Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/138/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1396899013 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1396899013.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľov: X/ A. S., I. B. XX, Y., 2/ Z. S., I. K. G. - K. X/XXX, I., 3/ O. S., I. J. XX, Y.Á., 4/. C. D., I. I. XXX, A. Z. I., 5/ A. S., I. J. XX, Y., 6/ G. F., I. J. XX, Y., zastúpení advokátkou JUDr. Darinou Michalkovou, Kolárska 4, Bratislava, 7/ G. D., I. B. XX, Y., 8/ U. S., I. B. XXX, Y., 9/ Ľ. S., I. B. XXX, Y.Á., 10/ W. I., I. S. XXX, Y., navrhovatelia 7/, 8/, 9/, 10/ zastúpení navrhovateľkou 4/ C. D., I. I. XXX, A. Z. I., 11/ P. S., I. B. XXX, Y., 12/ G. X., I. D. XX, I., 13/ C. M.D., I. G. XX, U. Z. B., 14/ X. S., I. Z. X, I., navrhovatelia 13/, 14/ zastúpení navrhovateľkou 16/ O. B., I. B. XXX, Y., 15/ Y. A., I. Z.E. XX, I., 16/ JW. B., I. B. XXX, Y., 17/ S. F., I. S. XX, I., 18/ P. F., I. X. XXX, zastúpená navrhovateľkou 4/ Evou Koppovou, bytom Budovateľská 137, Most pri Bratislave, proti odporcom: 1/ K. S., I. J. X, Y., 2/ F. M., I. A. XXX, Y., zastúpení advokátom JUDr. Miroslavom Kučerom, Krajinská 30, Bratislava, o určenie vlastníctva, na odvolanie odporcov 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 31. 1. 2012 č.k. 20C 189/1996 - 359 v spojení s opravným uznesením toho istého súdu zo dňa 2. 2. 2012 č.k. 20C 189/1996 - 371, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 2. 2. 2012 č.k. 20C 189/1996 - 371 p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že Z. S., E.. XX.XX.XXXX, D. Y. XX.XX.XXXX W. X. S., E. XX.XX.XXXX, D. Y. XX.XX.XXXX, boli v čase svojej smrti spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat.území Y., zapísané na LV č. XXX ako parc. č. XXXX/XX, zastavaná plocha o výmere 600 m2, parc. XXX/XX, záhrada o výmere 3159 m2 a to každý v 1-ici. O trovách konania si súd prvého stupňa vyhradil právo rozhodnúť samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že pôvodní navrhovatelia v 1/ až 7/ sa svojim návrhom došlým na súd dňa 15.05.1996 domáhali určenia, že ( pôvodná ) navrhovateľka l/ Z. S. je spoluvlastníčkou a X. S.Č. E. X.X.XXXX W. Y. X.X.XXXX v čase svojej smrti bol spoluvlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú. Y., parc.č. XXXX/XX, zastavaná plocha č. s. XX o výmere 782 m2, č. evid.listu XXX a parc.č. XXXX/XX záhrada o výmere 2.991 m2, evidenčný list XXX, a to každý v 1-ici. Návrh odôvodňovali tým, že ( pôvodná ) navrhovateľka 1/ s manželom X. S., ktorý zomrel dňa 1.8.1992 nadobudli ako manželia spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam, a to parc. č. XXXX/XX, zastavaná plocha o výmere 782 m2 a parc. č. XXXX/XX záhrada o výmere 2.991 m2, č. evid. listu XXX, kat.úz. A., podľa zák. č. 141/1950 Sb., ktorý nadobudol účinnosť 1.1.1951, vydržaním ku dňu 31.12.1960. Pôvodní navrhovatelia 2/ až 5/ boli vnukmi navrhovateľky 1/ a jej neb. manžela X. S. a deťmi navrhovateľky 6/ G. F., X.. L. W. C. S. E.. XX.X.XXXX W. Y.. XX.XX.XXXX ( ktorý bol synom pôvodnej navrhovateľky 1/ a X. S. ). Dedičmi nebohého X. S. sa stali pôvodná navrhovateľka l/ ako pozostalá manželka, a ďalej navrhovatelia 2/ až 6/ ako vnuci ( deti po nebohom synovi C. S. ). Navrhovatelia 8/, 9/ a 10/ sú deťmi nebohého X. S. W. Z. S.. Navrhovatelia 12/ až 15/ sú vnukmi nebohého X. S. W. Z. S. a zároveň deťmi ich syna FX. S., ktorý zomrel. Navrhovateľka 11/ je bývalou manželkou nebohého L. S., S. X. W. Z. S.. Navrhovateľky 16/, 17/, 18/ sú rovnako vnučky pôvodnej navrhovateľky 1/ Z. S. W. X. S.. Spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam zapísaným pôvodne v pozemkovo-knižnej vložke č. XXX, kat. úz. A. ako parc. č. XXXX/X pozemok o výmere 1 ha 7121 m2 bolo pôvodne vedené na F. K. v 3/9-inách ( 6/18-in ), X. K. v 2/9-inách ( 4/18-iny ), O. Ď. S.. v 2/9-inách ( 4/18-iny ), O. Ď. A.. v 2/9-inách ( 4/18-iny ). Podiely po F. K. nadobudli A. K. X.. K.O. W. Š. K. a následne potom pôvodne žalovaní odporcovia 12/, 13/, 14/, 15/, teda všetci podiel 6/18-in. Po X. K. jeho podiel 4/18-in nadobudli ( pôvodní ) odporcovia 4/, 5/, 6/, 7/, 8/, 9/. Po O. Ď. S.. jeho podiel 4/18-in nadobudli O. Ď. A.. - 2/18-iny a A. K. X.. Ď. - 2/18-iny. Po O. Ď. A.. z jeho pôvodných 6/18-in nadobudli 2/18-iny A. K., rod Ď., A. S., X.. Ď. - X/XX-U. W. po E. odporca X/ K. S.. Ďalšie 2/18-iny po O. Ď. A.. nadobudla G. X., X.. Ď. a po nej ( pôvodné ) odporkyne 2/ a 3/. Pôvodná navrhovateľka l/ s manželom X. S. v r. 1942 uzavreli ako kupujúci s O. Ď. A.. ako predávajúcim kúpnu zmluvu na pozemok nachádzajúci sa v kat. úz. Y. ( M. ) zapísaný vo vložke č. 455 ako parc. č. XXXX/X a to o výmere 2.991 m2 ako záhrada a 782 m2 ako zastavaná plocha. Kúpnu zmluvu navrhovatelia nemajú k dispozícii, majú však doklad - platobný rozkaz č. 1096/42, C 646/42 - z ktorého je zrejmé, že platili poplatky z kúpnej ceny za nehnuteľnosť od O. Ď.Q. A.., podľa kúpnej zmluvy zo dňa 4.3.1942, pričom je zrejmé, že išlo o nehnuteľnosť zapísanú vo vložke č. XXX, kat. úz. M. ( Y. ). Navrhovatelia tvrdili, že odvtedy, čo ( pôvodná ) navrhovateľka 1/ spolu so manželom X. S. kúpili nehnuteľnosť a tiež zaplatili kúpnu cenu i notársky poplatok, túto riadne užívali v dobrej viere, že im patrí, cítili sa ako vlastníci, nehnuteľnosť užívali pokojne a nerušene. V r. 1949 ( pôvodná ) navrhovateľka 1 spolu s manželom X. S. postavili na tomto pozemku drevenú stavbu a na voľnom pozemku siali kukuricu a žito. Neskôr tento pozemok spolu s dreveným domom dali do užívania synovi C. S. a jeho manželke navrhovateľke 6/, ktorí postavili na tomto pozemku murovaný rodinný dom, ktorý spolu aj s pozemkom užívali - C. S. do svojej smrti a navrhovateľka 6/ doteraz. V dedičskom konaní po synovi C. S. navrhovatelia zistili, že pozemok ani dom nie sú vysporiadané, preto bola navrhovateľka 6/ odkázaná na podanie žaloby ohľadom určenia vlastníckeho práva. Konanie sa viedlo na bývalom Okresnom súde Bratislava - vidiek pod sp. zn. 7C 188/86 a na Krajskom súdu v Bratislave ako súde odvolacom pod sp. zn. 14 Co 26/88. V tomto konaní bolo určené, že nehnuteľnosť a to rodinný dom č. XX postavený na parcele č. XXXX/XX zapísaný v EN č. XXX, kat. úz. A. patrí do dedičstva po C. S. v jednej polovici a navrhovateľke 6/ v polovici. Skutočnosť, že ( pôvodná ) navrhovateľka 1/ Z. S. s manželom uzavreli s O. Ď. A.. kúpnu zmluvu preukazovali navrhovatelia platobným rozkazom daňového úradu zo dňa 18.6.1942, č. 1096/42, s tým, že existencia kúpnej zmluvy zo dňa 4.3.1942 bola preukázaná v konaní pred Okresným súdom Bratislava - vidiek, č. k. 189/92 - 94 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. l8 Co245/95 - 146 zo dňa 14.2.1996; keď v rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 18 Co 245/95 - 146 súd konštatuje ako bezpečne preukázanú tú skutočnosť, že Z. S. a jej manžel X. S. uzavreli kúpnu zmluvu ohľadne nehnuteľnosti dňa 4.3.1942, ktorú kúpili od O. Ď. A.. a že ide o nehnuteľnosť, ktorú v súčasnosti užíva navrhovateľka 6/. Ďalej sa v ňom poukazuje na obsah listov O.. M. I. zo dňa 12.9.1956 a 8.3.1960, ako aj na jeho výsluch ako svedka na pojednávaní pred odvolacím súdom, ktorý presvedčivo a v zhode s inými dôkazmi potvrdil, že ako advokát zadovážil v minulosti overený odpis tejto zmluvy. Navrhovatelia poukazovali na to, že aj samotný odporca l/ uviedol, že sporný pozemok užívajú dlhodobo navrhovatelia a ich matka. Sestra O. Ď. A.. nikdy nespomínala, že má voči S.Č. nejaké nezrovnalosti, prípadne nároky na pozemok. Podľa ( pôvodnej ) odporkyne 3/ starý otec O. Ď.Q. S.. daroval nejaké pozemky synovi O. Ď. A.. a ten mal v úmysle pozemky odpredať. V súdnom konaní sp. zn. 7C 188/86 odporca 1/ výslovne potvrdil, že sporné parcely boli predané S. a preto si na ne nerobí nároky. Podľa ( pôvodného ) odporcu 6/ K. K., O. Ď. A.. kúpou previedol časť nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu, na starších S., toto nebolo vyznačené v pozemkovej knihe a pozemky výlučne potom užívali starší S.. ( Pôvodná ) odporkyňa 4/ Z. K. v konaní sp. zn. 7 C 188/86 ako zástupkyňa A. K. nesúhlasila s vtedajšou žalobou iba preto, že nevedeli, koľko asi S. od ich strýka odkúpili. Taktiež vtedajšia žalovaná A.Á. K.. X.. K. potvrdila, že starší S. sa prisťahovali do obce niekedy po vojne. Túto skutočnosť ako aj zriadenie pôvodnej drevenej stavby na pozemku ku dňu 31.12.1949 potvrdzuje aj zápisnica bývalého MNV M. toho istého dňa č. XXX/XXXX, napísaná v súvislostí s vydaním stavebného povolenia na zriadenie tejto stavby Rudolfovi Strapáčovi a taktiež popri ďalšom stavebnom povolení k stavbe započatou navrhovateľkou 6/ a jej manželom C. S. v r. 1962 na základe stavebného povolenia vydaného bývalým MNV Zálesie dňa 24.7.1962 zn. 377/1962. Z. S. s manželom X. S. užívali horeuvedené pozemky ako vlastné, vo vedomí, že sú ich vlastníkmi od konca 40.rokov do začiatku 60.rokov, kedy ich dali do užívania synovi C. S. a jeho manželke - navrhovateľke 6/. V návrhu argumentovali záverom rozsudku odvolacieho Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 18 Co 245/95-146, podľa ktorého je nesporné, že Z.na S. so svojím manželom X. S. užívali nehnuteľnosti pokojne, nerušene, nepretržite ako svoje a v dobrej viere, že im patria; preto nadobudli vlastníctvo k nim vydržaním dňom 31.12.1960. Naliehavý právny záujem preukazovali tým, aby si pôvodná navrhovateľka 1/ Z. S. na základe rozsudku, ktorým by súd vyhovel, mohla dať vyznačiť svoje vlastnícke pravo v katastri nehnuteľností a ostatní navrhovatelia preukazovali svoj naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva ako dedičia po X. S., C. S., L. S. tým, aby v prípade vyhovujúceho rozsudku mohlo prebehnúť dedičské konanie. V priebehu konania zomreli navrhovatelia W. S., Z. S., C. A. a na ich miesto do konania vstúpili ich dedičia. Súd prvého stupňa na návrh navrhovateľov uznesením zo dňa 29.05.2008 podľa § 96 ods. 1 O.s.p. konanie voči odporcom 3/ až 21/ zastavil ( č.k. 20C 189/1996 - 251 ) a ďalej konal už len s odporcami 1/, 2/. Uznesením zo dňa 29.09.2011 prvostupňový súd pripustil zmenu návrhu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Odporca 1/ K. S. poukazoval na to, že časť predmetnej parcely zdedil po matke, ktorá ju zdedila po Ď. A.. K. X. XXXX. O tom, že právni predchodcovia navrhovateľov túto nehnuteľnosť kúpili od Ď. A.. žiadnu vedomosť nemal, podľa neho Ď. A.. nikdy predmetnú parcelu právnym predchodcom navrhovateľov nepredal. Parcela sa nemohla predať, lebo tam banka mala podielové spoluvlastníctvo, bola tam pôžička, pokiaľ sa pôžička nesplatila, nemohol sa pozemok predať. V r. 1949 Strapáčovci postavili na predmetnom pozemku drevenicu. Tento pozemok vtedy mal v užívaní O.. Ď. A.., B. X..XXXX to užívala jeho manželka. Po r. 1951 ho dostali do užívania sestry Vojteková a Romančíková. Keď S. zbúrali drevenicu a postavili dom, vlastníkmi tejto parcely bol on, K. W. X.. Právni predchodcovia navrhovateľov začali túto parcelu obhospodarovať v roku 1953, dovtedy ju obhospodaroval X. K. S.. a v roku 1957 prešli všetky pozemky do JRD, kde prešla aj táto parcela. Jeho rodičia ju dali do prenájmu X. K. A.. do roku 1953. Právni predchodcovia navrhovateľov v drevenici nikdy nebývali a až keď začali stavať murovaný dom, pozemok si oplotili. Ani on, keď zdedil dedičský podiel, nikdy nevyzýval navrhovateľov na vrátenie predmetnej nehnuteľnosti, avšak od svojej matky vie, že Z. S. približne začiatkom 70-tich rokov chcela tento pozemok vysporiadať s jeho matkou, avšak k dohode medzi nimi nedošlo. Od r. 1953 odporcovia nenamietali, že právni predchodcovia navrhovateľov užívajú predmetnú nehnuteľnosť. Uviedol, že za uvedenú nehnuteľnosť ako vlastník riadne platí dane. Odporkyňa 2/ F. M. sa v konaní bránila tým, že keď začal Emil Strapáč s manželkou stavať murovaný dom, navštívila ich p. A. K., ktorá ich upozornila, aby si parcelu dali do poriadku. Poukazovala na Inventár zo dňa 14.07.1949, v ktorom sú zapísané pozostalosti po neb. O. Ď., ktorý v roku XXXX Y. a je v ňom uvedená aj predmetná parcela na strane aktív; na strane pasív sa nijaká pohľadávka zo strany navrhovateľov, resp. ich právnych predchodcov nenachádza. Uviedla, že v čase, keď právni predchodcovia navrhovateľov začali stavať drevenicu, mala užívacie právo k predmetnému pozemku manželka O. Ď. A.. Z. K. ponúkol S., že túto parcelu môžu obrábať, nakoľko on sám mal zdravotné problémy. Pozemok bol približne v roku 1956 až 1957 vnesený do družstva, preto sa odporcovia do roku 1989 o pozemky zaujímať nemohli. Približne v roku 1986 ju navštívila p. F., a pýtala sa jej, či jej podpíše prevod pozemku. Uviedla, že za predmetný pozemok sú odporcami každý rok riadne uhrádzané dane. S. si postavili drevený dom okolo roku 1950, predmetný pozemok užívali tak, že ho obrábali, užívali ho od 50- tych rokov. O nijakej kúpno-predajnej zmluve uzavretej medzi S. a O. Ď. A.. nevie, nemá vedomosť o tom, že by právnym predchodcom navrhovateľov pozemok niekedy patril, tento nikdy nebol v ich vlastníctve. Časť pozemku ako záhradu užívala jej rodina a ostatnú parcelu užíval p. K.. V roku 1957 K. dali svoje pozemky do družstva a jej rodine družstvo pozemky zobralo a dalo im náhradnú pôdu, nejednalo sa len o túto konkrétnu parcelu. Nebohým S. bola pridelená ich parcela, od obce ju dostali do užívania. To, že navrhovatelia dostali stavebné povolenie na stavbu domu na predmetnom pozemku si vysvetľuje tým, že navrhovatelia mali niekoho z rodiny na obecnom úrade, má za to, že aj stavba na pozemku bola neoprávnená, vzhľadom na to, že navrhovatelia nikdy neboli vlastníkmi, nemohol im MNV platne vydať stavebné povolenie. Odporcovia 1/, 2/ sa v konaní bránili tým, že do platnosti tzv. stredného Obč. zákonníka platil tzv. intabulačný princíp, t.j. ak kúpna zmluva nebola do roku 1950 zavkladovaná v pozemkovej knihe, platilo zo zákona, že nič nebolo kúpené. Osobu B.. I. označili za nevieryhodnú, to, že v minulosti mal vyhotoviť nejakú zmluvu, ktorá sa nikdy nenašla, nič neznamená a na takejto skutočnosti nemôže nárok navrhovateľov právne obstáť. Ak by aj právni predchodcovia navrhovateľov Z. W. X. S. niečo od Ď. A.. kúpili, mohli kúpiť len ideálny podiel z nehnuteľností. Kúpa tohto ideálneho podielu však nemôže zakladať dobromyseľnosť pri nadobudnutí držby k nehnuteľnostiam, ku ktorým sa navrhovatelia domáhajú určenia vlastníctva preto, že nie je možné logicky vyvodiť, čo konkrétne kúpili, lebo podiel je ideálny, teda nevedno na ktorej časti nehnuteľností participoval Ď. A.. a preto je porušená základná podmienka pre vydržanie, t.j. dobromyseľnosť pri započatí držby. Navrhovatelia nepredložili súdu hodnoverné dôkazy o tom, že by vlastníctvo k nehnuteľnosti nadobudli kúpou. Nie je splnená ani lehota na vydržanie. Pozemky, ktoré sú predmetom konania, stále patria odporcom. Prípadný právny nárok navrhovateľov, resp. ich právnych predchodcov, bol vyriešený rozsudkami Okresného súdu Bratislava - vidiek sp. zn. 7C 188/86 zo dňa 03.09.1987 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14Co 26/88 zo dňa 22.02.1988 a ďalej rozsudkom Okresného súdu Bratislava - vidiek sp. zn. 8C 189/92 zo dňa 09.09.1994, v spojení s rozsudkom odvolacieho Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18Co 245/95 zo dňa 14.02.1996, ktorý rozsudok prvostupňového súdu potvrdil; odporcovia 1/, 2/ považujú tento rozsudok vo vzťahu k prejednávanej veci za res iudicata. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozsudku námietku odporcov, že v danom prípade bráni konaniu prekážka res iudicata, s poukazom na súdne konania sp. zn. 7C 188/86 a sp. zn. 8C 189/92, vyhodnotil ako nedôvodnú, poukazujúc na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava - vidiek pod sp. zn. 7C 188/86 nebol totožný okruh účastníkov ako v súdenej právnej veci a v konaní vedenom pod sp. zn. 8C 189/92 bol návrh navrhovateľov zamietnutý len z dôvodu, že na strane navrhovateľov neboli označení všetci oprávnení dedičia po Rudolfovi Strapáčovi a ani všetci dedičia po C. S., ktorí tvoria tzv. nútené spoločenstvo, čo znamená, že rozhodnutie v merite veci sa musí dotknúť všetkých oprávnených dedičov a nie iba ich obmedzeného počtu, tak ako boli označení v návrhu na začatie konania sp. zn. 8C 189/92. Prvostupňový súd z listu vlastníctva č. XXX zistil, že odporcovia 1/, 2/ sú vedení ako spoluvlastníci nehnuteľností, parc. č. XXXX/XX a parc. č. XXXX/XX, každý v 1-ici. Podľa výpisu z pozemkovej knihy vlastníctvo k nehnuteľnostiam zapísaným pôvodne v pozemkovo- knižnej vložke č. XXX, k.ú. A. ako parc. č. XXXX/X pozemok o výmere 1 ha 7121 m2, bolo pôvodne vedené na Ondreja Vojteka v 3/9-inách ( 6/18-in ), X. K. v 2/9-inách ( 4/18-iny ), O.Á. Ď. S.. v 2/9-inách ( 4/18-iny ), O. Ď. A.. v 2/9-inách ( 4/18-iny ). Z Platobného rozkazu č XXXX/XX, T. XXX/XX zistil, že právna predchodkyňa navrhovateľov platila poplatky z kúpnej ceny za nehnuteľnosť zapísanú v p.k. vložke č. XXX. Z Potvrdenia Poľnohospodárskeho družstva v A. zo dňa 26.01.1993 vyplýva, že parc. č. XXXX/X vedená v pozemnoknižnej vložke č. XXX, k.ú. Y., ktorá bola vedená na pôvodného vlastníka O. Ď. A.., bola vtedy v užívaní F. G., v roku 1957 bola v rámci kolektivizácie vnesená do užívania vtedajšieho JRD v Zálesí. V Prehlásení zo dňa 24.10.1994 B.. I. uviedol, že ho vyhľadala pani, ktorá sa predstavila ako p. S., ktorá sa mu preukázala dvomi listami, s tým, či sa na ne pamätá a či zastupoval X. S.. Uviedol, že predložené listy zo dňa 12.09.1956 a 08.03.1960 zn. 921/1873/55 písala na jeho diktát jeho sekretárka a je na nich jeho vlastnoručný podpis. Na základe platobného výmeru z roku 1942 o vyrubení poplatku za nehnuteľnosti mu referent na ONV-finančný odbor vyhľadal kúpnopredajnú zmluvu zo dňa 04.03.1942 uzavretú s O. Ď. A.. ohľadom nehnuteľnosti v poz. vl. č. XXX, kat. úz. M. ( C. ) a on o tom X. S. listom zo dňa 12.09.1956 vyrozumel. Listom zo dňa 08.03:1960 ho vyzval, aby prevzal spisy, ktoré zostali v poradni. V tomto prehlásení B.. I. uviedol „ rozhodne tvrdím, že na ONV - fin. ref. Bratislava vidiek bola v archíve zmluva zo 4.3.1942 a že som z tejto zaobstaral overený opis pre X. S.. Od r. 1960 p. S. u mňa nebol a spisy AP 2 v Bratislave boli neskoršie škartované“. Z pripojených súdnych spisov prvostupňový súd zistil, že na bývalom Okresnom súde Bratislava - vidiek bolo pod sp. zn. 7C 188/1986 vedené konanie na návrh G. F., O. S., Z. S., A. C. S. a maloletého A. S., proti odporcom A. S., Z. S.Č., X. S., A. K., F. M., W. A., K.X. S., K. K. W. A. K., o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 14Co 26/1988-95 na odvolanie Z. S. W. X. S. zmenil rozsudok bývalého Okresného súdu Bratislava - vidiek, č. k. 7C 188/1986 a určil, že nehnuteľnosť- rodinný dom súp. číslo XX, postavený na parc. č. XXXX/XX, zapísaný na evidenčnom liste č. XXX, D.. Ú.. A., patrí do dedičstva po poručiteľovi C. S., Y.. B. XX.XX.XXXX v 1/2-ine a v 1/2- ine je vlastníctvom G. F., X.. L., E.. XX.X.XXXX. Vo zvyšku potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bol zamietnutý nárok navrhovateľov na určenie vlastníctva štátu k pozemkom parc. č. XXXX/XX- zastavaná plocha o výmere 782 m2 a parc. č. XXXX/XX- záhrada o výmere 2.991 m2, vytvorených z parc. č. XXXX/X, vedenej v pk vložke č. XXX, kat. úz. A.. Odvolací súd prijal záver o tom, že dom súp. číslo 32 vybudovali do svojho pôvodne bezpodielového spoluvlastníctva manželov G. F. W. C. S.Á., ktorý dňa 13.12.1985 zomrel. Nakoľko manželstvo menovaných bolo právoplatne rozvedené a po rozvode nedošlo do troch rokov od zániku BSM k jeho vyporiadaniu, nehnuteľnosti prešli do ich podielového spoluvlastníctva. Konštatoval, že menovaní boli dobromyseľnými stavebníkmi domu, neboli však dobromyseľní pri užívaní pozemku, keď mali vedomosť o tom, že im pozemok nepatrí. K uzavretiu darovacej zmluvy ohľadom uvedených pozemkov medzi Pavlínou a X. S. na jednej strane a C. S. W. G. F. na strane druhej nedošlo a ani dôjsť nemohlo pretože Z. W. X. S. sami vlastnícke vzťahy k pozemkom usporiadané nemali. V konaní vedenom na bývalom Okresnom súde Bratislava - vidiek, sp. zn. 8C 189/92 na návrh Z. S., X. S., A. S., Z. S., O. S.W., C. D., X.. S., A. S., G. F., proti K. S., F. M., W. A., Z. K., X. K., G. F., O. K. W. Ľ.X. K., o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací svojím rozsudkom č. k. 18Co 245/95-140 v merite veci potvrdil rozsudok bývalého Okresného súdu Bratislava - vidiek, ktorým bol zamietnutý návrh na určenie, že pozemky parc. č. XXXX/XX W. XXXX/XX nadobudli Z. S. W. X. S. vydržaním. Odvolací súd ale zároveň zaujal iný právny názor ako bývalý Okresný súd Bratislava - vidiek, keď konštatoval, že Z. S. S. S. A.C. X. S., ktorý v priebehu konania zomrel, užívali predmetné pozemky ako svoje, najneskôr od konca 40-tich rokov do začiatku 60-tich rokov, kedy ich dali do užívania synovi C. S. a jeho manželke G. F., a preto nadobudli vlastníctvo k nim vydržaním dňom 31.12.1960. K zamietnutiu návrhu odvolací súd viedla skutočnosť, že nakoľko vlastníctvo k časti nehnuteľnosti pôvodne vedenej v pozemkovej knihe ako parc. č. XXXX/X o výmere 17.121 m2, pk vložka č. XXX, k. ú. A. sa uplatňuje proti formálnym vlastníkom k tejto nehnuteľnosti, musia okruh odporcov tvoriť všetci pôvodní spoluvlastníci tejto nehnuteľnosti, zapísaní v bývalej pozemkovej knihe a ich právni nástupcovia, prípadne aj ďalšie osoby, na ktoré formálne malo prejsť vlastníctvo z týchto osôb. To sa v prejednávanej veci podľa odvolacieho súdu nestalo, pretože navrhovatelia nepodali žalobu proti Š. K. ( dedičovi po pôvodnom spoluvlastníkovi W. K. ) alebo jeho právnym nástupcom, pričom to isté platí aj o pôvodnej spoluvlastníčke A. K., X.. Ď.. Vzhľadom na úmrtie X. S. ( Y.. B. X.X.XXXX ) museli podľa názoru odvolacieho súdu tvoriť okruh navrhovateľov okrem Z. S. všetci dedičia po X. S. a aj všetci dedičia po C. S., pretože v čase medzi smrťou poručiteľa a potvrdením o nadobudnutí dedičstva sú vo vzťahu k tretím osobám solidárne oprávnení a povinní všetci dedičia. Navrhovateľku G. F. vyzvali odporcovia na uvoľnenie parciel č. 1150/13 a 1150/19 výzvou zo dňa 16.01.1992. Po právnej stránke oprel súd prvého stupňa svoje rozhodnutie o ust. § 143, § 145 ods. 1, 2, § 146 Obč. zák. zákona č. 141/1950 Sb, ďalej o ust. § 134 ods. 1, 2 a 3 Obč. zák. Vykonaným dokazovaním mal prvostupňový súd za preukázané, že u právnych predchodcov navrhovateľov t.j. u X. W. Z. S.F. došlo k oprávnenej držbe pozemku zapísanom v p.k. vložke č. XXX, kat. úz. M. ( Y. ), t.j. pozemok nachádzajúci sa v kat. úz. Y. ( M. ) zapísaný vo vložke č. 455 ako parc. č. 1150/4 a to o výmere 2.991 m2 ako záhrada a 782 m2 ako zastavaná plocha, ( kedy sa jedná o novovytvorené parcely č. 1150/13 a 1150/19, ktoré boli vytvorené geometrický plánom č. 920/2102, 66P/66/ ) a to po dohode o jeho kúpe a následnom uzavretí kúpnej zmluvy, o existencii ktorej súd nemá pochybnosti. Skutočnosť, že manželia Z. W. X. S. uzavreli s O. Ď. A.. kúpnu zmluvu na predmetný pozemok potvrdil v súdnom konaní sp. zn. 7C 188/86 ( č.l. 28 spis sp. zn. 7C 188/86 ) potvrdil aj odporca 1/ Vladimír Sobol, ktorý pred súdom uviedol, „že si nerobí nároky o sporné parcely pretože vie, že boli predané Strapáčovým“. Existenciu kúpnej zmluvy potvrdzuje aj platobný rozkaz č 1096/42, C 646/42, z ktorého je zrejmé, že právna predchodkyňa navrhovateľov platila poplatky z kúpnej ceny za predmetný pozemok. Keďže kúpna zmluva nebola riadne zavkladovaná v pozemkovej knihe, nedošlo k perfektnej, teda k platnej kúpnej zmluve, avšak na posudzovanie oprávnenosti držby nehnuteľností nemala podstatný vplyv. Platnosť nadobúdacieho právneho titulu je rozhodujúca len pri prevode vlastníctva na základe právneho úkonu. O takúto formu nadobudnutia vlastníctva v prejednávanej veci však nešlo, keďže nadobúdacím titulom bolo vydržanie. Pri posudzovaní nadobudnutia vlastníctva vydržaním môže byť prípadný iný úkon ohľadne spornej veci iba skutočnosťou svedčiacou o dobromyseľnosti ( bona fidae ) držiteľa veci. Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nie je potrebné, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby, argumentoval prvostupňový súd. Čo sa týka potvrdenia Poľnohospodárskeho družstva v A., má súd za to, že ak by aj právny predchodca odporcov svoje nehnuteľnosti vniesol v r. 1957 v rámci kolektivizácie do užívania vtedajšieho JRD v Zálesí, nemalo by to vplyv na prerušenie plynutia vydržacej lehoty, pretože lehoty na vydržanie sa neprerušili vznikom užívacieho práva socialistickej organizácie k nehnuteľnosti. Vychádzajúc z obsahu spisu a prihliadnuc na výsledky vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že právni predchodcovia navrhovateľov nebohí X. W. Z. S. splnili podmienku vydržania vlastníckeho práva a nadobudli ako manželia spoluvlastníctvo v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení na základe dobromyseľnej držby k pozemku nachádzajúcom sa v kat. úz. Y. ( M. ), ktorý bol zapísaný vo vložke č. XXX ako parc. č. XXXX/X a to o výmere 2.991 m2 ako záhrada a 782 m2 ako zastavaná plocha ( neskôr parc. č. XXXX/XX a parc. č. XXXX/XX ), podľa zák. č. 141/1950 Sb, ( Občiansky zákonník, ktorý nadobudol účinnosť 1.1.1951 ), a to vydržaním ku dňu 31.12.1960. Kúpnopredajnou zmluvou z r. 1942 mali tento pozemok získať od O. Ď. ml. a aj napriek tomu, že predávajúci nebol vlastníkom celej nehnuteľnosti, tento pozemok nikým nerušení užívali dobromyseľne po dobu 10 rokov v dobrej viere, že ho vlastnia, obhospodarovali ho, právnymi predchodcami odporcov ani tretími osobami táto držba nebola ničím rušená ani spochybňovaná a to najneskôr od konca 40-tich rokov ( od postavenia dreveného domu na pozemku v r. 1949 ) do začiatku 60-tich rokov, kedy ho dali do užívania synovi C. S. W. O. A. G. F. ), preto nadobudli spoluvlastníctvo k nemu vydržaním ku dňu 31.12.1960. Na tom nič nemení ani to, aký veľký pozemok, či podiel na ňom od O. Ď. A.. kúpili, ani to, že kúpna zmluva na predmetný pozemok nebola zavkladovaná v pozemkovej knihe. Neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním. Vzhľadom na uvedené súd rozhodol tak, že určil, že Z. S., E.. XX.XX.XXXX, ktorá zomrela XX.XX.XXXX a X. S., E. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel XX.XX.XXXX, boli v čase svojej smrti spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat.území Zálesie, zapísané na LV č. XXX ako parc. č. XXXX/XX, zastavaná plocha o výmere 600 m2, parc. XXX/XX, záhrada o výmere 3.159 m2 a to každý v 1-ici. Prvostupňový súd si vyhradil právo rozhodnúť o trovách konania v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. samostatným uznesením až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Opravným uznesením zo dňa 2. 2. 2012 č.k. 20C 189/1996 súd prvého stupňa v zmysle § 164 O.s.p. opravil chybu v písaní, ktorej sa dopustil vo výroku napadnutého rozsudku, kedy nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXX parc.č. XXXX/XX chybne označil ako parc.č. XXX/XX. Uvedený rozsudok napadli v zákonnej lehote podaným odvolaním odporcovia 1/, 2/, v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vytýkali nedostatočne zistený skutkový stav, keď nebolo vykonané dokazovanie v potrebnom rozsahu a z vy konaného dokazovania boli vyvodené nesprávne právne závery. Trvali na tom, že navrhovatelia neuniesli dôkazné bremeno na tvrdenie, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania, boli kúpené na základe údajnej kúpnej zmluvy zo dňa 4. 3. 1942. Pokiaľ by aj k uzavretiu takejto zmluvy došlo - čo ale odporcovia popierajú - v čase uzavretia zmluvy bol O. Ď. A.. iba spoluvlastníkom pozemku parc.č. XXXX/ X; výška jeho spoluvlastníckeho podielu predstavovala 2/9-iny, t.j. z celkovej výmery mohol previesť - ale iba so súhlasom spoluvlastníkov - iba svoj ideálny spoluvlastnícky podiel. Pred rokom 1942 a ani potom nedošlo k reálnej deľbe nehnuteľností, ktorá skutočnosť by musela byť tiež zapísaná v PK. Z. W. X. S. teda nemohli nadobudnúť reálnu časť z označenej nehnuteľnosti, o ktorej tvrdia, že ju užívajú - v skutočnosti protiprávne okupujú. Z platobného rozkazu č. XXXX/XX nevyplýva, čo mali menovaní kúpiť. Ani Z. W. X. S. nikdy bližšie neuviedli okolnosti o obsahu a uzatvárania údajnej kúpnej zmluvy, hoci ak by zmluva skutočne existovala, museli mať vedomosť o jej podstatnom obsahu. Odporcovia poukazovali v odvolaní na to, že na základe takejto zmluvy musel byť prevedený aj zápis v PK vl. č. XXX. Z. W. X. S. nemohli byť dobromyseľní, keď túto nehnuteľnosť začali užívať bez akéhokoľvek právneho titulu, že nehnuteľnosti užívajú oprávnene a v dobrej viere. Otázkou vydržania sa zaoberal Okresný súd Bratislava - vidiek v konaní sp. zn. 7C 188/86 v spojení s Krajským súdom v Bratislave, pričom túto otázku vyriešil, preto považujú odporcovia za nepochopiteľné, že súd prvého stupňa otázku vydržania vyriešil úplne inak. Odporcovia 1/, 2/ v odvolaní vytýkali prvostupňovému súdu, že svoje rozhodnutie založil na výpovediach navrhovateľov a inými podstatnými dôkazmi sa nezaoberal. Navrhovatelia pritom ani nevedeli k veci uviesť nič podstatné. Súd prvého stupňa vôbec neskúmal dobromyseľnosť pri začatí držby a najmä dobu držby. Ani jednu zákonnú podmienku vydržania nemali právni predchodcovia navrhovateľov splnenú. Nemohli byť dobromyseľní, keď v konaní nebolo nijako preukázané, čo vôbec kúpili, od koho, kto kúpil a koľko. Nie je pravdou, že právni predchodcovia navrhovateľov nehnuteľnosti užívali 40 rokov nerušene; naopak, medzi právnymi predchodcami navrhovateľov a odporcov kvôli nehnuteľnostiam neustále prebiehali spory. S vyhodnotením dôkazov v tomto smere sa súd vôbec nezaoberal. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepresvedčivé. Vôbec sa nezaoberal počítaním jednotlivých lehôt pre držbu nehnuteľností v rôznych časových úsekoch a podľa rôznych právnych predpisov. Právni predchodcovia navrhovateľov dobre vedeli, že nehnuteľnosti nemajú vysporiadané. K odvolaniu odporcov 1/, 2/ pripojil odporca 1/ vlastné písomné stanovisko k napadnutému rozsudku prvostupňového súdu, ako súčasť odvolania. Odporca 1/ vyjadril presvedčenie, že uvedeným rozsudkom boli poškodené jeho práva vlastníka, keď predtým boli tieto potláčané socialistickým štátom. Jeho právni predchodcovia nadobudli vlastníctvo k parc. č. XXXX/X legálne a poctivo, ako o tom svedčia zápisy v pozemkovej knihe aj v katastri. Nehnuteľnosť bola v r. 1957 vnesená do JRD, preto nikto z vtedajších a ani neskorších legálnych majiteľov s ňou nemohol svojvoľne nakladať ani ju užívať. Čo sa týka kúpno-predajnej zmluvy označil odporca 1/ za zarážajúce, že ju navrhovatelia neboli schopní od r. 1986 predložiť. Ani jeden z manželov S. si tiež nevedel spomenúť na okolnosti kúpy - Z. S. uviedla, že kúpu predmetného pozemku vybavoval výlučne jej manžel, ona sa o nej dozvedela, až keď pozemok mohli riadne užívať. Uviedla tiež, že si nepamätala, či sa spisovala nejaká zmluva. Ak by aj k nejakej kúpe prišlo, bez podpisu ďalších spoluvlastníkov je táto zmluva neplatná. Celé tvrdenie o kúpe tak vyznieva nehodnoverne. Odporca 1/ spochybňoval vo svojom vyjadrení, čo presne rodina S. užívala, kto označil pozemok kameňmi a aká veľká plocha bola takto označená. Parcelné čísla ktoré súd uvádza v rozsudku vznikli až v r. 1966 odčlenením z pôvodného pozemku, nie je pritom dokázané, že geometrický plán mapuje presne údajnú vydržanú výmeru. Odporca 1/ sa tiež pýtal, prečo riešili rozdelenie pozemku na dve parcely. Tiež spochybňoval obrábanie pôdy rodinou S., keď podľa výpovede samotnej Z. S. sa rodina do obce M. ( Y. ) prisťahovala až v r. 1952. Trval na tom, že na základe vdovského práva predmetný pozemok obrábala Z. Ď. X.. K. až do 31. 12. 1951 a následne svoje dedičstvo prebrali sestry po nebohom O. Ď. A.. a tie prostredníctvom svojho manžela resp. švagra X. K. tento pozemok obrábali do r. 1953, kedy ho p. K. ponúkol do užívania X. S.. Nesúhlasil s tým, že konanie o vydržaní je vedené len voči odporcom 1/, 2/, keď v čase vydržania nebol ani jeden z nich spoluvlastníkom tohto pozemku. Odporcovia sú len dvaja z početného zástupu právnych nástupcov. Pretože v čase údajného vydržania t.j. k 31. 12. 1960 každý z vtedajších vlastníkov mal z pozemku XXXX/X ideálny podiel, tak by mal podľa spravodlivosti prispieť na údajne vydržanú časť alikvotnou časťou podľa podielu, ktorý v tom čase na spomínanom pozemku mal. odporca 1/ nevie, na základe čoho súdu zakladá istotu, že sa jedná presne o podiel odporcu a odporkyne 2/. Súd musí brať do úvahy ako upraviť vlastnícke vzťahy, ktoré vznikli následným rozparcelovaním a rozpredaním pôvodného pozemku parc. č. XXXX/X iným vlastníkom. Tieto právne úkony prebiehali celé roky, až do súčasnosti. Tento rozsudok sa podľa názoru odporcu 1/ musí dotknúť aj nových majiteľov nehnuteľností, ktoré vznikli z rozčlenenia daného pozemku. Rozhodnutím súdu o vydržaní sa musí právny stav pozemku vrátiť do r. 1960 a nanovo sa musia upraviť vlastnícke vzťahy. Súd nemôže zrušiť všetky úkony katastra a zo skupiny spoluvlastníkov vlastniacich jeden pozemok vybrať dvoch, na ktorých ideálny podiel uvalí ťarchu svojho rozhodnutia. Odporca 1/ zdôraznil, že sa cíti byť vlastníkom svojej časti predmetného pozemku. Verí, že pozemok zmluvne vnesený do JRD podľa stanov Ministerstva poľnohospodárstva zostáva pod ochranou tzv. družstevného zákona a nemôže sa scudzovať ani vydržať. Odporca 1/ poukazoval na to, že bol na pojednávaní svedkom mnohých klamstiev a výmyslov zo strany rodiny S. a údajnom priateľstve jeho rodičov s Z. W. X. S., o nezištnej pomoci S. jeho rodine na záhade, či o pomoci jeho otca na stavbe drevenice S., ktorú si S. na pozemku č. 1150/4 postavili v r. 1948. Nič z toho nie je pravdou, jeho rodičia S. nikdy nemali v úcte, navštívili ich zopárkrát len preto, aby sa finančne vyrovnali za pozemky - nárok odporcových rodičov S. nikdy nezapreli a stále sľubovali, že ich vyplatia a pozemky dajú do poriadku. Ešte v r. 1974 Z. S. za týmto účelom navštívila odporcovu matku a sľubovala, že všetko dajú do poriadku. Taktiež G. F., K. S. ich v čase súdneho sporu o vlastníctvo rodinného domu postaveného na parc.č. XXXX/X prsila, aby na súde dosvedčili, že dom, postavený na predmetnom pozemku stavala ona so svojím manželom C. S.. Sama sa vtedy odporcovi 1/ priznala, že vie, že pozemok patrí rodine Ď. a že po tom, ako dom získa, dá do poriadku aj pozemok. Pokiaľ ide o stavbu drevenice v r. 1948 otec odporcu bol zamestnaný v Leopoldove, domov chodil len sporadicky na víkendy, preto sa o pozemky staral švagor X. K.. Stavebné povolenie bolo vydané obcou Zálesie, hoci vtedajší predseda MNV O. L. - bratanec p. F. - sám vypovedal, že povolenie na stavbu rodinného domu mohlo byť vydané len príslušným ONV. Tiež vypovedal, že mal vedomosť o tom, že pozemok nie je vyporiadaný, na čo rodine S.F. upozorňovali niekoľkokrát i ostatní členovia MNV. Hoci odporca 1/ i jeho právni predchodcovia si boli vedomí toho, že rodina S. užíva pozemok neoprávnene, trpezlivo čakali, že sa s nimi čestne vysporiadajú, ako celé roky čestne sľubovali. Nakoľko sa jednalo o sociálne slabšie rodiny, poznačené alkoholizmom otcov, bolo im jasné, že finančné vyrovnanie bude náročný proces. Dokonca urobili ústretový krok a ponúkli im pozemok pod domom, ak uvoľnia zvyšok pozemku. Ale dočkali sa len výsmechu a urážok. Pani F. a jej deti verbálne napádali a napádajú odporcu 1/ i jeho rodinu. Na miestnom úrade označila odporcu 1/ a jeho dcéru za zlodejov, obvinila ich z podplácania sudcov a predstaviteľov obecného úradu. V minulosti zaznamenali aj vyhrážky fyzického charakteru. Odporca 1/ nemá žiadnu pochybnosť o tom, že je právoplatným spolumajiteľom predmetnej nehnuteľnosti. Nikdy nič iné netvrdil, jeho výpoveď bola v zápisnici chybne interpretovaná a po uvedomení si tejto skutočnosti a žiadosti o opravu bola táto sudkyňou odmietnutá. Na odvolanie odporcov 1/, 2/ sa písomne vyjadrila odporkyňa 12/ G. X. tak, že väčšina z účastníkov konania sa narodila až po uzavretí kúpnej zmluvy, ona nikdy od svojej mamy či starých rodičov nepočula, že by si odporcovia robili nárok na spornú nehnuteľnosť. Odkedy sa pamätá, túto obhospodarovali C. S. s manželkou a deťmi. Cieľom odporcov je len prísť k pozemkom, ktoré medzičasom nadobudli na hodnote a ktoré ich právni predchodcovia predali starým rodičom. Napadnutý rozsudok navrhovala potvrdiť. Odporkyňa 16/ O. B. ( tiež v zastúpení odporcov 13/, 14 / ) uviedla, že s rozsudkom v plnom rozsahu súhlasí, t.j. navrhuje ho potvrdiť. Odporkyňa 4/ C. D. ( ako zástupca odporcov 7/, 8/, 9/, 10/ ) rovnako navrhovali napadnutý rozsudok prvostupňového súdu potvrdiť. Vo vyjadrení uviedli, že starí rodičia kúpili 4. 3. 1942 od O. Ď. A.. pozemok v PK vložke č. XXX M., čím sa stali vlastníkmi pozemku. Dôkazom kúpy je platobný rozkaz A1096 zo dňa 18. 6. 1962 ako aj výpoveď B.. I. na Krajskom súde v Bratislave, tiež jeho listy zaslané X. S. zo dňa 12. 9. 1956 a 8. 3. 1960 s výzvou, aby si prišiel pre overený odpis kúpnej zmluvy zo dňa 4. 3. 1942, tiež jeho prehlásenie o tom, že na žiadosť X. S. obstaral overený odpis zmluvy, ktorá bola v archíve ONV-fin.ref. Bratislava - vidiek. Starí rodičia po kúpe pozemok riadne a nikým nerušení užívali. Bývali v Novej Bystrici a do Zálesia chodili pracovať aj na pozemky, ktoré tu stará mama zdedila po svojej mame zomrelej v r. 1932. Stará mama tam predtým bývala, v Y. mala rodinu, u ktorej prespávali. Na pozemku si postavili drevenicu na murovaných základoch, svedčí o tom aj zápisnica č. XXXX/XXXX z obce M., kde sa konštatuje, že stavba je už postavená ako drevená konštrukcia pod strechou. V spore sp. zn. 8C 189/92 to potvrdila aj Z.. K., keď vypovedala, že konštrukcia bola zložená v r. 1947 za života O. Ď. A.., ako aj K. S. na poslednom pojednávaní pred Okresným súdom Bratislava III. Na drevenicu si dal starý otec priviezť drevo z Novej Bystrice. Neskôr sa im naskytla možnosť kúpy iného domu K. Y., kam sa presťahovli a po tom, ako sa ich syn C. S. oženil a nemal kde bývať, pozemok aj s drevenicou im rodičia dali. Na pozemku si C. S. s manželkou postavili murovaný dom na pôvodných základoch drevenice. Dostali povolenie na prestavbu pod zn. XXX/XXXX zo dňa 24. 7. 1962 na parc.č. XXXX/X. V r. 1966 si dali pozemok aj s domom zamerať geometrickým plánom č.920_2102-660/66. Na pozemku sa sialo obilie, kukurica. Za pozemok riadne platili a aj v súčasnosti platia dane. Nakoľko sa v r. 2000 odporcovia preukázali listom vlastníctva a začali platiť dane na Obecnom úrade nechceli daň z nehnuteľností vyrubiť im. Napriek tomu ju stále platia na účet obecného úradu. Pozemok užívali nerušene až do r. 1992, kedy boli odporcami vyzvaní na uvoľnenie parciel č.XXXX/XX a č. XXXX/XX zo dňa 16. 1. 1992, potom upomienkou zo dňa 26. 2. 1992 ako aj súdnym sporom vedeným na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 10C 204/96 na vypratanie nehnuteľností. V súdnych sporoch sp. zn. 7C 188/86 a sp. zn. 8C 189/92 v spojení s rozsudkami krajského súdu si odporcovia nerobili nároky, vedeli, že sporné pozemky boli predané S., že sa tam stavala drevenica, neskôr murovaný dom. V tomto zmysle vypovedala W. A., K. S., tiež K. K., aj F. M.. Navrhovateľky sú preto názoru, že zo strany odporcov ide o špekuláciu, ako sa dostať k pozemkom, ktoré medzičasom stúpli na hodnote. Chcú zdiskreditovať B.. I., že bol starý a mentálne mimo. Odporcovia napádajú rozsudok, že sa v ňom sudkyňa zamerala len na výpovede navrhovateľov. Navrhovateľka, ako laik, po prečítaní rozsudku tam našla aj výpovede odporcov, ako aj výsledky vykonaného dokazovania. Dňa 18. 7. 2012 doručila odvolaciemu súdu písomné podanie odporkyňa 2/, v ktorom na podporu svojho odvolania poukazovala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 283/2009 a sp. zn. 5Cdo 30/2010, v ktorých sa Najvyšší súd SR zaoberal otázkou zákonných podmienok vydržania, ako oprávnenej držby, nepretržitosti tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby, dobromyseľnosti držby a jej predpokladmi. Odporkyňa 2/ zdôrazňovala, že stále platí zásada ignorantia iuris non excusat ( neznalosť zákona neospravedlňuje ). Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom ( t.j. v celom ) rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p. ). Odvolací súd vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolaniu odporcov 1/, 2/ nemožno priznať úspech. Odvolací súd vzhľadom na aktuálny stav v katastri nehnuteľností na LV č. XXX pre kat. úz. Y., týkajúci sa tam vedených nehnuteľností, a to pozemku parc.č. XXXX/XX o výmere 600 m2, zastavané plochy a nádvoria a parc.č. XXXX/XX o výmere 3.159 m2, záhrady, pre kat. úz. Y., ktorých vlastníkmi sú zapísaní odporcovia 1/, 2/, každý v 1-ici, má za preukázanú pasívnu vecnú legitimáciu odporcov 1/, 2/ v konaní, v ktorom sa navrhovatelia ako právni nástupcovia po Z. S. W. X. S. ( ako svojich rodičoch, resp. starých rodičoch ) domáhajú určenia ( po ostatnej úprave žalobného petitu dňa 29. 9. 2011 ), že ich právni predchodcovia Z. S. W. X. S., boli ku dňu svojej smrti spoluvlastníkmi označených nehnuteľností, a to každý v 1-ici. Uvedené nehnuteľnosti tvorili v minulosti súčasť parcely č. XXXX/X o výmere 1 ha 71 á 21 m2, vedenej v PK vložke č. XXX pre kat. úz. A., pričom jeho podielovými spoluvlastníkmi boli k dátumu 26. 7. 1926 O. Ď. A..( v podiele 2/9-iny, t.j. 4/18 - iny ), O. Ď. S..( 2/9-iny, t.j. 4/18-iny ), X. K. ( 2/9-iny, t.j. 4/18-iny ) a F. K. ( 3/9-iny, t.j. 6/18 -in ); po svojom otcovi O. Ď. S.. zdedil O. Ď. A.. neskôr ďalší podiel vo výške 2/18-in. V konaní nebolo sporné, že na základe geometrického plánu č. XXX-XXXX-XXX/XX boli vytvorené odčlenením z PK parcely č. XXXX/X o výmere 17121 m2 vedenej vo vl. 455 v kat. úz. A. novovytvorené parcely č. XXXX/XX zastavaná plocha s.č. XX o výmere 782 m2 a parc.č. XXXX/XX záhrada o výmere 2.991 m2, č. ev. P. XXX. K námietke existencie prekážky res iudicata, ktorá podľa odporcov bráni konaniu o návrhu navrhovateľov v súdenej právnej veci odvolací súd poznamenáva, že v zhode so záverom súdu prvého stupňa existenciu takejto prekážky nezistil. Podľa odporcov 1/, 2/ uvedenú prekážku predstavujú právoplatne skončené súdne konania, ktoré boli vedené na bývalom Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C 188/1986 a sp. zn. 8C189/1992. Námietka takejto prekážky je však nedôvodná. Predmetom konania vedeného na Okresnom súde Bratislava - vidiek sp. zn. 7C 188/86 bolo určenie vlastníctva k nehnuteľnosti - rodinnému domu G. F. ( navrhovateľky 6/ v jednej polovici a ako predmetu dedičstva po jej zomrelom manželovi C. S. v druhej polovici a ďalej určenia vlastníctva k pozemkom parc.č. XXXX/XX a parc.č. XXXX/XX vydržaním avšak pre štát podľa § 135a Obč. zák. ( v znení vtedajšej novely zák. č. 131/1982 Zb. ). V prípade konania vedeného na bývalom Okresnom súde Bratislava - vidiek pod sp. zn. 8C 189/92 bolo predmetom konania určenie vlastníctva vydržaním v prospech občanov podľa § 115, § 116 a § 117 Obč. zák. v znení pred novelou, a to do bezpodielového spoluvlastníctva vtedajšej navrhovateľky 8/ G. F. ( predtým S. ) a jej bývalého manžela C. S., v rovnakom podiele. Uvedené konanie skončilo zamietnutím návrhu, avšak z dôvodu, že účastníkmi konania neboli všetci dedičia, a to ako na strane navrhovateľov tak i na strane odporcov. Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova ( § 159 ods. 3 O.s.p.). Ak súd rozhodol vec, nemôže o nej znovu konať a rozhodovať. Vzniká tu prekážka rozsúdenej veci, na ktorú musí prihliadať z úradnej povinnosti v každom štádiu konania. Právoplatné rozhodnutie tvorí prekážku rei iudicatae vtedy, ak v novom konaní ide o to isté, o čom rozhodoval súd v predchádzajúcom konaní. Musí byť daná totožnosť osôb ako aj totožnosť predmetu konania. Totožný predmet konania je daný vtedy, ak rovnaký nárok alebo stav, vymedzený žalobným petitom, vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení ( rovnakého skutku ), v danom prípade z tvrdení o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním. Obe vyššie spomínané súdne konania ( sp. zn. 7C 188/86 a sp. zn. 8C 189/92 ) sa v porovnaní so súdenou právnou vecou sp. zn. 20C 189/1996 - berúc do úvahy návrh na určenie vlastníctva k pozemkom vydržaním - líšia rozdielnym predmetom konania - v konaní sp. zn. 7C 188/86 sa navrhovatelia domáhali určenia vlastníctva vydržaním pre štát a v konaní sp. zn. 8C 189/92 sa žalobný petit viackrát menil, avšak nikdy nie zhodne s predmetom konania v súdenej právnej veci ( v konaní sp. zn. 8C 189/92 sa navrhovatelia domáhali najprv určenia, že označené parcely patria do BSM G. F. a jej už zosnulého manžela C. S., následne, že označené pozemky bez určenia výšky podielov nadobudla Z. S.Č. a rovnako už zosnulý X. S.; a napokon návrh na určenie „spoluvlastníctva Z. S. a do dedičstva po X. S. v rovnakom podiele“ ), hoci všetky návrhy boli založené na tvrdení navrhovateľov o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním. Predmet konania tak nebol totožný, v prípade konania vedeného pod sp. zn. 8C 189/92 bol navyše návrh zamietnutý primárne z dôvodu nedostatočného okruhu účastníkov konania. Prekážka res iudicata teda podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade nevznikla. Z predmetu konania vymedzeného v prejednávanej právnej veci žalobným petitom je nepochybné, že navrhovatelia sa domáhajú svojich nárokov žalobou o určenie v zmysle ust. § 80 písm.c/ O.s.p. Prvostupňový súd správne preto riešil otázku existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a túto si vyriešil správne pozitívne. V zmysle § 80 O.s.p. návrhom na začatie konania ( žalobou ) možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o : a/ osobnom stave, b/ splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva, c/ určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. K tomu, či je daný právny záujem na určení, súd prihliada z úradnej povinnosti, a to v ktoromkoľvek štádiu konania. Žaloba o určenie podľa § 80 písm.c/ O.s.p. nemôže byť spravidla opodstatnená tam, kde je možné žalovať o splnenie povinnosti podľa § 80 písm.b/ O.s.p. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov ( ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkov sporu a predíde sa žalobe na plnenie ). Treba zdôrazniť, že nejde o samotnú určovaciu žalobu, ale o to, čoho ( akého určenia ) sa žalobca domáha a z akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit ( to, čoho sa žalobca v konaní domáha ) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá - ktorá určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu ( len ) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je ( nie je ) právny vzťah alebo právo. Súd prvého stupňa hodnotiac otázku existencie naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na požadovanom určení túto posúdil po právnej stránke správne, keď dospel k záveru, že naliehavý právny záujem podľa § 80 písm.c/ O.s.p. je v prejednávanej veci daný. S uvedeným právnym záverom sa odvolací súd stotožňuje. Podaním predmetného návrhu na určenie môžu navrhovatelia ako dedičia po Z. a X. S. v prípade právoplatného vyhovujúceho rozsudku iniciovať dedičské konanie a uplatniť tak svoje dedičské práva, za situácie, kedy sú ako spoluvlastníci sporných pozemkov zapísaní v katastri nehnuteľností odporcovia 1/, 2/. Pokiaľ ide o vyriešenie otázky, či právni predchodcovia navrhovateľov - Z. S. W. X. S. vydržali vlastníctvo k označeným nehnuteľnostiam, odvolací súd poznamenáva nasledovné. V súdenej právnej veci navrhovatelia tvrdia, že ich právni predchodcovia ( Z. W. X. S. ) sa ujali držby označených nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy uzavretej s O. Ď. A.. zo dňa 4. 3. 1942, keď samotná kúpna zmluva sa nezachovala a odporcovia jej existenciu úplne popierajú. V konaní však navrhovatelia produkovali také dôkazy, ktoré nimi tvrdenú existenciu kúpnej zmluvy zo dňa 4. 3. 1942 preukazujú. Nie je spornou skutočnosť, že účastníci tohto súdneho konania, príp. ich právni predchodcovia, boli účastníkmi aj predchádzajúcich už spomínaných súdnych konaní vedených na bývalom Okresnom súde Bratislava - vidiek, sp. zn. 7C 188/86 a sp. zn. 8C 189/92, ktoré súdne spisy obsahujú viaceré dôkazy, relevantné pre rozhodnutie tejto veci. Navrhovatelia predovšetkým preukazujú existenciu spornej kúpnej zmluvy fotokópiou Platobného rozkazu vystaveného dňa 18. 6. 1942 Daňovým úradom v Bratislave - okolie pod č. A/1096/1942. Zo spomínaného Platobného rozkazu plynie, že ním bol vyrubený poplatok z prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vl. č. XXX kat. úz. M., a to na základe kúpnej zmluvy zo dňa 4. 3. 1942, ako poplatníci sú na zmluve uvedení Z. S. a O. Ď. A.. Poplatková povinnosť bola vyrubená z kúpnej ceny z hodnoty nehnuteľností vo výške vtedajších 4.700 Ks. Vychádzajúc z PK vložky č. XXX pre kat. úz. M. ku dňu 4. 3. 1942 niet pochýb o tom, že v čase kúpy bol O. Ď. A.. spoluvlastníkom nehnuteľnosti - pozemku parc.č. XXXX/X v podieli 2/9-iny ( ďalší podiel vo výške 2/18 -in nadobudol O. Ď. ml. v r. 1947 na základe dedenia po smrti O. Ď. S.., ako vyplýva z obsahu PK vl.č.455, založenej v spise sp. zn. 8C 189/92 v časti Prílohy; t.j. tento zdedený podiel nadobudol Ján Ďurina ml. až po odpredaji svojho podielu na uvedenej nehnuteľnosti vo výške 2/9-ín, t.j. 4/18-in S. K. X.. XXXX ). Existenciu kúpnej zmluvy však potvrdzuje ďalej fotokópia listu, ktorý bol vystavený Dr. I., advokátom z Advokátskej poradne č. 2 v Bratislave, datovaný dňom 12. 9. 1956 ako aj ďalší list ( urgencia zo dňa 8. 3. 1960 ), oba listy adresované X. S., ktorými bol vyzvaný, aby sa dostavil do poradne za účelom prevzatia odpisu kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 4. 3. 1942, uzavretej s O. Ď. A.., týkajúcej sa nehnuteľnosti v pk vložke č. XXX kat. úz. M. ( C. ). V konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava - vidiek pod sp. zn. 8C 189/92 bol v rámci odvolacieho konania na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 18Co 245/95 na odvolacom pojednávaní dňa 14. 2. 1996 vypočutý ako svedok O.. M. I., ktorý potvrdil po nahliadnutí do fotokópie listov zo dňa 12. 9. 1956 a 8. 3. 1960, že jednal s X. S. vo veci zadováženia overeného odpisu kúpnej zmluvy zo dňa 4. 3. 1942, kde predávajúcim bol O. Ď. A.. Svedok si nepamätal, kto bol v kúpnej zmluve uvedený ako kupujúci, vyjadril sa, že zrejme X. S., keďže na jeho meno ako advokát viedol spis. Rovnako sa svedok nepamätal na to, aká bola výmera predávaného pozemku ( svedecká výpoveď je zaznamenaná v spise sp. zn. 8C 189/92, č.l. 139 spisu ). Z uvedených listinných dôkazov ako aj svedeckej výpovede B.. M. I. podľa názoru odvolacieho súdu nemožno vyvodiť iný záver, než že kúpna zmluva zo dňa 4. 3. 1942, ktorej predmetom bol spoluvlastnícky podiel O. Ď. A.. na nehnuteľnosti vedenej vtedy v PK vl. č. XXX pre kat. úz. GC. ( dnes Y. ) parc.č. 1150/4 za kúpnu cenu 4.700 Ks, existovala. Je pravdou, že zo známych údajov nie je zrejmý kompletný obsah kúpnej zmluvy, podľa názoru odvolacieho súdu však vzhľadom na zistené skutočnosti nemožno mať relevantné pochybnosti o existencii kúpnej zmluvy, ktorá tak predstavuje právny titul, o ktorý právni predchodcovia navrhovateľov ( Z.na S. W. X. S. ) opierali svoju dobromyseľnosť držiteľov sporných nehnuteľností, a to bez ohľadu na jej prípadnú platnosť či neplatnosť. Skutočnosť, že O. Ď. A.. predal časť nehnuteľnosti parc.č. XXXX/X Z. a X. S., v minulosti nespochybňoval ani odporca 1/. Potvrdil to vo svojej výpovedi do zápisnice v konaní sp. zn. 7C 188/86 dňa 5. 2. 1987 ( č.l. 28 spisu sp. zn. 7C 188/86 ), kde ( v postavení odporcu 7/ ) uviedol : „...nerobí si nároky o sporné parcely, pretože vie, že boli predané S....“ Rovnako v uvedenom súdnom spore na pojednávaní dňa 5. 2. 1987 vypovedal K. K., tam v postavení odporcu 8/ : „...že mamin brat O. Ď. ešte previedol kúpou z pozemku, ktorý je evidovaný v PK určitú časť, t.j. tú, ktorá je predmetom sporu, na S. S.. Toto sa nevyznačilo v PK, ale pamätá si, že táto časť sa odčlenila zo spoločného pozemku a potom ju výlučne sami užívali S. st....“ Uvedené vyjadrenia preukazujú, že skutočnosť, že došlo k odpredaju časti pozemku parc.č. XXXX/X ( v rozsahu spoluvlastníckeho podielu patriaceho O. Ď. A.. ) bola ostatným podielovým spoluvlastníkom, resp. neskôr ich právnym nástupcom, známa, z ktorého dôvodu právni predchodcovia navrhovateľov následne neboli v užívaní kúpenej časti pozemku nikým rušení. V prejednávanej právnej veci ( sp. zn. 20C 189/1996 ) odporca 1/ K. S. v rozpore s jeho výpoveďou v konaní sp. zn. 7C 188/86 tvrdil, že „...o tom, že právni predchodcovia navrhovateľov túto nehnuteľnosť kúpili od Ď. A.. žiadnu vedomosť nemá, podľa neho Ď. A.. nikdy predmetnú parcelu právnym predchodcom navrhovateľov nepredal....“ ( výpoveď odporcu 1/ na pojednávaní dňa 29. 9. 2011, č.l. 339, 340 spisu ). Na výzvu prvostupňového súdu, aby vysvetlil tento rozpor v jeho výpovediach odporca 1/ uviedol, že „...je to holý výmysel sudkyne, ktorá to dala do zápisu, ja som to nikdy nepovedal...“ Takéto vysvetlenie zásadného rozporu vo výpovedi účastníka nemohol odvolací súd vyhodnotiť inak ako účelové, v snahe znížiť význam obsahu predchádzajúcej výpovede odporcu 1/ v konaní sp. zn. 7C 188/86, ktorou odporca 1/ potvrdzoval právny základ nárokov uplatňovaných navrhovateľmi, totiž, že svoje právo vyvodzujú z kúpnej zmluvy. Odvolací súd v tejto súvislosti len poznamenáva, že v odvolacom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 14Co 26/88 ( týkajúcej sa konania sp. zn. 7C 188/86 ) odporca 1/ K. S. prítomný na odvolacom pojednávaní dňa 22. 2. 1986 uviedol, že „...nevie povedať nič nové, ale zotrváva na svojej výpovedi pred okresným súdom“ ( č.l. 94 spisu sp. zn. 7C 188/86 ). K vydržaniu vlastníckeho práva právnymi predchodcami navrhovateľov malo dôjsť počas účinnosti Občianskeho zákonníka zákona č. 141/1950 Zb. ( t.j. v období od 1. 1. 1951 do 1. 4. 1964 ). Podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva určoval Občiansky zákonník zák. č. 141/1960 Zb. v ustanoveniach § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s § 145. Vlastnícke právo vydržaním mohol získať len ten, kto oprávnene držal nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov; vydržanie bolo vylúčené iba medzi manželmi a jeho predmetom nemohli byť tzv. nescudziteľné veci, ktoré boli v tzv. socialistickom vlastníctve. Oprávneným držiteľom bol ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Aj v prípade vydržania podľa Občianskeho zákonníka zák. č. 141/1950 Zb. sa teda vyžadovala o.i. aj dobrá viera ( dobromyseľnosť, fides ) vydržateľa. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery sú spravidla okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva a svedčiace o poctivosti nadobudnutia. Domnienka držiteľa, že mu vec alebo právo patrí, sa musí vždy opierať o niektorý právny úkon alebo inú právnu skutočnosť, na základe ktorých, podľa jeho presvedčenia, vec alebo právo nadobudol. Ako podmienka vydržania nestačí len subjektívne presvedčenie držiteľa o tom, že vec alebo právo mu patrí, ale je potrebné, aby držiteľ bol v dobrej viere „s prihliadnutím na všetky okolnosti.“ Takéto posúdenie nemôže vychádzať len zo subjektívnych predstáv držiteľa. Otázka existencie dobrej viery sa posudzuje z objektívneho hľadiska, teda podľa toho, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Vo vzťahu k prejednávanej právnej veci argumentovali navrhovatelia dobromyseľnosťou ich právnych predchodcov ohľadom držby sporných nehnuteľností od kúpy nehnuteľností, t.j. od 4. 3. 1942. Odvolací súd vzhľadom na produkované dôkazy dospel k záveru zhodným so záverom prvostupňového súdu, že navrhovatelia v konaní uniesli dôkazné bremeno o existencii právneho titulu - kúpnej zmluvy - ako právneho titulu nadobudnutia práva, ktorý zároveň preukazuje poctivosť nadobudnutia nehnuteľností. Na vydanie platobného rozkazu na spoplatnenie majetkového prevodu - kúpnej zmluvy zo dňa 4. 3. 1942 - by inak nebol dôvod. Uvedený právny titul sa rovnako spomína aj v listoch, ktorým bol X. S. vyzývaný na prevzatie overeného odpisu kúpnej zmluvy zo dňa 4. 3. 1942, pričom pravosť týchto listov potvrdil svedok B.. I.. V konaní ( ani v predchádzajúcich súvisiacich konaniach ) nebola pravosť týchto listinných dôkazov ( hoci vo fotokópiách ) a rovnako tak svedecká výpoveď B.. I. zásadným spôsobom spochybnená či vyvrátená. Napokon kúpu pozemku Z. a X. S. v minulosti potvrdil aj samotný odporca 1/, hoci ju neskôr začal popierať, čím si ale protirečil, keď navyše pre takúto zmenu postoja nevedel poskytnúť žiadne vierohodné vysvetlenie. Právni predchodcovia navrhovateľov ( Z. W. X. S. ) neboli v užívaní nehnuteľností rušení, a to minimálne do začiatku šesťdesiatych rokov, kedy tieto nehnuteľnosti dali do užívania svojmu synovi C. S. s jeho manželkou G.. V konaní - berúc do úvahy tiež výsledky vykonaného dokazovania v predchádzajúcich súdnych konaniach, sp. zn. 7V 188/86 a sp. zn. 8C 189/92 - neboli produkované zo strany odporcov také dôkazy, ktoré by vyvrátili tvrdenia navrhovateľov, že ich právni predchodcovia užívali sporné nehnuteľnosti nerušene, ako svoje vlastné. Samotné spochybňovanie právneho titulu, na základe ktorého sa S.Č. ujali koncom 40-tych rokov držby sporných pozemkov, odporcami, bez relevantných dôkazov, nemohlo vyvrátiť záver, že právni predchodcovia navrhovateľov splnili všetky zákonom ( zák. č. 141/1950 Sb. ) vyžadované podmienky pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním. V zmysle § 145 ods. 2 zák. č. 141/1950 Sb. sa totiž v pochybnostiach predpokladalo, že držba je oprávnená. V súdenej právnej veci bolo pre vyvodenie záveru o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam právnymi predchodcami navrhovateľov nutné aplikovať už spomínaný zákon č. 141/1950 Sb., ktorý správne použil aj súd prvého stupňa. V rozhodnom čase, t.j. od 1. 1. 1951 do 31. 3. 1964 ( počnúc 1. 4. 1964 vstúpil do platnosti Občiansky zákonník zák. č. 40/1964 Zb. ) právni predchodcovia navrhovateľov Z. W. X. S. sa ujali držby nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy uzavretej ešte v r. 1942, ( vydržacie doby, ktoré začali plynúť ešte pred 1. 1. 1951, t.j. ešte podľa obyčajového práva, skončili podľa § 566 Obč. zák. z r. 1950 najneskôr k 1. 1. 1961, t.j. uplynutím vydržacej doby pre vydržanie nehnuteľností, ktorú zákon č. 141/1950 Sb. skrátil na 10 rokov ); splnili tiež podmienku, že boli počas plynutia celej vydržacej doby dobromyseľní ( t.j. vzhľadom na všetky okolnosti presvedčení o tom, že sporné nehnuteľnosti im na základe uzavretej kúpnej zmluvy patria ), následkom čoho k 1. 1. 1961 Z. W. X. S. nadobudli vlastnícke právo k sporným pozemkom vydržaním. Skutočnosť, že ďalšia právna úprava - Občiansky zákonník zákon č. 40/1964 Zb. účinný od 1. 4. 1964 vydržanie ako spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva neupravoval ( a teda po 1. 4. 1964 nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním podľa slovenského právneho poriadku nebolo možné, pričom tento právny stav pretrvával až do 1. 4. 1983, kedy novela Občianskeho zákonníka zák. č. 131/1982 Zb. opäť vrátila do právneho poriadku inštitút vydržania, hoci v obmedzenom rozsahu ), nemala na nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam žiaden dosah, keďže k nadobudnutiu vlastníckeho práva právnymi predchodcami navrhovateľov došlo ešte pred 1. 4. 1964. Pokiaľ ide o rozsah, t.j. výmeru pozemku, k akej právni predchodcovia nadobudli vlastnícke právo k vydržaným nehnuteľnostiam, túto otázku komplikovala skutočnosť, že sa jednak nezachoval žiadny doklad, ktorý by ozrejmoval, aká výmera z pozemku parc.č. XXXX/X ( o výmere 17121 m2 ) bola predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 4. 3. 1942, keď predávajúci O. Ď.Q. ml. bol podielovým spoluvlastníkom v 2/9-inách ( v čase uzavretia kúpnej zmluvy ), čomu by zodpovedala výmera v rozsahu 3.805 m2. Výmera pozemkov, ktoré sú predmetom tohto konania, predstavuje rozlohu celkom 3.759 m2 ( 600 m2 + 3.159 m2 ), čo by s odchýlkou zodpovedalo práve podielu 2/9-ín ( alebo 4/18-in ), ktoré vlastnil predávajúci O. Ď. ml. z celkovej výmery pozemku parc.č. XXXX/X, ( samozrejme s tým, že jeho spoluvlastnícky podiel bol podielom ideálnym, t.j. neprislúchala mu žiadna reálna časť spoločnej veci ). Odpredaná časť pozemku bola v teréne vymedzená spočiatku len kolmi a kameňmi, ako už ale bolo uvedené, medzi právnymi predchodcami ako navrhovateľov tak i odporcov počas rozhodného obdobia do 1. 1. 1961 ( ale istý čas ani neskôr ) nevznikali nedorozumenia ohľadom toho, akú časť z pôvodného pozemku parc.č. XXXX/X Z. a X. S. užívali ( ako svoju ). K odčleneniu a vzniku novovytvorených pozemkov parc.č. XXXX/XX a parc.č. XXXX/XX došlo až na základe geometrického plánu č. XXX/ XXXX, XXP/XX, avšak v rozsahu, v akom právni predchodcovia navrhovateľov ( starí rodičia Z. W. X. S. ), resp. následne ich syn C. S. s manželkou, tieto užívali. Vykonané dokazovanie tiež preukázalo, že predmetné pozemky neboli nikdy vnesené do JRD, vždy boli obhospodarované rodinou Strapáčovcov. Prvostupňový súd vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, zo zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery, svoje rozhodnutie aj odôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil ( § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ). O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v samostatnom uznesení spolu s rozhodnutím o trovách prvostupňového konania ( § 224 ods. 4 v spojení s § 151 ods. 3 O.s.p. ). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.