Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/225/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312217485 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1312217485.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa SOLISKO ŠPORT, a.s., IČO: 35 741 864, Hotel FIS, Štrbské Pleso, Vysoké Tatry, práv. zast. Mgr. Milošom Čičmancom, advokátom, Rastislavova 36, Poprad, proti odporcovi Slovenské združenie telesnej kultúry, IČO: 00 681 458, Junácka 6, Bratislava, práv. zast. Doc. JUDr. Ľubomírom Fogašom, CSc., advokátom, Kýčerského 5, Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia, vzájomnom návrhu odporcu na zaplatenie zmluvnej pokuty 36.925,10 EUR a o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č.k. 20Cb 89/2012-155 zo dňa 13.3.2013, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č.k. 20Cb 89/2012-155 zo dňa 13.3.2013 zrušuje a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi zmluvnú pokutu v sume 36.925,10 EUR ako aj trovy konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že navrhovateľ a odporca uzatvorili dňa 1.10.2001 Zmluvu o prenájme pozemku. Predmetom tejto zmluvy bol prenájom pozemku, konkrétne časť parcely č. XXX/XX v k.ú. Š. F. o výmere XXX m2 (nakoľko nastalo prečíslovanie predmetnej parcely, v súčasnosti je táto označená ako parcela registra „I.“ s par. č. XXXX v k.ú. Š.) navrhovateľovi. Zmluvný vzťah založený Zmluvou o prenájme pozemku zo dňa 1.10.2001 bol ukončený na základe výpovede zo dňa 13.7.2009, avšak navrhovateľ a odporca sa neskôr dohodli na uzatvorení novej zmluvy na roky 2010 a 2011. Nájomná zmluva mala nadobudnúť platnosť a účinnosť dňa 1.1.2010 a bola uzatvorená na dobu určitú - do 31.12.2011. Predmet Nájomnej zmluvy, ako aj výška nájomného boli totožné so znením uvedeným v Zmluve o prenájme pozemku. Navrhovateľ nadobudol výlučné vlastnícke právo k pozemku záznamom do katastra nehnuteľností na základe verejnej listiny, ktorú predstavovala Notárska zápisnica č. N 845/97 Nz 844/97 a v nej citovaný GP XXXXXXXX-XXX/XX. Počnúc záznamom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe notárskej zápisnice až do právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7Co 136/2011, ktorý potvrdil rozsudok Okresného súdu v Poprade zo dňa 25.10.2011, sp. zn. 8C 213/2003, t.j. do 28.3.2012 bol navrhovateľ oprávneným vlastníkom predmetného pozemku. V zmysle potvrdeného rozsudku Okresného súdu v Poprade zo dňa 25.10.2011, sp. zn. 8C 213/2003 boli za podielových spoluvlastníkov nehnuteľnosti - parcely registra „I.“ s parc. č. XXXX v k.ú. Š. určení navrhovatelia v tomto konaní v 1. až 883. rade. Medzi účastníkmi konania neboli sporné tvrdené skutkové okolnosti, ale právne posúdenie veci. Navrhovateľ žiadal od odporcu vydanie bezdôvodného obohatenia - nájomného uhradeného na základe uzatvorených zmlúv o nájme pozemkov, ktoré sú však podľa názoru navrhovateľa absolútne neplatné, nakoľko odporca nikdy nebol vlastníkom parciel, za ktorých užívanie účtoval žalobcovi nájomné. Odporca s názorom navrhovateľa nesúhlasil, uviedol, že nevie, z akého dôvodu sa domáha absolútnej neplatnosti oboch nájomných zmlúv, nakoľko v čase ich uzatvorenia, ako aj počas celej doby trvania nájomného vzťahu bol odporca výlučným vlastníkom predmetu nájmu zapísaným na LV č. XXXX k.ú. Š. a navrhovateľ mal z poznámky na LV č. XXXX vedomosť o prebiehajúcich súdnych sporoch o určenie vlastníckeho práva k prenajatému pozemku ako aj ďalším nehnuteľnostiam. Súd prvého stupňa k sporným otázkam uviedol, že zmluvu o prenájme pozemku zo dňa 1.10.2001 a nájomnú zmluvu zo dňa 1.1.2010 považoval za platné právne úkony, nakoľko nájomná zmluva obsahovala všetky podstatné náležitosti označenia prenajímateľa a nájomcu, medzi ktorými sa zmluva uzaviera, predmet nájmu a odplatu za nájom, pričom bolo nepochybné, že v čase ich uzatvorenia, ako aj počas celej doby nájomného vzťahu bol prenajímateľ evidovaný na LV č. XXXX ako výlučný vlastník prenajímaného pozemku. Rovnako súd prvého stupňa nevzhliadol ani jeden z dôvodov absolútnej alebo relatívnej neplatnosti nájomných zmlúv ako predpokladu pre vznik bezdôvodného obohatenia, a preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že odporca si vzájomným návrhom uplatnil nárok na zaplatenie sumy 36.925,10 EUR titulom zmluvnej pokuty, ktorú si zmluvné strany dohodli písomne v článku IV bod 4 Zmluvy o prenájme pozemku zo dňa 1.10.2001, v zmysle ktorého je nájomca povinný platiť prenajímateľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,5 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania s platením nájomného a úhrad za poskytovanie služby spojených s nájmom. Navrhovateľ počas konania nerozporoval tvrdenia odporcu ohľadne vzniku jeho nároku na zmluvnú pokutu, obmedzil sa len na konštatovanie, že nakoľko sú podľa jeho názoru obe nájomné zmluvy absolútne neplatné, odporca nemá právny nárok na uplatňovanie si akýchkoľvek plnení vyplývajúcich z týchto zmlúv, a preto považoval vzájomný návrh odporcu za irelevantný. Súd prvého stupňa posúdil dojednanie o zmluvnej pokute ako platné, nakoľko dohoda o zmluvnej pokute má zákonom predpísanú písomnú formu a je v nej určená výška pokuty, je určitá a zrozumiteľná. Jej opodstatnenosť počas zmluvného vzťahu nenamietal ani navrhovateľ, keď dňa 27.12.2011 uhradil odporcom vystavenú faktúru č. C. zo dňa 6.12.2011 znejúcu na sumu 101,50 EUR titulom sankcie za omeškanie v súlade s čl. IV bod 4 Zmluvy o prenájme, čo navrhovateľ tvrdil a doložil listinnými dôkazmi, nakoľko sa návrhom navrhovateľ domáhal zaplatenia i tejto sumy, a preto navrhovateľa zaviazal na úhradu sumy 36.925,10 EUR. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľa zaviazal na úhradu trov konania odporcovi, ktorý mal v konaní plný úspech. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal navrhovateľ riadne a včas odvolanie, v ktorom odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že odvolací súd uloží odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 8.227,35 EUR, ako i trovy konania a zamietne návrh odporcu na zaplatenie 36.925,10 EUR, alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní vyslovil názor, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil účinky právoplatného rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/136/2011, ktorý potvrdil rozsudok Okresného súdu v Poprade sp. zn. 8C/2013/2003, v zmysle ktorého boli za podielových spoluvlastníkov nehnuteľnosti, parcely registra „I.“ parc. č. XXXX v k.ú. Š. určení osemsto osemdesiati traja navrhovatelia, čím súd určil, že odporca v tomto konaní nie je a ani v minulosti nebol vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Navrhovateľ uviedol, že s názorom prvostupňového súdu, že vlastníctvo uvedení vlastníci nadobudli až nadobudnutím právoplatnosti spomínaného rozsudku, nemožno súhlasiť. Uviedol, že rozhodnutie, ktorým sa určí niečie vlastníctvo, má povahu deklaratórneho rozhodnutia, ktoré má účinky ex tunc, súd ním konštatoval stav, ktorý bol ešte pred začatím konania a nezakladal ním nový vlastnícky vzťah k prejednávanej parcele, ako by sa tak mohlo stať napríklad pri vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom poukázal na viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej aj Českej republiky. Opätovne v odvolaní poukázal na dôvod absolútnej neplatnosti Zmluvy o prenájme pozemku z roku 2001 aj z roku 2010 s poukazom na ustanovenie § 39 O.z.. Navrhovateľ taktiež namietal nedostatočne zistený skutkový stav veci ohľadom vzájomného návrhu odporcu uplatneného titulom zmluvnej pokuty v sume 36.925,10 EUR, nakoľko súd prvého stupňa neskúmal opodstatnenosť tohto nároku, ktorý mal preukázaný len z predloženej faktúry, pričom vôbec neskúmal okolnosti odôvodňujúce jej vystavenie. K uznaniu opodstatnenosti tejto faktúry navrhovateľom pritom nemohlo dôjsť v dôsledku čiastočného plnenia v sume 101,50 EUR, ako nesprávne súd prvého stupňa rozhodol, nakoľko v danom prípade nie je možné aplikovať ustanovenie § 407 Obch. zák., nakoľko ide o občianskoprávny vzťah. Navrhovateľ v odvolaní vyslovil námietku premlčania a uviedol, že i keby zmluvy o nájme neboli absolútne neplatné, k omeškaniu s platením nájomného u neho nedošlo, a tak ani nenastal titul na uplatnenie si zmluvnej pokuty, ktorý by aj tak zanikol od 31.11.2011 premlčaním vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Namietal tiež, že výška zmluvnej pokuty je v zjavnom nepomere k výške zabezpečovanej povinnosti do tej miery, že sa prieči dobrým mravom, nakoľko výška úrokov z omeškania, ktoré zmluvná pokuta nahrádza je vo výške 5,75 % p.a., zatiaľ čo výška zmluvnej pokuty 182,5 % p.a., pričom nájomné predstavovalo sumu 1.128,60 EUR ročne. K odvolaniu navrhovateľa sa obsiahlo vyjadril odporca, ktorý odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a zaviazať navrhovateľa na zaplatenie trov odvolacieho konania. Uviedol najmä, že vlastnícke právo v čase trvania nájmu patrilo odporcovi, ktoré navrhovateľovi pri uzatváraní zmluvy riadne preukázal a ktoré sa zmenilo až spomínaným súdnym rozhodnutím Krajského súdu v Prešove ku dňu 28.3.2012. Poukázal na platnosť Notárskej zápisnice, ktorou predmetné parcely vydržal a ktorých platnosť nebola rozsudkom Krajského súdu v Prešove spochybnená. Odporca poukázal na konanie navrhovateľa, ktorý časť prenajatých parciel prenechal podnájomnými zmluvami do užívania tretím osobám prevádzkujúcim stánky, ktorým nevrátil nimi poskytnuté nájomné. Ďalej odporca k otázke zmluvnej pokuty podotkol, že navrhovateľ mal všetky skutočnosti a dôkazy predložiť už v prvostupňovom konaní podľa § 205a ods. 1 O.s.p. a nespoliehať sa na vyslovenie absolútnej neplatnosti nájomných zmlúv, v dôsledku čoho vyslovil názor, že odvolací súd by na skutočnosti uvádzané navrhovateľom ohľadom zmluvnej pokuty nemal prihliadať. K navrhovateľom namietanej otázke uznania dlhu čiastočným plnením uviedol, že na daný prípad sa musí čiastočne aplikovať Obchodný zákonník ako zákon lex specialis, vo vzťahu k Občianskemu zákonníku ako zákonu lex generalis. Uviedol tiež, že navrhovateľ ako právnická osoba si musí počínať s väčšou mierou obozretnosti v oblasti záväzkových vzťahov ako subjekty posudzované výhradne podľa Občianskeho zákonníka. Uviedol, že výška zmluvnej pokuty je pomerná k výške zabezpečovanej pohľadávky a navyše navrhovateľ jej výšku v konaní pred súdom prvého stupňa nenamietal. K námietke premlčania odporca uviedol, že desaťročná premlčacia lehota (§ 110 Obč. zák.) začala plynúť až 23.12.2011, kedy navrhovateľ čiastočným plnením uznal nárok odporcu na jej zaplatenie, a tá do dňa uplatnenia si protinávrhu neuplynula. K vyjadreniu odporcu sa vyjadril navrhovateľ v tom zmysle, že v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, na ktoré by súd podľa § 205a nemal prihliadať. Uviedol, že nesúhlasí s názorom odporcu, že nenamietal vznik nároku odporcu na zaplatenie zmluvnej pokuty v konaní pred súdom prvého stupňa, o čom svedčia jeho vyjadrenia okrem iného aj na pojednávaní konanom dňa 13.3.2013. K uznaniu dlhu zaplatením faktúry č. FO 9901642 uviedol, že táto faktúra nebola vystavená na sumu 36.925,10 EUR a tak nemožno súhlasiť s názorom odporcu a súdu prvého stupňa, že jej zaplatením navrhovateľ uznal svoj dlh v tejto sume, pričom opätovne poukázal na nemožnosť aplikácie ustanovenia § 407 ods. 3 Obch. zák.. Poukázal tiež na to, že odporcovi nevznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, keďže navrhovateľ zaplatil faktúru, ktorou mu bolo nájomné vyúčtované za roky 2006 až 2011, včas. V prípade, že by navrhovateľovi vznikla povinnosť zaplatiť nájomné bez ohľadu na to, či mu bola vystavená faktúra, tak odporcovi uplynula doba, po ktorú si mohol zmluvnú pokutu uplatniť, a preto navrhovateľ vzniesol námietku premlčania, ktorú je možné vzniesť až do právoplatného skončenia veci, nakoľko sa na ňu nevzťahuje koncentračná zásada. Uviedol, že nájomná zmluva ako zmluvný typ je výhradne upravená v Občianskom zákonníku, a preto sa Obchodný zákonník nemôže využiť ani subsidiárne bez ohľadu na povahu subjektov. Uviedol tiež, že na uplatnenie si bezdôvodného obohatenia sú aktívne vecne legitimovaní výhradne účastníci neplatnej zmluvy a vôbec nie je rozhodujúce, či si skutoční vlastníci nájomné od navrhovateľa žiadali, alebo nie. Reagujúc na vyjadrenie navrhovateľa zaslal odporca súdu svoje obsiahle vyjadrenie, v ktorom opätovne zdôraznil najmä správnosť svojich právnych a skutkových tvrdení uvedených vo svojom predošlom vyjadrení. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nie je správny. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je správne po právnej stránke. Odvolací súd sa nestotožnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa ohľadom posúdenia nadobudnutia vlastníckeho práva odporcom k predmetným parcelám, ktoré boli objektom nájomnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi. Vydržanie, ktoré si odporca nechal osvedčiť notárom nemohlo byť platné, a to vzhľadom na konštatovanie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/136/2011, ktorý potvrdil rozsudok Okresného súdu v Poprade sp. zn. 8C/2013/2003, ktorý svojím deklaratórnym rozhodnutím určil vlastníctvo iným účastníkom ako odporcovi a prejudiciálne tiež riešil otázku platnosti notárskej zápisnice, ktorú v odôvodnení rozhodnutia vyhodnotil ako absolútne neplatnú, a to z viacerých dôvodov. Súd prvého stupňa teda nad rámec potreby vyslovil záver, že notárska zápisnica bola v čase uzavretia zmluvy platná, a preto za čas do právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré určilo iných vlastníkov ako odporcu, odporcovi prislúcha i plnenie z nájomnej zmluvy. Reagujúc na vyjadrenia odporcu odvolací súd k uvedenému dodáva, že nie je nevyhnutné konštatovať samostatným rozhodnutím neplatnosť notárskych zápisníc, nakoľko samotný rozsudok, ktorým bolo vlastníctvo určené, má deklaratórny a nie konštitutívny charakter a notárske zápisnice boli predmetom predbežného posúdenia veci, ktoré jednoznačne vylúčilo možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k názoru, že súd prvého stupňa otázku platnosti nájomných zmlúv nesprávne právne posúdil, nakoľko nie je možné uzavrieť nájomnú zmluvu s prenajímateľom, ktorý nie je vlastníkom a nemá od vlastníka veci potrebné poverenie, či súhlas. K otázke vzájomného návrhu odporcu odvolací súd uvádza, že tento je nevyhnutné spomenúť už v záhlaví rozhodnutia a opätovne posúdiť jeho opodstatnenosť, a to najmä vo vzťahu k platnosti nájomných zmlúv ako aj skutočností, ktoré v konaní účastníci uviedli ohľadom vzniku nároku a jeho premlčania, pričom odvolací súd k veci uvádza, že predošlé posúdenie nároku odporcu nebolo správne právne posúdené, a to najmä z dôvodu nemožnosti aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka, nakoľko ide o nárok vyplývajúci z nájomnej zmluvy, ktorá je upravená ako zmluvný typ Občianskym zákonníkom, a preto ani ustanovenia o zmluvnej pokute, či premlčaní sa riadia ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 221 odsek 1 písmena h/, O.s.p. zrušil napadnutý rozsudok prvého stupňa a podľa odseku 2 tohto ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie v záujme zachovania ústavnej zásady dvojinštančnosti súdneho konania, v ktorom súd prvého stupňa opätovne posúdi vec v naznačenom smere. V novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne i o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.