Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/355/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312207264 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1312207264.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členov senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľa: K. C., R.. XX.XX.XXXX, štátny občan SR, trvale bytom: A. XXXX/ XX, D.-R. K., zastúpený: splnomocneným právnym zástupcom: JUDr. Pavol Erben, advokát, so sídlom: Námestie SNP 22, 811 01 Bratislava, proti odporkyni: Q. C., R.. XX.XX.XXXX, štátna občianka SR, trvale bytom: A. XXXX/XX, D.-R. K., zastúpená JUDr. Andrej Gara, Advokátska kancelária so sídlom Prievozská č.2/B, Apollo Business Center, blok B, Bratislava, o návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 19.03.2013, č.k. 37P/129/2012-250, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. Odporkyni sa nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na zrušenie vyživovacej povinnosti a uložil mu povinnosť nahradiť odporkyni trovy právneho zastúpenia vo výške 100%. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 62 ods.1,2,3,4,5, § 65 ods.3, § 76 ods.1, § 77 ods.1, § 78 ods.1,3 Zákona o rodine, keď mal po vykonanom dokazovaní dostatočne preukázané, že odporkyňa je riadnou študentkou dennej formy 3. ročníka Obchodnej akadémie v Bratislave na W. XXX a je výživou i naďalej odkázaná na svojich rodičov. Za preukázané mal, že navrhovateľ si vyživovaciu povinnosť určenú mu rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, č.k. 38P/206/2007-507 zo dňa 18.11.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č.k. 11CoP/57/11-581 zo dňa 27.9.2011 vo výške XXX euro mesačne plní ( naposledy ju odporkyni uhradil vo februári roku 2013). V odôvodnení konštatoval, že navrhovateľ sa okrem výživného žiadnym iným spôsobom na výchove a výžive t.č. plnoletej odporkyne už nepodieľa niekoľko rokov, s odporkyňou sa nestretáva nezakupuje jej darčeky. K námietke navrhovateľa o tom, že jeho príjem nepostačuje na plnenie určenej vyživovacej povinnosti uviedol, že v konaní zistené jeho majetkové a zárobkové možnosti mu umožňujú platiť naposledy súdom stanové výživné na odporkyňu. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľ je spoločníkom a konateľom v dvoch obchodných spoločnostiach, pričom jedna z týchto obchodných spoločností vlastní lukratívnu nehnuteľnosť, v ktorej navrhovateľ aj býva, preto má vyriešenú bytovú otázku. Rovnako zistil, že navrhovateľ previedol svoj podiel na spoločníčku dňa 5.7.2011. K tvrdeniam navrhovateľa o zbavení sa majetku odporkyňou ( ktorý jej daroval) uviedol, že pri podozrení na prebiehajúce rôzne formy domáceho násilia, bol tento krok odporkyne zjavne nevyhnutný, keďže bola vyčerpávaná neustálymi konfliktami, keď násilie nakoniec konštatovalo aj Centrum poradenskopsychologických služieb. V odôvodnení ďalej konštatoval, že intenzita domáceho násilia bola po prevode predmetnej nehnuteľnosti znížená. Súd prvého stupňa mal za to, že vyživovacia povinnosť navrhovateľa k odporkyni i naďalej trvá a tento si je ju povinný plniť v zmysle posledného súdneho rozhodnutia. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením §-u 151 ods. 7 O.s.p. s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ navrhujúc, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil, jeho návrhu vyhovel a rozhodol o zrušení jeho vyživovacej povinnosti odo dňa 27.6.2011 a o povinnosti odporkyne vrátiť mu výživné uhradené od 27.6.2011 do dňa vyhlásenia rozhodnutia. Odvolateľ namietol, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci, nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa jeho názoru v konaní preukázal, že od poslednej úpravy výživného nastala zmena pomerov podľa § 78 Zákona o rodine na jeho strane ako aj na strane odporkyne a jej matky, a to prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na bratislavskej Kolibe, ktoré odporkyňa po nadobudnutí plnoletosti previedla na svoju matku, následkom čoho stratil možnosť predmetnú nehnuteľnosť užívať z titulu vecného bremena. Navrhovateľ ďalej uviedol, že nemá príjmy, z ktorých by mohol plniť vyživovaciu povinnosť v súčasnosti určenom rozsahu, keď jeho príjmy zo závislej činnosti súdu riadne vydokladoval. Rovnako súdu predložil zmluvu o pôžičke ku ktorej bol donútený, aby si mohol plniť určenú vyživovaciu povinnosť. Obchodné spoločnosti, v ktorých je konateľom a spoločníkom dosahujú negatívny hospodársky výsledok, čo je doložené a relevantnými dokladmi, dlhodobo nemá žiadne príjmy z týchto spoločností, nemá žiaden iný príjem a majetok, z ktorého by mohol plniť vyživovaciu povinnosť v stanovenej výške a jeho schopnosti mu neumožňujú v súčasnej dobe jeho finančnú situáciu zlepšiť. Výživné je v súčasnosti určené v rozpore s dobrými mravmi, keďže značne presahuje jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery. Súd prvého stupňa v konaní neskúmal vnútorné pomery spoločnosti, nezohľadnil hospodársky výsledok spoločnosti a úverové zaťaženie predmetnej nehnuteľnosti. V konaní viackrát zdôrazňoval a preukazoval, že v spoločnosti, v ktorých je spoločníkom, majú dlhodobo negatívny výsledok hospodárenia, nevytvárajú zisk a žiadne príjmy mu z týchto spoločností neplynú. Súd iba na základe ničím nepodložených tvrdení protistrany dospel k záveru, že jeho majetkové a zárobkové pomery mu umožňujú plniť si vyživovaciu povinnosť v stanovenej sume. Konštatácia súdu o podozrení na prebiehajúce rôzne formy domáceho násilia je len svojvoľným a nepodloženým výrokom, keď domáceho násilia a žiadnej formy psychického alebo fyzického útoku na odporkyňu alebo jej matku sa nikdy nedopustil a toto tvrdenie nemá podklad v žiadnych relevantných dokladoch založených v spise. Naopak, práve odporkyňa a jej matka sa voči nemu správali spôsobom, ktorý je možno jednoznačne hodnotiť ako hrubé porušenie mravov, vyhnali ho z domu, pravidelne polícii oznamovali vykonštruované skutky s cieľom poškodiť ho a zabrániť mu v ďalšom užívaní domu. Žiaden zo skutkov oznámených odporkyňou sa nestal, a teda nemohol byť nikdy preukázaný. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že životná úroveň odporkyne s údajnými výdavkami okolo XXX euro mesačne značne presahuje jeho životnú úroveň, odporkyňa si riadne neplní svoje študijné povinnosti a účelovo si predlžuje štúdium. Navrhovateľ v odvolaní namietol odňatie možnosti konať pred súdom tým, že súd prvého stupňa nezaznamenal podstatnú časť jeho prednesov ako aj prednesov jeho právneho zástupcu, a teda sa ani nezaoberal jeho tvrdeniami, ktoré odzneli na poslednom pojednávaní v priebehu ktorého bol vyhlásený rozsudok. Konštatoval, že procesné námietky podrobne uviedol v jeho podaní zo 20.3.2013. Súd prvého stupňa mu tiež neumožnil oboznámiť sa s osemstranovým vyjadrením protistrany, ktoré mu doručil priamo na pojednávaní a nemohol sa vyjadriť k jeho obsahu a ani k rozsiahlemu zväzku jeho príloh i napriek tomu, že predmetné vyjadrenie aj jeho prílohy súd použil ako podklad pre rozhodnutie. Odporkyňa v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhovateľa navrhla rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne a právne správne podľa § 219 O.s.p. potvrdiť a zaviazať navrhovateľa na náhradu trov odvolacieho konania. Tvrdenia navrhovateľa o zmene pomerov na jeho strane ako platiteľa výživného a na strane jej strane považovala za tendenčné a nepodložené žiadnymi dôkazmi. Vo vzťahu k príjmovým pomerom navrhovateľa mala za zjavné, že navrhovateľ by pri príjme v sume cca XXX,XX euro mesačne nebol schopný uspokojovať ani svoje základné životné potreby. Preto vyvstáva otázka, odkiaľ má navrhovateľ finančné prostriedky na svoju obživu, ošatenie a podobne. Navrhovateľ žije na vysokej životnej úrovni a jeho tvrdenia sú v tomto smere zavádzajúce a účelové. Skutočnosť, že previedla rodinný dom na svoju matku nemá žiaden vplyv na zmenu majetkových pomerov navrhovateľa, nakoľko tento nikdy nebol vlastníkom rodinného domu, ktorý predala (ani v čase vyhlásenia posledného rozsudku o výživnom v roku 2011 ). Čo sa týka zmeny pomerov na jej strane a strane matky, príjem jej matky je nižší oproti tomu, ktorý mala v čase poslednej úpravy výživného. Vo vzťahu k tvrdeniam navrhovateľa o neexistencii domáceho ani žiadneho iného psychického alebo fyzického útoku na jej osobu a jej matku poukázala na množstvo podaných trestných oznámení doložených do spisu. Počas incidentu zo dňa 22.7.2011 navrhovateľ priamo pred orgánom vyslaným na preverenie situácie jej matku udrel do oblasti ramena a vzápätí ju začal k sebe ťahať. Z jej strany nikdy nešlo o žiadne účelové predlžovanie štúdia a opakovanie 2. ročníka štúdia na strednej ekonomickej škole v Obchodnej akadémii v Bratislave bolo spôsobené negatívnymi udalosťami v jej rodine ( navrhovateľ toho času vyvíjal neustále agresívne verbálne, ako aj fyzické útoky jednak na ňu a aj jej matku. Z dôvodu pretrvávajúcich problémov s navrhovateľom navštevovala psychologickú poradňu v Krasňanoch, domov častokrát chodila po rebríku alebo cez okienko na toalete a nebolo ojedinelé, že nemala prístup ani k svojim osobným veciam, teda ani študijným materiálom a pomôckam. V konaní preukázala svoje odôvodnené potreby a svoje a matkine majetkové pomery, ako aj dôvody prevodu rodinného domu kúpnou zmluvou na matku, svoju súčasnú finančnú situáciu a tiež svoju odkázanosť na platenie výživného zo strany otca t. j. navrhovateľa. Predajom nehnuteľnosti za sumu XXXX euro matke sa žiadnym spôsobom neobohatila a tento predaj v žiadnom prípade nesvedčí o tom, že je dostatočne finančne fundovaná. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa vo vzťahu k rozhodnutiu, v ktorom zamietol návrh na zrušenie povinnosti navrhovateľa platiť od 27.6.2011 na výživu odporkyni a uloženie povinnosti odporkyni vrátiť navrhovateľovi výživné uhradené za obdobie od 27.6.2011 do vyhlásenia rozhodnutia riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.), výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel v tejto otázke k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj dostatočne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 62 ods 1,2,3 Zákona o rodine, plnením vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Podľa § 65 ods. 3 Zákona o rodine, výživné plnoletých detí upraví súd len na návrh. Podľa § 78 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. V prejednávanom prípade je pre právne posúdenie návrhu navrhovateľa na zrušenie vyživovacej povinnosti naposledy mu určenej rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, č.k. 38P/206/2007-507 zo dňa 18.11.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č.k. 11CoP/57/11-581 zo dňa 27.9.2011 vo výške XXX euro mesačne ( ktorým je súd v tomto sporovom konaní viazaný ) podstatná okolnosť, či je odporkyňa v postavení osoby, ktorá nie je schopná sa sama živiť. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že právo dieťaťa na výživu voči rodičom vzniká najskôr narodením. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči dieťaťu trvá, kým dieťa nie je schopné sa samo živiť. Kedy nastane takýto faktický stav, závisí od okolností konkrétneho prípadu - medzi rozhodujúce okolnosti na strane dieťaťa ( bez významu je v tomto smere jeho plnoletosť ) patrí jeho vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery a podobne. Len samotná skutočnosť, že dieťa nadobudlo pracovnoprávnu spôsobilosť, nemá vplyv na zánik vyživovacej povinnosti rodičov. Súhrnne možno konštatovať, že dieťa je schopné sa samo živiť vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby. Môže sa stať, že takáto okolnosť nenastane nikdy, napríklad v prípade ťažkej invalidity dieťaťa. Povinnosť rodičov živiť svoje dieťa netrvá v prípade, ak dieťa už ukončilo primeranú prípravu na povolanie, má primeraný zdravotný stav, existujú preň pracovné príležitosti, avšak dieťa o ne nemá záujem a z vlastnej vôle nepracuje. Zo skutkového stavu vyplývajúceho v danej veci z dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa vyplýva, že vyživovacia povinnosť navrhovateľa k odporkyni bola naposledy určená rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, č.k. 38P/206/2007-507 zo dňa 18.11.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č.k. 11CoP/57/11-581 zo dňa 27.9.2011 na sumu XXX euro mesačne. Z výsluchu účastníkov a doložených listinných dôkazov je ďalej nesporné, že v čase rozhodovania súdu prvého stupňa bola odporkyňa študentkou 3. ročníka dennej formy štúdia Obchodnej akadémie na Račianskej ulici v Bratislave čo znamená, že nemala postavenie dieťaťa, ktoré je schopné sa samo živiť ( § 62 ods.1 Zákona o rodine ). Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa i nad rámec dôkazných návrhov účastníkov ( § 120 ods. 1 O.s.p.) nevyplynulo, že by odporkyňa bola schopná samostatne uspokojovať svoje potreby - z dokazovania je jednoznačné, že je výživou odkázaná na svojich rodičoch, ako i na pomoc starých rodičov z matkinej strany . Okolnosť, že odporkyňa Kúpnou zmluvou zo dňa 27.6.2011 predala nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX J..Ú.. C., obec Bratislava - Nové mesto, okres Bratislava III ( ktorých vlastníčkou sa stala v čase svojej maloletosti na základe Darovacej zmluvy zo dňa 2.8.1995 ) svojej matke za sumu X.XXX euro nič nemení na jej postavení ako osoby i naďalej odkázanej výživou na svojich rodičoch. V tejto súvislosti sú bez akéhokoľvek právneho významu pohnútky, ktoré odporkyňu viedli k predaju nehnuteľnosti, v ktorej spolu so svojou matkou býva. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa síce vyplýva, že odporkyňa pre zdravotné a súkromné dôvody opakovala 2. ročník denného štúdia, v súčasnosti však opäť riadne študuje a v škole dosahuje dobrý prospech. Vzhľadom na uvedené je jednoznačné, že návrh otca na zrušenie vyživovacej povinnosti k navrhovateľke naposledy mu určenej rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, č.k. 38P/206/2007-507 zo dňa 18.11.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave , č.k. č.k. 11CoP/57/11-581 zo dňa 27.9.2011 vo výške XXX euro a i návrh na uloženie povinnosti odporkyni vrátiť výživné uhradené jej navrhovateľom v období od 27.6.2011 do rozhodnutia súdu súd prvého stupňa správne zamietol. Pokiaľ ide o tvrdenia navrhovateľa o tom, že jeho súčasné majetkové a zárobkové pomery mu neumožňujú výživné určené v sume XXX euro mesačne uhrádzať je treba uviesť, že vo vzťahu k uplatnenému návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti k nim správne ani súd prvého stupňa a ani odvolací súd neprihliadol. Z citovaného ust. § 62 ods.3 Zákona o rodine totiž vyplýva, že každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Uvedené znamená, že otcom deklarovaná zmena majetkových a zárobkových pomerov by mohla byť ( za predpokladu, že odporkyňa má postavenie dieťaťa neschopného sa samo živiť ) dôvodom len pre zmenu výšky vyživovacej povinnosti k odporkyni pri akceptovaní minimálneho rozsahu vyživovacej povinnosti a nie pre úplné zrušenie vyživovacej povinnosti. Vychádzajúc z návrhu otca , ktorým je súd v tomto konaní viazaný ( § 153 ods.1,2 ), je zamietajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa i z tohto pohľadu vecne správne. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namieta, že konaním súdu mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom je treba uviesť, že odvolací súd v tomto smere nezistil žiadne pochybenia. Vo vzťahu k protokolácii prednesov navrhovateľa a jeho právneho zástupcu v priebehu pojednávania nariadeného súdom prvého stupňa na deň 19.3.2013 je treba sa zhodnúť s názorom súdu prvého stupňa uvedeným v jeho uznesení zo dňa 17.5.2013, č.k. 37P/120/2012-179 o tom, že do zápisnice sa uvádzajú podstatné obsahy výpovedí a prednesov účastníkov konania ( § 40 ods.1,3 O.s.p., § 52 ods. 5 vyhl.č. 543/2005 Z.z. ). Ako neopodstatnenú posúdil i námietku navrhovateľa o nedostatku času na riadne oboznámenie sa s vyjadrením odporkyne zo dňa 13.3.2012 a v jeho prílohe pripojenými listinnými dôkazmi, ktoré mu boli doručené cestou súdu prvého stupňa v priebehu pojednávania nariadeného na deň 19.3.2013. Z obsahu zápisnice z označeného pojednávania vyplýva, že v jeho úvode bolo označené podanie odporkyne aj s prílohami riadne navrhovateľovi doručené a zároveň bol súdom prvého stupňa oboznámený obsah dovtedajšieho konania ( vrátane listinných dôkazov doložených odporkyňou ). K tejto námietke je treba naviac uviesť, že Občiansky súdny poriadok neupravuje minimálne lehoty dané súdu, resp. účastníkom konania na oboznámenie sa s predkladanými listinnými dôkazmi a pri ich predkladaní priamo v priebehu nariadeného pojednávania je len na úvahe súdu zvážiť, či je schopný sa sám, resp. účastník sa s nimi riadne oboznámiť priamo pri ich vykonaní čítaním alebo to, či je na ich oboznámenie potrebný dlhší časový úsek, pre ktoré je nutné zvoliť vhodný procesný postup, napr. odročenie pojednávania. V priebehu označeného pojednávania po predložení podania odporkyne a jeho príloh navrhovateľ a ani jeho právny zástupca nepožiadali súd o prípadné odročenie pojednávania za účelom oboznámenia sa s predloženými listinnými dôkazmi a pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania nemali ďalšie návrhy na jeho prípadné doplnenie. Na základe uvedeného odvolací súd podľa § 219 O.s.p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne a právne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods.1 v spojení s ust. § 142 ods.1 O.s.p., keďže odporkyňa majúca plný úspech v odvolacom konaní si síce právo na náhradu trov odvolacieho konania v podanom odvolaní uplatnila, avšak v lehote do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu požadovanú náhradu trov nevyčíslila ( § 151 pods. 1,2 O.s.p.). V danej veci bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením na úradnej tabuli súdu ( § 156 ods.3 O.s.p.) a v súlade s ust. § 21 ods.2 zák.č. 36/2005 Z.z. v platnom znení o Spravovacom a kancelárskom poriadku bolo v rovnakej lehote zverejnené v elektronickej podobe na webovej stránke súdu. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.