Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/659/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313206490 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1313206490.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci navrhovateľa: N.. Y. S., B.. XX. XX. XXXX, X. X. XX, X., zastúpeného JUDr. Mariánom Ďuricom, advokátom so sídlom Sibírska 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská sporiteľňa a.s. v skratke SLSP a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, zastúpenom JUDr. Romanom Kvasnicom, advokátom so sídlom Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, o zaplatenie 6.043,52 Eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 20. septembra 2013, č. k. 21C/54/2013-57 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 218,62, na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Mariána Ďuricu, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 5.610,68 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne počnúc dňom 16.03.2012 do zaplatenia, zo sumy vo výške 431,68 eur; úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne, počnúc dňom 16.04.2012 do zaplatenia z časti istiny vo výške 431,68 eur; úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne, počnúc dňom 16.05.2012 do zaplatenia z časti istiny vo výške 431,68 eur; úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne, počnúc dňom 16.06.2012 do zaplatenia z časti istiny vo výške 431,68 eur; úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne, počnúc dňom 16.07.2012 do zaplatenia z časti istiny vo výške 431,68 eur; úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne, počnúc dňom 16.08.2012 do zaplatenia z časti istiny vo výške 431,68 eur; úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne, počnúc dňom 16.09.2012 do zaplatenia z časti istiny vo výške 431,68 eur; úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne, počnúc dňom 16.10.2012 do zaplatenia z časti istiny vo výške 431,68 eur; úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne, počnúc dňom 16.11.2012 do zaplatenia z časti istiny vo výške 431,68 eur; úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne, počnúc dňom 16.12.2012 do zaplatenia z časti - 2 - istiny vo výške 431,68 eur; úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne, počnúc dňom 16.01.2013 do zaplatenia z časti istiny vo výške 431,68 eur; úrokom z omeškania vo výške 5,75 % ročne, počnúc dňom 16.02.2013 do zaplatenia z časti istiny vo výške 431,68 eur; úrokom z omeškania vo výške 5,75 % ročne, počnúc dňom 16. 03.2 013 do zaplatenia z časti istiny vo výške 431,68 eur; a sumu 452,75 eur, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporcovi súčasne uložil povinnosť platiť navrhovateľovi sumu 431,68 Eur mesačne od apríla 2013 vrátane, vždy do 15. dňa kalendárneho mesiaca počínajúc právoplatnosťou tohto rozsudku. Konanie v časti zaplatenia sumy 432,84 Eur a v časti príslušenstva pohľadávky 9 % úroku z omeškania zo sumy 431,68 Eur od 16. 04. 2010 do zaplatenia zastavil. O náhrade trov konania rozhodol s odkazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.321,50 Eur titulom iných trov konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 2.035,27 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Pri svojom rozhodovaní vychádzal z návrhu navrhovateľa, ktorý sa domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 6.043,58 Eur s príslušenstvom a sumy 452,75 Eur predstavujúcej úroky z omeškania za september 2010 až február 2012, ako aj do budúcna platenia sumy 463,68 Eur mesačne od apríla 2013, titulom plnenia zo Zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu odporcu zo dňa 07. 03. 1997, uzatvorenej na dobu neurčitú, podľa ktorej bol odporca povinný navrhovateľovi platiť mesačne sumu 431,68 eur, čo však od apríla 2010 neplatil. Dňa 09. 02. 2012 uhradil navrhovateľovi jednorazovo sumu 9.785,97 eur, ktorá predstavuje istinu za 22 mesiacov /máj 2010 až február 2012 vrátane/ + úroky z omeškania za máj 2010 až august 2010, čiastočne úroky z omeškania za september 38,66 eur. Zvyšok úrokov z meškania 15,73 eur za september 2010 zostal neuhradený. Termín zaplatenia sumy 9.785,97 eur bol 09. 02. 2012, takže úroky z omeškania za máj 2010 až september 2010 vyrátané odo dňa omeškania do zaplatenia predstavujú 289,01 eur. Za máj 2010 až február 2012 mal odporca uhradiť navrhovateľovi 10.238,72 eur, ale uhradil len 9.785,97 eur, teda o 452,75 eur menej. Taktiež dlží navrhovateľovi za mesiac apríl 2010 sumu 431,68 eur + 9 % úroky z omeškania od 16.4.2010 do zaplatenia, ako i platby od marca 2012 do marca 2013 spolu s úrokmi z omeškania. Odporca žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť majúc za to, že predmetná zmluva o dôchodku je absolútne neplatnou, a pokiaľ by aj bola platnou, právo na plnenie zmluvy by zaniklo pre dodatočnú nemožnosť plnenia, a v prípade ak by bola platnou a plnenie z nej by nezaniklo dodatočnou nemožnosťou plnenia, zmluvný vzťah by zanikol v dôsledku výpovede. Odporca argumentoval absolútnou neplatnosťou zmluvy, ktorú založil na jej rozpore s ust. § 842 Obč. zák., nakoľko zmluva obsahuje dve odlišné doby trvania vyplácania sumy dohodnutého plnenia, keď v bode 2. zmluvy obsahuje záväzok vyplácať príjemcovi doživotne sumu v určenej výške a v rozpore s tým v bode 3. v poslednej vete obsahuje dojednanie, podľa ktorého vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil. Ak by predmetná Zmluva o dôchodku bola platnou, právo na dôchodok by podľa odporcu zaniklo podľa § 575 ods. 1 O.z., s poukazom na § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 prvá veta za bodkočiarkou zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách pre dodatočnú právnu - 3 - nemožnosť plnenia. Odporca je bankou, ktorej zákon neumožňuje poskytovať hospodársky neodôvodnené plnenia, ani plnenia zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, pričom záväzok na vyplácanie určitého dôchodku podľa § 852 O.z. je svojou povahou jednostranným záväzkom bez hospodárskeho dôvodu a bez akéhokoľvek protiplnenia od prijímateľa tohto plnenia. Zmluva o dôchodku teda bola uzavretá bez protiplnenia pre odporcu, k čomu sa banka nesmie zmluvou zaviazať v zmysle § 27 ods. 8 zák. o bankách. Ustanovenie § 119 ods. 3 výslovne neumožňuje banke uskutočňovať činnosti, ktoré sú v rozpore so Zákonom o bankách tým, že stanovuje „odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona však nikto nemôže pokračovať v činnosti, ktorej vykonávanie je v rozpore s týmto zákonom“. Pri aplikovaní vyššie uvedených ustanovení záväzok na plnenie zo Zmluvy o dôchodku voči navrhovateľovi zanikol, ak by predtým existoval, pretože plnenie z tejto zmluvy sa stalo nemožné v zmysle § 575 ods. 1 O.z. s poukazom na § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 prvá veta za bodkočiarkou zák. o bankách. Ak by súd neuznal ani túto argumentáciu odporcu, právo na plnenie zo zmluvy by zaniklo v dôsledku výpovede, ktorá je platnou, pretože zmluva o dôchodku zakladajúca právo na dôchodok doživotne, je zmluvou na dobu neurčitú. Z § 842 O.z. je zrejmé, že zmluva o dôchodku je uzatváraná zo zákona na dobu neurčitú, túto zmluvu zákon neumožňuje uzatvoriť na dobu určitú. Zákon totiž neumožňuje určiť dobu trvania vymedzením určitej doby trvania práva na dôchodok. Zmluvu o dôchodku vypovedal odporca navrhovateľovi platne v súlade s § 582 ods. 1 O.z. Údajne určitá doba trvania práva na dôchodok /“ doživotne“/ tak nezakladá zákonom určenú dobu /určitú/ trvania zmluvy. Zmluvu ako právny úkon na dobu neurčitú možno vypovedať výpoveďou, čím zanikol právny dôvod výplaty dôchodku, i keby bola dojednaná výplata na dobu na doživotne určitú. Pretože zo zákona ani zo zmluvy o dôchodku nevyplýva spôsob jej výpovede, možno zmluvu vypovedať v lehote troch mesiacov ku koncu kalendárneho štvrťroka podľa § 582 ods. 1 O.z., čo vykonal odporca písomnou výpoveďou 26. 10. 2009. K tomuto navrhovateľ uviedol, že aj podľa právoplatných rozhodnutí krajských súdov, Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR / II. ÚS 26/201-33/ by bolo v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej osobe bola v takýchto prípadoch narušená možnosťou povinnej osoby kedykoľvek zmluvný vzťah ukončiť. Ústavný súd SR taktiež uvádza, že dojednanie zmluvy o dôchodku „doživotne“ je navyše potrebné považovať z hľadiska povahy tohto dojednania za dojednanie zmluvy na dobu určitú, jej trvanie je ohraničené nie presným dátumom, ale právnou skutočnosťou. V prípade doživotne určenej doby je touto rozhodujúcou skutočnosťou smrť fyzickej osoby. Zdôraznil tiež, že zákon o bankách sa na predmetný zmluvný vzťah nevzťahuje, nakoľko výplata dôchodkov tohto typu sa robí z čistého zisku banky a tento zisk odporca nepoužíva na úverové vzťahy s klientmi banky, ale len so zamestnancami. Pri uzatváraní predmetnej zmluvy bývalí zamestnanci odporcu určitú protihodnotu odporcovi dali, vzdali sa mesačných platov, ktoré mohol odporca použiť na prijatie nových zamestnancov. V tomto prípade teda nie je možné aplikovať zákon o bankách nielen z dôvodu, že zmluva nie je výsledkom bankovej činnosti v zmysle zák. o bankách, ale aj preto, že plnenie zo zmluvy plynie z čistého zisku banky a ten je nezanedbateľný. Obč. zákonník neuvádza, že zmluvu o dôchodku možno uzavrieť na dobu určitú alebo neurčitú, ako je to pri iných zmluvách. Podľa O.z. je možné uzavrieť zmluvu na - 4 - dve určené doby neurčitého trvania, a to na doživotne určenú dobu neurčitého trvania alebo inak určenú dobu neurčitého trvania. Vždy sa jedná o dobu, ktorá je určená nejakým spôsobom, t. j. doživotne alebo inak, ale nie na dobu neurčitú. Preto zmluvu o dôchodku podľa navrhovateľa nebolo možné ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 O.z. Pod záväzkom na nepretržitú alebo opakovanú činnosť nie je možné zahrnúť napr. darovanie, či opakované dávanie. Preto ak si účastníci zmluvy nedohodli možnosť zmluvu vypovedať alebo inak ukončiť, skončí sa takýto vzťah predpokladaným spôsobom uplynutím doby, ak bola uzavretá na inak určenú dobu neurčitého trvania alebo najneskôr smrťou navrhovateľa. Pri vyhodnocovaní platnosti, príp. neplatnosti Zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s. zo dňa 07. 03. 1997, ako i výpovede odporcu zo zmluvy zo dňa 26. 10. 2009, súd prvého stupňa dospel k záveru, že predmetnou zmluvou sa v prospech navrhovateľa založilo právo na vyplácanie dôchodku doživotne, t.j. na dobu určenú neurčitého trvania, kedy je presne určený okamih začiatku vyplácania dôchodku a okamih ukončenia právneho vzťahu, a to smrťou, ktorá skutočnosť nie je závislá od ľudskej vôle. Už charakter predmetného právneho vzťahu - zmluvy o dôchodku v zmysle § 842 O.z. svedčí o tom, že takýto typ zmluvy nie je možné dohodnúť na čas určitý, ale buď doživotne, teda do okamihu smrti oprávneného, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania špecifikovaného určitým časovým úsekom - lehotou, ktorý má svoj začiatok a koniec, t.j. počas štúdií, vdovstva a pod. a v predmetnej zmluve je jasne špecifikovaný jej koniec, t.j. doživotne, teda okamih smrti navrhovateľa. Jedná sa teda o presne určitú dobu s presne určeným začiatkom a koncom, avšak jej trvanie je neurčité. Trvanie právneho vzťahu bolo účastníkmi konania dohodnuté do okamihu úmrtia navrhovateľa, teda do doby nastania skutočnosti nezávislej od ich vôle. Ustanovenie § 582 ods. 1 O.z. upravuje možnosť ukončenia právneho vzťahu a spôsob zrušenia záväzku založeného zmluvou uzavretou na neurčitú dobu, predmetom ktorého je opakovaná činnosť alebo záväzok, a to jednostranným právnym úkonom - výpoveďou zo dňa 26.10.2009 podľa § 582 O.z. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetná zmluva zo dňa 07. 03. 1997 nebola uzavretá na dobu neurčitú, odporca preto nemohol Zmluvu vypovedať podľa § 582 ods. 1 O.z. Navyše charakter a účel uzavretej zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu odporcu, kedy účastníkom takejto zmluvy je na jednej strane poskytovateľ dôchodku ako osoba povinná a na druhej strane poberateľ dôchodku ako osoba oprávnená, pričom dôvody uzatvorenia takejto zmluvy, na základe ktorej sa odporca zaviazal navrhovateľovi poskytovať plnenie môžu byť rôzne a za poskytnutý dôchodok sa nemusí poskytnúť protiplnenie, nepredpokladá počas trvania právneho vzťahu do smrti oprávneného jej ukončenie jednou zo zmluvných strán. Súd konštatoval, že predmetná zmluva o dôchodku spĺňa podstatné náležitosti zmluvy podľa § 582 ods. 1 O.z., preto výpoveď zo zmluvy o dôchodku zo dňa 26. 10. 2009 daná odporcom navrhovateľovi je neplatná, nakoľko zmluva o dôchodku je zmluvou uzatvorenou na dobu neurčitého trvania, nie však zmluvou na dobu neurčitú. Poukázal pritom na to, že platnosť predmetnej zmluvy o dôchodku zo dňa 07. 03. 1997, ako i neplatnosť výpovede zo zmluvy zo dňa 26. 10. 2009 bola ustálená i v Náleze Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 26/82012-33 zo dňa 25. 04. 2012, ktorý potvrdil, že zmluva o dôchodku nie je zmluvou na dobu neurčitú, nie je možné ju ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 O.z. Námietky odporcu týkajúce sa neplatnosti zmluvy o dôchodku, príp. jej zániku pre nemožnosť plnenia pre rozpor s ustanoveniami zák. č. 583/2001 Z.z. o bankách, vyhodnotil - 5 - súd ako nedôvodné a účelové v snahe oddialenia rozhodnutia vo veci, príp. vyhýbania sa plneniu vzhľadom na vysoký vek navrhovateľa. Pri vyhodnotení týchto námietok odporcu sa súd priklonil k argumentácii navrhovateľa, že § 27 ods. 8 zákona o bankách sa nevzťahuje na interné predpisy odporcu ako zamestnávateľa a jeho zamestnanca, preto sa ani netýka vzťahov upravených zmluvou o dôchodku. Toto ustanovenie citovaného zákona upravuje interné veci banky ako zamestnávateľa a jej zamestnanca, ako i vzťahy banky navonok, t.j. uzatváranie zmlúv s klientmi, či inými bankami vzhľadom k predmetu jej činnosti, čo vyplýva z existencie interných predpisov banky, konkrétne zo Štatútu PDF čl. I. Plnenie odporcu zo zmluvy o dôchodku má byť v zmysle Štatútu PDF vyplácané z Podporného dôchodkového fondu odporcu vytváraného z použiteľného zisku odporcu, čo Zákon o bankách nezakazuje. Zmluva o dôchodku nie je zmluvou uzavretou za nápadne nevýhodných podmienok v zmysle § 27 ods. 8 Zák. o bankách, nakoľko žiadne ustanovenie cit. zákona neustanovuje, že vykonávanie peňažných platieb na základe zmlúv o dôchodku je zakázané, a toto nie je preto ani v rozpore so zákonom. Predmetná zmluva o dôchodku nie je zmluvou uzavretou za nápadne nevýhodných podmienok pre odporcu v zmysle § 27 ods. 8 Zák. o bankách, nakoľko sa jedná o zmluvný typ synalagmatickej zmluvy, navyše tu neexistuje ani rozpor zmluvy pre neexistenciu protihodnoty plnenia odporcu voči navrhovateľovi, nakoľko navrhovateľ bol bývalým zamestnancom odporcu. Ak by aj zmluva bola uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok (čo nie je), jej platnosť by nezanikla a nedošlo by ani k jej zániku z dôvodu dodatočnej nemožnosti plnenia pre údajnú existenciu rozporu s § 27 ods. 8 zák. o bankách, keďže zákon o bankách explicitne nespája rozpor právneho vzťahu s § 27 ods. 8 so zánikom tohto vzťahu, keď § 119 ods. 3 zák. o bankách len stanovuje bankám povinnosť zosúladiť svoje právne vzťahy k tretím osobám vzniknuté pri výkone činnosti podľa dovtedajších predpisov so zákonom o bankách. Aj námietku odporcu poukazujúcu na hospodársky neodôvodnené plnenie zo zmluvy o dôchodku pre odporcu súd vyhodnotil ako nedôvodnú už s poukazom na bývalý zamestnanecký vzťah medzi účastníkmi a snahu a cieľ odporcu zabezpečiť sociálnu starostlivosť o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, čo spadá pod agendu personálneho a sociálneho úseku divízie ľudských zdrojov. Súčasne predmetná zmluva o dôchodku nie je ani v rozpore s dobrými mravmi vzhľadom na súlad s účelom Fondu vymedzeným v čl. I Štatútu PDF, pričom skončením vyplácania dôchodku podľa zmluvy by došlo k podstatnému zníženiu životnej úrovne navrhovateľa. Preto vzhľadom na skutočnosť, že na predmetný právny vzťah sa nevzťahuje zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, konkrétne teda ani § 27 ods. 8, § 116, § 119 ods. 3, zmluva o dôchodku zo dňa 27. 08. 1996 je stále platná a odporca má aj naďalej povinnosť zo zmluvy plniť, jeho právo nezaniklo pre nemožnosť v zmysle § 575 ods. 1 O.z. Rovnako za nedôvodné vyhodnotil súd prvého stupňa aj námietky odporcu týkajúce sa zániku zmluvy pre dodatočnú právnu nemožnosť plnenia v dôsledku výpovede, a to s poukazom na už uvedené právne posúdenie a charakter zmluvy o dôchodku. Vzhľadom na dôvodnosť návrhu navrhovateľa súd prvého stupňa zaviazal odporcu na zaplatenie predmetného nároku, ktorá výška nebola medzi účastníkmi sporná, spolu s príslušným úrokom z omeškania ročne odo dňa nasledujúceho po splatnosti mesačného plnenia za každý mesiac odo dňa nasledujúceho po splatnosti tej-ktorej mesačnej splátky, pričom výšku úrokov z omeškania súd priznal podľa § 3 nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z., t. j. o 8 percentuálnych bodov vyššiu ako základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. - 6 - Plnenie zo zmluvy o dôchodku je opakujúcim sa plnením a vzhľadom k splneniu podmienky, že aspoň jedna splátka je splatná ku dňu vyhlásenia rozhodnutia, uložil súd povinnosť na plnenie dávok splatných aj v budúcnosti v zmysle § 154 ods. 2 O.s.p. O čiastočnom späťvzatí návrhu súd rozhodol podľa § 96 ods. 1,2 O.s.p. tak, že v časti zaplatenia sumy 432,84 eur a v časti príslušenstva pohľadávky 9% úroku z omeškania zo sumy 431,68 eur od 16. 04. 2010 do zaplatenia súd konanie zastavil, keďže so späťvzatím súhlasil i odporca. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 3 O.s.p. tak, že v konaní prevažne úspešnému navrhovateľovi priznal ich plnú náhradu vzhľadom k tomu, že neúspech mal len v nepatrnej časti. Prihliadol pritom na ust. § 146 ods. 2 O.s.p., a to nedôvodnosť podania návrhu v časti zaplatenia sumy 432,84 eur s prísl. Náhrada predstavuje zaplatený súdny poplatok 1.321,50 eur a náhradu trov právneho zastúpenia 2.035,27 eur vypočítanú v zmysle vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. § 10 ods. 1; § 11 ods. 3, § 9 , pričom súd vychádzal z hodnoty veci 31.511,48 eur /5.610,68+25.900,80/, pri ktorej základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje 469,74 eur. Súd priznal navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia za 4 úkony á 469,74 eur /1. prevzatie a príprava zastúpenia, 2. spísanie žaloby; 3. vyjadrenie k vyjadreniu odporcu; 4. účasť na pojednávaní dňa 30.08.2013/; 1 úkon á 117,44 eur /účasť na pojednávaní dňa 20.09.2013, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku vo výške 1-iny/ + 1x7,63 eur režijný paušál; + 4x7,81 eur režijný paušál. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, ktorý z odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. žiadal napadnutý prvostupňový rozsudok zmeniť tak, že súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietne a zaviaže ho na náhradu trov konania odporcu. V prípade potvrdenia napadnutého rozsudku žiadal pripustenie dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, a to o právnej otázke, či sa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vzťahuje na právne vzťahy založené medzi bankou a fyzickou osobou, zmluvou o dôchodku podľa § 842 O.z. V odvolaní odporca súdu prvého stupňa vyčítal, že nedôvodne vzťahuje zákaz zakotvený v ust. § 27 ods. 8 zákona o bankách len na podnikanie banky. Nevzal však do úvahy, že ust. § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou nemá také obmedzenie, a že ust. § 27 ods. 8 zák. č. 183/2001 Z.z. sa pri aplikácii ust. § 119 ods. 3 zoberie len na zistenie druhov plnení, ktoré banka ďalej nesmie plniť. Súd prvého stupňa preto vec nesprávne právne posúdil, keď na vec neaplikoval ust. § 119 ods. 3 za bodkočiarkou zák. č. 483/2001, ktoré zakazuje banke všetky činnosti (plnenia), ktoré sú v rozpore s týmto zákonom. Zdôraznil, že toto zákonné ustanovenie nepozná žiadne výnimky pri aplikácii, a teda sa neobmedzuje len na právne vzťahy banky vzniknuté pri výkone bankových činností. Právny vzťah navrhovateľa a odporcu je pritom vzťah banky a iného subjektu, nakoľko zmluva o dôchodku nebola uzatvorená skôr, ako sa skončil pracovnoprávny vzťah navrhovateľa k odporcovi. Konajúci súd tiež podľa neho nezohľadnil, že účelom zákona o bankách je regulácia a kontrola bánk, pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového systému. Aplikácia zákona o bankách na danú vec vyplýva aj z ust. § 1 tohto zákona. - 7 - Podpora stabilizácie pracovníkov banky, na ktorú slúži aj Podporný dôchodkový fond SLSP, pritom nepochybne súvisí s organizáciou, riadením a čiastočne aj podnikaním odporcu. Na prejednávanú vec sa preto podľa odporcu vzťahujú ust. § 27 ods. 8, § 116 a § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zák. č. 483/2001 Z.z., ako aj ust. § 575 ods. 1 O.z. V ďalšom poukázal aj na skutočnosť, že v rozpore s ust. § 27 ods. 8 zákona o bankách sa navrhovateľ voči odporcovi domáha plnenia hospodársky neodôvodneného plnenia, či plnenia zjavne nezodpovedajúceho poskytovanej hodnote, t. j. bez protihodnoty. Pri aplikovaní vyššie uvedených ustanovení zákona o bankách by záväzok zo zmluvy o dôchodku voči navrhovateľovi zanikol, ak by predtým existoval, nakoľko plnenie zo zmluvy o dôchodku sa stalo podľa § 575 ods. 1 O.z. nemožné, nakoľko banka nesmie poskytovať plnenie bez poskytnutia protihodnoty, ani hospodársky neodôvodnené plnenia. Zmluva o dôchodku je podľa odporcu nepochybne zmluvou bez protiplnenia pre odporcu. Právne závery súdu prvého stupňa vyslovené v danej veci podľa odporcu vôbec neprispievajú k ochrane bezpečného fungovania bankového systému, ale naopak dávajú návod na to, ako právne obísť zákaz daný bankám ust. § 119 ods. 3 zák. o bankách, resp. ako obísť zákaz uzatvárania zmlúv za nápadne nevýhodných podmienok obsiahnutý v ust. § 27 ods. 8 zákona o bankách. S odkazom na názory súdu prvého stupňa by podľa odporcu banka mohla uzatvárať napr. zmluvy o dôchodku jednostranne zaväzujúce banku s inými osobami ako sú jej klienti teoreticky v akejkoľvek výške, a tým k použitiu vkladov klientov na výplatu týchto záväzkov. V závere odporca poukázal aj na zrejmú zmätočnosť rozhodnutia, keď v časti jeho odôvodnenia súd používa pojem navrhovateľka a rovnako súd sa v odôvodnení odvolal aj na vyjadrenie navrhovateľa k odporu, pričom platobný rozkaz v danej veci vydaný nebol. Súd prvého stupňa tiež podľa neho pochybil, keď napriek úhrade sumy 432,84 Eur nezamietol žalobu v časti 9 %- ného ročného úroku z omeškania zo sumy 1,16 Eur od 16. 03. 2012 do zaplatenia. Počas konania navrhovateľ reagoval na čiastočnú úhradu zo dňa 05. 01. 2012 tak, že zobral návrh v časti žalovanej sumy 432,84 Eur späť, avšak pri úroku z omeškania len zo sumy 431,68 Eur. Je preto zrejmé, že so zaplatením časti plnenia 1,16 Eur, splatným dňa 15. 03. 2012 odporca nemohol byť v omeškaní, keď toto bolo navrhovateľovi zaplatené dňa 05. 01. 2012. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť. Poukázal pritom aj na predchádzajúce súdne spory vedené s odporcom a v nich vydané rozhodnutia, ktoré potvrdili súlad zmluvy s právnym poriadkom (vec vedená na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 21C/137/2009, Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 8Co/366/2010, Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 5Cdo/176/2012), ako aj na obdobné súdne spory zamerané na plnenie z rovnakého právneho titulu, v ktorých bol odporca neúspešný. Zdôraznil, že navrhovateľ podpisoval spornú zmluvu o dôchodku ešte ako zamestnanec a nie ako starobný dôchodca. To znamená, že v čase podpisu zmluvy sa jednalo o plnenie podobného charakteru ako uvádza sám odporca na svojej internetovej stránke- poskytované benefity pre svojich zamestnancov. Odporca ako banka teda z rovnakých dôvodov plní svojim zamestnancom rôzne benefity (vrátane doplnkového dôchodkového sporenia) a navrhovateľovi to z vymyslených dôvodov odmieta uznať. Opätovne zopakoval, že odporca tieto benefity vytvára z použiteľného zisku, - 8 - rovnako ako to je v prípade Štatútu podporného dôchodkového fondu. Upozornil tiež na čl. II. bod 1 spomenutého Štatútu, podľa ktorého Fond vytvára SŠTSP na základe čl. 11. bod 14 Podnikovej kolektívnej zmluvy SŠTP na rok 1993, v súlade s nariadením vlády ČSFR č. 577/1990 Zb. o finančnom hospodárení štátnych podnikov- z použiteľného zisku až do výšky 10 %, minimálne však vo výške 5 % za rok. Na použitie čistého zisku preto podľa navrhovateľa nemajú dosah doteraz prijaté zákony o bankách. Tento fond sa vytváral za aktívnej účasti odborov z použiteľného zisku, teda po všetkých zrazených odvodoch, čo hovorí samo o sebe, že tieto vzťahy zamestnancov a zamestnávateľa nespadajú pod zákon o bankách. Ako naloží banka s týmto ziskom je jej súkromná záležitosť, a žiadny zákon jej neprikazuje, čo s ním má alebo nemá spraviť. Zamestnanci pritom neboli, a ani teraz nie sú, klientmi banky. Podporný dôchodkový fond slúžil na podporu životnej úrovne pracovníkov banky, ocenenie ich vernosti k SŠTSP, kvality ich práce a stabilizácie jej pracovníkov. Uvedené vylučuje posudzovanie plnenia SŠTSP voči navrhovateľovi podľa zákona o bankách, na ktorý sa odporca odvoláva. Navrhovateľ tiež poukázal aj na účelovosť konania odporcu. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie odporcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel pritom k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. V prejednávanej veci súd prvého stupňa s odkazom na ust. § 842 O.z. správne ustálil, že medzi účastníkmi konania bola dňa 07. 03. 1997 platne uzatvorená Zmluva o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu, na základe ktorej sa odporca doživotne zaviazal navrhovateľovi vyplácať plnenie z uvedeného fondu vo výške 16.055 Sk vždy k 15. dňu v kalendárnom mesiaci. Rovnako správne a pri viazanosti právoplatným a vykonateľným rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III vo veci vedenej pod sp. zn. 21C/137/2009 (potvrdeným rozhodnutiami súdov vyššieho stupňa) neprihliadol na výpoveď zmluvy danú odporcom dňa 26. 10. 2009, z dôvodu jej neplatnosti založenej na tom, že zmluvu uzatvorenú na dobu určitú nie je možné v zmysle ustanovení O.z. vypovedať. Opakovanou argumentáciou odporcu smerujúcou k presvedčeniu súdu, že zmluva bola uzatvorená na neurčitý čas, sa preto nebolo potrebné zaoberať. Vzhľadom na námietky odporcu smerujúce k rozporu uzatvorenej zmluvy o dôchodku s ustanoveniami zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách sa súd prvého stupňa prejudiciálne vysporiadaval s otázkou, či právo na plnenie zo zmluvy o dôchodku nezaniklo v dôsledku nemožnosti plnenia podľa § 575 ods. 1 O.z. Správne však uzavrel, že na zmluvný vzťah založený zmluvou o dôchodku medzi odporcom (bankou) a navrhovateľom ako jeho bývalým zamestnancom sa ním namietané ustanovenia zákona o bankách nevzťahujú. Plnenie odporcu zo zmluvy má, resp. aj malo byť vyplácané z Podporného dôchodkového fondu vytvoreného z použiteľného zisku odporcu, čo zákon o bankách v žiadnom svojom ustanovení nezakazuje. Zmluva o dôchodku nie je ani zmluvou uzatvorenou za nápadne nevýhodných podmienok pre odporcu v zmysle ust. § 27 ods. 8 zákona o bankách, a to aj vzhľadom k jej synalagmatickej povahe a skutočnosti, že navrhovateľ bol dlhoročným zamestnancom odporcu a uzatvorením zmluvy o dôchodku odporca zabezpečoval len sociálnu starostlivosť o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, čo spadá pod agendu - 9 - personálneho a sociálneho úseku divízie ľudských zdrojov. Ako správne poukázal súd prvého stupňa, zmluva bola uzatvorená v súlade s účelom Podporného dôchodkového fondu vymedzeným v čl. I. jeho štatútu, a nemožno namietať ani jej nesúlad s dobrými mravmi. Nakoľko súd prvého stupňa nenašiel žiaden dôvod absolútnej neplatnosti zmluvy o dôchodku, ktorú odporca preukázateľne prestal plniť, súd návrhu navrhovateľa v časti, ktorá zostala predmetom konania po pripustení čiastočného späťvzatia, vyhovel. Vzhľadom k skutočnosti, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s vyhodnotením prejudiciálnych otázok, ako aj so záverom súdu prvého stupňa o dôvodnosti navrhovateľom uplatneného nároku, v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p. obmedzil odôvodnenie druhostupňového rozhodnutia len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Pre zdôraznenie správnosti záverov súdu prvého stupňa a vzhľadom na odvolacie námietky odvolací súd dopĺňa, že aj napriek tomu, že ustanovenia zákona o bankách, na ktoré poukazuje odporca (konkrétne § 27 ods. 8 v spojitosti s ust. § 116 a 119 ods. 3) sa týkajú podnikania banky a vzťahov banky navonok k tretím osobám (klientom banky) a iným bankám v súvislosti s predmetom činnosti banky (čo vyplýva aj zo zaradenia predmetných ustanovení, na ktoré sa odporca odvoláva, v šiestej časti zákona o bankách upravujúcej požiadavky na podnikanie banky), t.j. nie vnútrozamestnaneckých vzťahov medzi zamestnancom banky a bankou realizujúciou opatrenia sociálnej politiky, uzatvorenú zmluvu o dôchodku nemožno považovať ani za zmluvu uzatvorenú za nápadne nevýhodných podmienok, ktorá by banku zaväzovala na neodôvodnené plnenie alebo plnenie bez protihodnoty. Rentu, ktorú sa banka zaviazala vyplácať svojim zamestnancom súd vníma ako zamestnanecký benefit za hodnoty vytvárané zamestnancami odporcu počas trvania pracovného pomeru, prijatý za účelom zabezpečenia sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku. Je preto zrejmé, že sa nejednalo o podnikateľský vzťah banky, ale o realizáciu sociálnej politiky zamestnávateľa. Určitej účelovosti tvrdení odporcu v tomto smere nasvedčuje aj skutočnosť, že odporca na základe zmluvy o dôchodku plnil navrhovateľovi aj po účinnosti právnej úpravy, na ktorú sa odvoláva. Irelevantná je aj námietka nepresvedčivosti rozhodnutia len z dôvodu zrejmej nesprávnosti v označení navrhovateľa ako navrhovateľky a odvolanie sa na jeho vyjadrenie (nie k odporu proti platobnému rozkazu), ktorá sa žiadnym spôsobom nedotkla preskúmateľnosti rozhodnutia. Súd prvého stupňa svoj záver riadne a presvedčivo odôvodnil a vo svojich záveroch sa vysporiadal aj s relevantnými právnymi otázkami nastolenými odporcom. Neobstojí ani obrana odporcu namietajúca nezamietnutie návrhu v časti príslušenstva vo výške 9 % ročne zo sumy 1,16 Eur od 16. 03. 2012 do zaplatenia, nakoľko časť uplatneného a späťvzatého nároku navrhovateľa vo výške 431,68 Eur sa stala splatnou dňa 16. 04. 2010 a odporca uvedenú sumu 1,16 Eur uhradil až dňa 05. 01. 2012, t. j. navrhovateľ si rozdiel v príslušenstve, na ktorý poukazuje odporca mohol započítať na dobu omeškania a plynutia úrokov vo výške 9 % ročne zo sumy 431,68 Eur od 16. 04. 2010 do 04. 01. 2012. - 10 - Vzhľadom k zhodným názorom súdov prejednávajúcich spory vedené medzi bývalými zamestnancami odporcu a odporcom, k otázke aplikovania ustanovení zákona o bankách na právny vzťah založený účastníkmi konania zmluvou o dôchodku, odvolací súd podľa § 238 ods. 3 O.s.p. nevyslovil vo výroku potvrdzujúceho rozsudku prípustnosť dovolania, nakoľko má za to, že sa nejedná o doposiaľ neriešenú otázku zásadného právneho významu dôležitú z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní plne úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v sume 218,62 Eur pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby á 210,81 Eur (vyjadrenie k odvolaniu- október 2013) + režijný paušál v sume 7,21 Eur, ktoré boli priznané v súlade s § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. c), § 16 ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom od 01. 07. 2013. Základom pre výpočet základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v odvolacom konaní bola len suma 6.063,43 Eur (5.610,68 Eur + 452,75 Eur), z ktorej si navrhovateľ cestou právneho zástupcu uplatnil odmenu advokáta za poskytnuté právne služby. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.