Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/16/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1404112646 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalúpka ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1404112646.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Juraja Považana v právnej veci navrhovateľky: T. Š., B.. XX. XX. XXXX, X. XX O. U., A. B.. U.. A.. XXXX H., zastúpenej JUDr. Danou Podhradskou, advokátkou so sídlom Estónska 16, Bratislava proti odporcom: 1. T. Z., B.. XX. XX. XXXX, X. R. XX, X., X. G. W., B.. XX. XX. XXXX, Č. X, X., X. X. W., B.. XX. XX. XXXX, X. Č. X, X., všetci zastúpení JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, advokátom so sídlom Šafárikovo nám. 2, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie odporcov v 1. až 3. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 14. novembra 2011, č. k. 22C/238/2004-482, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že kúpna zmluva o kúpe nehnuteľností v kat. úz. J., Q. na I. Č.. XXXX, L.. G. "., L.. Č. XXXX/X, Z.V. C. P. XXX T. H. L.. Č.. XXXX/X Z.. L. - S. U.. Č.. XXXX C. P. XX T., W. P. X. L. L. Č.. XXXX/XX Z. XX. XX. XXXX, D. T. C. T. Z. G.. L., B.. XX. XX. XXXX G.. Č.. XXXXXX/XXX, X. R. XX, X. H. W. G. W.C., G.. W., B.. XX. XX. XXXX, G.. Č.. XXXXXX/XXXX X. Č. XXXX/ X X. H. J. Z. D. T. G. W.C., G.. W., G.. Č.. XXXXXX/XXXX, B.. XX. XX. XXXX, X. X., Č. XXXX/X H. X. W. G.. P., G.. Č.. XXXXXX/XXXX, B.. X.X.XXXX, X. X., Č. XXXX/X U. P. K. B. Z. B. XXX/XXXX B. XXXXX/ XXXX B. XXXXX/XXXX J. XX. XX. XXXX o darovaní podielu 1/2 na nehnuteľnostiach zapísaných na I. Č.. XXXX pre W.. Ú.. J., L. G. ". L.. Č.. XXXX/X, Z. XXX T., L.. Č.. XXXX/X, Z. L. H. B. C. P. XX T. H. S. U.L.. Č.. XXXX na L.. Č.. XXXX/X, W. P. X. L. L. XXXXX/XX Z. XX. XX. XXXX, U. B.. U. D., Ž. P. S. U.. Č.. XXXX U. na L.. Č.. G.. ". Q. na W.. T. L.. Č.. XXXX/X C. P. XX T., Z.O.. L. H. B. Z. na I. Č.. XXXX, P. U. W. pre V.. T. U. X., pre W.. Ú.. J. Y. navrhovateľka T. Š., G.. Z. B.. XX. XX. XXXX, G..Č.. XXXXXX/ XXX, O. X. XX O. U., A. B..U..A.. XXXX H. P. L. C. P. X/X H. C.H. X/ T. Z. G.. L., B.. XX. XX. XXXX, G..Č.. XXXXXX/XXX, O. X. R. XX, XXX XX X. X, v podiele o veľkosti 1/2. Rozhodnutie o náhrade trov konania si v súlade s § 151 ods. 3 O.s.p. vymienil po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Navrhovateľka sa návrhom doručeným súdu dňa 07. 07. 2004 v spojení s jeho doplnením doručeným súdu dňa 13. 09. 2004 domáhala určenia, že kúpna zmluva o kúpe chaty nachádzajúcej sa v dobe kúpy v Bratislave - Dúbravka, O. W. na L. L. L.. Č.. XXXX/X P. W.. Ú.. J.X., v platnom operáte katastra nehnuteľnosti, vedená ako parc. č. XXXX/X zastavanej plochy o výmere 52 m2, registrovanou Štátnym notárstvom Bratislava- mesto, pod č. G. XXX/XXXX J. X.X.XXXX, D. T. L. G. G. B.. XX. XX. XXXX, T. Q., B.. XX. XX. XXXX H. W. T. Z., B.. XX.X.XXXX H. T. Š., G.. Z.V., B.. X.X.XXXX Y. L. H. U. D., Ž. W. Z. C. W.L. B. P. W.. Ú.. J. Q. na I. Č.. XXXX/X, Z. C. P. XXX T. H. L.. Č.. XXXX/X Z.. L. - S. U. Q.. Č.. XXXX C. P. XX T., P. U. W. P. X. N. H. W. P. XX P. XXXX/XX Z. XX. XX. XXXX, G. Z. L. P. XXXX/ XXXX, uzavretá medzi odporkyňou v 1. rade ako predávajúcou a odporcom v 2. rade ako kupujúcim, je neplatným právnym úkonom. Súd vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom zo dňa 17. 10. 2004, č. k. XXC/XXX/XXXX-XXX tak, že návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietol. Na odvolanie navrhovateľky Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 03. 03. 2009, č. k. XCo/ XX/XXXX-XXX zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že súd nerozhodol o celej prejednávanej veci. Následne uznesením zo dňa XX. XX. XXXX, Č.. W.. XXC/XXX/XXXX-XXX súd pripustil navrhovateľkou navrhovanú zmenu žalobného petitu. Dňa 23. 12. 2009 bolo právnou zástupkyňou navrhovateľky oznámené, že došlo k zmenám na I. Č.. XXXX P. W.. Ú.. J., W.Ď. P. L.. Č.. XXXX/X C. P. XXX T. Z. H. L.H.. Č.. XXXX/X C. P. XX T., Z.B. L. H. B. H. U. U.. Č.. XXXX U. na L. XXXX/X, S. P. L. C. P. X/X U. U. G. W., Č. X, Bratislava, ktorého súd pripustil do konania ako odporcu v 2. rade uznesením vyhláseným na pojednávaní 09. 05. 2005 (čl. 52) a uznesením zo dňa 09. 02. 2010, č. k. XXC XXX/XX-XXX pripustil do konania X. W., G.. P., bytom tamtiež, B.. XX. XX. XXXX, ako odporkyňu v 3. rade. Vykonaným a doplneným dokazovaním súd prvého stupňa zistil nasledovné: Navrhovateľka vo svojej výpovedi uviedla, že spornú chatku odkupovali spolu s odporkyňou v 1. rade, svojou matkou, ešte v roku 1972. Dohodli sa, že ju spolu zveľadia a budú v nej tráviť spoločné chvíle počas pobytu na Slovensku. V roku 2003 pri návšteve Slovenska zistila, že nefiguruje pri predmetnej chatke ako spoluvlastníčka a požiadala svojho zástupcu o konanie smerujúce k opätovnému získaniu možnosti disponovať s chatkou. Počas telefonátov z Austrálie sa stávalo, že odporkyňa v 1. rade zložila telefón a veci sa nedali vyjasniť. V čase kúpy predmetnej chatky bola navrhovateľka, ako aj odporkyňa v 1. rade vydatá. Po opustení republiky v roku 1982 si nezlegalizovala svoj pobyt v zahraničí. Vedela, že po opustení republiky aj so svojím manželom jej hrozí prepadnutie majetku. Republiku opustili na osobnom aute Wartburg, ktoré patrilo rodičom, ktorí s tým súhlasili. Ako kompenzáciu ponúkli obývaciu stenu, ktorá mala zodpovedať hodnote auta, vzhľadom na jeho amortizáciu. Všetok hnuteľný majetok ponechala navrhovateľka u manželových rodičov, ktorí po dohode s odporkyňou prevzala jej sestra, Dagmar Kováčová. Úmysel vrátiť sa na Slovensko mala až po roku 1990. Odporkyňa v 1. rade vo svojej výpovedi na pojednávaní potvrdila, že chatku kúpili spolu s navrhovateľkou v roku 1972, bez manželov, hoci v danom čase boli obe vydaté. Chatka bola rozostavaná stavba bez popisného čísla, ktorú svojpomocne, spolu s manželmi podľa časových a finančných možností upravovali tak, aby sa dala užívať aspoň v letných mesiacoch, nakoľko už od októbra odstavovali v tejto lokalite vodu a chatka sa z tohto dôvodu nedala užívať v zimných mesiacoch. Súpisné číslo bolo chatke pridelené až v roku 1994, potom ako ju dobudovali. Chatka bola vedená len na meno odporkyne v 1. rade, a to na podnet pracovníkov národného výboru, so súhlasom navrhovateľky. Po opustení republiky navrhovateľkou, ju navštívili pracovníci finančného národného výboru, ktorí sa zaujímali, či navrhovateľka je vlastníčkou polovice chatky. V tom čase tvrdila, že len ona je jej vlastníčkou, nakoľko tak boli medzi sebou dohodnuté. Na podnet pracovníkov finančného národného výboru si odporkyňa v 1. rade musela odkúpiť aj stenu, ktorú spomínala navrhovateľka ako kompenzáciu za požičané auto, ktorým vycestovali do Juhoslávie. V tom čase si bola vedomá, že navrhovateľka odchádza na dovolenku a auto si len požičiava. Uznesením zo dňa 09. 05. 2005 súd na návrh navrhovateľky pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania, na stranu odporcov, a to odporcu v 2. rade, vnuka odporkyne v 1. rade. Odporca v 2. rade vo svojej výpovedi uviedol, že predmetnú chatku odkúpil od svojej babky (odporkyne v 1. rade) v novembri 2003 z dôvodu, že táto sa už nebola schopná starať o ňu kvôli vysokému veku a tiež z finančných dôvodov. O tom, že spoluvlastníčkou chatky mala byť aj navrhovateľka nevedel. Podľa odporcu v 2. rade sa navrhovateľka v čase kúpy chatky mala vyjadriť tak, že chatka je len babkina z dôvodu, že navrhovateľka odišla zo Slovenska do emigrácie na aute starých rodičov a chatka mala byť kompenzáciou za auto. Doplnil, že chatka bola v danom čase neschopná užívania, muselo sa v nej dorábať elektrické vedenie, podlahy aj okná. Chatku mal kúpiť za kúpnu cenu 1.040.000,- Sk a peniaze vyplatil v hotovosti pri podpise zmluvy, čo však nevedel preukázať žiadnym dôkazom. Úver bral len na rekonštrukciu chaty, ktorá si nevyžadovala stavebné povolenie. Vek chaty a ani dátum kolaudácie mu nebol známy. Tvrdenia odporcu v 2. rade vyvrátila právna zástupkyňa navrhovateľky predložením fotografií, z ktorých bolo zrejmé, že chatka bola užívaniaschopná, bolo tu natiahnuté elektrické vedenie a vnútri boli elektrické rozvody. Za nevierohodnú označil kúpnu cenu, ktorá mala byť odporcom v 2. rade zaplatená a poukázal tiež na skutočnosť, že na str. 4 znaleckého posudku, ktorý v roku 2003 nebol potrebný na prevod nehnuteľnosti, bol uvedený vek chaty 9 rokov. K argumentácii protistrany týkajúcej sa preukázania, že zmluva G. XXX/XX bola zapísaná ako právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam zapísaným na I. Č.. XXXX, W.. Ú.. J., právna zástupkyňa navrhovateľky uviedla, že v roku 1972 bola na platný prevod nehnuteľností vyžadovaná registrácia štátnym notárstvom, čo bolo vykonané. Poukázala pritom na ust. § 134 O.z. v znení platnom v roku 1972. Realizovanie zápisov do evidencie nehnuteľností sa v danej dobe nevyžadovalo, malo len evidenčný charakter. Svedkyňa T.. Z. P., pracovníčka Katastra nehnuteľností v Bratislave, súdu po nahliadnutí do zbierky listín objasnila, že prvá evidencia v katastri nehnuteľnosti bola vykonaná v roku 1995, kedy bolo vyznačené záznamové konanie XXXX/XX. Zápis bol vykonaný v katastri nehnuteľnosti - rozhodnutie o povolení užívania stavby, ktoré znelo na p. T. Z., B.. XX. XX. XXXX. Jednalo sa o verejnú listinu, ktorú kataster musel akceptovať a už nemohol vykonať ďalšiu požadovanú zmenu na základe kúpnej zmluvy, ktorú predložil Ing. Rudolf Hlavatý, ktorý zastupoval navrhovateľku. Na pojednávaní 02. 06. 2010 svedkyňa objasnila a zároveň predložila súdu fotokópiu kúpnej zmluvy označenej č. XXXX, U. J. XX. XX. XXXX a keďže sa jednalo o kúpu rozostavanej chaty, táto sa nezapisovala, ale sa len založila do archívu. Takáto chata nebola v tom čase považovaná za nehnuteľnosť, až po pridelení súpisného alebo evidenčného čísla sa považovala za nehnuteľnosť. Potvrdila, že v tom čase štátne notárstvo rozhodovalo o vzniku vlastníckeho práva a geodézia, resp. evidencie nehnuteľností tieto skutočnosti len evidovali. Na otázku právnej zástupkyne navrhovateľky, že pokiaľ geodézia zistila, že podklady predložené ŠN Bratislava pod G. XXX/XX na zápis zmeny neobsahujú všetky potrebné údaje pre vykonanie zápisu, kedy a akým prípisom žiadala o doplnenie listín a odstránenie závad, zástupkyňa katastra uviedla, že k tomu nenašla žiadne listinné dôkazy. Na otázku právnej zástupkyne navrhovateľky, či kataster zistil nejaké chyby v spornom prípade, zástupkyňa katastra odpovedala, že nie. Svedok W. Š., manžel navrhovateľky, vo svojej výpovedi uviedol, že sa cíti byť poškodený, nakoľko v roku 1971 jeho matka predala dom a z peňazí za predaj si kúpili spornú chatku, táto bola relatívne malá, preto ju chceli rozšíriť a prestavať. Na zveľaďovaní chaty sa podieľali rovnako. Po jej dobudovaní sa v chate stretávala rodina. Desať rokov boli vzťahy výborné a plánovali s manželkou prežiť starobu čiastočne na Slovensku. V roku 2003 zistili, že navrhovateľka nie je vedená v katastri nehnuteľnosti ako spoluvlastníčka. V čase poskytnutia peňazí na kúpu chaty nefiguroval na zmluve, ako 24-ročný to nepokladal za dôležité. Odporkyňa v 1. rade sľúbila vec riešiť mimosúdne a to darovaním 1- ice chatky navrhovateľke. Svedok Y. I.Q. vedel o tom, že navrhovateľka a odporkyňa v 1. rade kúpili chatku ešte v roku 1972. V roku 2003 po príchode navrhovateľky a jej manžela do Bratislavy boli títo prekvapení, že v chatke, ktorú odkúpili už nemá navrhovateľka veci, nakoľko jej matka si vybavila počas jej pobytu v zahraničí vlastníctvo len na seba. Všetci traja ho navštívili za účelom usporiadania veci a to formou darovacej zmluvy. Dokonca ho poverili, aby to zariadil. Po týždni došla za ním odporkyňa v 1. rade s tým, že si to rozmyslela, a že potrebuje vlastníctvo chaty riešiť s tým, kto sa bude o ňu starať a nakoľko navrhovateľka je v cudzine, darovala túto nehnuteľnosť vnukovi. Toto sa malo udiať niekedy v júni 2003, navrhovateľka a jej manžel mali aj kúpnu zmluvu a plnomocenstvo, aby vec vybavili. Dôvod, pre ktorý si vybavila odporkyňa v 1. rade vlastníctvo na seba bola skutočnosť, že navrhovateľka opustila republiku, a že sa viac nevráti. Aplikujúc ust. § 113, § 114, § 127, § 155, § 160, § 164, § 165 O.z. (v znení platnom a účinnom v čase uzatvárania zmluvy), § 4 ods. 2 zák. č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav, dospel súd prvého stupňa k záveru o dôvodnosti podaného návrhu, ktorý odôvodnil nasledovne: Zo spisu bývalého štátneho notárstva Bratislava- mesto v Bratislave mal za preukázanú skutočnosť, že dňa 04. 07. 1972 bola bývalému štátnemu notárstvu Bratislava doručená žiadosť o registráciu kúpnej zmluvy. Žiadosť bola podpísaná navrhovateľkou a odporkyňou v 1. rade a jej prílohou bola kúpna zmluva, na základe ktorej bola chata nachádzajúca sa v Bratislave, J., O. W. na L. L. Č.. XXXX/X, W.. Ú.. J., za kúpnu cenu 15.000,- Kčs s tým, že kupujúce nadobudli chatu do bezpodielového spoluvlastníctva. Obsahom spisu boli aj prehlásenia manželov kupujúcich zo dňa 06. 07. 1972 o súhlase, aby manželky odkúpili chatu, ako aj prehlásenie zmluvných strán zo dňa 03. 07. 1972 o tom, že netrvajú na overení podpisov predávajúceho. Spis obsahoval aj dotazník, čestné vyhlásenie a súhlas odboru výstavby a územného plánovania ObNV v Bratislava IV, že nemá proti prevodu nehnuteľností námietky s podpisom Ing. J. Zajaca, vedúceho odboru, ako aj Daňové osvedčenie k prevodu nehnuteľnosti zo dňa 27. 06. 1972, ďalej znalecký posudok a odhad ceny chaty z 27. 06. 1972, snímka z pozemkovej mapy, ako prílohy k listu XXXX/XX/XXX, G. C. X. N. Z. XX. XX. XXXX C. L.Í. U. Č.. P.. XXXX/XX-XXX/X, prenájomná zmluva o nájme pozemku- lesná pôda na 10 rokov, doručenky preukazujúce zaslanie odpisu zmluvy a prípisu na Stredisko geodézie Bratislava- mesto, Pekná cesta 17 a ObNV Bratislava IV v Karlovej Vsi a záznam o zaplatení 960 Kčs od Rudolfa Rijáka pod pol. XXX/XX Z. J. XX. XX. XXXX. Z uvedených dôkazov mal súd za preukázané, že skutočne došlo k prevodu chaty medzi navrhovateľkou a odporkyňou v 1. rade a zmluva bola doručená Stredisku geodézie dňa 22. 08. 1972 na zápis. Navrhovateľka užívala chatu na bývanie do 04. 07. 1982, kedy emigrovala, v občianskom preukaze mala vyznačený trvalý pobyt dňa 01. 06. 1976, a preto súd jej návrhu vyhovel. V konaní nebolo preukázané darovanie podielu navrhovateľky odporkyni v 1. rade. Nakoľko sa v konaní nepreukázalo, že odporkyňa v 1. rade bola vlastníčkou celej chaty, nemohla túto platne previesť na odporcu v 2. rade a tento následne na odporkyňu v 3. rade. Odporkyňa v 1. rade vybavila rozhodnutie o povolení stavby murovanej chaty do trvalého užívania dňa 17. 10. 1974 len na seba, aj napriek tomu, že vedela, že chatku kupovali spolu s navrhovateľkou. Rovnako len na seba vybavila aj ďalšie listinné podklady potrebné pre zápis do katastra nehnuteľností. Súd preto návrhu v celom rozsahu vyhovel. Proti uvedenému rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie odporcovia v 1. až 3. rade, ktorí z dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. b), d), f) O.s.p. a § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. žiadali napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť tak, že odvolací súd návrh v celom rozsahu zamietne. V odvolaní uviedli, že odporkyňa v 1. rade nadobudla spornú nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy zo dňa 27. 06. 1972 ako rozstavanú a nedokončenú stavbu. V roku 1982 navrhovateľka neformálnou zmluvou darovala svoj podiel na predmetnej nehnuteľnosti odporkyni v 1. rade s odôvodnením, že oň nemá záujem a navrhovateľka dostala od odporkyne ako protihodnotu motorové vozidlo Wartburg. Po emigrácii navrhovateľky do Austrálie v roku 1982 bolo možné jednoznačne usúdiť, že táto nemá záujem sa sem v budúcnosti vrátiť, teda nemá záujem ani o majetok nachádzajúci sa na Slovensku. Navrhovateľka veľmi dobre vedela, že po emigrácii v roku 1982, ktorá sa v tom čase považovala za protizákonnú, sa už pravdepodobne nikdy nevráti na Slovensko a nebude môcť svoj majetok vlastniť a užívať. Uvedené bolo dôvodom, pre ktorý nehnuteľnosť darovala svojej matke, odporkyni v 2. rade, od ktorej dostala ako protihodnotu motorové vozidlo. Niet preto podľa nej pochýb o tom, že navrhovateľka bola dobromyseľná vo vzťahu k nadobudnutiu 1 nehnuteľnosti. Argumentáciu navrhovateľky v konaní označila za účelovú, motivovanú snahou získať vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti . Dňa 25. 04. 1994 bolo odporkyni v 1. rade na základe jej žiadosti starostom mestskej časti Bratislava- Dúbravka vydané rozhodnutie o určení súpisného čísla pre predmetnú dostavanú chatu, Č.. Y.. C.. Následne odporkyňa v 1. rade požiadala o zápis vlastníckeho práva k stavbe do príslušného katastra nehnuteľností, a to v súlade s § 21 os. 3 zák. č. 266/1992 Zb. Na základe jej žiadosti Katastrálny úrad v Bratislave zapísal odporkyňu v 1. rade ako výlučnú vlastníčku predmetnej stavby dňa XX. XX. XXXX, L. Č.. P. XXX/XX. Súdu prvého stupňa odvolatelia tiež vyčítali, že nevzal do úvahy okolnosti predchádzajúce podaniu žaloby, spočívajúce v nezáujme navrhovateľky o predmetnú nehnuteľnosť. Navrhovateľka na pojednávaniach účelovo spochybňovala plnomocenstvo, v zmysle ktorého uznala výlučné vlastníctvo odporkyne v 1. rade k nehnuteľnosti. Navrhovateľka napriek skutočnosti, že na Slovensko prišla od zmeny režimu až v roku 2003, tvrdí, že mala o nehnuteľnosť záujem. Odporkyňa v 1. rade tiež upozornila na skutočnosť, že v roku 1972, keď bola chata zakúpená, išlo o rozostavanú chatku, ktorú po roku 1982 odporkyňa v 1. rade na vlastné náklady prestavala a chatku zhodnotila. Popri doposiaľ uvedených skutočnostiach je tiež podľa odporkyne v 1. rade nepochybné, že odporkyňa v 1. rade nadobudla k nehnuteľnosti vlastnícke právo vydržaním, v súvislosti s ktorým poukázala na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. XCdo/XXX/XXXX. Pre posúdenie otázky dobromyseľnosti držby odporkyne v 1. rade ako obdarovanej označila za významnú skutočnosť, že navrhovateľka a odporkyňa sa dohodli na uzavretí darovacej zmluvy. Odporkyňa v 1. rade nepretržite oprávnene a dobromyseľne užívala celú nehnuteľnosť od roku 1982 až do momentu podania žaloby v danej veci. Následne odporcovia v 1. až 3. rade riadnym spôsobom nadobudli nehnuteľnosti do svojho vlastníctva, a to platnými právnymi úkonmi. V ďalšom odvolatelia namietali absenciu naliehavého právneho záujmu pre podanie určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) O.s.p., ktorý navrhovateľka žiadnym spôsobom nepreukázala. Navrhovateľka od roku 1989, kedy sa mohla riadnym spôsobom vrátiť na územie Slovenskej republiky, sa nijako nehnuteľnosťou nezaoberala a nejavila o ňu záujem. Nesnažila sa naspäť nadobudnúť svoj podiel k nehnuteľnosti na základe reštitučných predpisov. V roku 1994 bolo nehnuteľnosti pridelené súpisné číslo a až v roku 2004 sa navrhovateľka začala domáhať určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.Nakoľko navrhovateľka veľmi dlhú dobu nejavila o nehnuteľnosť žiaden záujem, nie je možné z jej konania usúdiť naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Navrhovateľka sa k odvolaniu vyjadrila v podaní doručenom súdu dňa 04. 01. 2012, ktorým žiadala napadnutý prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Zdôraznila, že odporkyňa v 1. rade nadobudla na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej v roku 1972 iba podiel o veľkosti 1-ice k uvedenej chate a nikdy nenadobudla spoluvlastnícky podiel navrhovateľky.Navrhovateľka a odporkyňa v 1. rade sa registráciou kúpnej zmluvy na štátnom notárstve stali spoluvlastníčkami nehnuteľnosti, a to bez ohľadu na to, či bol vykonaný zápis v evidencii nehnuteľností. Rozhodnutie štátneho notárstva G. XXX/XX v tejto súvislosti označila za res iudicata. Chata bola dokončená a skolaudovaná XX. XX. XXXX- XXXX- XXXX/XXXX/Tom s tým, že chýbalo iba zábradlie. Zdôraznila, že nikdy nedarovala svoj podiel odporkyni v 1. rade a z jej správania tiež nikdy nebolo možné vyvodiť, že by nemala záujem o svoj majetok na Slovensku. Uviedla, že navrhovateľka poskytla odporkyni v 1. rade viacero peňažných plnení, napr. dcéra navrhovateľky priniesla odporkyni v 1. rade v roku 1994 hodinky a 500 dolárov a ponechala 20.000,- Sk na kúpu pozemku. Doplnila, že vydanie súpisného čísla nie je hmotnoprávnym titulom vlastníckeho práva a jeho pridelenie môže byť dôkazom iba pre stavebníka nehnuteľnosti, ktorý súčasne žiadal aj o vydanie stavebného povolenia. V danom prípade však prvotnými stavebníkmi boli Rijákovci. Žiadosť odporkyne o zápis vlastníckeho práva na svoje meno na základe súpisného čísla, bola zo strany odporkyne vedomým porušením práva, nakoľko táto vedela, že pridelenie súpisného čísla získala na základe minimálne neúplných dokladov, keď zamlčala existenciu kúpnej zmluvy z roku 1972. Rovnako vedela, že stavba nie je nová, ale skolaudovaná bola už v roku 1974. Navrhovateľka bola rehabilitovaná uznesením Obvodného súdu Bratislava I G. P. XXX/XX, L.T. J. XX. XX. XXXX. V roku 2003 počas pobytu na Slovensku preverením zápisov v katastri nehnuteľností zistila, že ako vlastníčka chaty je zapísaná odporkyňa v 1. rade, ktorá sľúbila svoje konanie napraviť a navrátiť vlastníctvo do pôvodného stavu. Za týmto účelom navštívili notárov JUDr. X. H. Y.. L., ktorých žiadali o radu, ako čo najjednoduchšie vykonať nápravu. Y.. X. odporúčala ako technicky najjednoduchší spôsob - darovanie. Uvedené bolo prejednané u Jána I., ktorý mal navrhovateľku zastupovať, nakoľko táto už mala odcestovať. Navrhovateľka tiež vyvrátila tvrdenia odporcov o účelovosti svojich tvrdení, ktoré relevantným spôsobom preukázala, zatiaľ čo protistrana sa snažila bagatelizovať význam kúpnej zmluvy a právne následky z nej vyplývajúce. K odporkyňou v 1. rade namietanému vydržaniu uviedla, že nebola splnená podmienka vydržania, a to dobromyseľnosť, nakoľko odporkyňa v 1. rade celý čas vedela, že je len podielovou spoluvlastníčkou chatky, čo potvrdila aj vo svojej výpovedi dňa 09. 05. 2005. Podnetom pre „dobromyseľnosť“ nebola neformálna dohoda medzi navrhovateľkou a odporkyňou v 1. rade, ale podnet pracovníkov národného výboru, ako sama uviedla odporkyňa v 1. rade. Desaťročná lehota pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním preto vôbec nezačala plynúť. Pokiaľ sa týka naliehavého právneho záujmu určovacej žaloby tento vyplýva zo skutočnosti, že v súčasnosti sú ako vlastníci navrhovateľkinho spoluvlastníckeho podielu vedení odporcovia v 2. a 3. rade, a navrhovateľka tak nemôže disponovať so svojím vlastníctvom, ako aj z potreby zosúladenia právneho stavu so stavom v katastri nehnuteľností, čo možno dosiahnuť len určovacou žalobou (viď napr. rozsudok NS SR 75/03), ktorou sa navrhovateľka bráni konaniu odporcov v rozpore s dobrými mravmi a platným právom. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie odporcov v 1. až 3. rade bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. V prejednávanej veci sa navrhovateľka po pripustení zmeny petitu a ustálení okruhu účastníkov konania na strane žalovaných domáhala voči odporcom určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 07. 11. 2003 (č. l. 280) medzi odporkyňou v 2. rade ako predávajúcou a odporcom v 2. rade ako kupujúcim, ďalej neplatnosti darovacej zmluvy uzatvorenej dňa XX. XX. XXXX (Č.. I.. XXX) medzi odporcom v 2. rade a odporkyňou v 3. rade, ako aj určenia vlastníckeho práva k chatke so súp. č. 5057, stojacej na parcele č. XXXX/X, C. P. XX T., Q. na I. Č.. XXXX U. W. pre V. T. U. X., W.. Ú.. J., svedčiaceho v 1 navrhovateľke a v 1 polovici odporkyni v 1. rade. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľka sa stala podielovou spoluvlastníčkou spornej nehnuteľnosti (chaty) na základe kúpnej zmluvy zo dňa XX. XX. XXXX, registrovanej štátnym notárstvom dňa 06. XX. XXXX L. Č.. G. XXX/XX. Na základe tejto zmluvy sa spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti stali navrhovateľka a odporkyňa v 1. rade, každá v podiele 1- ice k celku. Nakoľko darovanie spoluvlastníckeho podielu navrhovateľky v prospech odporkyne v 1. rade sa v konaní nepreukázalo, súd ustálil, že odporkyňa v 1. rade ako podielová spoluvlastníčka nemohla platne previesť celú nehnuteľnosť na svojho vnuka, odporcu v 2. rade, a ten následne darovať polovicu nehnuteľnosti odporkyni v 3. rade. Návrhu navrhovateľky na určenie neplatnosti napádaných právnych úkonov a na určenie vlastníckeho práva navrhovateľky a odporkyne v 1. rade k chatke, obom v podieloch rovnajúcim sa jednej polovici, s poukazom na uvedené vyhovel. Odporcovia svoju obranu proti prvostupňovému rozhodnutiu založili na viacerých odvolacích dôvodoch namietajúc viaceré skutkové a právne okolnosti konštatované súdom prvého stupňa. Jedným z nich bola aj absencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom právnom určení, ako predpokladu určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) O.s.p., ktorú odvodili zo skutočnosti, že navrhovateľka nemala žiadny záujem o nehnuteľnosť a určenia vlastníckeho práva sa začala domáhať až v roku 2004. Pre posúdenie danosti naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v zmysle ust. § 80 písm. c) O.s.p. je právne významné, či výrok určovacieho rozhodnutia bude mať za následok zmenu práv a povinností alebo právneho postavenia navrhovateľky v hmotnoprávnych vzťahoch a to za stavu, že v danom čase nemôže uplatňovať svoje práva žalobou na plnenie podľa § 80 písm. b) O.s.p. Súdnou praxou bolo v otázke naliehavého právneho záujmu ustálené, že skutočnosť, že v katastri nehnuteľností je ako vlastník (spoluvlastník) zapísaná iná osoba ako navrhovateľ, ktorý tvrdí, že mu svedčí vlastnícke právo, vždy odôvodňuje existenciu naliehavého právneho záujmu na určení sporného vlastníckeho práva. Uvedené platí aj s prihliadnutím na význam zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností (výpis z katastra nehnuteľností slúži na preukázanie vlastníckeho práva), na jeho právne účinky a na skutočnosť, že súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je vždy podkladom pre vykonanie zmien v zápisoch katastra nehnuteľností. Určením spoluvlastníckeho práva navrhovateľky by sa nepochybne odstránila neistota v právnych vzťahoch medzi účastníkmi konania a dosiahla zmena jej postavenia v hmotnoprávnych vzťahoch. Je potrebné tiež uviesť, že predpokladom úspechu navrhovateľky bolo aj žalovanie neplatnosti právnych úkonov, na základe ktorých došlo k ďalším zmenám vlastníckeho práva. Na druhej strane len samotným napadnutím zmlúv uzatvorených medzi odporcami, predmetom ktorých bola dispozícia s vlastníckym právom k spornej nehnuteľnosti, by sa právne postavenie navrhovateľky nezmenilo, nakoľko pred napádanými prevodmi nehnuteľnosti bola v katastri nehnuteľnosti evidovaná ako výlučná vlastníčka odporkyňa v 1. rade, a vyslovením neplatnosti týchto právnych úkonov by kataster nehnuteľností podľa § 34 ods. 2 katastrálneho zákona zapísal stav pred týmito právnymi úkonmi, t. j. vlastnícke právo len v prospech odporkyne v 1. rade, ako výlučnej (nie podielovej) vlastníčky nehnuteľnosti. Dôvody uvádzané odporcami v 1. až 3. rade, ktorými odôvodňovali nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom právnom určení, sú pre posúdenie tohto procesného predpokladu určovacej žaloby z právneho hľadiska irelevantné. Vo vzťahu k meritórnemu posúdeniu veci odvolací súd po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním dospel k správnym skutkovým zisteniam a tieto po právnej stránke správne posúdil. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že na základe kúpnej zmluvy zo dňa XX. XX. XXXX nadobudli navrhovateľka a odporkyňa v 1. rade do podielového spoluvlastníctva rozostavanú chatu nachádzajúcu sa v Bratislave, m. č. Dúbravka, O. W., B. U. na L. Č.. XXXX/X, W.. Ú.. J., ktorá je predmetom sporu. Na uvedenom nič nemení skutočnosť, že podľa zmluvy nadobudli kupujúce nehnuteľnosť do bezpodielového spoluvlastníctva, nakoľko z obsahu zmluvy a vôle strán nepochybne vyplýva záujem nadobudnúť nehnuteľnosť do spoluvlastníctva, ktoré mohlo byť v danom prípade len podielové (§ 136 O.z. v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy). Nakoľko zmluvne nebola určená veľkosť podielu, podľa § 137 ods. 2 O.z. v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy, navrhovateľka a odporkyňa v 1. rade nadobudli rovnaký podiel na nehnuteľnosti, t. j. vo veľkosti jednej polovice k celku. Súd prvého stupňa správne konštatoval, že bola splnená aj druhá podmienka nadobudnutia vlastníckeho práva platná v rozhodnom čase, a to registrácia zmluvy na štátnom notárstve, vykonaná dňa XX. XX. XXXX L. Č.. G. XXX/XX. Z uvedeného potom vyplýva, že právnym dôvodom nadobudnutia spoluvlastníckeho práva navrhovateľky a odporkyne v 1. rade bola kúpna zmluva zo dňa XX. XX. XXXX a právnym spôsobom (modus) bola registrácia zmluvy na štátnom notárstve dňa XX. XX. XXXX (L. Č.. G. XXX/ XX). Na rozdiel od súčasného právneho stavu v čase uzatvorenia uvedenej kúpnej zmluvy nebola pre jej účinnosť potrebná evidencia v katastri nehnuteľností, a preto nezaevidovanie vlastníckeho práva v danom čase príslušným úradom geodézie nemá žiaden vplyv na nadobudnutie spoluvlastníckeho práva navrhovateľky k nehnuteľnosti. Prvostupňový súd správne za nepreukázanú vyhodnotil obranu odporkyne v 2. rade spočívajúcu v tvrdení, že navrhovateľka neformálnym úkonom v roku 1982 darovala svoj podiel na nehnuteľnosti odporkyni v 1. rade. Odvolací súd túto obranu vníma aj ako účelovú a pre rozhodnutie vo veci samej irelevantnú, nakoľko pokiaľ by sa aj uvedené tvrdenie odporkyne v 2. rade zakladalo na pravde, táto nemohla takýmto spôsobom, ktorý nemá žiadnu oporu v právnych predpisoch platných v rozhodnom čase, nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Ust. § 46 O.z. a § 407 ods. 2 O.z. v znení platnom v roku 1982 vyžadovali písomnú formu právneho úkonu (vrátane darovacej zmluvy), na základe ktorého malo dôjsť k prevodu nehnuteľnosti. Sankciou nedostatku formy bola v zmysle ust. § 40 ods. 2 O.z. absolútna neplatnosť právneho úkonu. Vlastnícke právo prechádzalo na nadobúdateľa nehnuteľnosti až na základe registrácie zmluvy štátnym notárstvom, ktorá bola nevyhnutnou podmienkou nadobudnutia vlastníckeho práva. V prejednávanej veci darovanie spoluvlastníckeho podielu navrhovateľky pre odporkyňu v 2. rade a existencia právneho úkonu, ktorého obsahom by bola vôľa navrhovateľky darovať svoj podiel na nehnuteľnosti, neboli žiadnym spôsobom preukázané. Potencionálnemu darovaniu naviac odporuje aj tvrdenie odporkyne v 1. rade, že ako protihodnotou tohto úkonu dostala navrhovateľka od odporkyne v 1. rade motorové vozidlo. Rovnako len samotná skutočnosť, že navrhovateľka emigrovala a opustila územie Slovenskej republiky, nemôže sama o sebe znamenať, že nemala záujem o vlastnícke právo k nehnuteľnosti a túto prenecháva ako dar odporkyni v 1. rade, obzvlášť ak sa jedná o rekreačnú chatu (nie napr. rodinný dom). Výpoveďou svedka Y. I. mal súd za objasnené aj okolnosti predchádzajúce podaniu žaloby, z ktorých vyplynulo, že zmluvné strany mali spočiatku záujem dať do súladu nesprávny zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti, a to na odporúčanie notára uzatvorením darovacej zmluvy, na základe ktorej by bolo zapísané spoluvlastnícke právo navrhovateľky k danej nehnuteľnosti. Zo svedkom objasnených okolností nevyplýva uznanie výlučného vlastníckeho práva odporkyne v 1. rade, ako tvrdia odporcovia, ale len snaha o zosúladenie skutkového a právneho stavu. Listinnými dôkazmi bolo tiež preukázané, že odporkyňa v 1. rade, aj napriek tomu, že nebola výlučnou vlastníčkou spornej nehnuteľnosti, požiadala o zápis výlučného vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vo svoj prospech, a to na základe rozhodnutia mestskej časti Bratislava- Dúbravka o určení súpisného čísla (č.j. C.).Odvolací súd sa v tomto smere plne stotožňuje s argumentáciou navrhovateľky, že rozhodnutie o pridelení súpisného čísla je len jednou z verejných listín slúžiacich k zaevidovaniu vlastníckeho vzťahu k novej stavbe, nie však právnym a nespochybniteľným titulom nadobudnutia vlastníckeho práva. Príslušná správa katastra zapísala požadovaný údaj o vlastníckom vzťahu odporkyne v 1. rade k nehnuteľnosti, nakoľko v danom čase nemala za preukázané niečo iné (§ 21 ods. 3 zák. č. 266/1992 Zb. o katastri nehnuteľností v Slovenskej republike). Tak v zmysle zák. č. 266/1992 Zb. o katastri nehnuteľností v Slovenskej republike (§ 40), ako aj podľa katastrálneho zákona platného v súčasnosti (§ 46 zák. č. 162/1995 Z.z.) platí vyvrátiteľná domnienka o záväznosti a hodnovernosti zapísaných údajov katastra o právnych vzťahoch, pokiaľ sa nepreukáže opak. V danom konaní súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že navrhovateľka dňa 06. 07. 1972 nadobudla spolu s odporkyňou v 1. rade spoluvlastnícke právo k rekreačnej chate súp. č. XXXX, B. U. P. O. W.Ó., W.. Ú.. J., Z. na I. Č.. XXXX a svoj spoluvlastnícky podiel nikdy nepreviedla na inú osobu, a vlastnícke právo k nehnuteľnosti ani inak nestratila. Prvostupňový súd správne vyhodnotil, že platnými nemôžu byť ani zmluvy, na základe ktorých odporkyňa v 1. rade, ktorá bola len podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti, túto v celosti previedla na odporcu v 2. rade, a ani darovacia zmluva, ktorou odporca v 2. rade daroval polovicu nehnuteľnosti odporkyni v 3. rade. Účastníkmi zmluvy o prevode spoločnej veci musia byť všetci spoluvlastníci a na účinnosť tohto prevodu nestačí právny úkon len jedného z nich, a to aj keby bol robený s ich súhlasom. Ak preto nie sú účastníkmi zmluvy o prevode nehnuteľnosti všetci spoluvlastníci, jedná sa o porušenie ust. § 123 O.z., ktoré má za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Kúpna zmluva uzatvorená dňa 07. 11. 2003 medzi odporkyňou v 1. rade a odporcom v 2. rade, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, je preto pre rozpor s ust. § 123 O.z. absolútne neplatným právnym úkonom. Odporca v 2. rade pre neplatnosť tohto právneho úkonu nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k uvedenej nehnuteľnosti a v zmysle rímskoprávnej zásady nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse haberet (nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má) nemohol ani platne darovať polovicu nehnuteľnosti odporkyni v 3. rade, a to darovacou zmluvou zo dňa 11. 08. 2009. Na uvedený záver nemôžu mať vplyv ani tvrdenia odporkyne v 1. rade o prestavbe pôvodnej chatky oproti stavu v akom v období od kúpy nehnuteľnosti po emigráciu navrhovateľky, ktoré by mohli zakladať len prípadný nárok na náhradu časti týchto nákladov, nie však zmenu vlastníckeho vzťahu k prestavanej nehnuteľnosti. Závery vykonaného dokazovania vylučujú aj dobromyseľnosť odporkyne v 2. rade dovolávajúcej sa vydržania vlastníckeho práva k danej nehnuteľnosti. Odporkyňa v 2. rade so zreteľom na všetky okolnosti nemohla byť dobromyseľná o tom, že jej prislúcha vlastnícke právo k celej nehnuteľnosti. Samotná odporkyňa v 1. rade, ako aj svedok Y. I. potvrdil vedomosť o tom, že odporkyňa v 2. rade si dala v katastri nehnuteľnosti zapísať výlučné vlastnícke právo k nehnuteľnosti vo svoj prospech, aj napriek tomu, že vedela o spoluvlastníckom práve navrhovateľky. Odporkyňa v 1. rade nemôže svoju dobromyseľnosť zakladať ani na tvrdení o nezáujme navrhovateľky o nehnuteľnosť po jej odchode do zahraničia. Medzi navrhovateľkou a odporkyňou v 1. rade nedošlo k uzatvoreniu žiadneho právneho úkonu smerujúceho k prevodu spoluvlastníckeho podielu navrhovateľky v prospech odporkyne v 1. rade, a to ani neplatného, a nebola preukázaná ani existencia žiadnej dohody k tomu smerujúcej. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý prvostupňový rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Nakoľko súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí nerozhodoval o náhrade trov konania z dôvodu postupu § 151 ods. 3 O.s.p., prvostupňový súd rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 4 O.s.p.). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.