Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/9/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412209448 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1412209448.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a členov senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľa: F.. K. S., bytom I. XXXX, XXX XX E. (u K.), P. republika, štátny občan SR, zastúpený advokátom JUDr. Pavol Erben, nám. SNP 22, Bratislava, proti odporcovi: S.. O.. K. S., bytom E. XX, G., štátny občan SR, zastúpený advokátkou JUDr. Elena Jaňovková, Kolárska 4, Bratislava, o zrušenie vyživovacej povinnosti a iné, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 18.9.2013, č.k. 15 P/153/2012-206, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0 ) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa s účinnosťou od 19.6.2013 zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporcovi určenú rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 6C/250/2008-341 zo dňa 24.11.2009 a zamietol návrh na zníženie výživného a návrh o vydanie bezdôvodného obohatenia. Vo výroku napokon deklaroval, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej ( § 151 ods.3 O.s.p.). Rozhodnutie právne odôvodnil § 62 ods.1,2 , § 77 ods.1,2, § 78 ods.1,2 Zákona o rodine , § 451 ods.1,2 Občianskeho zákonníka a po vykonanom dokazovaní s účinnosťou od 19.6.2013 zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporcovi určenú rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 6C/250/2008-341 zo dňa 24.11.2009. Po vykonanom dokazovaní zistil, že odporca v priebehu konania nadobudol schopnosť sám sa živiť, nakoľko úspešne ukončil druhý stupeň vysokoškolského štúdia a v ďalšom štúdiu nepokračuje. Vzhľadom nato, že zákonná vyživovacia povinnosť navrhovateľa voči odporcovi zanikla z dôvodu , že odporca je schopný sám sa živiť, rozhodol súd tak, že vyživovaciu povinnosť určenú rozhodnutím súdu zrušil ku dňu absolvovania druhého stupňa vysokoškolského štúdia odporcu ( t.j. k 19.6.2013). Výrok o zamietnutí návrhu na zníženie výživného za dobu od ukončenia štúdia odporcu v Miláne na sumu 300 euro mesačne odôvodnil tým, že v danom prípade nenastala u oboch účastníkov žiadna relevantná zmena od ostatného rozhodnutia súdu ( navrhovateľ je naďalej zamestnaný v Komerční banke ,a.s. Praha s netto príjmom za obdobie od apríla 2012 do marca 2013 vo výške 7.366,61 euro mesačne, odporca bol i naďalej študentom vysokej školy v zahraničí a na jeho strane nedošlo k zmene druhu štúdia , t.j. dennej formy štúdia a výdavkov na štúdium. Výživné určené v ostatnom súdnom rozhodnutí vo výške 650 euro bolo ustálené z hľadiska potrieb odporcu ako študenta denného vysokoškolského štúdia. V prejednávanej veci bol odporca nesporne študentom denného štúdia, a preto pochybností o charaktere a množstve výdavkov prezentovaných navrhovateľom mal za irelevantné a subjektívne. Súd prvého stupňa mal nesporne preukázané, že odporca nenadobudol od poslednej úpravy výživného po ukončení štúdia v Miláne schopnosť sám sa živiť ani čiastočne, a preto neprichádza do úvahy zníženie výživného. Návrh na zníženie výživného navrhovateľ naviac uplatnil až dňa 10.12.2012 čo znamená, že zníženie výživného by prichádzalo do úvahy až od tohto dátumu a nie spätne od ukončenia štúdia odporcu v Miláne. Vzhľadom na prijaté rozhodnutie v časti návrhu na zníženie výživného súd prvého stupňa zamietol i nárok na vrátenie rozdielu medzi zaplateným výživným a zníženým výživným ( posúdeným ako návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu plnenia z právneho dôvodu , ktorý odpadol). V tejto súvislosti konštatoval, že bezdôvodné obohatenie získané plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, vzniká okamihom, kedy odpadol právny dôvod už poskytnutého plnenia. V tej súvislosti súd prvého stupňa napokon uviedol, že návrh v tejto časti bol podaný predčasne, nakoľko k zániku právneho dôvodu plniť výživné vo výške 650 euro môže dôjsť až právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým by bolo vyhovené návrhu na zníženie výživného. Proti zamietajúcim výrokom rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ navrhujúc, aby odvolací súd v zmysle § 220 O.s.p. rozsudok v napadnutých častiach zmení tak, že jeho návrhu na zníženie výživného a vrátenie bezdôvodného obohatenia v celom rozsahu vyhovie a odporcu zaviaže k znášaniu trov aj odvolacieho konania. Odvolateľ v odvolaní poukázal na to, že napadnutý rozsudok je nesprávny, jednostranný a arbitrárny, keď sa súd prvého stupňa nie celkom presvedčivo a dostatočne zaoberal všetkými dôkazmi, ktoré boli vo veci produkované. Súd prvého stupňa neobjektívne vychádzal z nepodložených faktov a tvrdení zo strany odporcu, pričom došiel na prvý pohľad k nelogickým a bežnej znalosti odporujúcim záverom. Konštatovanie súdu na strane 4 rozsudku v súvislosti s nákladmi na štúdium v Taliansku a Rakúsku (v ktorých nevidel zásadný rozdiel) je neobjektívne a nepreukázané. Odporca v priebehu konania vynakladané náklady na štúdium nepreukázal a nevedel si spomenúť ani na to, aké predmety v danom semestri študoval a akú literatúru k štúdiu potreboval. V konaní absentujú listinné dôkazy preukazujúce akékoľvek výdavky na štúdium , či cestovanie. Z výpovede odporcu vyplýva, že vo Viedni si ubytovanie nehradil ( keďže prevažne býval doma v S. z čoho je zrejmé, že už len položka na ubytovanie tvorí zásadný rozdiel medzi štúdiom v Miláne a vo Viedni. Odporca v minulosti veľmi dobre vedel, aké dôkazy sa pri posudzovaní otázky určenia výživného vyžadujú a napriek tomu nebol súdu schopný predložiť takmer žiadny relevantný dôkaz. Nepreukázal žiadne náklady na stravu a ani na dodržiavanie údajne nevyhnutného pitného režimu. Iba letmým porovnaním oficiálnych štatistických ukazovateľov medzi životnými nákladmi v Miláne a vo Viedni je zrejmé, že náklady na štúdium vo Viedni sú nepochybne nižšie - potvrdil to aj sám odporca vo výpovedi, keď uviedol, že jediný poplatok, ktorý za „štúdium“ platil, bolo za členstvo v študentskom združení. Ak by bol súd zohľadnil aspoň dve najvýznamnejšie položky (stravu a byt ) a porovnal ich výšku počas štúdia odporcu v Miláne a vo Viedni, musel by aj voľnou úvahou dospieť k záveru, že sú neporovnateľné - o daný rozdiel mal preto aspoň čiastočne znížiť jeho vyživovaciu povinnosť. Odvolateľ ďalej uviedol, že k otázke výšky nároku na vrátenie bezdôvodného obohatenia sa podrobne vyjadril v podaní z 23. 5. 2013 a zdôraznil v ňom najmä to, že vzhľadom na necharakternosť odporcu, ktorý ho neinformoval o výsledkoch a priebehu štúdia, nemal vedomosť o tom, kedy sa zmenili podmienky ovplyvňujúce jeho vyživovaciu povinnosť (z týchto dôvodov návrh na zníženie výživného podal až 10. 12. 2012). Zamietajúce rozhodnutie súdu v časti nároku na vrátenie bezdôvodného obohatenia nie je spravodlivé, čo by malo byť imanentnou súčasťou každého rozsudku. Súd prvého stupňa pri účelovo použitej argumentácii o výške jeho platu nepostavil otázku, či potreby a nároky odporcu zodpovedali sume 1.260 euro ( 2 x 630 euro ) zodpovedajúcej výške výživného od oboch rodičov spolu, či výdavky odporcu boli reálne, a či odporca preukázal takú vysokú spotrebu. Až porovnaním potrieb a odkázanosti odporcu ( pri presvedčivých dôkazoch) mal súd v tejto rovine skúmať výšku jeho príjmu a zvažovať primeranosť výživného. Jeho životnú úroveň mal skúmať ako celok, nielen jednoduchým odkazom na jeho príjem, keď nezohľadnil jeho ďalšie vyživovacie povinnosti, náklady na domácnosť, hypotekárny úver, výdavky za cestovanie za prácou a podobne. Naviac, pomery druhého rodiča (matky odporcu) súd vôbec nezaujímali a nezohľadnil ani fakt, že plnením svojej vyživovacej povinností de facto prispieval na dovolenky a iné každodenné radosti matky odporcu. Odporca v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správne správny potvrdiť poukazujúc na to, že pred vynesením rozsudku súd vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, výsledky dokazovania správne a logicky vyhodnotil a rozhodol spravodlivo v zmysle zákona. V konaní neboli zistené žiadne právne relevantné dôkazy, ktoré by pri celkovom vyhodnotení dôkazov v ich súhrne odôvodňovali zníženie výživného počas jeho vysokoškolského štúdia v zahraničí. Prednesy navrhovateľa sú založené na stále dokola sa opakujúcich dohadoch a výmysloch, ktoré väčšinou nemajú reálny základ. V konaní nikdy neuviedol, že by náklady na štúdium vo Viedni boli nižšie ako v Miláne, pretože to nie je pravda. Úspešne dokončil denné magisterské štúdiom na zahraničnej vysokej škole - v medzinárodnom študijnom programe CEMS ( 2. Najprestížnejšie v Európe), boli mu udelené 2 vysokoškolské diplomy, jeden na univerzite vo Viedni ( júl 2013) a druhý za medzinárodný študijný program v Barcelone (november 2013), takže navrhovateľ ťažko môže preukázať, že tak náročné zahraničné štúdium absolvoval doma v pyžame a na domácej strave v G.. Počas konania tvrdil, že vo Viedni mal podstatne vyššie náklady najmä v položke cestovanie ( denne precestoval viac ako 160 kilometrov a cestoval i v rámci hlavného mesta Rakúska), v položke strava a pitný režim a i v položke ubytovanie (pre zadané školské projekty si musel občas platiť ubytovanie v hoteli, v sumáre aj na viac dní c mesiaci v kuse). Všetky uvedené výdavky sa približne vyrovnali nákladom na ubytovanie v Miláne, takže vo Viedni nič neušetril. Ostatné výdavky boli podobné vo Viedni a aj v Miláne, oblečenie si kupoval zásadne so zľavami, dovolenku matke ani sestre nikdy neplatil a do vyčíslenia zahrnul len jednu tretinu z výdavkov. Suma 650 euro výživného určená mu rozsudkom súdu z roku 2009 predstavuje výživné vo výške cca 21 euro na deň, ktorá mu v žiadnom prípade nemohla pokryť skutočné denné výdavky spojené s vysokoškolským zahraničným štúdiom v Rakúsku (strava, pitný režim, oblečenie, školské potreby, obuv, hygiena, bývanie, kultúra atď.). Navrhovateľ si svojimi neetickými tvrdeniami ventiluje svoju nenávisť exmanželke, ktorú preniesol aj na deti z prvého manželstva. Príjem navrhovateľa, ktorý pracuje ako špičkový manažér v oblasti bankovníctva (na rozdiel od matky, ktorá je radová pracovníčka) sa ročne pohybuje v miliónoch českých korún. Zároveň vlastní rozsiahly hnuteľný a nehnuteľný majetok (okrem iného luxusnú vilu v Prahe ). Z príjmu navrhovateľa tvorí výživné 650 euro na mesiac také nízke percento, že je otázne, či sa skutočne podieľal na veľmi vysokej životnej úrovni navrhovateľa. Pritom má zhoršený zdravotný stav, je alergik, má zníženú imunitu a ďalšie zdravotné problémy. Odporca vo vyjadrení napokon označil návrh na zníženie výživného a na vydanie bezdôvodného obohatenia za nedôvodný, šikanózny a perzekučný. Krajský súd v Bratislave ( ďalej len „odvolací súd“) preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) v rozsahu suspenzívneho účinku odvolania (§ 206 O.s.p.) a zistil, že odvolanie navrhovateľa proti výrokom, v ktorom bol zamietnutý jeho návrh na zníženie vyživovacej povinnosti k odporcovi a návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je dôvodné. Odvolací súd rozhodol o odvolaní postupom podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p., pričom miesto a čas vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením. Podľa § 219 ods.2 zák.č. 99/1963 Zb. v platnom znení ( ďalej „ O.s.p.“) , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods.3 O.s.p.), v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa rozsudku prvostupňového súdu v časti napadnutej odvolaním, v ktorom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na zníženie výživného na sumu 300 euro mesačne odo dňa skončenia štúdia odporcu v Miláne a návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia predstavujúceho rozdiel vo výživnom uhradenom za obdobie od ukončenia štúdia na Univerzite Commerciale Luigi Bocconi v Miláne do dňa vyhlásenia rozhodnutia; z uvedeného dôvodu odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. K odvolacím námietkam navrhovateľa udáva, že tento vo svojom odvolaní neuviedol žiadnu podstatnú skutočnosť majúcu za následok úvahu o prípadnej vade v procesnoprávnom postupe prvostupňového súdu, resp. o prípadnej nesprávnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa s prihliadnutím na obsah odvolania ako prvoradou otázkou zaoberal posúdením, či súd prvého stupňa svojim postupom neodňal odvolateľovi možnosť konať pred súdom - odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. Vo vzťahu k odvolateľom namietanej arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd poznamenáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú podľa jeho názoru pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). V danom prípade súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa po dokazovaní vykonanom v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov a i podľa vlastnej úvahy ( § 120 ods.1 O.s.p.) dostatočne zistil skutkový stav a prijal správne právne závery a že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia v dostatočnej miere uviedol, v čom spočíva podstata námietok účastníkov majúcich pre vec podstatný význam a okolnosti medzi účastníkmi sporné a dostatočne sa s nimi skutkovo a právne vyporiadal . Podľa § 62 ods. 1,2 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Podľa §77 ods. 1,2 Zákona o rodine právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Práva na jednotlivé opakujúce sa plnenia výživného a ostatné práva na peňažné plnenia vyplývajúce z tohto zákona sa premlčujú. Podľa § 78 ods.1,2 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh. Ak dôjde k zrušeniu alebo zníženiu výživného pre maloleté dieťa za uplynulý čas, spotrebované výživné sa nevracia. Podľa § 451 ods. l,2 Občianskeho zákonníka , kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Pre doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti napadnutej odvolaním odvolací súd naviac konštatuje, že pri rozhodovaní o návrhu na zmenu vyživovacej povinnosti určenej predchádzajúcim právoplatným rozhodnutím súdu (vrátane jej zrušenia) je potrebné mať na zreteli ust. § 159 ods. 3 O.s.p., i ust. § 78 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine . Občiansky súdny poriadok v označenom ustanovení určuje, že len čo sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (prekážka res iudicatea - veci rozhodnutej). Zákon však počíta s prípadmi, keď nie je objektívne možné túto zásadu dodržať. Ust. § 163 O.s.p. výslovne umožňuje zmenu rozsudku odsudzujúceho na plnenie v budúcnosti zročných dávok, alebo na plnenia v splátkach, ak sa podstatne zmenili okolnosti, ktoré sú rozhodujúce pre výšku a ďalšie trvanie dávok alebo splátok. Pritom nie je rozhodujúce, či ide o plnenie vyživovacej povinnosti určenej súdom, alebo o plnenie dohody. Hmotnoprávna podmienka zmeny súdneho rozhodnutia o výživnom je upravená v ustanovení § 78 ods. 1 Zákona o rodine. Podľa tohto ustanovenia dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Aby súd mohol vo veci výživného zmeniť rozhodnutie súdu, nevyhnutnou podmienkou je zmena pomerov. V zmysle judikatúry je potrebné prihliadať ku všetkým skutočnostiam, ktoré by mohli odôvodniť zmenu výživného, avšak len vtedy môžu byť dôvodom na zmenu vyživovacej povinnosti, keď sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov v porovnaní s ich pomermi v čase vyhlásenia predchádzajúceho rozsudku. Pokiaľ by súd nemal preukázanú zmenu pomerov a rozhodol by o zmene výšky vyživovacej povinnosti, išlo by vlastne o neprípustné preskúmavanie, či reparáciu právoplatného súdneho rozhodnutia. Touto zásadou sa súd prvého stupňa dôsledne riadil pri rozhodovaní o podanom návrhu na zníženie vyživovacej povinnosti navrhovateľa na sumu 300 euro mesačne odo dňa skončenia štúdia odporcu v Miláne. Právne relevantným pre rozhodnutie o podanom návrhu v tejto časti je, či sa výrazne, trvale, nie krátkodobo alebo nepatrne zmenili okolnosti na strane oprávnených, alebo na strane povinného rodiča, ktoré boli podkladom pre predchádzajúce rozhodnutie o výživnom. V posudzovanom prípade je zo skutkových okolností nepochybné, že k podstatnej zmene pomerov na strane odporcu a i navrhovateľa ukončením 3. ročného štúdia na Univerzite Commerciale Luigi Bocconi v Miláne (jej študentom bol odporca do 22.10.2010) nedošlo. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že odporca plynule v akademickom roku 2010/2011 pokračoval na magisterskom štúdiu na Wirtschaftsuniversität vo Viedni, ktoré úspešne ukončil v júni 2013 a i to, že náklady vynakladané na uspokojenie jeho odôvodnených potrieb v súvislosti s týmto štúdiom boli porovnateľné s rozsahom nákladov, ktoré vynakladal počas štúdia v Miláne . Rovnako z vykonaného dokazovania nevyplynula skutočnosť zásadnej zmeny v porovnaní s pomermi v čase posledného súdneho rozhodnutia (rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 24.11.2009, č.k. 6 C/250/2008) na strane navrhovateľa - i naďalej vykonáva manažérsku funkciu v Komerční banke ,a.s. Praha s porovnateľným príjmom na jeho strane ( v roku 2012 v sume cca 7.366,61 euro mesačne ). Za podstatnú právnu skutočnosť odvolací súd považuje i to, že návrh na zníženie vyživovacej povinnosti k odporcovi podal navrhovateľ až v priebehu pojednávania nariadeného súdom na deň 10.12.2012 (v priebehu ktorého súd prvého stupňa v prítomnosti účastníkov postupom podľa § 95 O.s.p. pripustil zmenu návrhu). Pokiaľ ide o odvolacie námietky navrhovateľa namietajúce nedôsledné zistenie skutkového stavu vo veci súdom prvého stupňa, s touto sa odvolací súd nestotožňuje. V danom konaní súd prvého stupňa vykonal dôsledné dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie a v súvislosti s uplatneným návrhom navrhovateľa prijal správne právne závery, ktoré dostatočne vysvetlil. Tým, že v konaní po preukázaní obsahu odporcom absolvovaného magisterského programu , počtu predmetov a absolvovaní skúšok netrval na doložení každého jednotlivého dôkazu preukazujúceho každú položku vynakladanú odporcom počas štúdia vo Viedni, postupoval v súlade s § 121 O.s.p. a výsledky vykonaného dokazovania zhodnotil v ich vzájomnej súvislosti. Zo zaobstaraného obsahu odporcom absolvovaného magisterského programu na univerzite vo Viedni totiž logicky vyplynuli zvýšené náklady odporcu na dopravu, ako i nutné ubytovanie. Pokiaľ ide o náklady na stravu , tieto musel odporca (tak ako každý človek) vynakladať bez ohľadu na to, či a kde sa v danom čase zdržiaval. Vzhľadom na uvedené nemohlo byť prihliadnuté na tvrdenie navrhovateľa o tom, že výživné určené v poslednom súdnom rozhodnutí malo byť dňom ukončenia štúdia odporcu v Miláne znížené minimálne o položky za stravu a byt. Odvolací súd naviac poukazuje na ust. § 62 ods.2 posledná veta Zákona o rodine podľa ktorého má dieťa právo sa podieľať na životnej úrovni rodičov. Vychádzajúc len zo zárobkových pomerov navrhovateľa bez zaoberania sa i majetkovými pomermi na jeho strane je možné konštatovať, že návrh navrhovateľa na zníženie výživného pri zistenom skutkovom stave v otázkach rozsahu odôvodnených potrieb na strane odporcu v rozhodnom období, by bol v rozpore s uvedenou zásadou. Za právne irelevantnú a v konaní nepreukázanú považoval i námietku navrhovateľa o financovaní dovoleniek jeho exmanželky z výživného určeného na uspokojenie potrieb odporcu; z uvedeného dôvodu sa ňou nezaoberal. Keďže rozhodnutie súdu v časti návrhu na zníženie vyživovacej povinnosti navrhovateľa predstavovalo právny základ pre rozhodnutie o návrhu na vrátenie rozdielu vo výživnom za obdobie od ukončenia štúdia na Univerzite Commercial Luigi Bocconi v Miláne do dňa vyhlásenia rozsudku, je i tento zamietajúci výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa správny. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej zamnietajúcej časti podľa § 219 O.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil. Keďže v rozhodnutí súdu prvého stupňa nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods.3 O.s.p., o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa ( § 224 ods.4 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.