Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/420/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412214048 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1412214048.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova č. 25, Bratislava, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36864421, Grősslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaniach navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 19.03.2014, č. k. 23C/177/2012-62, proti uzneseniu zo dňa 15.05.2014, č. k. 23C/177/2012-94 a proti uzneseniu zo dňa 08.10.2012, č. k. 23C/177/2012-8 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa zo dňa 08.10.2012, č. k. 23C/177/2012-8 a zo dňa 15.05.2014, č. k. 23C/177/2012-94 p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . Poučenie: Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 175 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 165,96 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava IV v exekučnom konaní. O náhrade trov konania rozhodol tak, že v konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy v konaní nevznikli. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie všetkých zákonom stanovených predpokladov pre založenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Na základe návrhu navrhovateľa na vykonanie exekúcie voči povinnému Zdenovi Demeterovi, nar. 13.9.1969, doručenému Exekútorskému úradu JUDr. Vladimíra Sucháčka, so sídlom Kutlíkova 17, Bratislava bola súdnym exekútorom dňa 2.12.2005 doručená Okresnému súdu Bratislava IV žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie č.k. EX 390/05 na základe exekučného titulu - rozsudku Okresného súdu Malacky č.k. 9Cb 7/04 zo dňa 21.10.2004. Poverením č. 5104005308 zo dňa 2.2.2006 exekučný súd poveril súdneho exekútora JUDr. Vladimíra Sucháčka na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť oprávnenému navrhovateľovi 13.090,- Sk s príslušenstvom. Návrhom doručeným elektronickou poštou dňa 6.10.2010 navrhovateľ požiadal o zmenu exekútora , následne súd uznesením č.k. 23Er 9720/2008-15 zo dňa 14.10.2010 uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu podania a príloh tvoriacich súdny spis, nakoľko podanie navrhovateľa bolo urobené elektronicky. Na výzvu súdu zo dňa 19.10.2010 súdny exekútor JUDr. Vladimír Sucháček dňa 5.11.2010 doručil súdu vyúčtovanie trov exekúcie spolu so spisom. O návrhu oprávneného navrhovateľa na zmenu exekútora súd rozhodol uznesením č. 23Er 9720/2008 dňa 19.1.2011 a zároveň rozhodol aj o priznaní náhrady trov exekúcie pôvodne poverenému exekútorovi JUDr. Vladimírovi Sucháčkovi. Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V prejednávanej právnej veci navrhovateľ uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody vo výške 175,- EUR a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 165,96 EUR z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý o návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v zákonom stanovenej lehote 30 dní. V predmetnej veci súd zistil, že navrhovateľ sa v priebehu exekučného konania domáhal zmeny exekútora návrhom došlým na súd dňa 6.10.2010, pričom súd následne uznesením zo dňa 14.10.2010 navrhovateľa vyzval k zaplateniu súdneho poplatku za vyhotovenie rovnopisu podania a príloh k podaniu a výzvou zo dňa 19.10.2010 povereného súdneho exekútora vyzval k zaslaniu spisu, ktorý exekútor exekučnému súdu doručil 5.11.2010 spolu s vyúčtovaním trov exekúcie. Súd o návrhu na zmenu súdneho exekútora rozhodol uznesením č.k. 23Er 9720/2008 dňa 19.1.2011, pričom možno konštatovať, že o návrhu navrhovateľa rozhodol po uplynutí zákonom stanovenej lehoty 30 dní. Avšak nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov s poukazom na platnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (II.ÚS57/01,1.ÚS 46/01,1.ÚS 66/02), pričom súd dáva do pozornosti jednak pasívny prístup navrhovateľa v exekučnom konaní ako aj konkrétne okolnosti v danej veci. Navrhovateľ v exekučnom konaní na porušenie svojho práva žiadnym spôsobom neupozornil predsedu príslušného okresného súdu so sťažnosťou na prieťahy v konaní, taktiež nepodal ústavnú sťažnosť na Ústavný súd SR, pritom je nepochybné, že sa jedná o účinné prostriedky nápravy v prípade prieťahov v konaní. Súd poukazuje na právnu úpravu účinnú ku dňu rozhodovania súdu a to konkrétne na ust. §- u 9 ods. 2 zák č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu, ktorý spočíva v porušení povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, možno vychádzať len z tam uvedených výsledkov šetrení, resp. rozhodnutí, tieto však navrhovateľ v konaní nepredložil. Čo sa týka konkrétnych okolností veci vzhľadom na povahu úkonu, ktorým bolo rozhodnutie o zmene súdneho exekútora, zákonom stanovenú lehotu, lehotu v ktorej súd rozhodol, nečinnosť navrhovateľa ako aj nutnosť pred rozhodnutím vykonať aj iné úkony ako výzvu na zaplatenie súdneho poplatku, výzvu pôvodnému exekútorovi a vyčíslenie jeho trov, ako aj doručenie exekučného spisu a ďalšiu výzvu navrhovateľovi zo dňa 19.10.2010 nie je možné konštatovať, že konaním súdu, ktorý o návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v ustanovenej lehote, boli spôsobené zbytočné prieťahy a v dôsledku nich došlo k nesprávnemu úradnému postupu, s poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR I.ÚS 16/02, kde sa konštatuje: Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, Ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti v danej veci. Pojem „ zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Vo veci existencie majetkovej škody vyčíslenej navrhovateľom vo výške 175,- EUR , ktorá pozostáva z účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom vo výške 70,- EUR na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému, vo výške 40,- EUR na udržiavanie a správu informačného systému, v sume 50,- EUR na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom a vo výške 15,- EUR na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje ako aj kontrolu stavu konania na exekučnom súde, navrhovateľ návrh žiadnym spôsobom nepreukázal, nešpecifikoval, či sa jedná o skutočnú škodu prípadne ušlý zisk, dôkazy na preukázanie každej individuálnej pohľadávky nenavrhol ani neoznačil, v uvedenom smere dôkazné bremeno neuniesol. Čo sa týka príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a materiálnou škodou, ktorá navrhovateľovi údajne v jeho dôsledku vznikla, dospel súd k rovnakému záveru. Následkom nepreukázanej existencie škody a nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý by bol nesporný a ustálený, absentuje aj príčinná súvislosť, pričom ako už bolo vyššie uvedené, jedná sa o podmienky nevyhnutné pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri jej výkone, ktoré musia byť splnené súčasne. Pri označení navrhovateľom vynaložených nákladov vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v spornom období nie sú špecifikované konkrétne úkony, jedná sa len o všeobecnú činnosť a nie je zrejmá akákoľvek súvislosť s predmetným exekučným konaním s poukazom na tvrdené prieťahy spôsobené súdom. Vo veci náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú navrhovateľ navrhol priznať vo výške 165,96 EUR dospel súd k nasledovnému záveru: Podmienkou pre priznanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na ust. §- u 17 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z. je skutočnosť, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Súd ale v danej veci v rozhodnutí nielenže nekonštatuje , že by došlo k porušeniu práva navrhovateľa nesprávnym úradným postupom, ale v konaní navrhovateľ dôvodnosť pre priznanie nemajetkovej ujmy nijakým spôsobom nepreukázal, z jeho strany sa jednalo len o ničím nepodložené tvrdenia bez konkrétnych argumentov majúcich vzťah k predmetnému exekučnému konaniu. Je síce potrebné priznať, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch má základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy, ako aj primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu, vždy je ale potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, ktoré v danej veci absentujú. Z uvedených dôvodov, nakoľko navrhovateľ nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok potrebných pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a taktiež nepreukázal dôvodnosť nároku pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd návrh zamietol. O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p., keď odporca, ktorý mal úspech v konaní, náhradu trov konania nežiadal. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý z odvolacích dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f), g), h) O.s.p. v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vyčítal prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa, nakoľko vo veci neboli splnené podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p., keď navrhovateľ riadne a včas požiadal z dôležitých dôvodov, ktorých existenciu preukázal priloženými listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného pojednávania a vyslovil, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na predmetnom pojednávaní. Uvedeným postupom súdu došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti konania, keď navrhovateľ nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam a dôkazom odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal. Navrhovateľ opätovne poukázal na skutočnosť, že sudcu, ktorému bola vec pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie veci, je potrebné z konania vylúčiť. Len samotná skutočnosť, že krajský súd nevidel dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Podľa navrhovateľa je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. 10. 2012, sp. zn. 11NcC/46/2012-24). Vzhľadom na navrhovateľom podanú ústavnú sťažnosť pre porušenie práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby sa pokračovalo v konaní, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Z uvedeného dôvodu navrhovateľ napadol aj vecnú správnosť výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Meritórne rozhodnutie veci vylúčeným sudcom pritom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj z dôvodu, že v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému je prípustné odvolanie. V ďalšom navrhovateľ tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácii, kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal súd navrhovateľovi umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody, a ak tak neurobil a vo veci s konečnou platnosťou meritórne rozhodol, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Naviac z odôvodnenia rozhodnutia nie je poznateľný pôvod listín, oboznámením ktorých bolo vykonané dokazovanie, t.j. či sa skutočne jednalo o listiny založené v exekučnom spise. Prvostupňový súd tiež ignoroval ust. § 153b O.s.p. a vo veci nerozhodol kontumačným rozsudkom, ktorého základom by bol navrhovateľom tvrdený skutkový stav, a to aj napriek tomu, že odporca na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, nereagoval. V časti nepriznanej náhrady majetkovej škody navrhovateľ označil napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné a arbitrárne, keď z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda navrhovateľovi nevznikla. Súdu vyčítal aj skutočnosť, že napriek jedinečnosti skutkového základu v tomto konaní, súd prvého stupňa odôvodnil svoje zamietavé rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje navrhovateľ a odporca, avšak v ktorých boli rozdielne skutkové okolnosti. Pri dodržiavaní práva navrhovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Navrhovateľ nesúhlasil ani s tvrdením súdu, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu než je výkon exekúcie pre nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu. Navrhovateľ pritom chcel v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť a predložiť ďalšie dôkazy. K návrhom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy navrhovateľ uviedol, že súd žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Za irelevantné označil úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, naviac keď súdne rozhodnutia všeobecných súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov, rovnako irelevantnými sú aj úvahy súdu o podstate a rozsahu podnikateľského rizika, ktoré nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR vzťahovať na možnosť vopred predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom a úvahy súdu o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu. Odporca sa k podanému odvolaniu v súdom stanovenej lehote nevyjadril. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. V prejednávanej veci súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na správne a dostatočne zistenom skutkovom stave veci, ktorý po právnej stránke správne posúdil a svoje úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie všetkých zákonom kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase (existencia nesprávneho úradného postupu, vznik majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy a kauzálny nexus medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom). Navrhovateľ však v konaní relevantným spôsobom nepreukázal, ani že by mu v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom zo strany exekučného súdu vznikla skutočná škoda a nemajetková ujma. Súd prvého stupňa správne zhodnotil, že dôkazné bremeno preukázania výšky spôsobenej škody a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom súdu pritom zaťažuje navrhovateľa, ktorý nemôže výšku škody v tom-ktorom konaní odvodzovať od paušálne určených administratívnych výdavkov. Rovnako navrhovateľ nepreukázal ani dôvodnosť uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pre úspešnosť navrhovateľa v tejto časti návrhom uplatneného nároku nepostačuje len samotná okolnosť nedodržania zákonom stanovenej lehoty pre rozhodnutie súdu, ale ako uviedol súd prvého stupňa, navrhovateľa zaťažuje povinnosť preukázať dopad nesprávneho úradného postupu na navrhovateľa v rôznych oblastiach jeho pôsobenia, a to predovšetkým na jeho dobrú povesť. Navrhovateľ ani v tejto časti svoje všeobecné tvrdenia neodložil relevantnými dôkazmi. Vzhľadom k skutočnosti, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s vyššie uvedenými závermi súdu prvého stupňa a ich odôvodnením v napadnutom rozhodnutí, svoje rozhodnutie v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p. obmedzil na konštatovanie ich správnosti. Pre zdôraznenie správnosti postupu a záverov prijatých súdom prvého stupňa a v nadväznosti na odvolacie námietky navrhovateľa odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné: Vo všeobecnosti možno žiadosť o odročenie pojednávania možno považovať za podloženú dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania vtedy, ak v nej účastník konania uvedie také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t. j. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť, riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, a súčasne sú vážne (dôležité, ospravedlniteľné), ako aj z hľadísk objektívnych i subjektívnych (viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/122/2010). Súd prvého stupňa správne vyhodnotil žiadosť navrhovateľa na odročenie pojednávania ako nedôvodnú, nakoľko rozhodnutím Ústavného súdu SR zo dňa 02. 07. 2013, III. ÚS 295/2013-12 odpadol dôvod, pre ktorý navrhovateľ žiadal pojednávanie odročiť. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že o námietke zaujatosti vznesenej navrhovateľom v priebehu konania bolo podľa § 16 ods. 1 O.s.p. rozhodnuté nadriadeným súdom, a to uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 10. 2012, č. k. 9NcC/205/2012-15, ktorým nebola zákonná sudkyňa JUDr. Zuzana Rigáňová vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci a otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať len súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, a nie ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti navrhovateľa. Neprehliadnuteľnou je aj skutočnosť, že o ústavnej sťažnosti navrhovateľa bolo rozhodnuté pred viac ako šiestimi mesiacmi pred podaním žiadosti o odročenie pojednávania. Súd prvého stupňa preto nepochybil, keď pojednával v neprítomnosti účastníkov konania v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. Rovnako neobstojí ani námietka porušenia práva na kontradiktórny súdny proces. Zo spisu je zrejmé, že právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo spolu s predvolaním na pojednávanie riadne doručené aj poučenie podľa § 101 ods. 2 a 120 ods. 4 O.s.p. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že manudukačná (poučovacia) povinnosť zo strany súdu sa v zmysle ust. § 5 ods. 2 O.s.p. nevzťahuje na účastníka v konaní zastúpeného advokátom. Navrhovateľ, resp. jeho právny zástupca si tak mal a musel byť vedomý následkov spojených so súdom neospravedlnenou neprítomnosťou na pojednávaní. Navrhovateľ bol riadne a s dostatočným predstihom informovaný o obrane odporcu v spore a nič mu nebránilo zaujať k nej stanovisko. Bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný, si sám navrhovateľ zmaril možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy. Právne bezvýznamným je aj tvrdenie navrhovateľa, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko prostredníctvom vykonaného pojednávania chcel predložiť dôkazy o výške vzniknutej majetkovej škody, a to znalecký posudok, ktorého vypracovanie zabezpečil, nakoľko povinnosťou účastníka konania je podľa § 120 ods. 1 O.s.p. označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom navrhovateľ si túto povinnosť nesplnil, keď na existenciu znaleckého posudku ani v návrhu na začatie konania nepoukázal a tento v priebehu prvostupňového konania (a ani v odvolacom konaní) súdu nepredložil, a to aj napriek vedomosti o nariadenom termíne pojednávania. Súd prvého stupňa preto správne a v súlade s ust. § 101 ods. 2 druhá veta za bodkočiarkou O.s.p. prihliadol iba na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy. Za neopodstatnenú považuje odvolací súd aj výčitku navrhovateľa, že súd prvého stupňa odôvodňuje rozhodnutia v obdobných veciach „formulárovým spôsobom“. Z úradnej činnosti je konajúcim súdom známe, že navrhovateľ podal na súdy množstvo žalôb týkajúcich sa rovnakých účastníkov s totožným skutkovým základom. Sám navrhovateľ všetky návrhy na začatie konania a nasledovné procesné návrhy odôvodnil identicky (t. j. „formulárovo“), pričom rozdiely sa týkajú iba čísel exekučných konaní, mien súdnych exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s rozhodnutím o návrhu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho exekútora. Za tejto situácie nemožno súdu prvého stupňa vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie vecí. Naviac zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nemožno vyvodiť, že by tento postup súdu prvého stupňa bol nezákonný. Rovnako nedôvodnou je aj námietka arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ktoré plne zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., a preto nemôže zakladať odvolací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. (odňatie možnosti konať pred súdom). Odvolaciemu súdu sa javia byť bez akéhokoľvek racionálneho základu aj tvrdenia navrhovateľa v tom smere, že z odôvodnenia rozhodnutia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o pojednávaní súdu je bez akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo súdom prvého stupňa vykonané výlučne oboznámením s listinnými dôkazmi tvoriacimi podstatný obsah exekučného spisu Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 15Er 4161/2008, ktorého oboznámenie požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Záverom odvolací súd pripomína, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napadnutým uznesením zo dňa 15.05. 2014, č. k. 23C/177/2012-94 súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV vo výške 20,- Eur v lehote 10 dní od doručenia uznesenia. Súdny poplatok vyrubil podľa § 2 ods. 4, § 5 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť bez náhrady. Súdu prvého stupňa vyčítal, že v uznesení absentuje jedna z podstatných náležitostí súdneho rozhodnutia, ktorou je odôvodnenie. V ďalšom namietal, že spoplatnenie podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa netýka odvolania, ale iba žaloby. Poukázal na skutočnosť, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Aj s poukazom na nemožnosť použitia analógie legis pri vyrubovaní súdnych poplatkov, poplatková povinnosť, ktorá bola navrhovateľovi uložená napadnutým uznesením, predstavuje zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Právny názor navrhovateľa pritom korešponduje so závermi Najvyššieho súdu SR vyslovenými v rozsudku zo dňa 29. 03. 2007, sp. zn. 4Cdo/39/2007, z ktorých vyplýva, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona č. 71/1992 Zb., sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, a ak zákon o súdnych poplatkoch ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona o súdnych poplatkoch záver rešpektujúci zásadu "v pochybnostiach v prospech poplatníka". V ďalšom navrhovateľ v odvolaní poukázal aj na dôvodovú správu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, podľa ktorého v čl. II bod 3 sa žaloby budú spoplatňovať podľa položky č. 1 sadzobníka súdnych poplatkov s tým, že z pozmeňovacích návrhov poslancov Antona Martvoňa, Otta Brixiho, Daniela Duchoňa a Ladislava Kamenického vyplýva, že v nadväznosti na zrušenie vecného oslobodenia pri žalobách na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa navrhuje zaviesť paušálny súdny poplatok pre tieto žaloby vo výške 20 eur, čím sa čiastočne zohľadňuje účel vládneho návrhu zákona (opatrenia na strane príjmovej časti štátneho rozpočtu) a súčasne sa zlepšuje v porovnaní s vládnym návrhom prístup k spravodlivosti v týchto veciach, nakoľko sa nebude vyberať poplatok podľa percentuálnej sadzby, ale ako paušálny poplatok, ktorý je podstatne nižší. Záverom navrhovateľ dodal, že žaloba bola v danej veci podaná na súd pred 30. 09. 2012, a preto v zmysle ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. treba na navrhovateľom podané odvolanie aplikovať ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom do 30. 09. 2012, kedy bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania vec prejednal podľa § 212 ods. 1, § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní veci dospel k záveru, že ani odvolanie navrhovateľa voči poplatkovej povinnosti za odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu nie je dôvodným. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom od 01. 01. 2014 do 31. 08. 2014 (ďalej len „zák. č. 71/1992 Zb.“) súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Podľa § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou. Podľa § 6 ods. 2 veta prvá a druhá zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Podľa § 8 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti. Podľa § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. októbra 2012) z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20 Eur. Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne a v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom od 01. 01. 2014 do 31. 08. 2014 uložil navrhovateľovi poplatkovú povinnosť za odvolanie voči meritórnemu rozhodnutiu vo výške 20 Eur. Nemožno prisvedčiť výkladu navrhovateľa, podľa ktorého spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z., a ktorý je v príkrom rozpore s citovanými ust. § 2 ods. 4, § 5 ods. 1 písm. a) a § 6 ods. 2 zák. o súdnych poplatkoch. Takýto výklad navrhovateľa vníma odvolací súd ako účelový a protirečiaci sa platnej právnej úprave. Jeho osvojenie si by muselo viesť k absurdnému záveru, že v podstate žiadne odvolacie konanie by nemohlo byť spoplatnené, nakoľko poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej žalobe v sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Zákonodarca však na túto skutočnosť reagoval v ust. § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého sa poplatky podľa rovnakej sadzby vyberajú aj v odvolacom konaní vo veci samej. Napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa preto nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku a ani k použitiu neprípustnej analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku. V súvislosti s rozsudkom NS SR sp. zn. 4Cdo/39/2007, na ktorý v odvolaní poukazoval navrhovateľ, odvolací súd uvádza, že v predmetnom rozhodnutí Najvyšší súd SR konštatoval, že pokiaľ nie je v sadzobníku stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý okruh konania, teda pokiaľ určité konanie nie je ako poplatkový úkon spoplatnené v sadzobníku, v rámci tohto konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade však v čase podania odvolania, ktorý je rozhodným pre vznik poplatkovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. o súdnych poplatkoch, bola zákonom stanovená poplatková povinnosť za tento druh konania (do 30. 09. 2012 vecne oslobodeného od súdnych poplatkov), a to položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. Na správnosti záveru o vzniku poplatkovej povinnosti v dôsledku navrhovateľom podaného odvolania voči rozhodnutiu vo veci samej nič nemení ani prechodné ust. § 18ca zák. o súdnych poplatkoch, nakoľko odvolanie (poplatkový úkon za odvolacie konanie) bolo navrhovateľom podané dňa 09. 05. 2014, t. j. nejednalo sa ani o úkon, ani o konanie začaté do 30. 09. 2012. K námietke navrhovateľa, že napadnuté uznesenie neobsahuje riadne odôvodnenie, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako aj rozsudku, je súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle ust. § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Treba pritom myslieť na podstatu súdneho rozhodovania, ktorou je poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. V zmysle uvedeného možno zhrnúť, že pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti nie je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú časť s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie bezprostredne nasleduje po výrokovej časti, ale musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej položky Sadzobníka súdnych poplatkov. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd potvrdil ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. aj uznesenie, ktorým bola navrhovateľovi uložená poplatková povinnosť za odvolanie voči meritórnemu rozhodnutiu. Napadnutým uznesením zo dňa 08.10.2012, č. k. 23C/177/2012-8 súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 3 dní od jeho právoplatnosti zaplatil súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti účastníkom konania vo výške 66,- €, vyrubený podľa položky 17a Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, napadnuté uznesenie považoval za neopodstatnené, bez právneho významu, nakoľko nepodal súdu námietku zaujatosti podľa ust. § 15a ods. 1 O.s.p. Ďalej poznamenal, že v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 O.s.p.). Podľa názoru navrhovateľa Okresný súd Čadca má preto postupovať zákonným spôsobom a podľa ust. § 12 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 12 ods. 3 O.s.p. požiadať príslušný krajský súd, aby prikázal vec na prejednanie inému súdu toho istého stupňa, pričom vo veci nejde o vhodnosť, ale nutnosť. Z tohto dôvodu musí byť vec prikázaná inému súdu, aby bolo konanie spravodlivé a vo veci samej rozhodoval nestranný zákonný sudca. Ďalej podotkol, že z judikatúry ústavného súdu možno vyvodiť, že tvrdenie účastníka konania, podľa ktorého v jeho veci nekoná zákonný sudca, treba považovať za námietku zaujatosti, a to z objektívneho pohľadu (II. ÚS 331/09). Ak by aj súd mal za to, že vo veci je nutné uhradiť poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky 17a ZoSP, navrhovateľ tvrdil, že mu nie je možné uložiť povinnosť platiť súdne poplatky. Navrhovateľ zastával názor, že podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k) ZoSP je súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatkov oslobodené a rovnako sa to týka poplatkov za podané návrhy vo veci samej, znalecké dokazovanie či návrhy na vylúčenie sudcov. V zmysle cit. ust. preto navrhovateľ v konaní súdne poplatky neplatí. Čo sa týka žiadosti navrhovateľa na rozhodnutie o jeho návrhu na prikázanie veci inému súdu z dôvodu zaujatosti sudcov Okresného súdu Bratislava IV (návrh na prikázanie veci z dôvodu nutnosti), o tejto žiadosti rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením tak, že zákonného sudcu Okresného súdu Bratislava IV z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci nevylúčil. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom do 30.09.2012 (ďalej ZoSP), súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) ZoSP poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok za návrh. Podľa § 5 ods. 1 písm. g) ZoSP poplatková povinnosť vzniká podaním námietky zaujatosti účastníkom konania podľa osobitného predpisu. Podľa § 4 ods. 1 písm. k) ZoSP od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Podľa § 4 ods. 4 ZoSP sa oslobodenie podľa odsekov 1 a 2 vzťahuje aj na konanie o odvolaní, dovolaní, obnove konania a výkone rozhodnutia alebo exekúcii. Podľa Položky 17a Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy ZoSP predstavuje súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti účastníkom konania 66,-€. Z obsahu spisu v danom prípade vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom vo veci samej, doručeným prvostupňovému súdu dňa 27.9.2012, domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava IV. Navrhovateľ vo svojom návrhu žiadal, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu Bratislava IV sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania. To znamená, že uplatnil námietku zaujatosti všetkých sudcov Okresného súdu Bratislava IV v zmysle § 14 a § 15a O.s.p. Navrhovateľovi vznesením námietky zaujatosti v zmysle citovanej Položky 17a Sadzobníka súdnych poplatkov vznikla poplatková povinnosť vo výške 66,-€. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom navrhovateľa uplatnenom v odvolaní, že navrhovateľovi nie je možné uložiť poplatok za vznesenie námietky zaujatosti, nakoľko súdne konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sú v zmysle § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom do 30.09.2012, od platenia súdnych poplatkov oslobodené. V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (uznesenie Ústavného súdu SR z 30. marca 2011, sp. zn. II. ÚS 124/2011) vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov. Od povinnosti zaplatiť tento poplatok možno oslobodiť účastníka iba postupom podľa § 138 O.s.p. Vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 zákona o súdnych poplatkoch sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh (§ 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch), za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu (§ 4 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch). Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. i toto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p., v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil.