Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/510/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313201789 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1313201789.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a Mgr. Anny Križákovej v právnej veci navrhovateľky: Q. N. Y. V. F. Š. H. Q. I. Á. , narodená dňa X.X.XXXX, bytom S., W.. Š. č. XX, zastúpená JUDr. Miroslavom Trtílkom, advokátom v Martine, J. Kráľa č. 29, proti odporcovi: Slovenská sporiteľňa, a.s. v skratke SLSP, a.s., Bratislava, Tomášikova č. 48, IČO: 00 151 653, zastúpený spoločnosťou JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o., Piešťany, Sad A. Kmeťa č. 24, IČO: 36 866 598, za ktorú koná konateľ JUDr. Roman Kvasnica, o zaplatenie sumy 15.291,87 €, s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 2. decembra 2013, č.k. 10 C 30/2013-111, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 2. decembra 2013, č.k. 10 C 30/2013-111, p o t v r d z u j e . Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania v sume 328,38 € pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu navrhovateľky JUDr. Miroslava Trtílka, advokáta v Martine, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Dovolanie n e p r i p ú š ť a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava III. rozsudkom zo dňa 2.12.2013, č.k. 10 C 30/2013-111, uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 15.291,87 € spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 463,39 € od 16.5.2010 do zaplatenia, zo sumy 463,39 € od 16.6.2010 do zaplatenia, zo sumy 463,39 € od 16.7.2010 do zaplatenia, zo sumy 463,39 € od 16.8.2010 do zaplatenia, zo sumy 463,39 € od 16.9.2010 do zaplatenia, zo sumy 463,39 € od 16.10.2010 do zaplatenia, zo sumy 463,39 € od 16.11.2010 do zaplatenia, zo sumy 463,39 € od 16.12.2010 do zaplatenia, zo sumy 463,39 € od 16.1.2011 do zaplatenia, zo sumy 463,39 € od 16.2.2011 do zaplatenia, zo sumy 463,39 € od 16.3.2011 do zaplatenia; spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 463,39 € od 16.4.2011 do zaplatenia, zo sumy 463,39 € od 16.5.2011 do zaplatenia, zo sumy 463,39 € od 16.6.2011 do zaplatenia; spolu s 9,50 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 463,39 € od 16.7.2011 do zaplatenia, zo sumy 463,39 € od 16.8.2011 do zaplatenia, zo sumy 463,39 € od 16.9.2011 do zaplatenia, zo sumy 463,39 € od 16.10.2011 do zaplatenia; spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 463,39 € od 16.11.2011 do zaplatenia; spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 463,39 € od 16.12.2011 do zaplatenia, zo sumy 463,39 € od 16.1.2012 do zaplatenia, zo sumy 463,39 € od 16.2.2012 do zaplatenia, zo sumy 463,39 € od 16.3.2012 do zaplatenia, zo sumy 463,39 € od 16.4.2012 do zaplatenia, zo sumy 463,39 € od 16.5.2012 do zaplatenia, zo sumy 463,39 € od 16.6.2012 do zaplatenia; spolu s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 463,39 € od 16.7.2012 do zaplatenia, zo sumy 463,39 € od 16.8.2012 do zaplatenia, zo sumy 463,39 € od 16.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 463,39 € od 16.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 463,39 € od 16.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 463,39 € od 16.12.2012 do zaplatenia, zo sumy 463,39 € od 16.1.2013 do zaplatenia; nahradiť navrhovateľke trovy konania v sume 917,-- € pozostávajúce zo zaplateného poplatku z predmetu konania, v sume 1.448,13 € pozostávajúce z trov právneho zastúpenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Nárok navrhovateľka opiera o zmluvu uzavretú dňa 20.10.1995 medzi povinným (odporcom) a ňou ako príjemcom s označením Zmluva o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s.“. Predmetom zmluvy bol záväzok odporcu poskytovať jej doživotné plnenie z podporného dôchodkového fondu v sume 13.960,-- Sk (463,39 €) mesačne vždy k 15. dňu každého mesiaca až do jej dožitia. Navrhovateľka danú zmluvu považovala za zmluvu o dôchodku uzavretú podľa ustanovenia § 842 Občianskeho zákonníka. Od uzavretia zmluvy o dôchodku odporca jej pravidelne mesačne uvedenú sumu aj poskytoval. Neskôr odporca podaním zo dňa 26.10.2009 vypovedal zmluvu o dôchodku z dôvodu využitia zákonného práva podľa ustanovenia § 582 Občianskeho zákonníka s tým, že platnosť a účinnosť zmluvy o dôchodku mala skončiť ku koncu najbližšieho kalendárneho štvrťroka (31.3.2010). Výpoveď odporcu považovala za neplatnú, danú v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka, zmluvný vzťah naďalej trvá, a keďže odporca jej plnenie za obdobie máj 2010 až január 2013 neposkytol riadne a včas, zostal v omeškaní. Z tohto dôvodu žiadala priznať aj úroky z omeškania. Zdôraznila, že splátka za mesiac apríl 2010 je bola priznaná rozsudkom Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 16.1.2013, sp.zn. 10 C 72/2012, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.10.2013, č.k. 2 Co 297/2013-142. Zdôraznila tiež právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v náleze zo dňa 25.4.2012, sp.zn. II. ÚS 26/2012. Námietku odporcu k dôvodom neplatnosti zmluvy o dôchodku z dôvodu rozporu ustanovenia čl. II., III. zmluvy považovala za nedôvodnú; námietka odporcu o dodatočnej nemožnosti plnenia vyplývajúcej zo znenia § 27 ods. 8, § 116, § 119 zákona č. 483/2001 Z.z., bola vyhodnotená ako nedôvodná rozsudkom Okresného súde Bratislava III. zo dňa 16.2.20110 sp.zn. 44 C 120/2010, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.9.2011, sp.zn. 15 Co 152/2011. Dovolanie odporcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29.2.2012, sp.zn. 2 Cdo 23/2012, odmietol. Zmluvu o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu súd posúdil ako zmluvu o dôchodku podľa § 842 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dôchodok je potrebné chápať ako opakujúce sa plnenie (rentu). V zmysle citovaného zákonného ustanovenia táto zmluva musí mať písomnú formu, v ktorej sa niekto zaväzuje, že inému doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania bude vyplácať v určitej výške dôchodok. Účelom tejto zmluvy je niekoho zabezpečiť, či už doživotne, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania. Dobu trvania možno viazať na konkrétnu dátumom neurčiteľnú objektívne zistiteľnú skutočnosť, z ktorej je možné bez pochýb zistiť, kedy sa právny úkon končí, pričom v dobe uzavretia zmluvy nemusia mať účastníci tohto právneho vzťahu istotu, kedy takáto dohodnutá doba uplynie, je však isté, že táto skutočnosť nastane. Predmetnou zmluvou sa v prospech navrhovateľky založilo právo na vyplácanie dôchodku doživotne, t.j. na dobu určitú, avšak neurčitého trvania. Ide o presne určený okamih začatia vyplácania dôchodku a okamih ukončenia právneho vzťahu, a to smrťou oprávnenej, ktorá skutočnosť nie je závislá od ľudskej vôle. Už charakter predmetného právneho vzťahu svedčí o tom, že takýto typ zmluvy nie je možné dohodnúť na čas neurčitý, ale buď doživotne, teda do okamihu smrti oprávneného alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania, špecifikovanú určitým časovým úsekom, ktorá má svoj začiatok a koniec. Zo zmluvy jasne vyplýva, že povinný (odporca) sa zaväzuje vyplácať príjemcovi (navrhovateľke) doživotne sumu, a to vždy k 15. dňu každého mesiaca až do dožitia príjemcu, ktorá skutočnosť sa upresňuje v článku III zmluvy, v ktorom sa uvádza aj koniec vyplácania mesiacom, ktorého sa príjemca dožil, čím sa rieši koniec zmluvnej povinnosti odporcu. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetná zmluva zo dňa 20.10.1995 nebola uzavretá na dobu neurčitú, nemal odporca právo túto zmluvu vypovedať podľa § 582 Občianskeho zákonníka. Výpoveď daná odporcom je potom v rozpore so zákonom a ako právny úkon je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatná, pričom súd tento právny úkon odporcu posudzoval prejudiciálne v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej. Samotnú zmluvu o dôchodku súd považoval za platný právny úkon; v tejto súvislosti zdôraznil konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III. pod sp. zn. 10 C 72/2012, v ktorom konaní bola navrhovateľka proti odporcovi úspešná. Predmetnú zmluvu súd považuje za platnú aj vo vzťahu k zákonu č. 483/2001 Z.z. o bankách. Osobitne k ustanoveniu § 27 ods. 8 zákona o bankách, podľa ktorého banka a pobočka zahraničnej banky nesmú uzavierať zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok pre nich, najmä také zmluvy, ktoré ich zaväzujú na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, alebo ktorými sú zjavne nedostatočne zabezpečené pohľadávky; k ustanoveniu § 119 ods. 3 zákona o bankách, podľa ktorého sa banke zakazuje činnosť, ktorá je v rozpore so zákonom o bankách. V tomto smere súd poukázal na samotný interný predpis odporcu, Štatút Podporného dôchodkového fondu, ktorého účelom je slúžiť na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci odporcu dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti k odporcovi, kvality ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov odporcu, čo je aj v záujme samotného odporcu, ktorý plní svoje úlohy prostredníctvom svojich zamestnancov. Navrhovateľka pre odporcu pracovala značný počet rokov, odporca voči nej nevystupuje ako podnikateľský subjekt, ale ako jej zamestnávateľ. Zdôraznil nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.02.2012, sp. zn. II. ÚS 26/2012, podľa ktorého by bolo v rozpore s účelom a zmyslom úpravy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej osobe bola narušená možnosťou povinnej osoby kedykoľvek zmluvný vzťah ukončiť, preto je v takýchto prípadoch vylúčené tento zmluvný vzťah ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dojednanie zmluvy o dôchodku „na doživotie“ je nepochybne potrebné považovať za dojednanie zmluvy na dobu určitú. Ak odporca svoju povinnosť vo vzťahu k navrhovateľke nesplnil, dňom 16.5.2010 sa dostal do omeškania a uložil mu povinnosť zaplatiť aj úroky z omeškania. Výšku ročného úroku z omeškania súd určil v súlade s ustanovením § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. Rozsudok ďalej odôvodnil ustanovením § 34, § 37, § 39, § 3 ods. l, § 842, § 582 ods. 2, § 488, § 575 ods. l Občianskeho zákonníka. Úspešnej navrhovateľke súd priznal náhradu trov konania, ktorých výšku, dôvodnosť, spôsob výpočtu aj súčasne podrobne odôvodnil. V tejto časti dôvodil ustanovením § 142 ods. l O.s.p., vyhláškou č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal včas odvolanie odporca dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p. (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). V rozpore so skutočným stavom, keď zo zmluvy o dôchodku neexistuje pre neho protiplnenie a napriek nezisteniu hospodárskeho odôvodnenia pre plnenie zo zmluvy o dôchodku, keď táto bola uzatvorená až potom, ako sa skončil pracovnoprávny vzťah s navrhovateľkou, v rozpore s ustanovením § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, súd konštatoval nepodložené skutkové tvrdenie, že plnenie zo zmluvy o dôchodku nie je plnením bez protihodnoty, t.j. plnením za nápadne nevýhodných podmienok, keďže sám vystupuje voči navrhovateľke nie ako podnikateľský subjekt ale ako jej zamestnávateľ. Súd neaplikoval na vec sa vzťahujúcu právnu normu, osobitne ustanovenie § 27 ods. 8, § 116, § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, § 575 Občianskeho zákonníka, nesprávne vyložil ustanovenie § 842 Občianskeho zákonníka. Právny vzťah založený zmluvou o dôchodku podľa § 842 Občianskeho zákonníka sa riadi zákonom o bankách z dôvodu, že predmetom tohto právneho vzťahu nie je banková činnosť banky (ako sú tieto upravené v ustanovení § 2 ods. 5 zákona o bankách), ale sa jedná o banke zakázanú činnosť, ktorej vykonávanie je v rozpore s ustanovením § 119 ods. 3 v spojení s ustanovením § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. V rozpore so zákonom o bankách je taká činnosť banky, keď banka má poskytovať plnenie hospodársky neodôvodnené alebo plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, resp. bez protihodnoty. Zákon č. 483/2001 Z.z. od nadobudnutia účinnosti zakazuje bankám pokračovať v činnosti, ktorej vykonávanie je v rozpore so zákonom; neobmedzuje sa len na bankové činnosti, obmedzenie sa vzťahuje na všetky činnosti banky. Záväzok na plnenie zo zmluvy o dôchodku voči navrhovateľke zanikol, ak by predtým existoval, pretože plnenie zo zmluvy o dôchodku sa stalo nemožné v zmysle ustanovenia § 575 ods. l Občianskeho zákonníka z dôvodu, že banka nesmie poskytovať plnenie bez poskytnutia protihodnoty, ani hospodársky neodôvodnené plnenie; zmluva o dôchodku je uzatvorená bez protiplnenia. Z ustanovenia § 842 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zmluva o dôchodku je uzatváraná na dobu neurčitú, túto zmluvu zákon neumožňuje uzatvoriť na dobu určitú. Zákon totiž neumožňuje určiť dobu trvania vymedzením určitej doby trvania práva na dôchodok. Pojmovým znakom zmluvy je tak jej neurčitá doba trvania. V tejto súvislosti zdôraznil zhodné právne názory uvádzané v odbornej literatúre: „Právo výplaty dôchodku je charakterizované neurčitosťou doby trvania." (Švestka, J., Spáčil, j., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník II., § 460-880. Komantáŕ. 1. vydaní. Praha: C.H.Beck, 2008, 2170 str.); „Rys odvážnosti má zmluva aj naďalej. Tkvie v tom, že oprávnený je zmluvou zabezpečený na dobu neurčitú v prípade, že ide o zabezpečenie doživotné;" (Bičovský, J., Fiala, J., Holub, M., Občanský zákoník. Poznámkové vydaní s judikatúrou a novou literatúrou. 7. doplnené vydaní, Linde Praha, a.s. 2000, 718 str.). Napadnutý rozsudok je v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., pretože sa súd prvého stupňa nevysporiadal s jeho podstatnou právnou argumentáciou, je nepresvedčivý. Nevysporiadal sa s otázkou, prečo by sa na vec nemalo aplikovať ustanovenie § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, plnenie zmluvy o dôchodku je v rozpore s hmotným právom, pretože také plnenie zákon o bankách banke neumožňuje; že aj v tejto veci ide o vzťahy súvisiace s organizáciou, riadením, resp. podnikaním banky. Rozsudok súdu prvého stupňa považuje za nebezpečný precedens a návod na obchádzanie bankových regulatívov, stanovených zákonom o bankách, pretože dáva návod, ako obísť zákonný zákaz uzatvárania a plnenia zmlúv, z ktorých banka nemá protiplnenie, neprispieva tak ku právnej istote bezpečného fungovania bankového systému v Slovenskej republike. Dáva nebezpečný možný návod manažmentom iných bánk na to, ako obísť zákon o bankách ako normu verejného práva, ako z banky vybrať peňažné prostriedky neporušiac pritom zákon o bankách. Je zrejmé, že zákonné bankové činnosti banky nie sú banke zakázané, zakázané sú práve plnenia, ktoré sa týmto bežným činnostiam vymykajú. Odvolaciemu súdu navrhol preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V prípade, ak odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdí, navrhol podľa ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. vo výroku potvrdzujúceho rozsudku pripustiť dovolanie z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a síce o právnej otázke, či sa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov vzťahuje na právne vzťahy založené medzi bankou a fyzickou osobou zmluvou o dôchodku podľa § 842 Občianskeho zákonníka. Hoci odvolanie odporcu smeruje proti rozsudku súdu prvého stupňa v celom rozsahu, teda aj vo výroku o náhrade trov konania, odporca vôbec nenamietal vecnú a právnu správnosť rozsudku vo výroku o náhrade trov konania. Navrhovateľka odvolanie nepodala. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhla odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Odvolanie odporcu považuje za účelové, nakoľko v spore rovnakých účastníkov týkajúceho sa rovnakého právneho dôvodu, len plnenia za iné obdobie rozhodol aj odvolací súd vo veci vedenej pod sp.zn. 2 Co 297/2013 tak, že nepovažoval zánik predmetnej zmluvy o dôchodku v dôsledku nemožnosti plnenia podľa ustanovenia § 575 ods. l Občianskeho zákonníka vzhľadom na ustanovenie § 27 ods. 8 zákona o bankách. K aplikácii zákona o bankách na vec sa stotožnila s názorom súdu prvého stupňa. Zdôraznila ustanovenie § 1, § 2 ods. 1, 2, § 5 písm. h/, i/, § 27, § 116, § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, § 2 ods. l Obchodného zákonníka. Zákon o bankách sa vzťahuje iba na podnikateľské - bankové činnosti bánk. Interné veci medzi bankou a jej zamestnancami (aj bývalými), nespadajú do okruhu pôsobnosti tohto zákona, nakoľko je zrejmé, že v zmluvnom vzťahu vzniknutého na základe zmluvy medzi účastníkmi zo dňa 20.10.1995 nevystupuje odporca ako právnická osoba vykonávajúca podnikateľskú činnosť - bankovníctvo, ale ako akákoľvek každá iná právnická osoba, ktorá vystupuje v zamestnaneckých vzťahoch. Zdôraznila, že zákon č. 483/2001 Z.z. upravuje len niektoré vzťahy vymedzené v ustanovení § 1 a definuje bankové činnosti; nevzťahuje sa napr. na činnosť banky ako zamestnávateľa alebo účastníka poistných zmlúv, vlastníka majetku a pod. Banka fond, z ktorého plní, vytvára z disponibilného zisku, a teda nedochádza k zasahovaniu do bankovej činnosti a neovplyvňuje ani obozretné podnikanie banky. Plnenie poskytované odporcom na základe zmluvy zo dňa 20.10.1995 nemožno považovať za hospodársky neodôvodnené plnenie alebo za plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote. Je výrazom realizácie sociálnej politiky, politiky odporcu v oblasti starostlivosti o bývalých zamestnancov. Nejde teda o zmluvu uzavretú za nápadne nevýhodných podmienok pre odporcu, a preto ani plnenie z Podporného dôchodkového fondu nie je činnosťou, ktorá by bola v rozpore so zákonom o bankách; plnenie je dovolené, možné. V tejto súvislosti zdôraznila, že vo výročnej správe odporcu za rok 2013 (str. 27 správy), zverejnenej na internete, sa uvádza, že odporca podporuje (sponzoruje) napr. verejnoprospešné projekty, nadácie, divadlá, vybudoval ihriská, kde taktiež nie je zrejmé hospodársky odôvodnené plnenie, ani nie je preukazná zodpovedajúca protihodnota plnenia. Zo správy nevyplýva, žeby vonkajší alebo vnútorný audit poskytovanie plnenia z Podporného fondu považoval za protizákonné a nikde nie je ani zmienka o tom, žeby Národná banka Slovenska pri výkone svojej kontrolnej činnosti voči bankovému sektoru s cieľom bezpečného fungovania bankového systému vytkla odporcovi porušovanie právnych predpisov pri výkone bankových činností tým, že poskytuje plnenie z Podporného dôchodkového fondu. Odporca zmluvu nepovažoval za neplatnú z dôvodu dodatočnej nemožnosti plnenia, ktorá mala vzniknúť účinnosťou úpravy obsiahnutej v zákone č. 483/2001 Z.z., pretože jej poskytoval plnenie až do 15.4.2010. Poukázala na už ustálený právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj všeobecných súdov. Súd prvého stupňa sa dostatočne vysporiadal s právnou argumentáciou odporcu, odporcovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Žiadala náhradu trov odvolacieho konania v sume 328,38 € spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu á 320,34 €, paušálna suma náhrad 8,04 €. Odporca sa už nevyjadril k vyjadreniu navrhovateľky k jeho odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 1.7.2014, ďalej len O.s.p.; § 355 O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania podľa § 214 ods. l O.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a že teda odvolaniu odporcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 24. septembra 2014 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom. Rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd v celom rozsahu potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Osobitne vecne nepreskúmaval rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania, keďže navrhovateľka odvolanie nepodala a odporca v odvolaní neuvádzal konkrétne dôvody, ktorými by napádal vecnú a právnu správnosť rozsudku vo výroku o náhrade trov konania. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný návrhom, a teda aj rozsahom a dôvodmi odvolania. Pre správnosť dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné. V konaní nie je sporné, že účastníci dňa 20.10.1995 písomne uzavreli zmluvu o dôchodku s označením zmluva o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s.“, na základe ktorej odporca navrhovateľke (dlhoročnej zamestnankyni) poskytoval sumu 13.960,-- Sk (463,39 €) vždy k 15. dňu každého mesiaca až do dožitia navrhovateľky počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom navrhovateľka začala poberať dôchodok. Výška plnenia je pevná, nemá na ňu vplyv budúca zmena výšky dôchodku, ktorá bola rozhodujúca v čase uzatvorenia tejto zmluvy. Záväzok odporcu z tejto zmluvy trvá, trval by, aj pri zmene jeho právnej formy a aj pre jeho právneho nástupcu. Sporným aj v odvolacom konaní zostalo to, či zmluva bola uzavretá na dobu určitú alebo neurčitú a v tejto súvislosti či odporca podaním zo dňa 26.10.2009 dal navrhovateľke platnú výpoveď zmluvy o dôchodku zo dňa 20.10.1995 podľa ustanovenia § 582 Občianskeho zákonníka; či sa na vec vzťahuje zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách. Zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu na doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého dôchodku. Zmluva o dôchodku sa musí uzavrieť písomne (§ 842, § 843 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o dôchodku; v nezmenenom znení doteraz). Ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede, možno zmluvu vypovedať v lehote troch mesiacov ku koncu kalendárneho štvrťroka (§ 582 ods. l Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o dôchodku; v nezmenenom znení doteraz). Zo samotnej podstaty zmluvy o dôchodku nepochybne vyplýva, že ide o zmluvu dojednanú na dobu určitú, doživotne, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania (časovo určenú, ale nie je obmedzená určitým vopred a konkrétne vymedzeným časom trvania). Vymedzenie trvania právneho vzťahu môže byť vykonané konkrétnym dátumom, ale tiež opisnou formuláciou vyjadrujúcou časovo vymedzený úsek alebo určitou presne označenou udalosťou, ktorá určite v budúcnosti nastane (prípad smrti; doživotie), nemožno považovať za neurčité, ale za určité vymedzenie doby; skončenie sa viaže na konkrétny dátum neurčitej objektívne zistiteľnej skutočnosti, z ktorej je možné bez pochýb zistiť, kedy dôjde ku skončeniu zmluvného vzťahu, pričom v čase dojednania takejto dohody nemusia mať účastníci istotu, kedy táto doba uplynie. Je však isté, že táto skutočnosť nastane. Je právne irelevantné, že v čase uzavretia zmluvy o dôchodku sa nevie, ako dlho bude fyzická osoba žiť. Zmluva o dôchodku zakladá právo oprávneného zo zmluvy na dôchodok, ktoré je vždy časovo obmedzené, aj keď časová obmedzenosť závisí spravidla od budúcej neistej udalosti, a to bez poskytovania protiplnenia. Vzťah medzi účastníkmi založený zmluvou o dôchodku nemohol byť ukončený výpoveďou. Totiž výpoveď zmluvy o dôchodku nemožno odvíjať od ustanovenia § 582 Občianskeho zákonníka, pretože dané zákonné ustanovenie sa viaže na zmluvu uzavretú na dobu neurčitú, akou zmluva o dôchodku nepochybne nie je. Vypovedať zmluvu o dôchodku by bolo možné iba v prípade, ak by takýto postup upravoval Občiansky zákonník; Občiansky zákonník ale výpoveď zmluvy o dôchodku neupravuje. Zmluva o dôchodku bola uzavretá platne, ktorú napokon ani sám odporca nespochybňoval, keďže roky plnil povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy. V rozpore so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka) zmluvu vypovedal podľa ustanovenia § 582 Občianskeho zákonníka, navrhovateľke právo na plnenie nezaniklo v zmysle ustanovenia § 575 Občianskeho zákonníka, plnenie zo strany odporcu nezostalo nemožné v zmysle ustanovenia § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Predmetom zmluvy o dôchodku nebola obchodná banková činnosť odporcu ako banky (podnikanie), ale ocenenie vernosti zamestnanca banky a podpora zabezpečenia jeho životnej úrovne po nástupe na dôchodok. Zmluva o dôchodku nezanikla, naďalej trvá, z ktorého dôvodu existuje povinnosť odporcu poskytovať navrhovateľke naďalej plnenie v zmysle zmluvy. Je v rozpore so zmyslom a účelom zmluvy o dôchodku uzavretej podľa § 842 Občianskeho zákonníka (lex specialis), keď istota poskytovania dôchodku oprávnenej osobe by bola narušená možnosťou povinnej osoby kedykoľvek zmluvný vzťah ukončiť podľa všeobecných ustanovení zákona. Zmluva o dôchodku je jasná, určitá, zrozumiteľná, je v nej vyjadrená vôľa zmluvných strán, na základe nej odporca navrhovateľke dobrovoľne poskytoval plnenie. Na vec nemožno aplikovať zákon č. 483/2001 Z.z. už len z toho dôvodu, že zmluva o dôchodku bola uzavretá pred jeho účinnosťou. Daný zákon nemôže mať a nemá retroaktívne účinky na právny vzťah založený zmluvou uzavretou pred jeho účinnosťou. Okrem toho, ako je uvedené vyššie, zmluva o dôchodku nie je výsledkom bankovej činnosti banky (§ 1, § 2 zákona č. 483/2001 Z.z.; ale aj § 1 zákona č. 21/1992 Zb. o bankách /predchádzajúci zákon/), ale je výsledkom oprávnení banky ako zamestnávateľa vo vzťahu k jeho súčasným, bývalým, zamestnancom. Nemožnosť plnenia, na ktorú sa odporca odvoláva s poukazom na ustanovenie § 575 ods. l Občianskeho zákonníka, nezakladá skutočnosť, že neskorší zákon zakazuje banke pokračovať v činnosti, ktorá bola zmluvne dohodnutá skôr pred jej účinnosťou (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp.zn. II. ÚS 26/2012, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp.zn. 3 Cdo 51/2012, 3 Cdo 186/2012, 6 Cdo 50/2013, 6 Cdo 72/2012, 6 Cdo 225/2012, 7 Cdo 126/2012). Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery a vec napokon rozhodol správne aj po právnej stránke. Odporca v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie. Z obsahu spisu nevyplýva, žeby v konaní pred súdom prvého stupňa nastala taká vada, takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na ktorú by musel odvolací súd prihliadnuť (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Z obsahu spisu nevyplýva, žeby svojím konaním, rozhodnutím, súd odňal odporcovi možnosť konať pred súdom. Rozsudok je presvedčivý, obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 O.s.p. V ňom dal súd prvého stupňa jasnú, presnú, kvalifikovanú odpoveď na argument týkajúci sa platnosti zmluvy o dôchodku, neplatnosti výpovede zmluvy o dôchodku, vo vzťahu k zákonu č. 483/2001 Z.z., § 575 Občianskeho zákonníka; dostatočne jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo návrhu navrhovateľky vyhovel. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnom týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 M Cdo 8/2008, 5 M Cdo 1/2011). Na tomto mieste odvolací súd považuje za potrebné ešte uviesť, že odporca sa vo svojom odvolaní vôbec nezaoberal otázkou možnosti/nemožnosti retroaktivity zákona č. 483/2001 Z.z. Dovolanie odvolací súd nepripustil, pretože sám vo veci nevzhľadal otázku zásadného právneho významu, na ktorú by mal odpovedať dovolací súd a odporca ani žiadnu takúto otázku neuviedol. Neboli tak naplnené podmienky pre postup odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. Nie je tu viacero rovnakých ani obdobných sporov, ktoré by boli rozhodnuté súdmi rozdielne, nie sú iné skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné považovať danú vec za vec po právnej stránke zásadného významu; so zdôrazním na už ustálenú súdnu prax v obdobných (vecne a právne totožných) veciach. Na, podľa odvolateľa, otázku zásadného právneho významu spočívajúcu v tom, či sa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov vzťahuje na právne vzťahy založené medzi bankou a fyzickou osobou zmluvou o dôchodku podľa § 842 Občianskeho zákonníka, bola daná odpoveď (aj) vo vyššie označených rozhodnutiach súdov (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp.zn. II. ÚS 26/2012, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp.zn. 3 Cdo 51/2012, 3 Cdo 186/2012, 6 Cdo 50/2013, 6 Cdo 72/2012, 6 Cdo 225/2012, 7 Cdo 126/2012). Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona). Navrhovateľke úspešnej aj v odvolacom konaní odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v sume 328,38 € (na základe vyúčtovania), čomu zodpovedajú trovy právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby a síce za vyjadrenie zo dňa 21.5.2014 k odvolaniu odporcu proti rozsudku súdu prvého stupňa v sume 320,34 €, jeden krát paušálna suma náhrad 8,04 € (§ 224 ods. l, § 142 ods. l, § 149 ods. l, § 151 ods. l, 8 O.s.p.; § 1 ods. 1,3, § 10 ods. l, § 13a ods. 1 písm. c/, § 16 ods. 3, § 20c vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom od 1.7.2013). Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.