Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoE/263/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1403897510 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kúšová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1403897510.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, práv. zast. advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: E. Š., U. H. T. F., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Máriou Krasňanovou, Exekútorský úrad so sídlom Nám. A. Hlinku 36/9, 017 01 Považská Bystrica, pod č. EX 1146/2003, o vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 541,72 eur s príslušenstvom a trovy exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV č.k. 16Er/376/2003-41 zo dňa 28.03.2012, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava IV č.k. 16Er/376/2003-41 zo dňa 28.03.2012 p o t v r d z u j e . Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . Žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa (prvým výrokom) zamietol žiadosť oprávneného o zmenu súdneho exekútora z doterajšieho súdneho exekútora na súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého z dôvodu, že navrhovaný súdny exekútor bol zamestnancom oprávneného od 01.08.2006 do 05.06.2007, čo je v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 322/2010-37 okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie. Poukázal pritom na ust. § 30 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Ex. por.). Druhým výrokom vyhlásil exekúciu za neprípustnú a tretím výrokom ju zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Ex. por.. Z notárskej zápisnice napísanej notárom D.. Z. Ď., Č..P.. F. XXXX/XXXX, F. XXXXX/XXXX zo dňa 01.07.2003 súd zistil, že túto nepodpísal povinný osobne, ale podpísal ju advokátsky koncipient Mgr. Bruno Žlnay zastupujúci na základe substitučnej plnej moci advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, pričom splnomocnenie uvedeného advokáta je súčasťou zmluvy o úvere tvoriacej prílohu notárskej zápisnice. Súd prvého stupňa konštatoval, že ide o typickú formulárovú zmluvu s údajmi o dlžníkovi a výške úveru dopísanými rukou, s predtlačeným splnomocnením pre advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej exekučnej zápisnice na prvej strane a s predtlačenými všeobecnými zmluvnými podmienkami na druhej strane. Súdu bolo z úradnej činnosti známe, že advokát Mgr. Tomáš Kušnír zastupoval na základe plnej moci v súdnych konaniach oprávneného. Súd poukázal na rozhodnutie Krajského súdu V Banskej Bystrici č.k. 23Sp/86/2008-19 zo dňa 25.09.2008, podľa ktorého takáto dohoda o splnomocnení je neplatná pre rozpor záujmov dlžníka a splnomocnenca. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 12.05.2011 č.k. IV. ÚS 183/2011-16 jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul. Ústavný súd SR konštatoval, že je akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania. Konajúci súd dospel k záveru, že splnomocnenie na spísanie notárskej exekučnej zápisnice pre advokáta Mgr. Tomáša Kušníra je absolútne neplatné pre rozpor záujmov splnomocnenca a splnomocniteľa, keďže splnomocnenec bol vybratý oprávneným, nakoľko jeho meno je predtlačené na formulárovej zmluve pripravenej oprávneným a splnomocnenec na súde oprávneného zastupoval. Poslednými troma výrokmi rozhodol, že oprávnený a povinný nemajú právo na náhradu trov exekučného konania a súdnemu exekútorovi právo na náhradu trov exekúcie nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, že oprávnený nebol v konaní úspešný a povinný ani exekútor si trovy neuplatnili. Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu. V prvom rade namietal nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul. Exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Exekučný súd je v oblasti prieskumu exekučného titulu limitovaný § 36 Notárskeho poriadku. Podľa jeho názoru to bol predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok so zákonom a dobrými mravmi súhlas s vykonateľnosťou podľa § 36 ods. 1 Notárskeho poriadku. Ak exekučný súd koná tak, že sám vykoná činnosti smerujúce k uskutočneniu úkonu inak náležiacemu notárovi, uskutočňuje činnosť, ktorá mu nenáleží. Zákonodarca kreáciou ust. § 36 Notárskeho poriadku prejavil vôľu poveriť výlučne notára kontrolou súladu úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Preto ak notár neodmietne úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Odvolateľ poukázal tiež na ust.§ 43 ods. 1 Notárskeho poriadku s tým, že základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť, pričom všeobecný súd nedisponuje právomocou zasahovať do garancie účastníkov, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta aplikácie ust. § 40 a ust. § 38 Notárskeho poriadku, ktorou náprava dôsledkov notárskej činnosti vykonávanej v mene štátu svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou zamedzenia výkonu práva exekučným súdom. Takýto postup exekučného súdu je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Notársky poriadok podľa názoru odvolateľa zámerne určuje postupy, ktorými je možné úkony notára napadnúť, inak platí, že pokiaľ tieto postupy neboli uplatnené, je úkon notára platný. Exekučný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Pokiaľ sa povinný nedomáhal opravy cestou zrušenia zápisnice de iure alebo náhrady škody, nie je možné zvrátiť účinky notárskej zápisnice v exekučnom konaní. Exekučný súd nemá právomoc rušiť alebo meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom a naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. V súlade so zásadou rovnocennosti toto platí bez ohľadu na to, či exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozsudok všeobecného súdu. Oprávnený uviedol, že ak sa súd nestotožní s touto interpretáciou, žiada, aby postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Ex. por. s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ďalej namietal, že súd porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť konania. V tejto časti odvolania dôvodil najmä tým, že s ním bolo zaobchádzané odlišne. Exekučný súd postavil oprávneného pri realizácii podnikania na trhu s finančnými službami do pozície, ktorá je veľmi nevýhodná a odlišná od pozície ostatných súťažiteľov. Bola tak porušená zásada rovností zbraní. Oprávnený nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty, dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie. Nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov. Tiež bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu. V tejto súvislosti uviedol, že exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, 38 a 40 Notárskeho poriadku a aplikované právne normy § 44 ods. 2 a § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Ex. por. interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Taktiež konajúci súd odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v SR povahu prameňa práva, keďže exekučný súd aplikoval Smernicu Rady 93/13/EHS a na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie, čo je v danom prípade neprípustné a nemožné. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci. Oprávnený mal ďalej výhrady v tom, že súd na viacerých miestach konštatuje skutočnosti, akoby v tom smere vykonal dokazovanie, pričom však tak neurobil a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Oprávnený konštatoval, že udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku. Udelením plnomocenstva povinný preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávneným, a preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby nebolo dojednané vôbec. Navyše povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) O.z. kedykoľvek odvolať. Plnomocenstvo je jednostranný právny úkon adresovaný tretím osobám, nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok podľa § 53 O.z.. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné. Taktiež zdôraznil, že inštitút uznania dlhu nie je možné viazať na splatnosť záväzku a povinný tak mohol svoj dlh uznať už v čase uzatvorenia zmluvy o úvere s oprávneným. Nešlo o budúce právo, ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na § 574 ods. 2 O.z. v nadväznosti na ust. § 39 O.z.. Podotkol tiež, že udelenie plnomocenstva v žiadnom prípade neznamená stratu možnosti výkonu určitého práva a povinný mohol sám uznať dlh vo forme notárskej zápisnice, avšak toto právo nevyužil. Oprávnený nesúhlasil s názorom, že zástupca zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech. Zástupca žiadnym spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo a svoju úlohu si riadne splnil. Súd konštatovanie o rozpornosti záujmov založil na dohadoch a domnienkach, pričom v tomto smere nevykonal dokazovanie. Na záver poukázal na to, že otázku súladu exekučného titulu s právnym poriadkom, už raz súd posudzoval a právoplatne o nej rozhodol, keď vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Tým, že exekučný súd vykonal revíziu exekučného titulu po vydaní poverenia, konal v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zemne postoja súdu. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolateľ žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Oprávnený navrhol súdu z bližšie konkretizovaných dôvodov prerušiť konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a Súdnemu dvoru EÚ predložiť nasledujúce prejudiciálne otázky: 1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2. Je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu Rady 93/13/ EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie odvolateľa podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že odvolaniu oprávneného nie je možné vyhovieť. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo 20.10.2003 doručením návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie (§ 36 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok - ďalej len Ex. por.). Exekučným titulom je notárska zápisnica F. XXXX/XXXX, F. XXXXX/XXXX zo dňa 01.07.2003, v ktorej Mgr. Bruno Žlnay zastupujúci na základe substitučnej plnej moci Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta, konajúceho na základe splnomocnenia povinného, obsiahnutého v zmluve o úvere, uznal v mene povinného záväzok z úverovej zmluvy tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia, resp. pre exekúciu. Exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie dňa 07.11.2003. S odvolacími námietkami oprávneného odvolací súd nemôže súhlasiť z nasledovných dôvodov: Podľa § 41 Ex. por. exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné a ktoré ukladá určitú povinnosť. (Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania aj bez návrhu zastavená: Rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 164/1996 zo dňa 27.01.2007, publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997). Podľa § 58 Ex. por. exekúciu súd zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. Obligatórne dôvody zastavenia exekúcie sú ustanovené v § 57 ods. 1, fakultatívne dôvody zastavenia exekúcie vyplývajú z odseku 2 tohto ustanovenia. Zo skutočnosti, že okamih, kedy je súd povinný, resp. kedy môže zastaviť exekúciu. Exekučný poriadok explicitne nestanovuje, treba vyvodiť záver, že exekučný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na jej zastavenie; to znamená, že súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex officio skúmať, či sú splnené všetky zákonné predpoklady na vedenie exekučného konania. Z uvedeného teda vyplýva, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nepredstavuje prekážku rei iudicatae a skúmanie podmienok pre vedenie exekúcie v ktoromkoľvek jej štádiu nie je v rozpore s princípom právnej istoty. Základným predpokladom pre vedenie exekúcie je právne relevantný - t.j. formálne a materiálne vykonateľný - exekučný titul. Vykonateľnosť exekučného titulu môže exekučný súd skúmať v každom štádiu konania, a to na návrh, ale aj bez návrhu. Je nesporné, že podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Ex. por. možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskej zápisnice, ktorá obsahuje právny záväzok a v ktorej je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Práve kvalifikovaný súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice robí z notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú na nútený výkon povinnosti v nej uvedenej. Plnenie na základe notárskej zápisnice má svoj základ v procesnom práve; notárska zápisnica neosvedčuje existenciu práva, ktorého základ je v hmotnoprávnych ustanoveniach, pričom jej obsahom sú najmä zabezpečovacie inštitúty, napr. uznanie dlhu § 558 Obč. zák., resp. uznanie záväzku 323 Obch. zák.. Pri posudzovaní notárskej zápisnice ako verejnej listiny sa uplatňuje tzv. prezumpcia správnosti. Súd pri notárskych zápisniciach vykonateľnosť materiálnu aj formálnu skúma rovnako ako pri ostatných vykonateľných rozhodnutiach. Vykonateľnosť notárskej zápisnice zásadne nastáva uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti v nej obsiahnutej. Pri skúmaní vykonateľnosti notárskej zápisnice je predmetom skúmania predovšetkým naplnenie formálnych náležitostí notárskej zápisnice v zmysle ustanovení § 47 Notárskeho poriadku. Materiálnym predpokladom vykonateľnosti je vymedzenie rozsahu a obsahu plnenia, pričom musí ísť o také plnenie, vymoženie ktorého zákon výslovne predpokladá (§ 62 Ex. por.) a dostatočná individualizácia účastníkov. To však neznamená, že existencia, resp. neexistencia práva podľa hmotnoprávnych ustanovení - napriek existencii vykonateľnej notárskej zápisnice - nemá v exekučnom konaní žiadny význam. V tejto súvislosti je potrebné skúmať, či prejav povinného skutočne zodpovedá jeho prejavenej vôli. Ak sa zistí dôvodná pochybnosť o existencii slobody vôle pri prejave, ktorý je obsahom notárskej zápisnice, môže to mať vplyv na vykonateľnosť notárskej zápisnice a následne na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. I keď pri exekučnom titule je možné v zásade skúmať iba formálne a materiálne predpoklady jeho vykonateľnosti, výnimočne - napr. za situácie, ktorá nastala v prejednávanej veci (individuálne nevyjednaná podmienka spočívajúca v ustanovení "splnomocneného zástupcu" vo formulárovej zmluve, viď. uznesenie NS SR 2Cdo/263/2010 z 21.12.2011 a IV. ÚS 181/2011 z 12.05.2011) - je potrebné pripustiť možnosť takéhoto preskúmania vykonateľnosti notárskej zápisnice, a to s cieľom zabrániť porušeniu ústavných princípov, na ktorých je potrebné bezpodmienečne trvať. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že nesúhlasí s tvrdením odvolateľa, že ak notár neodmietne vykonať úkon notárskej činnosti pre jeho rozpor so zákonom alebo dobrými mravmi, zanikne právomoc všeobecného súdu. Podľa § 36 ods. 1 zák. č. 323/1992 Zb. - Notársky poriadok (v znení účinnom ku dňu spísania predmetnej notárskej zápisnice - 6/11/2004) - notár môže odmietnuť vykonať požadovaný úkon len vtedy, ak odporuje zákonu alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom. Notár je právne vzdelanou osobou, u ktorej je objektívny predpoklad, že v každom okamihu výkonu notárskeho úradu bude spôsobilý posúdiť, či požadovaný úkon odporuje zákonu alebo ho obchádza. Z dôvodovej správy vyplýva, že z úkonu musí byť tento rozpor zjavný. V prejednávanej veci však zo zmluvy o úvere evidentne nebolo a ani nemohlo byť pre notára zjavné kto, akým spôsobom a s akým cieľom splnomocnenie advokáta Mgr. Kušníra do nej zakomponoval. (Pre úplnosť odvolací súd dáva do pozornosti novelizované ustanovenie § 36 ods.1, ktoré je formulované dôslednejšie: Notár je povinný postupovať pri notárskej činnosti s odbornou starostlivosťou. Notár je povinný odmietnuť vykonať požadovaný úkon, ak je zjavné, že úkon odporuje zákonu, obchádza zákon, prieči sa dobrým mravom, alebo ak vykonanie úkonu osobitný zákon zveril inému orgánu verejnej moci). Podľa § 22 ods. 2 Obč. zák. zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody a plnomocenstve (§ 23 Obč. zák.). Keďže v danom prípade zástupcom povinného je advokát, je potrebné konštatovať, že zákonné predpoklady na zastupovanie advokátom obsahuje zákon č. 586/2003 Z.z. o advokácii. Podľa § 18 advokát je povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta, konať čestne a svedomito, dôsledne využívať všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia pokladá za prospešné. Podľa § 21 písm. a/ advokát je povinný odmietnuť poskytnutie právnych služieb, ak v tej istej veci alebo vo veci s ňou súvisiacej poskytol právne služby inému, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami toho, kto o poskytnutie právnych služieb žiada. V tomto kontexte je potrebné zdôrazniť, že najmä advokát musí z takej situácie vyvodiť dôsledky sám podľa § 21 alebo 22 zákona o advokácii. Kódex správania Európskych advokátov zakazuje v rovnakej záležitosti poskytovať rady, prijať zastúpenie, či jednať v mene dvoch či viacerých klientov, pokiaľ je medzi týmito klientmi nejaký stret záujmov, alebo pokiaľ existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo vzniku takéhoto stretu záujmov. S týmto zákazom sa plne stotožňuje aj náš Zákon o advokácii a Advokátsky poriadok. Advokát nesmie simultánne ani následne zastupovať klientov, ktorých záujmy sú konfliktné, alebo v sebe potenciálne konflikt obsahujú. Ustanovenie § 22 ods. 2 Obč. zák. okrem iného obsahuje výslovný zákaz zastupovania osobou, ktorej záujmy sú v rozpore so záujmami zastupovaného. Tento zákaz sa vzťahuje tak na všeobecného splnomocnenca, ako aj na advokáta, na zvoleného zástupcu, aj na zástupcu ustanoveného súdom. Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci je rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného zrejmý bez akýchkoľvek pochybností, právne úkony urobené zástupcom sú v rozpore s ustanovením § 22, a preto sú v zmysle § 39 absolútne neplatné. Hmotnoprávnym dôsledkom absolútnej neplatnosti je to, že následky právneho úkonu nenastanú, teda právny úkon je neplatný od počiatku a nie je možné ho konvalidovať. Procesnoprávnym dôsledkom absolútnej neplatnosti je povinnosť súdu prihliadať na ňu ex offo bez toho, aby sa jej druhý účastník dovolával. Splnomocnenie je teda absolútne neplatný právny úkon, a Mgr. Tomáš Kušnír nemohol svojim konaním právne relevantne uznať dlh povinného, čo do dôvodu a výšky, ale ani za povinného súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Právny úkon, ktorý je v rozpore so zákonom, nemožno konvalidovať. Predmetná notárska zápisnica teda nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom, a preto exekučný súd správne exekúciu vedenú na jej základe ako neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por. zastavil. Oprávnený a Mgr. Kušnír však mali a museli vedieť, že zákonnou prekážkou pre relevantné splnomocnenie je rozpor záujmov zmocnenca a zastúpeného v zmysle ustanovenia § 22 ods. 2 v spojení s § 39 Obč. zák., a preto mu nie je možné poskytnúť súdnu ochranu. Oprávnenie súdu preskúmať splnomocnenie Mgr. Kušníra na uznanie dlhu a spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu za povinného vyplýva tiež zo Zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka dňa 23.07.2003. Túto je potrebné v zmysle ustanovení zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej ZoSÚ) posudzovať ako spotrebiteľský úver (§ 3 ods. 2). Keďže na strane veriteľa je právnická osoba, poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a dlžníkom je fyzická osoba, ktorej bol úver poskytnutý na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, má ZoSÚ charakter lex specialis vo vzťahu k úprave zmluvy o úvere obsiahnutej v Obchodnom zákonníku. Odvolací súd tiež dodáva, že i keď Občiansky zákonník v čase uzavretia zmluvy ešte neupravoval spotrebiteľské zmluvy, ochrana spotrebiteľa bola zabezpečovaná normou verejného práva, a to prvým zákonom o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb., ktorý v rámci svojho ustanovenia § 23a ods. 1 (účinného od 1. januára 2000) do právneho poriadku Slovenskej republiky zaviedol pojem tzv. typovej zmluvy. Spotrebiteľskými zmluvami v zmysle citovaného ustanovenia boli zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom bolo, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; typová zmluva nesmela obsahovať a/ neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a b/podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, čo má nesporný význam aj pre posudzovanie prejednávanej veci. Označená zmluva je typickou formulárovou zmluvou, vyhotovenou oprávneným, v texte ktorej bolo priamo zakomponované splnomocnenie advokáta Mgr. Kušníra na spísanie vyššie uvedenej notárskej zápisnice s tým, že tento splnomocnenie prijal. Oprávnený teda vopred určil osobu, splnomocnenú konať za povinného. Skutočnosť, že ide o osobu, ktorá už pri spisovaní predtlače zmluvy o úvere bez akejkoľvek pochybnosti musela byť v kontakte s oprávneným a evidentne mala hájiť jeho záujem v súvislosti s vymáhaním prípadných dlhov v budúcnosti, významným spôsobom spochybňuje základný predpoklad pre udelenie plnej moci, konkrétne, že splnomocnenec bude jednoznačne hájiť záujem splnomocniteľa, teda povinného (dlžníka), čo samo o sebe bolo v rozpore s dobrými mravmi, a teda neplatné. Odvolanie oprávneného je okrem iného založené aj na argumentácii použitej v náleze Ústavného súdu SR I.ÚS 5/2000; tento však vychádza z odlišných skutkových okolností, a preto nemožno jeho právne závery použiť v danom konaní. Prvostupňový súd v napadnutom uznesení netvrdil, že na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu je ex lege nevyhnutná osobná účasť povinného. Vzhľadom na to, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, otázkou zmeny súdneho exekútora (odvolanie proti tomuto výroku súdu prvého stupňa nie je prípustné) a povinnosti zaplatiť trovy exekúcie vo výške určenej súdom prvého stupňa, sa nezaoberal, keďže ich oprávnený nenamietal. Z dôvodov uvedených vyššie preto odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj "ZFEÚ") má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru EÚ, je otázka: Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka: Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Vzhľadom na argumenty, uvedené vyššie, odvolací súd dospel k záveru, že dôvody, pre ktoré má za to, že v prejednávanom prípade neexistuje potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, sú spoločné pre obe otázky: Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa "problémy", ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES. Z uvedených dôvodov nepovažoval odvolací súd za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ. Účastníci konania si trovy odvolacieho konania neuplatnili, a preto odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.