trovami. Úkony, za ktoré si v konaní uplatnil vedľajší účastník právo na ich náhradu, neboli nevyhnutné pre úspech vo veci, t. j. vedľajší účastník neposkytol odporcovi žiadne služby, ktorých vykonanie by malo akýkoľvek vplyv na rozhodnutie súdu prvého stupňa a ktoré by nemohlo uskutočniť samotné združenie bez právneho zastúpenia. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania vedľajšieho účastníka podľa ust. § 220 O.s.p. zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľovi, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznal podľa podaného vyčíslenia náhradu trov vynaložených v odvolacom konaní za podané odvolanie vo výške 24,31 €, ktoré uložil vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu s poukazom na ustanovenie § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť právnemu zástupcovi navrhovateľa do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Trovy odvolacieho konania predstavujú teda odmenu advokáta za 1 úkon právnej služby a to písomné odvolanie doručené súdu dňa 07.08.2013, keď odmena advokáta za 1 úkon právnej služby predstavuje s poukazom na § 10 ods. 1, § 14 ods. 3 písm. b) Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb sumu 40,665 € a aj s poukazom na ustanovenie § 15 písm. a) citovanej vyhlášky predstavuje sumu 48,475 € (40,665 € + 1 x 7,81 € režijný paušál). Táto odmena advokáta bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty v zmysle § 18 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o sumu 9,695 € (48,475 € x 20% = 9,695 €), t.j. odmena, na ktorú vzniklo navrhovateľovi nárok spolu vo výške 58,17 €. Vzhľadom na viazanosť súdu návrhom účastníka konania v zmysle § 153 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p., odvolací súd priznal navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v uplatnenej výške, t.j. v sume 24,31 €. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.