Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/259/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1410214702 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1410214702.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobkyne: B. G., M.. X.X.XXXX, Q. D. XX, G. P., proti žalovaným: X/Miroslav G., M.. XX.X.XXXX, Q. Q., D. XX, občan SR, X/ Ž. Y., M.. XX.X.XXXX, Q. A., L. XXX/XX-XX, občan SR, X/ F. G., M.. X.XX.XXXX, Q. Š., L. XXX, občan SR, o určenie neplatnosti závetu a listiny o vydedení, na odvolanie žalovaného 1/ a žalovanej 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 20.novembra 2013 č. k. 11C 410/2010-151, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 20.novembra 2013 č. k. 11C 410/2010-151 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil neplatnosť listiny o vydedení zo dňa 29. 6. 2007 spísanej a podpísanej poručiteľkou L. G., D.. T., M.. XX.XX.XXXX, ktorá zomrela dňa XX. X. XXXX. V časti určenia neplatnosti závetu zo dňa 29. 6. 2007 žalobu zamietol. Žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že uznesením Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 5. 11. 2010, právoplatným dňa 15. 12. 2010 sp. zn. 60 D 48/2010, v dedičskej veci po poručiteľke L. G., ktorá zomrela 14. 3. 2010 bolo dedičské konanie prerušené. Žalobkyni bolo uložené, aby v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti tohto uznesenia podala na súd proti dedičom: L. G., Ž. Y. J. F. G. žalobu o určenie, že závet poručiteľky a listina o vydedení zo dňa 29.6.2007 vlastnoručne spísané a podpísané poručiteľkou sú neplatné. Z listiny označenej ako testament - vydedenie, spísanej poručiteľkou L. G. dňa 29. 6. 2007 bolo zistené, že vydeďuje syna F. G., pretože jej v roku 2000 na jeseň neposkytol prvú pomoc, keď v byte odpadla, keď sa prebrala a s plačom prosila o pomoc a bol s ňou v byte sám, nezavolal lekára, až večer prišiel jej syn L. a ten jej zavolal lekára a pomoc. Vydeďuje pre zlé správanie voči nej aj jeho deti, B. J. F., že jej neposkytli pomoc v jej chorobe a počas celej jej staroby a ešte jej aj oplzlo a škaredo nadávali, B. po nej hodila stoličku, keby sa neuhla, tak by jej ublížila. Vydeďuje aj A. G., manželku jej syna, keďže voči nej ako staršej osobe mala neprístojné správanie, kedy boli malí, tak im pomáhala, keď bol jej syn F. v exile, dávala im 5 rokov mesačne 500 Kčs a oni jej v starobe a chorobe v ničom nepomohli, ešte aj škaredo a oplzlo vynadali do starých báb, to je hanba. Pretože jej syn F. neposkytol prvú pomoc a bola doma, rozhodla sa, že ruší všetky jej rozhodnutia na dedičských konaniach, ktorými sa vzdala jej zákonných dedičských podielov v prospech syna I.. F. G.. Všetky jej nehnuteľnosti a hnuteľnosti, ktoré má aj po nebohom manželovi Š. G. budú dediť deti- Ž. Y. v jednej polovici, L. G. v jednej polovici. Vydedenie sa vzťahuje aj na potomkov syna I.. F. G. a všetkých ich potomkov. Podľa knihy osvedčovania pravosti podpisov bola osvedčená pravosť podpisu poručiteľky, ktorá podpis na listine uznala za svoj vlastný. Centrálny register osvedčených podpisov pridelil spisu č. O624759/2007, JUDr. Maria Šimková, notár v Bratislave dňa 25. 7. 2007. Poručiteľka mala troch potomkov - I.. F. G. ( otec žalobkyne a žalovaného 3/ ) a žalovaných v 1. a 2. rade. Manželstvo rodičov žalobkyne a žalovaného 3/bolo rozvedené, ich otec v roku 1984 odišiel do zahraničia, odkiaľ sa v roku 1990 vrátil. K obnoveniu vzťahov medzi ním a jeho rodinou nedošlo, po návrate z cudziny sa nasťahoval do bytu poručiteľky, s ktorou následne žil v spoločnej domácnosti až do jeho smrti v roku 2006. Z listín spísaných poručiteľkou - čestné prehlásenia ako aj z výpovedí a vyjadrení žalobkyne a žalovaných v 1. a 2. rade mal preukázané, že I.. F.D. G. bol spočiatku zamestnaný, mal však zdravotné problémy súvisiace s cukrovkou, ktorý zdravotný stav sa mu postupne zhoršoval. Rovnako aj poručiteľka mala zdravotné problémy primerané k jej veku. Poručiteľka obstarávala spoločné záležitosti v domácnosti jej a jej syna, starala sa o neho. Samotná poručiteľka, aj keď mala svoje zdravotné problémy, bola sebestačná, s nákupmi, upratovaním jej pomáhali najmä žalovaný v 1. a 2. rade. Zdravotný stav poručiteľky, okrem obdobia hospitalizácie a rekonvalescencie v roku 2000 si nevyžadoval celodennú každodennú starostlivosť, pomoc, opateru, odkázanosť v starobe, chorobe zo strany iných osôb. Právne úkony závetu a vydedenia s odkazom na ustanovenia § 37 a 38 občianskeho zákonníka považoval súd prvého stupňa za platné, keď tieto boli prejavené slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Poručiteľka sa jednoznačne vyjadrila, že toto je jej posledná vôla. V čase, keď urobila tento úkon, nebola pozbavená spôsobilosti na právne úkony, ani obmedzená v spôsobilosti na právne úkony, ani neboli tvrdené a preukázané také skutočnosti, z ktorých by vyplynulo, že učinila právny úkon konajúci v duševnej poruche, ktorá by ju robila na tento právny úkon neschopnou. Nebolo preukázané, že by právny úkon bol vykonaný za použitia fyzického násilia, prípadne nedovoleného nátlaku. Závet bol napísaný vlastnoručne, podpísaný vlastnou rukou poručiteľky, ktorá bola plne spôsobilá na právne úkony. V závete je uvedený deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný, v závete je aj určenie dedičov- fyzických osôb, žalovaných v 1. a 2. rade, ďalej obsahuje určenie, že dedia celé dedičstvo, aj výška ich podielov. Tvrdenia žalobkyne, že závet bol urobený pod tlakom, lebo babka mala ťažkú cukrovku, čo sa mohlo prejaviť na jej rozhodovaní a zmýšľaní, nebolo v konaní preukázané. Na základe uvedeného súd prvého stupňa považoval závet za platný právny úkon. Pokiaľ ide o listinu o vydedení túto považoval Súd prvého stupňa za neplatnú. Vychádzal zo zistenia, že poručiteľka a jej syn F. žili v spoločnej domácnosti až do roku 2006, poručiteľka sa starala o neho, prípadne podľa svojich možností a schopností pomáhal v domácnosti aj jej syn F. G.. Súd nepovažoval „ nepomoc“ zo strany F. G. za dostatočnú z hľadiska intenzity, alebo sústavného trvania, priebehu a pôsobenia na poručiteľku s poukazom na splnenie podmienok vydedenia. V čase, keď prišlo k uvedenej udalosti, bola v domácnosti poručiteľka a jej syn, ktorý mal sám tiež zdravotné problémy. Skutočnosť, že nezavolal prvú pomoc v uvedený deň, súd vyhodnotil ako výnimočný prípad, exces v jeho správaní. V ďalšom období poručiteľka aj on žili v jednej domácnosti, na vzťahoch medzi nimi sa to zásadne neprejavilo v negatívnom smere, nedošlo ku zhoršeniu vzťahov medzi nimi a poručiteľka z toho nevyvodila v spolužití s ním vážne dôsledky. Súd prvého stupňa preto dôvod vydedenia F. G. neuznal. V ďalšom skúmal splnenie podmienok pre vydedenie žalobkyne a žalovaného 3/ z dôvodu údajného zlého správania sa k poručiteľke, neposkytnutia žiadnej pomoci v chorobe a starobe. V konaní nebolo preukázané, že by poručiteľka bola odkázaná, vzhľadom na svoj zdravotný stav, na pomoc inej osoby v základných potrebách, hoci jej pomáhali žalovaní v 1. a 2. rade. Nebolo preukázané, že poručiteľka by psychicky negatívne pociťovala neposkytovanie prvej pomoci v starobe, chorobe, jednak od svojho syna, ale aj od žalobkyne a žalovaného 3/. Neobrátila sa na žalobkyňu a žalovaného 3/ s konkrétnou žiadosťou o pomoc, podporu, v tomto životnom období, nevyvinula žiadnu aktivitu, neoslovila ich, nedomáhala sa kontaktu s nimi, nebolo preukázané, že by strádala, trpela ich nezáujmom o jej osobu, ako aj, že by žalobkyňa a žalovaný 3/ jej prípadnú žiadosť odmietli, alebo by na ňu nereagovali. Vzťahy medzi poručiteľkou a rodinou jej syna, po jeho návrate zo zahraničia sa neobnovili v tom smere, že by sa vzájomne stretávali, poručiteľka sa s deťmi z jeho strany nenavštevovali, nekomunikovali osobne, telefonicky, prípadne inak. V tomto smere ostali ich vzťahy pasívne. Napriek uvedenému sa žalobkyňa a ani žalovaný 3/ k poručiteľke neprejavovali takým spôsobom, ktorý by sa vymykal bežnému chovaniu potomkov voči predkom, vzhľadom na ich situáciu. Nebolo preukázané, že by sa k poručiteľke správali hrubo slovne, fyzicky, keď sa vlastne nestretávali osobne. Pokiaľ ide o situáciu ohľadne hodenia stoličky, ktorá sa odohrala po návrate otca žalobkyne zo zahraničia pri sťahovaní - jej interpretácia aj preukázanie úmyslu žalobkyne hrubo sa správať poručiteľke - neboli jednoznačne preukázané. Iné prípady nevhodného správania sa žalobkyne neboli zistené. Svedkovia zo strany žalovaných v 1. a 2. rade sa so žalobkyňou v prítomnosti poručiteľky nestýkali, nemohli preto konkrétne uviesť, aké boli vzťahy medzi nimi. Svedkyne zo strany žalobkyne uviedli, že táto sa pokúsila kontaktovať telefonicky s poručiteľkou, čo táto odmietala a rovnako sa poručiteľka odvrátila od žalobkyne v obchode pri osobnom stretnutí. Vzhľadom k tomu, súd prvého stupňa ustálil, že ani tento dôvod vydedenia nebol splnený. Preto rozhodol tak, že listinu o vydedení považoval za neplatný právny úkon a v časti určenia neplatnosti závetu žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. Žalobkyňa aj žalovaný boli úspešní každý čiastočne, preto súd vyslovil, že žiadny z účastníkom nemá právo na náhradu trov konania. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný 1/ a napadol ním výrok, ktorým bola určená neplatnosť listiny o vydedení. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne alebo aby ho v tejto časti zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd 1. stupňa rozhodol vo veci bez riadneho preskúmania dôsledkov prípadu neposkytnutej potrebnej pomoci matke, poručiteľke, synom F. G.. Poručiteľka, sklamaná matka, po dlhom dôkladnom zvažovaní neposkytnutej pomoci synom F. vyvodila vážne dôsledky vo forme vydedenia. Nie je teda pravdou, ako vo svojom odôvodnení uviedol súd 1. stupňa, že poručiteľka nevyvodila v spolužití so synom vážne dôsledky a preto dôvod vydedenia nebol daný. Súd prvého stupňa nepreskúmal skutkový stav, objektívne možnosti vydedeného potomka - žalobkyne, jej neposkytnutie potrebnej pomoci svojmu otcovi v chorobe, starobe ako aj neposkytnutie potrebnej pomoci poručiteľke, ktorá sa o otca žalobkyne bola nútená pre opakovaný nezáujem žalobkyne o svojho otca po prepustení z nemocnice starať. Poručiteľka bola donútená starať sa o syna F., ktorý bol po mozgovej porážke, neudržal moč, neudržal stolicu v dôsledku čoho žalovaný v 1. a 2. rade museli matke, poručiteľke, pomáhať udržiavať byt v čistote. Žalobkyňa po prepustení F. G. z nemocnice mu nezabezpečila opateru a starostlivosť v chorobe, starobe, keď to jej otec potreboval. Z dôvodu nezáujmu, ktorý žalobkyňa a žalovaný 3/ ako potomkovia ich otca mali prejavovať, sa títo nedozvedeli kde, kedy a ako ich otec zomrel. Takéto zavrhnutiahodné konanie neposkytnutia potrebnej pomoci žalobkyňou a žalovaným 3/ poručiteľke pri starostlivosti o ich otca súd prvého stupňa vylúčil z preskúmania. Celú starostlivosť o ich otca nechali na poručiteľku. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie i žalovaná 2/ a napadla ním výrok, ktorým bola určená neplatnosť listiny o vydedení. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne alebo aby ho v tejto časti zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedla, že nesúhlasí s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, že nebol daný dôvod vydedenia. Listina o vydedení spĺňa všetky formálne náležitosti právneho úkonu a poručiteľka v nej dôvod vydedenia uviedla výslovne, s presnou časovou a miestnou špecifikáciou dôvodu, ktorý existoval v čase spísania listiny o vydedení. Poručiteľka svojho syna vydedila z dôvodu neposkytnutia prvej pomoci na jeseň v roku 2000, keď doma odpadla a po prebratí volala o jeho pomoc, ktoré následne poskytol syn L., ktorý ju prišiel navštíviť. Syn F. sa v inkriminovanej dobe nachádzal doma, pričom jej uvedenú pomoc mohol objektívne poskytnúť, prípadne zavolať záchrannú lekársku službu. Neposkytnutie takejto pomoci je možné považovať za v rozpore s dobrými mravmi. Situáciu, do ktorej sa poručiteľka dostala, možno hodnotiť ako náhlu a neočakávanú udalosť, ktorá mala nepriaznivé dôsledky pre poručiteľku a dostávajú do stavu núdze (ohrozenie života, zdravia ), preto sa podľa zásad všeobecnej morálky očakáva predovšetkým pomoc zo strany potomkov. Preto nemožno súhlasiť s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorý neposkytnutie pomoci nepovažoval za dostatočný dôvod vydedenia z hľadiska intenzity, alebo sústavného trvania. Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti potvrdil. Odvolací súd, ktorý v danom prípade nebol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 2 písm. b) O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa treba zrušiť. Poručiteľ môže vydediť potomka, ak v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, starobe alebo v iných závažných prípadoch, o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať ( § 469 a ods. 1 písm. a), b) Občianskeho zákonníka). Vydedenie je jednostranný právny úkon poručiteľa, ktorým tento prejavuje svoju vôľu, aby jeho potomok ako neopomenuteľný dedič nedostal z niektorého zo zákonných dôvodov svoj dedičský podiel. Nevyhnutnou obsahovou náležitosťou tohto prejavu vôle poručiteľa je výslovné uvedenie dôvodu vydedenia. Vydedenie sa najčastejšie vykonáva spísaním listiny o vydedení, ktorá môže byť spísaná spolu so závetom jednej listine. V listine o vydedení môže poručiteľ okruh vydedených osôb rozšíriť z priamych potomkov na ďalšie osoby uvedené v ustanovení § 473 ods. 2 Občianskeho zákonníka (vnuci, pravnuci a prapravnuci poručiteľa ). Tieto osoby však nemôžu byť vydedené bez toho, aby bol súčasne vydedený ich právny predchodca (rodič ). Na ne sa totiž môžu len rozšíriť dôsledky vydedenia potomka poručiteľa, bez ohľadu nato, či sa aj ony dopustili skutkov uvedených v ustanovení § 469 a ods. 1 občianskeho zákonníka. V posudzovanej veci poručiteľka v listine nazvanej „Testament - vydedenie“ ako dôvod vydedenia svojho syna F. G. a svojich vnukov B. G. a F. G. uviedla nasledovné: „ Vydeďujem môjho syna F.D. G. pretože mi v roku 2000 na jeseň neposkytol prvú pomoc keď som v mojom byte odpadla, keď som sa prebrala a s plačom prosila o pomoc, on bol v byte som mnou sám a nezavolal lekára, až večer prišiel môj syn L. a ten mi zavolal lekára a pomoc. Vydeďujem pre zlé správanie voči mne aj jeho detí B. J. F. a vôbec mi neposkytli žiadnu pomoc v mojej chorobe a počas celej mojej staroby a ešte mi aj oplzlo a škaredo nadávali a B. po mne hodila stoličku, keby som sa neuhla, tak by mi ublížila. Vydeďujem A. G., manželku môjho syna pre toto ich zvrhlé a voči mne staršej osobe neprístojné správanie, keď boli malí ja som im pomáhala keď bol môj syn F. v exile, dávala som im 5 rokov mesačne 500 Kčs a oni mi v mojej starobe a chorobe vôbec v ničom nepomohli a ešte mi vynadali škaredo a oplzlo do starých báb, čo je hanba. Pretože mi môj syn F. neposkytol prvú pomoc a bol doma vtedy som sa rozhodla, že ruším všetky moje rozhodnutia na dedičských konaniach v ktorých som sa vzdala mojich zákonných dedičských podielov v prospech môjho syna F. G.. Vydedenie sa vzťahuje aj na potomkov môjho syna F. G. ako aj na všetkých ich potomkov“. Predmetná listina o vydedení bola poručiteľkou podpísaná dňa 9. 6. 2006. Z uvedeného vyplýva, že poručiteľka po skutkovej stránke vymedzila dôvod vydedenia svojho syna F. G. tým, že tento jej na jeseň roku 2000 neposkytol potrebnú pomoc na ktorú bola odkázaná, hoci sa v tom čase nachádzal v byte s spolu s ňou a nereagoval na jej prosby o pomoc a zavolanie lekára. Tento dôvod vydedenia vztiahla aj na deti svojho syna (vnučku - žalobkyňu, vnuka - žalovaného 3/), ako aj na ich potomkov. Vydedenie žalobkyne a žalovaného 3/ odôvodňovala tým, že jej neposkytovali žiadnu pomoc v jej chorobe a starobe, a správali sa k nej v rozpore s dobrými mravmi, keď jej vulgárne nadávali a žalobkyňa po nej hodila stoličku. Napriek tomu, že listina o vydedení poručiteľky neobsahuje konkrétne ustanovenie zákona, z jej obsahu je zrejmé, že bol uplatnený dôvod vydedenia podľa § 469 a ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa správne postupoval, keď skúmal existenciu dôvodov vydedenia tak na strane syna poručiteľky F. G. (keďže predpokladom pre vydedenie žalobkyne a žalovaného 3/ musí byť vydedenie ich rodiča, a zároveň poručiteľka tento dôvod vydedenia vztiahla aj na potomkov svojho syna) ako i na strane žalobkyne a žalovaného 3/. Súd prvého stupňa v tomto smere považoval listinu o vydedení za neplatný právny úkon, keď prípad uvedenej „nepomoci“ zo strany F. G. nepovažoval za dostatočný z hľadiska intenzity, alebo sústavného trvania, priebehu a pôsobenia na poručiteľku s poukazom na splnenie podmienok vydedenia. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v čase, keď prišlo k uvedenej udalosti bola v domácnosti poručiteľka a jej syn, ktorý mal sám tiež zdravotné problémy. Skutočnosť, že nezavolal prvú pomoc v uvedený deň, súd vyhodnotil ako výnimočný prípad, exces v jeho správaní. V ďalšom období poručiteľka aj on žili v jednej domácnosti, na vzťahoch medzi nimi sa to zásadne neprejavilo v negatívnom smere, nedošlo ku zhoršeniu vzťahov medzi nimi a poručiteľka z toho nevyvodila v spolužití s ním vážne dôsledky. Súd 1. stupňa preto tento dôvod vydedenia neuznal. V tomto smere odvolací súd uvádza, že pre platnosť vydedenia z dôvodu uvedeného v § 469 a ods. 1 písm. a) občianskeho zákonníka je nevyhnutné, aby sa poručiteľ ocitol v situácii, keď pre zdravotné alebo iné problémy, ktoré nastali v dôsledku ochorenia či veku, prípadne pre problémy spôsobené inými okolnosťami (napríklad prírodnou katastrofou, požiarom, povodňou ) potrebuje pomoc; keď nie je schopný sám si, bez cudzej pomoci, obstarať svoje základné životné potreby ( zdravotné, hygienické a podobne ). Súčasne musí ísť o situáciu, keď o uvedené potreby poručiteľa nie je postarané inak; keď potomok má reálnu možnosť poručiteľovi potrebnú pomoc poskytnúť a, keď poručiteľ potomkom ponúkanú pomoc neodmietne. Neposkytnutie pomoci poručiteľovi zo strany potomka pritom musí odporovať dobrým mravom. Súd teda v každom konkrétnom prípade posudzuje tak to, do akej miery poručiteľ s prihliadnutím na svoju nemohúcnosť alebo neschopnosť sa potreboval o seba postarať a zároveň prihliada na objektívne možnosti vydedeného potomka takúto pomoc poskytnúť. V každom prípade treba neposkytnutie potrebnej pomoci vždy posudzovať z toho hľadiska, či je v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvého stupňa sa dôvodom výpovede z naznačeného hľadiska nezaoberal. Samotné konštatovanie, že „nepomoc“ F. G. nedosiahla dostatočnú intenzitu, ani sústavné trvanie a teda išlo o výnimočný prípad (exces) v jeho správaní na posúdenie neplatnosti vydedenia nepostačuje. Predovšetkým súd 1. stupňa sa mal v prvom rade vysporiadať s otázkou, či skutočne ku skutku, tak ako ho poručiteľka podpísala v listine o vydedení, a ktorého sa mal dopustiť syn poručiteľky F. G., došlo. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že skutku, ktorý poručiteľka označila ako dôvod vydedenia svojho syna, sa mal tento podľa listiny o vydedení dopustiť na jeseň roku 2000. V čestnom prehlásení zo dňa 3. januára 2003 však poručiteľka uvádza, že predmetného skutku sa mal jej syn dopustiť dňa 31. januára 2000. Z lekárskych správ založených v súdnom spise zase vyplynulo, že poručiteľka bola hospitalizovaná v nemocnici od 30.1.2000 do 23.2.2000 a následne za účelom vykonanie operácie (chirurgického odstránenia žlčníka) bola v nemocnici od 23.2.2000 do 1.3.2000 (t.j. dňa 31.1.2000 sa nemohla nachádzať vo svojom byte). Treba zdôrazniť, že dôvod vydedenia v tomto prípade predstavoval jeden skutok, t. j. len jedno konanie F. G. (t.j. nešlo o sústavné a opakujúce sa konanie syna poručiteľky). Z tohto pohľadu potom obdobie, kedy malo dôjsť k tomuto skutku je právne významné a môže mať dopad aj na platnosť listiny o vydedení (ide o prísne formálny právny úkon). Rovnako sa mal súd 1. stupňa (okrem času, kedy sa skutok stal) zaoberať aj skutočnosťou, či skutok prebehol tak, ako ho popísala poručiteľka v listine o vydedení. Uvedená skutočnosť má potom dosah na intenzitu konania potomka poručiteľky, keď je potrebné, aby neposkytnutie pomoci bolo súčasne v rozpore s dobrými mravmi. Z tohto pohľadu bolo potom potrebné zisťovať, či poškodenie zdravia poručiteľky v uvedený deň bolo skutočne takej intenzity, že bolo nevyhnutné vyhľadať neodkladnú lekársku pomoc a vyžadovalo si neodkladný medicínsky zákrok (či bola poručiteľka v ohrození života alebo vážnom ohrození zdravia), no napriek tomu potomok poručiteľky (syn F.) tak nekonal, hoci tak konať objektívne mohol resp. či v daný deň postačovalo ambulantné vyšetrenie u lekára s následne možným pristúpením k operácii žlčníka po dohode s poručiteľkou prípadne či na odstránenie následkov poškodenia zdravia poručiteľky v daný deň postačovalo podanie potrebných liekov. Z predložených lekárskych správ z uvedeného obdobia ( január až marec 2000 ) totiž nevyplýva, že by došlo k odpadnutiu poručiteľky v jej byte, tak ako to táto popisuje v listine o vydedení. Z lekárskej správy ( č.l. 52 spisu) vyplýva, že poručiteľka popísala svoju anamnézu tak, že od obeda jej nebolo dobre, opakovane vracala oranžový obsah, zvratky mali horkastú príchuť, bolela ju pravá polovica brucha a pravý bok. Bolesť nesúvisela s dýchaním ani s pohybom. Pociťovala odpor k jedlu. Pri vyšetrení sa jej dýchalo dobre, bolesti na hrudníku nemala, cíti sa veľmi slabá. Občas ju zvykla páliť záha. Z predmetnej lekárskej správy ďalej vyplynulo, že poručiteľka bola pri vedomí, orientovaná, spolupracovala dobre bez výrazných zdravotných anomálií (práve závery tejto lekárskej správy sa zrejme týkajú inkriminovaného dňa „neposkytnutia“ pomoci synom Vladimírom). Z prepúšťacej správy (č.l. 54 spisu ) zo dňa 1.3.2000 vyplýva, že poručiteľka bola hospitalizovaná od 23. 2. 2000 do 1. 3. 2000 s diagnózou cholecystitis acuta po antibiotickom preliečení za účelom cholecystektómie (chirurgické odstránenie žlčníka). Dňa 24. 2. 2000 bola operovaná. Po operácii bola prepustená do domácej liečby v dobrom, stabilizovanom a plne mobilnom stave. Vzhľadom na uvedené bude musieť súd prvého stupňa vyhodnotiť platnosť listiny o vydedení aj z toho pohľadu, či sa v listine popísané konanie F. G. skutočne stalo na jeseň v roku 2000, keď sa doposiaľ v spise nenachádza žiaden dôkaz, ktorý by nasvedčoval tomu, že v tomto období bola poručiteľka odkázaná na pomoc vydedeného potomka, a keď je predpoklad, že popísané konanie sa malo pravdepodobne stať ešte v januári 2000 (nie však dňa 31.1.2000, ale pravdepodobne dňa 30.1.2000 - viď lekárska správa č.l. 52 spisu). Rovnako intenzitu skutku (a tým aj prípadnú závažnosť poškodenia zdravia poručiteľky) ovplyvňuje aj skutočnosť, či poručiteľka skutočne vo svojom byte odpadla, keď táto skutočnosť (okrem jej samotného tvrdenia) nevyplýva z iného dôkazu. Ak sa konanie F. G., ktoré bolo dôvodom jeho vydedenia, stalo v januári 2000, zo žiadnej lekárskej správy nevyplýva, že by poručiteľka pri popise zdravotných ťažkostí uvádzala, že v byte odpadla (dokonca z lekárskej správy vyplýva, že ťažkosti u nej nastali od obeda, a teda je sporné či mohla odpadnúť už v doobedňajších hodinách). Zostalo teda sporné, či sa skutok, pre ktorý došlo k dedeniu potomka poručiteľky stal v období ako je uvedené v listine o vydedení a rovnako, či prebehol tak ako bol popísaný. Zároveň bude potrebné vyhodnotiť aj prístup samotného potomka k ochoreniu poručiteľky, t.j. vyhodnotiť jeho objektívne možnosti potrebnú pomoc poručiteľke poskytnúť, t.j. či sám bol v stave rozpoznať nevyhnutnosť potreby lekárskeho ošetrenia poručiteľky, keďže, ako z vykonaného dokazovania vyplynulo, tento sám bol odkázaný na pomoc iného (čo napokon vo svojom odvolaní uvádza aj žalovaný 1/). Žalovaný 1/ vo svojej výpovedi pred súdom prvého stupňa F. G. opísal ako fyzicky a psychicky vyčerpaného, ktorý sa nevedel o seba postarať. Trpel cukrovkou a mal aj mozgovú príhodu. Poručiteľka sa o neho starala vo všetkom. Bol labilný a sám potreboval pomoc. Rovnako tak poručiteľka v čestnom prehlásení zo dňa 23. júla 2007 uviedla, že jej syn F. mal podlomený zdravotný stav, mal silnú cukrovku, nehojili sa mu rany, musela sa oňho starať napríklad aj umývaním vo vani, návštevách u očného lekára, lekárskych očných ošetrení a to až do konca jeho života. Bez vyhodnotenia všetkých vyššie uvedených skutočnosti v kontexte s konaním, ktoré bolo dôvodom vydedenia sú závery 1. stupňa o neplatnosti listiny o vydedení predčasné (keďže poručiteľka tento dôvod vydedenia vztiahla aj na žalobkyňu a žalovaného 3/ ) a preto odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. a podľa ods. 2 tohto ustanovenia vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V ňom bude musieť súd 1. stupňa doplniť dokazovanie v naznačenom smere, následne vykonané dôkazy vyhodnotiť jednotlivo, a v ich vzájomnej súvislosti, opätovne vo veci rozhodnúť výrokom zodpovedajúcim ustanoveniu § 155 O.s.p., a odôvodniť rozhodnutie tak, aby zodpovedalo ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. tzn. v ňom uviesť stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, prečo nevykonal prípadné ďalšie účastníkmi navrhované dôkazy a uviesť úplný záver o skutkovom a právnom posúdení veci , tzn. z akých právnych ustanovení vychádzal a prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav a to tak, aby logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetlil svoj postup a relevantné dôvody svojho rozhodnutia nadväzujúce na príslušnú hmotnoprávnu úpravu. Ak sa vykonaním dokazovaním nepotvrdí, že sa skutok, pre ktorý došlo k vydedeniu syna poručiteľky F. G., stal na jeseň roku 2000, ani to, že poručiteľka v byte odpadla respektíve že jej zdravotný stav v daný deň ju neohrozoval na živote prípadne vážne nepoškodzoval jej zdravie, ako i to, že jej syn objektívne (vzhľadom na svoj vlastný zdravotný stav ) mohol poskytnúť poručiteľke potrebnú pomoc, zrejme dôvod vydedenia nebude daný. Naopak, ak sa vykonaným dokazovaním zistí, že skutok sa stal a prebehol v čase a spôsobom deklarovaným v listine o vydedení, pričom sa preukáže, že syn Vladimír v tom čase nachádzajúci sa v byte objektívne, vzhľadom na svoj zdravotný stav, mohol poskytnúť poručiteľke potrebnú pomoc, ktorá z hľadiska závažnosti zdravotného stavu poručiteľky bola nevyhnutná, nie je vylúčené, ak by aj takéto ( hoci len jednorazové ) konanie mohlo byť dôvodom vydedenia. K odvolacej námietke žalovaného 1/ súd uvádza, že neposkytnutie pomoci vydedeným potomkom musí smerovať k osobe poručiteľa ( k jeho zdravotnému stavu, chorobe a starobe), pričom poručiteľ musí byť na takúto pomoc odkázaný. Preto prípadný nezáujem žalobkyne a žalovaného 3/ vo vzťahu k zdravotnému stavu ich otca, bol pre posúdenie dôvodov vydedenia irelevantný. Zároveň odvolací súd upriamuje pozornosť súdu 1. stupňa na nezrovnalosť v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď tento na strane 7 odstavec druhý, druhá veta odôvodnenia uvádza, že dospel k záveru, že tieto právne úkony ( právny úkon závetu a vydedenia ), obsiahnuté v jednej listine sú platné. Na druhej strane súčasne na strane 9 v rozsudku uvádza, že listina o vydedení je neplatná, keď podmienky na vydedenie žalobkyne neboli splnené. Súčasne poukazuje nato, že listina o vydedení ako i závet boli spísané dňa 9. júna 2006 (nie 29.6.2007), dňa 29. júna 2007 boli opravené len chyby v písaní. Pokiaľ ide o samostatný dôvod vydedenia u žalobkyne a žalovaného 3/, t. j. že neposkytovali poručiteľke žiadnu pomoc v chorobe a starobe a zároveň sa voči nej správali vulgárne, odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, že v konaní nebolo preukázané, že by poručiteľka bola odkázaná vzhľadom na svoj zdravotný stav na pomoc inej osoby v základných potrebách, že v tomto smere nevyvinula žiadnu aktivitu, neoslovila a nedomáhala sa pomoci od žalobkyne a žalovaného 3/, ba dokonca jej vzťahy s nimi skôr nasvedčujú tomu, že by takúto pomoc od nich odmietala (poručiteľka sa nevedela vyrovnať so situáciou v rodine u jej syna F., keď tento prišiel o byt pre konanie jeho bývalej manželky, o ktorého sa potom musela následne starať sama) . Rovnako nebolo preukázané hrubé a nevhodné správanie sa vydedených potomkov k poručiteľke. Odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu, keď nebol viazaný rozsahom podaných odvolaní, nakoľko od rozhodnutia o napadnutom výroku bol závislý aj výrok, ktorý odvolaním nebol vyslovne dotknutý (§ 212 ods. 2 písm. b) O.s.p. ). V tomto smere odvolací súd uvádza, že oba výroky napadnutého rozsudku sú navzájom závislé, keďže od posúdenia platnosti listiny o vydedení je závislá aj platnosť samotného závetu. Nemá význam rozhodnutie súdu, ktorým tento určí neplatnosť vydedenia žalobkyne, avšak zároveň ponechá v platnosti závet, v ktorom sa so žalobkyňou pri dedení nepočíta. V tomto smere odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 479 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého maloletým potomkom sa musí dostať aspoň toľko, koľko robí ich dedičský podiel zo zákona, a plnoletým potomkom aspoň toľko, koľko robí 1 /2 ich dedičského podielu zo zákona. Pokiaľ tomu závet odporuje, je v tejto časti neplatný, ak nedošlo k vydedeniu uvedených potomkov. Ak súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním opätovne dospeje k záveru, že listina o vydedení nie je platným právnym úkonom, nemôže z tohto dôvodu byť platným ani závet v časti týkajúcej sa neopomenuteľných dedičov (plnoletých potomkov - žalobkyne a žalovaného 3/), keďže títo by neboli platne vydedení. Napriek skutočnosti, že neplatnosť závetu podľa § 479 Občianskeho zákonníka predstavuje relatívnu neplatnosť právneho úkonu (§40a OZ), ktorej je potrebné zo strany dotknutého účastníka sa dovolať, odvolací súd poukazuje, že v kontexte vyjadrení žalobkyne je zrejmé, že táto žiada, aby sa pri prejednávaní dedičstva po poručiteľke postupovalo podľa ustanovenia § 473 ods. 1, 2 občianskeho zákonníka, t. j. domáha sa dedenia zo zákona v prvej skupine (č.l. 7 spisu). Žalobkyňa za neplatnú považuje nielen listinu o vydedení, ale aj samotný závet. V tomto kontexte bolo potrebné potom vykladať aj úkony žalobkyne ( vrátane dôvodov podanej žaloby), ktorá tým, že nesúhlasila s dôvodmi vydedenia ( a teda vydedenie považovala za neplatné ) súčasne za neplatný považovala aj závet. Nie je významné, či sa vydedený potomok mylne domnieva, že uplatnená neplatnosť je neplatnosťou absolútnou, hoci ide o neplatnosť relatívnu. Podstatné je, že namieta neplatnosť závetu z dôvodu, že neboli naplnené dôvody vydedenia. Skutočnosť, že účastník uplatňuje relatívnu neplatnosť, vyplýva už z toho, že z jeho tvrdení vyplýva, že pre vadu právneho úkonu, ktorá má podľa zákona za následok relatívnu neplatnosť, nechce byť účinkami tohto úkonu viazaný. Je nerozhodné, či žalobca kvalifikuje uplatnenú neplatnosť právneho úkonu ako absolútnu alebo ako relatívnu. Tým, že žalobkyňa, nechce byť viazaná tak účinkami listiny o vydedení ako ani účinkami závetu, a teda žalobou napadla neplatnosť oboch týchto právnych úkonov, je potrebné ( aj s ohľadom na nedostatok právneho vzdelania žalobkyne, ako i na skutočnosť, že posúdenie, či v konkrétnom prípade ide o platnosť absolútnu alebo relatívnu predstavuje výlučne právne posúdenie veci ) jej žalobu vyhodnotiť aj z toho hľadiska, že sa ňou dovolávala relatívnej neplatnosti právneho úkonu - závetu. Za okamih dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu závetu je potrebné považovať okamih, kedy bola žaloba napádajúca platnosť závetu doručená všetkým ostatným dotknutým účastníkom ( dedičom ). Ak teda súd 1. stupňa opätovne dospeje k záveru, že listina o vydedení je neplatným právnym úkonom, keďže dôvod vydedenia nebude považovať za dôvodný, bude úlohou súdu 1. stupňa vyhodnotiť platnosť závetu aj s poukazom na ustanovenie § 439 občianskeho zákonníka. V novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne o trovách prvostupňového i odvolacieho konania ( § 224 ods. 3 O.s.p. ).